27. apríl
Zita
Aj slúžky majú svoju patrónku. Je ňou svätica, ktorú si dnes pripomíname. Svätá Zita zomrela 27. apríla v roku 1278 vo veku šesťdesiatich rokov. Nielen, že jej svätosť potvrdil pápež, ale navyše sa stala aj istým druhom inšpirácie pre slávneho básnika Danteho Alighieriho, ktorý ju spomína vo svojej slávnej Božskej komédii.
Jej telo bolo v hrobe neporušené aj šesťsto rokov od smrti, kedy naposledy v 19. storočí otvorili miesto jej posledného odpočinku. A teraz pridáme tú hlavnú radostnú zvesť jej života - Zita bola počas celého svojho ľudského osudu v postavení slúžky. Chcela slúžiť Bohu, ale pre chudobu musela slúžiť iným ľuďom. Ona si však túto službu povýšila aj tak na službu Bohu, lebo dokázala aj v práci udržiavať v srdci ustavičnú modlitbu k stvoriteľovi.
Deň začínala skôr ako ostatní, lebo nesmela chýbať na prvej rannej omši. Potom sa jej kráčalo do roboty oveľa ľahšie. Z ťažkého osudu sa totiž posťažovala Ježišovi Kristovi a osobitne Panne Márii. Potom zasa bola celý deň veselá pri práci a modlitbe.
Zita sa narodila v Monsagrati v 13. storočí. Je to malá dedinka neďaleko mesta Lukka v strednom Taliansku, v kraji Toskánsko. Jej rodičia boli chudobní roľníci. Z domu si najväčšie bohatstvo odniesla v podobe vedomia, ku ktorému ju priviedla jej matka, že má robiť len to, čo sa páči Bohu a vyvarovať sa všetkému, čo sa Bohu nepáči. Takáto prostá poučka viedla Zitu celým jej životom.
Už ako dvanásťročná musela odísť od rodičov do služby. Jej novým domovom sa stal majetok bohatého šľachtica Pagana Fatinelliho v meste Lukka. Tu prežila dlhých štyridsaťosem rokov v práci. Zo začiatku to mala veľmi ťažké. Snažila sa pracovať tak, aby bol každý spokojný. Nielen páni domu, ale aj ostatné slúžky. Preto im pomáhala s ich prácou. Často urobila za nich to, čo oni pokazili. Nechválila sa však tým.
Ľudia aj v tom najnižšom postavení vždy môžu nájsť niečo, čo vám budú závidieť. Tak to bolo aj v Zitinom prípade. Bola najchudobnejšia z chudobných a robila najťažšiu ženskú prácu na najnižšom mieste v spoločnosti - ako slúžka. A predsa ostatné služobníctvo jej závidelo Zitinu vytrvalosť a zmysel pre dobre vykonanú prácu. Preto jej pridávali povinností a ohovárali Zitu pred pánmi domu. Zvaľovali na ňu každú svoju lotrovinu, či nedbalosť, lebo ona sa nikdy nebránila. Posťažovala sa v modlitbách a každému odpustila.
Raz sa však pohár trpezlivosti prelial. Nie u Zity, ale u pánov domu. Tí zistili, aká je pravda. Najnižšie postavenej slúžke zverili podľa práva správu celého domu. Zita však aj tak neprestala pracovať spolu s ostatným služobníctvom, hoci to už robiť nemusela. Často hovorievala: "Slúžka nie je nábožná, ak nie je pracovitá. A nábožnosť, ktorá by sa štítila roboty, by bola falošná."
Takto Zita vysvetľovala svoju pracovitosť. O morálke vravela: "Najprednejšou vlastnosťou kresťanského dievčaťa je bázeň pred Bohom, poslušnosť, vernosť a láska k práci."
Takže aj na poste slúžky dokázala celý život v skutočnosti slúžiť jedine Bohu. Keď už bola staršia, chceli ju oslobodiť od všetkých prác, ale ona to odmietla so slovami: "Nechcem, aby ma smrť našla v nečinnosti."
Zomrela po piatich dňoch ako ochorela s úsmevom na perách.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára