Zázračná výnimočnosť každého dňa

Zázračná výnimočnosť každého dňa

Raz som v jednom zamestnaní hľadal únikovú cestu mimo všadeprítomných očí vrátnikov. Tak som sa logicky vybral bočným schodiskom, na ktoré ma pustila moja elektronická čipová karta. Bol som teda presvedčený, že ako ma pustila na schodisko, tak ma pustí aj späť, ak by som východ na ulicu nenašiel. Potreboval som si odbehnúť len na minútu cez ulicu odniesť lekárke rannú moč. Nuž som si vravel, na čo otravovať vrátnikov, cestu nájdem a hneď som aj späť.

A skutočne. Chodba končila veľkými presklennými dverami, za ktorými už bola ulica. Natešený som pridal do kroku, keď v tom... Dvere boli zatvorené!

Nič to, vravel som si v duchu. Jednoducho sa vrátim po schodisku späť a prejdem teraz už cez vrátnicu a nebudem zbytočne vymýšľať. Lenže moja čipová karta, ktorá ma na schodisko zvnútra pustila, mi späť odmietla otvoriť dvere na pracovisko. Bol som zúfalý. Pre hlúpy nápad nájsť skratku som sa dostal do pasce. Ani von - ani dnu.

Prišiel som opäť k veľkým presklenným dverám a smutne cez ne hľadel na chodník. Zvažoval som alterantívy, kedy ma tu asi kto nájde, keď bočným schodiskom chodí asi málokto, ak sa ním nikam človek nedostane.

Bolo mi jasné, že moč už v stanovený čas, kedy sa odoberali vzorky prinesené pacientmi z domu, nestihnem odovzdať v ambulancii. Hovorím si, to je čudná situácia. Aj by som sa na nej zasmial, keby som sa k lekárke tak neponáhľal. Nuž som si povedal, tak to malo byť. Jednoducho som v pasci a v duchu som sa pomodlil. Keď v tom po chodníku hneď vedľa dverí, cez ktoré som pozeral, kráčal chodec. Začal som na dvere búchať.

Chodec ma zbadal. Podišiel z opačnej strany bližšie, tak som mu zakričal, aby budovu obišiel, vošiel dnu, našiel bočné schodisko, zišiel po ňom dole schodmi a otvoril mi dvere na pracovisko. Veľmi sa čudoval, čo som si to vymyslel. Vraj nikdy v tejto budove nebol. Určite to nenájde.

Nie, nie, nesúhlasil som. Určite to nájdete, nedal som sa. Tak on neochotne prisvedčil, že dobre teda. Nemal som však žiadnu istotu, že svoj sľub splní, keď mi zmizol za rohom budovy z dohľadu.

Aj tak som bežal ku dverám po schodoch, cez ktoré ma nechcela moja elektronická kartička pustiť späť na pracovisko. A skutočne, dvere sa otvorili! Ani nie tri minúty odvtedy, čo som bol na samom dne zúfalstva, som zrazu stál vonku pred budovou a ďakoval som cudziemu človeku. Prebehol som ulicu, čas stanovený na odbery u lekárky som stihol a v práci som bol hádam do piatich minút. Proste, zázrak!

Rozpovedal som túto príhodu môjmu dieťaťu, ktoré sa zasmialo a povedalo mi, že to je nič. Bývalo v Londýne. V cudzom svete pre nás Slovákov. Tu mali prenajatý byt. V úplnom centre. Až raz dieťa išlo domov. Strkalo kľúč do zámky. A ten tam nie a nie vojsť. Hádam mám len dobré kľúče? Skúšalo dieťa ďalej. Ale bez výsledku, tak sa tiež pomodlilo a v zámke cvaklo, dvere sa otvorili. Aké to bolo prekvapenie, keď v byte dieťa zistilo, že kľúče od dverí visia na vešiaku. Dvere od bytu nasilu otvorilo úplne inými kľúčmi, ktoré sa inak vôbec do zámky nedali ani strčiť!

Nuž život prináša človeku každý deň zázraky, ktoré ak rozpoviete, neznejú až tak zázračne, hoci v tej danej chvíli ste presvedčený, že sa stalo niečo výnimočné. Verte takým chvíľam. Naozaj sa stále niečo výnimočné okolo nás deje.

Stanislav Háber