štvrtok 28. februára 2013

Svätí na každý deň - 28. február: Roman

28. február
Roman


    Dnes si pripomíname pamiatku starodávneho svätého Romana, ktorý sa narodil v roku 390 v dnešnom Francúzsku. Mal brata Lupicana, ktorý potom, ako ovdovel, vyhľadal Romana. Ten už bol slávnym pustovníkom žijúcim v lese v zhoblenej drevenici.
    Dvaja bratia začali spolu žiť. Mali rovnakých rodičov, rovnakú výchovu a predsa ako tie dva stromy, ktoré spolu zasadili, každý bol iný. Roman bol miernej povahy, naopak Lupican bol výbušný. Nezhodli sa, nuž si povedali, že na vine je miesto, na ktorom žijú. Nechceli si priznať zlyhanie. Veď boli bratia.
    Jeden síce poznal rodinný život so ženou, a druhý bol naopak dlhodobo len pustovníkom, ale nemysleli si, že môžu ako bratia mať až tak veľa odlišného. Ani dnes to nie je iné. Ak sú niekde súrodenci spolu, neznamená to, že sa musia jeden na druhého podobať.
    Lucian chcel žiť s bratom Romanom, ktorý dosiahol dokonalosť v rozjímaní k Bohu a v skromnom živote. Ich rodičia boli veľmi chudobní. Roman potom ako opustil rodičovský dom, šiel za hlasom srdca. Vyhľadal svätého Sabinu v Lyone a od neho získal pravidlá, ako viesť pustovnícky život.
    Začal v Jurských horách, kde sa v samote modlieval, rozjímal o živote a smrti Krista. Cez deň pracoval na políčku pri chatrči, aby nebol nikomu na obtiaž a spieval si žalmy. S príchodom brata Luciana sa jeho pohoda skončila. Výbušný Lucian túžil po živote, aký viedol jeho brat, ale nemal dostatok trpezlivosti. Bolo od začiatku jasné, že spolu nevydržia. Rozhodli sa odísť z Jurských hôr a hľadať nové pustovnícke miesto.
    Cestou prenocovali v chalupe u chudobnej vdovy. Tej povedali, čo hľadajú. Vdova ich pokarhala. Chyba nebola v pustovni v Jurských horách, ale v nich. Bratia sa zahanbili a vrátili sa do Jurských hôr. Teraz ich už odhodlanie neopustilo a za krátky čas sa niesol po Francúzsku chýr, že tu žijú dvaja svätci.
    Onedlho ich začali vyhľadávať ľudia. Mnohí sa k nim chceli pridať. Bratia teda postavili na jednej strane, aj na druhej strane hory dva kláštory. V jednom bol predstavený Roman, ktorého svätý Hilár po preskúmaní jeho učenia vysvätil za kňaza. V druhom kláštore bol opátom jeho brat Lucian, a založili aj kláštor pre ženy.
    Roman sa stal terčom kritiky, že nie je na rehoľníkov dosť prísny. Iba k sebe pristupoval s tvrdou disciplínou, nad inými privieral oči. Brat Lucian prišiel na istý čas spravovať kláštor Romana, aby zvýšil v ráde disciplínu. Roman sa bránil slovami: "Mnohí začali rehoľný život horlivo a potom sa stali vlažnými a ľahostajnými. Iní začali rehoľný život ľahostajne a dosiahli vysoký stupeň mravnej dokonalosti."
    Roman vedel, že každé násilie sa raz obráti proti tomu, kto násilie robí. Bojoval len láskou k blížnemu, preto sa stal svätcom. Jeho kláštor sa zmenil na známe francúzske condatské opátstvo a na kláštor svätého Klaudia. V kláštore oveľa neskôr besanconský biskup a svätec Klaudius žil, aj zomrel. Založil ho pustovník žijúci v štvrtom storočí svätý Roman. Ten, ktorý sa snažil získať ľudí k viere a službe Bohu príkladom, nie násilím drezúrou a železnou disciplínou. Zomrel 28. februára v roku 464 vo veku nedožitých sedemdesiatichštyroch rokov. Jeho brat Lucian ešte žil a po bratovi prevzal správu všetkých troch nimi založených kláštorov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 26. februára 2013

Svätí na každý deň - 27. február: Gabriel Possenti

27. február
Gabriel Possenti


    Z Assisi pochádza nielen svetoznámy svätec František, ale aj svätý Gabriel Possenti. Narodil sa neskôr, ako zakladateľ Františkánov. Prišiel na svet 1. marca v roku 1838. V mladosti bol elegantný, márnivý a rád sa predvádzal. Prezývali ho tanečník, ale do hriechu sa nedostal podobne, ako v mladíckych rokoch svätý František Assiský, ktorý tiež rád chodieval na veselé zábavy.
    Rovnako ako na Františka Assiského aj na Gabriela Possentiho mala veselá spoločnosť vplyv. Possenti bol nestály. Bol ako aprílove počasie. Raz skromný a usilovný vo viere, inokedy márnotratný a pyšný pri zábavach. Vytriezvenie prišlo ako blesk z jasného neba. Possenti miloval bratsky mladšiu sestru, ktorá zomrela na choleru a aj on vážne ochorel.
    V chorobe a trápeniach je k Bohu bližšie. Sľúbil v modlitbách, že ak vyzdravie, požiada o vstup k Jezuitom. Ako osemnásťročný sa zúčastnil na procesii pri sviatku Nanebovzatia Panny Márie, ktorú zrazu začul ako mu hovorí: "Svet už nie je pre teba. Na čo otáľaš? Vstúp do kláštora."
    Tak aj urobil. Vstúpil do prísneho a chudobného rádu Pasionistov, kde prijal meno Gabriel od Bolestnej Matky Božej. Priateľovi napísal: "Ak chceš byť spasený, nečítaj zlé knihy, varuj sa divadla a spoločnosti, kde vládne svetský duch."
    Gabriel Possenti prišiel na to, že zo zábav nie je dobré ovocie, ale iba "horkosť v srdci". Šiel tak ďaleko, že sa odmietal stretávať aj s rodinou. Otcovi odkázal, aby sa modlil k Božej Matke a dodal: "Svätá Panna požehná tvoje návštevy a dosiahneme milosť, že sa dostaneme do neba, kde budeme spojení, aby sme sa potom už nikdy neoddelili."
    Possenti si vybral krásne heslo, ktoré znie "Per Mariam ad Jesum" a znamená - cez Máriu k Ježišovi. Snažil sa žiť vzorný život rehoľníka a miloval samotu kláštorného života. Zomrel mladý vo veku dvadsaťštyri rokov 27. februára 1862 v kláštore v Isole.
    Pred smrťou prosil zhromaždených mníchov, aby mu odpustili jeho zlý príklad, ktorý dával svetu v časoch, keď ho prezývali tanečníkom. Také mal výčitky svedomia, hoci napriek prázdnote zábav, nikdy v nich neskĺzol do hriechu. V kláštore nebol smutným mladíkom, naopak, zostal veselým s radostným pohľadom ako v časoch, keď nerozmýšľal nad spásou. Ako mních sa tešil z toho, že ak správne obetuje svoj život, dosiahne po smrti nebo s Ježišom a Pannou Máriou. Známe je jeho vyznanie: "Ak by ľudia v meste poznali mier, pokoj a šťastie kláštorov, boli by kláštory zaľudnené ako mestá a mestá by sa stali púšťou."
    Otcovi odkázal v liste, v ktorom odpovedal na žiadosti, aby mu viac písal, toto poznanie: "Mám nežnú Matku, ktorá sa o mňa stará. Tá nech ti je tešiteľkou. Keď ti srdce bude žiadať list od Gabriela, choď k jej nohám a povedz jej, že ona ťa musí potešiť, lebo z lásky k nej som urobil svoje rozhodnutie."
    Gabriel Possenti nechal odkaz aj pre nás, aby sme sa so starosťami zverovali Matke Božej s takou láskou, s akou sa k nej utiekal. Jeho posledné slová pred smrťou tiež patrili Panne Márii, keď zvolal: "Moja dobrá Matka, konaj rýchlo!" Zomieral s obrazom Sedembolestnej v náručí.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 25. februára 2013

Svätí na každý deň - 26. február: Oskar

26. február
Oskar


    Dnešný deň je zasvätený svätému Oskarovi. Tento svätec získal titul apoštola európskeho Severu. Ak si chceme predstaviť jeho účinkovanie vo svete vtedajšej Európy v deviatom storočí, kedy sa narodil v roku 801, najbližšie by sme asi boli prirovnaním k dnešnému účinkovaniu misionárov medzi domorodcami kdesi v zapadnutých kútoch našej Zemegule.
    Severské národy ako Švédsko, či Dánsko, ale aj severné Nemecko, kde bol Oskar prvým biskupom v Hamburgu, získali teda cennú kresťanskú vieru práve od tohto svätca. Bol pre nich vierozvestcom ako pre nás boli tiež v deviatom storočí svätí Cyril a Metod.
    Oskar sa narodil vo Francúzsku. V detstve prišiel o mamičku. Vychovali ho v benediktínskom kláštore, takže mal základy lásky k chudobe, k pokore a najmä k človeku a k Bohu. Len tak sa mohlo stať, že sa Oskar ako dvadsaťdva ročný stal učiteľom v novom kláštore vo Vestfálsku, ktorý založil cisár Ľudovít Pobožný. A Oskar bol natoľko dobrým učiteľom, že sa vtedy len dvadsaťpäť ročného kňaza rozhodol cisár poslať do Dánska.
    Tamojší uchádzač o trón Harald sa dal pokrstiť a Oskar priniesol na sever Božie slovo ako ho kedysi roznášali prví apoštoli ustanovení Ježišom Kristom. Božie slovo sa oplatí rozhlasovať aj dnes, keď ľudia a to často aj veriaci, nepoznajú základné pojmy náboženstva, v ktorom sú vychovaní. Skôr ako v Dánsku sa Oskarovi podarilo postaviť prvý kostol vo Švédsku. Preto nečudo, že po zriadení biskupstva v Hamburgu sa stal Oskar jeho prvým biskupom. Biskupstvo slúžilo na podporu misii na severe Európy.
    Oskarove dielo sa začalo rozrastať až do tej miery, že mu Svätý otec osobne v Ríme odovzdal štólu pletenú z vlny posvätených barančekov, ktorá sa volá pálium a symbolizuje arcibiskupskú právomoc. Oskar bol do funkcie menovaný pápežom vo veku tridsaťjeden rokov s pôsobnosťou pre sever Európy, špeciálne pre Dánsko a Švédsko.
    Kráľ Ľudovít Nemec dal Oskarovi biskupské sídlo v Brémach, lebo Hamburg vyplienili piráti. Oskar sa nevzdával v šírení viery ani v ťažkých situáciách, keď zo Švédska vyhnali biskupa Gausberta. Práve preto šiel päťdesiatjeden ročný arcibiskup Oskar za švédskym kráľom Olafom, od ktorého získal opätovné povolenie na šírenie katolíckeho náboženstva.
    Vo februári v roku 865 Oskar v Brémach zomrel. Jeho dielo sa šírilo ďalej a preto je dnes radostný deň pre sever Európy, kam priniesol svetlo viery skromný benediktínsky mních Oskar pochádzajúci z Francúzska. Na arcibiskupskom stolci v Hamburgu a v Brémach bol Rembert, ktorý túto hodnosť dostal priamo z rúk Oskara. Stalo sa tak predtým, než sa Oskar rozhodol pustiť do poslednej veľkej misie vo Švédsku.
    Rembert napísal Oskarov životopis, veď tento svätec bol preňho nielen predchodca v úrade, ale bol aj jeho učiteľom. Oskar nielen šíril vieru ako skromný mních s arcibiskupskou mirtou, ale vychoval aj vhodných nasledovníkov Božieho diela.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 24. februára 2013

Svätí na každý deň - 25. február: Benjamín Martinský Martoň

25. február
Benjamín Martinský Martoň


 Dnešný deň spomíname na slovenského kňaza z Likavky pri Ružomberku. Benjamín Martinský, vlastným menom Martoň, pre blízkych iba Beňo, sa narodil v roku 1921.
 Po barbarskej noci 14. apríla v roku 1950 boli na Slovensku komunistami na príkaz prezidenta Československa Klementa Gottwalda zrušené kláštory všetkých mužských reholí. Benjamín prežil noviciát v Spoločnosti Ježišovej, teda u Jezuitov, ktorí boli rovnako komunistami zakázaní. Preto bol za kňaza vysvätený tajne v Rožňave v roku 1953 a tajné boli aj jeho primície, či ďalšie kňazské účinkovanie.
 Zatkli ho v Žiline v Pozemných stavbách potom, ako Štátna bezpečnosť zistila, že je kňaz. Bol odsúdený na šesť rokov ťažkého žalára. Po roku 1950 prežil krutú vojenskú službu ako "pétépák", teda člen trestného pracovného technického práporu PTP. Skončil vo väzení vo Valdiciach a nakoniec cez baňu Rtyně pod Krkonoší okúsil neľudské podmienky uránových baní v Jáchymove.
 Tu zázračne prežil zavalenie bane. Pracoval každý deň po kolená vo vode. Na slobodu sa dostal v máji v roku 1960. Zamestnať sa mohol iba v bani v Handlovej, ale nakoniec mu dovolili vrátiť sa do Žiliny. Pracoval medzi robotníkmi. Všade šíril pokoj a radosť.
 To dokázal už ako piate dieťa v chudobnej rodine roľníkov, ktorí mali jedenásť detí. Z detstva si odniesol zmysel pre Božie veci. Obetoval sa v prospech chorej tehotnej ženy, ktorej lekári nedávali nádej, že vynosí zdravé štvrté dieťa. Žena na 23. december v roku 1963, keď rodine Benjamín Martinský priniesol vianočného kapra a odslúžil u tehotnej chorej omšu, spomínala takto: "Kapor bol vo vani. Otec Benjamín žartoval s deťmi, povzbudzoval a rozveseľoval ako vždy. Keď odchádzal a podával mi ruku, povedal: Buďte celkom pokojná. Ponúkol som Pánu Bohu život, aby zachoval deťom matku a cítim, že Boh to prijal."
 Už o pár dní 3. januára v roku 1964 pri lepení podlahy v materskej škôlke v Žiline nastal výbuch lepidla a nasledný požiar. Robotníci horeli ako živé fakle. Beňo Martinský vyslobodzoval kolegov z horiacej miestnosti a oknom vyskočil na ulicu ako posledný. Keď ho našiel okoloidúci šofér auta a uhasil na jeho spálenom tele plamene, bolo už neskoro. Celú tvár a prednú časť tela až po predkolenia mal spálené do kosti.
 Žil ešte neuveriteľných 51 dní v krutých bolestiach, ktoré znášal radostne. V nemocnici v Ostrave, kam ho previezli, mu odmietli dať zrkadlo, na čo povedal: "Asi sa boja, že neznesiem pohľad na seba. Ja predsa viem, že som na ceste domov, kde už nezáleží na tvári."
 Lekári, ktorým sám ležiaci na smrteľnej posteli dodával odvahu, boli bezmocní, keď vo veku štyridsiatichštyroch rokov koncom februára v roku 1964 Benjamín Martinský Martoň zomrel.
 Matka ho obliekla do kňazského rúcha a v Likavke sa až vtedy ľudia dozvedeli pravdu o jeho živote, že bol kňazom vysväteným tajne. Nitriansky biskup Viliam Judák jeho pohreb opísal takto: "Boli to jeho primície. Zišlo sa množstvo ľudu, kňazov a mládeže. Podľa niektorých urobil svojou prítomnosťou - hoci už po smrti - viac, ako keby bol celé roky účinkoval medzi nimi. Jeho hrdinské svedectvo života a jeho smrť boli ako pšeničné zrno, ktoré síce odumrie, ale prinesie mnohonásobnú úrodu."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 24. február: Montanus, Lucius a spoločníci

24. február
Montanus, Lucius a spoločníci


 V Kartágu v severnej Afrike umučili v treťom storočí 22. mája v roku 260 diakonov, ktorí slúžili kresťanskej cirkvi po smrti ich biskupa Cypriána. Dnes je ich sviatok - svätých Montanusa, Luciusa, Juliána a Flaviána, ktorého ako posledného popravili až o tri dni neskôr. Cypriána umučili v roku 258 za cisára Valeriána, ktorý vydal edikt na prenasledovanie kresťanov. Vtedy umučili mnohých biskupov aj s ich kňazstvom. Okrem Cypriána zomreli Sixtus v Ríme, Dionýz v Paríži, Quadrátus v Utike, Fruktuózus v Tarragone a Dionýzus Alexandrijský musel odísť do vyhnanstva.
 V Kartágu vypuklo povstanie proti rímskej nadvláde a prokonzulovi. Tento zástupca vladára nehľadal skutočných vinníkov povstania, ale rozhodol sa mučiť kresťanov. Počas prenasledovania diakonov v Kartágu prišlo k viacerým zázračným udalostiam. Zatkli ich všetkých naraz, keď ich našli v jednom dome spolu s niekoľkými veriacimi laikmi. Najprv ich prokonzul Galérius Maximus odsúdil na smrť upálením. Začalo však pršať a zapálená hranica zhasla. Na to Galérius Maximus zomrel. Diakoni nezomreli, ale neprepustili ich ani na slobodu. Vtedy sa kňazovi Viktorínovi vo sne zjavil Ježiš a povedal mu, aby väzňom odkázal: "Majte odvahu! Som s vami! Dosiahnete slávnejšiu korunu!"
 Diakoni sa neopúšťali, aj keď ich trápili smädom a hladom. Čakalo sa na vymenovanie nového prokonzula. Na ďalšie vypočúvanie a odsúdenie na smrť. Žalárnici sa snažili ich prinútiť, aby sa zriekli Krista a obetovali rímskym pohanským bohom. Tým by si zachránili život. Väzni predtým na slobode vykonávali diakonát. Slúžili pri oltári a v niektorých prípadoch zastupovali aj kňaza.
 Montanus, Lucius, Julián a Flavián mali nižšiu cirkevnú hodnosť, ale Boh ich dal za vzor mnohým kňazom, keď na smrť šli s tvárami žiariacimi šťastím z blízkeho stretnutia s Ježišom.
 Flavián napísal kresťanom v Kartágu z väzenia list o súdnom pojednávaní, kde boli aj tieto slová: "Vždy musíme zachovávať svornosť a lásku. Potom premôžeme diabla, potom dosiahneme u Pána, o čo ho prosíme. Nijakým iným spôsobom nemôžeme získať večný život. Milujme sa, aby sme na Zemi boli takí, akí budeme v nebi."
 Posledne citovaná veta je aktuálna dodnes - aby sme na Zemi boli takí, akí budeme v nebi. Raz po vyše štyridsaťosem hodinovom trýznení, keď nedostali nič jesť ani piť, zrazu sa v ich hladomorni objavili subdiakon Herenián a katuchumen Januárius. Obaja riskovali životy, kým sa im podarilo presvedčiť žalárnikov, nech ich pustia k odsúdencom. Tí boli na smrť vyčerpaní, ale nechceli zomrieť vo väzení. Túžili potom, aby sa stretli s katmi na popravisku a mohli sa im pozrieť smelo do očí.
 Herenián a Januárius nesmeli väzňom doniesť jedlo ani vodu. Mohli ich len navštíviť. Priniesli im však niečo vzácnejšie - Božie telo. To sa im podarilo prepašovať nepozorovane cez strážcov do väzenia. Vďaka prijímaniu diakoni zázražne obživli. Flavián o tom napísal: "Chorí a tí, ktorí sa biedne cítili, znovu dostali silu. Všetkých, ktorí pre zlý chlieb a studenú vodu ochoreli, tento pokrm uzdravil. Za zázračné uzdravenie sme vzdávali Bohu vďaky."
 Flavián v úvode listu napísal vyznanie platné dodnes: "Sluhovia Boha a zasvätení jeho Krista nemajú inú povinnosť, ako tú, aby mysleli na veľký zástup svojich bratov."
 Všetci spomínaní sa teda nakoniec stretli naozaj so svojimi vrahmi na popravisku, kam kráčali s tvárami rozžiarenými šťastím, že môžu byť Kristovými mučeníkmi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 22. februára 2013

Svätí na každý deň - 23. február: Polykarp

23. február
Polykarp


 Prvým písomným zápisom o umučení v svätom martýriu je smrť svätého Polykarpa. Ten bol biskupom v Izmire v dnešnom Turecku, ktorý sa vtedy volal Smyrna. Za biskupa ho ustanovil sám apoštol svätý Ján v roku 100.
 Polykarp sa narodil v roku 69 a pri svojom umučení 23. februára v roku 155 mal 86 rokov. Zavraždili teda starca. Slabého telom, ale silného duchom. Polykarp sám pozval vojakov do domu a pohostil ich, keď ho prišli zatknúť. Vojaci sa začali hanbiť, že prišli po milého, ale veľmi starého a slabého človeka, akoby to bol zločinec. Polykarp mal len jedno želanie, aby sa smel pred cestou pomodliť. Modlil sa skoro dve hodiny.
 Ako biskup v Smyrne zažil veľa zlých časov. Hostil svätého Ignáca Antiochijského, ktorého viedli ako väzňa do Ríma, kde ho 24. augusta v roku 107 umučili. Polykarpa zatkli oveľa neskôr pri inom prenasledovaní kresťanov. Vtedy pohania žiadali Polykarpovu hlavu, lebo mnohých pohanov presvedčil, aby sa nechali pokrstiť.
 V umučení svätého Polykarpa sa píše, že svätec mohol utiecť. Povedal, že nech sa deje vôľa Božia. Potom, ako sa pomodlil, ho viedli do amfiteátra na výsluch a popravu. Po ceste mestský sudca ponúkol ctihodnému starcovi miesto na svojom voze, v ktorom Polykarpa prehováral, aby zaprel Krista. Svätec to odmietol so slovami: "Neurobím, čo mi radíte!"
 Po týchto slovách ho zhodili z voza mestského sudcu a musel ísť ďalej do amfiteátra peši. Keď doňho vchádzal, začul hlas, ktorý počuli aj ostatní kresťania, aj keď nevideli nikoho, komu by patril. Hlas povedal: "Polykarp, buď statočný!"
 Ešte predtým, než ho zatkli, povedal veriacim, že bude upálený za živa. Svätý Polykarp to vedel, lebo keď si pred zatknutím ľahol spať, mal pocit, že mu na poduške horí hlava. Pri výsluchu sa mu vyhrážali, že ak nezaprie Krista, dajú ho roztrhať divej zveri. Polykarp odpovedal: "Osemdesiatšesť rokov slúžim Kristovi a nikdy mi neublížil. Ako by som sa mohol rúhať svojmu Kráľovi a Spasiteľovi?"
 Lenže vtedy už skončila doba hier so šelmami a po nej nemohli už podľa rímskych zákonov v amfiteátri vystupovať. Nuž sa rozhodli Polykarpa upáliť. On na to katovi a vyšetrovateľovi povedal: "Vyhrážaš sa mi ohňom, ktorý len chvíľu horí a potom zhasne. Poznáš však večný oheň, ktorý je prichystaný na bezbožníkov?"
 V umučení svätého Polykarpa sa prvýkrát spomína Cirkev ako katolícka, takže jeho umučenie má okrem náboženského aj historický význam. Polykarp dokázal odpustiť vrahom, ba ich aj zahanbiť svojimi odpoveďami, či predtým, keď ich hostil vo svojom dome.
 Je to radostné zistenie, že na svete žili ľudia, ktorí dokážu odpustiť aj vlastnú smrť iným a tak si získať ich duše. Právom Polykarpovi patrí aj ďalšie prvenstvo, že ho v dejinách Cirkvi vo funkcii biskupa volali otcom. Z toho vidno, akí bol Polykarp dobrý ku všetkým ľuďom, čím napĺňal Kristove posolstvo najkrajším spôsobom - vlastným príkladom lásky k blížnym.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 22. február: Katedra sv. Petra

22. február
Katedra sv. Petra


    Apoštolské kniežatá svätý Peter a svätý Pavol majú sviatok 29. júna. Každý z nich má aj osobitný sviatok. Pred mesiacom 25. januára sme si pripomenuli zázračné Obrátenie svätého Pavla. Dnes si pripomíname sviatok prvého námestníka Krista na Zemi - sviatok Katedry svätého Petra.
    Katedrou je nazvaný preto, lebo svätý Peter má najvyšší učiteľský úrad v cirkvi. Vykonával ho v Ríme ako hlava apoštolov a cirkvi. Tento sviatok patrí každému pápežovi a zvýrazňuje jeho primát na svete. Ten je od 9. storočia spochybňovaný, lebo vtedy sa z pôvodnej cirkvi oddelila východná a došlo k rozkolu od západnej cirkvi. To sa zopakovalo v 16. storočí, kedy sa od východnej aj západnej cirkvi oddelili kňazi predovšetkým pod vedením Martina Luthera.
    Dnes máme tri veľké kresťanské cirkvi namiesto pôvodne jednej. Prvenstvo pápeža pochádza od Krista, ktorý postavil cirkev na skale - na svätom Petrovi. O túto tradíciu sa opiera katolícka cirkev, veď Kristus založil úrad apoštolov vedome, keď si z učeníkov vybral dvanástich.
    Svätý Peter sa pritom dovtedy nevolal Petrom, ale bol to apoštol Šimon. Ježiš mu zmenil meno na Kefas, čo znamená skala. V Matúšovom evanjeliu sa o tom píše, keď sa Ježiš rozprával s učeníkmi a pýtal sa ich: „Za koho považujú ľudia Syna človeka? Oni vraveli: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. A za koho ma považujete vy? - opýtal sa ich. Odpovedal mu Šimon Peter: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Ježiš mu povedal: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavili telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu."
    Ježiš svätému Petrovi povedal ďalšie dôležité slová, o ktoré sa všetky tri kresťanské cirkvi v úradoch opierajú a tiež sú z Matúšovho evanjelia: "Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo rozviažeš na Zemi, bude rozviazané v nebi, a čo rozviažeš na Zemi, bude rozviazané v nebi."
    Preto je svätý Peter zobrazovaný so zväzkom kľúčov v ruke. Ide o to, že čokoľvek pápež, biskup a teda kňaz prikáže alebo zakáže v mene Krista, bude platné vo svedomí veriacich a teda bude platné v nebi. Kristus potvrdil svoje rozhodnutie o Petrovom prvenstve po zmŕtvychvstaní trikrát po sebe pri Genezaretskom jazere, kde sa trikrát Petra pýtal, či ho má rád. Po kladnej odpovedi Ježiš vždy dodal: "Pas moje ovce."
    Peter mu na tretíkrát smutný z toho, že sa Ježiš opakovane pýta, či ho má rád, povedal: "Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád."
    Ježiš mu povedal: "Pas moje ovce!"
    Trikrát sa ho to Ježiš zjavne pýtal preto, lebo pred jeho umučením práve Peter, kým kohút zakikiríkal, trikrát Krista zaprel. Takto mu osobitne spasiteľ trikrát odpustil a ustanovil svätého Petra za hlavu cirkvi. Kristus dával prvenstvo Petra najavo často, keď ho navštívil v jeho dome, či keď kázal z Petrovej loďky, alebo zaňho zaplatil chrámovú daň a po zmŕtvychvstaní sa zjavil z apoštolov prvému Petrovi. Ten už nebol Šimonom, keď prvenstvo v cirkvi ako Peter dokázal obhájiť hneď v deň zoslania Ducha Svätého.
    Vtedy prvý kázal ľudu a pred veľradou hovoril za apoštolov, viedol voľby nového apoštola Mateja, súdil Ananiáša so Zafirom, prijímal pohanov do cirkvi, ale aj vystúpil na jeruzalemskom sneme, odkiaľ odišiel do hlavného mesta Sýrie Antiochie, kde bol sedem rokov. Odtiaľ odišiel do Ríma, kde ho za vlády cisára Nera ukrižovali v roku 67 dolu hlavou a nad jeho hrobom dnes stojí jedna z najznámejších stavieb sveta bazilika svätého Petra vo Vatikáne.
    Podľa tradície začal svätý Peter viesť rímske biskupstvo 22. februára, ktorý sa stal sviatkom Katedry svätého Petra v Ríme a táto katedra je vyššie postavená nad katedrami iných biskupstiev v Cirkvi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 21. februára 2013

Svätí na každý deň - 21. február: Peter Damiani

21. február

Peter Damiani


    Na sviatok dnešného svätca sa pozrime v jeho krajných chvíľach života a smrti. Peter Damiani zomieral vo veku šesťdesiatpäť rokov vo februári v roku 1072 ako jeden z najznámejších spisovateľov a učiteľov Cirkvi 11. storočia. Zomieral síce ako mních, ale pätnásť rokov predtým bol kardinálom. Presvedčil pápeža, aby ho zbavil úradu.
    Narodil sa v roku 1007 vo veľmi chudobnej rodine v severnom Taliansku v meste Ravenna. Jeho matka sa rozhodla, že ho nebude kojiť. Chcela, aby zomrel ako nemluvňa. Zachránila ho suseda, ktorá chlapca kŕmila a dohovárala matke.
    Peter Damiani poznal v detstve len biedu, hlad, výčitky a ústrky za to, že sa vôbec narodil. Rodičia mu skoro zomreli, ale situácia bola ešte horšia. Vychovával ho najstarší brat, ktorý ho týral. Malý Peter mal chvíľu oddychu len vtedy, keď pásol svine a v prírode jedol bylinky, alebo ovocie. Tu našiel hotový poklad. Mincu vysokej hodnoty. Už si chcel kúpiť niečo na jedlo, aj oblečenie, keď si spomenul na mŕtveho otca. Vzal mincu a dal ju farárovi, aby odslúžil za otca zádušnú omšu. Vtedy akoby sa stal zázrak. Iný Petrov brat bol práve vysvätený za kňaza. Keď videl svojho najmladšieho brata takého úboheho, vzal si ho k sebe a vzorne sa oňho staral.
    Preto sa Peter volá Damiani - po svojom bratovi, ktorý mu nahradil rodičov. Poslal ho do škôl a z Petra sa stal učený mladík, ktorý dosiahol v spoločnosti úspech, aj peniaze. On chudobný pastierik ošípaných. Úspech skromného Petra Damianiho nepokazil, naopak, priviedol ho k myšlienke, že všetka sláva je pre človeka iba márnosť.
    Zopakovala sa mu v živote príhoda s nájdeným peniazom, hoci v inej podobe. Aby nezabúdal na biednych, staral sa o slepca, ktorému nemal kto pomôcť. Doma mal biely, ale aj lacnejší čierny chlieb. Nedalo mu a napriek výčitkám svedomia, že tak koná, dal slepcovi čierny a sebe biely chlieb. Vtedy mu zabehlo a začal sa dusiť. Rýchlo vymenil svoj biely chlieb so slepcovým čiernym na tanieri a konečne sa rozkašľal, lebo inak by sa možno zadusil. Peter sa spoznal s pustovníkmi, ktorých štedro obdaroval peniazmi. Oni jeho milodary odmietli s tým, že peniaze nepotrebujú.
    To boli impulzy, ktoré priviedli Petra Damianiho k rozhodnutiu opustiť svetský život. Vstúpil do pustovníckeho kláštora, v ktorom sa stal opátom. Napísal množstvo náboženských kníh, ale aj životopisov, básní a listov. A to aj pápežovi, ktorému vyčítal pomalý postup cirkevných reforiem.
    V 11. storočí sa rozmohla pliaga svätokupectva, keď miesta biskupov sa kupovali a predávali podľa obchodníckych princípov. Pápež vysvätil Petra za biskupa a vymenoval za kardinála v Ostii. Poslal ho do Milána urobiť so svätokupectvom poriadok. Peter Damiani vystúpil v milánskom chráme. Čakal ho odpor ľudí nahuckaných úplatnými kňazmi, ktorí sa vyhrážali, že ho zabijú, ak im nedá pokoj. Peter však v Miláne dosiahol úspech.
    Nakoniec ho pápež prepustil z kardinálskej služby a on sa vrátil do pustovníckeho kláštora, kde zomrel. Peter Damiani začal život ako najbiednejší z biednych, opustený vlastnou matkou. Ukončil ho s gloriolou svätosti.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 20. februára 2013

Svätí na každý deň - 20. február: Vincencia Valéria Olšovská a Ján Hutyra

20. február
Vincencia Valéria Olšovská a Ján Hutyra


 Dnes si pripomíname pamiatku sestry Vincencie Valérie Olšovskej a kňaza Jána Hutyru. Olšovská a Hutyra patria k mučeníkom z čias komunistickej totality. Ich osudy pripomínajú príbeh svätých Vincenta a Lujzy, ktorí stáli pri vzniku rádu sestier Vincentiek - Dcér kresťanskej lásky, ktorý vznikol 29. novembra v roku 1633.
 Sestra Vincencia sa však narodila na Vianoce v Plaveckom Svätom Petry o dve storočia neskôr v roku 1882 a zomrela v roku 1959. Otec Hutyra sa narodil v roku 1912 a zomrel v roku 1978. Obaja trpeli v komunistických žalároch, ktoré ich poznačili na celý život.
 Pritom ani do roku 1948, kedy komunizmus prišiel na Slovensko, nemali ľahký život. Rád Vincentiek sa začal v prvej Česko-Slovenskej republike zviechať až v roku 1924, keď za sídlo rádu boli vybraté Ladce pri Ilave. Tu vznikol ústredný dom a fungoval až do barbarskej noci v roku 1951, kedy bol rád násilne štátnou komunistickou mocou obsadený až osemsto policajtami proti niekoľkým desiatkam bezbranných sestričiek.
 Direktorom Vincentiek bol Ján Hutyra a provinciálnou predstavenou sestra Vincencia Valéria Olšovská. Ako 53 ročná sa v roku 1935 stala hlavnou predstavenou česko-slovenskej provincie rádu až do smrti. Vincencia prežila brutálny útok na Ústredný dom v Ladcoch 9. januára v roku 1951. Vo vyšetrovacej väzbe v Žiline hovorila: "Obetujem to za moju provinciu."
 Prežila štyri roky krutých komunistických žalárov, odkiaľ ju prepustili pre diagnózu rakoviny žalúdka. Pôvodne bola odsúdená na osem rokov väzenia. Ďalej viedla tajne rád, kam prijímala nové členky. Pochovali ju na ústrednom cintoríne v Brne, kde neskôr vo februári 1978 pochovali aj jej blízkeho spolupracovníka pri tajnom zachovaní rádu Jána Hutyru.
 Ten sa narodil v spišskej dedine Jablonov v roku 1912 a v roku 1933 ako bohoslovec vážne ochorel na pľúca. Liečili ho v nemocnici v Levoči, kde ho ošetrovali mníšky zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky - Vincentky. Vtedy pocítil volanie k rehoľnému životu. Neskôr o pobyte v nemocnici v Levoči povedal: "Tu ma našla milosť Božia, takže po mesiaci vrátil som sa nie tak na tele, ako na duši úplne zdravý, so silným predsavzatím."
 Po vysviacke za kňaza pôsobil medzi vysokoškolákmi na internáte Svoradov v Bratislave a v roku 1942 bol vymenovaný za direktora česko-slovenskej provincie dcér kresťanskej lásky. V roku 1945 ponúkol svoj život fašistom na výmenu za životy na smrť odsúdených dvadsiatich dedinčanov Belušských Slatín, ale vrahovia to neprijali.
 Hutyra vylúčil z katolíckeho internátu Svoradov neskoršieho komunistického prezidenta Gustáva Husáka ako študenta za ateistické zmýšľanie a marxistického ducha. Ján Hutyra bol odsúdený komunistami na väzenské týranie dvakrát. V roku 1948 a potom na desať rokov v roku 1958. Z väzenia ho prepustili v roku 1965. Tajne ďalej viedol Vincentky až do smrti 20. februára v roku 1978.
 Napriek neľahkému osudu nikdy nestrácal zmysel pre humor. Často prichádzal na nečakané návštevy sestier a nikdy sa nesťažoval na týranie vo väzení, keď mu dozorcovia naschvál narúšali biorytmus, takže aj na slobode už nemohol v noci pokojne spať. V ráde však aj tak vytváral priam rodinnú pohodu.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 19. februára 2013

Svätí na každý deň - 19. február: Konrád

19. február
Konrád


 Nikto si nemôže byť na Zemi ničím istý, lebo ako vraví slovenské príslovie - všetko do času, Boh naveky. Spoznal to aj svätec, ktorého pamiatku si dnes pripomíname - svätý Konrád.
 Od narodenia v roku 1290 žil tak, ako aj dnes žijú mnohí z tých, o ktorých hovoríme, že sa narodili so zlatou lyžičkou v ústach. Narodil sa v šľachtickej rodine a jeho telo nepoznalo žiadne odriekanie. Konrád si bol až príliš istý osudom. Celý život bol dlhý rad šťastných udalostí skladajúcich sa zo samých radostí a veselostí.
 Aj boháči majú starosti. Tento príbeh je toho dôkazom. Konrád pochádzal zo severu Talianska a obľuboval poľovačky. Raz šiel na lov, ale nevedel nikde nájsť zver. Popudený márnomyseľnosťou, že ako bohatý šľachtic mohol všetko, podpálil pár haluzí, aby dymom vyhnal zvieratá z úkrytov. Lenže oheň vietor rozfúkal a o chvíľu horel celý les. Konrád pred plameňmi ušiel domov.
 Obyvatelia jeho rodnej Piacenzy začali vyšetrovanie, kto úmyseľne zapálil les. Obvinili chudáka, ktorý si v ňom chystal raždie na zimu a keď ho natiahli na škripec, v bolestiach mučiarne sa priznal. Odsúdili ho na smrť. Konrád sa trápil výčitkami svedomia, ktoré dovtedy nikdy nezažil. Tento boj vyhral. Šiel na súd a vyznal vinu. Chudáka oslobodili a Konrád sa zaviazal splatiť celú škodu. Prišiel takmer o polovicu majetku. Ale to už jeho priznanie zapálilo v Konrádovi celú novú reťaz udalostí.
 Začal rozmýšľať nad dovtedajším životom, na čo mu bol dobrý prepych a luxus, keď ho takmer priviedol k zločinu? Poradil sa s manželkou, ktorá s ním súhlasila, ako ďalej má naložiť s ich životmi. Ona sa vybrala do kláštora svätej Kláry a Konrád požiadal o prijatie do rádu svätého Františka. Zvyšok majetku, ktorý im zostal po vyplatení dlžôb za požiar, rozdali chudobným.
 Konrád žil pustovníckym životom v spojení iba s Bohom a vlastným vnútrom. Nastúpil prísnu cestu pokánia. Lenže vychovaný bol v luxuse. Jeho telo bolo zvyknuté len na vyberané jedlá a nie na korienky z lesa. Mal chuť na rôzne požívačné rozkoše a zrazu sa mu stala domovom iba kamenná jaskyňa. Ten prechod bol príliš rýchly a ťažký. Konrád dospel k svojmu obráteniu od hmotárskeho života k životu duchovnému vo svojich dvadsiatichpiatich rokov, kedy sa zriekol sveta.
 Zomrel ako šesťdesiatjeden ročný 19. februára v roku 1351 v chýre svätosti. Dokázal v sebe pokoriť všetku pýchu, k akej bol od narodenia vedený. Spútal vlastné žiadosti tela a ducha, lebo prišiel na to, že tieto žiadosti často človeka privedú k ťažkým hriechom. Konrád dokázal, že sa s pomocou Božou dá nad nimi zvíťaziť.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 17. februára 2013

Svätí na každý deň - 18. február: Jakub Sales a Viliam Saultemouche

18. február
Jakub Sales a Viliam Saultemouche


 Jakub Sales a brat Viliam Saultemouche zomreli spolu. Obaja sa narodili v roku 1556 vo Francúzsku. Jakub Sales bol sirotou, ktorú si vzal na výchovu kňaz. Študoval ako jeden z osemnástich chudobných študentov biskupstva Clermont v Paríži.
 Do Spoločnosti Ježišovej k Jezuitom vstúpil vo Verdune a študoval po rétorike ďalšie roky filozofiu a teológiu, kým bol vo veku dvadsaťdeväť rokov vysvätený za kňaza.
 Ako rehoľník pôsobil ako učiteľ filozofie, pričom osobitnú úctu vzdával prevelebnej Oltárnej sviatosti. Jakub Sales mal chatrné zdravie a modlitba pri sviatosti ho nabíjala novou energiou. Pri sebe nosil ostatky v Anglicku umučeného Edmunda Kampiána, ktorého prosil v modlitbách o milosť položiť za Ježiša život. Vo veku tridsiatichtroch rokov musel pre chorobu prerušiť vyučovanie. Až po roku sa vrátil ku kazateľstvu a šiel aj na misie do Burgundska.
 Vtedy tu prebiehali kruté boje. Jakub pôsobil v Ornex, kde ľudia žili bez ochranny v mieri. "Tu sú naši vojaci a naša stráž," vravievali ľudia, pričom ukazovali na zástup modliacich sa detí.
 Jezuitov požiadal o kňaza - misionára guvernér z Aubenas, ktoré považovali za baštu kalvínov. Keď sa Jakub Sales dozvedel, že tam má ísť spolu s rehoľným bratom Viliamom Saultemouchem, povedal: "Sem ideme na smrť."
 Viliam Saultemouche bol bratom - sluhom v jezuitskom kolégiu a napriek tomu, že bol bojazlivý, keď viedli nevinného Jakuba na smrť, odmietol ho opustiť. Prosil katov, aby mohol zomrieť s ním. Jakub Sales začal v Aubenas pôsobiť ako farár v pokoji. Ľudia chodili na jeho kázne aj z radov kalvínov, lebo sa na nich obnovili vo viere.
 To prekážalo kalvínskemu pastorovi Labatovi, ktorý vyzval Jakuba na verejnú diskusiu o viere, ale sám na ňu neprišiel a utržil hanbu. Labat to nevydržal, nahuckal ďalších kalvínov a spoločne zajali Jakuba aj Viliama. Po surovej bitke ich odvliekli do domu sudcu. Zbitého Jakuba podrobili traja kalvínski pastori krížovému výsluchu, v ktorom od neho chceli, aby uznal, že v Prevelebnej sviatosti nie je prítomný Spasiteľ. Už vtedy Labat kričal: "Zabite ich!"
 Na druhý deň debata pokračovala. Labat najal vojakov, aby Jakuba Salesa zabili. Tí ho vyvliekli pred sudcov dom, keď ich prosil, aby ušetrili život jeho prostého brata Viliama. Ale Viliam Saultemouche ukázal silu slabých a prosil: "Otče milý, neopustím vás, zomriem s vami za pravdu, ktorú ste bránili!"
 Vojak mu povedal: "Keď chceš zomrieť, zomri!"
 Pred domom Salesovi ponúkli, aby odvolal tvrdenia o prítomnosti Ježiša vo sviatosti. To odmietol, na čo Labat vykríkol: "Na smrť s ním! Ten človek si nezasluhuje život, to je hotový mor!"
 Pred rozkazom vojaci aj ľudia z ulice cúvli, nechceli zabiť nevinných. Dav zredol. Nik nechcel byť katom. Napokon sa tejto úlohy chytil jeden pomätenec, ktorý strelil modliacemu sa Jakubovi do chrbta. Kňaz sa modlil ďalej, tak mu bodol dýku do pŕs, a keďže Sales stále opakoval modlitby, vojaci, ktorí predtým odmietali byť katmi, mu odsekli zopnuté palce na rukách držiace kríž a zapchali mu ústa blatom. Dýkou mu prebodli hrdlo. Viliama Saultemoucheho dobodali dýkami a rehoľný brat vydýchol posledné slová: "Ježišu môj!"
 Až po dvoch rokoch vydali potajme telá oboch mučeníkov, aby ich mohli dôstojne pochovať. Jakub Sales a Viliam Saultemouche sa stali mučeníkmi Prevelebnej oltárnej sviatosti, ktorú my prijímame v eucharistii často nevediac, koľkí mučeníci pre Boží pokrm obetovali životy.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 16. februára 2013

Svätí na každý deň - 17. február: Sedem zakladateľov rehole Služobníkov Panny Márie

17. február
Sedem zakladateľov rehole Služobníkov Panny Márie


 K najstarším sviatkom v Cirkvi patrí Nanebovzatie Panny Márie. Veriaci ho slávia 15. augusta. A práve v tento deň v roku 1233 v bohatom meste Florencia pocítili naraz siedmi bohatí muži v srdci volanie. Rozhodli sa založiť rád Služobníkov Panny Márie. Boli to Bonfiglio Monaldi, Bonaiuncto Manetti, Manetus dell Antella, Amideo Amidei, Uguccio Uguccioni, Sosteneo de Sosteneis a Alexius Falconieri.
 Všetci siedmi boli naraz vyhlásení za svätých pápežom Levom XII. v roku 1888. Príslušníkov tohto rádu, ktorý vznikol vo Florencii, volajú Servítmi podľa latinského servus, ktoré znamená otrok, sluha, služobník. Títo siedmi bohatí Florenčania sa rozhodli slúžiť Panne Márii a preto po porade s biskupom rozdali svoje majetky a na sviatok Narodenia Matky Božej 8. septembra odišli do ústrania na vidiek. Tu sa pripravovali na rehoľný spôsob života a prebiehal ich noviciát.
 Správa, že sa siedmi bohatí a viacerí aj ženatí muži zriekli majetkov, či svojich rodín, sa rozšírila rýchlosťou blesku. Preto museli odísť do ústrania niekam inam. Vybrali si horu Monte Senario, ktorá stojí na tri hodiny cesty na sever od Florencie.
 Rád Služobníkov Panny Márie postavili na augustiánskych učeniach. Šiesti z nich boli vysvätení za kňazov. Alexius sa odmietol nechať vysvätiť zo skromnosti a chcel slúžiť Panne Márii ako mních, ktorý zbieral pre bratov almužny. Ako jediný z nich prežil najdlhšie od času založenia rádu a to až 77 rokov, keď zomrel ako stodesaťročný v roku 1310. Vtedy mali Servíti desaťtisíc členov a aj ženskú časť rehole. Tú založil ich generálny predstavený svätý Filip Benizi.
 Pre vznik rádu Služobníkov Panny Márie je dôležitý dátum 15. august 1233, kedy na slávnosť Nanebovzatia Bohorodičky pocítili v sebe volanie Panny Márie. V tento deň sa v roku 1220 narodil v paláci vo Florencii, ktorý stojí dodnes, svätý Filip Benizi - generálny predstavený rádu Servítov, ktorý o niekoľko rokov neskôr prežil noviciát v spoločnosti siedmich zakladateľov. Osobne ich poznal a Alexius ho aj prežil, keď svätý Filip Benizi zomrel ako šesťdesiatpäťročný v roku 1285.
 Horúčka, ktorá viedla k smrti generálneho predstaveného rádu prišla na Filipa Beniziho tiež v tento deň - teda 15. augusta. Nanebovzatie Panny Márie bol ako článok viery ustanovený až 1. novembra 1950, hoci sa tento sviatok v Cirkvi slávi už od pradávna. Už v štvrtom storočí Epifanius bádal po hrobe Panny Márie v Efeze, kde žila po ukrižovaní Ježiša Krista s apoštolom Jánom, ale žiaden hrob nenašiel.
 Veriaci dlhé stáročia verili v Nanebovstúpenie Panny Márie - človeka, ktorý nemal dedičný hriech a preto logicky po Nanebovstúpení Ježiša Krista aj Božia Matka bola vzatá do neba. Ako dogmu však tento článok viery prijala Cirkev až v roku 1950. To už rád Servítov dal svetu mnoho skvelých mužov a žien. Dnešný deň je sviatkom siedmich zakladateľov rádu Služobníkov Panny Márie, ktorí dokázali opustiť bohaté mesto Florencia a v ňom rodiny aj majetky, aby získali najväčší poklad, ktorý sa ukrýva pre človeka v nebi.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 15. februára 2013

Svätí na každý deň - 16. február: Onezim

16. február

Onezim



Aj dnes ako kedysi, sú otroci. Nemajú na čele vypálený znak, ale slúžia slepo svojim závislostiam, či často prinútení násilím slúžia zlu. Onezim bol skutočným otrokom, ktorý ušiel do Ríma, kde vyhľadal väzneného apoštola Pavla. Ten mu povedal, že pozná Pána, ktorý ho vyslobodí z otroctva.

Onezim spoznal Ježiša Krista vďaka apoštolskému kniežaťu svätému Pavlovi, ktorý ho pokrstil. Onezimovi hrozilo, že mu Rimania na čelo vypália písmeno F. To znamenalo skratku latinského slova fugitivus - teda zbeh. Onezim ušiel svojmu otrokárovi. Preto apoštol Pavol riskoval, lebo ako rímsky občan bol povinný zbeha oznámiť. Inak sa dostal na jeho úroveň a vydal sa právu rímskych úradov, aby ho za to odsúdili rovnako ako otroka. Onezim prosil Pavla o pomoc slovami: "Keby som mal niekoho, kto by ma vykúpil!"

Onezim hovoril o vykúpení z otroctva tela, ale aj duše. Preto mu Pavol povedal: "Ja som chudobný, ale viem o Pánovi, ktorý je bohatý a mohol by vykúpiť celý svet."

A tak Onezima pokrstil. Potom mu nakázal, že sa musí vrátiť k svojmu pánovi Filemonovi do Kolos, odkiaľ Onezim ušiel. Apoštol Pavol napísal Filemonovi list, ktorý je dnes súčasťou Nového zákona a je Pavlovým najkratším listom. V ňom Onezima, ktorého meno znamená v gréčtine užitočný, bráni pred Filemonovými výčitkami slovami: "Kedysi ti bol neužitočný, ale teraz je užitočný aj tebe, aj mne." Pavol napísal: "Poslal som ti ho naspäť, jeho, to jest moje srdce."

Práve tento titul - moje srdce - sa v Onezimovom osude naplno prejavilo. Svätý apoštol totiž Onezima neskôr vysvätil za diakona a nakoniec sa z bývalého otroka stál známy biskup v Efeze. V roku 107 Onezima odsúdili v Ríme na smrť ukameňovaním, takže naplnil svoj život mučeníckou smrťou ako svätý Pavol.

Filemon na Pavlov list odpovedal tak, ako si apoštol prial - dal otrokovi Onezimovi slobodu a poslal ho naspäť do Ríma k apoštolovi Pavlovi. Tu sa Onezim vyznamenal ako vynikajúci kresťan. Apoštol po ňom poslal svoj list Kolosanom a vysvätil Onezima za biskupa. Tak sa naplnili v plnej miere slová apoštola Pavla adresované v liste Filemonovi do Kolos, keď prosil o oslobodenie Onezima z pút otroctva, hoci Onezim porušil práva otrokára, ktorému ušiel: "Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy. Už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata, milého najmä mne - a o čo viac tebe - i podľa tela aj v Pánovi. Ak ma teda pokladáš za druha, prijmi ho ako mňa samého. A ak ťa v niečom poškodil alebo ak ti je niečo dlžen, mne to pripočítaj. Ja, Pavol - píšem vlastnou rukou -, ja to zaplatím, aby som ti nemusel povedať, že ty mne dlhuješ aj seba samého."

Preto napísal Filemonovi, že dlhuje apoštolovi seba samého, lebo Pavol ho pokrstil, keď bol v Kolosách a to bol aj dôvod, prečo Onezim, keď ušiel od Filemona z otroctva, vyhľadal v Ríme väzneného Pavla. Vedel, že ide za priateľom svojho pána, lebo apoštola poznal ako dobrého človeka. Hľadal toho, kto ho vyslobodí a vďaka svätému Pavlovi ho v Kristovi našiel. Onezimov osud môže byť príkladom, že v Kristovi máme Osloboditeľa z otroctva našich hriechov.

Svätí na každý deň - 15. február: Natalis Pinot

15. február
Natalis Pinot

    Predstavte si popravisko postavené v Božom chráme. Na mieste oltára je pritom kôš na odťatú hlavu. To nie je vymyslený krvavý filmový gýč, to je pravda o krátkom a krásnom živote Natalisa Pinota.
    Popravili ho vo februári v roku 1794 v chráme svätého Petra vo francúzskom meste Angers, v ktorom sa štyridsaťšesť rokov predtým v roku 1747 narodil. V chráme svätého Petra v Ríme pápež Pinota vyhlásil v roku 1926 za blahoslaveného.
    Je priam neuveriteľné, že tento skromný kňaz kráčal na popravu oblečený v omšovom rúchu. Kati sa ho totiž posmešne pýtali, či ho majú priviesť na popravisko v omšovom oblečení a on nadšene súhlasil, veď bol sťatý na oltári! Urobili tak vynálezom revolucionárov veľkej revolúcie z roku 1791 gilotínou. Revolucionári utopili v krvi nevinných obetí všetky krásne ideály o slobode, rovnosti, demokracii a bratstve.
    Natalis Pinot sa stal jednou z mnohých obetí. Šiel na smrť dobrovoľne. Odmietol opustiť svoje ovečky, hoci ho súd vypovedal z kraja, kde sa narodil. Namiesto do vyhnanstva, sa potajomky vrátil k svojim veriacim. Pristihli ho v pustom dome pri tom, ako sa pripravuje na omšu a odviedli ho v omšovom rúchu na súd a potom aj na popravisko. Natalis Pinot kráčajúci ako odsúdenec na popravu sa v slávnostných šatách niesol hrdo ulicami Angers, kde ho všetci poznali. Tešil sa, že môže pre Boha zniesť najťažšiu skúšku v živote.
    Pinot sa narodil ako posledné šestnáste dieťa svojich rodičov. Vstúpil do radov kňazov a z vidieka sa vrátil do rodného mesta Angers po desiatich rokoch kňazskej služby ako kaplán. Potom šiel opäť za farára na vidiek a všade si ho vážili pre obetavú službu chudobným a chorým. Rozdal všetko, čo pri sebe mal. Dokonca mu služobníctvo skrývalo aj bielizeň, aby vôbec mal čo si na druhý deň po stretnutí s bedármi, obliecť.
    Verný Bohu v maličkostiach bol verný aj vo veľkých veciach. Revolucionári žiadali cirkevných predstaviteľov, aby prisahali republike v konštitučnej prísahe. Natalis Pinot odpovedal týmito slovami: "Národné zhromaždenie nás odtrhlo od pápeža. Ten je hlavou Cirkvi, ale nie je mu dovolené stýkať sa s veriacimi údmi. Čo by ste povedali, keby ste si zvolili predstaveného a ten by potom nemal práva rokovať ani s najposlednejšími z poddaných? My nesmieme zložiť konštitučnú prísahu, lebo by sme poškodili náboženstvo a boli by sme nehodní duchovného úradu."
    Po tejto reči najprv Pinota odsúdili do vyhnanstva. Neopustil však svoje ovečky. Skrýval sa, kým ho o tri roky chytili a odsúdili na smrť. Zlapali ho v noci ako Krista, aby nik z veriacich nevedel, že chytili spravodlivého. Smrť Natalisa Pinota prebudila mnohých revolucionárov k tomu, aby začali uvažovať, čo je to za revolúciu a za ľudské práva, keď iným práva berie.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 13. februára 2013

Svätí na každý deň - 14. február: Teofán Venárd

14. február
Teofán Venárd


    Každého kresťana môžu nadchnúť príbehy obety misionárov v ťažkých podmienkach v cudzích exotických krajinách. Taký je aj životný príbeh Teofána Venárda, ktorý sa pripomíname v dnešný deň. Už ako malého chlapca ho dojal príbeh zavraždených misionárov vo Vietname. Známe sú jeho slová, ktoré povedal ako dieťa, keď si prečítal umučenie siedmich Francúzov v tejto ázijskej krajine: "Aj ja chcem ísť do Tonkingu! Aj ja chcem byť mučeníkom!"
    A táto túžba sa mu do bodky splnila. Po vysviacke za kňaza, ktorú absolvoval Teofán Vénard vo veku dvadsaťdva rokov, vstúpil do Spoločnosti svetských kňazov pre zámorské misie v Paríži. Jeho sen odísť do Vietnamu ho neopúšťal.
    Problém zahraničných misií bol v tom, že svetská moc kazila prácu misionárom. Snažila sa totiž priamo, či nepriamo priživovať na spásonosnom diele Cirkvi. Tak vznikali veľké nepriateľstvá proti kresťanom. To bol aj prípad Vietnamu, kde bola inak z misionárskeho hľadiska dobrá pôda na šírenie kresťanstva, ale vietnamska šľachta považovala misionárov za vyslancov cudzej moci. Preto každý misionár bol pre nich nepriateľom.
    Vietnamský cisár podľahol huckaniu mandarínov. Dva dni predtým, ako sa Teofán Vénard stal kňazom, cisár vydal 3. marca v roku 1851 príkaz, že každý európsky kňaz má byť zavraždený krutým spôsobom rozťatím na polovicu. Ich majetok mal byť skonfiškovaný rovnako, ako aj majetok toho, kto by ich u seba ukrýval. A tento majetok mal navyše pripadnúť udavačovi ešte aj so štedrou finančnou odmenou. A tak vo Vietname začali krvavé jatky. Pol roka na to 23. februára 1851 nasadol Tefán Vénard na loď do Hong Kongu a vo februári 1854 dostal od svojho predstaveného príkaz, ktorý znel: "Vám pán Vénard, je zverená perla Tonkingu."
    Túžba z detstva sa naplnila. Vybral sa do Vietnamu cez Makao vďaka čínskym pašerákom, ktorí ho tam dopravili tajne v člne. Za zázračne krátky čas sa Vénard naučil reč a stal sa pomocníkom biskupa spravujúceho misie v Západnom Tonkingu. Získal si dôveru obyvateľov nielen vďaka mladosti, ale najmä veselosti a radosti, s akou vykonával misionárske poslanie. Dostal do správy vlastnú cirkevnú obec s dvanástimi tisícmi veriacich v horskej oblasti džungle, kde mal po ruke siedmich miestnych kňazov.
    Túto oblasť začali kontrolovať vládne vojská. Vénard sa skrýval v horách na samotách, aby prežil a mohol ďalej viesť veriacich. V novembri 1860 ho chytili a odvliekli do Hanoja, kde ho odsúdili na smrť. Držali ho ako nebezpečné zviera v klietke, z ktorej stihol do vlasti napísať ešte jedenásť listov. Vo februári v roku 1861 ho vo veku nedožitých tridsaťdva rokov popravili. Cestou na popravisko Teofán Vénard spieval Magnificat, potom ho na brehu Červenej rieky sťali. Jeho telo je od roku 1865 v kaplnke mučeníkov v misijnom seminári v Paríži, kým hlava zostala v Tonkingu.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 13. február: Jordán

13. február
Jordán


    Pamiatka blahoslaveného Jordána je aj pripomenutie jeho veľkého vzoru svätého Dominika. Jordán ho poznal osobne vo veku štyridsiatichštyroch rokov, keď Dominika stretol v Paríži. Jordán sa u Dominika vyspovedal a vstúpil do jeho rádu kazateľov. Dominik a Jordán boli rovnako starý. Obaja sa narodili v roku 1175, ale kým Dominik pochádzal zo Španielska, Jordán sa narodil v roľníckej rodine neďaleko Hannoveru vo Vestfálsku.
    Jordánovi dlhšie trvalo, keďže pochádzal z chudobného roľníckeho prostredia, kým sa dostal študovať do Paríža. Dominik tu pracoval na obrátení bludárov s rádom kazateľov, neskoršie až dodnes známym ako Dominikáni. Dominikove heslo - láska, pokora, chudoba - rozvíjal ďalej v ráde práve Jordán. Jeho talent sa prejavil, keď do roka od vstupu do rádu prevzal správu a vyučovanie v kláštore v Paríži, aby o ďalší rok na to sa stal provinciálom Dominikánskej rehole celého Lombardska.
    Správu úradu prevzal Jordán po smrti svätého Dominika. Poctivo ďalej rozvíjal jeho príklad boja proti bludnému učeniu otravujúcemu duše veriacich. Jordán veľa cestoval a šíril hlavné poslanie Dominikánov - teda kazateľskú funkciu. Svätý Dominik dostal do daru od Panny Márie v zjavení účinnú zbraň - ruženec ako modlitbu objasňujúcu hlavné pravdy viery. Ním bol Jordán vyzbrojený v radoch Kristových vojakov ako ich nazval svätý Dominik.
    Jordán kázal v Bologni, keď ho zvolili za hlavného predstaveného Dominikánov. Pod jeho správou slávila myšlienka svätého Dominika napraviť škody v ľudských dušiach svoje nové úspechy. Počet domov rehoľných bratov sa zvýšil z tridsať na tritisíc a k tristo bratom pribudlo štyri tisíc mníchov. Takto sa zaslúžil o hlásanie evanjelia nielen v Európe, ale aj v zahraničných misiách.
    Šlo o riadenie osudu, že sa stretli dvaja vrstovníci. Jordán dokončoval to, čo Dominik nestihol. Prijal Dominkove názory ako zrelý muž, ktorý mal síce v úcte náboženstvo, ale vysvätiť za kňaza sa dal až po spovedi u svätého Dominika. Môžeme hovoriť o priamom zásahu Prozreteľnosti, že Dominik mohol osobne spoznať a vplývať na Jordana ako na svojho nasledovníka. Dominikáni bránili šíreniu bludného učenia albigencov. Bránili sa svojou absolútnou chudobou, čím si získali u ľudí obľubu.
    Boli príkladne chudobní, keďže ich jedinou zbraňou bolo evanjelium. Jordán veľa cestoval a osobným príkladom získaval nových nadšencov. Patrila k nim aj skupina mladých ľudí. Títo novici sa raz pri večernej modlitbe s Jordánom nakazili nespútaným smiechom. Ostatní mnísi boli pohoršení, ale Jordán novicom povedal: "Len sa dobre vysmejte, dovoľujem vám to, lebo sa plným právom môžete tešiť a smiať, že ste roztrhali zväzky hriechu, ktoré vás dlhé roky pútali, a získali ste slobodu bohabojného života, preto sa len ďalej smejte."
    Jordán zomrel vo veku šesťdesiatdva rokov tragickou smrťou, keď sa utopil v búrke na mori pri brehoch Sýrie na ceste do Jeruzalema. Stalo sa tak 13. februára v roku 1237.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 12. februára 2013

Svätí na každý deň - 12. február: Benedikt Anianský

12. február

Benedikt Anianský


    Svätý Beňadik nad Hronom získal meno od svätého Benedikta. Dnes si pripomíname jeho menovca - svätého Benedikta Anianského, ktorý urobil veľa dobrého pre pokračovanie Benediktínskej rehole. Pritom Benedikt Anianský, ktorý sa narodil v roku 750 v južnom Francúzsku, túžil založiť vlastnú reholu.
    Dôvod tejto jeho snahy bol prostý, ale presne v súlade s učením svätého Benedikta, ktorý zomrel v roku 547. Benedikt Anianský totiž chcel prísnejšiu disciplínu pre mníchov, než aká vládla v tom čase dvesto rokov po smrti zakladateľa Benediktínov.
    Benedikt Anianský začal na tom istom mieste, ako pôvodný zakladateľ rehole svätý Benedikt v Taliansku. A tak nečudo, že nakoniec Benedikt Anianský nezaložil novú reholu, ale obnovil a znovuzreformoval pôvodné dielo svätého Benedikta. Zachoval pôvodné učenie svätého Benedikta a znova ho obnovil.
    Pre Benedktínsku reholu platí, že chudoba a disciplína sú najvernejšími priateľmi bratov. V benediktínskom kláštore študoval aj svätý Tomáš Akvinský v 13. storočí. A táto výchova ho zrejme dostala pod krídla ešte chudobnejšieho Dominikánskeho rádu, lebo Benediktíni ustúpili od prísnej chudoby. Opisovali knihy a zachovávali kultúrne pamiatky, čo bez prostriedkov nejde. Benediktíni takto uchovali kultúrne dedičstvo ľudstva.
    Bez takých skvelých duchov, k akým patril aj svätý Benedikt Anianský by tento rád nepretrval storočia až do súčasnosti. V Slovensku okrem Beňadiku nad Hronom boli benediktínske kláštory aj v Bratislave, v Nitre, či v Trnave.
    Benedikt Anianský bol pôvodne synom grófa, ktorý ho vychovával pre vojenskú službu. Z výchovy sa Benediktovi Anianskému hodila len disciplína, inak nič. Dvadsaťštyriročný vstúpil do kláštora, z ktorého po piatich rokoch odišiel a rozhodol sa po pustovníctve založiť nové bratstvo s vyššou disciplínou.
    Na začiatku prišlo k nemu viacero žiakov ochotných podriadiť sa askéze. Nakoniec zostal sám. Vtedy pochopil, že ak chce dosiahnuť duchovnú obnovu, musí postupovať ako svätý Benedikt. Teda nájsť spôsob, akým mníchov láskavým slovom priviesť k väčšej disciplíne. Tieto zásluhy ocenili viacerí panovníci. Od cisára Karola Veľkého, cez Ľudovíta Pobožného si Benedikt Anianský získal úctu reformami kláštorov vo Francúzsku, čím ho poveril cisár Ľudovít. Aby ho mal pri sebe, dal vybudovať nový kláštor len šesť kilometrov od svojho sídla, dnešný Kornelimünster, kde sa konalo generálne zhromaždenie benediktínov s cieľom zjednotiť všetky kláštory ríše pod jedno vedenie.
    Tu Benedikt Anianský predložil a vysvetlil všetky ním navrhované rehoľné pravidlá zhrnuté do 75 kapitol, ktoré boli prijaté ako prvý generálny zákonník pôvodnej rehole svätého Benedikta z Monte Cassina. Zároveň presadil potrebu písomných pravidiel pre všetky cirkevné osoby, ktoré boli odvtedy povinné ohlasovať Božie slovo.
    Čiže hľadal a znovuobnovoval pôvodné povinnosti apoštolov, aby sa viera nestala odtrhnutým svetom mimo spoločnosti. To je zmysel jeho pamiatky potom, ako zomrel 11. februára v roku 821 vo veku sedemdesiatjeden rokov. Benedikt znamená po slovensky požehnaný a také je aj jeho dielo.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 10. februára 2013

Svätí na každý deň - 11. február: Lurdská Panna Mária

11. február

Lurdská Panna Mária


    Osemnásť zjavení Panny Márie vo francúzskych Lurdách bolo dôvodom, prečo v 19. storočí zaviedli osobitnú tradíciu uctievania Lurdskej Panny Márie.
    Na jej príhovor sa udialo toľko uzdravení, ktoré potvrdila aj lekárska veda, že by sme nestihli v krátkej spomienke uviesť ani krstné mená uzdravených. A to všetko od 11. februára v roku 1858, kedy sa v Lurdách zjavila Panna Mária štrnásťročnému chudobnému dievčaťu Márii Bernadete Soubirousovej. Tá trpela od detstva biedou a nevedomosťou. Nemala ani možnosť ísť na prvé sväté prijímanie, hoci po ňom túžila.
    Zázraky v jaskyni po osemnástich zjaveniach Panny Márie v Lurdách nabrali taký rýchly spád, že po štyroch rokoch vyšetrovania udalostí cirkevnými odborníkmi mohol biskup Laurence v Tarbes vydať Pastiersky list, v ktorom sa hovorí: "Nepoškvrnene Počatá Panna Mária sa 11. februára 1858, ako aj neskoršie, spolu osemnásťkrát rozličným spôsobom skutočne zjavila dieťaťu Bernadete pri massabiellskej jaskyni v Lurdoch. Tieto zjavenia majú na sebe pečať pravdy a veriaci sú oprávnení veriť im. My svoj úsudok podrobujeme úsudku námestníka Ježiša Krista na zemi."
    Pápež v plnej miere potvrdil biskupove slová, keď v roku 1891 zaradil Lurdskú Pannu Máriu do liturgického kalendára na deň prvého zjavenia. Tieto zistenia biskupa v Tarbes ďalej potvrdil ďalší Svätý otec, ktorý 8. decembra 1933 vyhlásil Bernadetu za svätú. Pri prenášaní jej ostatkov sa zistilo, že aj keď zomrela v roku 1879, jej telo bolo neporušené celých 54 rokov od smrti.
    Pripomínanie si Lurdskej Panny Márie je radostný sviatok pre veriacich kresťanov, ale aj nekresťanov, ba aj pohanov, medzi ktorými sú mnohí, čo sa v prameni v jaskyni uzdravili. Zároveň sú zjavenia Panny Márie v Lurdách potvrdením správnosti dogmy z 8. decembra 1854, kedy pápež slávnostne vyhlásil, že Panna Mária bola z ľudí jediná uchránená pred dedičným hriechom. Potom ako štrnásťročné dieťa Bernadeta vyzvala štyrikrát po sebe zjavenú Pani, aby jej prezradila meno, sa v jaskyni Panna Mária takto predstavila: "Ja som Nepoškvrnené Počatie."
    Pritom Bernadeta v chudobe, z akej pochádzala, nevedela a ani nemohla vedieť, že teológovia vo Vatikáne prijali dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Preto si ani nemohla vymyslieť, že by počula neznámu bytosť predstaviť sa slovami, že je nepoškvrnené počatie. Tieto slová biskupov presvedčili, že Bernadete sa naozaj zjavila Panna Mária a prijatá dogma je pravdivá, keďže ju Božia Matka takto zázračne sama potvrdila.
    Jaskyňa v Lurdách je osem metrov dlhá, šesť metrov vysoká a dvanásť metrov široká. Vpravo od vchodu je umiestnená biela mramorová socha Panny Márie v tom postoji, v akom sa zjavila od 11. februára do 16. júla 1858 malej Bernadete. Tam sa objavil zázračný prameň a veriaci tu môžu odovzdávať listy Panne Márii. V jaskyni neustále svietia sviečky.
    V priemere je ročne registrovaných okolo tridsať nevysvetliteľných vyliečení chorých ľudí. Je to ako poďakovanie Božej Matky ľuďom za to, že spoznali Pravdu, že Boh si nemohol vyvoliť čistejšiu ľudskú schránku na vlastné narodenie, ako bola Panna Mária. Tá od narodenia ako jediná v ľudstve nebola poškvrnená dedičným hriechom prarodičov Adama a Evy.
    Svätý Pavol v prvom liste Korinťanom napísal aj možnú odpoveď na otázku, prečo sa Matka Božia zjavila v Lurdách práve slabému chudobnému dievčatku: "Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných. Čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 9. februára 2013

Svätí na každý deň - 10. február: Školastika

10. február
Školastika


 Každý z tých, čo majú súrodencov vedia, aká je to radosť stretnúť blízkeho človeka. Aj jedináčikovia mávajú blízkych priateľov z detstva. Svätá Školastika, ktorú si dnes pripomíname, bola sestrou veľkého svätca Benedikta, ktorého meno znamená v preklade požehnaný.
 Obaja sa narodili na sklonku 5. storočia v Taliansku v zámožnej šľachtickej rodine a zasvätili životy Bohu. Teda nie šľachtickým radovánkam, ale chudobe a konaniu milosrdenstiev. Zakladateľ Benediktínskeho rádu má sviatok 11. júla. Jeho sestra svätá Školastika prežila život v panenskej čistote. Raz ročne sa stretávala s vtedy slávnym bratom Benediktom, ktorý založil kláštor v talianskom Monte Cassine, kde žila aj Školastika.
 Vtedy ešte nebolo toľko ženských kláštorov a panny zasľúbené Bohu žili aj medzi ľuďmi, ktorým nezištne pomáhali. Jedinou radosťou svätej Školastika boli okrem modlitieb a eucharistického stretnutia s Kristom, stretnutia s bratom Benediktom. Predtým, ako prišla žiť do Monte Cassina, kde účinkoval jej brat, žila tiež v kláštore. Bolo to v Roccabote pri Subiacu východne od Ríma.
 Súrodenci sa videli vždy mimo Benediktovho kláštora v Monte Cassino v malom domčeku, ktorý patril ku kláštoru, ale ležal mimo jeho areálu. Tu si rozprávali, čo všetko zažili za rok, kedy sa nevideli. Školastika mala na Benedikta veľký vplyv. Časť jeho diela vzniklo teda zjavne aj jej pričinením.
 Najkrajšie hovorí o ich vzájomnej súrodeneckej láske príhoda na konci ich života. Ich posledné stretnutie pred smrťou Školastiky. Keď sa po celodennom rozhovore zberal Benedikt späť do kláštora, poprosila ho: "Ktovie, či sa ešte uvidíme, lebo cítim, že môj život sa končí, zostaň so mnou cez noc, aby sme sa ešte mohli naposledy porozprávať."
 Benedikt to odmietol. Nie preto, že by nechcel stráviť s vlastnou sestrou o pár hodín viac, ale bol známy kláštornou disciplínou a mal zodpovednosť aj za iných bratov, ktorých nechcel priviesť na zlé myšlienky len pre osobnú radosť. Školastika pochopila Benediktove dôvody. Začala sa modliť k Bohu s takou dôverou, až jej po tvári cícerkom stekali slzy. Na to sa vonku strhla strašná víchrica. Benedikt nemohol domec opustiť a prejsť ani tú krátku vzdialenosť, ktorá ho delila od kláštora.
 Školastika si od Boha s dôverou vymodlila dážď a jej brat chtiac - nechtiac musel zostať celú noc s ňou. Nik mu to nemohol zo spolubratov v ráde vyčítať, lebo z vyššej vôle sa nemohol dostať do kláštora. Takú veľkú vieru mala Školastika, a keď o tri dni v roku 542 zomrela, ľudia ju uctievali ako svätú, u ktorej orodovali za dážď a za ochranu ich príbytkov pred bleskami.
 Svätý Benedikt videl po smrti sestry jej dušu ako holubicu vystupovať do neba. Dal ju pochovať na miesto, kam potom pochovali aj jeho. Dnes je tam oltár v bazilike v Monte Cassino.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 8. februára 2013

Svätí na každý deň - 9. február: Ján z Mathy

9. február

Ján z Mathy


Sedemsto rokov - taký dlhý čas pretrvalo dielo svätého Jána z Mathy. Vracal ľuďom to najvzácnejšie, čo okrem života mohli stratiť a to slobodu. Nie tým, ktorí o slobodu prišli preto, že sa dostali do problémov so zákonom.

V čase, keď žil Ján z Mathy, ktorý sa narodil v roku 1160, Afriku ovládali otrokári. Tí brali do zajatia kresťanov z Európy a nútili ich žiť v Afrike horšie ako zvieratá v neľudských podmienkach. Boli to Mauri. Položenie otrokov bolo žalostné. Ján z Mathy začal dielo, v ktorom jeho nasledovníci pokračovali vyše sedemsto rokov. Založil rád Trinitárov, ktorý sa staral sedem storočí o to, aby jedna tretina všetkých dôchodkov, ktoré získajú, šla na vykupovanie kresťanských otrokov.

Nešlo mu len o ich vyslobodenie. Cieľom bolo celkové oslobodenie človeka, teda až po jeho ďalší životný osud. Mnohí otroci prišli o rodinu, ďalší boli zasa v zúboženom stave, než aby mohli cestovať po príchode z Afriky domov, iní boli chorí. A Ján z Mathy neustále zakladal nové a nové kláštory, nové nemocnice, či starobince pre vykúpených otrokov, aby mali kde dôstojne prežiť zvyšok svojich ťažkých osudov.

Existuje teológmi ustálená predstava, čo je to peklo po smrti. Je ním neschopnosť duše vnímať Boha. A teraz si predstavme, aké je šťastie vnímať Božiu vôľu už na Zemi. Toto šťastie stretlo Jána z Mathy.

Od detstva bol veľmi zbožný a predsa sa nevedel rozhodnúť, do akého rádu sa má prihlásiť. Hoci vyštudoval teológiu, trvalo mu to oveľa dlhšie, kým sa dal vysvätiť za kňaza. Tak dlho sa nevedel rozhodnúť, do akého rádu vstúpiť, až pochopil, že taký rád, ktorý bude zodpovedať jeho životnému poslaniu, musí založiť. Prišiel na to na svojej prvej svätej omši, ktorú celebroval ako novokňaz v roku 1194.

Ján z Mathy uvidel pri eucharistii Božiu velebnosť pred oltárom, o čom povedal, že videl: "Pána, ktorý držal za ruku dvoch otrokov s reťazami na nohách, jedného čierneho znetvoreného, druhého bieleho a vychudnutého."

Vďaka tomu pochopil, že nemá slúžiť Bohu v Paríži v teple domova. Založil rád zasvätený Svätej trojici - Trinitárov zameraný na vykupovanie kresťanských otrokov z Afriky. Dovtedy sa tak dialo živelne podľa toho, kto sa zľutoval nad otrokmi. Ján z Mathy začal túto pomoc organizovať. Chodil za boháčmi a presviedčal ich o správnosti darovať peniaze na vykupovanie otrokov.

Jeho pôsobenie bolo požehnané už pri prvej návšteve Maroka, kam prišiel s odporúčajúcim listom od pápeža pre kráľa. Priviezol odtiaľ takmer dvesto oslobodených, čo vyvolalo rozruch už v Marseille, keď sa s nimi vylodil a potom sa dobrá správa o požehnanom diele šírila rýchlo ďalej.

Kiežby sme aj dnes mali svätcov, ktorí dokážu duše ľudí vyslobodiť spod jarmá iného otroctva - spod jarmá hriechov. Ján z Mathy je nám inšpiráciou. Veľmi rýchlo sa mu darilo napĺňať zámery. Zakladal kláštory a vykupoval kresťanov z otroctva. Nečudo, že keď v roku 1213 zomrel v Ríme, nik nepochyboval, že svet stratil veľkého svätca.

Svätí na každý deň - 8. február: Hieronym Emiliani

8. február

Hieronym Emiliani


    Život na tretiny - tak by sme mohli opísať osud svätého Hieronyma Emilianiho. Tento šľachtic z Benátok sa narodil v roku 1486. V prvej tretine života sa venoval vojenskej kariére. Podarilo sa mu dosiahnuť hodnosť veliteľa pevnosti v Castelnuove di Quero na rieke Piava, ktorá sa stala známa aj pre mnohých Slovákov v časoch prvej svetovej vojny v 20. storočí, keď v nej namiesto vody tiekla ľudská krv - taká tu bola dramatická bitka.
    Aj Hieronym Emiliani vedel, čo je to vojna, hoci žil štyristo rokov predtým a vedel aj, čo znamená byť vo vojne porazený. Musel sa vzdať a zavreli ho do väzenia. Tu rozmýšľal nad márnosťou zlého konania človeka. Z väznice pochádzajú aj tieto jeho slová poznania: "Aké obety som priniesol pre bláznivú a nezmyselnú vojenskú česť! A ako málo som doteraz robil pre teba, Pane, pre svoju biednu dušu a pre večný život! Aby som dosiahol hodnosť a roky si ju zachovával, nespával som celé noci a podstupoval som množstvo nebezpečenstiev. Ale na to, aby som dosiahol večnú hodnosť, mne nešťastníkovi bola každá obeta priveľká, každá chvíľa drahá."
    Tak sa dostal do tretej fázy života, v ktorej sa rozhodol obetovať všetky sily iným. Najprv ešte po oslobodení opäť zastával funkciu veliteľa v Castelnuove, ale bol to čas jeho premeny.
    Od uvedomenia si toho, čo je dôležité, k tomu, čo treba aj činmi dokázať. A tak sa v roku 1519 vzdal všetkých hodností a úradov. V Benátkach najprv prevzal výchovu synovcov. Tým zomrel otec a Emilianiho brat. Nakoniec od roku 1528, teda ako štyridsaťdva ročný, sa začal naplno venovať poslednú tretinu života len trpiacim.
    V roku 1528 vypukol v Benátkach mor. Po uliciach sa potulovali chudobné detí, ktoré prišli o rodičov a nik sa o nich nestaral. Hieronym Emiliani ich vzal k sebe. Hľadal deti po meste, pritom sám odnášal chorých na mor do nemocníc.
    Nakoniec sa aj on nakazil morom, ale zázračne sa z neho uzdravil. Mal vznešený cieľ - vychovávať siroty. Učil ich čítať, písať, dával im jesť. Na to obetoval celý svoj majetok, ale nebolo toho dosť. Musel chodiť on pôvodne hrdý šľachtic a obávaný vojenský veliteľ z domu do domu ako žobravý mních. Žobral o chlieb pre hladné siroty, pričom ho raz jeden muž opľul. Emiliani si slinu utrel a poďakoval za ňu slovami: „To bolo pre mňa a ešte vás prosím o almužnu pre moje siroty.“
    Muž sa zahanbil a pomohol mu. Pre padlé mladé dievčatá zriaďoval útulky, kde mohli začať nový život. Svojim entuziazmom zapálil viacerých kňazov a aj jeho vysvätili. Jeho kňazské spoločenstvo založilo pri dedine Somaska azylový dom svätého Bazila. Tak Hieronymova družina prerástla do organizovanej Spoločnosti služobníkov chudobných, ktorá bola neskôr povýšená na Kongregáciu rehoľných klerikov.
    Starala sa už nielen o opustené deti, padlé dievčatá, ale aj o duševne chorých a o chudobných ľudí. Zriaďovali sirotince, chudobince a ústavy duševne chorých.
    Hieronym Emiliani zostal žiť v Somaske ako pustovník. Opäť zaútočil mor a Hieronym tak ako na začiatku duchovnej cesty, aj na jej konci vyšiel zo samoty, aby opatroval chorých a biednych. Znova ochorel na mor, ale teraz sa už zázračne nevyliečil, ale 8. februára 1537 v Somaske zomrel. Jeho život 14. marca v roku 1928 ocenil pápež Pius XI. tým, že ho vyhlásil za Všeobecného patróna sirôt a opustenej mládeže.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 7. februára 2013

Svätí na každý deň - 7. február: Ján de Britto

7. február
Ján de Britto


 Mladý Portugalec Ján de Britto sa sto rokov potom ako Xaverský v Indii zomrel neďaleko brehov Číny, vybral po jeho stopách a dnes je pochovaný spolu s ním v indickom meste Goa.
 Cesta Jána de Britto nebola priamočiara. Narodil sa v roku 1647 v Lisabone v rodine portugalského gubernátora a miestodržiteľa Brazílie. Otec mu zomrel, keď mal štyri roky. Dostal najvyššiu šľachtickú výchovu a stal sa čestným pážaťom budúceho portugalského kráľa Pedra II.
 Kráľ Ján IV. nesúhlasil, aby Ján de Britto vstúpil k Jezuitom a dal sa po stopách Xaverského na misiu do Indie. Proti bola aj Jánova matka, hoci ona sama zasvätila synov život Xaverskému. Tohto veľkého svätca prosila v kostole v modlitbách, aby orodoval za život jej syna. Ján vo veku dvanástich rokov dostal tuberkulózu. Tá sa v drvivej väčšine prípadov končila smrťou. Po zázračnom uzdravení Jána de Britta už matka nechcela sľub daný v modlitbe Xaverskému splniť. Naplnil ho Ján, ktorý napriek vôli kráľa aj matky, odcestoval do Indie a vstúpil do služby Bohu medzi najdivokejšími indickými kmeňmi.
 Jánovi sa darilo tak ako Xaverskému. Obetoval sa službe ľudu Maravy, čo bola krajina v Indii, do ktorej kresťanstvo nepreniklo. Pokrstil tu desaťtisíce ľudí. Podľa viacerých svedkov pri jeho blahorečení, krstil za svojho života toľkých pohanov, že už nevládal držať ruky, nuž mu ich museli podopierať.
 Čím si získal Ján de Britto srdcia aj najdivokejších indických kmeňov? Opakoval storočný príklad Xaverského. Neutiekal sa medzi múry chrámov, ale stál v prvej línii boja, kde šlo o človeka. Spravoval územie trikrát väčšie ako Slovensko plné jedovatých hadov, divých šeliem a miestnych šamanov, šintoistov, ktorí sa rozhodli, že Jána zabijú. Keď vypukla epidémia kiahní, osobne ošetroval veriacich, aj neveriacich tak obetavo, že zapaľoval svet presne tak, ako sa to pred ním darilo Xaverskému.
 Nad jeho životom sa sťahovali mraky. Najprv ho uväznil prvý minister štátu Marava, ktorý ho trýznil, ale Ján dosiahol oslobodenie priamo od kráľa. Potom odcestoval domov. Navštívil Lisabon, lebo bol menovaný za prokurátora celej misie v Indii. Stretol sa s matkou, od ktorej ušiel bez rozlúčky.
 Druhý príchod do Indie už nebol šťastný. Síce jeho úhlavný nepriateľ prvý minister Maravy bol mŕtvy, ale pohanský kráľ sa netešil z Jánovej prítomnosti. Pokračoval v misionárskom diele, až ho vládca Maravy vyhostil s tajným príkazom, aby Jána na hraniciach zavraždil kráľov brat. Ján musel prejsť v zúboženom stave peši cez rozsiahle územia, pričom mu z chodidiel tiekla krv. Neustále sa usmieval a každému sa milo prihováral.
 Pohania, ktorí ho stretávali, sa mu snažili pomôcť, takú úctu v každom vzbudzoval. To bol dôvod, prečo ho dal kráľ tajne zavraždiť. Vládcov brat svätca zatkol. Dovolil mu napísať poslednú správu predstaveným misie, ktorá znela: "Trpieť je slávou. Vojaci sa mi dívajú na papier, preto nejdem písať obšírnejšie. S Bohom, moji otcovia!"
 Na to mu sťali hlavu. Jeho mŕtvolu odmietli vydať kresťanom, ale nakoniec sa dostala do rúk veriacich, ktorí právom Jána de Britto pochovali vedľa hrobu svätého Františka Xaverského v meste Goa.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 6. februára 2013

Svätí na každý deň - 6. február: Pavol Miki a spoločníci

6. február

Pavol Miki a spoločníci


    V tento deň si pripomíname až dvadsiatichšiestich svätých. Všetci boli naraz umučení. Stalo sa tak 5. februára 1597 v japonskom meste, ktoré pozná dnes hádam každý - v Nagasaki.
    Tu na svätom vŕšku, ako volajú miesto popravy, ukrižovali naraz dvadsaťšesť ľudí. Medzi nimi boli štyria františkáni zo Španielska, dvaja františkáni z indického ostrova Bazain, a zvyšní traja jezuiti boli Japonci rovnako, ako aj ďalších sedemnásť veriacich.
    Dnešný deň je sviatok svätého Pavla Mikiho a spoločníkov. Pavol Miki bol totiž Japonec a zároveň Jezuita. Narodil sa v roku 1554 a mal v čase ukrižovania štyridsaťtri rokov. Spolu s ním boli ukrižované aj tri deti. Jedenásťročný Ľudovít, trinásťročný Anton a štrnásťročný Tomáš, ktorého ukrižovali spolu s jeho otcom.
    Chlapci šli na popravisko prví a spievali žalmy. Najmladší Ľudovít pred ukrižovaním pobozkal vlastný kríž. Z kríža prehovoril Pavol Miki, ktorý povedal: "Jediný dôvod, prečo ma idú zabiť, je, že som vyučoval Kristovu náuku. Ďakujem Bohu, že za toto zomieram. Proste Krista, aby vám pomohol byť šťastnejšími. Ja poslúcham Krista. Podľa jeho príkladu odpúšťam prenasledovateľom. Prosím Boha, aby sa nad všetkými zmiloval, a dúfam, že moja krv spŕchne na mojich spolurodákov ako úrodný dážď."
    Tieto slová Pavla Mikiho sa naplnili. Odrazu bolo v Japonsku za dvadsať rokov tristotisíc kresťanov. Japonci začali obdivovať vieru, v ktorej šli deti na smrť so spevom na perách a s radosťou v srdciach.
    Obeta dvadsiatichšiestich umučených z Nagasaki mala byť zničená štátnou mocou, ktorá začala nové prenasledovanie kresťanov v roku 1617 zamerané na vypovedanie misionárov a zničenie Cirkvi v Japonsku. Až v roku 1860, teda po vyše dvoch storočiach smeli prísť do Japonska misionári, ktorí s prekvapením zistili, že v Nagasaki a jeho okolí žijú stále kresťania, ktorí dedili vieru svojich otcov aj bez spojenia s Cirkvou, čo je v kresťanských dejinách ojedinelý jav.
    Ukázalo sa, že kresťanstvo, ktoré priniesol do Japonska svätý František Xaverský v roku 1549, ani nie do päťdesiatich rokov našlo takých odvážnych svätcov, akými boli ukrižovaní dvadsiatišiesti v meste Nagasaki. Ako šli s piesňou na perách na smrť, tak aj zomierali na krížoch. Spievali na pokyn pátra Petra Baptistu Te Deum laudamus - teda Teba, Bože, chválime a traja chlapci zasa žalm Chváľte, deti, Pána.
    Dôvody krutej popravy, keď ukrižovaných na krížoch zabili prepichnutím kopijou a nechali na svätom vŕšku v Nagasaki dva mesiace na výstrahu visieť, bola politika štátu. Japonsko zažilo štátny prevrat, pri ktorom sa dostal k moci vodca Taikosama, ktorý cisárovi ponechal len čestné práva a on prevzal výkonnú moc. Cisár dovtedy nebránil prenikaniu kresťanstva na ostrov. Taikosama sa však kresťanov bál. Tento strach v ňom podporovali európski obchodníci z Holandska a Anglicka, ktorí boli protestantmi. Podpichovali nového vládcu Japonska, ktorý mal sedliacky pôvod, proti katolíckym Španielom.
    Tak došlo ku krutému prenasledovaniu kresťanov v Nagasaki. V meste, ktoré sa do svetových dejín zapísalo inou masakrou. Tou, ktorá sa odohrala 9. augusta 1945, keď na Nagasaki Američania hodili atómovú bombu. Pamiatka na dvadsiatichšiestich mučeníkov známych ako Pavol Miki a spoločníci z Nagasaki, sa dnes v Japonsku teší veľkej úcte.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 5. februára 2013

Svätí na každý deň - 5. február: Agáta

5. február

Agáta


    Dlhé storočia je príkladom lásky človeka k Bohu osud svätej Agáty. Meno svätice je zapísané od 5. storočia medzi menami svätcov, ktorých vzýva kňaz vo svätej omši po pozdvihovaní.
    Agáta bola umučená 5. februára asi v roku 251, teda ešte pred časom, kedy bolo kresťanstvo oficiálne uznané cisárom Konštantínom Veľkým ako slobodné. Agáta je vzorom tým, ktorí nie sú ochotní zradiť vieru, hoci to dnes už, našťastie, od nás nik nechce.
    Pri pripomínaní jej pamiatky si uvedomujeme, aká je nám drahá viera. Ako pre ňu zomierali mnohí svätí a iste aj dnes by sme v rozbúrenom svete našli príklady, ktoré hovoria o najvyššej obete života za vieru. Medzi prvými sa v kresťanstve takto odovzdala svätá Agáta, ktorej ostatky uchovávajú ako vzácnu relikviu v Catanii na Sicílii. Z Agátinej silnej vôli môžu ako z príkladu čerpať dnes mnohé dievčatá a ženy, ktoré sa chcú udržať mravne čisté. Jej obeta je neustále zdrojom poučenia.
    Pochádzala zo zámožnej rodiny a bola podľa dochovaných údajov veľmi pekná. Jej rodičia ju vychovali v kresťanskom duchu. Agáta sa rozhodla zasvätiť život Kristovi. V časoch prenasledovania kresťanov bol tento záväzok Bohu najvyššou obetou. Na Sicíliu prišiel cisárov námestník menom Quintinián, ktorý tak ako iní nápadníci chceli Agátu za ženu. Aj on dostal zápornú odpoveď.
    Ohrdnutý nápadník mal veľkú moc. Agátu odtrhol od rodiny a snažil sa ju prinútiť, aby obetovala pohanským bohom, čo keď odmietla, dal ju do nevestinca, aby ju tam jedna kurtizána priviedla na zlé chodníky. Mesiac musela Agáta stráviť v tomto prostredí, ale žiaden zlý príklad sa na nej neodrazil. Pozerala sa na hriechy s odporom a s modlitbami na perách.
    Nakoniec to nevydržala nehanebná žena, ktorá mala Agátu pokaziť a prišla ju Quintiniánovi vrátiť s tým, že skôr by ohla železo, alebo obmäkčila tvrdý kameň, než by zmenila Agátu. Táto nešťastnica už nedokázala pred Agátinými čistými očami páchať hriechy.
    Cisárov námestník zúril a dopustil sa neodpustiteľného činu, keď rozkázal, aby Agáte kati odrezali prsia, lebo ich aj tak ako panna nikdy nebude potrebovať na dojčenie. Rany Agáte nesmel nik ošetriť a odniesli ju späť do väzenia.
    Podľa legendy sa Agáte v noci zjavil svätý Peter, ktorý jej strašné rany na hrudi do rána zahojil. Potom ju naťahovali na škripci a váľali po črepinách, aj po žeravom uhlí. Týrali ju strašným spôsobom trhaním mäsa z tela, na čo už Agáta od vyčerpania z múk zomrela. Odvtedy je vzorom čnosti a mravnosti pre veriacich, u ktorých sa jej pamiatka právom teší veľkej úcte.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 3. februára 2013

Svätí na každý deň - 4. február: Ondrej Corsini

4. február
Ondrej Corsini


 Ondrej Corsini bol vyhlásený za svätca vďaka misii v 14. storočí, pri ktorej šíril mier a pokoj. Ondrej sa vybral v nepokojných časoch z biskupskej katedrály vo Fiesole, aby v starobylom meste Florencii naplnil vôľu pápeža po mieri medzi rozhádanými šľachticmi, a dokonca aj medzi vzbúrencami v Bologni, kde boli zasa nepokoje vďaka búrlivému šľachtickému rodu Viscontiovcov z Milána.
 Na začiatku misie ho však už ako ctihodného biskupa so šedivou hlavou posadili v Bologni do väzenia. Ondrej musel dobre poznať ľudské srdcia, a to aj u rozhádaných šľachticov; a musel vedieť do nich nazerať takým spôsobom, aby sa samé pred sebou zahanbili a prestali šíriť nepokoj a zlo.
 Ondrej vedel ako na to, lebo on sám prešiel kedysi podobnou premenou. V mladíckom veku nepatril k zbožným mužom. Prechádzal búrlivým obdobím plným hýrenia. Aj dnešní mladí ľudia vyhľadávajú tento spôsob vyžitia, aby sa tak čo najskôr podobali, podľa ich pomýlených kritérií, dospelému svetu.
 Lenže Ondrej Corsini mal úplne iné rodinné zázemie, ako by sme si mohli myslieť podľa tohto jeho zvráteného spôsobu života. Obaja jeho rodičia boli zbožní a v čase, keď nemali deti, urobili pred Bohom sľub, že ak im požehná vytúženého syna, venujú ho Božej službe. Corsiniho matke sa v ťarchavosti sníval sen. V ňom namiesto človeka porodila vlka. Vlk sa dostal do karmelitánskeho kostola a v ňom sa zmenil na baránka. Matka raz na Ondreja kričala: "Preč, preč, ty dravý vlk, ktorého som nosila pod srdcom!"
 Ondrej bol zvedavý, prečo ho nazvala vlkom? Ona mu povedala o sne z čias, keď bola tehotná a dodala: "Prvá časť sna sa mi vyplnila: mám v tebe vlka, nie rozumného človeka, ale ten vlk sa nechce zmeniť na baránka!"
 Matkin sen nedal Ondrejovi spávať. Bol prekvapený, že Prozreteľnosť dopredu dala jeho matke poznať stav, do akého sa dostal oveľa neskôr vplyvom zlých kamarátstiev. Ondrej sa začal pred mamou hanbiť a nakoniec podľa rady z jej sna sa vybral do blízkeho kostola, ktorý bol zhodou okolností karmelitánskeho rádu.
 Tu pred obrazom Panny Márie sa začal modliť modlitbu, čím sa začala jeho zázračná premena na baránka. Požiadal o vstup do rádu a dokázal odolať aj lákaniam kamarátov, aby sa vrátil do sveta hýrenia v pokušeniach.
 Na sklonku 14. storočia a života Ondreja Corsiniho, ktorý sa narodil v roku 1302, mal tento biskup z Fiesole dostatok skúseností, ako bojovať proti hriechom. Podarilo sa mu ako vo Florencii, tak aj v Bologni priniesť mier medzi vzbúrencov, ktorí by sa najradšej medzi sebou povraždili. Na to v roku 1373 v chýre svätosti zomrel.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 2. februára 2013

Svätí na každý deň - 3. február: Katarína de Ricci a Blažej

3. február
Katarína de Ricci a Blažej


 Pre svätú Katarínu de Ricci sa stala viera zmyslom života už v jej detstve. Narodila sa vo Florencii v roku 1523 v šľachtickej rodine. Ako päťročnej jej zomrela mama. Citovú náhradu našla v Božej Matke a u Krista.
 Na výchovu si ju vzala jej teta, ktorá bola opátka benediktínskeho kláštora. Darmo neskôr chcel otec, aby sa Katarína vydala. Nemala ešte dvanásť rokov, keď sa rozhodla pre rehoľný život a na to dlhodobo ochorela.
 Jej spolusestry nechápali sväté vytrženia na nemocničnej posteli, keď utrpenie choroby obetovala Bohu. Kataríne de Ricci nechceli dovoliť zložiť sľuby. Prosila, plakala a modlila sa tak vrúcne, až sa sestry zahanbili, kde sa berie v chorom dievčati toľko sily. Povolili  jej zloženie sľubov, keď mala trinásť rokov. Možno si mysleli, že dievčatko už nebude dlho na svete. U Kataríny boli choroby akoby len na to, aby na jej útlom tele Boh demonštroval svoju lásku. Zázračne sa uzdravila z jednej noci do druhého dňa z 22. na 23. mája v roku 1540 na výročie smrti Savonarolu - svätého dominikánskeho mnícha z Florencie.
 Potom u Kataríny nastal čas zjavení. Tie oznamovala nadriadeným a tí začali chápať, že je obdarená darmi z nebies. V jej dvadsiatich rokoch sa stal nový zázrak utrpenia a uzdravenia, ktorý sa pravidelne opakoval každý týždeň. Začalo sa to vo februári v roku 1542, keď Katarína silne rozjímala nad Kristovým utrpením a upadla do vytrženia. Odvtedy dvanásť rokov každý týždeň od štvrtkového poludnia až do šestnástej hodiny piatka prežívala Kristove bolesti na Kalvárii, čo bolo aj vidieť. Zakaždým bola znova stigmatizovaná novými Kristovými ranami. Buď ich mala na rukách, alebo na nohách, či na hlave od tŕňovej koruny. Potom tieto znaky zmizli, a objavili sa opäť o týždeň.
 Do mestečka Prato, kde bola v kláštore, sa hrnuli zástupy zvedavcov. Katarína prosila sestry, aby sa za ňu modlili a po dvanástich rokoch sa jej stigmy viac neukázali. Katarína získala aj ďalšie nebeské dary, keď túžila poznať svätého Filipa Neriho, ktorý bol kňazom v Ríme a spolu si písali. Ani jeden nemohol opustiť miesta, kde vykonávali službu Bohu. Vtedy sa Katarína zjavila Nerimu a ďalším piatim svedkom, ktorí potvrdili jej duchovný prenos z Prata do Ríma. Tento úkaz sa volá bilokácia, teda bola naraz na dvoch rozličných miestach ďaleko od seba vzdialených.
 Nemala ani tridsať rokov, keď bola prvýkrát zvolená za priorku rádu. Celý život rozjímala o Kristovom utrpení. Ospievala ho vo veršovanom diele v Speve Utrpenia a s ním aj zomrela ako šesťdesiatosem ročná 2. februára v roku 1590.
 Na 3. február pripadá sviatok svätého Blažeja - biskupa z Arménska, ktorý bol umučený v 4. storočí. O jeho živote sa dozvedáme iba z legiend, v ktorých sa zhodne hovorí, že Blažej zachránil život chlapcovi, ktorému uviazla v hrdle rybia kosť. Požehnal ho a chlapec nezomrel.
 Odvtedy sa šíri jeho úcta po svete a vždy 3. februára kňazi udeľujú požehnanie svätého Blažeja, keď sa dve hromničné sviečky zviažu do podoby ondrejského kríža a priložia sa na hrdlo veriaceho so slovami kňaza: "Na príhovor svätého Blažeja nech ťa Pán chráni od každého zla a nech ťa žehná všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. Amen."
 Množstvo veriacich za stáročia prišlo na to, ako toto požehnanie pomáha pri liečení chorôb hrdla. Nečudo, že svätý Blažej patrí k štrnástim svätcom známym ako pomocníci v núdzi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 1. februára 2013

Svätí na každý deň - 2. február: Obetovanie Pána

2. február
Obetovanie Pána


 Obetovanie Pána bol do Druhého vatikánskeho koncilu sviatok Božej Matky pod názvom Očisťovanie Panny Márie. Podľa Mojžišovho zákona sa po pôrode syna musela žena očisťovať 40 a po pôrode dievčaťa až 80 dní.
 Čas očisťovania pripomínal židom, že každý Adamov potomok sa narodí poškvrnený dedičným hriechom. Druhý vatikánsky koncil zaviedol pamiatku Obetovania Pána tak, ako sa slávila do siedmeho storočia. Očisťovanie Panny Márie ako aj obetovanie jej Syna Ježiša opisuje Lukášove evanjelium: "Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi."
 Prvorodení boli obetovaní Bohu ako pamiatka na vyvedenie židov z Egypta. Keď faraón odmietal prepustiť židov, cez Egypt prešiel anjel smrti, ktorý zahubil všetko prvorodené, okrem židovských rodín, v ktorých na Mojžišov pokyn natreli vejare dverí baránkovou krvou. Zomrel aj faraónov syn. Odvtedy v židovskom národe platí, že všetko prvorodené z ľudí patrí Bohu.
 Pri obetovaní prvorodených chlapcov v chráme museli otcovia vykúpiť synov chrámovými peniazmi. Tie sa dali kúpiť od peňazomencov, ktorí ich predávali za platiace peniaze. Bežnými peniazmi sa prvorodení nesmeli vykupovať. Židia by to brali ako potupu, lebo by sa tak uznalo panstvo rímskeho cisára nad Božím chrámom. Na to boli peňazomenci, ktorí často okrádali veriacich. Preto ich Ježiš vyhnal z chrámu ako podvodníkov.
 Pri obetovaní Ježiša a predtým, ako svätý Jozef zaplatil zaňho výkupné, im zahatal cestu muž. Evanjelista Lukáš napísal: "V Jeruzaleme žil Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, vzal ho aj on do náručia a velebil Boha slovami: Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu."
 Preto sa dnes svätia voskové sviece nazývané hromničky. Podľa Simeonových slov je Ježiš "svetlo na osvietenie pohanov" a ľudia zapaľovali hromničky pri hromobití, pričom prosili Boha, aby od nich odvrátil údery hromu.
 Keďže Panna Mária bola uchránená od dedičného hriechu, nemusela sa ani od pôrodu očisťovať, hoci tak urobila, aby bol dodržaný zákon. Tento deň patrí do životopisu Ježiša a tak bol ustanovený namiesto sviatku očisťovania sviatok Obetovania Pána. Je to aj Mariánsky sviatok, veď Simeon vrátil Ježiša Márii s týmito slovami: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc."
 Simeon predpovedal Panne Márii trápenie pri smrti, ale aj radosť pri zmŕtvychvstaní Krista. Svätý Lukáš v evanjeliu dodal: "Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema."
 Tento sviatok nám môže pripomenúť, že ak Panna Mária, ktorá nemala dedičný hriech, dodržala zákon a obetovala svojho Syna Bohu, aj my máme dodržiavať Boží zákon o to viac, že my sme sa s dedičným hriechom narodili. A naostatok spomeňme aj to, že týmito slovami Simeona sa modlia kňazi predtým, než idú večer spať: "Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 1. február: Pionius

1. február
Pionius


 Dnes spomíname na svätého Pioniusa, ktorý žil v treťom storočí. Pionius bol kruto popravený sto rokov po umučení jedného z najstarších Kristových mučeníkov, ktorým bol biskup v Smyrne svätý Polykarp.
 Smyrna je dnešný Izmír v Turecku. Pionius žil tiež v Smyrne a tak ako Polykarp aj on dopredu dostal zjavenie, že pre vieru bude musieť obetovať život. Navyše Pionius zomrel tým istým spôsobom ako Polykarp - obaja boli upálení.
 História umučenia sa opakovala. Známy dejepisec Eusébius zaznamenal Pioniusov osud vo svojom diele Cirkevné dejiny, v ktorých píše o jeho mučeníctve ako o jednom z najslávnejších. Pionius vedel jasne hovoriť, bol skvelý kazateľ a dokázal odvážne brániť vieru. Eusébius zvýraznil, že mal dar viesť "poučné príhovory k ľudu a vo väzení povzbudzovať spolubratov, ktorí k nemu prichádzali". Pionius podstúpil podľa Eusébiusa trýznenia, mučenia a ukázal "sebaovládanie uprostred plameňov".
 Celým menom Geminius Pionius pôsobil v Smyrne ako kňaz v časoch, keď sa kresťania stali terčom pohanov a tí na nich zvaľovali všetky nešťastia, ktoré sa im prihodili. Pionius bol vďaka svojej povahe vážený aj neveriacimi. Kresťania ho považovali za svojho apoštola, ktorý mierumilovne a s láskou šíril medzi ľudí vieru v Krista. Z cirkevnej obce sa o jeho mučeníctve zachovala nasledujúca správa: "Pioniusovi patrí naša trvalá spomienka. Kým žil, spôsobil, že mnohí zanechali bludné cesty. Účinkoval medzi nami ako apoštol. Keď ho Pán povolal k sebe, zanechal nám svoje mučeníctvo ako testament na stále poučenie."
 Pripomeňme si, čo sa stalo počas panovania cisára Decia v Smyrne potom, ako tu vypukol veľký hladomor. Pohania sa sťažovali vladárovi. V tých časoch vládci, aby nemuseli skladať účty zo svojho hospodárenia pred rozzúreným davom, predhadzovali im inú zástupnú obeť - kesťanov.
 Podľa dekréta cisára Decia aj v tomto prípade kresťanov obžalovali z príčin vedúcich k hladomoru a začali ich prenasledovať. Každý občan musel dokázať vernosť cisárovi obetovaním pohanským bohom v chráme. Kto to odmietol urobiť, bol automaticky kresťan, čo znamenalo, že bol zločinec.
 Pionius mal vo sne videnie, že prichádza hodina, kedy bude musieť niesť kríž. Na to ho zatkli spolu so zbožnou ženou Sabinou a mužom menom Aslepiades. Odmietli obetovať bohom a Pionius povedal: "Poznáme prikázanie Boha, ktoré nám káže, aby sme obetovali len jemu jedinému."
 Všetkých troch násilím doviedli do pohanského chrámu a na hlavy im dali kvetinové vence, ktoré mali položiť na oltár bohom. Zhodili ich na zem. Pohanským bohom odmietli obetovať aj mäso so slovami: "Sme kresťania!"
 Dali ich do väzenia, kde Pioniusa vyšetroval prokonzul, prečo sa dobrovoľne ženie do záhuby smrti. Pionius odpovedal: "Nie do smrti, ale do života!"
 Prokonzul rozhodol dať ho upáliť. Pribili ho klincami na kôl na štadióne. Dali mu možnosť, aby odvolal svoje tvrdenia, že mu potom vytiahnu klince. Pioniusa však nezastrašili: "Chcem rýchlo zomrieť, aby som mohol čím skôr vstať z mŕtvych," povedal im.
 Tým vyznal zmŕtvychvstanie. Na to bol upálený.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)