piatok 31. mája 2013

Svätí na každý deň - 1. jún: Justín

1. jún

Justín


    Dnešný svätý dokázal nájsť pravdu. Taký bol svätý Justín. Narodil sa v roku 100 v dnešnej Palestíne ako pohan a tak bol aj vychovaný. V Aténach ako v centre vzdelanosti študoval všetky vedy a pochopil, že viera v Boha je odpoveď na otázky ľudskej existencie.
    Najprv študoval stoikov, potom pytagorejcov, ale raz, keď dumal nad Platónom, stretol na brehu mora starca, ktorý sa ho spýtal: "Kto je Boh?"
    A Justín povedal: "Boh je to, čo sa nikdy nemení, vždy je to isté a je príčinou bytia všetkého ostatného." Na to sa ho starec spýtal, že ak je to tak, prečo sa potom Platón, ktorého Justín študoval, klaňal spolu s ostatnými filozofmi neživým modlám a spolu šírili nepravdu?
    Tak Justín pochopil, že rozum neosvietený vierou, nemôže Boha spoznať a ani ho pochopiť. Starec mu poradil, že ak chce získať vieru, aby rozumom pochopil Boha, musí sa modliť o milosť získať tento dar.
    Justín začal chodiť na procesy s kresťanmi a tam zistil, že ide o ohovárania proti nim, keď ich masovo týrali a odsudzovali na smrť. Vtedy sa mu otvorili oči: "Keď som videl, ako znášajú smrť a bolesti, pochopil som, že nemôžu byť oddaní neprávostiam a telesnosti. Iba nemravný sveták sa bojí smrti, lebo mu odníma telesné rozkoše."
    Justín sa dal pokrstiť, ale zostal filozofom hlásajúcim Ježišove učenie lásky. Zakladal filozofické školy proti učeniu gréckych, rímskych a židovských filozofov. Stal sa apologétom. Takto sa volajú obhajcovia viery v Ježiša Krista. Justín povedal: "Každý, kto môže hlásať pravdu a nehlása ju, bude odsúdený Bohom."
    A tieto slová platia aj pre nás. Aj my môžeme ohlasovať pravdu pred neveriacimi. Justín tak urobil v pohanských časoch, keď preto precestoval celú Rímsku ríšu. Bránil kresťanov aj pred cisárom, ktorému napísal list nazvaný Apológia na ich ochranu. Kresťanov vtedy masovo väznili, vraždili a ich majetky habali pohania. Vysvetlil cisárovi, že kresťania nejedia ľudské mäso, ale prijímajú Eucharistiu, teda pod spôsobom chleba a vína premenené Božie telo. Cisárovi Antoniovi Piovi slúži za česť, že Justínov spis pochválil a zakázal mučenie kresťanov.
    Ďalej sa tento odvážny filozof snažil napraviť iných na pravú cestu aj polemikou o naplnení Starého zákona v novom evanjeliu, ktorú nazval Dialóg so Židom Tryffónom. Na trón nastúpil nový cisár Markus Aurélius, ktorého po smrti nazývali aj milostivý boh, ktorý bol stoikom a hoci pohŕdal smrťou, aspoň sa ju nesnažil šíriť tak ako iní cisári. Kresťanského filozofa si vážil. Predsa však nezabránil jeho smrti. Zrejme bol vtedy mimo Ríma.
    Ako vieme, Markus Aurélius bol aj na Slovensku. Svoje filozofické dielo Hovory k sebe samému písal podľa vlastných slov na brehu Hrona. Zatiaľ sa Justín dostal do sporu s pohanským filozofom, ktorý ho udal rímskemu prefektovi ako kresťana. Ten dal Justína uväzniť spolu s jeho žiakmi. Vyhrážal sa im mukami, ak nebudú obetovať rímskym bohom, ale Justín mu odpovedal: "Žiaden skutočný kresťan neopúšťa pravú vieru, aby nasledoval blud a bezbožnosť."
    Preto ich prefekt v roku 165 odsúdil na smrť sťatím. Tak sa stal paradox, keď filozofa Justína brániaceho učenie Ježiša Krista, umučili na základe udania pohanského filozofa, a to všetko v čase vlády ďalšieho veľkého filozofa cisára Marka Aurélia.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 30. mája 2013

O únii najviac vedia v Senici


O únii najviac vedia v Senici


"A kto mi povie, koľko je súčet všetkých euromincí?" - pýtala sa na stretnutí s ôsmakmi z tretej základnej školy vedúca informačného Europe direct centra v Senici Ing. Ivona Klimentová.

V eurách je doma

Kým sa stihla nadýchnuť a niečo ešte dodať, jeden z ôsmakov so žltými okuliarmi, neuveriteľne rýchlo zareagoval: "To je predsa ľahké - 3,88 eur."

    "To si fakt zrátal v okamihu," čudovala sa Ivona Klimentová. "A aká je hodnota všetkých papierových eurobankoviek?"

    Ten istý žiak hneď vykríkol, takže žiaden z jeho ďalších spolužiakov nemal šancu: "To je ešte ľahšie, je to 885 eur."

    "Dobrý si matematik," pochválila ho Ivona Klimentová.


Osobnosť mladých



Zatiaľ kvíz o tom, čo si ôsmaci zapamätali z prezentačnej prednášky o EÚ, pokračoval, až kým zo žiakov nevyhralo jedno družstvo súťažiacich.



Tí si od Ing. Ivony Klimentovej odniesli vecné ceny, ktoré môžu získať aj potom, ako sa budú zúčastňovať ďalších súťaží európskeho informačného centra, ktoré sú zverejňované na webovej stránke, ale aj na Facebooku.



V Senici má pobočku Európska komisia už šiesty rok vďaka spolupráci s Mestským úradom, ktorý sa podieľa na rovnakej päťdesiat percentnej výške finančnej spoluúčasti na jej prevádzke spolu s Európskou komisiou. Podobných Europe direct centier máme na Slovensku dvanásť. Celkovo v Európe je ich štyristo a všetky sa zameriavajú na informácie pre mládež: "Slúžime občanom EÚ na informovanie o všetkých politikách únie, ale aj o možnostiach brigád, zamestnania, cestovania, štúdia, či iných informáciách, ktoré sa týkajú EÚ." Vysvetľuje Ivona Klimentová.





S ôsmakmi vedie po vstupných prezentáciách súťaž, kto si čo zapamätal. Medzi žiakmi je obľúbená. Od študentského parlamentu v Senici získala Cenu senickej mládeže ako osobnosť roka 2012: "Veľa pracujem so žiakmi a stredoškolákmi. Je medzi nimi dostatok takých, ktorí sú ochotní pracovať aj ako dobrovoľníci, sú talentovaní a dokážu využívať príležitosti, aké im ponúka Európa. Preto verím, že sa v živote v Európe úspešne uplatnia."

Čo je dole – je aj hore

    Nakoniec, na národnej súťaži európskych centier pôsobiacich na Slovensku, vyhrali všetky tri hlavné ceny práve študenti zo Senice. Čo je však dole, je v Senici aj hore, na najvyšších miestach na radnici, kde zasa dokážu úspešne aplikovať výzvy EÚ do praxe.

    "Považujem za prirodzené, že z EÚ prichádzajú fondy na pomoc slabším," hovorí primátor mesta Senica RNDr. Ľubomír Parízek. "My sme stále boli v Európe a vstupom do únie sa Slovensko začlenilo do jej ekonomiky, kde silnejší musia podporovať slabších, aby sme dokázali ako jeden útvar uchovávať spoločné európske hodnoty v súčasnom zložitom svete."





Zo Senice má 21 tisíc obyvateľov rovnako ďaleko do Bratislavy, ako aj do druhého najväčšieho českého mesta do Brna, ba ani do hlavného mesta Rakúska Viedne to nemajú ďaleko. To je podľa primátora dôvod, prečo majú v meste deväť percentnú nezamestnanosť, lebo sa ľudia dokážu zamestnať aj mimo mesta a potom domov dochádzajú: "Najlepšie vychádzame s našimi partnermi v Čechách, kde je cezhraničná spolupráca skutočne vzájomne výhodná," hodnotí primátor Ľubomír Parízek doterajšie skúsenosti so zahraničnými družobnými mestami. Veľké Pavlovice sú centrom vinárskeho kraja, odkiaľ je len na skok do Senice, kam sa radi chodia českí vinári prezentovať svojimi výrobkami.






Veď centrum Senice je dnes už na reprezentatívnej úrovni práve vďaka projektu z Regionálneho operačného programu. Rekonštruovali sa verejné priestory, aby boli bezbariérové, vymenili sa lavičky, upravili chodníky, vznikla fontána aj s umelým potokom, pričom bolo vybudované aj nové hygienické zariadenie pre návštevníkov mesta, či vznikla nová cyklotrasa. Toto nové centrum Senice s moderným osvetlením prepojilo námestie aj s priľahlými ulicami.









V Rakúsku po slovensky

    Senici sa darí úspešne využívať projekty Regionálneho operačného programu, ale aj výzvy z operačného programu cezhraničnej spolupráce: "S Rakúskom sme vytvorili jedinečný projekt interaktívneho vzdelávania," vysvetľuje Ľubomír Parízek.









Strategickým partnerom Senice je v tomto projekte Školský úrad vo Viedni. Senica pritom zastupuje deväť obcí okresu a to Borský Svätý Jur, Jablonicu, Koválov, Lakšársku Novú Ves, Moravský Svätý Ján, Sekule, Smolinské, Smrdáky a Sobotište. Nemčinu sa tu učia deti v sedemnástich materských a dvanástich základných školách. Projektová manažérka mestského úradu v Senici Mgr. Ľubica Melišová dodala: „Triedy, kde projekt prebieha, sú označené nálepkou Hello mutti – Ahoj mami".





    Deti sa učia bezplatne mimo vyučovania v materských a základných školách hravou formou nemčinu, kým rakúske deti zasa slovenčinu. Rovnako tomu je aj na tretej základnej škole, ktorá bola zrekonštruovaná z Regionálneho operačného programu. Učitelia tu deťom vyzdobili ešte aj stropy, pod ktorými sa vznášajú makety motýľov s obláčikmi, takže niekedy stačí chcieť a aj s malým úsilím vznikajú hodnoty ovplyvňujúce pohodu, a tým aj celkový rozvoj detí.





    "Pripravujeme projektovo všetko možné od vzdelávania, cez kultúru, či sociálne projekty, proste všetko, čo ľudia potrebujú," vymenúva Mgr. Ľubica Melišová aktivity, ktoré v Senici ukončili či už z Regionálneho operačného programu, alebo z výziev cezhraničnej spolupráce.

Turistické „ťaháky"




    Seničania na oddych využívajú cyklochodník vedúci na Kunovskú priehradu. Tento fakt zohľadnili aj na Mestskom úrade v Senici: "Na Kunovskú priehradu chodia rodiny s deťmi, ale aj študenti v rámci vyučovacích hodín biológie a iných predmetov zo Senice," hovorí o začiatkoch zaujímavého experimentu Ľubica Melišová: "Podarilo sa nám spojiť dva projekty z operačného programu cezhraničnej spolupráce a to projekt Poznajme a chráňme rozmanitosť našej prírody s projektom Kvalitné služby a informovanosť - dobre rozvíjajúci sa región."



Senica nemá totiž tak veľa historických pamiatok, aby pritiahla masy turistov. Rovnaké problémy majú aj spádové obce. Preto požiadali o štúdiu riešenia cestovného ruchu v Ústave turizmu v Bratislave. A tak vznikol projekt v podobe vzniku náučného chodníka a informačných tabúl osadených popri cyklotrase vedúcej po Kunovskú priehradu, kde sa tak aktívne využíva oddychová zóna v lone prírody aj na vzdelávanie návštevníkov, či detí zo škôl.





    Dovtedy tejto rekreačnej oblasti trónili ešte staré železné preliezačky pre deti z čias pred rokom 1989. Teraz sú tu osadené drevené interaktívne prvky a doplnky pre ekologickú výchovu detí spojené s turistickou vychádzkou po náučnom chodníku. Ten hravou formou informuje o chrobákoch, cicavcoch, plazoch, vtákoch, rybách, či o rastlinách, ktoré sa tu v prírode nachádzajú: "Obsah sme dali odborne pripraviť zoológom, ochrancom prírody a ekológom, ktorý poznajú prírodu v okolí Kunovskej priehrady, čiže vedia všetky zaujímavosti o tunajšej faune a flóre," vysvetľuje Ľubica Melišová.





"Študenti v Senici navštevujú štyri základné a päť stredných škôl," ráta Mgr. Lucia Vajdová z Mestského úradu v Senici. "Dve základné školy sa nám podarilo zmodernizovať z Regionálneho operačného programu, odkiaľ sme získali prostriedky aj na revitalizáciu centrálnej mestskej zóny a na rekonštrukciu Základnej umeleckej školy, ktorá dnes patrí k najkrajším na Slovensku."







Najkrajšia biológia

    Deti v modernej učebni biológie nemajú žiadne problémy pri odpovediach na otázky, či poznajú náučný chodník a cyklotrasu pri Kunovskej priehrade, lebo sa tam pravidelne chodia v rámci vyučovania učiť. Ich učiteľka Mgr. Elena Kulichová z tretej základnej školy v Senici dodáva: "Máme najkrajšiu odbornú učebňu na škole zameranú na biológiu. Ja som ešte stará pedagogická škola, takže aj do rekonštrukcie som učila pomocou názorných pomôcok v podobe nákresov, máp, či rôznych modelov. Faktom však je, že moderná interaktívna technika deti zaujíma dnes viac a dokáže ich upútať pri vyučovaní, čím si prehlbujú svoje vedomosti."





    Podobne vybavená je aj vedľajšia učebňa chémie. Tu riaditeľka školy Ing. Svetlana Chábelová vysvetľuje, že rekonštrukcia tretej základnej školy v Senici sa dá chápať z dvoch uhlov: "Prvý je profesionálny pedagogický z pohľadu vzniku moderne vybavených odborných učební. Druhý význam, ktorý nie je menší, spočíva v lepšom teplotnom komforte. Doteraz sme na južnej strane školy mali v zime horúco a na severnej sa žiaci museli učiť v kabátoch. Teraz máme teploty vyrovnané a ešte sa nám darí šetriť nemalé prostriedky na vykurovaní."



    Podľa Svetlany Chábelovej, ušetrené peniaze opäť investujú do ďalšej modernizácie školy, ktorá vďaka Regionálnemu operačnému programu získala aj najkvalitnejšie ihrisko v meste na viaceré druhy športov. Pani riaditeľka si myslí, že sa tak stalo právom, lebo v každom ročníku majú jednu športovú triedu, a aj keď úspech v podobe víťazstiev v jednotlivých disciplínach je silne individuálny, v prvom rade musia vzniknúť podmienky, aby deti mali priestor na akých ihriskách sa snažiť rozvíjať vlastné morálno - vôľové vlastnosti. Doteraz tam mali len vyasfaltovanú hrboľatú plochu, takže je to skutočne pokrok.










Ligové možnosti lákajú

    Svetlana Chábelová s hrdosťou v hlase hovorí o dvoch odchovancoch ich školy, ktorí dnes hrajú v národnej reprezentácii Slovenska futbalového mužstva do 16 rokov. Na škole spolupracujú s profesionálnym extraligovým Futbalovým klubom OMS Senica a hádzanárskym klubom Telovýchovná jednota Záhoran Senica, kde trénujú najmä dievčatá. Čiže mládež je motivovaná k lepším výkonom, keď vidí reálnu šancu pôsobiť v profesionálnych kluboch.










Šiestaci v učebni chémie priznávajú, že vďaka modernej počítačovej technike z Regionálneho operačného programu sledujú aj finále zápasov majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, keď hrajú slovenskí reprezentanti aj počas vyučovacích hodín po dohode s učiteľmi, že si učivo nahradia hodinami navyše.




Stavebná lahôdka

Skutočnou lahôdkou pre oči a dušu je však rekonštrukcia Základnej umeleckej školy v Senici rovnako z Regionálneho operačného programu. Ak Lucia Vajdová hovorila, že ide o najkrajšiu „zuč-ku“ na Slovensku, realita skutočne vyráža dych. V budove majú dva výstavné priestory - a to na prízemí a v podkroví, kde vystavujú nielen absolventi najväčšieho výtvarného odboru, ale aj skutoční profesionáli.




Každoročne sa tu na bienále nazvané Zlaté jabĺčko prezentujú výtvarnými prácami žiaci senických škôl. Založili tu aj tradíciu na pamiatku veľkého slovenského maliara Jána Mudrocha a to medzinárodnú súťažnú výstavu detskej výtvarnej tvorby Mudrochova paleta.




S klarinetom v úrade

Riaditeľ umeleckej školy Milan M. Gál je pôvodne klarinetista, ktorý sa stal v záujme rozvoja tejto kultúrnej ustanovizne v meste úradníkom. Rád si zaspomína s nostalgiou na časy, keď hrával ešte v mladšom veku aj v Slovenskej filharmónii, ale každá výstava, ktorú uvedie do života, mu prináša takisto veľa radosti.






„Škola má vyše šesťdesiat rokov. Za ten čas sme sa od pätnástich až dvadsiatich žiakov dostali na dnešných 1250 žiakov. Kým donedávna sme tu mali obmedzené priestory, vďaka primátorovi a jeho pracovníkom z úradu sa naše priestory zrekonštruovali, zväčšili a zmodernizovali. Pokrok je značný, veď kedysi boli umelecké školy poslednými kolesami na voze,“ o senickej škole to už nemožno povedať.





Senica je tanečná. Tancujú všetci. Deti, žiaci, študenti, dospelí. Vedúca tanečného odboru Anna Antálková sa má čím pochváliť: „Máme päť titulov majster sveta, tridsať titulov vicemajster sveta a to v disco, v hip – hope a v scénickej choreografii. Potom vyše sto titulov majstrov Slovenska od detskej, juniorskej, až po hlavnú vekovú kategóriu.“







Nikolka má osem rokov a druhý rok je členkou tunajšieho súboru Scream – Výkrik, kde sa vyskáče a ešte ju aj za to chvália, lebo sa to naučila presne podľa pokynov vedúcej Anny Antálkovej.







Mladí muzikanti





Takmer desaťročná Martinka hrá na klavíri, kam ju prihlásil „tatino, ktorý je klavírny virtuóz, ale zamestnaný je ako lekár.“








Hlasový pedagóg Katarína Kružíková so svojou žiačkou Darinkou cvičia s radosťou, veď „pre žiakov tu máme dôstojné koncertné sály a ešte aj vlastné spevácke štúdio pre modernú hudbu.“





Sedemročný Andrej trénuje hru na zobcovej flaute u pána učiteľa Jaroslava Jankoviča: „Žiakov máme dosť, preto sme privítali prerobenie priestorov, čo zapôsobilo rovnako na žiakov, ako aj na ich rodičov a ešte sme získali aj nové hudobné nástroje. Kolektív bol vždy dobrý, teraz však máme aj lepšie pracovné prostredie.“





Pani učiteľka Anna Ryzková vedie Natáliu pri hre na klavír, ale učí aj akordeón a keybord: „Nedá sa to porovnať s podmienkami, aké sme mali predtým.“








„Videli ste už takého malého akordeonistu?“ – pýta sa Hilda Hajlová s úsmevom a potom spolu s osemročným Patrikom začnú vyhrávať známu ľudovú pieseň Zahrajte mi muzikanti.

Stredné školy si majú z čoho vybrať





Budova umeleckej školy je síce nová, ale na chodbách nájdeme tablá bývalých absolventov, či plagáty pozývajúce na výstavy absolventov a to aj z radov dospelých. V divadelnej sále skúša súbor Zádrapky, veď odtiaľto vyšlo už neúrekom známych hereckých osobností ako do slovenských divadiel, tak aj na scény v Brne či aj v Prahe.






V jednom zo štyroch ateliérov Mgr. Jana Žurková chystá hodváb na maľovanie a hovorí: „Také triedy, aké máme my, má len málokto.“






V priestoroch podkrovnej galérie sa nachádza aj tzv. malý ateliér, kde sa dajú nájsť aj práce z keramiky.






Pätnásťročná Patrícia skončila základné sedemročné štúdium, ktoré jej pomohlo, lebo „ma prijali na umeleckú strednú školu na propagačné výtvarníctvo do Trenčína.“ Pred sebou na stojane má vlastné dielo zátišie s pohármi.






Pôsobivé dielo Jazdec a kôň dokončoval v ateliéry aj štrnásťročný Andrej: „Výtvarná ma veľmi baví a pomáha mi rozvíjať môj záujem, lebo ďalej by som chcel študovať počítačovú grafiku.“






Učiteľ z výtvarného odboru Štefan Orth hovorí, že výstavné priestory, ako aj vybavenie je na vysokej úrovni: „Veľmi nám pomáha fakt, že najlepšie diela našich žiakov môžeme hneď u nás vystaviť aj pre širokú verejnosť.“






S výtvarníkmi z Čiech, či Rakúska organizujú spoločné maliarske plenéry, takže v Senici majú po kultúrnej stránke skutočne inštitúciu v podobe základnej umeleckej školy, akú  im môžu v iných mestách len v dobrom závidieť. Riaditeľ Milan Gál sa síce aj posťažuje na nedostatok prostriedkov, keď dnes nie je také ľahké vyslať hudobné teleso trebárs na výmenný koncert do Paríža, či šikovných tanečníkov na majstrovstvá sveta, ale rozhodujúca je vysoká úroveň výchovy mladých umelcov.



ROP: Os 4 – Regenerácia sídiel: Nové námestie v Senici

    Cieľom osi 4 je zvýšenie konkurencieschopnosti sídiel a zvýšenie kvality a bezpečnosti verejných priestranstiev, pričom globálny cieľ je definovaný ako zvýšenie dostupnosti a občianskej infraštruktúry a vybavenosti územia v regiónoch.


Príspevok z EÚ zdrojov
1 576 482,75 eur

Začiatok a ukončenie realizácie projektu
06/2010 – 02/2012


ROP: OS 1 – Infraštruktúra vzdelávania: III. Základná škola v Senici

Cieľom osi 1 je zvýšenie kvality poskytovaných služieb v oblasti vzdelávania prostredníctvom rekonštrukcie, rozširovania a modernizácie predškolských zariadení, základných škôl a stredných škôl, vrátane obstarania ich vybavenia. Rekonštrukcia a modernizácia III. Základnej školy v Senici.









Príspevok z EÚ zdrojov
764 712,53 eur

Začiatok a ukončenie realizácie projektu
07/2010 – 06/2012






ROP: OS 1 – Infraštruktúra vzdelávania: Základná umelecká škola v Senici

    Modernizácia priniesla vznik viacúčelového priestoru.





Príspevok z EÚ zdrojov
1 186 151,69 eur

Začiatok a ukončenie realizácie projektu
06/2009 – 04/2011



Projekty z operačného programu cezhraničnej spolupráce:
Interaktívne vzdelávanie detí
    Operačný program cezhraničnej spolupráce Slovenská republika - Rakúsko 2007 - 2013.









Prioritná os 1.3. Vzdelávanie a kvalifikácia, integrácia trhov práce
    Priorita 1 - Učiaci sa znalostný región a ekonomická konkurencieschopnosť.
    Cieľom projektu je skúsenosť v multikulturálnom prostredí, vytvorenie jazykových zručností, odstraňovanie bariér vo vedomí obyvateľov prihraničných oblastí a tvorba pracovných miest.
Výška dotácie
146 694,52 eur

Leader Partner
Úrad vlády Dolného Rakúska
Začiatok a ukončenie realizácie
08/2012 - 07/2014

Poznajme a chráňme rozmanitosť našej prírody
    Operačný program cezhraničnej spolupráce Slovenská republika – Česká republika 2007 – 2013
Prioritná os 1. Podpora socio – kultúrneho a hospodárskeho rozvoja cezhraničného regiónu a spolupráce
    Cieľom je vytvoriť a udržať cezhraničné partnerstvá na podporu poznávania biologickej rozmanitosti prírody prihraničných oblastí, environmentálna výchova detí a podpora ochrany biodiverzity.















Výška dotácie
19 099,75 eur
Začiatok a ukončenie realizácie
01/2011 - 10/2011

Kvalitné služby a informovanosť – dobre rozvíjajúci sa región
    Operačný program cezhraničnej spolupráce Slovenská republika – Česká republika 2007 – 2013
Prioritná os 1. Podpora socio – kultúrneho a hospodárskeho rozvoja cezhraničného regiónu a spolupráce



Cieľom je zlepšenie poskytovania služieb a produktov cestovného ruchu v oboch prihraničných oblastiach medzi partnerskými mestami Senicou a Veľkými Pavlovicami.














Výška dotácie
20 368,00 eur
Začiatok a ukončenie realizácie
01/2011 - 10/2011



Stanislav Háber
snímky autor



































































































































Svätí na každý deň - 31. máj: Návšteva Panny Márie

31. máj
Návšteva Panny Márie


    Dnešný sviatok nám pripomína stretnutie Ježišovej Matky s jej príbuznou svätou Alžbetou. Preto sa volá Návšteva Panny Márie. Bohorodička šla na návštevu do dediny Ain Karem. Tu žila Alžbeta s mužom Zachariášom. Panna Mária sa tam vybrala potom, ako jej anjel zvestovania odpovedal na otázku, ako sa to stane, že sa stane Matkou vykupiteľa slovami, že Bohu nie je nič nemožné, lebo "aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe a už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná."
    Tak sa Panna Mária dozvedela o Alžbetinom tehotenstve a šla k nej na návštevu. Zostala tu tri mesiace do narodenia Jána Krstiteľa. Alžbeta jej sama od seba predtým, než stihla Panna Mária povedať niečo o anjelovi Zvestovania, povedala: "Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán."
    Alžbeta predbehla slová Panny Márie, lebo spoznala vďaka Duchu Svätému, čo sa s Máriou stalo. Túto udalosť predpovedal anjel zvestovania Alžbetinmu mužovi Zachariášovi slovami známymi z evanjelia o Alžbetinnom dieťati, ktoré: "Duch Svätý naplní ešte v lone jeho matky."
    A to sa stalo pri príchode Márie k Alžbete. Tu aj svätá Panna predniesla slávny Magnificat: "Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo vzhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je Jeho meno a Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky."
    Po návrate domov svätý Jozef zistil, že Panna Mária čaká dieťa. Vtedy platil Mojžišov zákon, v ktorom sa hovorilo: "Ak sa nenájdu dôkazy ženinho panenstva, nech ju vyhodia z domu otca a mužovia nech ju ukameňujú, nech zomrie."
    Jozef ju chcel v tichosti prepustiť. Nechcel dopustiť, aby sa jej stalo niečo zlé. Panna Mária sa v Zachariášovom dome so svojimi príbuznými tri mesiace modlila, aby Boh dal všetko do poriadku. Našťastie sa tak naozaj stalo, keď sa Jozefovi zjavil anjel a tehotenstvo jeho panenskej snúbenici Panny Márie mu vysvetlil. Čas tejto návštevy a troj mesačnej modlitby sa slávi v cirkvi ako Návšteva Panny Márie. Tu sa Kristova Matka začala pripravovať na vlastné materstvo a úlohu, akú zohrala a neustále zohráva v dejinách spásy ľudstva. Z obyčajného dievčaťa, ktoré bolo neobyčajné láskou k Bohu a nevinnosťou, sa až vtedy stala Matka Spasiteľa, ku ktorej sa klaňajú už celé stáročia všetky pokolenia Zeme. Podarilo sa jej rozšliapať hada a stať sa Matkou všetkých biednych bytostí po všetky dni sveta. Preto je dnešný sviatok Návštevy Panny Márie osobitne radostným a bude radostným aj pre ďalšie pokolenia.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 29. mája 2013

Svätí na každý deň - 30. máj: Jana z Arcu

30. máj
Jana z Arcu


Vo Francúzsku majú dnes veľký národný a cirkevný sviatok. Prípomínajú si Boží zázrak, ktorý vykonala svätá Jana z Arcu. Sedemnásťročné dievča zachránilo domovinu. Dala najavo celému svetu a to aj do budúcnosti, že Boh zachoval francúzskemu národu vlastný štát. Nešlo o nenávisť voči Angličanom. Tak ako povedala Jana z Arcu pri fingovanom procese, v ktorom ju odsúdili na smrť upálením: "O nenávisti a láske, ktorú má Boh voči Angličanom, ja nič neviem, ale viem, že budú vyhnaní z Francúzska."
A Janina predpoveď sa splnila. Nešlo ani o to, že Angličania fakticky takmer úplne obsadili a dobili Francúzsko. Problém bol v nevýslovnom utrpení ľudí žijúcich v 15. storočí. Tí trpeli pod hrôzami storočnej vojny. Jana z Arcu dosiahla korunováciu francúzskeho kráľa. Zachránila francúzskemu národu vlastnú krajinu. Bol to zázrak nad ktorým aj dnes žasneme.
Narodila sa v rodine jednoduchých roľníkov, ktorí mali päť detí. Nevedela čítať a písať. Stačilo jej to, že sa vedela modliť. Modlitba a kostol boli jej svetom, v ktorom vnímala neuveriteľné utrpenie ľudu. Keby bol mor, ošetrovala by chorých. Bola však vojna. Zlá a krutá. Nebolo inej cesty.
Mala dvanásť rokov, keď sa jej prvýkrát zjavil archanjel Michal a povedal jej: "Janka, buď dobrá a zbožná."
Boh si vyvolil chudobné roľnícke dievča - nevinnú pannu, aby na jej konaní demonštroval svoju vôľu. Odpor k vojne ako k utrpeniu nevinných. To za nich šla Jana z Arcu smelo za kráľom. Dedinské dievča vo veku sedemnásť rokov. Okrem archanjela sa jej zjavovali mučenice Katarína a Margita, ktoré akoby ju pripravovali na Jankinu mučenícku smrť. Nemohla konať inak. A budúci kráľ ju prijal.
Dlho vyšetrovali mladú pannu, či jej môžu zveriť velenie vojska. Jana spoznala budúceho kráľa, aj keď sa maskoval za sedliackeho chlapca, aby ju oklamal a vyskúšal. Aj tak jej neverili. Chceli od nej, aby spravila zázrak, keď sa jej zjavuje anjel a svätice. Jana povedala: "Neprišla som robiť zázraky. Pošlite ma do Orléans a tam vám ukážem divy."
Uverili jej. Postavili ju na čelo vojska. Jana z Arcu vyhnala z vojska prostitútky, nakázala vojakom modlitby a spovede. Potom s ňou šli do boja a vyhrali nad nepriateľmi v slávnej bitke pri Orleánse. To už Božej panne uveril aj budúci kráľ. Vydal sa pod jej velením krížom cez Angličanmi obsadené Francúzsko. Všade sa im mestá vzdávali často bez boja. V Remeši konečne korunovali francúzskeho kráľa. Odvtedy bola Jana z Arcu stratená. Panovníka ovládli zlí radcovia. Závideli panne jej úspechy. Bolo nutné oslobodiť Paríž, keď prišla zrada. Janu nechali bojovať samú iba s hŕstkou vojakov.
Angličania ju uväznili a postavili pred politický súd, ktorý sa tváril ako cirkevný. Dopredu bolo dané, že musí byť odsúdená na smrť. Upálili ju 30. mája v roku 1431 ako čarodejnicu. Nahlas sa modlila k Najsvätejšej Trojici a k Panne Márii, ako aj k svätým. Všetci, čo to počuli, aj kati a sudcovia, plakali. Pred smrťou Jana povedala: "Čo som urobila, urobila som z Božej vôle." Jej posledné slová počuli aj z plameňov: "Moje hlasy ma neklamali, Ježiš!"
Jej matka sa dožila Janinej rehabilitácie. Kráľ dosiahol súdne zrušenie inkvizičného politicky zmanipulovaného rozsudku a pápež začal s jej svätorečením. V procese cirkev konštatovala, že celý život Jany z Arcu bol zázrak.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 28. mája 2013

Svätí na každý deň - 29. máj: Magdaôéna Žofia Baratová

29. máj

Magdaléna Žofia Baratová


    Veľká francúzska revolúcia priniesla utrpenie predstaviteľom cirkvi. Šesťdesiattisíc rehoľníkov a rehoľníčok bolo vyhnaných z kláštorov. Kostoly boli zatvorené a kňazi nesmeli hlásať Božie slovo. Všetko sa začalo na sklonku 18. storočia, kedy sa začal aj život dnešnej svätej Magdalény Žofie Baratovej, ktorá sa narodila vo Francúzsku v roku 1779 v noci v čase obrovského požiaru. Preto hovorievala, že sa narodila z ohňa. A keďže sama horela láskou k Bohu, darilo sa jej ňou zapaľovať v ťažkých časoch pre vieru ďalších ľudí.
    Vo veku 21 rokov Magdaléna Žofia stála pri založení rehole Najsvätejšieho srdca - Sacré Coeur. Podarilo sa jej to len vďaka jej bratovi Ľudovítovi. Ten bol na sestru dostatočne náročný pri výchove, aby ju pripravil na jej život.
    Sám Ľudovít prešiel peklom väzenia, kde nad ním každý deň visela hrozba gilotíny. Smrť vtedy kosila širokou kosou medzi všetkými vrstvami spoločnosti a Ľudovít bol navyše bohoslovec. Túžil po mučeníckej smrti v mene Ježiša Krista, takže rodina Magdalény Žofie Baratovej mala malú nádej, že sa vráti z väzenia ateistickej revolúcie. Predsa sa s dôverou každý deň modlili k Srdcu Ježišovmu a k Srdcu Panny Márie.
    Žofia ako dieťa citlivo vnímala túto tragickú rodinnú atmosféru. Jej brat Ľudovít sa ako zázrakom z väzenia smrti vrátil domov. Dal sa vysvätiť za kňaza a mladšiu sestru Magdalénu Žofiu vzal so sebou do Paríža.
    Stal sa jej veľmi prísnym vychovávateľom. Učil ju Sväté písmo, poznanie cirkevných učiteľov, ako aj gréčtinu, latinčinu a bohoslovie. Akoby jeho sestra mala byť kňazom. Pripravoval ju na povolanie rehoľnej sestry. Nečudo, že stála pri založení novej rehole. A to všetko v čase, keď kostoly boli ešte pre veriacich vždy zatvorené. Nová rehoľa zasvätená Najsvätejšiemu Srdcu - Sacré Coeur získala rýchlo prvý kláštor a Magdaléna Žofia sa stala jeho prvou predstavenou iba vo veku dvadsaťtri rokov. Riadila sa zásadou Najsvätejšieho Srdca: "Kto je medzi vami väčší, nech je vaším sluhom."
    Sacré Coeur vznikla pre potreby kresťanských rodín z túžby kňaza Varina. Ten prišiel pri modlitbe na to, že kresťanstvo vo Francúzsku treba rozvíjať od rodín. Tie sú malými cirkvami. Pre rodinu je najdôležitejšia kresťanská matka. Preto Varin uvažoval o založení ženskej rehole. Spoznal Magdalénu Žofiu, ktorá žila s bratom - kňazom a tá sa stala vo veku dvadsaťsedem rokov nakoniec aj generálnou predstavenou novej ženskej rehole Najsvätejšieho srdca. Kňaz Varin pomohol Magdaléne Žofii aj pri definovaní a napĺňaní cieľov rehole, ktorými boli: "Výchova detí z vyšších spoločenských vrstiev, ale aj bezplatné vyučovanie detí nemajetných, mariánske družiny a duchovné cvičenia."
    Šlo o to, aby sa ľudské srdce dostalo do dôverného styku s Najsvätejším Srdcom. Pravidlá rehole potvrdil pápež a kláštory vznikali ako vo Francúzsku, tak v Taliansku, Anglicku, Belgicku aj v Spojených štátoch Amerických. Magdaléna Žofia Baratová zomrela vo veku osemdesiatšesť rokov a stála na čele rehole päťdesiat rokov, počas ktorých šírila úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu. V čase smrti mala rehoľa štyri tisíc sestier, aby o sto rokov bol tento počet už dvojnásobný.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 27. mája 2013

Svätí na každý deň . 28. máj . Viliam Akvitánsky

28. máj
Viliam Akvitánsky


Z histórie je dostatočne známe, že v 9. storočí sa saracéni z Afriky dostali nielen na územie dnešného Španielska, ale aj do Francúzska. Prešli Pyreneje a snažili sa rozšíriť mohamedánske panstvo, v ktorom kresťania trpeli neuveriteľnými mukami ako najhorší otroci.
Cisár Karol Veľký poslal proti saracénom dobývajúcim Francúzsko, osobného radcu a zbožného mladíka Viliama. Tomu sa podarilo s Božou pomocou nebezpečných saracénov vyhnať z Francúzska.
Cisár Karol Veľký z vďaky radcu vymenoval za vojvodu z Akvitánie a tak si pripomename pamiatku svätého Viliama Akvitánskeho. Ešte v pozícii vojvodu vybudoval veľký kláštor Gellona a zveril ho do správy benediktínskym rehoľníkom zasväteným svätému Benediktovi Anianskému, ktorý zreformoval pôvodnú rehoľu. Lenže vojvoda Akvitánsky nebol spokojný so svetskou mocou. Preto predstúpil pred cisára Karola Veľkého s prosbou, aby mohol zložiť všetky svetské funkcie a odísť slúžiť Bohu do kláštora v Gellone.
Zachovala sa nám cisárova odpoveď: "Veľmi si ranil moje srdce svojou prosbou, ale nebolo by odo mňa spravodlivé, keby som ti chcel klásť prekážky na ceste za tvojím náboženským predsavzatím. Keby si chcel vstúpiť do služby k inému panovníkovi, považoval by som to za veľkú urážku, ale že chceš vstúpiť do služby nebeského kráľa, nemôžem a nechcem mať nič proti tomu. Ale to mi urob po vôli, že na pamiatku mojej lásky prijímeš odo mňa niekoľko darov, ktoré si vezmeš do kláštora a obdaruješ ho ním."
Cisár sa s Viliamom lúčil, akoby mu zomrel syn. Preto mu Viliam povedal: "Radšej by som nevidel slzy na vašej vznešenej tvári, keby som to vedel, bol by som radšej bez slova odišiel tajne do kláštora. Takto vás teraz prosím, aby ste ma neprepúšťali so smutnou tvárou, ale s radostným srdcom voči Kristovi. Vaše dary nepotrebujem. Nepatrí sa, aby som ich prijal, keď sa zriekam sveta. Veď sám mám dosť veľký majetok, ktorý postačí kláštoru."
Viliam požiadal cisára iba o relikviu z kríža Ježiša Krista, ktorú Karol Veľký získal z Jeruzalema a nechal ju vyložiť zlatom a diamantami. Cisár mu ju daroval.
V kláštore bývalý mocný vojvoda a slávny vojenský veliteľ pracoval ako rádový mních. Umýval riady, rúbal drevo, nosil snopy z poľa, či prikladal na oheň a žil len v jednoduchej kláštornej cele. Viliam Akvitánsky sa rovnako zúčastňoval na všetkých prácach, keď pomáhal obrábať polia, na ktorých si dorábali chlieb. Pokorne slúžil Bohu veľký a mocný vojvoda, čím vzbudzoval údiv u mnohých ľudí ako vo vznešených, tak aj chudobných kruhoch. Nečudo, že keď 28. mája v roku 812 zomrel, okamžite Viliama Akvitánskeho začali považovať za svätého.
Vzdal sa moci aj napriek tomu, že ho priatelia presviedčali, aby tak neurobil. On im vtedy povedal: "Môžete ma ubezpečiť, že pri vás zostanem večne?" Viliam Akvitánsky si zvolil večnosť pred dočasnými radosťami sveta, čo je radostná správa a každý veriaci sa môže naňho v modlitbách obrátiť o pomoc.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 26. mája 2013

Svätí na každý deň . 27. máj . Augustín z Canterbury

27. máj
Augustín z Canterbury

Apoštolom Anglicka sa stal svätý Augustín z Canterbury. Vybral sa na britské ostrovy vďaka pápežovi Gregorovi I. Veľkému, ktorý tam sám túžil ísť, ale bol zvolený za hlavu katolíckej cirkvi. Preto na túto úlohu vybral Augustína z Canterbury.
Jeho cesta na britské ostrovy v 6. storočí nebola priamočiara. Najprv sa zastavil v Gálii, teda v dnešnom Francúzsku. Tu sa dozvedel znepokojivé správy o tom, čo sa deje v bývalej rímskej kolónii - v Británii. Kresťanstvo tu už síce bolo od druhého storočia, ale po zániku rímskej ríše na konci 5. storočia ostrovy obsadili pohanskí Sasi a Anglovia. Pápež Gregor I. Veľký sa o nich vyjadril, že málo stačí, aby z Anglov boli "angeli", čo v taliančine znamená anjeli. Preto pevne veril v kresťanskú misiu na britské ostrovy.
Horšie to bolo s Augustínom, ktorého tam vyslal. Ten sa zľakol správ, ktoré sa dozvedel v Gálii a vrátil sa z cesty späť k pápežovi. Prosil ho, aby Svätý otec už Augustína na britské ostrovy neposielal. Gregor I. Veľký vôbec nepochyboval o úspechu kresťanstva a presvedčil ho, aby tam šiel. A tak hoci s veľkými obavami, sa Augustín so štyridsiatimi rehoľníkmi - Benediktínmi v roku 597 vylodil na území dnešnej Veľkej Británie na ostrove Thanete v ústi rieky Temža. A vďaka tomu sa z neho stal Augustín z Canterbury. Tu totiž založil sídlo misie a vybudoval komplex prvých chrámových budov, na základe ktorých vzniklo slávne arcibiskupstvo z Canterbury.
Augustín po vylodení sa, požiadal o povolenie šíriť kresťanstvo kráľa z Kentu. Ten síce bol pohanom, ale jeho manželka Berta bola kresťankou. Dala v Canterbury postaviť kostol svätého Martina a ten kráľ pridelil Augustínovi, aby sa tu usadil.
Už do roka slávil Augustín prvé duchovné víťazstvá. Na Vianoce v roku 597 totiž prijalo svätý krst vyše desaťtisíc Sasov, čo bola vec nevídaná. Takže sa v plnej miere naplnila viera pápeža Gregora I. Veľkého, ktorý veril v úspech misie. Augustín ho podrobne informoval aj o tom, že krst prijal aj kentský kráľ. Pápež listom prirovnal kráľovský pár k pôsobeniu Konštantína Veľkého s manželkou, ktorí ako prví v dejinách dali kresťanom náboženskú slobodu. Svätý otec poslal Augustínovi pálium a tak sa stal arcibiskupom z Canterbury.
Jeho druhým sídlom sa v 7. storočí stal York. Založil školu na výchovu domácich kňazov. Vďaka presným inštrukciám od pápeža, nerúcali staré pôvodne pohanské modlitebne, ale iba z nich odstraňovali modloslužobnícke symboly a nahrádzali ich kresťanskými. Svätý otec Augustínovi doslova napísal: "Namiesto pohanských modlárskych hodov môžu sa konať kresťanské hody lásky a pri nich možno pamätať na biednych. Ponechajte ľudu starodávny zvyk stavať stany okolo chrámov a konať obľúbené radovánky, ale poúčajte ho, aby sa vyvaroval všetkého, čo je v rozpore s kresťanskými mravmi."
Osobitne zaujímavé je pápežské ponaučenie z listu: "Nedá sa dôjsť na končiar skokom!"
Čiže aj Augustín z Canterbury postupoval premyslene krok za krokom a jeho práca bola veľmi požehnaná. Zomrel v máji v roku 605 už navždy v dejinách zapísaný ako apoštol anglického národa, ktorý sa prirodzenou cestou primkol ku kresťanstvu, ako si to pôvodne pápež predstavoval podľa ich názvu pripomínajúcom mu anjelov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
27. máj
Augustín z Canterbury
Apoštolom Anglicka sa stal svätý Augustín z Canterbury. Vybral sa na britské ostrovy vďaka pápežovi Gregorovi I. Veľkému, ktorý tam sám túžil ísť, ale bol zvolený za hlavu katolíckej cirkvi. Preto na túto úlohu vybral Augustína z Canterbury.
Jeho cesta na britské ostrovy v 6. storočí nebola priamočiara. Najprv sa zastavil v Gálii, teda v dnešnom Francúzsku. Tu sa dozvedel znepokojivé správy o tom, čo sa deje v bývalej rímskej kolónii - v Británii. Kresťanstvo tu už síce bolo od druhého storočia, ale po zániku rímskej ríše na konci 5. storočia ostrovy obsadili pohanskí Sasi a Anglovia. Pápež Gregor I. Veľký sa o nich vyjadril, že málo stačí, aby z Anglov boli "angeli", čo v taliančine znamená anjeli. Preto pevne veril v kresťanskú misiu na britské ostrovy.
Horšie to bolo s Augustínom, ktorého tam vyslal. Ten sa zľakol správ, ktoré sa dozvedel v Gálii a vrátil sa z cesty späť k pápežovi. Prosil ho, aby Svätý otec už Augustína na britské ostrovy neposielal. Gregor I. Veľký vôbec nepochyboval o úspechu kresťanstva a presvedčil ho, aby tam šiel. A tak hoci s veľkými obavami, sa Augustín so štyridsiatimi rehoľníkmi - Benediktínmi v roku 597 vylodil na území dnešnej Veľkej Británie na ostrove Thanete v ústi rieky Temža. A vďaka tomu sa z neho stal Augustín z Canterbury. Tu totiž založil sídlo misie a vybudoval komplex prvých chrámových budov, na základe ktorých vzniklo slávne arcibiskupstvo z Canterbury.
Augustín po vylodení sa, požiadal o povolenie šíriť kresťanstvo kráľa z Kentu. Ten síce bol pohanom, ale jeho manželka Berta bola kresťankou. Dala v Canterbury postaviť kostol svätého Martina a ten kráľ pridelil Augustínovi, aby sa tu usadil.
Už do roka slávil Augustín prvé duchovné víťazstvá. Na Vianoce v roku 597 totiž prijalo svätý krst vyše desaťtisíc Sasov, čo bola vec nevídaná. Takže sa v plnej miere naplnila viera pápeža Gregora I. Veľkého, ktorý veril v úspech misie. Augustín ho podrobne informoval aj o tom, že krst prijal aj kentský kráľ. Pápež listom prirovnal kráľovský pár k pôsobeniu Konštantína Veľkého s manželkou, ktorí ako prví v dejinách dali kresťanom náboženskú slobodu. Svätý otec poslal Augustínovi pálium a tak sa stal arcibiskupom z Canterbury.
Jeho druhým sídlom sa v 7. storočí stal York. Založil školu na výchovu domácich kňazov. Vďaka presným inštrukciám od pápeža, nerúcali staré pôvodne pohanské modlitebne, ale iba z nich odstraňovali modloslužobnícke symboly a nahrádzali ich kresťanskými. Svätý otec Augustínovi doslova napísal: "Namiesto pohanských modlárskych hodov môžu sa konať kresťanské hody lásky a pri nich možno pamätať na biednych. Ponechajte ľudu starodávny zvyk stavať stany okolo chrámov a konať obľúbené radovánky, ale poúčajte ho, aby sa vyvaroval všetkého, čo je v rozpore s kresťanskými mravmi."
Osobitne zaujímavé je pápežské ponaučenie z listu: "Nedá sa dôjsť na končiar skokom!"
Čiže aj Augustín z Canterbury postupoval premyslene krok za krokom a jeho práca bola veľmi požehnaná. Zomrel v máji v roku 605 už navždy v dejinách zapísaný ako apoštol anglického národa, ktorý sa prirodzenou cestou primkol ku kresťanstvu, ako si to pôvodne pápež predstavoval podľa ich názvu pripomínajúcom mu anjelov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 25. mája 2013

Svätí na každý deň . 26. máj . Filip Neri

26. máj

Filip Neri

 
"Humoristický svätý," tak nazval Filipa Neriho slávny nemecký dramatik a spisovateľ Goethe. Filip Neri mal rád deti. Vravel, ak sa niekto na deti hneval, že sú hlučné, že môžu u Neriho na jeho chrbte aj drevo rúbať, "len ak nehrešia".
Dnešný svätec sa narodil v roku 1515 v Taliansku a mal mnoho darov ducha. Dokázal vidieť do sŕdc iným ľuďom. Jednej rádovej sestričke, ktorá bola svedomitá, ale neustále sa bála, že bude zatratená, položil jednoduchú otázku: "Za koho zomrel Kristus?"
Sestra odpovedala: "Za hriešnikov."
Filip Neri sa jej spýtal: "A vy ste kto?"
Sestra skormútená povedala: "Som hriešnica."
Neri jej na to vysvetlil: "Potom máte nebo isté, veď hriechy sa vám protivia z celej duše." Svedomitá, ale ustráchaná radová sestrička konečne pochopila, začala sa smiať a zomrela vyrovnaná a šťastná.
Filip Neri sa stal patrónom Ríma. Dokázal si získať srdcia ľudí. Raz sa rozprával s mladíkom a kládol mu dookola tú istú otázku. Mladík mu hovoril, že chce študovať právo. Neri sa ho spýtal: "A čo potom?"
Mladík vysvetlil: "Dostanem doktorský titul."
Neri opakoval: "A čo potom?"
Mladý muž pokračoval: "Budem slávnym advokátom."
Neri znova: "A čo potom?"
Mladík dodal: "Ožením sa a budem pohodlne a bezstarostne žiť až do staroby."
Filip nedal pokoj: "A čo potom?" Na to mladý muž nevedel odpovedať. Nuž tak urobil svätec: "Potom umrieš. A čo potom?"
Mladík sa zamyslel a od základov zmenil život. Vstúpil do kláštora, kde neskôr zomrel v chýre svätosti. Rovnako ako Filip Neri, ktorý sa stretával s mnohými neskoršími svätcami, ku ktorým patrili Ján Leonardi, či Ignác z Loyly a František Saleský.
V kostole svätého Jána založil Filip Neri družinu mladých ľudí. Volali sa Oratoriáni. Stretávali sa totiž v oratóriu - teda v modlitebni, aby sa rozprávali o starostiach života.
Raz ho pápež poveril, aby preveril správy o svätosti jednej radovej sestričky. Filip Neri sa k nej okamžite vybral na návštevu. Vonku strašne pršalo. Po príchode do kláštora ju kňaz poprosil, aby mu sestra pomohla pri vyzúvaní premočenej obuvi. Táto radová sestrička, o ktorej svätosti sa mal na príkaz pápeža presvedčiť, sa na Filipa rozkričala, ako si to tento drzý kňaz predstavuje? Neri sa otočil na odchod. Mal už správu pre pápeža. Žiaľ, negatívnu.
Filip Neri sa narodil vo Florencii v pôvodne bohatej rodine, ktorá veľmi schudobnela. V detstve mu zomrela mama. Príkladne ho vychovávala macocha. Už vtedy v detstve získal milú prezývku. Volali ho "Pippo buono," čo znamená dobrý Pippo. Keď mal sedemnásť rokov, Neriho otec prišiel o celý majetok. Poslal syna k bohatému bratovi. Strýko nemal deti a chcel majetok prepísať na Filipa. Ten to odmietol a odišiel do Ríma, kde najprv študoval, ale potom povedal, že viac ako štúdium, je príklad lásky. Preto sa začal starať o chudobných, chorých a vyhľadával hriešnikov. Každého poučoval o výhodách náboženského života. A to hoci aj na trhu v meste.
Keď mal dvadsaťdeväť rokov, na Turíce, teda na sviatok zostúpenia Ducha svätého na učeníkov Ježiša Krista, sa mu zjavil Pán. Ohnivá gula mu pri modlitbe prenikla do hrude a odvtedy už žil Filip Neri len pre blížnych ďalších päťdesiat rokov. Ako tridsaťšesťročného ho vysvätili za kňaza a Filip Neri ako osemdesiatročný zomrel v Ríme v chýre svätosti.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 24. mája 2013

Svättí na každý deň . 25. máj, Mária Magdaléna de´Pazzi


25. máj
Mária Magdaléna de´Pazzi


"Chcem trpieť, a nie umrieť!" Také bolo krédo dnešnej svätice. Mária Magdaléna de´Pazzi žila v utrpení štyridsaťjeden rokov. V utrpení, ktoré bolo jej šťastím, jej skutočne najradostnejším obdobím života.
Táto svätica sa narodila v roku 1566 vo Florencii. Už ako dvanásťročná upadla do prvej extázy. Naledovali videnia neba, Ježiša, Panny Márie, očistca, ale aj ona takmer odpadla od viery. Ako človek skrz naskrz presiaknutý vierou predsa päť rokov tápala v tme. Pritom všetko mohlo byť inak, veď Mária Magdaléna sa narodila v bohatej rodine spojenej s vladármi vtedajšieho sveta. Ona túžila len potom, aby smela trpieť a to čo najdlšie, aby utrpením mohla pomôcť čo najviac iným dušiam. Preto nechcela umrieť.
Ak taká svätica, akou bola Mária Magdaléna de´Pazzi, odpadla od viery a potom sa k nej vrátila, je to poznaním pre mnohých z nás, že aj po odpadnutí od viery je Boh k nám milostivý. Mária Magdaléna ako štrnásťročná vstúpila do kláštora, aby ju odtiaľ opäť vyviedli rodičia späť do sveta. Chceli, aby sa vydala, čo kategoricky odmietala. Keď mala sedemnásť, už aj jej bohatý otec a šľachtic pochopil, že jeho dcéra odumrela svetu. Dovolil jej teda vstúpiť späť do kláštora. A až tu došlo k jej duševným mukám, ktoré trvali päť dlhých rokov.
Predtým mala mystické videnia, ktoré trvali nepretržite štyridsať dní. Až potom prišlo jej posledné pokúšanie. Nik si teda nemôže myslieť, že svätí neokusujú nástrahy sveta. Dokážu sa však s nimi vysporiadať tak, aby si nezaťažili duše hriechmi. Vtedy Mária Magdaléna prosila svoje spolusestry: "Modlite sa za mňa, aby som neurážala Boha, ale aby som ho chválila."
A stalo sa podľa jej vôle. Na Turíce v roku 1599 práve pri piesni Teba, Bože, chválime, sa celý jej život zmenil. Mária Magdaléna si vzdychla: "Bože môj, zdá sa mi, že sa mi chceš odmeniť za všetky tie urážky, ktorej som tvojej svätosti ušetrila."
Na to nasledovalo zázračné uzdravenie Márie Magdalény na Turíce pri sviatku zoslania Ducha svätého na učeníkov Ježiša Krista. V čase choroby pred pochybnostiami dokázala ležať po prijímaní Božieho tela v nemocničnej posteli celé hodiny a blažene sa usmievať. Keď zomrela jej mama, videla ju vojsť do očistca a neskôr aj do neba. Známy je aj tento citát Márie Magdalény de´Pazzi: "Bože môj a Spasiteľ môj, ako je možné poznať ťa a neľúbiť ťa?" V mystických stavoch vyzerala ako anjel.
Pritom sa pôvodne takmer nedostala do kláštora pre odpor rodičov. Musela žiť s nimi vo svete, ale Mária Magdaléna de´Pazzi bola pevne rozhodnutá vstúpiť do rehoľného rádu, aj napriek odporu rodičov. Mnoho rokov bola ťažko chorá. Keď sa jej pýtali, odkiaľ čerpá silu na boj s chorobou, ukázala na Krista a povedala: "Pozrite a uvážte, čo urobila nekonečná láska Božia pre moje spasenie! Syn Boží Ježiš Kristus umiera na kríži! Jeho láska hľadí na moju slabosť a dodáva mi sily. Všetci, ktorí sa rozpamätajú na jeho utrpenie a svoje kríže obetujú nebeskému Otcovi spolu so Spasiteľom, nachádzajú v zármutku a nešťastí útechu a uľahčenie."
Mária Magdaléna de´Pazzi zomrela v máji v roku 1607 ako štyridsaťjeden ročná.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 23. mája 2013

Svätí na každý deň - 24. máj: Dezider a Juraj Čepeléni

24. máj
Dezider a Juraj Čepeléni


Mučeník svätý Dezider bol úkladne zavraždený najatými vrahmi, ktorých za ním poslala stará matka kráľa Teodorika. Bola to vo francúzskych dejinách známa Brunhilda. Dezider bol biskup a, žiaľ, nedokázal sa ubrániť pred zločincami.
Keď sa v máji v roku 607 vracal od kráľa, napadli ho traja najatí vrahovia. Biskup mal vtedy 57 rokov. Pri prepade si svätý Dezider kľakol a pomodlil sa pred smrťou. Jeden z vrahov mu hodil do hlavy kameň a druhý ho kyjakom dobil na smrť. Hneď potom nik nepochyboval, že sa pre nebo narodil mučeník, takú mal povesť.
Dezider sa síce narodil v bohatej rodine, vychovali ho však spravodlivo k viere, dobrote a láske k ľuďom. Už dieťa čítal popri učebniciach bibliu a tak nečudo, že sa rozhodol pre bohosloveckú kariéru.
Nastúpil k biskupovi, po ktorého smrti za jeho nástupcu zvolili práve kňaza Dezidera. Lenže aj v hodnosti biskupa naďalej zostal pokorný a najmä milujúci mládež, ktorej sa snažil byť dobrým učiteľom. Závistlivci ho krivo obvinili pred pápežom, ktorý dal Deziderovu náuku preveriť a nakoniec ho potvrdil napriek ohováraniam v úrade biskupa.
V tom čase kráľova matka Brunhilda viedla nemravný život, za čo ju svätý Dezider verejne karhal a ona dosiahla jeho vyhnanie na zapadnutý ostrov. Tu priam z divochov za štyri roky urobil verných kresťanov. Keď kráľ zomrel, vlády sa chopil jeho syn a Brunhildin vnuk Teodorik. Ten svätého Dezidera povolal späť z vyhnanstva a dokonca sa s ním radil aj o ženbe. Neochránil ho však pred pomstou starej matky Brunhildy, ktorá dala Dezidera zavraždiť.
V tento deň 24. mája si pripomíname aj slovenského mučeníka. Jeho meno je Juraj Čepeléni a narodil sa v Bytči v roku 1626. Bol misionárom rehole Pavlínov. Tá vznikla v Uhorsku na počesť svätého Pavla z Téb, ktorý žil osamote na púšti deväťdesiat rokov a modlieval sa denne tristo modlitieb. Tak aj Pavlíni sa snažili dosiahnuť umenie ustavičnej modlitby.
Jurajovi Čepelénimu sa to darilo. Bol v spojení s Bohom. Preto nečudo, že jeho dvaja kati sa obrátili na katolícku vieru, lebo nevydržali sami pohľad na to, čo urobili, keď ho šesťdesiat dní neľudsky mučili. Smrť bola pre jeho utrápené telo vykúpením. Juraj Čepeléni sa stal mučeníkom počas vtedajších cirkevných nepokojov. Najprv pôsobil v kláštore v Mariánke pri Bratislave a v Lefantovciach. Bol vynikajúcim kazateľom, keď hovoril: "Božie Slovo sa musí kázať presvedčivo!"
Aj preto žil svätým životom, aby bol príkladom iným. Sedem dedín prehovoril z kalvínskej späť na katolícku vieru, nuž ho niektorí neprajníci katolíkov zajali. Pri neľudskom dvojmesačnom mučení opakoval slová svätého Štefana - prvého mučeníka: "Pane, nezapočítaj im tento hriech!"
Sekali ho sekerou, chodil po bodliakoch, či rezali na jeho chrbte tabakové listy a ešte všelijako inak neľudsky ho mučili. Juraj Čepeléni však vrahom povedal: "Neviem, koľko ma budete mučiť, ale aj keď ma zabijete, ochotne znesiem toto krvavé svedectvo vernosti."
Nuž ho na sviatok Božieho tela 24. mája v roku 1674 ako štyridsaťosem ročného zavraždili. Jeho telo nechali v tráve. Šiel tade turecký vojak a odseknutú hlavu a telo prikryl nasekanou trávou, čím preukázal česť mŕtvemu. Zádušnú omšu neslúžili, lebo kňaz sa hneď rozhodol odslúžiť omšu mučeníkov. K nim Slovák Juraj Čepeléni právom patrí.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 22. mája 2013

Svätí na každý deň - 23. máj: Andrej Bobola


23. máj
Andrej Bobola


Najhroznejšie mučeníctvo, aké kedy mučeníci pre vieru v Ježiša Krista zažili, nebolo len na začiatku kresťanstva v Ríme. O toto smutné prvenstvo súperia v histórii aj Poliaci. Potupnú a neľudskú smrť podstúpil ich rodák Andrej Bobola v 17. storočí. Opis jeho smrti je desivý. Na druhej strane vzbudzuje údiv. A z údivu aj radosť, že človek z mäsa a kostí dokázal priniesť takú obetu na oltár lásky k Bohu.
Andrej Bobola bol jezuita, ktorý dokázal presvedčiť pravoslavných Rusov, Ukrajincov, či Litovcov, aby konvertovali na rímokatolícku vieru. To sa nepáčilo kozákom. Tí sa rozhodli uchvatiteľa duší - dušechvata - ako ho volali - zabiť. Podarilo sa im ho zajať vďaka zrade jedného mešťana, tak ako keď Judáš zradil Krista. Keď ho lapili, Andrej Bobola na kolenách zvolal: "Buď vôľa tvoja!"
Pravoslávni kozáci sa prekvapili a zbožného kňaza vyzvali: "Prestúp na našu vieru a nezabijeme ťa."
Andrej však povedal: "Radšej vy sa obráťte, lebo s vašimi bludmi nebudete spasení."
Kozáci sa rozzúrili: "On nás chce ešte obracať? Odmerajme mu po kozácky, prekliatemu jezuitovi!"
Andrejovi vyzliekli šaty a priviazali ho o plot, kde ho neľudsky bičovali. Veriaci od strachu ušli. Zatiaľ kozáci narezali prútie a ním začali zväzovať Andrejovu hlavu, aby mu zvyšovali vnútrolebečný tlak. Robili to však opatrne, aby ho hneď nezabili. Zároveň ho bili päsťami do tváre. Vybili mu pritom niekoľko zubov. Celý bol od krvi, lebo mu zároveň trhali nechty a z pravej ruky mu zdrali kožu.
Priviazali ho medzi dva kone a takto musel medzi nimi utekať až do mesta k veliteľovi. Ten sa ho opýtal: "To ty si ten latinský kňaz?"
Andrej odpovedal: "Som katolícky kňaz. Moja viera vedie k spaseniu, nemôžem ju zaprieť. Vy sa však môžete obrátiť a urobiť pokánie, lebo so svojimi bludmi sa nespasíte."
Len potom začalo ďalšie neľudské kolo Andrejovho mučenia. On sa pritom neustále modlil. Odvliekli ho do mäsiarstva a položili na mäsiarsky stôl na porcovanie mäsa. Tu ho postupne rezali, rôzne mučili, ale tak, aby zostal na žive. Nasledne ho vyviazali za nohy dole hlavou na drevený rám na porcovanie zvierat.
Keď videli, že sa jeho telo chveje v posledných záchvevoch života, vysmievali sa mu, že ešte tancuje. Mučili ho niekoľko hodín a nakoniec nechali tak v mäsiarstve. Potom sa jeden z veliteľov vrátil a keď videl, že Andrej Bobola žije, sekol mu dvakrát šabľou do väzov. Stalo sa tak v máji v roku 1657.
V roku 1808 našli po vyše stopäťdesiatich rokoch jeho telo neporušené v hrobe a previezli ho do Polocka do sídla jezuitov, keďže Andrej Bobola bol ich členom. Lenže Polock pripadol v roku 1922 Sovietskemu zväzu a jeho stále neporušené telo previezli do prírodovedného múzea v Moskve. Odtiaľ ho získal vtedajší pápež Pius XI. a Bobolove neporušené telo previezli do hlavného jezuitského kostola v Ríme.
Pápežovi sa to podarilo výmenou za americkú potravinovú pomoc pre hladujúce sovietske Rusko v roku 1923. Od roku 1938 je svätý Andrej Bobola patrónom poľského národa. Doňho patril ako kňaz a najmä obľúbený učiteľ detí vo viacerých školských ústavoch v 17. storočí. Mučeník, ktorý sa nezriekol katolíckej viery ani v najťažších mukách, aké kedy mučeníci podstúpili pre vieru v Ježiša Krista.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 21. mája 2013

Svätí na každý deň - 22. máj: Júlia


22. máj
Júlia


Kresťanské náboženstvo už získalo od štátu slobodu a predsa toľko storočí až fakticky po dnes zomierali, a ešte aj dnes zomierajú, mučeníci za vieru. K takým je pridaná vo svätom martýrológiu aj svätá Júlia. Ukrižovali ju ako Ježiša Krista 22. mája v roku 439 na ostrove Korzika.
Bola to strašná tragédia. Júlia bola mladá a krásna panna. Pohania vyhľadávajú aj dnes príležitosti ako kresťanov potupiť za ich vieru, a keď už nie v našej dobe umučiť, tak aspoň sa snažia im vysmievať za ňu. Ale všetci vtedy trpia podobne pre Ježiša, aj keď viditeľne fyzicky menej, ako trpela Júlia.
Tá žila s bohabojnými rodičmi v mieri. Lenže kráľ Vandalov Genzerich zneužil pozvanie rímskej cisárovny Eudoxii na vyrabovanie Ríma. Nakoniec aj cisárovnine dve dcéry odvliekol do otroctva spolu s množstvom iných rímskych panien. Potom prepadol Kartágo v Afrike, kde postupoval rovnako. Medzi zajatkyniami sa ocitla aj Júlia, ktorej rodičov vandali surovo zavraždili. Mladé otrokyne predali na trhu ako dobytok.
Júliu kúpil bohatý kupec zo Sýrie. Ten si mladú a peknú otrokyňu obľúbil pre jej pokoru, poslušnosť a pracovitosť. Po čase jej dokonca zveril správu nad celou domácnosťou. Kupec zo Sýrie si na Júliu dokonca tak zvykol, že ju brával na obchodné cesty. Tak sa stalo, že s ňou prišiel aj na ostrov Korzika do mesta Kosto. Júliu nechal na lodi a on s ostatnými otrokmi prijal pozvanie miestodržiteľa ostrova Felixa na hry zasvätené pohanským bohom. Pohania na nich obetovali mnohé dary a pritom ako bývalo zvykom, usporiadali veľkolepé orgie.
Felixovi jeho poddaní prišli povedať, že na lodi v prístave zostala ešte jedna otrokyňa. Miestodržiteľ sa pýtal kupca zo Sýrie, ako môže dovoliť, aby jeho otrokyňa bola kresťanka a nedarovala obety Bohom. Kupec po pravde povedal: "Viem, že Júlia je kresťanka, ale všetky moje pokusy odvrátiť ju od kresťanstva boli márne. Je však poslušná, vzdelaná a pracovitá, preto som ju nechal, nech žije podľa svojej viery."
Júlia sa často po práci modlievala pri krížiku, ktorý mala pri sebe. Felix zatúžil po Júlii. Chcel ju od kupca zo Sýrie kúpiť. Ponúkol mu za ňu štyri iné mladé otrokyne. Kupec odmietol a vtedy sa priznal: "Od viery ju neviem dostať, ale mám ju veľmi rád, preto ju nepredám."
Miestodržiteľ však chcel Júliu ešte viac, keď ju uvidel. Vymyslel si preto podlý plán. Kupca opil a potom si dal dovliecť Júliu, ktorej ponúkol slobodu, ak sa vzdá viery v Krista a ďalej jej ponúkol, že jej nájde bohatého ženícha. Júlia mu smelo odpovedala: "Som kresťanka a slobodu si nechcem kúpiť zradou vlastnej viery. Takto nechcem ani svetského ženícha. Som šťastná, že slúžim Kristovi."
Felix nebol zvyknutý na odvrávanie, rozzúril sa a udrel mladé dievča Júliu surovo päsťou do tváre, až jej vytryskla z nosa a z úst krv. Pritom na ňu kričal: "Zriekni sa Krista!"
Ale Júlia mu odvetila: "Nikdy sa nezrieknem Krista, ani keby ma mali za to pribiť na kríž ako jeho."
Felix na to odpovedal: "Stane sa ti podľa tvojho želania." Hneď potom Júliu ukrižovali, ale kým zdvihli kríž, Júlia zomrela. Keď sa kupec prebral z opitosti, veľmi ju oplakával. Dodnes sa na Korzike v meste Nonza, kde Júliu ukrižovali, konajú k tejto svätici procesie. Svätá Júlia sa zobrazuje ako útle dievča s krížom v ruke.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy)

pondelok 20. mája 2013

Svätí na každý deň - 21. máj: Felix z Cantalice


21. máj
Felix z Cantalice


Deo gratias - teda po slovensky Bohu vďaka - takto prezývali svätca s menom Felix z Cantalice. Narodil sa v roku 1515 v takej chudobnej rodine, že nemohol chodiť ani do školy. Deo gratias ho prezývali v Ríme, kde štyridsať rokov robil kveštára kláštora svätého Bonaventúru. Jeho povinnosťou bolo každé ráno vziať vrece a ísť do ulíc veľkomesta žobrať jedlo pre rehoľných bratov. Za každý dar Felix z Cantalice povedal: Deo gratias - teda Bohu vďaka. Tak prišiel k prezývke.
Ďakoval aj vtedy, keď ho vyhnali od dverí domu, alebo mu škaredo nadávali. Nikdy sa neurazil. Veselé sú spomienky naňho v súvislosti s deťmi. Tie za ním behávali a kričali: "Deo gratias, frater Felix."
A on sa zastavoval, objímal ich, hladkal, spieval si s nimi, či sa nahlas modlil hoci aj na rušnej ulici. Deti Felixa zbožňovali. Keď v máji v roku 1587 zomrel, museli ho za pár hodín trikrát preobliekať. Toľko národa sa k nemu vovalilo do chudobnej izbičky kláštora, v ktorej žil štyridsať rokov a každý si chcel odniesť nejakú relikviu ako spomienku na svätca. Úplne mu rozstrihali aj tak biedne šatstvo.
Ako to, že sa tento chudobný pastier oviec, ktorý nevedel čítať a písať stal taký populárny vo vtedy už svetovo slávnom meste Rím? Kým pomáhal ako dieťa rodičom na poli, či pásol ovce, úprimne sa modlil. V strome v lese si vyryl kríž a pred ním kľačal celé hodiny. Takto žil aj v Ríme v kláštore. Celý deň zbieral almužny, potom v kláštore vyrábal darčeky pre milodarcov. Strúhal im drevené krížiky, navštevoval chorých, či chodil roznášať, ak vyžobral viac jedla, ako potrebovali mnísi, potraviny chudobným.
Spal najviac dve - tri hodiny denne, zvyšok noci strávil v kostole na kolenách v modlitbe. Už v detstve objavil toto tajomstvo slasti pohrúženia do modlitieb a netúžil po hrách s inými deťmi, ale len potom, aby sa mohol modliť. Takto sa naučil umeniu pernamentnej modlitby. Modlil sa neustále. Keď ho v kláštore žiadali, aby sa naučil čítať a písať, Felix im povedal: "Poznám len šesť písmen, päť červených a jedno biele. Tých päť červených je päť rán Krista Pána a to biele je neporušená čistota Panny Márie, ktorú si ctím ako matku."
Felix z Cantalice udržiaval podobne ako pri modlitbe pernamentný pôst a žil len na chlebe a vode. Keď bol mladší, pýtal sa ho jeden kardinál, či aj v starobe bude voči sebe taký prísny. Felix mu povedal: "Vojak musí zomrieť s mečom v ruke a somár pod svojím bremenom. Boh uchovaj, aby som svojmu telu niekedy dožičil pokoj! Veď je na to, aby pracovalo a trpelo."
Je až neuveriteľný zázrak, že sa Felix takto dožil sedemdesiatichdvoch rokov. Posledných pätnásť rokov života chodil denne na prijímanie Božieho tela. S ostatnými mníchmi sa rozprával málokedy, lebo hovoril, že on je len obyčajný oráč a pastier, kým oni sú študovaní kňazi. Napriek tomu na ulici bol veľmi zhovorčivý. Často šokoval vysoko postavených mužov a ženy vtipnými odpoveďami, postrehmi, či vhodne použitými citátmi zo svätých kníh.
Keď zomieral, uprene sa pozeral na jeden bod. Pýtali sa ho čo vidí. Felix z Cantalice radostne odpovedal: "Nevidíte moju matku Pannu Máriu tam uprostred anjelov?" Felix ešte dodal tradičné poďakovanie: "Deo gratis!" A zomrel.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Nemé učiteľky nám pomôžu s osudom


Nemé učiteľky nám pomôžu s osudom


Knihami aj mŕtvi poučujú živých - opakuje priateľ kníh Peter Korec každý rok na májovej slávnosti, kde sa snaží verejnosti predstaviť nové literárne diela.


Za posledných dvadsať rokov sa mu to niektoré roky darilo privítať ich do života aj trinásť, niekedy len štyri. Tohto roku na pôde Vysokej školy zdravotníctva a sociálnych vecí sv. Alžbety to bolo 20. mája šesť nových knižných titulov. Jozef Leikert predstavil preklad do švédštiny vlastnej zbierky poézie Dotyky duše a najmä monografiu zostavenú dvadsiatimi piatimi autormi Kultúrne posolstvá Ladislava Hanusa (Nitra, Kulturologická spoločnosť, 2012).


Kňaz Ladislav Hanus trinásť rokov väznený komunistickým režimom sa stal pred tromi rokmi osobnosťou UNESCO, len doma na Slovensku je ešte neznáme jeho dielo. Bol kaplánom v Ružomberku u Andreja Hlinku, či študoval v rakúskom Innsbrucku, to je len kulisa. Jeho dielo je najmä vo svedectve viery, milosti, keď posledný pozemský súd mal kvôli udaniu komunistickej Štátnej bezpečnosti práve na svoje 80. narodeniny.
Básnik Pavol Stanislav Pius prišiel s prekladom do angličtiny zbierky Prílivy a odlivy, Dagmar Pechovčiaková zasa s detskými rozprávkami Vtáčie príbehy a Na tom našom dvore, ktoré do života privítal profesor Ivan Laluha.


Šiestou knihou, ktorú uviedol do života riaditeľ Národného žrebčína v Topoľčiankach Michal Horný bola moja dvanásta zbierka poézie Skameniem.

Ako zdôraznil prítomným dekan Ladislav Ostrák, knihy ľudia potrebujú k životu, či si to uvedomujú alebo nie. Knihy nám totiž môžu pomôcť previesť nás úskaliami osudu.

Stanislav Háber
snímky autor