streda 31. júla 2013

Svätí na každý deň: 1. august - Anton Mária Liguori

1. august

Anton Mária Liguori


Dnes majú všetci Redemptoristi na celom svete a teda aj na Slovensku sviatok. Pripomínajú si pamiatku zakladateľa. Svätý Alfonz Mária de Liguori nás svojím životom uvádza do rozpakov. Narodil sa síce v roku 1696, ale riešil problémy, aké sú bežné aj dnes.
Liguori vyštudoval za advokáta. Bol výnimočným odborníkom. Okrem toho, že mal od Boha nadanie, mal to šťastie, že sa narodil v rodine hlavného kráľovského kapitána pre Neapol. A ten dal synovi súkromnú domácu výchovu s najlepšími učiteľmi. Aj tak Liguori stále opakoval:
"Čo dobré na sebe mám, pochádza od mojej milej matky."
Alfonzova matka viedla svojich osem detí k zbožnosti tak dokonale, že päť z nich sa zasvätilo Božej službe. Alfonz bol najstarší. Bol dedič. Otec sa v ňom videl. Keď sa z jeho syna stal slávny advokát, nebolo pyšnejšieho otca. Liguori bol síce advokátom desať rokov, ale nevynechal príležitostosť, aby sa nepomodlil Zdravas´Mária aj počas dňa ako člen Mariánskej družiny. Matkina výchova pôsobila. Vtedy viedol veľký proces, o ktorom bol presvedčený, že v ňom vyhrá. Lenže priamo v súdnej sieni ho jeho odporca vysmial a ukázal, kde urobil chybu. Prehral. Vtedy Liguori pochopil, že všetko je do času. Aj sláva, aj vážnosť, aj vzdelanie. Boh je na veky.
Rozhodol sa stať kňazom. Mal vzdelanie. Bol na vrchole mladosti a síl. Mal tridsať rokov. Celú kariéru pred sebou. Všetci mu vraveli, že jedna chyba nič neznamená. Odložil šľachtický meč na oltár Panny Márie a začal študovať teológiu. Po vysviacke za kňaza, chodil po meste a zbieral chudobné deti z ulice, aby ich za ruky priviedol do kostola. Ľudia sa mu smiali. Liguori hovoril:
"Aká rozkoš kľačať pred oltárom, úprimne sa prihovárať Ježišovi zavretému z lásky k nám vo vznešenej sviatosti. Prosiť ho o odpustenie urážok, ktoré sme mu spôsobili. Predniesť mu potreby, ako to robí priateľ priateľovi. Prosiť o jeho lásku a hojnosť milostí."
Tie nakoniec Liguori dosiahol. Jeho kázne boli priame a jasné. Každý chcel počuť mladého kazateľa, ktorý bol kedysi slávnym advokátom. Nie pre módu, ale preto, že Alfonz kázal tak, že mu všetci rozumeli. Sám o tom povedal:
"Kazateľ, ktorý nekáže o ukrižovanom Ježišovi, káže sám o sebe. Poškvrňuje svoje poslanie a nedosiahne želaný úspech."
Liguori netušil, že jeho úspech ešte len príde a to v situácii, akú by nik nečakal. V jedno leto si šiel oddýchnuť do hôr. Tu s hrôzou zistil, že chudobný vidiek nemá kto poučiť o Božích pravdách. Ľudia žili v poverách. Namiesto oddychu začal kázať, spovedať, viesť duchovné cvičenia a obnovy, ktoré tu nikto nikdy nerobil. Vďak chudobných prostých ľudí bol taký obrovský, že sa Liguorove srdce nad ním rozcítilo a rozhodol sa zriadiť rehoľu na hlásanie Božieho slova pre chudobných v ľudových misiách a pri duchovných cvičeniach. Vznikla kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa - po latinsky Sanctissimi Redemptoris, teda Redemptoristi.
Začiatky boli ťažké. Liguori mal štyroch kňazov, z ktorých ho traja opustili. Nakoniec dosiahol úspech. Prichádzali noví kňazi. Liguori chodil najchudobnejšie oblečený. Mnohí z vidieka si mysleli, že je len pomocníkom misionárov. Hlásal chudobu, ktorej sám slúžil. Preto sa bránil, keď ho pápež vymenoval za biskupa. Nakoniec prijal poslanie od pápeža, ale zostal chudobným. Vo veku sedemdesiatdeväť rokov uprosil pápeža, aby prijal jeho abdikáciu. Odchádzal z úradu biskupa rovnako chudobný, aký ho preberal. Zomrel až vyše deväťdesiatročný 1. augusta v roku 1787.
Zanechal po sebe monumentálne dielo nielen v ľudských dušiach, ale aj v spisoch. Napísal ich 111. Teologickú morálku v štyroch zväzkoch písal tridsať rokov. Pápež ho o sto rokov po smrti vymenoval za učiteľa cirkvi a v roku 1950 za patróna moralistov a spovedníkov.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 30. júla 2013

Svätí na každý deň: 31. júl - Ignác z Loyoly

31. júl
Ignác z Loyoly


Ak povieme: Všetko na väčšiu slávu Božiu! - spomíname na Ignáca z Loyoly, ktorý pod týmto heslom založil Spoločnosť Ježišovu, čiže jezuitský rád. Nebolo vo svete v histórii viac preklínaný, ale aj vyzdvihovaný rád, akým je rád Jezuitov. Vznikli v 16. storočí v čase, keď renesancia zasievala ateizmus. Ignác z Loyoly sa stal modernou odpoveďou katolíckej cirkvi na potreby doby. A je ňou pre mnohých dodnes.
Ignác dal do stanov rádu podmienku, že bratia Jezuiti nebudú prijímať žiadne pocty, ani cirkevné, takže ich priorita je od založenia v pokore. Zakladateľ rádu nepatril k svätcom od narodenia. Prešiel búrlivým životom. Narodil sa na hraniciach Španielska s Francúzskom v roku 1491 na zámku Loyola šľachtickým rodičom. Bol ich trinástym a posledným dieťaťom. Dali ho na rytiersku výchovu, pri ktorej zažil mnoho dobrodružných príhod. Potom sa dostal do služby k navarrskému miestokráľovi, pod ktorého farbami udatne bojoval pri obrane pevnosti Pamplona.
Francúzi, ktorí boj vyhrali, našli Ignáca ťažko zraneného na oboch nohách guľou z kanóna a dali ho galantne odviezť na zámok Loyola, kde sa narodil. Jeho stav sa zhoršoval. Dokonca mu už nedávali nádej, že zranenia prežije. Zrazu sa na sviatok svätých Petra a Pavla priam zázračne Ignácov zdravotný stav zlepšil, hoci deň predtým už dostal posledné pomazanie umierajúceho. Ako sa začal zotavovať, zatúžil po predchádzajúcom živote. Žiadal preto, aby mu na zámku v Loyole dali čítať na krátenie dlhého času v posteli dobrodružné rytierske romány. Nič také tam nemali. Iba životopisy svätých. Ignác sa hneval, ale nakoniec ich začal čítať.
Robil tak na silu od nudy. Ale zrazu začal chápať, že skutočným hrdinom nie je ten, kto mečom rozseká nepriateľa. Životopisy sa mu stali zaujímavým čítaním. Z nich sa dozvedel, že skutoční hrdinovia vyhrávajú nad vlastnými aj cudzími vášňami. Zachraňujú svet milosrdnými skutkami. Ignác sa zázračne obrátil. Navštívil pútnické miesto Montserrat pri Barcelóne, kde sa pred oltárom Panny Márie zasvätil Bohu. Mal tridsať rokov a dovtedy žil len pre svet. Teraz začal žiť životom rehoľníka. Ošetroval chorých, postil sa, modlil a pritom si písal zápisky známe ako Duchovné cvičenia.
Svätý František Saleský o nich povedal, že Ignácove Duchovné cvičenia urobili neskôr po ich vydaní viac obrátení, než koľko mali strán. Aj na Ignáca prišlo pokušenie. Trvalo šesť mesiacov. Pol roka v opustenej jaskyni musel bojovať s vášňami, ktoré si pestoval v svetskom živote. Nakoniec vyhral za tú cenu, že ho ľudia našli polomŕtveho pred jaskyňou.
Vybral sa do Svätej zeme, kde chcel zostať žiť, ale z Jeruzalema ho poslali späť do Európy. Počas štúdia teológie v Paríži sa rozhodol spolu so spolužiakmi zložiť sľuby Bohu. Urobili tak na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta v roku 1534 v kaplnke mučeníka svätého Dyonýza v kláštore Benediktínok na Monttmartri. Tak vznikol základ Spoločnosti Ježišovej, ktorú pápež potvrdil o šesť rokov neskôr v Ríme. Svätý Otec nazval Ignácove dielo slovami:
"To je naozaj prst Boží."
Pravidlá Jezuitov pomáhať chudobným, chorým a trpiacim boli odpoveďou na problémy doby. Ignác sa stal apoštolom Ríma. Kázal v kostoloch, vyučoval katechizmus a viedol ako generál rád Jezuitov, ktorý mal pri jeho smrti už tisíc členov. Sídlili v dvanástich provinciách v sedemdesiatichšiestich domoch od Talianska, Nemecka, Španielska, Rakúska, cez Indiu až do Japonska.
Svätý Ignác z Loyoly zomrel vo veku šesťdesiatichpiatich rokoch zoslabnutý večnými pôstmi 31. júla v roku 1556 v Ríme. Za svätého bol vyhlásený zároveň so svojim druhom - zakladateľom rádu Františkom Xaverským, ktorý množstvom požehnanej práce v Indii udivuje svet aj dnes, takmer pol tisícročia od svojej smrti.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 29. júla 2013

Svätí na každý deň: 30. júl - Zdenka Schelingová

30. júl

Zdenka Schelingová


    "Boh nám vždy dá toľko odvahy, koľko trpíme, a keď nám pridá utrpenie, pridá nám aj milosť trpezlivo ho znášať," to je myšlienka dnešnej blahoslavenej. Zdenka Schelingová bola povýšená na slávu oltára pri poslednej návšteve Svätého otca Jána Pavla II. na Slovensku v roku 2003.
Zdenka patrí k mučeníčkam cirkvi. Komunisti ju v zinscenovanom procese v roku 1952 odsúdili na dvanásť rokov. Keď bolo jasné, že mučenie neprežije, rýchlo ju prepustili na slobodu, aby nezomrela vo väzení. Mladej žene museli v Prahe operačne odstrániť pravý prsník. Z množstva bitiek, ktorými ju mučili, dostala rakovinu. Zároveň aj očnú tuberkulózu.
Zdenka Schelingová si viedla Zápisník. Z neho sa dozvedáme, že táto rehoľná sestrička kongregácie Sestier svätého Kríža obetovala život dvakrát. Raz, keď ako pätnásťročná prijala v rodisku v Krivej na Orave rozhodnutie vstúpiť do rádu rehoľných sestričiek a druhýkrát, keď sa pokúsila zachrániť život komunistami týraného kňaza. Za to bola odsúdená v zinscenovanom procese za trestný čin velezrady. Zaujímavé na tom je, že jej príbuzní dosiahli ešte počas komunistickej vlády opakovanie procesu v roku 1970. To už bola sestra Zdenka pätnásť rokov mŕtva. Zomrela 31. júla v roku 1955. Najvyšší komunistický súd ju spätne zbavil obvinenia z vlastizrady a oslobodil ju spod rozsudku, ktorý sestre Zdenke Schelingovej vzal jej život. Zomrela vo veku tridsaťdeväť rokov.
Jej lekári, ktorí poznali zdravotný stav svätice vo väzení, potvrdili, že bol zázrak, ak vôbec vo väzení prežila dva roky. Do odsúdenia v roku 1952 ju mučili špeciálni zabijáci vtedajšej tajnej služby Štátnej bezpečnosti. Keďže bola rehoľnou sestrou, vždy ju vyzliekli donaha a takto ju so zviazanými rukami vyvesili na skobe zavesenú pod stropom. Potom sa rozostavili okolo nej a bili ju obuškami, kým neomdlela. Ešte predtým jej hlavu ponárali do koryta s vodou, aby zakaždým lapala po dychu pri topení sa. V jej Zápisníku môžeme čítať:
"Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky. Moja dôvera vtedy rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko."
O Zdenke vieme, že sa v kongregácii Sestier svätého kríža vyučila za ošetrovateľku. Hovorili o nej, že mala dar charizmy pre pacientov. Už jej usmievavá a dobrotivá tvár bola pre nich liekom. Komunistickí policajti ju zatkli priamo v Štátnej nemocnici v Bratislave, kde pracovala na röntgologickom oddelení.
Sem raz priviezli strašne zraneného muža. Sestra Zdenka sa začala okamžite ako v iných prípadoch starať o pacienta s množstvom rozličných zlomenín. Až potom sa dozvedela, že je to kňaz a k úrazom prišiel pri policajnom mučení komunistami, ktorí vyhlásili viere v Boha a predstaviteľom cirkvi ateistický boj. Vtedy sa obetovala Bohu druhýkrát. Prosila v modlitbách, aby muky kňaza mohla znášať zaňho, veď patrila ku Kongregácii sestier svätého Kríža. A Boh jej obetu vyslyšal.
Pomohla kňazovi nielen pri liečbe, ale aj pri úteku spod dozoru komunistov. Za to si vyslúžila obvinenie z vlastizrady, čo sa vôbec na taký čin nedalo použiť ani podľa vtedajšieho Trestného zákona. Trpela pre vieru, nie pre skutok, o čom rozhodol aj komunistický najvyšší súd v roku 1970, keď už bola po smrti. Zomrela v Trnave, kde mala kongregácia sestier svätého Kríža misijný dom a pochovaná bola v Podunajských Biskupiciach. Na mieste, kde žila, keď pôsobila v Bratislave, kde bola zatknutá a potom mučená v komunistických väzeniach.
Pochádzala z rodiny jedenástich detí. Jej mamička ju porodila vo veku 41 rokov priamo na narodenie spasiteľa a to 25. decembra v roku 1916, ale, žiaľ, Zdenku Schelingovú už ako osemdesiatročná jej mamička prežila a dcéru aj pochovala.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 28. júla 2013

Svätí na každý deň: 29. júl - Marta

29. júl.

Marta


Pamiatku svätej Marty osobitne uctievali svätci ako Ignác z Loyoly, či Karol Boromejský. O jej živote vieme z evanjelia, keďže jej bratom bol Lazár.
Marta znamená gazdiná, alebo najstarší člen rodiny. Je možné, že podľa postavenia v rodine získala meno. Lazár mal dve sestry - Máriu a Martu. Tá ako správna gazdiná mala v dome veľa práce. Mladšej Márii vyčítala, že si sadla k Ježišovým nohám. Zrejme Máriu už viackrát vyzvala, aby jej šla pomôcť, ale tá ju nepočúvala. Celkom ako v dnešných rodinách, kde nie vždy mladší súrodenci radi pomáhajú starším. Marta sa sťažovala Ježišovi slovami:
"Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!"
Tak aj dnes si starší súrodenci na pomoc pri poučovaní mladších privolávajú rodičov. Ježiš nedal Marte za pravdu. Bol skromný, nechcel, aby sa Marta až toľko starala o jeho pohodlie. Naznačil jej, že by sa aj ona mala viac starať o spásu duše, keď podľa evanjelia podľa Lukáša povedal:
"Staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, ale potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme."
Martina starostlivosť a pohostinnosť sa nám dochovala pre poučenie. Môžeme zanedbať povinnosti v prípade vlastnej obety pre Boha. Vďaka svätej Marte, ktorá prvá zo žien uverila, že je spasiteľom, poznáme Ježišove slová - Ego sum resurectio et vita - teda: Ja som Vzkriesenie a Život.
Pripomeňme si túto udalosť ako ju zachytil evanjelista svätý Ján:
"Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: Ten, ktorého miluješ, je chorý. Keď to Ježiš počul, povedal: Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn. Ježiš zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. Až potom povedal učeníkom: Poďme znova do Júdey. Učeníci mu vraveli: Len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa tam ideš? Ježiš odpovedal: Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohto sveta. Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom niet svetla. Toto povedal a dodal: Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť. Učeníci mu povedali: Pane, ak spí, ozdravie. Ježiš však hovoril o jeho smrti a oni si mysleli, že hovorí o spánku. Vtedy im Ježiš otvorene povedal: Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!"
Do Betánie bolo pätnásť stádií od Jeruzalema, čiže iba necelé tri kilometre. Keď tam prišli, Lazár bol už štyri dni v hrobe. Ján o tom ďalej píše:
"Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá. Ježiš jej povedal: Tvoj brat vstane z mŕtvych. Marta mu vravela: Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení. Ježiš jej povedal: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu? Povedala mu: Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet. Ako to povedala, odišla, zavolala sestru Máriu a vravela jej: Učiteľ je tu, volá ťa. Ježiš ešte nevošiel do dediny. Stál na mieste, kde mu Marta vyšla v ústrety. Keď tam prišla Mária, padla mu k nohám a povedala mu: Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Keď Ježiš videl, ako plače, opýtal sa: Kde ste ho uložili? Povedala mu: Poď sa pozrieť. Ježiš pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: Odvaľte kameň! Marta mu povedala: Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe. Ježiš jej vravel: Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu? Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal. Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: Lazár, poď von! A mŕtvy vyšiel."
Svätú Martu si osobitne uctievajú pútnici v Betánii na mieste Lazarovho hrobu, kde je dnes postavený z bieleho pieskovca chrám.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 27. júla 2013

Miesto v srdci v Liptovskom Mikuláši



Miesto v srdci v Liptovskom Mikuláši






    „Toľko slávy si nezaslúžim,“ bráni sa skromný 92 ročný dôchodca pán František Pálka fotografovaniu pri svojom portréte z mladosti. Namaľoval mu ho za záchranu dieťaťa vďačný otec. Pán František Pálka zachránil jeho dieťa v horách pred istou smrťou.





Zlatý vek života

    Dnes pán František Pálka žije v domove dôchodcov v Liptovskom Mikuláši s názvom Golden Age – zlatý vek - v časti Liptovská Ondrašová, ktorý vznikol vďaka projektu z Regionálneho operačného programu. Každý deň ako bol naučený za mladi, keď pracoval ako turistický sprievodca, chodí pán Pálka do nádhernej liptovskej prírody na prechádzky, za čo ho ostatní obdivujú, že ide, aj keď prší: „Nejaký dáždik to vydržím, ale zase keby bola nejaká hrôza vonku, tak nejdem," usmieva sa senior a dodáva: "Je dobré, že vznikol tento projekt a z únie myslia aj na nás, na staršiu generáciu.“




    Sociálna pracovníčka pani Jarmila Lizoňová pozná každého klienta aj s ich rodinným zázemím a s históriou: „Pán František Pálka pôsobil ako agent armády v Južnej Amerike po roku 1946, tieto záznamy sú potvrdené.“



Dobrodružné pamäti

    Na pánovi Františkovi Pálkovi akoby vek ani nezanechal stopy, zachoval si bystrý úsudok a záujem o svet: „Veru roky idú, už to aj ja cítim, že čas uteká, musím sa už teda pustiť do písania pamätí.“




    V domove dôchodcov majú podľa pani Lizoňovej veľa zaujímavých príbehov. Domov má tiež vlastnú históriu, keďže to bol pôvodne jeden zo starých hotelov z čias socializmu. Vďaka projektu sa kompletne zmodernizoval, zrekonštruoval a značne rozšíril na súčasnú kapacitu 120 lôžok. Na čele zariadenia stojí riaditeľ PhDr. Roman Božik: „Na úplnom začiatku bola ídea pánov Ľubomíra Žabčíka a Martina Krchňavého. My len realizujeme ich predstavy. Domov dôchodcom nahrádza rodinné zázemie a hoci to sa nahradiť nedá, snažíme sa im vo všetkom vychádzať v ústrety, aby boli spokojní.“




Porazili preležaniny

    Ako sa im to darí, hovoria najlepšie ich výsledky. Pán František Klenko má 70 rokov a pochádza z Nitry, ale takmer celý život pôsobil v Liptovskom Mikuláši na tunajšej vojenskej akadémii. Pred časom vážne ochorel: „Bol som 14 dní v umelom spánku, mal som štyri operácie. Sem som prišiel ako nechodiaci a o 35 kíl ľahší. Najhoršie boli preležaniny. Teraz už chodím a vďaka starostlivosti, ktorú tu mám, som už aj 16 kíl pribral.“



    O hrozivých preležaninách v prípade pána Františka Klenka hovorí aj vrchná sestra pani Iveta Kotrbová: „Rany boli vo veľkosti pomaranča. Ale pán Klenko nie je jediný náš vyliečený pacient. Snažíme sa vďaka rehabilitačným pomôckam, ktoré máme k dispozícii, postaviť všetkých klientov na nohy. A niektorí od nás aj potom odchádzajú či už domov, alebo k príbuzným, lebo opäť dostanú chuť do života, ale mnohí tu aj zostávajú.“ Pani Kotrbová pracovala aj ako odborná masérka, takže dnes vie, ako nechodiacim správne pomôcť. Klientom trvá, kým sa otvoria a začnú rozprávať, ale vďaka láskavému prístupu nachádzajú v pracovníkoch domova náhradnú rodinu. "Preto o to ťažšie sa s nimi lúčime," vzdychne si pani Kotrbová.



Dôchodci nosení na rukách

    Dôchodcov však nosia doslova aj na rukách. Aj také nadštandardné služby poskytuje v krízových situáciách správca budovy pán Ing. Vladimír Bibza, ktorý spomínal, ako raz vypadol elektrický prúd, nuž seniorov povynášali na rukách na izby. Od zariadenia domova býva iba šesť minút a na bicykli je v práci za tri minúty kedykoľvek, aj keď má momentálne voľno.




    Podobné poruchy sa však nestávajú priamo v domove, ktorý je podľa pána správcu na vysokej technologickej úrovni: „V celej budove je protipožiarny systém. Výťah je hydraulický a teda sa nemôže odtrhnúť s kapacitou 19 osôb. Systém umožňuje vyvetranie priestorov čistým vzduchom viackrát do dňa. Kotolňu máme postavenú pod strechou s modernými plynovými kotlami, kde máme zásobník teplej vody na tisíc litrov. Ľudia sa môžu sprchovať kedy a koľko chcú, pričom si regulujú teplo na izbách, lebo u nás na Liptove vie byť v zime aj mínus 33 stupňov. Keď nám napadalo 75 centimetrov snehu, kúpili sme frézu, lebo aj sanitka zapadla,“ vyratúva všetky vymoženosti pán Bibza.



Hľadá sa koč

    Správca budovy už rozmýšľa aj ďalej, čo ešte zlepšiť. Chýba im výletný dopravný prostriedok s najkrajším výhľadom na svet - teda z konského chrbta. Miestni obyvatelia viacerí v okolí chovajú kone, ale ani jeden nemá koč, ktorým by mohli seniorov voziť po okolí. A podľa pána Bibza by to bolo jednoduché a pritom pekné. Takže stále je čo zlepšovať a vymýšľať. Pán riaditeľ Roman Božik na iniciatívu správcu hovorí: "Pohoniča by sme našli, len ten koč ešte nemáme. Iste by však ešte zvýraznil kolorit tunajšieho kraja - Liptova."



    Na každom poschodí domova majú seniori k dispozícii kuchynku a miestnosť pre ošetrovateľky – sesterňu. Pani Elena Kučerová pochádza z obce Bzince pod Javorinou a vo veku 75 rokov je rada, že majú dobrú spoločnú jedáleň, kde výborne varia. V kuchynke na poschodí si však rada urobí aspoň kávu sama ako bola naučená doma.



Kamarátky do choroby

    „To sú moje kamarátky,“ ukazuje 80 ročná pani Mária Turanová na francúzske barle, vďaka ktorým ešte trošku chodí. Pochádza z Banskej Bystrice, hoci predtým bývala vo Važci a narodila sa pôvodne v Čechách: „Som tu veľmi spokojná,“ chváli pani Turanová obetavosť personálu.



    Psychologička Mgr. Darina Červená hovorí: „Vek spôsobuje, že niektorí ľudia sa radšej izolujú, chcú byť na izbách sami. Nikoho do ničoho nenútime. Snažíme sa im však vytvárať možnosti, aby sa zapojili do rôznych cvičení hravou spoznávacou formou, pri ktorej cvičíme aj ich motoriku.“



Dôležité skúsenosti

    Moderná kuchyňa umožňuje prípravu kvalitnej stravy s viacerými variantmi, o čom najlepšie vie pani kuchárka Mirka Grešková: „Varenie pre seniorov je najmä o diétach podľa toho, čo mi o ktorom klientovi povie diétna sestra. Ona aj určí, či mnou pripravené jedlo je v poriadku. Dôležité je, že máme moderné zariadenia, ktoré udržujú potraviny hygienicky správne skladované.“



    Pýchou správcu budovy pána Bibza je rekuperačná jednotka, ktorá odvádza z kuchyne teplý vzduch. Ten sa potom využíva na vykurovanie celej budovy: „Mojou výhodou je, že som roky pracoval v potravinárskych  veľkopredajniach, kde som sa naučil všetko o správnom kvalitnom uchovávaní potravín." Pracoval však aj ako informatik, čiže skúsenosti pri prevádzke budovy má na každý problém neúrekom.



Bezradný zo ženy v posteli

    Na Liptove už 54 rokov žije aj 83 ročný Pavol Račko – rodák z Békešskej Čaby z Maďarska. V domove Golden Age si užíva dôchodok vždy s dobrou náladou: „V živote som robil všeličo. Aj desať rokov v zdravotníctve, takže viem oceniť služby, ktoré nám tu poskytujú. Navyše, dnes som slabozraký, ale aj tak najradšej chodím na prechádzky po lese.“



    Príhody prichádzajú v toku času rôzne. V Golden Age našla útočisko aj vyše 80 ročná týraná žena, či už starší muž po obrne. A jemu sa stalo, že mu dvakrát omylom zablúdila do izby žena. Pomýlila si poschodie a mysliac si, že je vo svojej izbe, ľahla si do jeho postele. Dvakrát utekal za sestrou pani Ivetou Kotrbovou, že čo má robiť? Posteľ mu omylom okupuje neznáma žena. Ešte aj dnes im táto príhoda vyčarí úsmev na tvárach, hoci v danej chvíli museli citlivo a správne zasiahnuť.



Park pre mamičky

    Domov dôchodcov Golden Age má nadregionálny význam, ale slúži aj pre potreby mesta. V Liptovskom Mikuláši však boli úspešní aj pri projekte revitalizácie a rekonštrukcie centrálnej mestskej zóny z Regionálneho operačného programu. Chodníky, autobusové zastávky a cesty nadväzujúce na centrum na
uliciach Školská, Štúrová a Tranovského dnes vyzerajú inak ako donedávna.




    Pred evanjelickým kostolom na Tranovského ulici všetko dýcha históriou a duchovnom. Pani Mgr. Michaela Klocková sa tu rada prechádza s kočiarikom: „Aj pešia zóna je dnes dosť hlučná, preto Tranovského ulica je čosi ako park pre mamičky s deťmi, kde ich môžu nakŕmiť a uspať, lebo je tu pokoj a veľmi pekne.“



Aj Hodža by bol za podporu

    „Sme veľmi spokojní oproti tomu, čo tu bolo doteraz,“ hovorí riaditeľ Farského úradu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Liptovskom Mikuláši pán PhDr. Matúš Staňa, lebo na Tranovského ulici majú sídlo.



    V liptovsko – oravskom senioráte je evanjelický zbor v Liptovskom Mikuláši najväčší. Vďaka Regionálnemu operačnému programu majú dôstojné okolie kostola, fary, ale aj vydavateľstva Tranoscius. Pán Staňa však pracuje aj ako učiteľ na Hodžovom gymnáziu, kde neuspeli s projektom na rekonštrukciu starej historickej budovy. Podľa pána Staňu sa však nevzdávajú a ak v rámci Regionálneho operačného programu budú v školských zariadeniach nové výzvy, chcú sa opäť uchádzať o podporu.



Cesta je stále zarúbaná

    Ľudia žijúci v Liptovskom Mikuláši pozitívne hodnotia moderné centrum s bezbariérovými chodníkmi aj pre nevidomých a slabozrakých. Sedemdesiatpäťročný Ján Sleziak oceňuje zastávky zrenovované z európskych zdrojov: „Pekne to urobili. Som rád, že pomáhajú chudobnému Slovensku aj touto cestou.“



    O ceste zarúbanej možno hovoriť v prípade napojenia Liptovského Mikuláša na diaľnicu. Primátor pán MUDr. Alexander Slafkovský to považuje za jeden z kľúčových faktorov rozvoja mesta: "Do Žiliny je to len 75 kilometrov, ale bez diaľnice ťažko prilákame väčšieho investora."



Na byt sa nečaká

    Mesto Liptovský Mikuláš má do 33 tisíc obyvateľov. Stavajú sa tu nájomné byty pre mladých. Pán primátor upresňuje: "Doteraz sme ich postavili do 400, takže mladí tu na byt dlho nečakajú. Patríme k regiónom, ktoré sú mierne nad priemerom Slovenska, čo sa týka životnej úrovne, lebo tu máme rôznorodý priemysel kombinovaný s rozsiahlou ponukou cestovného ruchu. Občania pozitívne prijímajú fakt, že EÚ investuje do regenerácie sídiel, do obnovy mestských zón a to aj v Liptovskom Mikuláši. Mestá z vlastných zdrojov, bohužiaľ, na to nemajú. U nás okrem Tranovského ulice sú veľmi vyťažené práve Štúrová ulica a ulica Školská, ktoré sa opravili tiež z Regionálneho operačného programu."




    Na zrekonštruovanú Školskú ulicu je hrdá aj pani Ing. Alžbeta Šľachtovská: "Konečne sa tu dá aj parkovať."



Ešte chcú komunitné centrum

    Pani Šľachtovská práve skončila univerzitu v Trenčíne. Zodpovedajúcu prácu si ešte len hľadá. Zatiaľ brigáduje v blízkom aquaparku.





    Spokojný je aj 65 ročný pán Dušan Borsík, ktorý zasa chodieva cez Štúrovú ulicu za deťmi: "Pre mladých sa v meste robí veľa. Už čakáme po nájomných bytoch, v ktorých mi bývajú deti, aj na dokončenie cyklochodníka do Žiarskej, ktorý povedie 12 kilometrov popri Váhu."



    Projektová menežérka mestského úradu pani Ing. Jana Kormaníková hovorí: "Liptovský Mikuláš sa chce uchádzať z Regionálneho operačného programu aj o projekt rómskeho komunitného centra a v rámci lokálnej stratégie komplexného prístupu pripravujeme projekt pre jednu základnú školu."



Zoznam sa preriedil

    Ako vysvetľuje pán primátor Alexander Slafkovský, mesto je zapísané v Atlase rómskych komunít: "Máme tu trojpercentnú rómsku menšinu, na ktorej nám záleží, aby sa rovnako rozvíjala ako majoritná spoločnosť." Preto pre nich zrealizovali doteraz úspešne projekt bytov s nižším štandardom.



    Plánov majú v Liptovskom Mikuláši veľa. Je dobré, ak sa projekty dopĺňajú aj v prípade, ak nejde o rovnakého prijímateľa. Pán primátor dodáva: "Domov dôchodcov Golden Age nie je mestský projekt, ale jeho vytvorenie cítime aj my na meste, lebo sa nám znížil tlak na čakateľskú listinu do mestského domova dôchodcov."



Veršami Jána Kostru

    Najkrajšie poďakovanie za to, že sa seniorom v Liptovskom Mikuláši venujú viaceré organizácie, povedala bývalá pani profesorka slovenčiny Božena Palovičová básňou Jána Kostru: "Nakoniec zostanú len milé slová v srdci, v tej skrinke leštenej toľkými dotykmi, vrchnáčik zapadne a otvárať ho skúsi vždy niekto po rokoch..."



    Vrchná sestra pani Kotrbová pritom pani Palovičovú objíma. Spolu s klientmi sa oslovujú krstnými menami. Majú aj ťažšie stavy, napríklad hluchonemú pani, pre ktorú objednali špeciálne tlmočníčku do posunkovej reči, ktorá za ňou dochádza. Smutné sú prípady opustených ľudí, ale aj pre nich sa v Liptovskom Mikuláši nájde kúsok miesta v srdci iných.



Liptov z výšky

    A ak si chcú spestriť program už v tak nádhernej liptovskej prírode, môžu sa na ňu pozrieť aj z blízka. Hneď za domovom za kopcom na lúke prevádzkujú výhliadkové lety vrtuľníkom.



    A tak sa môžu aj seniori pokochať pohľadmi na Vysoké Tatry, Nízke Tatry, či Západné Tatry, Chočské vrchy, alebo pohľadom na Jasnú a tamojšie liptovské aquaparky aj z výšky.



Os 4 – Regenerácia sídiel
Cieľom osi 4 je zvýšenie konkurencieschopnosti sídiel a zvýšenie kvality a bezpečnosti verejných priestranstiev, pričom globálny cieľ je definovaný ako zvýšenie dostupnosti a občianskej infraštruktúry a vybavenosti územia v regiónoch.



Začiatok a ukončenie realizácie projektu

07/2009 – 04/2013
EÚ zdroje (EFRR, ESF)

1 390 918,85 e



Os 2 – Infraštruktúra sociálnych služieb, sociálnoprávne ochrany detí a sociálnej kurately
Cieľom osi 2 je zvýšenie kvality poskytovaných služieb v sociálnej oblasti prostredníctvom rekonštrukcie, rozširovania, modernizácie a budovania zariadení sociálnych služieb a zariadení na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, vrátane obstarania ich vybavenia.





Začiatok a ukončenie realizácie projektu
04/2010 – 11/2012

EÚ zdroje (EFRR, ESF)
2 543 088,96 eur






snímky: Peter Vlček a autor




Svätí na každý deň: 28. júl - Justín de Jakobis

28. júl

Justín de Jakobis


Svätý Justín de Jakobis pomenoval presne, čo je to ísť do misii. Tento taliansky kňaz sa narodil v roku 1800 a za misijnú oblasť si vybral Afriku. Konkrétne Etiópiu. Tu mal prvú kázeň, z ktorej citujeme, aby sme aj my pochopili, čo je to byť misionárom:
"Ústa sú dverami srdca. Kľúčom k srdcu je slovo. Tým, že otváram ústa, otváram aj svoje srdce. Preto poďte a pozrite si tú veľkú lásku, ktorú Duch Svätý vložil do môjho srdca! Vo svojej vlasti som počul, že Etiópia je kresťanskou krajinou. Tak som povedal môjmu otcovi a mojej matke: Otče môj, matka moja, požehnajte ma, lebo chcem odcestovať. Oni mi povedali: Syn môj, kam chceš ísť? Odpovedal som: Chcem vidieť mojich milovaných bratov v Etiópii. Požehnaj ma preto, otče, požehnaj ma, matka. Pýtali sa: Syn môj, ty nás chceš nechať samých? Povedal som: Áno, otče môj, opúšťam ťa matka moja. Už sa neuvidíme. Cesta je ďaleká. Treba ísť cez púšte, kde sú levy a hady. Pocestujem cez moria. Už sa neuvidíme, lebo tam raz chcem umrieť. Môj otec vzdychal, moja matka plakala. Požehnali ma však a povedali: Syn môj, choď, kam ťa Boh volá. Choď, aby si videl kresťanov v Etiópii. Povedz im, že aj my ich máme radi, inak by sme svoje milé dieťa neposielali k nim. Ja som cestou povedal Bohu: nenechaj ma umrieť skôr, kým nepočujem aspoň zvuk ich hlasu. Bratia moji, ak chcete moju krv, patrí vám. Keď však nechcete, aby som umrel, celý svoj život vám obetujem. Ja vám jednoducho patrím. Keď budete v tiesni, poteším vás v Kristovom mene. Keď ste chudobní, poponáhľam sa vám pomôcť. Keď ste nahí, zaodejem vás. Keď ste hladní, dám vám polovicu svojho chleba. Keď ste chorí, budem vás ošetrovať a bdieť pri vašej posteli. Vy ste mojím otcom a mojou matkou. Vy ste moji bratia. Viete, čo sa nachádza v mojom srdci? Akú radosť by som mal, keby som vám to mohol ukázať! Najprv je tam Boh a potom ste tam vy. Áno, moje srdce patrí cirkvi Etiópie. Keď sa vás opýtajú: čo je to za cudzinca? Odpovedzte: je to kresťan z Ríma, ktorý má kresťanov Etiópie radšej ako svojich priateľov, ako svojho otca a svoju matku, ktorý nechal všetko, aby prišiel k Etiópčanom povedať nám, ako nás miluje."
Takto vyjadril Justín de Jakobis svoj vzťah misionára k novej vlasti, ktorú našiel v Etiópii. Stal sa tu tajným biskupom.
Etiópia bola kresťanská, ale patrila tzv. koptským kresťanom. Koptický biskup Abuna Salam preto Justína de Jakobis nenávidel. Abuna Salam sa stal nakoniec v Etiópii cisárom a biskupa Justína de Jakobis dvakrát väznil, kým sa rozhodol vyhostiť ho z Etiópie. To mal Justín de Jakobis už šesťdesiat rokov. Prežil v Etiópii dvadsaťjeden rokov života, ale odísť nemohol.
V údolí rieky Aligady si oprel hlavu o kameň pod šírym nebom, keď šiel do vyhnanstva a v júli v roku 1860 zomrel. Cisár Abun Salam pritom prenasledoval katolíkov aj horšími spôsobmi, ale o svojom najväčšom nepriateľovi tajnom katolíckom biskupovi Justínovi de Jakobis povedal:
"Nezabite ho. Je to svätec a nik nepozná lepšie Pánov zákon ako on."
Napriek tomu cisár vyhnal Justína z Etiópie, kam on prišiel umrieť, a kde je dodnes pochovaný v meste Hebó. Justín bol vysvätený za kňaza vo veku 24 rokov. A pätnásť rokov pôsobil v Taliansku ako ľudový kazateľ, člen misijnej kongregácie svätého Vincenta de Paul, kým odišiel do Etiópie. Obetavé srdce preukázal už v Neapole v čase epidémie cholery. Od biedy Talianov sa rozhodol ísť ešte do väčšej biedy do Afriky, kde sa v Etiópii stal už za života uznávaným svätcom a to potvrdil aj jeho najväčší prenasledovateľ – cisár.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 26. júla 2013

Svätí na každý deň: 27. júl - Gorazd

27. júl
Gorazd


Pre Slovákov je 27. júl obzvlášť radostný deň. Spomíname v ňom na najstaršieho známeho kňaza slovenského pôvodu. Svätý Gorazd navyše patrí k mučeníkom. Je naším slovenským svätcom v nebi, ku ktorému sa môžeme utiekať v modlitbách s prosbami o orodovanie za nás u Boha. V živote vierozvestcov svätých Cyrila a Metoda sa dozvedáme podrobnosti zo života Gorazda.
Za kňaza bol vysvätený v Ríme. Prišiel tam spolu s Cyrilom a Metodom zo Slovenska, aby predstavili pápežovi štvrtý liturgický jazyk - slovenčinu. Tu dal v roku 868 Svätý Otec vysvätiť piatich Cyrilových a Metodových žiakov. Boli nimi Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva. Gorazd nebol prvým slovenským kňazom, ale náboženským presvedčením bol najvýraznejší.
Títo piati kňazi po vysvätení spievali liturgiu po slovensky v chráme svätého Petra, potom v chráme svätej Petronily, na tretí deň v chráme svätého Andreja a na štvrtý deň v chráme apoštola národov svätého Pavla. Gorazd žil v Ríme tri roky. Po smrti Cyrila sa vrátil spolu s Metodom na Slovensko.
Bol pritom, keď v roku 885 zomieral arcibiskup Metod. Z jeho životopisu sa dozvedáme, že sa otca arcibiskupa na smrteľnej posteli pýtali:
"Koho určuješ, otče a učiteľu ctihodný, spomedzi svojich učeníkov, aby bol nástupcom v tvojom učiteľskom úrade?"
Metod im ukázal na Gorazda a povedal:
"Tento je vašej zeme slobodný muž. Vyučený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď vôľa Božia a vaša láska, ako aj moja."
Metod určil za nástupcu Gorazda. Arcibiskup tak mohol spraviť, veď bol zároveň pápežským legátom. Pravdou je, že biskupom bol vtedy na Slovensku kňaz Viching z Pasova. A ten nemal záujem o vysvätenie nového biskupa a pôvodom Slováka. Vichingova úloha bola pomocou kresťanstva pripútať si Slovensko ako vazalskú krajinu k Nemecku. Využíval vieru na mocenské politické zámery.
Preto sa Viching vybral do Ríma. Tam už nebol pápežom prvý veľký obhájca Slovákov a to Ján VIII., ktorý povolil slovenčinu ako štvrtý liturgický jazyk. Svätým Otcom bol už Štefan V. Ten uveril Vichingovým klamstvám, ktoré opakoval na adresu zosnulého arcibiskupa Metoda. Podľa Vichingových klamstiev mal Metod učiť nesprávne o Najsvätejšej Trojici, nezachovával pôsty podľa cirkevných predpisov, ba žaloval aj to, že bohoslužby odbavoval v slovenskom jazyku.
Viching šikovne pridal ďalšiu novú žalobu na Gorazda. Metod pred smrťou určil za nástupcu Gorazda, ktorý mal pokračovať v Metodových postupoch. Pápež poslal na Slovensko legátov. Im dal písomné príkazy známe ako Commonitorium. V ňom Gorazdovi dočasne zakázal vykonávať úrad arcibiskupa. Pápež to žiadal v liste, v ktorom Gorazdovi nakázal:
"Kým sa nám osobne nepredstaví a živým slovom nevyloží svoju záležitosť."
V liste Svätoplukovi dovtedy za administrátora arcibiskupstva na Slovensku ustanovil pápež Vichinga, ktorý vyhnal žiakov Cyrila a Metoda zo Slovenska. Odišli do Bulharska, kde sa ich pamiatka teší veľkej úcte. Gorazd neodišiel, ale musel prestať učiť. Nakoniec Vichinga vyhnal sám Svätopluk, keď začal vojnu s nemeckým kráľom. Ten Vichinga vymenoval za biskupa v Pasove a tak sa musel zriecť biskupstva v Nitre.
Zatiaľ Mojmír II. požiadal nového pápeža Jána IX. o arcibiskupa a Gorazd sa vrátil do úradu. Stalo sa tak v roku 900, ale v roku 907 pohanskí Maďari zničili celý štát starých Slovákov. Slovenskí kňazi utekali znova do Bulharska a na Kyjevskú Rus. Podľa zistení vedcov, Gorazd šiel do Poľska. V Krakove sa stal arcibiskupom, o čom svedčí starý liturgický kalendár zo štrnásteho storočia. Omšové víno celé stáročia do Krakova dovážali z Nitry, kde mal Gorazd podľa všetkého vinice. Dodnes je tu obec Gorazdov, ktorá podľa zistení profesora Jána Stanislava pochádza pod týmto menom priamo až z 10. storočia. Preto je domnienka, že omšové víno sa do Poľska dovážalo z Nitry práve na Gorazdove prianie.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 25. júla 2013

Svätí na každý deň: 26. júl - Joachim a Anna

26. júl

Joachim a Anna


Dnes si pripomíname pamiatku rodičov Panny Márie. Svätý Joachim a svätá Anna tvorili podľa kresťanskej stáročnej tradície svätú rodinu, v ktorej sa narodila Panna Mária, ktorá sa stala Matkou Božou. Predtým Joachim a Anna žili medzi židmi v hlbokej hanbe. Tú mala zapríčiniť ich neplodnosť. Židia považovali rodinu bez dieťaťa za Boží trest. Pritom Joachim bol bohatý muž, ktorý zisky z majetkov pravidelne rozdeľoval na tri časti. Jednu venoval chrámu v Jeruzaleme, druhú obetoval pre podporu chudobných a až z tretej živil rodinu. Anne a Joachimovi zostalo útechou iba to, že patrili do Dávidovej rodiny, z ktorej sa mal podľa prorokov narodiť spasiteľ sveta. Lenže ľudia mali o nich inú mienku.
Joachimovi sa raz stalo, že kňaz odmietol prijať v jeruzalemskom chráme jeho obetu. Videlo sa mu nesprávne vziať niečo od človeka, ktorého stihol taký strašný Boží trest, že nemal deti. Joachim odišiel do hôr, kde sa štyridsať dní modlil k Bohu za zmilovanie. Rovnako sa modlila aj jeho už zostarnutá manželka Anna. Vtedy sa jej zjavil anjel. Oznámil jej, že Boh vyslyšal ich modlitby. Rovnako sa anjel zjavil po štyridsiatich dňoch v horách aj Joachimovi, aby mu oznámil, že jeho manželka Anna počala. Joachim od radosti obetoval Bohu desať baránkov. Ďalších rozdal chudobným a kňazom.
Anne a Joachimovi sa narodila dcéra. Dali jej meno, ktoré v slovenčine má význam Bohumila, po židovsky Miriam a my ju poznáme ako Mária. Anna mala mať vtedy tridsaťšesť rokov a Joachim štyridsaťosem rokov. Pre východné národy to už bol v tom čase dosť pokročilý vek, ale Mária bolo také krásne a čisté dieťa, že vyvážila všetky starosti rodičov s jej výchovou.
Prvé Máriine narodeniny oslávili rodičia za prítomnosti kňazov na veľkej hostine. Pri tretích narodeninách z vďačnosti Bohu obetovali Anna a Joachim dcéru Máriu jeruzalemskému chrámu. Bola to veľká slávnosť, pri ktorej trojročnú Máriu sprevádzal do chrámu v Jeruzaleme sprievod dievčat s horiacimi lampami. Na službu v chráme sa vtedy obetovali dievčatá, ktoré boli potom v chráme v Jeruzaleme vychovávané ako pomocníčky kňazov.
Meno Anna má po hebrejsky viac významov, ako modlitba, milosť, či láska. Joachim znamená v hebrejčine doslovne Prípravu na Pána. Rodičov Panny Márie si cirkev pripomína 26. júla vďaka pápežovi Gregorovi XIII., ktorý pôsobil v 16. storočí. Dovtedy bola úcta k rodičom Bohorodičky rozšírená medzi veriacimi od čias prvotnej cirkvi. Osobitne si ich uctievala východná cirkev. Konkrétne svätú Annu ako matku Panny Márie. Jej počatie sa považuje za nepoškvrnené.
Svätú Annu považujú za patrónku chudobných a ťažko pracujúcich ľudí. Uctievajú ju najmä baníci. Práve preto na Slovensku, ktoré má stáročnú banskú tradíciu, môžeme nájsť v banských mestách viacero kaplniek zasvätených úcte k svätej Anne. Dôvodom patrónstva matky Panny Márie nad ťažkým baníckym remeslom je fakt, že baníci v ťažkej práci vynášajú na svetlo sveta bohatstvá ukryté v útrobách Zeme. Svätá Anna zasa priniesla na svet zo svojho lona najdrahší poklad, ktorým sa stala Bohorodička. Mária, ktorá bola síce zrodená ako človek, ale ako jediný z ľudského rodu nebola pošpinená dedičným hriechom.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 24. júla 2013

Svätí na každý deň: Jakub Starší

25. júl

Jakub Starší


Dnes si pripomíname jedného z dvanástich, ktorých ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri za apoštolov. Je ním svätý Jakub starší. Bol starším bratom svätého Jána Evanjelistu. Ich otcom bol rybár Zebedej a matkou Mária Salome, ktorá bola príbuznou Panny Márie. Preto ich synovia sú označovaní za Pánových bratov, ako sa vtedy volali bratranci.
Jakub mal prídomok k menu starší, lebo medzi apoštolmi bol aj Alfejov syn Jakub, ktorého zasa volali mladší. Ježiš preukazoval väčšiu náklonnosť dnešnému Jakubovi, preto bol starší. O povolaní Jakuba staršieho a jeho brata Jána Evanjelistu za Ježišových apoštolov hovorí evanjelium podľa svätého Matúša toto:
"Raz keď Ježiš kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter a jeho brata Ondreja, ako spúšťali sieť do mora. Povedal im: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí. Ako šiel ďalej, videl iných dvoch bratov. Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete. Aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a šli s ním."
Jakub a Ján poznali svätého Jána Krstiteľa a jeho ohlasovanie príchodu spasiteľa. Preto hneď šli s mesiášom. Jeho úlohu chápali ako Kráľa neba aj Zeme v pozemskom zmysle. Mysleli si, že bude pozemským kráľom vo význame, že bude v skutočnosti ako človek kráľovať nad ľuďmi. Nechápali Ježišove slová, že prišiel trpieť a umrieť za hriechy. Svedčí o tom Matúšove evanjelium v stati o Jakubovej a Jánovej matke:
"Vtedy k nemu pristúpila matka Zebedejových synov so svojimi synmi. Vravela mu: Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici. Ježiš odpovedal: Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť? Oni mu vraveli: Môžeme. On im povedal: Môj kalich budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne, to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec."
Ježiš iba trom apoštolom zmenil meno. Šimonovi na Peter a Jakubovi s Jánom, ktorých nazval Synmi hromu - boanerges. Týchto troch apoštolov mal na hore Tábor, kde sa premenil. Rovnako len oni boli pri jeho utrpení v Getsemanskej záhrade, či keď vzkriesil Jairovu dcéru. Z apoštolov len Peter, Jakub starší a Ján Evanjelista boli pri týchto udalostiach. Zo Skutkov apoštolov vieme, že Jakub starší prvý zo všetkých apoštolov pil z Ježišovho kalicha, keď ho v roku 42 v Jeruzaleme sťali. Takto sa o tom píše:
"V tom čase kráľ Herodes položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom. A keď videl, že sa to Židom páči, rozkázal chytiť aj Petra."
Jakuba staršieho pochovali v Jeruzaleme. Keď Arabi dobili mesto, Španieli uverili, že zachránili Jakubove ostatky, ktoré previezli do Santiaga de Compostella v Španielsku. Tu v 11. storočí postavili nad jeho hrobom chrám. Odvtedy Compostella patrí k najznámejším pútnickým miestam v Európe. Apoštol Peter je symbol viery, apoštol Jakub starší je symbolom nádeje a apoštol Ján zasa lásky. Španieli majú od 9. storočia vojenské heslo "Santiago, Espaňa combate!"
Znamená:
„Svätý Jakub, Španielsko bojuje!"
Stalo sa ním na pamiatku boja Španielov proti Maurom, ktorí ich zotročovali. Museli im dávať ročne daň sto mladých dievčat. V roku 834 sa po prehratej bitke kráľovi Ramirovi zjavil Jakub starší a povedal mu:
"Nech sa tvoji vojaci vyspovedajú a prijímajú. Zajtra v mene Božom znovu napadni Maurov. Ja budem na čele vojska na bielom koni s bielou zástavou v ruke a pohania budú premožení."
Tak sa aj stalo. Po Božom hrobe v Jeruzaleme je hrob svätého Jakuba v Compostelle najviac preslávený zázrakmi viery.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 23. júla 2013

Svätí na každý deň: 24. júl - Bernardín Realino

24. júl
Bernardín Realino


Je to neuveriteľný príbeh, ale pravdivý. Svätý Bernardín Realino bol ešte za svojho života požiadaný úradnou radou mesta Lecco v Taliansku, aby sa po smrti stal patrónom a nebeským ochrancom jeho občanov. Mestská rada o tejto žiadosti úradne rozhodla na zasadnutí už 21. decembra v roku 1615, kým Bernardín Realino zomrel až v júli v roku 1616. Mal vtedy osemdesiatšesť rokov a po porážke už nemohol hovoriť. Nuž na žiadosť mestskej rady iba prikývol a takto sľúbil stať sa po smrti patrónom mesta. Obyvatelia Lecco mali na taký postup milión výborných dôvodov.
Bernardína Realina poslala Spoločnosť Ježišova, teda Jezuiti do Lecco v roku 1574, aby tam založil nový ústav. Žil v tomto meste nepretržite 42 rokov. A hoci Jezuiti chceli Bernardína Realina poslať aj na iné miesta v Taliansku, radní páni, ale najmä prostí veriaci sa zakaždým vzbúrili. Nesúhlasili s odchodom svätca. Už za života ho volali svätým, čím mu spôsobovali veľké muky. Veľmi sa za také oslovenie hanbil a spôsobovalo mu bolesť. Cítil sa byť hriešnym. Prosil každého, aby tak nerobili. Faktom bolo, že na jeho príhovor k Bohu slepí začínali vidieť a smrteľne chorí sa uzdravovali. Bernardín Realino pritom premenu mesta a ľudí dosahoval najmä v spovednici. Neukladal hriešnikom ťažké tresty. Sám sa snažil za ich hriechy pykať a preto si on ukladal za nich tresty, ktorými ich hriechy naprával.
Realino sa nenarodil ako svätec. Dokonca sa takmer dostal na šikmú plochu vraha. To vtedy, keď mečom poranil sudcu, ktorý nespravodlivo odsúdil jeho otca. Bernardín otca zastupoval ako právnik na súde a spor prehral. Sudca ho za napadnutie mečom udal. Realinovi hrozilo odťatie ruky, alebo vyhnanstvo z rodného mesta Carpi. Odišiel z mesta. Tu v Carpi zatiaľ zomrela jeho milovaná dievčina Clorida. Do tej sa vášnivo zamiloval potom, ako Bernardínovi vo veku dvadsiatich rokov zomrela matka. S Cloridou sa zoznámil v kostole. Ona naviedla mladého Realina, aby opustil štúdium medicíny a venoval sa právu. Po promócii za doktora práv sa venoval úradnej kariére. Po smrti Cloridy upadol do zúfalstva. Pomohla mu modlitba a náboženská výchova, ku ktorej ho viedla jeho nebohá matka. Naučila ho už v detskom veku modliť sa ruženec.
Modlil sa ho aj vtedy, keď Bernardína zalialo nádherné svetlo. V ňom uvidel Matku Božiu s dieťatkom na rukách a okamžite vedel, čo má urobiť. Vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a zanechal sľubnú kariéru úradníka. Jezuiti ho prijali medzi seba vo veku tridsiatichštyroch rokov, ale požiadali ho, že musí študovať teológiu. To aj urobil a o tri roky bol vysvätený za kňaza. Vtedy ho poslali do mesta Lecco, kde viedol Mariánsku kongregáciu mužov a stal sa magistrom novicov Spoločnosti Ježišovej.
Postavil tu kostol, ba aj kolégium a to iba z milodarov veriacich. Aj potom chodil ďalej žobrať od domu k domu almužnu pre chudobných. Ešte počas štúdií sa naučil jesť iba raz za deň, aby mohol viac rozdať chudobným, ktorých podporoval už ako dieťa. Neskôr v štúdiách na vysokej škole v Bologni, keď študoval ako mladík za lekára, sa dostal do zlej spoločnosti. Tá ho viedla na cestu skazy, z ktorej našiel cestu späť po smrti matky vďaka láske ku krásnemu dievčaťu, pre ktoré začal študovať právo.
Do Lecca prišiel ako horlivý kňaz, ktorý ľutoval všetky hriechy mladosti. Dosiahol dokonalosť v neustálej modlitbe k Bohu. V noci spával iba štyri hodiny, aby mohol byť od rána k dispozícií veriacim. A tí si už za jeho života na ňom vymohli sľub, aby bol patrónom mesta Lecco aj po smrti svojho starého tela.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 22. júla 2013

Svätí na každý deň: 23. júl - Brigita Švédska

23. júl

Brigita Švédska


Ľudskej povahe je vlastné sťažovať sa. Ľudia sa radi porovnávajú s inými, ktorí sa majú podľa ich názoru lepšie. Dnešná svätá Brigita Švédska tvrdila:
"Je zlým znamením, ak človek nemá žiadne pokušenie, alebo žiaden kríž, lebo Ježiš Kristus zreteľne hovorí: Kto nenesie svoj kríž, nie je ma hoden."
Brigita Švédska sa hrdo hlásila celý život k svojmu krížu. Aj podľa dnešných kritérií by tak robiť nemusela. Mohla sa mu snažiť vyhnúť. Mala na to podmienky. Narodila sa v roku 1303 v kráľovskej rodine. Matka jej zomrela, keď mala jedenásť rokov. To už Brigita patrila Ježišovi a jeho mukám. Ako desaťročná totiž počula v pôste na omši slová kňaza o mukách Krista kráľa. Malé dievča vyrastajúce v dostatku konfrontovalo svoj blahobyt s utrpením Kráľa kráľov. Zatúžila sa mu stať podobnou. Jej myšlienky sa upli len na Kristove utrpenie. Ako mohol Kráľ všetkých kráľov takto trpieť?
Brigita mala za života viacero zjavení. Keď sa jej prvýkrát zjavil Kristus celý doráňaný s modrinami a krvavými ranami, zakryla si od ľaku oči. Ježiš sa jej spýtal:
"Prečo sa na mňa nepozeráš?"
Brigita odpovedala:
"Pane môj, kto ťa priviedol do takéhoto stavu?"
Kristus jej odvetil:
"Tí, čo na mňa zabúdajú a pohŕdajú mojou láskou."
Preto Brigita Švédska nechcela naňho zabudnúť v žiadnej minúte života. Ako šestnásťročná sa musela vydať za kráľovského radcu. Našťastie jej manžel mal tichú povahu. Dva roky žili oddelene, kým dospeli. Potom sa im narodili štyri dcéry a štyria synovia. Dvaja z nich zomreli na križiackej výprave do Svätej zeme a dve dcéry vstúpili do kláštora. Brigita s manželom pri výročí striebornej svadby šli na známu púť do Compostely v Španielsku na hrob svätého Jakuba. Tu Brigitin manžel ochorel, ale zomrel až vo Švédsku.
Odvtedy myslela Brigita už len na Boha. Rozdala aj zvyšok ich majetku, keďže už predtým podporovali sirotince a chudobných. Pokračovali jej mystické zážitky, ktoré opísala v Knihe zjavení. Život zasvätila výstavbe dvojitého mužského a ženského kláštora pod spoločnou správou predstavenej na počesť Panny Márie. Ženský kláštor bol pod duchovnou správou generálneho predstaveného mužskej časti rehole. Na tento účel dostala do daru od švédskeho kráľa hrad Vättern v južnom Švédsku spolu s pozemkami. Brigitinu Regulu potvrdil bulou aj pápež v Ríme, kam sa vrátil z Avignonského zajatia, ako sa hovorilo presťahovaniu Vatikánu do Francúzska. Tento pápež Urban V. sa opäť vrátil do Avignonu pod ochranu francúzskeho kráľa. Brigita Švédska mu predpovedala, že ak tak spraví, zomrie, čo sa aj hneď na to stalo.
Nový Svätý otec Gregor XI. vrátil sídlo Petrovho námestníka späť do Ríma, ale toho sa už nedožila Brigita. Jej túžbou bolo navštíviť Svätú zem. Vybrala sa tam vo veku takmer sedemdesiatich rokov spolu s dvomi synmi a dcérou. Jej syn Karol pri tejto ceste v Neapole zomrel. Brigita prežila v Jeruzaleme takmer pol roka s dcérou, neskoršou svätou Katarínou Švédskou. Tá žila od čias, kedy jej zomrel manžel, v kláštore, ktorý založila jej matka Brigita. Tá pri návrate do Ríma ochorela. Tu aj 23. júla v roku 1373 zomrela. Brigita zomierala ako kajúcnička. Po poslednej spovedi ju na vlastnú žiadosť položili na dlážku, ktorú predtým posypali popolom. Potom poprosila, aby jej spovedník odslúžil v izbe umierajúcej svätú omšu. Po jej skončení naposledy vydýchla. Na jej žiadosť pochovali Brigitu v chráme klarisiek v Ríme, ale jej dcéra matkine ostatky previezla po roku do Švédska.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 21. júla 2013

Svätí na každý deň: 22. júl - Mária Magdaléna

22. júl
Mária Magdaléna


Dnes si spomíname na sväticu, o ktorej sa v evanjeliu podľa Marka môžeme dočítať:
"Mária Magdaléna a Mária, Jakubova matka, i Salome nakúpili voňaviek a vybrali sa pomazať Ježiša. V prvý deň týždňa, zavčas rána, keď už slnko vyšlo, išli k hrobu. I hovorili si navzájom: Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu? Ale keď pohliadli, videli, že kameň je odvalený. Vošli do hrobu a uvideli sedieť zprava mládenca oblečeného do bieleho rúcha a naľakali sa. On im však povedal: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný? Vstal, niet ho tu."
V evanjeliu podľa Jána sa o svätej Márii Magdaléne zasa píše:
"Ráno, prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád. A povedala im: Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili. Peter a ten druhý učeník sa zobrali a šli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie. Predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty. Dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, ale osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník. Ten, čo prišiel k hrobu prvý. A videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych. Potom sa učeníci vrátili domov."
Podľa ďalších udalostí zachytených v evanjeliu sa k hrobu učeníci opäť vrátili spolu s Máriou Magdalénou, o čom sa ďalej píše:
"Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo. Jedného pri hlave, druhého pri nohách. Oni sa jej opýtali: Žena, prečo plačeš? Vravela im: Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili. Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša. No nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš? Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil. A ja si ho vezmem. Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: Rabbuni. To znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi. Ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu. Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom: Videla som Pána - a že jej toto povedal."
Aj evanjelium podľa Marka hovorí o tom, že:
"Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych, zjavil sa najprv Márii Magdaléne."
Podľa druhého mena sa môžeme domnievať, že pochádzala z mestečka Magdala. Bývali v ňom rybári, keďže mestečko ležalo na západnom brehu Genezaretského jazera. Magdaléna znamená totiž po latinsky magdalská, teda pochádzajúca z Magdaly. Všetci štyria evanjelisti svorne spomínajú, že Mária Magdaléna stála pri Ježišovom kríži spolu s Pannou Máriou a Máriou Kleopasovou. Mária Magdaléna milovala Ježiša tak, že sa nechcela od neho odpútať. Predtým, než ho stretla, bola hriešna, o čom píšu Marek aj Lukáš v evanjeliách, že z nej Kristus vyhnal sedem zlých duchov. Odvtedy chodila Mária Magdaléna s dvanástimi apoštolmi spolu s ďalšími ženami, ktorým Ježiš pomohol. Ľudia často hovoria, že Mária Magdaléna bola hriešna. Ona sa však kajala z hriechov a viac nehrešila. V tom by mala byť príkladom aj dnes mnohým hriešnikom, ktorí aj keď oľutujú svoje hriechy, opäť sa ich dopúšťajú. Ona sa po oľutovaní hriechov k nim viac nevrátila a je uctievaná ako svätá.

sobota 20. júla 2013

Kapušany pomáhajú hradu a tak aj občanom

Kapušany pomáhajú hradu a tak aj občanom



„Každého pol roka obnovujeme nájomníkom bytov zmluvy. Ak niekto niečo poruší, tak sa zmluva neobnoví,“ vysvetľuje starosta obce Kapušany pán Ing. Jozef Pribula systém, akým v obci zabezpečujú pokoj a bezpečnosť pre všetkých občanov.


Osadu vymenili za byty

Na mieste bývalej rómskej osady postavili desať nájomných bytov. Obec sa dohodla s Rómami na zrušení osady, čo má viac výhod. Pán Jozef Pribula dodáva: „Za domami máme železničnú trať v smere z Prešova na Bardejov. Aj cestujúci tak vidia, ako sa toto miesto zmenilo.“


Kapušany sa snažia pomôcť na východe Slovenska, kde je najvyššia nezamestnanosť u nás, svojím občanom. Preto hľadajú rôzne zdroje. K najvýznamnejším patria európske fondy, ktoré sa im darí čerpať ako z Regionálneho operačného programu, tak aj z Programu rozvoja vidieka, ktoré sú pod gesciou Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR v spojitosti s projektmi Európskeho sociálneho fondu, Enviro fondu, či z európskych zdrojov pod správou Ministerstva kultúry SR.


Pani Jolana Siváková má 65 rokov a posledné tri roky už nebýva v chatrči v osade, ale v byte síce nižšej kategórie, ale oveľa civilizovanejšie: „Máme tu pitnú vodu, elektrinu. Ako dokončia reguláciu potoka, začne sa aj u nás s výstavbou chodníkov a detského ihriska ako nám sľúbil pán starosta. Naši pripravia podklad a potom tu dajú panely.“


Posvätené byty prinášajú pokoj


Pán starosta Jozef Pribula svoje sľuby plní, hoci to nie vždy býva jednoduché: „Okrem starostí pri vybavovaní projektov, ktoré má každý prijímateľ, musíme riešiť aj rôzne nedorozumenia medzi občanmi. Mali sme tu aj krádeže, či neplatičov, ale so všetkým sme si poradili. Byty pri slávnostnom odovzdávaní Rómom posvätil náš pán farár a dal im krížik. Na ich výstavbu sme získali dotáciu od ministerstva výstavby vo výške 167 tisíc eur.“


Z bytov sa už museli odsťahovať dve rodiny, ktoré sa nevedeli prispôsobiť modernejším podmienkam. Pani Iveta Gaburová je s bývaním veľmi spokojná: „Bývam tu už s vnúčatami. V byte je to veľmi príjemné, lepšie ako v chatrči. Máme čistú vodu a za elektrinu spolu aj s bývaním platíme 102 eur mesačne, čo je primerané.“

Výchova príkladom

Z fondu opráv si dnes obyvatelia bývalej osady v Kapušanoch kupujú aj lopaty, vedrá, či metly a iné pomôcky na udržiavanie čistoty. Varia si na sporákoch na tuhé palivo, čo im vyhovuje.


Skutočne nadštandardné majú sociálne zariadenia s modernými sprchovacími kútmi. „Niekedy ani bieli nemajú tak čisto ako naši Rómovia,“ teší sa starosta pán Jozef Pribula: „Mali sme cez Európsky sociálny fond aj jednu zamestnankyňu ako terénneho sociálneho pracovníka. Poďakovali sme sa za jej prácu a zrušili sme čerpanie prostriedkov na jej mzdu, lebo ju už nepotrebujeme. Aj s jej pomocou už máme zabehnutý systém. Je lepšie, ak sa využijú prostriedky na sociálnych terénnych pracovníkov viac v obciach ako sú Jarovnice, či iné, kde majú vyššie percento občanov rómskej národnosti. My s tými našimi už nemáme problémy.“

Ako hovorí pán starosta Jozef Pribula, stačilo, že ostatní videli, ako dopadli tí, ktorí sa prispôsobiť nechceli a tak ľahšie prebrali vzory od majoritnej spoločnosti: „Robili sme pre nich rôzne kurzy v Dome kultúry, aby sa naučili civilizovaným návykom a dnes to funguje bez problémov. A aj oni sami tam vystupovali, spievali, tancovali.“


Prešovská križovatka ciest

Sú však aj takí z majoritnej spoločnosti, ktorým riešenia starostu neboli po chuti: „Pýtali sa ma, prečo pomáhame len Rómom, ale to nie je pravda.“  Vďaka podpore z ministerstva kultúry začali s konzervačnými prácami na hrade: „Minulý rok sme získali 44 tisíc eur a zamestnali sme 20 nezamestnaných. Tento rok sme od ministerstva kultúry získali 35 tisíc eur a pracuje tam 30 nezamestnaných. Ak vidíte, koľko práce sa za to na hrade urobilo, ľahko pochopíte, že sú to najefektívnejšie vynaložené prostriedky.“


Hneď vedľa osady sa vďaka enviro fondu upravuje miestny potok, aby nedošlo k záplavám. Je to dôležité nielen pre Rómov, ale pre všetkých 2100 občanov Kapušian. Projekt úpravy potoka je zatiaľ najväčší v obci v objeme 1,6 milióna eur, ale je aj veľmi potrebný, keďže bezpečnosť ľudí je vždy na prvom mieste. Kanalizáciu sa im zasa spolu s ďalšou infraštruktúrou podarilo k rómskym bytom dobudovať z dotácie vtedajšieho podpredsedu vlády SR pre národnostné menšiny pána Dušana Čaploviča.


Obec Kapušany leží na spojnici Prešova s Bardejovom jedným smerom, druhým na Vranov nad Topľou a tretím na Humenné. Prednosta obecného úradu pán Ing. Ján Zemčák hovorí: „S krajským mestom Prešovom nás spája štvorprúdová cesta a je to len na skok osem kilometrov, máme tu železnicu, autobusové spojenia a veľmi veľa možností kultúrneho a športového vyžitia.“

Zo školy hneď na ihrisko

Z Regionálneho operačného programu v rámci projektu rekonštrukcie Základnej školy sa im podarilo vybudovať vzdelávaciu inštitúciu hodnú 21. storočia pre viac ako 500 žiakov, keď postavili úplne nový pavilón spájajúci skôr postavené budovy do jedného celku, čím sa spolu so zateplením výrazne znížila energetická náročnosť školy.


Pán František Rindoš chová v neďalekej obci Uljanka kone, ale na základnú školu chodil do Kapušian rovnako ako dnes jeho dve deti: „Každému dobre padne, keď vidí, že škola, do ktorej kedysi chodil, stále funguje, obnovuje sa a dostáva novú tvár. Takto využité európske fondy majú väčší zmysel než akékoľvek iné.“


    Kapušany sú v Atlase rómskych komunít a do miestnej školy chodia aj rómski žiaci z okolitých dedín. Z vlastných zdrojov zasa obec opravila materskú školu a presťahovala ju do nových rekonštruovaných priestorov, ktoré pôvodne patrili základnej škole.


    V blízkom parku v rámci rekonštrukcie sídiel vzniklo z Regionálneho operačného programu aj detské ihrisko.


Plná noša kultúry

    Rekonštruované však bolo aj námestie pred kostolom, kde okrem dlažby pribudli lavičky, smetné koše, či verejná zeleň.


    „Stále máme ďalšie sny,“ hovorí starosta pán Jozef Pribula. „Keďže náš kostol je zasvätený sv. Martinovi, chceme osadiť na námestie súsošie tohto svätca so žobrákom, ktorému daroval polovicu svojho plášťa v zime a na túto stavbu chystáme vyhlásiť zbierku.“


    Na sviatok sv. Martina zaviedli v Kapušanoch tradíciu odovzdávania Ceny starostu obce miestnym občanom. Všetky akcie sa buď konajú v Dome kultúry, alebo v amfiteátri , ktorý bol dobudovaný vďaka projektu z Programu rozvoja vidieka. Pán prednosta Ján Zemčák vyratúva: „Okrem folklórnych slávností, máme bohatý kultúrno – spoločenský život v obci. Pôsobia tu folklórny súbor Kapušančan, detský folklórny súbor Čerešenka, spevácko – folklórny súbor Kapušanské richtaroše, cirkevný spevácky zbor Aleluja, ochotnícke divadlo DiKapy, spevácka skupina Rabbuni a mnohé ďalšie.“


Zosuv pôdy zbúral sedem domov


    V obci mali aj tragické udalosti. V roku 2010 došlo v časti pod Kapušianskym hradom k zosuvu pôdy a museli zbúrať sedem rodinných domov. Pán starosta Jozef Pribula spomína: „Do pol roka sme pre postihnutých obyvateľov postavili obecnú bytovku.“ Starostom je od roku 2007 a odvtedy ako vraví, veľmi veľa riskovali, brali si úvery, ale nakoniec sú dnes radi, ako obec vyzerá.


    Využívajú rôzne zdroje, keď hneď v blízkosti obecných bytoviek sa im podarilo postaviť detské ihrisko Bocianovo pomenované po tu hniezdiacom populárnom vtáčom páre vďaka príspevku od Karpatskej nadácie.


    Pod Kapušianskym hradom je však už bezpečnejšie, hoci monitoring robia pre Štátny geologický ústav každé dva týždne a ešte stále je tu stavebná uzávera. Na hrad vedie cesta pre turistov okolo kaplnky Panny Márie, ktorú tu postavila rodina Vargová.


Dominanty hrdo stoja


    Hrad v Kapušanoch je hádam najvýznamnejšia dominanta spolu s kostolom. Vedie naň strmá cesta a turisti musia mať dobrú kondíciu, aby sa naň dostali. Aj tak je veľmi vyhľadávaný a dnes na ňom prebiehajú konzervačné práce aj s podporou európskych fondov.


    Turisti prichádzajú zo širokého okolia a ako sa pozerajú na využívanie európskych fondov u nás, hovorí pracovník Centra voľného času v Košiciach pán Mgr. Pavol Novotný: „Košice sú európskym mestom kultúry a nikdy by tak pekne nevyzerali, keby sme nezískali pomoc z európskych fondov, takže je to pozitívne.“ Projekt Košice - Európske hlavné mesto kultúry je rovnako podporovaný z Regionálneho operačného programu ako aj revitalizácia ulíc v Kapušanoch.


    O využití európskych fondov rozmýšľa aj koordinátor konzervácie hradu pán Ing. Martin Sárossy: „Privítal by som, keby sa obciam podarilo uspieť aj s projektmi revitalizácie, ktoré by budovali parkoviská a prístupové cesty k hradom, minimálne aspoň smerové tabule, keby boli všade osadené. Kapušiansky hrad je momentálne len opekačkovým hradom, lebo kým k nemu turisti prídu, musia tu stráviť celý deň. Lenže zahraniční turisti chcú prísť autobusom alebo autom a zdolať za jeden deň viac prehliadok hradov, ako iba jedného.“


Jedni búrali – druhí obnovujú


    S prácou nezamestnaných na hrade je pán Martin Sárossy inak aj predseda občianskeho združena Rákociho cesta veľmi spokojný: „Popri konzervačných prácach sa nám podarili aj archeologické nálezy. Napríklad tu za mnou sme odokryli pilier, o ktorom nik doteraz nevedel, že tu pôvodne stál. Teraz ho zakonzervujeme, vypadnuté kamene doplníme, vypadnutú maltu zreparujeme a to murivo bude stabilizované.“


    Rákociovskí vojaci hrady búrali, členovia Rákociho cesty majú za cieľ ich obnoviť. Pán Miroslav Cina zo Šarišskej Trstenej má 23 rokov a štyri roky bol nezamestnaný, „teraz som rád, že mám robotu.“


    Jeho krajan osemnásťročný pán Marián Horvát tiež zo Šarišskej Trstenej bol nezamestnaný kratšie. Na hradné múry teraz s elánom vláči plné fúriky cementu.


    Rovnako s možnosťou zárobku je spokojný pán Jozef Zborovjan z Kapušian. Do rodnej dediny vidí z výšky a je spokojný, že nemusí za prácou ďaleko cestovať, ale stačí mu vyjsť iba hore strmým kopcom.


    Z práce sa tešia aj páni Ľuboš Kmec zo Záhradného a Stanislav Dráb z Kapušian, hoci pri miešačke pod páliacim slnkom to nie je jednoduché vydržať.


Nezamestnaní historici sa našli


    Zamestnanci pri obnove hradu sú rozdelení do dvoch skupín. K historicko – archeologickej partii patrí aj 24 ročný pán Mgr. Tomáš Babura z Popradu: „Som vyštudovaný archeológ, preto som sa potešil, že ako nezamestnaný som si mohol nájsť prácu priamo v mojom obore. Nachádzame tu veľmi veľa kachlíc zo 16. a 17. storočia, ktoré bude možné dobre rekonštruovať a to aj s erbom tunajšieho panstva Kapyovcov.“


    O tento rod sa zaujíma aj historik pán Mgr. Gabriel Trusa. Roky pôsobil v BBC v Londýne a teraz sa ako nezamestnaný dostal k hradu v Kapušanoch: „Sledoval som tento projekt aj zo zahraničia. Som rodák z neďalekých Fintíc a lokálpatriot. Preto ma rod Kapyovcov zaujíma a rád by som získal informácie o hrade nielen z hmotného hľadiska, ale chcem preskúmať aj Krajinský archív v Budapešti, kde je archív rodiny Kapy. Pritom ma teší, že sa nám darí urobiť aj zaujímavé nálezy. Dôležitý je tento objekt so zachovalou klenbou v dorzálnej časti, ktorú chceme dostavať vďaka vedeniu Pamiatkového úradu.“


    Páni bratia Miroslav a Štefan Pohlodkovci z Kendíc práve opravujú pätky k tejto vzácnej klenbe, aby ich mohli vymurovať.


    Pani Zuzana Novosedliaková je až z Martina a v tieni stromov čistí nájdené zvyšky kostí zo zvierat, ktoré vykopali z rôznych historických vrstiev: "Nie každý nezamestnaný je ochotný pracovať pri konzervácii hradu. Mňa to však baví, preto som sem prišla."


    V zisťovacom výkope pre strategáciu vrstiev študovaný archeológ pán Mgr. Michal Keruľ, PhD., z Margecian popisuje stredoveký kameňolom, ktorý sa tu pod zemou skrýval: „Bol som veľmi rád, že sa mi naskytla táto možnosť pracovať tu pri archeologickom prieskume.“


Čas prejde rýchlejšie


    Pán Vladimír Ivančo z Petrovian pri Prešove má do dôchodku už len tri roky. Murárčinu, ktorej sa vyučil, už robiť zo zdravotných dôvodov nemôže. Preto ho teší, ak má možnosť niečo si zarobiť a ako vraví, „aspoň mi čas rýchlejšie ujde.“


    V Kapušanoch je však viac pracovných príležitostí. Vyrába sa tu známe krmivo pre drobnochovateľov a sídli tu jeden z dvoch slovenských terminálov pohonných hmôt závodu Slovnaft. Do Kapušian vlaky privážajú cisterny, z ktorých sa pohonnými hmotami rozvážanými už potom cisternami zásobuje celý východ Slovenska až smerom k stredu po Banskú Bystricu.


    Rovnako je tu dostatok športovísk. Okrem multifunkčných ihrísk sa záujmu obce teší to futbalové. Striedajú sa na ňom pri tréningoch a zápasoch tri kluby. A mužstvo hrá v okresnej súťaži druhú triedu, žiaci hrajú prvú okresnú triedu a dorastenci zasa štvrtú ligu.


Koniec sporom o cestu


    Okrem obecných je tu aj súkromné tenisové ihrisko. V Kapušanoch sú hrdí najmä na jedenásťročný talent Lukáša Paloviča, ktorý je majstrom Slovenska a tenis hráva aj v zahraničí v Nemecku, vo Švajčiarsku, v Česku, v Rusku, či v Litve.


    V rámci regenerácie obce vybudovali chodníky. Rovnako dali dlažbu aj v okolí obecného úradu, ktorú s hrdosťou prezentuje pán prednosta Ján Zemčák a to z Regionálneho operačného programu. Chodníky spĺňajú prísne normy bezbariérovosti aj pre slabozrakých a nevidomých.


    Vzniklo nové parkovisko pred Hasičskou zbrojnicou, aj pred zdravotným strediskom a vymenilo sa osvetlenie v obci.


    „Museli by ste vidieť, ako to vyzeralo predtým,“ vysvetľuje pani Mgr. Helena Kolesárová prínos projektu z Regionálneho operačného programu: „Chodníky sme pri zdravotnom stredisku a pri našej vedľa stojacej lekárni nemali. Preto sa tešíme, že nám z európskych fondov takto pomohli a budeme radi, ak nám budú aj naďalej pomáhať. Vidno, že náš pán starosta sa snaží zohnať pomoc odkiaľ sa dá.“


Chodníky sa dopĺňajú


    Svoje o nevyhovujúcom prístupe k zdravotnému stredisku vedia aj pacienti. Pani Alžbeta Husovská spomína: „Predtým autá parkovali v blate pred okolitými domami, v ktorých sa domáci zlostili, že nemôžu potom vyjsť na cestu. Odkedy je tu aj parkovisko, tak je tu aj konečne na okolitých uliciach poriadok.“


    Keďže z dvoch projektov z Programu rozvoja vidieka nevyšli prostriedky na všetky chodníky, obec Kapušany uspela aj s projektom na výstavbu chodníkov z Regionálneho operačného programu. Pán starosta Jozef Pribula si myslí: „Máme síce ako obec podielové dane, ale bez európskych fondov by sme si nemohli takto vybudovať v Kapušanoch dostatok opravených komunikácií. Os Leader z Programu rozvoja vidieka nám veľmi pomohla a podstatnú časť regenerácie sme dobudovali za prostriedky z Regionálneho operačného programu.“


    Táto súčinnosť operačných programov spolu s dotáciami vytvára predpoklady, aby Kapušany ostali aj napriek pomerne veľkej vzdialenosti od hlavného mesta Bratislavy stále príťažlivou obcou aj pre mladé rodiny a tak si pripraviť predpoklady na budúci rozvoj. Momentálne populačná krivka neklesá, ale zaznamenávajú mierny rast, čo teší všetkých tu žijúcich ľudí.



OS 1 – Infraštruktúra vzdelávania


Cieľom osi 1 je zvýšenie kvality poskytovaných služieb v oblasti vzdelávania prostredníctvom rekonštrukcie, rozširovania a modernizácie predškolských zariadení, základných škôl a stredných škôl, vrátane obstarania ich vybavenia.

Začiatok a ukončenie realizácie projektu
07/2008 – 11/2011

Príspevok z európskych zdrojov
1 054 021,37 eur

Os 4 – Regenerácia sídiel


Cieľom osi 4 je zvýšenie konkurencieschopnosti sídiel a zvýšenie kvality a bezpečnosti verejných priestranstiev, pričom globálny cieľ je definovaný ako zvýšenie dostupnosti a občianskej infraštruktúry a vybavenosti územia v regiónoch.


Začiatok a ukončenie realizácie projektu
04/2010 – 07/2013







EÚ zdroje (EFRR, ESF)
 671 351,79 eur




Projekty z Programu rozvoja vidieka:
Základné služby pre vidiecke obyvateľstvo
Skvalitnenie občianskej vybavenosti a rozšírenie služieb verejnosti. Názov projektu: Parkový amfitéter Kapušany.
Začiatok a koniec realizácie projektu
03/2011 – 08/2011
Oprávnené výdavky na projekt
109 944,97 eur


Obnova a rozvoj obcí
Skvalitnenie miestnej technickej infraštruktúry s maximálnym a ekologickým využitím prírodného potenciálu územia. Výstavba a rekonštrukcia chodníka CH 2 – I. etapa v obci Kapušany
Začiatok a koniec realizácie projektu
01/2011 – 06/2011
Oprávnené výdavky na projekt
49 067,27 eur

Obnova a rozvoj obcí
Skvalitnenie miestnej technickej infraštruktúry s maximálnym a ekologickým využitím prírodného potenciálu územia. Výstavba a rekonštrukcia chodníka CH 5 v obci Kapušany
Začiatok a koniec realizácie projektu
11/2010 – 05/2011
Oprávnené výdavky na projekt
63 760,30 eur



Stanislav Háber



snímky autor