nedeľa 30. júna 2013

Svätí na každý deň: 1. júl - Teobald

1. júl

Teobald


    Rodičia majú iné predstavy o živote detí, než aké majú ich deti sny. Dnes si spomíname na svätého Teobalda. Narodil sa na zámku v bohatom grófskom rode neďaleko Paríža v roku 1033. Otec chcel mať zo syna úradníka na kráľovskom dvore. Prípadne rozmýšľal nad tým, že syna vychová pre armádu a bude veliteľom vojska.
    Teobald mal iné plány. Od detstva čítal životopisy svätých. Predstavoval si, aké musí byť krásne žiť v chudobe len z lásky k Bohu. Ale on žil na zámku. Jeho sen o chudobe nadobudol reálnejšie črty, keď našiel neďaleko, kde býval, na malom ostrove na rieke Seine žiť pustovníka. Tak sa Teobald presvedčil, že aj v 11. storočí žili ľudia podobne chudobne ako v Kristových časoch. Žili len z viery k Bohu.
    Pustovníkovi nosil zo zámku množstvo almužien a sníval o podobnom živote. S radosťou túto predstavu povedal otcovi. Mocný a bohatý gróf sa zľakol synových túžob. Nahneval sa na Teobalda a radšej ho vzal zo zámku k armáde, aby skúsil iný životný štýl. Teobald veľmi trpel. Nechápal vulgaritu vojakov. Boli mu cudzie ich drastické zábavy. Otec ho chlácholil sľubmi, že až bude dospelý, potom si sám vyberie. Trebárs aj život pustovníka. Zatiaľ aby skúsil, čo mu bude viac vyhovovať. Nečudo, že Teobald sa prestal otcovi, ktorý nechápal jeho túžby, zverovať. Našiel si kamaráta medzi šľachtickými synmi.
    Valter tak ako Teobald nechápal poživačnícky život šľachticov. Spoločne vo veku 21 rokov ušli. Vedeli, že by ich rodiny nepustili. Nuž si vymysleli, že idú na návštevu do blízkeho opátstva. V noci nechali sluhov s koňmi v hostinci a oni dvaja pešo odišli. Stretli dvoch žobrákov, s ktorými si vymenili šaty. Prešli celé Francúzsko až do Nemecka, kde by ich už nemohli príbuzní nájsť. Tu si v horách postavili pustovňu. Klčovali lesy. Pálili drevo na drevené uhlie, ktoré zadarmo rozdávali chudobným dedinčanom. Inak sa celé dni postili a modlili. Chodili zadarmo pracovať na polia, aby pomohli iným. Ľudia sa dovtípili z ich učenosti, že obaja pustovníci sú šľachtického pôvodu. Začali sa k nim až príliš úctivo správať. To Teobaldovi a Valterovi nevyhovovalo.
    Opustili nemecké lesy a šli na púť na hrob svätého apoštola Jakuba do Španielska do mesta Compostella. Počas nej Teobald stretol svojho otca. Hrdý francúzsky gróf už syna nehľadal. Bol presvedčený, že niekde zomrel. Šiel po ulici a v chudobnom otrhanom žobrákovi nespoznal Teobalda. On sa k otcovi neprihlásil. Bál sa, že by ho otec opäť zahrnul bohatstvom.
    Zo Španielska sa s Valterom vybrali do Ríma na hroby apoštolov svätých Petra a Pavla. Potom navštívili Benátky, odkiaľ chceli odplávať do Jeruzalema. Lenže vypukla vojna so Saracénmi. Tak sa usadili neďaleko Benátok na pustine s názvom Salanica pri opustenej kaplnke svätého Hermagora a Fortunáta. Dva roky pracovali a žili pri modlitbách, až náhle Valter zomrel. Teobald sa ešte viac postil. Prestal jesť nielen mäso, ale aj chlieb. Živil sa len korienkami a ovocím. Chýr o jeho svätosti bol taký mocný, že začali za ním chodiť mladíci, aby bol ich vodcom a biskup z Vicenzy ho vysvätil za kňaza. Teobald vstúpil do kamaldulského rádu. Vtedy chýr o ňom prišiel až do Francúzska. Tak sa jeho matka a otec dozvedeli, že Teobald žije.
    Matka okamžite prišla za synom a odmietla sa vrátiť na zámok. Teobald sa staral o matku šesť rokov. Prišiel za ním aj otec. Po šiestich rokoch pokojného života s matkou Teobald upadol do ťažkej choroby a zomrel vo veku len tridsaťtri rokov. Pochovali ho v chráme Panny Márie vo Vicenza a jeho matku doopatrovali kamalduskí mnísi, ktorých kedysi Teobald viedol.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 29. júna 2013

Svätí na každý deň: 30. jún - Prví svätí mučeníci cirkvi v Ríme

30. jún

Prví svätí mučeníci cirkvi v Ríme


    Dnes si pripomíname pamiatku prvých svätých mučeníkov v Ríme. Boli zavraždení pre ukrutnosť cisára Nera na mieste, kde dnes stojí bazilika svätého Petra. Najväčší kresťanský chrám na svete stojí na mieste bývalého Nerovho cirkusu, kde boli neľudským spôsobom umučených tisícky kresťanov spálených na uhoľ. Boli vraždení rôznymi spôsobmi. Zašití v koži zvierat boli nechaní v aréne, aby ich roztrhali divé šelmy, alebo ich pribíjali na kríže, ktoré neskôr ešte aj podpálili a tak horeli ako živé fakle.
    Opis týchto ukrutností zostal v historických spisoch a umelecky ich stvárnil poľský spisovateľ Henryk Sienkiewicz v románe Quo vadis - teda kam kráčaš. Takto sa pýtal svätý Peter, keď videl ísť Ježiša v zjavení do Ríma, odkiaľ on utekal pred krutým vraždením kresťanov. A Kristus mu odpovedal, že sa ide dať do Ríma znova ukrižovať. Pre toto zjavenie sa Peter vrátil do večného mesta, aby ho tu s prvými rímskymi mučeníkmi ukrižovali na vlastnú žiadosť dolu hlavou a svätého Pavla zasa sťali ako rímskeho občana mečom.
    Cisár Nero vydal vtedy rozkaz, ktorý podľa dobového spisovateľa Tertuliána znel:
    "Christiani non sint," čo znamená: kresťanov vyhubiť!
    Dôvod na toto vraždenie mal Nero v zlom svedomí. Rím totiž zničil 18. júla v roku 64 strašný požiar, ktorý trval šesť dní a sedem nocí. Podľa mienky mnohých Rímanov, požiar bol založený na príkaz samého cisára. Nero si vo vlastnom bláznovstve myslel, že pohľad na ľudské utrpenie ho inšpiruje k napísaniu hodnotnej poézie na tému horiacej Tróje z obdobia gréckych dejín.
    Nero bol šialený cisár, ktorý si o sebe namýšľal, že je najväčším umelcom všetkých čias. Ľudia ho po požiari Ríma začali nenávidieť ešte viac, ako ho nenávideli už predtým pre mnohé jeho ukrutnosti. Nakoniec bol zavraždený. Kým sa tak stalo, Nero chcel vlastný škaredý čin prekryť obetou kresťanov. O tých sa rozšírila klebeta, že jedia na bohoslužbách ľudské mäso. Takto prekrútene interpretovali obetovanie chleba a vína na omši na Kristove telo a krv neprajníci kresťanstva. Keďže rímsky štát bol pohanský a uznával mnohobožstvo, kresťanstvo bolo proti štátom podporovanému náboženstvu. Toto rímske pohanstvo hlásalo, že každý cisár je bohom. Kresťania to popierali. Stali sa tak nepriateľmi štátu.
    Pohania ich označovali za pôvodcov všetkého zla. A organizovali na nich pogromy, ktoré riadil štát. Nero obvinil kresťanov, že ako požierači ľudského tela založili požiar Ríma. Kresťanov masovo vraždili. Utrpením iných mali Rimania zabudnúť na vlastné utrpenie pri požiari Ríma. Lenže kresťania umierali v hrozných mukách s úsmevom na perách. A to aj ženy, či deti.
    Z tohto obdobia pochádza modlitba inšpirovaná slovami svätého Ignáca Antiochijského, ktorý bol tiež umučený v rímskom Koloseu. Tu ho roztrhali pred divákmi divoké šelmy. Modlitba znie:
    "Tým, ktorí sa nasýtili nebeským chlebom, Pane dožič toho ducha neohrozenej sily, ktorou Tvoji slávni mučeníci zomletí zubami šeliem stali sa sťaby bielym chlebom obetovaným Kristovi za obeť."
    Jeden diplomat sa cítil urazený, keď mu pápež Pio V. v 16. storočí daroval ako svätú relikviu hrsť hliny. Táto hlina však pochádzala z miesta, kde dnes stojí Bazilika svätého Petra. Táto zem je presiaknutá krvou prvých svätých rímskych mučeníkov. Zuhoľnatené zvyšky ich tiel sa našli aj pri archeologických vykopávkach. Keď to pápež diplomatovi vysvetlil, ten vzal hlinu ako vzácnu relikviu do svojej domoviny. Môžeme si ju aj mi uctiť pri návšteve Vatikánu a pokloniť sa tak miestu, kde neohrozene šli tisícky veriacich na smrť. Tým porazili pohanstvo, lebo zomierali v radosti a v nádeji, že sa rodia pre nebo.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 28. júna 2013

Svätí na každý deň: 29. jún - Peter a Pavol

29. jún
Peter a Pavol

    Dnes je sviatok kniežat medzi apoštolmi. Peter sa uctieva ako hlava cirkvi a Pavol ako apoštol národov. Peter sa volal pôvodne Šimon a narodil sa v Betsaide pri Genezaretskom jazere. Oženil sa v prístavnom meste Kafarnaum. K Ježišovi priviedol Petra jeho brat Ondrej, ktorý bol učeníkom svätého Jána Krstiteľa. Peter tri roky sprevádzal Krista a v zozname dvanástich apoštolov sa vždy uvádza na prvom mieste. Meno Peter, ktoré znamená skala a dal mu ho Ježiš, bolo menom úradu, aký mal v cirkvi. Ak prejavil slabosť, Ježiš ho oslovoval pôvodným menom Šimon.
    Peter patril k úzkemu Kristovmu kruhu. Bol pri vzkriesení Jairovej dcéry, či pri Ježišovom premenení a aj pri jeho smrteľnej úzkosti pri modlení v Getsemanskej záhrade. Podľa evanjelia sa Ježiš pýtal učeníkov, za koho ho považujú ľudia a za koho ho považujú apoštoli. Peter mu povedal:
    "Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Ježiš mu povedal: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev."
    Aj keď Peter prvý vyznal, že Ježiš je Kristus, teda od Boha prisľúbený Mesiáš, trikrát Ježiša zaprel. Úprimne to oľutoval a trikrát sa vyznal k láske ku Kristovi. A ten ho ustanovil za námestníka na zemi, ktorý ako dobrý pastier spravuje jeho stádo.
    Apoštoli vždy Petra uznávali za hlavu Kristovej cirkvi. O Petrovom ďalšom živote vieme zo Skutkov apoštolov. Po Jeruzaleme účinkoval Peter v Antiochii, v Korinte a v Ríme. Tu bol umučený. Najprv poslúchol veriacich, ktorí ho prosili, aby sa zachránil a chcel opustiť Rím. Zjavil sa mu Ježiš. Peter sa ho pýtal:
    "Kam ideš, Pane?"
    Kristus mu povedal:
    "Do Ríma, aby som sa dal znova ukrižovať."
    Peter sa vrátil do mesta a povedal to veriacim. Potom bol deväť mesiacov väznený, kým ho za cisára Nera ukrižovali na vlastnú žiadosť dole hlavou, lebo sa cítil byť nehodný zomrieť rovnako ako Ježiš. Stalo sa tak na desiate výročie nástupu Nera na trón, teda presne 9. októbra v roku 64.
    Cisár Konštantín Veľký postavil v roku 320 nad jeho hrobom Baziliku svätého Petra. Tú zrúcal pápež Július II. v 16. storočí a začal stavať nad ňou oveľa mohutnejšiu dnešnú známu stavbu, ktorá je najväčším kresťanským chrámom na svete. Chrám stavali 120 rokov. V roku 1950 pápež oznámil, že našli Petrov hrob, slovami Krista:
    "Dnes aj kamene rozprávajú."
    Chudobný galilejský rybár má najväčší pamätník na hrobe v celej histórii ľudstva.
    Pavol sa narodil v Tarze v židovskej rodine. Dostal dve mená. Šavol podľa prvého židovského kráľa a Pavol, lebo bol od narodenia rímskym občanom. Pavol znamená malý.
    V Jeruzaleme študoval Starý zákon. Tu ukázal svoj fanatizmus pri kameňovaní prvého mučeníka Štefana. Vtedy Pavol nenávidel kresťanov. Nekameňoval ho priamo, ale strážil vrahom ich šaty.
    Pavol si vymohol plnú moc pre hľadanie kresťanov v Damasku. Po ceste do tohto mesta sa mu zjavil Kristus. Z Pavla sa stal najhorlivejší zástanca kresťanstva. Na ceste od božieho jasu oslepol a uzdravil ho po troch dňoch až kňaz Ananiáš v Damasku, ktorý Pavla pokrstil. Všetci žasli, že prenasledovateľ kresťanov hlásal zrazu kresťanstvo a to tak účinne, až ho židia viackrát chceli zabiť.
    Pavla apoštoli v Jeruzaleme nechceli prijať, lebo sa ho báli. Až na príhovor Barnabáša ho poslali do Tarzu, odkiaľ Pavol šiel do Antiochie, kde sa po prvýkrát spomína výraz kresťania. Tu bol Pavol uchvátený do neba, ako sa dozvedáme v Druhom liste Korinťanom, ale nespyšnel, lebo ako sám napísal, "aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa radšej budem chváliť slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila."
    Pavol vykonal tri misijné cesty. Precestoval Cyprus, Malú Áziu, odtiaľ prešiel do Európy do Atén, Korintu, Solúnu a potom sa tri roky zdržal v Efeze. Odtiaľ šiel cez Macedónsko do Jeruzalema. Veľa počas misii trpel. V Jeruzaleme ho chceli zabiť, ale ako rímsky občan sa odvolal na cisára. Pavla ako zajatca poslali do Ríma, kde ho oslobodili.
    Odišiel do Španielska, ale aj do Macedónska a na Krétu. Potom ho v Nikipole opäť uväznili a znovu doviedli do Ríma. Tu ho odsúdili v roku 67 na smrť ako rímskeho občana sťatím mečom. Malo sa tak stať na mieste, ktoré sa volá Tre Fontane a znamená Tri studničky pri Ostijskej ceste. Petrova hlava mala po zoťatí trikrát poskočiť a na miestach dopadu vytryskli tri studničky, kým Pavlove pery posledný krát povedali:
    "Kristus!"
    Na tom mieste dnes stojí kostol Tri studničky patriaci Trapistom. Pavla pochovali neďaleko Ostijskej cesty na ľavom brehu Tiberu. Prvú baziliku dal nad jeho hrobom postaviť cisár Konštantín Veľký. Terajšiu baziliku dokončili až v roku 1854. Na jeho hrob napísali:
    "Pavol, apoštol mučeníkov."
    Štrnásť Pavlových listov sa učí a vykladá po celom svete. Napísal ich za tridsať rokov služby Ježišovi, čím sa stal najväčším misionárom všetkých čias a označuje sa názvom doctor gentium - teda učiteľ národov.


Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 27. júna 2013

Svätí na každý deň: 28. jún - Irenej

28. jún

Irenej


    Svätý Irenej mal to šťastie, že bol žiakom svätého Polykarpa. Z toho dôvodu sa usudzuje, že sa narodil okolo roku 140 a to v meste Smyrna v Malej Ázii. Svätý Polykarp bol zasa žiakom apoštola svätého Jána, ktorý ho ustanovil v Smyrne za biskupa. Takže Irenej mal sprostredkované poznanie o Ježišovi Kristovi z druhej ruky od Polykarpa. Irenej o Polykarpovi napísal:
    "Mohol by som povedať, kde svätý Polykarp zvyčajne sedával, keď rozprával. Ako začínal a ako rozvíjal tému, o ktorej hovoril. Aký život viedol. Ako vyzeral. Aké reči mával k ľuďom. Ako nám rozprával o svojich dôverných stykoch so svätým Jánom a s inými, čo videli Pána Ježiša. Ako spomínal slová a veci, ktoré od nich počul, týkajúce sa Pána Ježiša, jeho zázrakov a jeho učenia."
    Vďaka tomu poznaniu a svojej viere sa svätý Irenej stal hlavným obhajovateľom a hlásateľom čistoty náboženstva proti rôznym bludom. Kristove učenie sa snažili zneužívať mnohí kňazi na manipuláciu s veriacimi.
    Irenej sa stal kňazom vo Francúzsku u biskupa Potina. Od neho šiel s listom k pápežovi do Ríma, v ktorom vysvetľovali Svätému otcovi postup bludárov. To, že Irenej sa stal poslom do Ríma, mu zachránilo život, lebo v Lyone umučili biskupa aj s jeho kňazmi. Namiesto Potinusa bol vysvätený za biskupa Irenej. Historik Eusébius nám zanechal vo svojom diele mnohé odvolávky na činnosť Ireneja, ktorého meno znamená uspokojovateľ a Eusébius dodal:
    "Bol taký aj vo svojom správaní."
    Pokresťančil celý Lyon a vďaka Irenejovej horlivosti sa toto biskupstvo stalo najdôležitejším sídlom cirkvi v celom Francúzsku, ktoré bolo vtedy ešte Gáliou. Irenej podľa Eusébia napomohol aj v takej vážnej veci, akou bolo urovnanie sporu medzi východnou a západnou cirkvou ohľadne slávenia sviatkov Veľkej noci. Pôsobil ako uspokojovateľ nielen dovnútra francúzskeho biskupstva v Lyone, ale aj navonok pre pokoj celej cirkvi, ktorá mala množstvo iných problémov, ako len vnútorné spory o slávenie sviatkov. Kresťanov totiž neprenasledovali len pohania, ale najmä vlastní poblúdenci. Boli nimi v tom čase gnostici. Tí povyšovali vlastné mystické videnia - gnosis - nad rozumové poznanie viery.
    Irenej je autorom spisu Odhalenie a vyvrátenie falošnej gnózy, ktorý sa nazýva aj Adversus haereses - v preklade - Proti bludom. V knihe podal ako obsah jednotlivých gnostických systémov a ich učenia, tak najmä ich oponentúru. V nej svätý Irenej gnostické učenie úplne vyvrátil. Poznanie tohto lyonského biskupa sa tá stručne vyjadriť jednou vetou:
    "Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom."
    Táto veta je vo svojej jednoduchosti a pravde základom poznania veriacich. Irenej zomrel v roku 202 ako mučeník. Svätý Augustín nazval Ireneja "slávnym učiteľom a antickým mužom Božím."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 26. júna 2013

Svätí na každý deň: 27. jún - Ladislav

27. jún

Ladislav


    Vo veľkovaradínskom chráme si uctievajú uhorského kráľa a svätca Ladislava, ktorý zomrel v roku 1095 pri Nitre. Ladislav je považovaný za jedného z najlepších uhorských kráľov. Vládol od roku 1077 osemnásť rokov. Pochádzal z dynastie Arpádovcov. Jeho otcom bol kráľ Béla I., ktorý sa oženil s Riskou, dcérou poľského kráľa Meška II.
    Ladislav mal staršieho brata Gejzu, ktorý bol kráľom pred ním, ale len tri roky. Vtedy vystriedal na tróne kráľa Šalamúna. Toho zosadili z trónu nespokojní šľachtici, lebo Šalamún viedol za Uhorsko nebezpečné vojny, ktoré ohrozovali celý štát. Šalamún však nebol spokojný s tým, že bol zosadený. Gejzovi ako novému kráľovi pomáhal nábožný mladší brat Ladislav. Spoločne sa im podarilo zabezpečiť pre Uhorsko mier, keď porazili dobyvačných Kumánov.
    Gejza zomrel a za kráľa zvolili jeho mladšieho brata Ladislava jednohlasnou voľbou. Ladislav nechcel prijať kráľovskú korunu bez dohody so Šalamúnom. Ten chcel Ladislava zabiť. Preto Šalamúna uväznili. Ladislav prijal napokon korunu, ale snažil sa Šalamúnove väzenie uľahčiť. Šalamún sa vzdal nárokov na korunu výmenou za ročnú rentu a bol prepustený na slobodu. Nebol spokojný a snažil sa opäť násilím získať kráľovskú moc. Ladislav ho premohol a Šalamún znova skončil vo väzení na Vyšehrade.
    Ladislav sa rozhodol ho prepustiť. Na to Šalamún odišiel do Moldavy, kde sa dal dohromady s kumánskym kniežaťom Kuteskom. Spoločne vtrhli do Uhorska s cieľom získať trón pre Šalamúna. Ladislav kumánov opäť porazil v roku 1086 v bitke pri Munkáči. Šalamún ušiel k divému kmeňu Pečencov, kde sa jeho stopa stratila.
    Od tej chvíle sa kráľ Ladislav venoval konečne správe krajiny, v ktorej vďaka jeho vplyvu úplne zmizlo pohanstvo. Upevnilo sa kráľovstvo a najmä spravodlivosť, keď panovník riešil súdne spory podľa práva bez ohľadu na rodovú príslušnosť. Aj chudobný poddaný mal k nemu rovnaký prístup ako šľachtici.
    Ladislav nikdy nepil víno a každý deň mnoho hodín strávil v modlitbách. Jeho kráľovský dvor sa vyznačoval zbožnosťou. Staval chrámy, zakladal biskupstvá a venoval sa morálnej obrode štátu. Zaslúžil sa o vyzdvihnutie telesných pozostatkov svätých Štefana, Imricha a Gerharda. Svätý Imrich bol synom svätého Štefana a svätý Gerhard bol zasa čanádskym biskupom.
    Kráľ Ladislav pripojil Chorvátsko k Uhorsku zvláštnym spôsobom, keď mu ponechal vlastnú samosprávu a v Záhrebe založil v roku 1090 samostatné chorvátske biskupstvo. Potom sa musel opäť brániť pred Kumánmi, ale zasa ich porazil. Kumánske rody usadil v centre Uhorska, kde splynuli s obyvateľstvom. Na hore svätého Martina vyhlásil v roku 1092 mnoho zákonov proti bludným učeniam a za lepšiu správu štátu.
    Zároveň sa Ladislavovi podarilo pomôcť k víťazstvu v roku 1093 poľskému kráľovi, ktorého zákerne prepadli Rusíni. Tak vznikla legenda o svätom kráľovi Ladislavovi. Celý svet obdivoval jeho odvahu, úspechy a zbožnosť. Preto sa nemecké kniežatá rozhodli ponúknuť mu cisársku korunu. Ladislav ju odmietol. Nechcel mať viac, než mal. Uhorskú korunu niesol už tak s ťažkým srdcom, netúžil po moci a bohatstve. On sa snažil len čo najlepšie spravovať štát.
    Nakoniec ho požiadal pápež, aby prijal vodcovstvo križiackej výpravy na oslobodenie kresťanov z pekelného otrockého zajatia medzi mohamedánmi, ktorí ich týrali v Jeruzaleme. Ladislav síce prijal túto úlohu, ale cítil, že zomiera. Preto ustanovil svojho nástupcu a to kráľa Kolomana - syna svojho brata Gejzu - a Ladislav vo veku päťdesiatichpiatich rokov zomrel. Pochovali ho v chráme vo Varadíne, ktorý dal Ladislav postaviť. Jeho jediná dcéra Irena sa vydala za gréckeho cisára Jána I.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 25. júna 2013

Svätí na každý deň: 26. jún - Ján a Pavol

26. jún

Ján a Pavol


    Od roku 1363 majú vo Viedni v známom chráme v Dóme svätého Štefana časť ostatkov svätých Jána a Pavla, ktorých sviatok si dnes pripomíname. Obaja boli poprednými Rimanmi v čase vlády cisára Konštantína Veľkého. Tento panovník dal kresťanom toľko túžobne žiadanú slobodu, lebo dovtedy do roku 313 bolo vyznávanie kresťanstva často trestané smrťou.
    Ján a Pavol sa stali osobnými ochrancami cisárovej dcéry Konštancie. Tá sa zázračne uzdravila na hrobe svätej Agnesy z nebezpečnej choroby a na znak vďaky urobila sľub večného panenstva. Ján a Pavol pomáhali cisárovej dcére pri rozdávaní jej majetku chudobným a pri správe cirkevných pokladov, ktoré Konštancia dostala do daru od svojej starej matky svätej Heleny, vďaka ktorej prijal kresťanstvo samotný cisár Konštantín Veľký. Konštancia mala Jána za dvorného správcu a Pavla za osobného tajomníka, lebo obaja boli vychovaní ako kresťania. Ctili si poklady nie ako svoj majetok a ani ako majetok princeznej, ale ako majetok cirkvi, preto ich spravovali a rozdávali spravodlivo chrámom tak, aby bola naplnená vôľa svätej Heleny. Ján a Pavol zároveň rozdali aj vlastné majetky, ktoré zdedili. Obaja boli totiž bratmi a vlastné životy obetovali službe bohu v podobe správy cisárskych majetkov na prospech cirkvi.
    Konštantín Veľký 21. mája v roku 337 zomrel. Nastúpili noví vládcovia. Od roku 361 sa stal cisárom Julián nazývaný Odpadlík, lebo sa rozhodol zahodiť kresťanskú vieru a vrátiť sa k pohanským modlám. Julián zomrel mladý iba vo veku tridsaťdva rokov na vojenskej výprave proti Peržanom. Na cisárskom tróne bol krátko necelé tri roky, ale stihol urobiť viacero hriešnych krokov. Medziiným prenasledoval Jána a Pavla. Týchto dvoch Rimanov sa Julián rozhodol osobne získať pre modloslužobníctvo, alebo ich navždy odstrániť. Videl v nich prekážku na ceste k návratu k pohanstvu. Ján a Pavol pochopili, že Julián im nedá pokoj. O seba sa nebáli. Ich hlavnou starosťou bolo zachrániť cirkevné poklady, ktorými už nestihli vyzdobiť nové chrámy, nuž ich schovali. Julián to zistil a veľmi sa na bratov nahneval. Mal pocit, že mu uniká bohatá korisť. Preto si vymyslel plán, ako oboch bratov donútiť vydať cennosti. Ponúkol im vysoké úrady na cisárskom dvore, aké sa nikdy neodmietali. Ján a Pavol ich odmietli s tým, že požiadali cisára, aby ich nechal žiť v ústraní. S tým Odpadlík nesúhlasil a povedal im:
    "Dávam vám desať dní na rozmyslenie. Keď prídete o desať dní, príjmem vás ako priateľov, ale ak neprídete, potrescem vás ako nepriateľov vlasti!"
    Jánovi a Pavlovi bolo jasné, čo ich čaká. Desať dní sa modlili. Potom za nimi prišiel veliteľ cisárskej stráže Terencián a povedal im:
    "Cisár vám posiela zlatú sošku najvyššieho boha Jupitera, aby ste sa mu klaňali. Ak nie, mám rozkaz vás zoťať na mieste, aby ste neboli usmrtení verejne."
    Bratia mu odpovedali:
    "Keď on je pred Božou tvárou zavrhnutý, aj nás chce uvrhnúť do večného zatratenia. Sme ochotní poslúchnuť cisára vo veciach pozemských, ale jeho rozkaz, aby sme obetovali modlám, nemôžeme počúvnuť. Sme totiž kresťania."
    Terencián dal rozkaz, aby v dome bratov Jána a Pavla vykopali jamu. Potom ich v noci 26. júna v roku 362 nechal v dome zoťať. Cisár Julián Odpadlík rozhlásil, že Jána a Pavla poslal do vyhnanstva. Po cisárovej smrti sa pravda ukázala. Ján a Pavol sú dnes súčasťou liturgie. Ich mená ako mučeníkov spomína kňaz pred premenením pri svätej omši.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 24. júna 2013

Svätí na každý deň: 25. jún - Viliam

25. jún
Viliam


    Dnešný deň patrí svätcovi - zakladateľovi. Svätý Viliam založil v 12. storočí v Taliansku veľmi veľa kláštorov. Bol na to povolaný bohom. Keď váhal v modlitbe, či ako pustovník má opustiť samotu v lese, stvoriteľ mu dal znamenie. V búrke blesk zapálil jeho kolibu a Viliam sa vybral plniť svoje úlohy.
    Narodil sa v roku 1085 v šľachtickej bohatej rodine v Savojsku v severnom Taliansku. Rodičia mu v detstve zomreli. Vyrastal u príbuzných. Vo veku pätnásť rokov opustil rodinu a šiel na tradičnú púť, ktorá sa vykonáva dodnes do Compostelly k hrobu svätého Jakuba. Už od detstva bol iný ako jeho rovesníci, lebo sa venoval viac modlitbe ako hrám. A počas púte sa jeho zbožnosť ešte prehĺbila. Šiel bez jedla a bez peňazí, ale púť dokončil.
    Z Compostelly sa vybral na púť do Svätej zeme, ale zoznámil sa so svätým Jánom z Matery. Ten mu povedal, že mu je súdené namiesto večného putovania usadiť sa ako pustovník a tým vykonať viac dobra. Viliam ho počúvol potom, ako ho prepadli v Kalábrii zbojníci, ktorí chudobného pútnika po niekoľkých dňoch prepustili. Vybral si vrch, na ktorom podľa tradície žil kedysi aj veľký básnik Vergílius. Tu blízko Neapola žil v modlitbách v samote hôr. Našli ho svetskí kňazi, ktorí zvykli k nemu chodievať, aby sa posilnili vo viere. Z tradície chodiť k Viliamovi sa nakoniec rozvinula túžba žiť s ním pod jeho vedením. Vznikla pustovnícka osada. Postavili kostol, aj kláštor, v ktorom bol Viliam prísnym predstaveným. Táto prísnosť mnohým nevyhovovala.
    Viliam sa rozhodol kláštor v Monte Vergine, ktorý sa stal už pútnickým miestom veriacich, zveriť jednému z nasledovníkov a opäť odišiel do samoty. Vzal so sebou piatich verných rehoľníkov. Tí nevydržali spôsob Viliamovho života a ušli od neho z vrchu Laceno, kde sa živil len korienkami a modlitbami. Tu sa k nemu pripojil svätý Ján z Matery, ale boh ich oboch poslal do sveta zakladať nové kláštory, a keď pochybovali o tomto predurčení, vzbĺkla im v búrke opäť ich koliba od blesku.
    Opustili Laceno každý inou stranou. Ján šiel na východ k Jadranskému moru, kde založil rehoľu v Pulsane. Viliam sa vybral na západ a na hore Cognato založil kláštor, ktorého sa stal predstaveným. Znova v ňom zaviedol prísnu disciplínu ako v Monte Vergine a šiel ďalej do doliny Goleto. Tam žil v dutom strome, kým s povolením biskupa mohol založiť dva kláštory - jeden mužský a druhý ženský.
    Sicílsky kráľ Roger II. pozval Viliama k sebe. Tu narobil rozruch, lebo pokarhal panovníka za jeho neporiadky na kráľovskom dvore. Dvorania ho chceli zosmiešniť, tak k nemu poslali podplatenú ženu Agnesu, aby ho zviedla na hriech. Viliam si ľahol do kozuba na žeravé uhlie a povedal Agnese: "Toto je moja posteľ, poď ku mne!"
    Žena padla na kolená a začal sa úprimne modliť. Takto ju obrátil a stala sa predstavenou v novom kláštore, ktorý Viliam založil. Tu zomrela presne v ten istý deň a rok ako aj Viliam. Po smrti je známa ako svätá Agnesa z Venosy. Sicílsky kráľ si Viliama vážil a dovolil mu zakladať nové rády, stavať kostoly a kláštory. Viliam sa po neúnavnej práci rozhodol navštíviť prvý kláštor v Monte Vergina, ale po ceste v údolí Golete 24. júna v roku 1142 zomrel vo veku päťdesiatsedem rokov.

nedeľa 23. júna 2013

Svätí na každý deň: 24. jún - Narodenie Jána Krstiteľa

24. jún

Narodenie Jána Krstiteľa


    Dnes si pripomíname významný sviatok narodenia svätého Jána Krstiteľa. Na jeho mučenícku smrť si spomíname 29. augusta. Sedem kilometrov západne od Jeruzalema leží mesto Ain Karem. Historici určili, že sa v ňom zrejme narodil. Stalo sa tak podľa Lukášovho evanjelia takto:
    "Za čias judejského kráľa Herodesa žil istý kňaz menom Zachariáš z Abiášovej kňazskej triedy. Jeho manželka pochádzala z Áronových dcér a volala sa Alžbeta. Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku."
    V evanjeliu sa píše, že sa Zachariášovi v chráme zjavil anjel a povedal mu:
    "Neboj sa Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých, lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý. Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud."
    Zachariáš odpovedal:
    "Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku."
    Na to anjel dodal:
    "Ja som Gabriel, stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa to stane, lebo si neuveril mojim slovám."
    Anjel Gabriel o šesť mesiacov neskôr prišiel do Nazareta za Pannou Máriou, aby jej povedal, že počne z Ducha Svätého a porodí Vykupiteľa sveta. Mária nepochybovala o anjelových slovách ako Zachariáš, ktorého manželka Alžbeta už bola v piatom mesiaci a tešila sa z toho týmito slovami:
    "Toto mi urobil Pán, aby ma zbavil hanby pred ľuďmi."
    Vtedy bolo hanbou nemať deti. Panna Mária prišla k Alžbete, ktorá bola jej príbuznou a po vstúpení do domu ju pozdravila, na čo Alžbetu naplnil Duch Svätý a zvolala k Márii:
    "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán."
    Alžbeta porodila syna. Na ôsmy deň mu chceli dať meno Zachariáš po otcovi. Ako sa píše v evanjeliu:
    "Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: Ján sa bude volať. A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých sa zmocnil strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. Všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: "Čím len bude tento chlapec?"
    Ján Krstiteľ má v meste Ain Karem zasvätený kostol na mieste, kde sa narodil. Zachariáš prorokoval a ďakoval Bohu za syna slovami, ktoré sa nazývajú pieseň Benedictus a tá je v Lukášovom evanjeliu zapísaná takto:
    "Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka, ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, že nás oslobodí od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia. Preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme bez strachu slúžili vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni nášho života. A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy. Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívil a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti a naše kroky upriami na cestu pokoja."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 22. júna 2013

Svätí na každý deň: 23. jún - Ediltrúda

23. jún

Ediltrúda


    Pri chorobách hrdla môžu veriaci žiadať o príhovor u svätého Blažeja, ktorého požehnanie dávajú kňazi každý rok na jeho výročie vo februári po skončení svätých omší. Ale o príhovor pri chorobách hrdla sa môžu veriaci modliť aj k dnešnej svätici. Je ňou Ediltrúda.
    Žila v 7. storočí v Anglicku, kde sa narodila tamojšiemu kráľovi Annovi. Princezná Ediltrúda namiesto rozprávok o bohatierskych rytieroch túžila zachovať svoju čistotu a venovať ju nebeskému ženíchovi. Preto urobila večný sľub panenstva, ale kráľ ju vydal tak, ako si vyžadovali záujmy kráľovstva. Ediltrúda bola nešťastná, že bude musieť porušiť sľub bohu a ešte viac sa modlila. Ukázalo sa, že jej manžel knieža Tonbert z rodu Gyrvov je rovnako nábožný ako ona. Hoci bola Ediltrúda podľa historických záznamov veľmi pekná, knieža sľúbil, že s ňou bude žiť v manželstve svätého Jozefa. Teda, že zostanú čistí a Ediltrúda si zachová panenstvo. Tonbert sľub dodržal a po troch rokoch spoločného života náhle zomrel.
    Ediltrúda zbavená manželského zväzku žila na ostrove Ely, ktorý jej daroval manžel. Viedla pustovnícky život v sebaobetovaní bohu. Darilo sa jej to päť rokov, keď o kráse vdovy, ktorá bola stále pannou, sa dopočul Egfrid, ktorý bol synom kráľa Osvina. Odišiel na ostrov Ely a do Ediltrúdy sa bláznivo zamiloval. Ona ho prosila, aby od nej odišiel, lebo dala bohu sľub večného panenstva a teda sa už nechce druhýkrát vydávať. Egfrid sľúbil, že sa jej panenstva ani nedotkne. Napokon súhlasila aj s druhým manželstvom, ktoré už nebolo šťastné ako to prvé.
    Ediltrúda sa snažila starať o poddaných ako ich matka. Všade pomáhala chudobným a chorým zmierňovať ich utrpenie, ale jej manžel a kráľ Egfrid zrazu prestal veriť vlastnému sľubu. Bol rozčarovaný z telesne nenaplneného manželstva, ktoré trvalo dvanásť rokov. Požiadal biskupa Vilfrida, aby cirkevný sobáš spätne zrušil, lebo sa nikdy nenaplnil. Biskup súhlasil.
    Ediltrúda sa utiahla do ňou tak túženej samoty v kláštore. Egfrid sa oženil. Biskup Vilfrid daroval Ediltrúde závoj rehoľnej sestričky, a prijal aj jej rehoľné sľuby. Na ostrove Ely dala postaviť nový kláštor, kde sa po skončení noviciátu stala predstavenou. Kláštor pripravila pre dievčatá, ktoré tak ako ona túžili utiecť zo sveta a obetovať sa v prospech boha. Kláštor pomohol mnohým dievčatám nájsť pravý cieľ života.
    Ediltrúda viedla kláštor ako predstavená sedem rokov, keď v Anglicku vypukol mor. Nevyhli sa mu ani na ostrove Ely, kde Ediltrúda ako predstavená obetavo ošetrovala choré rehoľné sestričky. Sama sa pritom nakazila a zomrela 23. júna v roku 679. Keď o šestnásť rokov v roku 695 dala jej sestra hrob opäť otvoriť, našli v ňom Ediltrúdine neporušené telo. Stačilo, že sa ho niekto chorý dotkol a stávali sa zázraky náhleho uzdravenia. Preto ho preniesli do kostola v Ely, kde bol jej hrob cieľom uctievania veriacich až do roku 1541, kedy bol zničený.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 21. júna 2013

Svätí na každý deň: 22. jún - Thomas Moore

22. jún

Thomas Moore


    Príbeh dnešného svätého je veľmi silný a z dejín ho poznajú mnohí aj neveriaci ľudia. Thomas Moore bol ministerský predseda Anglicka. Predsa zomrel ako mučeník za vieru. Z najvyššieho postu v štáte po kráľovi skončil ako obyčajný zločinec na popravisku, a tým získal najvyšší duchovný post ako svätec - mučeník. A to všetko vďaka viere v Boha.
    Thomas Moore sa narodil v roku 1477 v Londýne v rodine prísneho sudcu. Ten vychovával vlastné deti v striedmosti a disciplíne. Trinásťročný Thomas sa stal pážaťom u canterburského biskupa, ktorý ho poslal študovať do Oxfordu. Vo veku dvadsaťpäť rokov bol zvolený za poslanca Dolnej snemovne anglického parlamentu. Zároveň navštevoval kartuziánsky kláštor, kde chcel zistiť, či nemá odísť od sveta a obetovať život Bohu. Nakoniec sa oženil a mal štyri deti. Stal sa sudcom na najvyššom mestskom súde a napísal svoj spis Utópia, v ktorom kritizoval stredovekú zaostalosť v štátnych pomeroch.
    Mal 52 rokov, keď ho kráľ vymenoval za kancelára kráľovstva, teda za ministerského predsedu. Manželka mu po šiestich rokoch zomrela a Thomas Moore sa znova oženil so ženou, ktorá bola od neho o sedem rokov staršia. Deti spolu nemali, ale jeho druhá žena sa stala výbornou náhradnou matkou Moorových potomkov.
    Kráľ Henrich VIII. sa prvý raz ženil ako osemnásťročný a vzal si z rozumu vdovu po vlastnom bratovi, ktorá bola od neho staršia. Mal milenky, kým mu jedna nepovedala, že jeho nebude, kým si ju nevezme za manželku. Kráľ sa rozhodol ignorovať pápeža a vyhlásil sám seba za hlavu anglikánskej cirkvi, aby sa mohol rozsobášiť a druhýkrát oženiť. Žiadal Thomasa Moora, aby mu to odsúhlasil. Kancelár radšej odstúpil z úradu.
    Pápež dal kráľa do cirkevnej kliatby a panovník začal pohon na kresťanov. Žiadal od biskupov, ale aj od radových veriacich, aby skladali novú prísahu, v ktorej súhlasili s jeho rozhodnutím. Mnohí prisahali tak, že za prísahou dodali slová "pokiaľ tým neporuším Boží zákon".
    Kráľ žiadal prísahu aj od Thomasa, ale on radšej šiel do väzenia. V známom väzení Tower ho mohla navštevovať len najmilšia dcéra a manželka. Tá od neho žiadala, aby prisahal podľa kráľovho priania. Moore jej povedal: "Koľko rokov môžem ešte žiť?"
    Žena mu odpovedala: "Aspoň dvadsať rokov."
    Moore pokračoval: "Keby si mi bola povedala, že aspoň tisíc, bola by to slušná ponuka. Ale za dvadsať rokov by som mal dať celú večnosť?"
    Rovnako ako Moore vzdoroval aj kardinál Ján Fisher, ktorý bol popravený s ďalšími 53 anglickými mučeníkmi. Päťdesiatyštvrtý bol Thomas Moore. Odsúdili ho na smrť obesením s tým, že polomŕtvemu mu mali vyrezať vnútornosti, hodiť do ohňa, telo rozštvrtiť a hlavu vyložiť uprostred mosta na výstrahu. Moore na rozsudok povedal s úsmevom len jedno slovo: "Dobre."
    Deň pred popravou mu oznámili, že kráľ preto, lebo bol bývalý kancelár, zmenil trest smrti obesením na sťatie hlavy. Moore na to povedal: "Ďakujem kráľovi za túto milosť. Prosím Boha, aby všetkých mojich priateľov ochránil od takých prejavov dobrotivosti." Na popravisku povedal: "Zomieram vo viere svätej katolíckej cirkvi ako verný sluha Boha a kráľa!" Tesne pred sťatím stačil zakričať: "Zmiluj sa nado mnou, Bože!"
    Kráľ nechal hlavu bývalého premiéra Moora vystavenú na moste napichnutú na kole ešte mesiac. Pápež vyhlásil všetkých päťdesiatštyri anglických mučeníkov za svätých v roku 1935.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 20. júna 2013

Svätí na každý deň: 21. jún - Alojz Gonzaga

21. jún
Alojz Gonzaga


    Svätý Alojz Gonzaga zomrel vo veku iba dvadsaťtri rokov, ale jeho život je popretkávaný množstvom zázračných udalostí. Narodil sa v kniežacej rodine v roku 1568 v severnom Taliansku. Už jeho pôrod bol zázrakom, lebo jeho matke hrozili komplikácie. Úpenlivo sa modlila k Panne Márii, že ak im obom pomôže, urobí so synom púť do Loreta. Našťastie všetko dobre dopadlo. Alojzova matka nezabudla na sľub a Alojz sa už trojročný vedel modliť, lenže jeho otec chcel mať z prvorodeného syna nástupcu na kniežacom tróne. Učil ho jazdiť na koni a päťročného ho zobral na prvú vojenskú výpravu. Tu sa Alojz Gonzaga naučil kliať, nabíjať pušky, ba aj kanóny.
    Jeho matke trvalo dva roky, kým malý Alojz zabudol na túto hrôzostrašnú skúsenosť a začal milovať Ježiša. Kniežací otec nútil Alojza a jeho brata naučiť sa žiť na panovníckych dvoroch. A tak obaja odišli na najrozkošnejší kráľovský dvor do Španielska. Alojz obstál v skúškach hriechu, keď o ňom dvorné dámy posmešne klebetili, že knieža Alojz nemá telo. Vtedy prvýkrát žiadal otca, aby mu dovolil zasvätiť svoj život službe Bohu. Knieža sa nahneval a syna poslal na ďalšie skazené vladárske dvory v Taliansku. Tieto skúsenosti Alojz prežil bez hriechu vďaka tomu, že sa celý zasvätil už pred vstupom na španielsky dvor Panne Márii. Nebeská Matka podľa jeho slov, ktorými sa zveril svojmu spovedníkovi, vyprosila u nebeského otca to, že Alojz odvtedy už nikdy nepocítil telesnú túžbu k rozkošiam a hriechom. Preto všetky skúšky, ktoré mu pripravil otec, hravo zvládol bez hriechu. Prosil knieža, aby mu dovolil vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Miloval životopis svätého Ignáca z Loyoly, ktorý zomrel dvanásť rokov predtým, ako sa Alojz narodil. Knieža sa ďalej hneval na prvorodeného syna a pohrozil mu, že ak si nerozmyslí také hlúpe túžby, dá ho zbiť sluhom.
    Knieža ochorel. Jeho sluha šiel po Alojza. Ten sa zamkol vo svojej izbe, kde sa bičoval pred obrazom ukrižovaného Krista. Keď sa chorý otec dozvedel, čo robí jeho milovaný syn, vstal z postele a šiel za ním. Rozplakal sa a dal Alojzovi požehnanie, aby šiel do služby zasvätenej Bohu. Tak sa Alojz Gonzaga stal členom Spoločnosti Ježišovej, teda Jezuitov v Ríme, kde ošetroval chorých v nemocniciach a žobral pre chudobných chlieb na uliciach. Kniežací syn dával prednosť každému aj v kláštore. Jedol vždy až posledný a na poslednom mieste pri stole.
    Získal si obdiv spolubratov, ktorý rástol potom, ako vypukol v Ríme hlad a nasledne aj mor. Obetavo ošetroval chorých a odnášal ich z ulíc do nemocnice. Alojz sa tiež nakazil morom, ale zázračne sa z neho vyliečil. Až raz našiel na kraji cesty ležať veľmi chorého chudobného človeka. Z posledných síl ho dovliekol do nemocnice nehľadiac na vlastné zdravie.
    Vtedy sa na smrť vyčerpal. Nasledne znova ťažko ochorel. Niekoľko dní sa zmietal vo vysokých horúčkach. Chceli ho previezť na majetok jeho kniežacieho otca, ktorý bol už vtedy niekoľko rokov mŕtvy, ale Alojz to odmietol s tým, že mal zjavenie a vie, že onedlho umrie. Prevoz z Ríma by mu už nepomohol. A tak sa aj stalo ešte v ten istý deň 21. júna v roku 1591 o polnoci, keď naposledy zvolal: "Pane, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha!" Potom vydýchol vo vzdychu posledné slovo: "Ježišu."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 19. júna 2013

Svätí na každý deň: 20. jún - Silverius

20. jún

Silverius


    Svätý Silverius sa v roku 536 stal pápežom, aby zabránil vojne. Bola to pôvodne voľba z rozumu, lebo len voľbou Silveriusa sa dokázali uzmieriť znepriatelené strany. Za krátku chvíľu sa ukázalo, že to bola vôľa prozreteľnosti. Silverius si rýchlo získal všetkých, ktorí sa na jeho zvolenie do najvyššieho cirkevného úradu pozerali pomedzi prsty.
    Pápežom sa stal v histórii prvý benediktínsky mních a to ešte za života zakladateľa tohto rádu svätého Benedikta. Silverius mal všetky cnosti členov rádu. Bol milý, skromný, prívetivý a zbožný. Voľbou Silveriusa šlo o to, aby sa zabránilo vojne Východnej ríše so sídlom v Carihrade s Rímom. Preto lós padol na Silveriusa, lebo nebol nikomu ničím zaviazaný, takže mohol udržať mier ako nestranný pápež medzi dvomi spornými stranami. Vo Východnej ríši však neboli s voľbou Silveriusa nadšení. Najmä nie cisár, ktorý nadržiaval bludárom hlásajúcim monofyzitizmus. Ten zaviedol kňaz Eutychus, ktorý hlásal, že v osobe Ježiša Krista neboli ľudská a božská prirodzenosť, ale iba jedna a to božská. Tento blud presadzovala najmä tvrdohlavá cisárovna Teodora, ktorá chcela na pápežský stolec svojho kandidáta Vigilia. Ten zase spätne cisárovnej sľúbil, že len čo sa stane pápežom, vráti do úradov vo Východnej ríši všetkých bludárskych biskupov. Tých totiž stihol z úradov odvolať predchádzajúci pápež pred Silveriusom, ktorý sa volal Agapet.
    Po jeho smrti rýchlo zvolili v Ríme Silveriusa, aby sa nevrátil do cirkvi blud zavrhnutý už na cirkevnom sneme v roku 451 v Chalcedóne. Cisárovna si otestovala Silveriusa, keď od neho žiadala spätné uvedenie do funkcie carihradského biskupa, ktorým bol odvolaný bludár. Silverius jej odpísal, že bludára nevymenuje, ale radšej zomrie, ako by tak mal urobiť. Teodora znenávidela pápeža a žiadala vojvodcu Belisara, aby Silveriusa odstránil. On to odmietol urobiť. Jeho manželka sa poznala s cisárovnou, lebo obe pochádzali zo spodiny z verejného domu. Silveriusa ohovorila pred manželom, že chcel vydať Rím nepriateľským Gótom. Pápeža vyhnali z Ríma s tým, že je zosadený a za pápeža neprávoplatne vyhlásili Vigilia. Silverius žil vo vyhnanstve, kde sa dobrovoľne nakoniec vzdal pápežskej hodnosti, aby netrpela celá cirkev a na to o mesiac zomrel v roku 537, čiže bol v úrade pápeža toľko, koľko jeho predchodca - iba jeden rok.
    Zomrel vo vyhnanstve na ostrove Parmeruolo v Tyrrhenskom mori, kde bol aj pochovaný. Na jeho hrobe sa udialo množstvo zázrakov, ktoré otvorili oči novému pápežovi Vigiliovi. Keď sa dozvedel, že Silverius zomrel vyčerpaný hladom a inými krutosťami, z ľútosti nad tým, čo urobil, keď sa dal dohromady so zlou cisárovnou Teodorovou, odstúpil z funkcie pápeža. Rímsky ľud prijal s nadšením jeho verejné pokánie a požiadal už len radového kňaza Vigilia, aby sa vrátil späť do úradu. Ten tak nakoniec urobil, keď sa úplne obrátil. Prerušil styky s bludármi a nad Teodorou vyriekol cirkevnú kliatbu. Cisár ho dal zavrieť do väzenia, na čo mu pápež povedal: "V okovách držíš len Vigilia, ale nie Petra, knieža apoštolov."
    Svoj čin oľutoval verejne aj rímsky vojvodca Belisar tým, že dal v Ríme postaviť nádherný chrám, v ktorom dal urobiť nápis, že sa previnil proti pápežovi Silveriusovi na popud zlej cisárovnej Teodory.


Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 18. júna 2013

Svätí na každý deň: 19. jún - Romuald a Eduard Nécsey

19. jún
Romuald a Eduard Nécsey


Dnes si pripomíname svätého Romualda. Žil do dvadsiatich rokov bez Boha. Bol šľachtic, ktorý sa narodil v roku 952 blízko talianskej Ravenny. Vedel len jazdiť na koni, oháňať sa zbraňami a zabávať sa. Tento život ho zunoval, ale nepoznal nič inšie. Chodieval však obdivovať do lesov život pustovníkov.
Otec ho donútil, aby Romuald bol pri súboji s blízkym príbuzným, ktorého jeho otec zabil. Romuald cítil výčitky svedomia za vraždu, že bol vôbec pritom. Nuž vstúpil do kláštora, kde zostal tri roky. Tu došlo k jeho zázračnej premene. Stal sa vzorom benediktínskej chudoby, čistoty a zbožnosti. Ostatní mnísi boli ľahostajnejší než on, nuž odišiel z kláštora, kam vstúpil podľa jeho príkladu nakoniec aj Romualdov otec.
Romuald putoval do Benátok a potom do Francúzska. Po návrate do Talianska sa dozvedel, že otec chcel kláštor opustiť a vrátiť sa do sveta. Šiel za ním do Ravenny a presvedčil otca, aby zostal v tichu kláštornej samoty, kde nakoniec aj zomrel.
Medzitým rehoľníci zvolili do funkcie opáta kláštora zbožného Romualda, ktorý odmietal vysoký úrad prijať. Až na žiadosť cisára sa v Ravenne usadil v kláštore, ale mnísi rýchlo oľutovali svoju voľbu. Romuald trval na pôvodných princípoch benediktínskej rehole postavenej na prísnosti a chudobe. Pre odpor spolubratov Romuald zložil úrad opáta. Od majiteľa Maldoliho dostal neďaleko Florencie do daru bukový les. Tu postavil pustovnícku osadu - campus Maldoli - čiže Maldoliho pozemok. Tento názov sa skrátením začal volať Camalduli, z čoho vzniklo Romualdove najznámejšie dielo - Kamaldulský rád a to v roku 1012.
Romuald zomrel v chýre svätosti vo veku sedemdesiatpäť rokov 19. júna v roku 1027 v kláštore Val di Castro, ktorý tiež založil.
Dnes si pripomíname aj pamiatku slovenského arcibiskupa Eduarda Nécseya. V komunistami zostavenej správe, keďže ho sledovali ako nepriateľa, z roku 1956 sa o Nécseyovi môžeme dočítať:
"Nech ide o čokoľvek, všade sa spolieha len na Boha a pritom nemožno povedať, že by sa pretvaroval."
Eduard Nécsey sa narodil v Oslanoch, kde sa už ako dieťa hrával na sväté omše. Študoval na piaristickom gymnáziu v Prievidzi, odkiaľ mame nosil zlatý dukát za vynikajúce štúdijné výsledky. Predstavení ho poslali ako talentovaného žiaka na teologickú fakultu Cisársko - kráľovskej univerzity v Innsbrucku v Rakúsku. Slovensko bolo vtedy súčasťou jedného štátu s Rakúskom v spoločnej monarchii.
V roku 1915 bol Nécsey vysvätený za kňaza a začal účinkovať ako kaplán v Trenčianskej Teplej, kde neúnavne bojoval za práva chudobných robotníkov. Začal učiť v kňazskom seminári v Nitre, kde bol v roku 1943 vysvätený za biskupa. Jeho heslo bolo - in omnibus caritas - vo všetkom láska.
Po roku 1950 ho nový komunistický režim izoloval. Policajtov, ktorí ho strážili, volal k sebe dnu a hostil ich ako priateľov pri obedoch, raňajkách či večerách. Na výčitky kňazov, že hostí väzniteľov, odpovedal: "A čo majú, chudáci, robiť?"
V máji v roku 1968 bol vymenovaný za arcibiskupa. Chystal sa do Ríma, lenže Eduard Nécsey 19. júna v roku 1968 v Nitre zomrel. Pápež  Ján XXIII. o ňom povedal: "Poznal som ho, bola to duša svätá, veľmi svätá."
Eduard Nécsey často opakoval svoje krédo: "Každému vždy len dobre robiť a nechcieť nikomu krivdiť."
To je stále platný odkaz aj v dnešných časoch, že nepriateľom sa netreba pomstiť, ale nechať všetko na Boha a jeho súd.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 17. júna 2013

Svätí na každý deň - 18. jún: Jozef Cafasso

18. jún
Jozef Cafasso


Po smrti dnešného svätca sa v jeho pozostalosti našlo prianie, aby pamiatka naňho vo svete určite zanikla. Svätý Jozef Cafasso si želal iba jedinú vec, aby sa ľudia modlili za jeho dušu, ale nechcel, aby ho oslavovali.
Tento kňaz vychoval Dona Bosca. Bol jeho duchovným vodcom. Vraveli, že chvála Dona Bosca a jeho rádu Saleziánov je chválou Jozefa Cafassa. Bol mladému Donovi Boscovi oporou, hoci sám Jozef bol od neho len o štyri roky starší. Ako kňaz sa podujal na ťažkú úlohu. Jozef Cafasso pripravil počas dlhých rokov služby vo väznici až šesťdesiatosem odsúdených na smrť. Keď sa vracal z ich popráv, nahlas hovoril: "Chvála Bohu! Opäť je v nebi jedna duša, ktorá sa za nás modlí!"
Ľudia sa tejto modlitbe čudovali, ako kňaz môže takto hovoriť o ťažkých zločincoch - vrahoch? Jozef Cafasso to dokázal vysvetliť: "Istotne veľmi zhrešili, ale či Boh neprijíme ich pokánie a kajúce zmýšľanie, ak prijímajú smrť za svoje zločiny a neodpustí im? Ja som presvedčený, že pre takého zločinca už niet očistca."
Takto zmýšľal kňaz a svätec Jozef Cafasso v 19. storočí, v ktorom sa narodil v roku 1811 v Taliansku. Týchto zločincov sám pre seba volal obesenými svätými a prosil ich o príhovor u Boha v modlitbách. Mal vlastné modlitby, medzi ktoré patrí aj táto: "Pane, Bože môj, už teraz prijímam akýkoľvek spôsob smrti so všetkými úzkosťami, utrpením a bolesťami, s úplnou odovzdanosťou a ochotou, ako sa to tebe ľúbi."
Zomrel v júni v roku 1860 ako štyridsaťdeväť ročný na zápaľ pľúc a pochovaný je v Turíne. Jozef Cafasso mal od narodenia sťaženú životnú cestu, keďže bol ťažko zdravotne postihnutý. Mal hrb spôsobený rachitídou. Už v detstve si vytrpel množstvo posmechu od detí, ale na vyššej cirkevnej škole spoznali spolužiaci jeho láskavú povahu a doslova ho za to nosili na rukách. Za kňaza bol vysvätený vďaka dišpenzu - teda špeciálnemu povoleniu od pápeža - a to predčasne už vo veku dvadsaťdva rokov, keď Donovi Boscovi povedal: "Kto sa stane kňazom, celý sa zasvätí Kristovi, preto ho na svete už nič nepriťahuje, iba Božia sláva a spása duší."
V kňazskom ústave v Turíne, kde bol vysvätený, sa Jozef Cafasso stal neskôr profesorom morálky. Od roku 1848, keď mal tridsaťsedem rokov, ho tu zvolili za rektora školy. Napriek tomu sa venoval osobnému vedeniu duší, nielen vedeniu školy. Ján Bosco o ňom povedal: "Jemu vďačím za všetko. Bol mojím otcom a poradcom, vodcom a pomocníkom. Niektorí ho volajú novým svätým Alojzom pre jeho nevinnosť a čistotu. Iní Františkom Salezským pre jeho miernosť. Iní Vincentom de Paul pre jeho činorodú lásku. Iní Karolom Boromejským pre jeho prísnu životosprávu. Iní Alfonzom z Liguori pre jeho dobrotu. Viem, že svätí sa vyznačujú každý inou čnosťou konanou hrdinským spôsobom, ale myslím, že medzi svätými zriedka možno nájsť osobu, v ktorej by bolo toľko múdrosti a pochopenia pre požiadavky doby. Toľko veľkomyseľnosti, sily, miernosti, horlivosti pre Božiu česť a pre spásu duší, koľko toho vyžaruje z kňaza Cafassa."
Jozef Cafasso je súčasťou takzvaného turínskeho svätého trojhviezdia spolu so svätými Donom Jánom Boscom a Jozefom Cottolengom.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 16. júna 2013

Svätí na každý deň: 17. jún - Ján Martin Moye

17. jún
Ján Martin Moye

   Dnešný blahoslavený Ján Martin Moye pochádzal z rodiny trinástich detí. Preto môžeme lepšie pochopiť jeho snahu o záchranu každej detskej dušičky, ktorej zasvätil život.
    Narodil sa v roku 1730 a vyštudoval jezuitské kolégium v Štrasburgu. V meste Metz začal pôsobiť ako kňaz, ale nenašiel pochopenie u biskupa. Moye prišiel na myšlienku, že k mládeži majú najbližšie ženy. Len cez ne sa môže vštepovať do sŕdc nových generácií kresťanská tradícia a viera. Preto založil ženskú reholu postavenú na absolútnej chudobe, aby žiadna z kandidátok nemohla byť odmietnutá z rádu len preto, že nemala dostatok prostriedkov na prijatie do rehole, ako vtedy bývalo zvykom.
    Najprv otvoril dve školy s takými sestričkami, ale tie vyvolali na konzervatívnom francúzskom vidieku spoločenský škandál. Ľudia sa pohoršovali nad chudobou sestier, ktoré učili zadarmo katechizmus bez toho, aby za to dostávali plat. Moye ich predvídavo nazval Sestrami Prozreteľnosti. Tieto sestričky nikdy nepocítili skutočný nedostatok, vždy sa našli ľudia, ktorí ich obdarovali almužnami.
    Moye ako zakladateľ rádu bol však biskupom v iniciatíve zabrzdený. Nesmel zakladať viac škôl. Ako dobrý kňaz sa podriadil cirkevnej autorite, ale keďže horel nadšením pre Božie diela, požiadal v Paríži o možnosť odísť do misií. Vybral si jedno z najťažších miest na svete. Šiel do Číny. Tu pod krutým štátnym prenasledovaním vo veku štyridsaťtri rokov sa nielen naučil rýchlo po čínsky, ale zostavil a vydal čínsky kresťanský spevník, ktorý s malými obmenami slúži čínskym kresťanom dodnes.
    Moye tak urobil s tým vedomím, že kresťanské komunity sú slabé a malé. Bez zrozumiteľných modlitieb a spevov sa nikdy neudržia v absolútnej pohanskej presile. V Číne zaviedol aj pobočky rádu chudobných rehoľných sestričiek, čo bol čin viac ako revolučný. V Číne ženy nepracovali pre niekoho iného. A on zrazu posielal chudobné ženy do obcí a miest vyučovať katechizmus v štáte, ktorý kruto prenasledoval kresťanov. Aj Moye sa viackrát dostal do väzenia, ba bol aj kruto mučený, ale vždy priam zázračne unikol smrti. Jeho misionárske metódy však vyvolali nevôľu ostatných misionárov pôsobiacich v Číne. Navyše Moye ochorel.
    Po desiatich rokoch sa vrátil z nebezpečnej Číny domov do Francúzska. Tu ho už čakalo jeho dielo v podobe Sestier Prozreteľnosti, ktorých existenciu schválil aj pápež. Svet pomaly prichádzal na to, kto je Moye, že ide o jedinečného kňaza, ktorý horí zvnútra svätým plameňom viery.
    Po návrate z Číny sa venoval rozvoju ním založenej ženskej rehole. Staral sa o novicky a pripravoval ich na službu Bohu v chudobných pomeroch pri evanjelizácii najmä mládeže. V Číne to robil rovnako, keď za jeden mesiac pokrstil až tridsaťtisíc detí. Takto postupoval teraz v dokonalejšej forme aj vo Francúzsku a v Nemecku, kam rozšíril svoje pôsobisko. Ján Martin Moye aj naďalej riadil sestry v Číne, s ktorými udržiaval čulé listové spojenie. Po francúzskej revolúcii v roku 1789 udatne bránil práva cirkvi proti ateistom. Zároveň sa snažil naďalej o hlavnú apoštolskú službu lásky k blížnym. Keď v Trevíre vypukol týfus, stal sa so svojimi sestrami dôležitou oporou chorých. V nemocniciach ošetroval aj chorých nepriateľských rakúskych vojakov. Pritom sa sám nakazil. Ján Martin Moye na to zomrel v roku 1793 a bol pochovaný do spoločného hrobu.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 16. jún - Beno

16. jún

Beno


    Dnešný svätec sa narodil v roku 1010. Svätý Beno bol Sas a stal sa apoštolom polabských slovanských kmeňov, z ktorých do dnešných čias prežila len hŕstka lužických Srbov v zajatí nemeckého národa. V 11. storočí však v okolí rieky Labe žilo veľa slovanských kmeňov. Tie odmietali kresťanstvo a takmer tri storočia vraždili kňazov. Na príčine nebola viera, ale spôsoby, akými ju chceli u Slovanov presadzovať nemeckí šľachtici. Robili tak násilne s tým, že Slovania sa stávali akoby ich novodobými otrokmi. Museli hrdlačiť na nemeckých panstvách a zároveň aj na cirkevných majetkoch.
    Beno pochopil podstatu sporu Nemcov so Slovanmi a začal sa správať úplne inak. Najprv sa naučil slovanskú reč a potom k Slovanom pristupoval s najhlavnejším posolstvom a prikázaním Ježiša Krista - s láskou. Táto láska odzbrojila aj pohanských kňazov. Sami nosili Benovi modly a nechávali sa u neho krstiť. Pochopili, že nemecký kňaz nechce ich ruky na lopotu a drinu, ale prišiel, aby im pomohol zachrániť ich duše.
    Benova cesta nebola priamočiara. Vyrástol v benediktínskom kláštore, v ktorom bol jeho príbuzný opátom. Po opátovej smrti si mnísi učeného a skromného šľachtického syna, ktorý odmietol svetský život, vyvolili za novú hlavu kláštora. Vtedy mal tridsať rokov a odmietal ponuky cisára, aby viedol ako kanonik cirkevnú školu. Túto úlohu mu nakoniec dal príkazom pápež. Osemnásť rokov sa tak Beno staral o výchovu nových nemeckých generácií, čo bola dobrá príprava na jeho ďalšie poslanie, o ktorom vtedy nemal potuchy. Vo veku 56 rokov bol vysvätený za biskupa opäť proti svojej vôli na príkaz nadriadených, keď mu arcibiskup povedal: "Ako biskup môžeš dary svojho ducha šíriť u slovanských národov. Ak tak neurobíš, Boh ťa potresce!"
    Beno vedel, že nik iný v Nemecku nie je schopný uzavrieť spory so slovanskými kmeňmi. Cítil, že je na túto úlohu povolaný. Nuž sa prestal vzpierať, ale začal poctivo pracovať na zvládnutí misie. Počas nej sa dostal do nemilosti nemeckého cisára, ktorý bojoval so Sasmi. Beno ako Sas stál mimo tejto vojny, čo mu panovník vyčítal a zatkol ho spolu so saskými šľachticmi. Pred smrťou ho zachránil pápež.
    Potom nastal zasa rozkol v Ríme, keď vznikla schizma pre vymenovanie dvoch pápežov. Beno sa zasadil za právoplatného kandidáta. Počas celého tohto búrlivého obdobia sa snažil ako biskup napĺňať hlavnú úlohu - evanjelizovať vtedy ešte barbarské slovanské kmene. Prinášať im svetlo Kristovho poznania a slová spásy. Mal plné ruky práce od krstenia a od výstavby nových chrámov, či pri výchove kňazov. Nestaral sa o nemeckú politiku. Bol však v spore o investitúru vždy na strane Ríma. Šlo o to, kto bude dosadzovať biskupov do ich funkcií, či cirkev, alebo nemecký cisár. Beno prísne rozlišoval svetskú moc od cirkevného vplyvu. Len tak sa mu mohlo podariť jeho dielo obrátenia polabských západných Slovanov na kresťanskú vieru.
    Beno zomrel v požehnanom veku 96 rokov života v roku 1107 a dnes sú jeho ostatky uložené v mníchovskej katedrále. Stal sa patrónom Meissenu, kde bol biskupom, ale aj Mníchova a celého Bavorska.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 15. jún - Peter Sanz

15. jún

Peter Sanz


    Boh chce, aby sa o jeho milosrdenstve dozvedeli všetky duše. Zrejme preto posiela na nebezpečné misie svojich najmilších. Peter Sanz sa narodil v Španielsku v roku 1680. Vo veku sedemnástich rokov vstúpil do dominikánskej rehole, kde prijal meno Mučeník. Akoby osud vrhol tieň dopredu a určil týmto menom ďalšiu Sanzovu cestu. Mladý tridsaťdva ročný kňaz sa prihlásil na misie na východ na Filipíny. Tu si uctievajú aj jeho pozostatky v Manile v kostole svätého Dominika.
    Peter Sanz začal s pastoráciou Číňanov v hospici. Tu sa naučil reč a poslali ho do Číny, kde dlhodobo misionárov prenasledovali. Vstúpil na pôdu, kam tak túžil prísť svätý František Xaverský, ale nikdy sa mu to nepodarilo. Peter Sanz začal pôsobiť v meste Fogane s miestnymi kresťanmi, ktorých nebolo veľa a tiež sa museli pred úradmi skrývať. Spolu s nimi obnovil bratstvo svätého ruženca. Už o rok bol Peter Sanz vymenovaný za predstaveného misionárov a za zástupcu provinciála na Filipínach. Je neuveriteľné, že v tomto pre kresťanov zo strany čínskeho štátu neprajnom prostredí dokázal pôsobiť až do smrti dlhých tridsaťtri rokov.
    Zažil viacero prenasledovaní a pogromov na kresťanov. Tou prvou skúškou ohňa prešiel, keď boli zavraždený traja jeho misionári v roku 1723. Pápež trval na tom, že Peter Sanz musí byť vymenovaný za biskupa, hoci on sa tomu zo skromnosti bránil. Nakoniec prijal v roku 1730 vo veku päťdesiatich rokov biskupskú vysviacku, pri ktorej bol prítomný aj čínsky kňaz Ly. Ten neskôr zozbieral údaje na blahorečenie Petra Sanza. Stal sa ako Číňan svedkom španielskeho mučeníka, ktorý položil život za vieru ďaleko od domoviny až v Číne.
    Peter Sanz trval na tom, že musí existovať kňazský dorast z radov domorodcov. Na tom postavil úspech čínskej misie. Lenže funkcia a činnosť biskupa koadjutora, ktorý mal nástupnícke právomoci pri šírení kresťanstva v Číne, nemohla zostať dlho utajená. Viackrát sa musel vracať na Filipíny, aby ho nezatkli. Vďaka zrade chytili nebojácneho čínskeho biskupa. Stalo sa tak v roku 1746. Vtedy pochytali naraz nielen biskupa Petra Sanza, ale aj štyroch Dominikánov a to Františka Serrana, Jána de Alcobera, Joachima Roya a Františka Diaza. Všetci štyria pochádzali z pôvodnej misionárskej Ružencovej provincie na Filipínach.
    Nezostalo len pri kňazoch. Zrada mala širšie rozmery, lebo boli prezradené všetky ich úkryty a ich majitelia boli obžalovaní spolu s biskupom Sanzom. Dohromady bolo za kresťanstvo v tomto procese trvajúcom dva roky odsúdených tridsaťjeden kresťanov. Trest smrti dostal biskup a jeho štyria kňazi z Európy. Ako prvý bol popravený biskup Peter Sanz. On jediný bol odsúdený na smrť sťatím. Ostatní štyria kresťanskí kňazi boli odsúdení na smrť udusením. Udusili ich rok po Sanzovej smrti. O rozsudku rozhodol priamo v Pekingu najvyšší súdny dvor a Sanz zomrel ako mučeník v máji v roku 1747. Ostatní štyria kňazi boli zadusení v októbri v roku 1748. Ostatky všetkých piatich mučeníkov museli kresťania od čínskych úradov vykúpiť a až potom ich mohli previezť na Filipíny, kde odpočívajú všetci piati dodnes v úcte ako mučeníci za vieru.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 14. jún - Anna Mária Taigiová

14. jún

Anna Mária Taigiová


    Dnes si pripomíname veľkú taliansku mystičku Annu Máriu Taigiovú z Ríma. Aj 131 rokov od smrti našli jej telo v hrobe pri exhumácii v roku 1968 úplne neporušené. Anna Mária Taigiová sa narodila v roku 1769 v Siene, ale potom, ako jej otec prišiel o celý majetok, sa rodina presťahovala do Ríma. Tam malá Anna vyrastala pod vplyvom rehoľných sestier, lebo otec a mama museli chodiť do práce.
    Už v mladom veku šla slúžiť aj Anna Mária Taigiová za komorníčku do rodiny, v ktorej slúžil jej otec. Ten bol pôvodne lekárnikom, ale v Ríme sa živil len najnižšou prácou robotníka. Zoznámil sa s iným robotníkom Dominikom Taigim. Ten požiadal o ruku Anny Márie a vzal si ju za manželku vo veku jej dvadsiatich rokov.
    Žili v chudobe a zo začiatku nie veľmi šťastne. Anna Mária Taigiová ako každá mladá žena túžila po pekných veciach. Chcela vždy nové šaty a manžel sa snažil vyhovieť jej rozmarom. Obaja sa rútili do záhuby nebyť toho, že si ju všimol raz na námestí svätého Petra jeden kňaz z rádu Servítov. Ten dostal v duši z nebies odkaz, že táto žena je predurčená na iné úlohy, než na parádenie sa a predvádzanie sa v rímskej spoločnosti. O niekoľko dní sa Anna Mária Taigiová rozhodla ísť vyspovedať.
    V chráme vošla práve do spovednice tohto kňaza s menom Angelus. Ten mladej žene povedal, že ju videl už predtým. Ukázalo sa, že kňaz mal naozaj dar od Boha spoznať vyvolenie Anny Márie. Ona síce žila v manželstve, ale prešla obrovským vnútorným premenením. Prestala okamžite s vonkajším parádením sa. Dokonca prešla aj stupňom nižšieho svätenia u Trinitárov a okrem vlastnej práce sa starala o chudobných a chorých. Zároveň opatrovala svoju starú matku a ťažko chorého otca, ktorý bol málomocný. Porodila sedem detí, ale dve jej zomreli. Popritom viedla domácnosť s piatimi deťmi a chodila do práce.
    To všetko dosiahla Anna Mária Taigiová vnútorným premenením sa. Od roztopašnosti k svätosti. Bola to ťažká cesta. Anna Mária ju prekonala vďaka umeniu neustálej modlitby. Podľa svedectiev z procesu jej blahorečenia, Anna Mária spávala najviac dve hodiny denne. Inak sa venovala povinnostiam, pričom sa neustále modlila. Štyridsaťosem rokov pred smrťou Anna Mária Taigiová zbadala nad sebou vlastné slnko s tŕňovou korunou. Bolo to zjavenie, ktoré nevidel nik iný. Spolu so spovedníkom pátrom Angelusom, ktorý bol svedkom jej premeny, sa modlili, aby zistila, čo to slnko znamená. Vďaka žiare, ktorú videla nad sebou dokázala predvídať budúce udalosti vo svete aj v rímskej spoločnosti. Videla ňou do duší ľudí, ktorí za ňou prichádzali. Dokázala im správne poradiť, ako sa majú v daných situácicách zachovať. Takže slnko Anny Márie Taigiovej bol dar od Boha ako zrkadlo, v ktorom videla dobré aj zlé.
    Mávala aj exaktické stavy vytŕženia, dokázala čítať v srdciach iných a počula vnútorné hlasy. Sama seba ponúkala za obetu namiesto sužovanej cirkvi a pápežov v 19. storočí. Dopredu predpovedala aj vlastnú smrť, keď zomrela v roku 1837 vo veku šesťdesiatosem rokov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň:13. jún - Anton Paduánsky

13. jún

Anton Paduánsky


    Sochy svätca s pokladničkou s nápisom Chlieb svätého Antona stoja v kostoloch na pamiatku dnešného svätého Antona Paduánskeho. S týmto pôvodom Portugalčanom sa spája po jeho smrti vo Francúzsku nezvyčajný zázrak. Jedna obchodníčka v meste Toulone sa nemohla dostať do svojho obchodu. Mala pokazený zámok. Zámočníci sa s ním mocovali a nakoniec zistili, že ho musia vylomiť. Obchodníčke bolo ľúto škôd, ktoré sa tak stanú, nuž sa pomodlila k svätému Antonovi s tým, že ak jej pomôže, dá chlieb z obchodu chudobným ľuďom. Potom požiadala zámočníkov, aby pred vylomením skúsili zámku ešte raz odomknúť. Dvere sa zrazu otvorili.
    Príhoda sa rozšírila. Ľudia začali v kostole obetovať peniaze na chlieb pre chudobných. Každý mesiac odvtedy v Toulone rozdali tisíc tristo kíl chleba. Svätý Anton začal rozdávať chlieb chudobným po celom svete, kam sa táto tradícia rozšírila.
    Anton Paduánsky sa narodil v roku 1195 v Lisabone v šľachtickej rodine a od desiatich rokov chodil do školy do biskupského chrámu. Pätnásťročný vstúpil do kláštora. O dva roky požiadal o preloženie, lebo ho rozptyľovali návštevy jeho bohatých príbuzných. Osem rokov potom v samote študoval bibliu, ktorú sa naučil naspamäť, ako aj spisy svätého Augustína. Neskôr, keď sa stal profesorom teológie v Bologni z vôle svätého Františka z Assisi, študentom hovoril: "Nezanedbávajte modlitbu. Častejšie si pýtajte radu od Boha ako od kníh. Ak je váš duch štúdiom unavený, potom ho občerstvite pri Ježišových nohách."
    Anton Paduánsky po vysvätení za kňaza zatúžil po misiách. Opustil Augustiánov a prešiel k Františkánom. Poslali ho do Maroka, kde kňazi zomierali mučeníckou smrťou. V Maroku ochorel a predstavení ho zavolali späť do Portugalska. Cestou loď búrka zahnala na Sicíliu. Práve vtedy svätý František zvolal do Assisi schôdzu svojich bratov. Šiel aj Anton. Nik ho nepoznal. Nevedeli, že je zo šľachtického rodu. Nepoznali jeho učenosť. Navyše bol zúbožený chorobou.
    Po schôdzke získal posledné miesto v kláštore vo Forli, kde umýval riad. Lenže z tejto najnižšej pozície nikým nepoznaného ho vyviedla na svetlo verejného poznania prozreteľnosť. Keďže sa nik nechcel toho chopiť, rozkázali práve najposlednejšiemu z kláštora, ktorý tam umýval riad, aby on kázal novo vysväteným kňazom.
     Jeho kázeň zasiahla srdcia prítomných tak silne, až sa o nej dozvedel svätý František z Assisi. Ten pokorného rehoľníka poveril vyučovaním teológie novicov. Jeho kázne mali taký silný účinok, až ho poverili misiami po celom Taliansku a Francúzsku. Tu Anton kázal s takým úspechom, že ľudia prestávali pracovať. Obchody zavreli. Nepriatelia sa zmierovali. Kradnuté majetky sa vracali. Chudobných obdarúvali.
    Po smrti Františka z Assisi nik nepochyboval, že svätca v úrade predstaveného rádu môže nahradiť len iný svätec - a to práve Anton Paduánsky. Vtedy už trpel na vodnatieľku. Vo veku len tridsaťšesť rokov 13. júna v roku 1231 v Padove zomrel. Pritom spieval pieseň, ktorú sám zložil: Ó, preslávna Pani - O, gloriosa Domina. Hneď po jeho smrti po Padove behali deti a kričali: "Svätý zomrel!"
    Už do roka bol kanonizovaný za svätého a v Padove sa diali mnohé zázraky. O 32 rokov jeho hrob exumovali. V kostrových pozostatkoch sa zachoval neporušený jeho jazyk. Ten jazyk, ktorým apoštolsky obracal k Bohu po celej Európe obrovské zástupy ľudí, ktoré sa nezmestili do chrámov, nuž kázal na lúkach pod holým nebom.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 12. jún - Ján z Fakunda

12. jún

Ján z Fakunda


    Svätý Ján z Fakunda sa narodil v roku 1430 v Španielsku v bohatej rodine ako prvé zo siedmich detí. Tento fakt Jána v mladosti trápil. Jeho otec mu totiž založil dôchodky z viacerých farností, aby sa už dopredu o dieťa postaral pre jeho budúci život. Ján po tom vôbec netúžil. Peniaze dostávané z farností ho ťažili vo svedomí, preto poprosil biskupa, aby ich mohol zveriť do jeho správy. Nech otec biskup rozhodne, ako s peniazmi naloží. Jánovi sa videlo, že najlepšie by ich bolo rozdeliť medzi chudobných. To už bol na výchove u biskupa, kam ho poslal otec potom, ako zistil, že jeho syn miluje samotu, skromnosť, modlitby a pôsty.
    Biskup Jána z Fakundy vysvätil za kňaza a ponúkol mu miesto kanonika pri kostole svätej Agáty, čo Ján rázne odmietol. Netúžil po značných kanonických prijímoch, a keď biskup zomrel, odišiel do Salamanky.
    V tomto meste strávil zvyšok života. Boli to požehnané roky. Ján najprv chcel v Salamanke len študovať teológiu na uviverzite, ale jeho kázne boli také dôležité, že už zo Salamanky nemohol odísť. V tomto meste vládla nesvornosť, zloba, hašterivosť, závisť, ohováranie - proste všetky zlé vlastnosti, aké aj dnes trápia ľudí.
    Ján z Fakunda objavil v sebe dar dokázať zmieriť aj nezmieriteľné rodiny. Ukázalo sa, že jeho kázne mali veľký vplyv na morálku mesta, ktorého sa stal úradným kazateľom. Miestni ľudia ho začali uctievať ako svätca, ktorý dokázal pomeriť často celé klany horkokrvných Španielov.
    Ján náhle ochorel. Nevedel sa vyzdraviť. Dal sľub, že ak chorobu prežije, zriekne sa sveta a vstúpi do kláštora. Stalo sa a z 33 ročného kňaza sa stal rehoľník. Často zbadáme, čo sme mali, až keď to stratíme. A tak to bolo aj s Jánom z Fakunda. Keď už viac nebol kazateľom mesta, mravy sa znova začali zvrhávať. Ľudia sa začali súdiť a robiť si prieky. Zasa boli povadené celé rodiny. Hrozila priam občianska vojna. Nedalo sa nič robiť.
    Ján z Fakunda opäť prišiel na verejnosť, kam ho poslali sami spolubratia. Lenže to už nemal také ľahké. Mnohí šľchtici sa mu vyhrážali smrťou. Keď to jeden z nich povedal Jánovi do očí, ten mu odpovedal: "Na čo chodím na kazateľnicu? Či preto, aby som ohlasoval pravdu, alebo preto, aby som ľuďom lichotil? Kazateľ musí byť v srdci pripravený, aby pre pravdu bol hotový podstúpiť aj smrť!"
    Raz sa stalo, že si vplyvný vojvoda najal sluhov na Jánovu úkladnú vraždu. Ten sa na atentátnikov tak pozrel, až si sadli od údivu na zem. Priznali sa mu, že ho chceli zavraždiť a odprosovali ho za to.
    Vo veku štyridsaťšesť rokov sa dožil satisfakcie, keď mestskí poslanci podpísali v Salamanke akt trvalej slobody. Na znak toho nazvali v meste jednu ulicu ulicou Svornosti. Svornosť je cnosť, akú by sme aj my každú chvíľu potrebovali. Zdá sa, že zomrel otrávený jednou hriešnicou, ktorá dopredu avizovala, že Ján zomrie. Svätec túto ženu viackrát karhal pre jej nemravný život, čo ona už nedokázala znášať. Keď bolo jasné, že Ján z Fakunda umrie a nieto mu pomoci, svätec sa vytrvalo modlil za nepriateľov. Stalo sa tak v júni v roku 1479, keď mal Ján z Fakunda štyridsaťdeväť rokov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 11. jún - Barnabáš

11. jún

Barnabáš


    O Barnabášovi, ktorého si dnes pripomíname, máme zaručené aj nezaručené správy. Tie s pečaťou pravosti nájdeme v Biblii najmä v Skutkoch apoštolov. Tie ostatné sú len domnienkami o jeho živote. Barnabášovi patrí viacero prvenstiev v rámci dejín viery a cirkvi.
    Bol vyslaný do Antiochie a ako prvého ho označili pohania názvom kresťan. Do Antiochie poslali Barnabáša po ukameňovaní svätého Štefana. Vtedy nastalo v Jeruzaleme kruté prenasledovanie učeníkov Ježiša Krista. Preto sa rozhodli opustiť mesto. Rozpŕchli sa po okolitých krajinách a mestách. Lós na Barnabáša padol v prípade Antiochie.
    Tu Barnabáš založil silnú cirkevnú obec. Okrem už existujúcich kresťanov, priviedol do cirkvi množstvo pohanov. Barnabáš sa narodil na Cypre. Pochádzal z rodiny bohatých židov, ktorí patrili k levitom - teda špeciálnej skupine pochádzajúcej z čias egyptského zajatia židovského národa. Títo leviti mali egyptský pôvod, ale odišli od faraóna spolu so židmi, s ktorými boli v príbuzenskom pomere.
    Barnabáša nazývajú apoštolom, aj keď nebol medzi Kristovými dvanástimi vyvolenými učeníkmi. Pridal sa k nim potom, čo spoznal ich učenie a predal svoj majetok. Peniaze z neho dal apoštolom, aby ich rozdali chudobným. Od tej chvíle patrí Barnabáš k najlepším ohlasovateľom evanjelia, čo dokázal aj v Antiochii.
    Ďalším jeho prvenstvom je fakt, že Barnabáš uviedol v Jeruzaleme do cirkvi apoštola Pavla. Voči Pavlovmu príchodu boli silné averzie. Predsa bol Pavol predtým Šavol, teda ten, ktorý zúrivo prenasledoval kresťanov. Barnabáš oduševnene vysvetlil všetkým okolnosti Pavlovho obrátenia. Stal sa najbližším spolupracovníkom apoštola národov, o čom sa dozvedáme aj zo Skutkov apoštolov, kde je opísaný Pavlov problém takto: "Pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeník. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene."
    Barnabáš mal skvelé organizátorské nadanie, čo sa prejavilo v čase hladomoru. A tak Barnabáš s Pavlom priniesli do Jeruzalema z Antiochie množstvo dôležitých milodarov. Vtedy priviedol Barnabáš so sebou aj bratranca Marka. Ten sa stal jedným zo štyroch evanjelistov. Barnabáš bol prítomný aj pri dôležitom spore, akým spôsobom majú byť do cirkvi uvedení pohania. Niektorí totiž chceli, aby podstúpili obriezku ako židia. Nakoniec cirkevný snem v roku 51 rozhodol o pohanoch takto: "Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť iné bremeno okrem toho nevyhnutného."
    Takže obriezka bola pre pohanov zamietnutá. Barnabáš sa rozišiel s apoštolom Pavlom, na čo potom s Markom odišiel na Cyprus. Tu mal byť podľa niektorých tradícii Barnabáš židmi ukameňovaný a upálený v roku 61, ale táto udalosť nie je historicky overená.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 10. jún - Margita Škótska

10. jún
Margita Škótska


Margita Škótska sa môže pokojne volať aj Margita Uhorská. V tomto štáte žili spolu Slováci s viacerými národnosťami, takže k svätej Margite, ktorej matka Agáta pochádzala z Uhorska, máme vlastne ako potomkovia ľudí žijúcich v uhorskom štáte veľmi blízko. Navyše samotná Margita sa narodila tiež v Uhorsku. Dnešný deň si ju pripomínajú hlavne v Škótsku. Tejto krajine vychovala Margita syna Dávida, ktorý sa stal škótskym kráľom a neskoršie svätcom, ktorého uznáva celá cirkev.
    Margitina dcéra Matilda sa stala anglickou kráľovnou a je uctievaná v cirkvi ako svätica. Teda si dnes pripomíname svätú Margitu, ktorá sa stala Škótskou len hrou osudu.
    Jej matka musela na lodi utiecť z Anglicka. Zomrel jej manžel a Margitin otec, ktorý bol právoplatným následníkom anglického trónu po zosnulom svätom kráľovi Eduardovi III. Za kráľa sa násilne a najmä protiprávne vymenoval vojvoda z Normandie. Margita musela spolu s matkou a dvomi súrodencami z Anglicka ujsť. Chceli sa vrátiť do Margitinho rodného Uhorska, lenže ich loď sa dostala do búrky. Nemali inú možnosť, museli pristáť v Škótsku. V krajine, ktorej vtedy vládol mocný, ale surový, priam barbarský kráľ. Ten ponúkol vdove po následníkovi anglického trónu azyl.
    Takto hrou osudu začali žiť v Škótsku, kde Margita zažila množstvo ponížení, ktoré prijímala s vrúcnou nábožnosťou. Milovala chudobu, ktorú sa snažila vyhľadávať a zmierňovať zakaždým, keď sa mala s čím podeliť. Škóti ju začali milovať a mocný surový kráľ tiež. Požiadal dvadsaťštyri ročnú Margitu o ruku. Tá sa po niekoľko hodinovej modlitbe rozhodla prijať takmer barbarského manžela.
    Mala na škótskeho kráľa mocný vplyv. Úplne sa zmenil rovnako, ako spôsob jeho vlády. Margita porodila kráľovi šesť synov a dve dcéry. Celé Škótsko sa stalo jej rodinou. Denne obsluhovala niekoľko sto chudobných a rozdávala im šaty, či im pomáhala v núdzi hľadaním práce a príbytkov. Snažila sa vyplácať dlžníkov z väzenia. Spávala iba tri hodiny v noci, inak sa modlila. Dvorné dámy museli šiť omšové rúcha a celé kráľovstvo sa pretváralo po vzore mladej kráľovny z Uhorska, siroty po anglickom kráľovi.
    Počas pôstov jedla iba chlieb a vodu, ale ani v iné dni nejedla nikdy do plna, lebo sa snažila, aby čo najviac potravín z kráľovského stola mohla v ten deň ešte rozdať. Chudobní, chorí a siroty sa k nej utiekali ako k matke. Denne sa starala o výchovu škótskych sirôt. Najmenších často sama kŕmila ako skutočná matka. Zároveň sa snažila mať vplyv aj na učiteľov, lebo bola presvedčená, že z bohabojnej matky sa ako z prameňa vylieva na deti Božia milosť.
    Margita Škótska zomrela v Edinburgu vo veku štyridsaťsedem rokov na následky šesť mesačnej choroby. Trpko si vypila kalich života až do dna, keď štyri dni pred smrťou jej oznámili, že manžel a najstarší syn boli úkladne zavraždení. Margita sa po tejto správe takto pred smrťou pomodlila: "Ďakujem ti, najmilosrdnejší Bože, že si mi v mojej poslednej hodine poslal ešte toto trápenie, aby si ma očistil od škvŕn hriechov."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 8. júna 2013

Svätí na každý deň - 9. jún: Efrém

9. jún

Efrém


    Keď svätý Efrém 9. júna v roku 373 zomieral, povedal: "Želám si, aby ma pochovávali, ako pochovávajú chudobných. Nevkladajte moju mŕtvolu do cennejšej látky, ale vezmite ju a hoďte do hrobu ako vyvrheľa sveta. Nestavajte mi pomník, lebo som len prach."
    Efrém to musel povedať, lebo inak by mal honosný pohreb. Všetci ľudia ho na sklonku života milovali ako svätého. Keď krátko pred smrťou, na ktorú sa pripravoval osamote v lese, vypukol obrovský hladomor, vrátil sa medzi ľudí. Začal opäť kázať. Bohatých vyzýval na milosrdnosť, lebo ak by zostali bezcitní, ťažko by sa im zomieralo. Chudobných opatroval a organizoval pre nich pomoc. Sám zomieral, ale pomáhal iným. Preto, keď si musel ľahnúť na smrtné lôžko, chodili k nemu celé procesie bohatých, aj chudobných. Jeho pohreb sa chystal ako veľkolepá slávnosť. To Efrém nechcel dovoliť.
    Tento svätec bol vyhlásený za učiteľa cirkvi. Pritom kedysi vôbec nebol svätým. Keď bol mladý, pohŕdal vierou. Efrém veril tomu, čo je aj dnes populárne medzi ateistami a bezbožníkmi. Bol presvedčený, že celý svet sa uberá vývojom len slepou náhodou. Neveril v Božiu prozreteľnosť. Narodil sa v roku 306 v Iraku, ale mohol sa narodiť aj dnes. Taký je Efrémov príbeh súčasný. Dostal sa nespravodlivo do väzenia. Tu sa mu vo sne zjavil anjel a povedal mu: "Spoznáš Božiu spravodlivosť. Uvidíš, že netrpíš nespravodlivo."
    Spolu s ním boli vo väzení aj ďalší traja nespravodlivo väznení. Na súde sa pastier priznal, že nestrážil stádo tak ako mal, preto ho vlci roztrhali. Ďalší väzeň sa priznal k inému činu, že predtým nespravodlivo svedčil na súde a tretí zasa k tomu, že mohol pomôcť, ale nepomohol a jeden človek preto zomrel. Každý bol nakoniec potrestaný spravodlivo.
    Aj Efrém si spomenul, že raz z roztopaše utýral na smrť kravu chudobnému človeku. Vtedy si vstúpil do svedomia. Šiel do hôr a stal sa pustovníkom. Tu ho raz prišlo zvádzať mladé dievča. Efrém s hriechom súhlasil so slovami: "Keď to mám urobiť, chcem si vybrať miesto. Nech je to na námestí v meste."
    Dievča vykríklo: "Veď by som sa pred ľuďmi musela hanbiť!"
    Na to jej Efrém povedal: "Pred ľuďmi by si sa hanbila a pred Bohom nie?" Takto Efrém dievča obrátil na lepšie cesty.
    Stal sa vyhľadávaným kazateľom. Keď vysvetľoval evanjelium, ľudia plakali. Efrém žil vo štvrtom storočí, ale vysvetľoval náboženstvo modernými spôsobmi. Zanechal po sebe monumentálne písomné dielo. Celkovo napísal 87 hymnov o viere, 56 proti bludom, 51 o panenstve, či 77 hymnov zobraných pod jedným názvom Nisibiské spevy. Zároveň zanechal exegetický výklad celého Svätého písma. O Oltárnej sviatosti napísal, že veriaci v nej prijímajú "samého Baránka Božieho".
    Na Pannu Máriu zložil túto modlitbu: "Nepoškvrnená, neporušená, presvätá Panna, ráč za mňa orodovať u svojho Syna, Pána Boha môjho," ktorú sa modlíme takto aj po tisícsedemsto rokoch od jej vzniku. Efrém založil aj vlastnú teologickú školu.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 7. júna 2013

Svätí na každý deň - 8. jún: Medard

8. jún
Medard


    Pranostika o kvapke, že ak prší na Medarda, tak potom prší ďalších štyridsať dní, nemá v životopise svätého Medarda žiaden reálny základ. Vznikla len tradíciou v ľude odpozorovaním z priebehu dejov v prírode.
    Svätý Medard sa narodil v roku 500 v šľachtickej rodine vo Francúzsku a s jeho životom sa spájajú iné tradície. Jedna ho viaže k prírode. Spravoval gazdovský majetok po rodičoch. Vtedy sa jeden zlodej ulakomil na med z Medardových úľov. Zlodeja začali naháňať včely a nemohol pred nimi nikam uniknúť. Napadlo mu obrátiť sa priamo na dôstojného otca, keďže svätý Medard bol už kňazom. Medard zlodeja prežehnal a včely sa odvrátili od nešťastníka a vrátili sa do úľov.
    Medard bol kňazom na severe Francúzska v rodisku v Salency. Tu zaviedol ako prvý na svete súťaž ženskej krásy. Rozhodol sa tak urobiť preto, lebo mu bolo ľúto, aký videl úpadok mravov. Chcel nájsť spôsob, ako mladých ľudí chrániť od hriechu. Po dlhotrvajúcich modlitbách sa rozhodol zaviesť tradíciu odmeňovania ženskej čistoty a krásy. Vymyslel ružovú slávnosť, na ktorej najčistejšej panne každý rok odovzdali titul ružovej kráľovnej v podobe ružového venca položeného na hlavu dievčaťa. S tým bola spojená finančná odmena dvanásť toliarov.
    Túto finančnú cenu Medard dotoval založením vlastného majetku. Dosiahol tak nápravu mravov v kraji, lebo dievčatá súťažili pred mužmi vo svojej čistote a kráse. Muži vo farnosti vybrali zo všetkých dievčat každý rok tri najkrajšie a najcnostnejšie dievčatá. Za ružovú kráľovnú z nich určil správca Medardovho majetku, z ktorého pochádzala hlavná finančná cena. Túto ružovú kráľovnú dekorovali vencom z ruží počas slávnosti priamo v kostole. Sprevádzalo ju pritom v bielom oblečených dvanásť panien.
    Hlavná skúška života a viery na Medarda čakala potom, ako bol vysvätený vďaka požehnanému kňazskému účinkovaniu za biskupa. Vtedy ho navštívila francúzska kráľovná. Volala sa Radegunda a stala sa neskôr svätou. Tá sa rozhodla vstúpiť do kláštora preto, lebo jej manžel a kráľ Francúzska Klotar I. zavraždil vlastného brata. Radegunda žiadala biskupa Medarda, aby ju zasvätil Bohu udelením rehoľného závoja. Na to do chrámu vošiel kráľ a kričal na biskupa, že niečo také si nemôže dovoliť urobiť, lebo on je jeho panovníkom. Radegunda Medardovi povedala: "Ak ma váhate zasvätiť Pánovi, tak sa väčšmi bojíte hnevu pozemského kráľa ako hnevu nebeského panovníka, ktorý bude od vás raz žiadať prísne výučtovanie za moju dušu!"
    Zároveň si kráľovná Radegunda v sakristii odstrihla nádherné dlhé vlasy, ktoré mala zapletené do vrkočov a dala ich biskupovi. Medard viac neváhal a napriek hnevu kráľa položil na hlavu kráľovnej rehoľný závoj. Radegunda na to odišla do kláštora v Poitiers, kde sa venovala pokániu za spásu Francúzska. Medard medzitým náhle ochorel a po krátkej chorobe zomrel 8. júna v roku 560. Dnes sa uctieva ako patrón vinohradov, lúk a poľnej prírody.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Malá prechádzka - pri - pred - pod - po - Dunaji

Vraj to nie je už tisícročná, ale dvojtisícročná voda, čo dorazila 6. a 7. júna k nám po Dunaji. Sám strom nie v poli, ale vo vode:
 
Zaujímavé sú aj lampy takmer pod vodou pri železničnej trati, po ktorej dnes namiesto vlakov premávajú kapre:
 
 
 
Železničná značka už len pre dunajské šťuky:
 
 

 
Hasičom asi odplávala hadica:



Rýchlosť by mal dodržiavať aj Dunaj:



Lebo ak ju nedodržuje, potom sú letné prechádzky - pri - pred - pod - po - Dunaji s takýmto výhľadom:

 
 

A aj vstup do reštaurácie je len pre náročných, hoci majú vo vnútri aj kvalitný televízny signál:


Ešte že taxikári neštrajkujú:

...a reklama sa im hodí:

 
 
...veď kto by vás dopravil bližšie k lodi:
 



A takto to vyzerá, keď je už voda dnu:


Deti sa na ihrisko dostanú len na vodných lyžiach:

Nuž tak to dopadne, keď Dunaj popíja:

 
 
Stanislav Háber
snímky: autor

štvrtok 6. júna 2013

Svätí na každý deň - 7. jún: Pavol

7. jún

Pavol

    Z prvých storočí cirkvi poznáme mučeníka pre vieru biskupa Pavla z Carihradu. Veriaci si ho uctievajú v chráme svätého Vavrinca pri benediktínskom kláštore v Benátkach. Sem bol prenesený takmer tisíc rokov po smrti.
    Pavol sa narodil v roku 300 a stal sa bohoslovcom u kňaza Alexandra, ktorý sa neskôr stal biskupom v Carihrade. Po jeho smrti sa rozhodovalo medzi dvomi kandidátmi na prázdny biskupský stolec. Ľudia si vyvolili Pavla, hoci bol ešte v mladíckom veku. Chceli mať totiž biskupa zbožného a vzdelaného vo viere, kým druhý kandidát Macedonius bol považovaný skôr za skúseného v svetských veciach pri styku s vladármi. A to sa stalo pre Pavla osudným.
    Macedonius totiž nikdy neprestal dúfať, že Pavla raz niektorý vladár odvolá z biskupského úradu a dosadí tam jeho. Čiže aj keď bol Pavol za biskupa vysvätený v kostole Pokoja, nikdy nemal v Carihrade pokoj. Na miesto biskupa v Carihrade si totiž brúsil zuby aj zástanca bludného učenia kňaza Ariána z Lybie a to Eusebius. Pavol mal tak dvoch silných nepriateľov, ktorí mu dýchali na chrbát.
    Životopis biskupa Pavla je plný prenasledovania zlobou sveta tak ako sa to deje neraz aj dnes, ak niektorí ľudia závidia iným ich postavenie a chcú ich oň pripraviť. Pritom Eusébius bol už vtedy biskupom, ale v Nikomédii. Chcel byť biskupom aj v hlavnom meste Carihrade. To sa mu podarilo dosiahnuť, keď poštval cisára proti Pavlovi a právoplatného biskupa poslal panovník na základe intríg do vyhnanstva. Lenže cisár do roka zomrel a veriaci si vyžiadali späť na stolec v Carihrade biskupa Pavla.
    Nový cisár bol stúpenec arianizmu, lebo chcel diktovať cirkvi vlastnú vôľu a tak zasa za biskupa v Carihrade protiprávne ustanovili Eusébia. Pavol odišiel do Ríma k pápežovi, ktorý ho podporil. Urobila tak zjavne aj prozreteľnosť, lebo medzitým Eusébius zomrel. Pavol zasa zaujal miesto biskupa v Carihrade na veľkú spokojnosť veriacich.
    O niekoľko rokov sa ariánom opäť podarilo Pavla zbaviť. Vylákali ho z Carihradu na snem do Sardiky, teda do terajšej Sofie v Bulharsku. Zatiaľ vysvätili za biskupa v Carihrade Macedoniusa. Nový cisár pod vplyvom intríg Pavla znova poslal do vyhnanstva. Tak sa stalo, že sa ocitol najprv v Solúne a potom v meste Kukusa, ktoré bolo na hraniciach Arménska a Kapadócie. Tu ho priviedli ako zločinca v putách. Uvrhli ho do väzenia, v ktorom ho chceli vyhladovať na smrť. Šesť dní mu nedávali jesť a ani piť. Mysleli si, že unavený dlhou cestou do vyhnanstva vysilený zomrie prirodzenou smrťou od vyčerpania. Lenže Pavol stále žil. Kati to nevydržali a na verejnosti vyhlásili, že Pavol zomrel na nákazlivú chorobu. V skutočnosti ho vo väzení vysileného v roku 351 zaškrtili.
    Pavol sa tak stal mučeníkom pre vieru, čo dosvedčil aj slávny biskup z Alexandrie svätý Atanáz, ktorý sa dozvedel pravdu o Pavlovej smrti od očitých svedkov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)