pondelok 30. decembra 2013

Svätí na každý deň: 31. december - Silvester

31. december
Silvester


Na konci roka si pripomíname prvého slobodného pápeža. Svätý otec Silvester zasadol na biskupský stolec v Ríme v čase, keď za kresťanskú vieru prestali podľa cisárskeho zákona hromadne zomierať mučeníci. Bol prvým skutočne slobodným pápežom, keď sa ním stal v roku 314. A od januára 313 platil v Rímskej ríši zákon cisára Konštantína Veľkého známy ako Milánsky edikt. Ním sa zaručovala kresťanskej cirkvi sloboda vyznania a vrátili sa jej majetky. Cisárova manželka darovala pápežovi v Ríme Lateránsky palác, v ktorom založil svoje sídlo.
Cisár Konštantín Veľký vybudoval na Lateránskom vŕšku baziliku svätého Jána Krstiteľa. Na cisára Konštantína, ktorý opustil Rím a vybudoval si nové mesto svojho vladárskeho pôsobenia Konštantínopol, ako ho volali Nový Rím - dnešný Istambul, mal pápež Silvester veľký vplyv. Bol síce prvým slobodne zvoleným pápežom, ale to neznamená, že mal na ružiach ustlané. Cisár Konštantín Veľký sa nechal oslovovať ako pontifex maximus, teda najvyšší kňaz a mal chuť zasahovať do správy cirkvi. Navyše Silvester čelil ďalšiemu tlaku, keď pohania sa často proti kresťanom búrili a povstali mnohé boje, v ktorých veriacich znova zabíjali. Aj pápež musel utekať z Ríma.
Utiahol sa na kopec dnes nazývaný Silvestrovým vrchom a tam sa schovával pred vrahmi. Zároveň čelil tretiemu tlaku zvnútra cirkvi, kde sa rozširovali rôzne bludné učenia. K najzákernejším bol Arianov blud, ktorý hlásal, že Ježiš nie je Boh, ale je len stvorený Bohom Otcom, je mu teda len podobný, čo sa po grécky vyjadrovalo pojmom "homoiusios", kým výraz na vyjadrenie tej istej podstaty Krista s Bohom Otcom bol "homousios", teda takmer to isté slovo, ale bez jedného písmena v strede, bez jedného "i". Toto "i" sa nazýva v dejinách aj historická iota.
Pre historickú iotu povstalo mnoho krvavých bojov veriacich. Silvester sa ako prvý slobodne zvolený pápež bez strachu z toho, že ho cisár dá okamžite ako predstaveného kresťanov prenasledovať, nemohol sťažovať na nedostatok problémov. V mnohom mu pomohol cisár Konštantín Veľký, ale ten sám predstavoval pre cirkev nebezpečenstvo, keďže do nej chcel zasahovať. A tieto dve nebezpečenstvá sa akoby za Silvestrovho pápežovania podarilo eliminovať, keď cisár Konštantín pomohol Svätému otcovi v boji proti Ariovej historickej iote zvolaním cirkevnej synody do mesta Nicey. A Niceyjský snem odsúdil Ariov blud.
Pápež Silvester sa dostal do priazne cisára Konštantína zrejme zázračne. Cisár totiž ochorel na sloniu chorobu, ako ju vtedy volali, teda na prašinu. Celé telo mal pokryté výsypom a keďže sa snažil užívať aj pohanský titul pontifex maximus - teda titul najvyššieho kňaza - uveril aj pohanskému spôsobu liečby.
Podľa neho sa chorý na prašinu mohol výsypu zbaviť len tým, ak sa vykúpal v krvi nevinných malých detí. Cisárovi vojaci už zajali deti, aby ich povraždili, keď cisárovi, ktorý bol vychovávaný v kresťanskej viere svojou matkou, prišlo týchto detí ľúto. Prepustil ich na slobodu a matkám detí sa ospravedlnil tým, že ich odmenil za strach, ktorý prežívali.
V noci sa v sne cisárovi zjavili svätí apoštoli Peter a Pavol, ktorí ho pochválili za prejavené milosrdenstvo a poradili mu, aby sa s chorobou obrátil na pápeža. Silvester bol práve na vrchu Sorakte, dnes nazývaný Silvestrovým vrchom, kam sa utiahol pre nové pohanské prenasledovanie kresťanov v Ríme.
Cisár ho dal zavolať a Silvester sa nad ním tak úprimne modlil, až cisár zázračne vyzdravel. Cisár Konštantín dal postaviť aj chrám svätého Petra. A to priamo v bývalých Nerónových záhradách, kde kruto mučili prvých kresťanov, teda na úpätí vatikánskeho vŕšku.
Pápež Silvester zomrel 31. decembra v roku 335 ako šesťdesiatpäťročný, pričom funkciu Svätého otca vykonával 21 rokov. Po ňom nesie meno posledný deň v roku, ktorý je veselým a radostným pripomenutím si všetkého, čo sme v danom roku zažili.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 29. decembra 2013

Svätí na každý deň: 30. december - Gašpar del Bufalo

30. december
Gašpar del Bufalo


Stodvadsaťtri rokov od smrti svätého Gašpara del Bufalo, ktorého sviatok si dnes pripomíname, Svätý otec Ján XXIII. v chráme svätého Petra v Ríme na jeho adresu v roku 1960 povedal:
"Bol opravdivý a najväčší apoštol pobožnosti k presvätej Ježišovej krvi na svete."
V ťažkých časoch pre Taliansko v 19. storočí, keď Napoleon odvliekol v okovách pápeža z Ríma a Gašpara tiež vyhnali do vyhnanstva, si vyvolil ako cestu života presvätú Ježišovu krv. Skrze hlásanie úcty k nej obrátil množstvo bludárov a vrátil Rímu pokoj potom, ako sa z vyhnanstva vrátil do Večného mesta po Napoleonovom páde.
Vtedy začali Taliansko sužovať hordy zlodejov a násilníkov, ktorí sa ukrývali v horách. Gašpar nebol policajt a nemal ani žiadnu armádu, ale predsa ho pápež poveril úlohou, aby z Ríma urobil bezpečné mesto. Spoľahol sa na silu viery a hlásal Božie slovo aj tam, kde také niečo považovali priam za zločin, teda najmä medzi ateistami, ktorí sa ho chystali viackrát zabiť, ale nikdy to neurobili. Akoby sa presvätou Ježišovou krvou bránil. Oznamoval jej spásonosné účinky s takou radosťou a presvedčivosťou, že sa nik neodvážil mu ublížiť.
Gašpar del Bufalo sa však bál nechať vysvätiť za kňaza. Mal obrovskú úctu pred týmto povolaním. Jeho pokora je dojímavá, aj keď možno naivná a veselá, lebo Gašpar pocítil Božie volanie na cirkevnú službu až veľmi skoro. Už ako šesťročný sa postil a pokúsil sa aj ujsť rodičom, ktorí mali len jeho, aby mohol podľa svojho sna ísť hlásať evanjelium pohanom. A tento sen sa mu neskôr v dospelosti splnil, keď hlásal evanjelium novodobým pohanom priamo v rodisku v Ríme, kde sa 6. januára 1786 narodil. A keď tu koncom decembra v roku 1837 ako päťdesiatjedenročný zomrel, nik nepochyboval, že svet stratil veľkého svätca, ktorý vďaka úcte k presvätej Kristovej krvi dokázal vrátiť Rímu jeho dôstojnosť a pritom aj bezpečnosť.
Stál sám s krížom a s kalichom premenenej Kristovej krvi proti bandám lúpežných banditov schovávajúcich sa v horách. Tento slabý kňaz dokázal priam nemožné. Gašpar už ako dvadsaťdvaročný založil Zbožný spolok najsvätejšej Krvi a neskôr Kongregáciu misionárov najsvätejšej Krvi s tým, že svoje dielo rozšíril aj na rovnakú kongregáciu sestier. Tak získal armádu v podobe radových sestričiek a mníchov, ktorí bojovali proti chudobe, biede a bezbožnosti. Gašpar pochádzal zo skromných pomerov. Pomoci chudobným, z ktorých pochádzal, zasvätil celý život. Pritom aj on prežil pokušenia. Mohol sa vyhnúť vyhnanstvu, ak by odprisahal vernosť Napoleonovi, čo odmietol.
Po návrate do Ríma mu pápež uložil, aby sa venoval ľudovým misiám. Tak šiel hlásať Božie slovo pohanom vo svojej vlasti, keď už dobrovoľne opustil Rím a za prostriedok šírenia viery si vybral najsvätejšiu Kristovu krv. Tá spája veriacich do jednej rodiny a tú sa snažil Gašpar del Bufalo s úspechom obrátiť späť k Bohu v časoch po napoleonských vojnách, ktoré patrili k najstrašnejším v 19. storočí. Takže aj keď sa bál prijať vysviacku kňazstva, lebo sa cítil byť nehodným tejto pocty, životom dokázal prinavrátiť funkcii kňaza jej dobré meno.
Pre Slovákov má 30. december osobitný význam a môžu ho sláviť ako sviatok všetkých dobrých kňazov. V tento deň totiž v roku 1977 vznikla slovenská samostatná cirkevná provincia a kňazi už nepatrili do pôsobnosti biskupov v Maďarsku. Odvtedy môžu na Slovensku vykonávať svoju službu kňazi na prospech veriacich bez zásahov biskupov z iného štátu.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 28. decembra 2013

Svätí na každý deň: 29. december - Tomáš Becket

29. december
Tomáš Becket

Takmer štyristo rokov po smrti sa rozhodol anglický kráľ pozostatky svätca Tomáša Becketa navždy zničiť. Urobil tak Henrich VIII. v roku 1538. Becket zomrel 29. decembra 1170 na schodoch oltára svätého Benedikta v chráme v arcibiskupstve Canterbury. Na mieste, odkiaľ dával veriacim sväté prijímanie, ho zasiahli rany vrahov. Tí sekali mečami do Tomášovej hlavy, kým ešte volal:
"Zomieram v mene Pána Ježiša a za obranu Cirkvi!"
Predtým, než sa stal canterburským arcibiskupom, bol kráľovským lordom kancelárom. Vtedy Becket ešte nebol vysvätený za kňaza, ale len za diakona. Snažil sa o čo najlepšiu správu štátu, za čo ho kráľ Henrich II. odmeňoval. Keď sa uprázdnil stolec po canterburskom arcibiskupovi, ponúkol mu ho. Tomáš varoval Henricha II. slovami:
"Ak Boh dopustí, že budem arcibiskupom v Canterbury, isto vie, že sa skoro zmení vaša milosť a priazeň. Nech mi je dovolené povedať vášmu veličenstvu, že robíte niektoré veci, ktoré sa protivia cirkevným zákonom. Nuž sa bojím, že budete žiadať odo mňa niečo, čo nebudem môcť pripustiť. Moji nežičlivci vám nezabudnú predložiť môj nesúhlas ako zločin a použijú tento prostriedok, aby mi podkopali pôdu."
Ustúpil však kráľovej zaťatosti a prijal funkciu arcibiskupa. Do bodky sa naplnila jeho prorocká reč. Becket sa vzdal hodnosti lorda kancelára, čo sa Henrichovi II. nepáčilo. Po vysviacke za arcibiskupa začal hájiť Božie veci s rovnakou vervou, ako bránil práva úradu vo funkcii lorda kancelára. Vo funkcii arcibiskupa sa nezmenil. Bol rovnako horlivý ako predtým, len teraz slúžil Bohu a cirkvi, nie kráľovi a štátu. Jeho priority sa zmenili. Na prvom mieste bol Boh a až potom kráľ.
Túto skutočnosť využili jeho neprajníci a štvali kráľa proti Becketovi, až si Henrich II. vymyslel na arcibiskupa ťažkú skúšku. Rozhodol sa dostať cirkev pod svoju správu, čo Becket odmietol a navštívil Svätého otca, ktorý bol vtedy vo Francúzsku so žiadosťou, aby ho pápež zbavil úradu. Svätý otec ho požiadal, aby zotrval vo funkcii arcibiskupa v Canterbury naďalej, hoci aj v exile vo Francúzsku. Tomáša sa ujal francúzsky kráľ Ľudovít VII. Anglický kráľ považoval Becketov odchod za priznanie sa k neposlušnosti voči hlave štátu. Jeho rodinu vyhnal z Anglicka a zhabal mu majetok.
Po čase sa anglický kráľ pokúsil o úskok. Ponúkal na oko arcibiskupovi zmierenie, ak sa vráti do úradu. Tomáš jeho úskok prehliadol a Henricha odmietol, hoci ho na zmierenie nahováral aj Ľudovít. Francúzsky vládca sa na Becketa nahneval, že neprijal ponuku na zmier od Henricha, ale po čase pochopil jeho konanie a požiadal arcibiskupa o odpustenie.
Tomáš bol v exile vo Francúzsku sedem rokov, keď sa rozhodol pre radikálny krok, že sa vráti do Anglicka. Urobil tak v čase, keď mu všetci radili presný opak na čele s francúzskym kráľom. Keď chceli predtým od arcibiskupa, aby sa vrátil do Anglicka, Becket to odmietal, lebo vedel, že ide o úskok Henricha. Teraz, keď už bolo všetkým jasné, že sa do Anglicka nemôže vrátiť, rozhodol sa tam ísť arcibiskup z Canterbury dobrovoľne. Známe sú Becketove slová, že "keby ma mali aj na kusy rozsekať, nedal by som sa zdržať od toho, aby som nešiel k svojmu stádu. Nebojím sa ani umučenia, ani smrti."
Štyria dvorania sa na nepriamy popud Henricha II. rozhodli arcibiskupa zavraždiť. Urobili tak priamo v chráme za prítomnosti veriacich, ktorí odtiaľ s krikom ušli. Vrahovia tiež zomreli násilnou smrťou a v Anglicku vypukla občianska vojna, keď proti kráľovi povstali jeho synovia. Panovník spoznal svoj omyl, ospravedlnil sa pápežovi za vraždu arcibiskupa a zriekol sa nariadenia, aby veci cirkvi spadali pod kráľa. Rozhrešenia od Svätého otca sa dočkal až potom, ako vykonal verejné pokánie pri hrobe svätého mučeníka Tomáša Becketa. To, čo nedosiahol za života ako arcibiskup, získal od kráľa po svojej mučeníckej smrti.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 27. decembra 2013

Svätí na každý deň: 28. december - Neviniatka

28. december

Neviniatka

 
Pohanskí Rimania vnútili Židom za kráľa ctibažného vládcu Herodesa, ktorý bol z idumejského a nie zo židovského rodu. Herodes Židov nenávidel a oni jeho. Vymýšľal si na nich neznesiteľné dane, pričom Herodes žil v ustavičnom strachu, že mu siahnu na korunu. Tak to vyzeralo v čase, keď sa v judskom Betleheme narodil Ježiš Kristus. A Herodes nazývaný aj Veľký dal vyvraždiť mužské nemluvniatka v Betleheme do veku dvoch rokov, lebo sa bál, že narodený židovský kráľ mu vezme moc.
O narodení sa dopočul od Troch kráľov alebo mudrcov z východu, ako boli tiež nazývaní, ktorí sa šli pokloniť narodenému Ježiškovi a zastavili sa u Herodesa Veľkého. Ten sa dozvedel od veľkňazov a zákonníkov, že nový židovský kráľ sa mal narodiť v Betleheme a mal byť z Dávidovho rodu. Preto posadnutý mocou, dal zavraždiť aj vlastných synov Alexandra a Aristobula, lebo ich mal s manželkou Mariannou, ktorá pochádzala tiež z Dávidovho rodu.
Smrť nevinných obetí predznačila budúcu nevinnú smrť Ježiša, ktorý sa obetoval za všetkých ľudí. Traja mudrci, či králi ako sú nazývaní v ľudovej slovesnosti potom ako vďaka hviezde, ktorá šla pred nimi, našli v Betleheme dieťa a darovali mu zlato, kadidlo a myrhu, odišli späť domov inou cestou, než akou prišli. Boh im dal vo sne vnuknutie, aby sa nevracali k Herodesovi Veľkému do Jeruzalema a neoznámili mu, kde našli norodeniatko židovského kráľa, ako mu pôvodne sľúbili, že urobia, keď ešte len šli za hviezdou. V Matúšovom evanjeliu sa po odchode troch mudrcov z Betlehema ďalej píše:
„Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“
Jozef vzal Máriu a odišli s Ježišom do Egypta, a tak sa naplnili slová proroka:
„Z Egypta som povolal svojho syna.“
V Betleheme sa dnes nachádza malý kostolík, ktorý sa volá Jaskyňa Mlieka. Je v ňom jaskyňa vykopaná v bielom tufe. V nej sa podľa legendy Panna Mária schovávala pred útekom do Egypta a zatiaľ, čo kojila Ježiša, jedna kvapka jej mlieka spadla na skalu a celá jaskyňa úplne zbelela. Túto jaskyňu dnes udržiavajú Františkáni a stala sa cieľom púti matiek. Zaujímavosťou je, že sa sem chodia modliť aj moslimky, ktoré prosia Pannu Máriu o dar života a dostatok mlieka pre svoje deti.
V Betleheme majú jaskyňu aj sväté Neviniatka. Ide sa do nej od oltára v kostole svätej Kataríny najprv do jaskyne svätého Jozefa. Tu na pravom boku od oltára sa otvára vykopaná chodba v skale, ktorá vedie do Jaskyne Narodenia Pána a z ľavej časti oltára sa otvára druhá jaskyňa s oltárom zasväteným svätým Neviniatkam.
Herodes Veľký po zistení, že ho mudrci oklamali a neprišli mu oznámiť, kde sa narodil nový židovský kráľ, dal povraždiť v Betleheme a jeho okolí všetkých chlapcov do veku dvoch rokov. Tak sa naplnili slová proroka Jeremiáša:
„Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“
Sväté neviniatka sú považované za prvých mučeníkov kresťanstva. Svätý Augustín sa takto prihováral vo svojom diele šialenému Herodesovi:
„Čože ti osožila tvoja ukrutnosť, bezbožný a neľudský kráľ? Mohol si robiť mučeníkov, ale nemohol si nájsť Ježiša Krista, ktorého si chcel zavraždiť. Myslel si si, že po svojom príchode na tento svet ťa zhodí z trónu, ale zmýlil si sa. On neprišiel, aby si privlastnil chválu iných ľudí, ale aby dal svoju slávu. Neprišiel, aby uchvátil pozemské kráľovstvá, ale aby ponúkol nebeské kráľovstvo. Neprišiel, aby dostal do moci pozemské dôstojnosti a vlády, ale aby trpel nadávky a potupu. Neprišiel, aby mal hlavu korunovanú vladárskym diadémom, ale aby nosil tŕňovú korunu. A neprišiel, aby bol povýšený nad kráľovstvá, ale aby bol pribitý na kríž a tam pretrpel smrť.“
 
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 26. decembra 2013

Svätí na každý deň: 27. december - Ján

27. december
Ján


Po apoštolovi Jánovi nám zostalo v Novom zákone autentické svedectvo v podobe štvrtého evanjelia podľa Jána a prorocké dielo Zjavenie. Patril k Dvanástim, ktorých ustanovil Ježiš Kristus a bol z nich najmladší. Keď mal už vyše sto rokov, neprestával opakovať slová:
„Synáčkovia, milujte sa navzájom!“
Zomrel ku koncu vlády cisára Trajána okolo roku 110, ale predtým odpovedal na otázku, prečo na všetko hovorí dookola stále to isté. Udalosť zapísal svätý Hieronym a tak poznáme odpoveď svätého Jána:
„Lebo to prikázal Pán, a keď iba to robíme, stačí to!“
Také je posolstvo a poznanie svätého Jána. Stačí láska. Lebo Boh je láska. Evanjelium svätého Jána je považované aj za evanjelium Lásky a začína sa slovami:
„Na počiatku bolo slovo, to slovo bolo u Boha a Boh bol slovo. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“
Pritom slovo je tu spomínané ako logos - čo znamená aj základný zákon sveta, či v prenesenom význame Kristus. Logos pochádza z gréčtiny a tam sa v tom čase význam pojmu logos chápal aj v teogonickom - čiže bohorodnom zmysle. Odvodzovalo sa to tak, že ľudská myšlienka je „slovom“ rozumu. Preto aj druhá božská osoba - Kristus - je „slovom“, teda plodom prvej božskej osoby - Boha Otca. Vďaka Zjaveniu svätého Jána má zasa Európska únia vlajku v podobe dvanástich hviezd na modrom poli. Modrá je farba Panny Márie. V čase vynálezu kníhtlače nemecký maliar Albrecht Dürer nakreslil súbor grafík podľa Zjavenia, ktoré sa volá aj Apokalypsa. A tú hojne vydávali v stredoveku vďaka jej umeleckej a nábožensky výpovednej hodnote. Maliar zobrazil aj dvanásty verš Zjavenia svätého Jána, ktorý sa začína slovami:
„Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd.“
Preto má vlajka Európskej únie dvanásť hviezd, takže únia národov nezabudla na Máriu a na Krista.
Evanjelium podľa Jána sa považuje aj za duchovné evanjelium. Matúš, Marek a Lukáš opisujú skôr ľudskú podobu Ježiša, kým Ján božskú, hoci práve Ján poznal ako jediný z evanjelistov Ježiša ako ľudskú bytosť. Dokonca svätý Ján bol jediný apoštol z Dvanástich, ktorý stál pod Kristovým krížom. A pod krížom Ježiš povedal svojej Matke Panne Márii:
„Žena, hľa, tvoj syn!“
Potom povedal Jánovi:
„Hľa, tvoja matka!“
A od tej hodiny si ju Ján vzal k sebe. Stal sa pre Pannu Máriu jej náhradným synom za Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži a na tretí deň vstal z mŕtvych, pričom opäť nechýbal svätý Ján. Keď Mária Magdaléna oznámila Petrovi a Jánovi, že Spasiteľov hrob je prázdny, obaja sa tam ponáhľali. Ako prvý prišiel k hrobu mladší a rýchlejší svätý Ján. Bol spolu s apoštolmi vo večeradle, kde sa prvý krát zjavil Kristus Dvanástim. A Ján prvý spoznal Ježiša, keď sa po vzkriesení zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori.
Po nanebovstúpení Ježiša Krista boli svätý Ján spolu so svätým Petrom prvými apoštolmi, ktorí vykonali v mene Ježiša Krista zázrak uzdravenia. Šli sa modliť do jeruzalemského chrámu. Pri jeho bráne, ktorá sa volala Krásna, ich prosil o almužnu žobrák, ktorý bol od narodenia chromý. Peter a Ján mu povedali:
„Pozri sa na nás!“ A Peter pokračoval: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ Od narodenia chromý žobrák vstal a začal chodiť.
A svätý Ján bol jediný z Dvanástich apoštolov ustanovených Ježišom Kristom, ktorý nezomrel násilnou smrťou. Pred skonom nám zanechal jedinečné slová:
„Synáčkovia, milujte sa navzájom!“
Lebo ako nás poučil, len to stačí, stačí sa milovať navzájom pre spásu našich duší.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 25. decembra 2013

Svätí na každý deň: 26. december - Štefan

26. december
Štefan


Radostné na živote svätého Štefana je to, že ako prvý z kresťanov ukázal svetu odvahu pre vieru zomrieť. Pred ním sa za prvých mučeníkov kresťanstva považujú sväté Neviniatka, tie šli na smrť bez toho, aby o tom vedeli. On zomieral bez slova urážky voči vrahom, s modlitbou na perách:
„Pane, nezapočítaj im tento hriech.“
Prvým mučeníkom v kresťanských dejinách nie je apoštol. Prvý apoštol jeden z dvanástich, ktorých ustanovil Ježiš Kristus, zomrel až o desať rokov neskôr. Bol to Jakub Starší, brat apoštola Jána a dal ho okolo roku 42 sťať mečom kráľ Herodes Agripa I. Štefan nebol apoštol, ale kňaz. Boli síce úvahy, či tiež patril ku skupine širšieho počtu sedemdesiatichdvoch učeníkov Kristových, ale to v žiadnom prípade neznižuje mieru jeho obety, ak by to aj tak bolo. Je rovnako možné, že bol Grék a nemusel Ježiša osobne poznať. Štefan je prvý mučeník - svedok, ktorý za svedectvo, ktoré povedal pred židovskou veľradou, že Kristus je Syn živého Boha, priniesol najvyššiu obeť - vlastný život.
Židia ho na veľrade začudovaní počúvali, keď im Štefan hovoril zo Skutkov apoštolov z Nového zákona pre nás už známu reč:
„Vy tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému. Vy takisto ako vaši otcovia. Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi. Vy, čo ste prostredníctvom anjelov dostali Zákon, ale nezachovávali ste ho.“
Táto reč ťala do živého. Neohrozene im pripomínal ich hriechy. Mohol tak spraviť z viacerých dôvodov. Aj preto, že sám bol vysväteným kňazom. Dokonca podľa Skutkov apoštolov, ktoré spísal neskôr evanjelista Lukáš, bol svätý Štefan prvým kňazom vysväteným dvanástimi apoštolmi. Stalo sa tak potom, ako po Ježišovom vystúpení do neba apoštoli ohlasovali evanjelium a rástol počet veriacich. A dvanásti apoštoli nestihli obslúžiť všetkých. Dvanásti zvolali učeníkov a povedali im:
„Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich.“
Ako prvý je uvádzaný Štefan s dovetkom, že šlo o muža plného viery a Ducha svätého. Potom sa v Skutkoch apoštolov spomínajú ďalší šiesti Filip, Prochor, Nikanor, Timon, Parmenáš a Mikuláš. Ďalej sa v skutkoch píše:
„Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky.“
Takto ich vysvätili za diakonov, lebo z gréčtiny diakonia znamená služba. Štefan ohlasoval evanjelium nekresťanom. Hádali sa s ním o viere podľa skutkov Libertínčania, Cyrénčania, Alexandrijčania, ľudia z Cilície a Ázie. Štefanovu reč nevedeli vyvrátiť. Obžalovali ho pred židovskou veľradou s falošnými svedectvami, že sa vraj snažil rozvrátiť Mojžišovu vieru a hovoril proti jeho Zákonu. A Štefan začal svoju neohrozenú reč, z ktorej boli užasnutí, keď ho počúvali, ale sa naňho nahnevali, lebo im pripomínal ich hriechy. Štefana už nechceli ďalej počúvať. V Skutkoch apoštolov sa o tom píše:
„Pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha. Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli.“
A potom ho vyvliekli za Jeruzalem, kde ho bez súdu ukameňovali. Sviatok svätého Štefana pre jeho prvé mučeníctvo sa zaviedol okolo roku 380, kedy sa ustanovil aj sviatok Vianoc. Svätý Augustín o svätom Štefanovi napísal:
„Keby som mal opísať len tie zázraky, ktoré sa týkajú uzdravení na príhovor svätého Štefana, bolo by na to treba mnoho kníh.“
Štefan pôsobil v prvej cirkevnej obci v Jeruzaleme v gréckej skupine. Usudzuje sa, že bol možno sám Grék, lebo meno Štefan má grécky pôvod a znamená korunovaný, ovenčený.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 24. decembra 2013

Svätí na každý deň: 25. december: Narodenie Pána

25. december
Narodenie Pána


Tento deň je najradostnejší z celého roka. Je to sviatok „Svätého svätých“ - ako sa píše v knihe proroka Daniela. A svätý Augustín dodáva:
„Keby človek nebol zhrešil, Syn človeka by nebol prišiel.“
Je to sviatok, keď sa nebo priblížilo k Zemi, o čom knieža teológov a učiteľ cirkvi svätý Tomáš Akvinský hovorí:
„Človek v raji zhrešil, vzbúril sa proti Stvoriteľovi, ktorý ho stvoril, ktorého mal vedome a dorovoľne poslúchať, ako človekovi podľa vôle Stvoriteľa mu malo slúžiť všetko ostatné stvorenie: Zem, rastliny, zvieratá. Keď sa však človek vzbúril proti Stvoriteľovi a robil si, čo chcel on a nie Boh, aj ostatné stvorené veci prestali poslúchať človeka každé svojím spôsobom. Vzduch nebol už tak čistý ako predtým, slnko veľa stratilo zo svetla a tepla, zem rodila viac tŕnia a bodľače, zvieratá zdiveli a napĺňali tichý raj divým revom. A človek bol medzi nimi už ako kráľ bez koruny, s hanbou na čele, s hriechom na duši, so smrťou v srdci, biedny a zúbožený.“
Narodením Ježiša Krista sa táto pravda pomenovaná Akvinským zmenila.
Je dokázané nielen z biblie, ale aj vedecky, že Ježiš skutočne žil, hoci mnohí nepriatelia kresťanstva tvrdili opak. Židovský dejepisec z prvého storočia Jozef Flavius v diele Židovské starožitnosti napísal:
„V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho vôbec možno nazvať človekom, lebo bol divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu. Naši poprední ľudia ho obžalovali u Piláta, ktorý ho dal ukrižovať, ale tí, čo ho od počiatku milovali, zostali mu verní. Na tretí deň sa im ukázal živý, ako to zvestovali Boží proroci.“
V židovskom Talmude, ktorý je zbierkou predpisov židovských rabínov z druhého až šiesteho storočia sa zasa píše:
„Vo veľkonočný predvečer bol ukrižovaný Ježiš.“
Pohanský rímsky dejepisec Suetonius spomína Krista a Tacitus v diele Annales napísal:
„Kristus bol za čias cisára Tibéria prokurátorom Pontským Pilátom popravený.“
Po objave francúzskeho vedca d´Antugnyho už o žití Ježiša nemožno pochybovať. Našiel list veliteľa fenickej légie v Palestíne adresovaný rímskemu cisárovi. V ňom podal vojenský, dnes by sme povedali policajne presný opis Ježiša Nazaretského. Tento list si pripomeňme celý:
„Buď pozdravený, cisár Tiberius, od Publia Lentulla. Objavil sa tu človek, ktorý, ako sa zdá, je držiteľom mimoriadnej moci. Ľudia ho nazývajú veľkým prorokom. Jeho prívrženci ho nazývajú Božím synom a jeho meno je Ježiš Kristus. Skutočne každý deň možno počuť podivuhodné veci o Ježišovi. Raz kriesi mŕtvych, inokedy uzdravuje chorých a celý Jeruzalem ho obdivuje pre jeho neobyčajné učenie. Jeho výzor je takýto: majestátna tvár vyžaruje pôvab, takže všetkých, ktorí sa na neho dívajú, preniká láska a súčasne i úcta. Je to človek vysokej postavy, ale veľmi súmernej. Vlasy zlatej farby mu hladko splývajú a pokrývajú hlavu až po uši. Odtiaľ padajú okolo krku v malých lesklých vlnách na ramená. Výzor jeho tváre, ktorá je príjemná, jemná, je prísny a na každého pôsobí zvláštnym dojmom. Má čisté vysoké čelo, pleť jeho tváre je mimoriadne jemná, biela a bledočervená. Má pekné ústa i nos. Fúzy a briadka sú husté, a zlatej farby ako aj jeho vlasy. Hovorí sa, že jeho čistá ružová tvár s briadkou rozdelenou v strede je neporovnateľne krásna, takže nie je možné sa mu dlho dívať do tváre, lebo oslepuje oči. Črtami, bledomodrými očami a zlatými vlasmi sa podobá svojej matke, ktorá je najkrajším a najpôvabnejším zjavom, aký tam možno vidieť. Jeho reč je rozhodná, vážna, čistá a nie je možné napadnúť ho. Je najčistejším výrazom vlastností a pritom svedčí o takej múdrosti, že prevýši aj najväčších spisovateľov a vedcov. V kázaní je prísny, pri vyučovaní nežný, láskyplný a neodolateľný. Chodí bosý a holohlavý. Zďaleka sa mu posmievajú, ale v jeho blízkosti sa pred ním chvejú. Ešte nikto ho nevidel sa smiať, ale skôr plakať. Tí, s ktorými sa stretáva, sú dobrí a zdraví. Pritom ma však zlí ľudia obťažujú, aby som ho pred tebou, veličenstvo, obžaloval, lebo jeho učenie je podľa ich názoru zlé a škodí tvojej vážnosti, lebo hlása, že kráľ a jeho poddaní si sú pred Bohom rovní. Očakávam tvoj rozkaz v tejto veci, aby som ho mohol ihneď vykonať!“
Ježiš sa narodil v júdskej krajine v meste Betleheme, v ktorom sa narodil aj starozákonný kráľ Dávid. Prorok Micheáš v Starom zákone predpovedal, že práve v Betleheme sa narodí Mesiáš. V Starom zákone je viac proroctiev, ktoré predpovedali túto udalosť. Prorok Izaiáš hovoril:
„Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“
O narodení Ježiša hovorí úplne presne Nový zákon, ale dočítame sa o ňom aj v liste apoštola Pavla Galaťanom, ktorý vznikol pred evanjeliom podľa Lukáša, kde sa píše:
„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Lebo ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče! A tak už nie si otrok, ale syn, a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.“
Narodením Ježiša si pripomíname naše synovstvo dané nám od Boha a naše dedičstvo, ktoré sme narodením Krista Pána získali - je ním nebo a život večný. Získame ich nie za dobré skutky, ale ako apoštol Pavol vysvetlil v liste Titovi, vďaka spasiteľovi:
„Keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale pre svoje milosrdenstvo, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života.“
Boh sa stal v Betleheme človekom, aby sa človek stal Božím dieťaťom. V jaskyni narodenia Pána v Betleheme je na zemi na mramorovej doske štrnásťcípa strieborná hviezda s latinským nápisom:
„Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus.“
Odtiaľ skauti každoročne roznášajú do príbytkov veriacich na celom svete betlehemské svetlo, ktoré symbolizuje túto udalosť v dejinách ľudstva. Na Slovensku sa o polnoci začne v chrámoch oslava Narodenia Pána polnočnou svätou omšou nazývanou „utiereň“ preto, lebo staroslovensky sa ráno nazývalo utro. Potom sa na úsvite slúži druhá svätá omša pomenovaná podľa poklony pastierov „Pastierska“ a za dňa tretia omša nazývaná „Anjelská“, ktorá pripomína veriacim spev anjelov pri Pánovom narodení:
„Sláva Bohu na výsostiach a na Zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 23. decembra 2013

Svätí na každý deň: 24. december - Adam a Eva

24. december
Adam a Eva


Sviatok Adama a Evy sa slávi ako pamiatka na našich prarodičov, aj keď obaja neboli vyhlásení za svätých, ale mnohí svätí cirkevní otcovia vyslovili vieru, že boli obaja spasení. A to aj napriek tomu, že spomienka na Adama a Evu je spomienkou na náš dedičný hriech, s ktorým prichádzame na svet a zmýva ho z nás až svätý krst. V opise prvotného hriechu, keď Eva zvedená diablom jedla v raji zo stromu poznania dobra a zla, na čo naviedla aj Adama, je už daný od Boha prísľub narodenia Spasiteľa. Podľa Prvej knihy Mojžišovej povedal Boh hadovi, ktorý naviedol Evu na prvý hriech:
„Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
Teda zo ženy vzíde potomstvo, ktoré rozšliape diabla, čo sa aj stalo narodením Spasiteľa zo ženy Márie. V knihe Genezis sa píše, že Adam nazval ženu menom Eva - čo znamená život, lebo sa stala matkou všetkých žijúcich. Tak sa stala matkou padlých ľudí, kým Mária matkou duchovného života, ktoré prinieslo pre ľudí vykúpenie. Presne v duchu slov, aké vyslovil apoštol Pavol v liste Rimanom, že tak ako previnenie jedného - teda Adama - prinieslo odsúdenie všetkým, tak spravodlivosť jedného - Ježiša Krista - priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život. Svätý Pavol doslova píše:
„Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“
A Pavol pokračuje:
„Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar... Lebo ako skrze neposlušnosť jedného človeka mnohí sa stali hriešnymi, tak aj skrze poslušnosť jedného človeka mnohí budú ospravedlnení.“
V Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol pripomína:
„Ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“
Vo veľkonočnom chválospeve Exsultet v omšovej knihe náboženských textov v misále sú zaujímavé tvrdenia. Píše sa tam, že Adamov hriech bol potrebný a bol zotretý Kristovou smrťou. V ďalších veršoch sa hovorí:
„Šťastná vina, ktorá si zaslúžila takého vznešeného a veľkého Vykupiteľa. On - Kristus - za nás splatil večnému Otcovi Adamov dlh a svätou krvou zotrel úpis starého hriechu.“
Adam a Eva jedli zo stromu poznania dobra a zla s túžbou, aby boli ako Boh. Tak ich naviedol diabol v podobe hada. On im tvrdil, že ak budú jesť ovocie, hoci im to Boh zakázal, budú múdri ako on. Zatiaľ Boh pred Adama a Evu dal túto skúšku zjavne preto, lebo chcel, aby sa obaja slobodne rozhodli pre uctenie si Boha, že budú zachovávať jeho vôľu. Adam sa vyhováral na Evu a Eva na hada, keď stvoriteľ prišiel na to, že jedli ovocie zo zakázaného stromu. Boh prisľúbil čas, keď bude zlo a diabol, ktorý ho rozosieva, porazený. Zvíťazil nad ním Spasiteľ, ktorý sa narodil z Márie Panny. Kým Adama na hriech naviedla Eva, tu Mária Panna sa stala Bohorodičkou vďaka svätosti. A tak je pre nás deň Adama a Evy sviatkom, v ktorom si pripomíname hriešnosť, ale aj šancu, ako dosiahnuť vďaka Kristovej obete milosť pred Bohom za naše hriechy. O Adamovi a Eve vieme, že po vyhnaní z raja sa im narodili synovia a dcéry. Menovite sa spomínajú iba traja synovia: prvorodený Kain, Ábel a Set. Kain zabil brata Ábela, za ktorého ako náhrada sa Adamovi a Eve narodil syn Set. Z biblie ešte poznáme Adamov vek, keď zomrel mal deväťstotridsať rokov a to, že jeho synovia prinášali z úcty k Bohu obetné dary, lebo sa túžili so stvoriteľom zmieriť. Znamená to, že Adam a Eva viedli deti k úcte k Bohu. Dokonca svätý Irenej dôvodí, že Adam musel dosiahnuť konečnú spásu, lebo inak by nebolo víťazstvo Krista nad diablom úplné.
To isté si mysleli aj iní svätci ako svätý Hieronym, či svätý Augustín. Preto si na Adama a Evu spomíname v jeden deň a práve pred dňom narodenia Spasiteľa. Zároveň je to deň radosti, lebo pri slávnostnej večeri sa už tešíme z narodenia Krista nášho Pána, ktorý sa za nás obetoval, aby sme získali spásu a život večný, čím Kristus porazil diablove dielo začaté pokúšaním Adama a Evy, ktorých hriech nám priniesol smrť tela.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 22. decembra 2013

Svätí na každý deň: 23. december - Ján Kentský

23. decemberJán Kentský


Dobrý učiteľ je ako dobrý otec, stráži svoje deti pred nástrahami života. Takým dobrým učiteľom bol svätý Ján Kentský, ktorý sa po smrti stal národným patrónom Poliakov. Žil v 15. storočí. Zomrel vo veku osemdesiatri rokov 24. decembra 1473 a pochovaný je v univerzitnom chráme svätej Anny v Krakove.
Dobrý učiteľ je nielen taký, ktorý dokáže žiakov usmerniť a zaujať. Pomôže im nielen v štúdiách, ale aj v živote. Ján Kentský zaujímal žiakov najväčším lákadlom, aké existuje - osobným príkladom. Darmo by učiteľ hovoril žiakom, aby nepili a nefajčili, ak by ho tí videli niekedy opitého s cigaretou v ústach.
Ján bol kňazom a profesorom teológie. Posledných tridsaťpäť rokov života nejedol mäso a nepil víno. Všetko, čo zarobil, rozdal chudobným a chorým. Jedol len toľko, aby prežil. Štyrikrát sa vybral peši z Krakova až do Ríma, aby ako hovoril, si ťažkosťami cesty odpykal už na Zemi očistec.
Žil život svätca, aby pritiahol ďalších študentov k tomuto spôsobu života najsilnejším výchovným prostriedkom - príkladom. Aj dnes, ak by sme putovali do Ríma peši a nemuseli by sme tam ísť ani z Krakova, ale stačilo by sa nám tam vybrať trebárs z Banskej Bystrice, by sa nám mohlo stať to, čo vtedy pred päťsto rokmi Jánovi Kentskému. Prepadli ho zbojníci. A tí mu chceli vziať peniaze.
Povedal, že im dal už všetko, čo pri sebe mal. Ale až keď odišli, spomenul si, že si zašil ešte trochu peňazí do plášťa, aby mal na cestu späť z Ríma. Kričal preto na zbojníkov, aby sa vrátili, že zabudol ešte na peniaze, o ktoré ho môžu okradnúť. Zlodeji sa zahanbili a vrátili mu, čo mu ukradli a prosili ho o požehnanie, aby im Boh odpustil hriechy a priviedol ich na dobré cesty.
Predstavme si, že by nás prepadli zlodeji na tmavom chodníku, keď kráčame v noci domov, či by sme dokázali zlodejov zavolať späť, že ešte niečo máme, čo nám neukradli. Aj keby sme to spravili, ešte by to nemuselo znamenať, že by sa zlodeji, ktorí by nás okradli, rovnako obrátili k Bohu ako tí zlodeji, ktorí okradli Jána Kentského. Tento kňaz a svätec na zlodejov volal s úmyslom úprimne sa priznať, že má ešte peniaze, nekalkuloval zrejme s tým, že ich obráti. Možno myslel na to, že na zlé chodníčky ich priviedla bieda a im sa peniaze hodia skôr, než kňazovi, ktorý podľa vlastnej skromnej mienky nič nepotreboval.
Svätý Ján pochádzal z mestečka Kenty, preto sa volal Kentský, bol chvíľu farárom, ale fary sa vzdal, keďže cítil, že ako učiteľ môže pre väčšie množstvo ľudí urobiť viac. Žil ako profesor veľmi skromne a podľa vzoru svätého Augustína si popísal steny izby citátmi z náboženských kníh. Celé noci nespal, ale sa modlil. Žiakov viedol k tomu, aby pochopili myšlienku svätého Ambróza, že "život je dôležitejší ako učenosť, lebo dobrý život je aj bez učenosti príjemný Bohu, ale naopak učenosť bez primeraného života," nie je príjemná.
Tesne pred smrťou rozdal všetko, čo ešte mal a zomrel v úplnej chudobe. Krátko po smrti v roku 1473 sa na jeho hrobe udialo viacero zázrakov.



Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 21. decembra 2013

Svätí na každý deň: 22. december - Františka Xaveria Cabrini


22. december
Františka Xaveria Cabrini


Dnes si pripomíname prvú uznanú sväticu, ktorá žila v Spojených štátoch amerických - Františku Xaveriu Cabrini. Táto útla radová sestrička vykonala obrovské misionárske dielo na americkom kontinente. Vo filmoch americkej produkcie z nemocničného prostredia sú nápisy nemocníc, ktoré sa volajú po Krištofovi Kolumbusovi. Tieto Kolumbove nemocnice založila práve ona.
Meno Xaveria si vybrala sama, lebo túžila naplniť vôľu svätého Františka Xaverského, ktorý ako veľký apoštol Ázie zomrel pred bránami Číny. Aj Františka Xaveria chcela odísť z rodného Talianska na misie do Číny, ale Svätý otec ju od toho odhovoril. Požiadal ju, nech jej Čínou je Amerika.
Františka sa narodila v roku 1850 ako posledné trináste dieťa v rodine roľníkov. Prebiehalo veľké vysídľovanie chudobných Talianov do Spojených štátov amerických. Chýbali im kňazi. Taliani v Amerike osídľovali okrajové štvrte veľkomiest, kde pracovali často za najnižšiu mzdu, keďže neovládali angličtinu. Františka Xaveria prišla o oboch rodičov, keď mala 20 rokov a začala sa starať o siroty v Taliansku. Založila pre ne Dom Prozreteľnosti, ktorý si pod jej vedením získal meno a prevzal ho do správy štát.
Prosila biskupa v Lodi, kde sa neďaleko Milána narodila, aby mohla odísť do kresťanských misií. A biskup jej odpovedal, že žiadne združenie misionárok nepozná, nech ho založí. Tak vznikla spoločnosť Misionárok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorej stanovy schválil pápež s nadšením s tým, aby Františka šla radšej do Ameriky akoby šla do Číny. Do New Yorku prišla ako tridsaťdeväťročná. Keď 22. decembra 1917 zomrela vo veku šesťdesiatsedem rokov, poznala a milovala ju celá Amerika.
Založila tu šesťdesiatsedem domov pre siroty a pre chudobných chorých spomínané Kolumbove nemocnice. Smútilo za ňou päťtisíc sirôt a vyše stotisíc pacientov, ktorí sa liečili v ňou spravovaných nemocniciach po celých Spojených štátoch. Františka Xaveria bola neúnavnou misionárkou Nového sveta, ktorá dokázala vyprosiť od ľudí a vymodliť od Boha hojnosť darov pre nešťastníkov, ktorí nemali toľko šťastia ako pár vyvolených emigrantov.
Jej kanonizácia prebehla nezvyklo rýchlo, lebo na ňu vydal pápež dišpenz od povinnej päťdesiatročnej lehoty od smrti. Cabrini sa stala nebeskou patrónkou všetkých emigrantov. Emigrovala, aby mohla pomáhať. Hľadala chudobných, biednych a chorých. Často ich nachádzala medzi deťmi. Dokázala im rozdať toľko lásky, ako máloktorá mama stihne za celý život. Mamy totiž nemajú päťtisíc detí.
Františka sa narodila v siedmom mesiaci tehotenstva. Bola rýchla pri narodení a potom v práci, či v smrti, ba aj po nej, keď za svätú bola vyhlásená už v roku 1946, hoci zomrela v roku 1917. Jej kliniky, ošetrovne a sirotince sa rozšírili zo Severnej aj do Strednej a Južnej Ameriky. Boli známe aj v Európe vo Francúzsku, v Španielsku, či v Anglicku. Takže počet sirôt, ktoré v nej mali starostlivú matku bolo oveľa viac.
Jej súčasník Svätý otec svätý Pius X. ju nazval "pravou apoštolkou evanjelia," a v Amerike si ju ako svätú pripomínajú nielen katolíci, ale aj protestanti, či nekresťania. Také veľké veci vykonala za 28 rokov, ktoré prežila v Spojených štátoch Amerických táto drobná a útla žena, ktorá sa neustále na každého milo usmievala. Prinášala ľuďom lásku a spolu s ňou aj radosť do sŕdc, že niekto je taký dobrý.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 20. decembra 2013

Svätí na každý deň: 21. december - Peter Kanizský


21. december

Peter Kanizský


Je obrovskou radosťou hovoriť o svätom s menom Peter Kanizský, ktorý sa narodil 8. mája v roku 1521 v Nimwegene v Holandsku. Považovali ho za apoštola Nemecka. Kým tam odcestoval z poverenia pápeža, šiel sa pomodliť do chrámu svätého Petra v Ríme. Prosil v ňom apoštola o pomoc pri šírení kresťanskej náuky po tom, ako Martin Luther vniesol medzi veriacich nové náboženstvo. Peter prišiel do Nemecka, ktoré bolo pre katolíkov ako po vymretí. Keď kázal vo Viedni, počúvalo ho na začiatku desať osôb. Onedlho už na jeho kázne chodil taký zástup ľudí, že sa nezmestili do Dómu svätého Štefana.
Peter Kanizský ochránil od reformácie Poľsko. Teda nebol len apoštolom Nemecka. Osobitne pritom pomohol aj Slovákom. Vďaka nemu vzniklo jezuitské kolégium v Trnave, ktoré prinieslo množstvo dobrého ovocia pre celé Slovensko. Sedem rokov kázal v Augsburgu. Keď tam prišiel, bolo okolo päťdesiat ľudí v kostole. Mesto sa premenilo k mravnému životu. Peter sa zameral na mládež.
Spolu s trnavským kolégiom založil dohromady dvanásť jezuitských škôl s internátmi. Teda sa staral o mladých aj v čase ich voľna. Bol vyslancom augsburgského arcibiskupa na všeobecnom cirkevnom sneme v Tridente, ale to všetko, čo sme doteraz zo životopisu vyčítali je málo oproti tomu, čo ešte urobil. Napísal vyše tridsať nábožných odborných, aj výkladových kníh. A tie vychádzali v mnohých vydaniach vo viac ako trinástich jazykoch. O Petrových knihách sa hovorilo, že urobili viac ako niekoľko stoviek misionárov. Prišiel na to, že tam, kam nemôže ísť sám, príde napísané slovo.
Zostavil tri súbory kresťanskej náuky - tri Katechizmy. Jeden dával odpovede na 223 otázok viery a náboženstva a slúžil pre univerzity. Druhý bol Malý katechizmus s odpoveďami na stodvadsaťštyri otázok a slúžil na výučbu na stredných školách. Tretí Najmenší katechizmus odpovedal na päťdesiatdeväť otázok.
Na začiatku svojej cesty takmer úplne poblúdil. Stalo sa tak preto, lebo pochádzal z bohatej rodiny. Mama mu zomrela, keď bol malý a otec naňho nemal čas. Tak ho zveril do výchovy učiteľa. A tento pedagóg bol neporiadny. Peter Kanizský sa dostal takmer na šikmú plochu hriechu. Vtedy zasiahla prozreteľnosť v podobe nového učiteľa. Ten už neučil Petra pre peniaze jeho otca, ale pre spásu jeho duše. A Peter sa začal hanbiť za predchádzajúci ľahtikársky život. Tam došlo k jeho prvému obráteniu. Kanizský získal nový cieľ, ktorý zhrnul do tohto posolstva:
"Kto pomáha, aby mládež dostala dôkladné vzdelanie a mravnú výchovu, ten skutkom upevňuje náuku a Kristov príklad. Stane sa účastným toho dobrého, čo tí mladí ľudia neskoršie vykonajú. On ich ochraňuje ako anjel strážca a môže očakávať od Boha osobitnú odmenu."
Akoby tieto slová hovoril o sebe. On sa stal účastným toho dobrého, čo mladí ľudia neskoršie vykonali dobré vďaka vplyvu slov Petra Kanizského. Narodil sa ako prvý z dvanástich detí. Osem detí mal neskôr jeho otec s druhou manželkou po smrti Petrovej mamy. Mal šťastie od Boha na macochu, ktorá sa oňho starala ako vlastná mama. Do Nemecka odchádzal s osobitným požehnaním Ignáca z Loyoly a dokázal ho plne využiť. Vo veku 76 rokov zomrel v roku 1597 so skromnými slovami:
"Ty, Pane, vieš, že za svoje práce som nijaké výhody nehľadal, ani neprijal."
Z ohromného dedičstva po otcovi polovicu rozdal chudobným a druhú polovicu venoval na zakladanie jezuitských kolégií, aj toho nášho v Trnave. Z pyšného bohatého mladíka zostal pokorným chudobným jezuitom pochovaným v kostole kolégia svätého Michala v nemeckom Freiburgu.




Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 19. decembra 2013

Svätí na každý deň: 20. december - Ján František Regis

20. december

Ján František Regis


Spoločnosť Ježišova získala v 17. storočí oddanú dušu v podobe svätého Jána Františka Regisa, ktorého výročie si dnes pripomíname. Narodil sa v roku 1597 v rodine pochádzajúcej z drobnej dedinskej šľachty a venoval sa misiám pre chudobných vo Francúzsku, hoci túžil po zahraničných cestách. Ján František dokázal spojiť dobročinnosť s jednoduchým jazykom. Aj dnes majú také slová zázračný účinok, ktoré dokážu prejsť do sŕdc čo najväčšieho počtu poslucháčov. Mal úspech ako kazateľ, aj ako kňaz. O jeho diele v podobe dobroty, ktorú rozdával, môžeme povedať, že bolo naplnením Kristových slov o poslaní apoštolov hlásať evanjelium chudobným.
Bez váhania sa obetoval už pri morovej epidémii, v čom mu bránili jeho nadriadení. Potom žobral pre chudobných najnutnejšie veci na prežitie so slovami, ktorým nik nemohol odolať. Hovoril:
"Pre nahého Krista, pre chudobného Krista, pre Spasiteľa bez strechy."
Takýmto žobraním akoby kázal. Videl nahého a chudobného Ježiša bez strechy v každom chudobnom človeku. Ján František Regis mal taký dar reči, že jedna žena po vypočutí jeho kázne povedala:
"Šťastná matka, ktorá priviedla na svet tohto syna a šťastná i ja, ktorá som ho mohla počuť kázať!"
Regis dokázal hovoriť jednoduchým spôsobom, aby mu každý rozumel, keď vysvetľoval tajomstvá viery. Kňazstvo chápal ako poslanie ohlasovať evanjelium doslovne. Regisova veľká viera v jeho súčasníkoch vzbudzovala úžas a radosť.
Vďaka viere dostal Ján František Regis od prozreteľnosti ďalší dar, ktorý v nás aj dnes vzbudzuje údiv. Dostal dar schopnosti zázrakov u ťažko chorých ľudí. Potom, ako sa modlil nad chorými, sa zázračne uzdravovali. Stal sa akýmsi lekárom viery, lebo vierou liečil chorých a najmä chudobných ľudí, ktorí na iného lekára nemali prostriedky. Od Boha získali najlepšieho lekára. Regis sa nikdy touto schopnosťou nevystatoval, ale naopak, pokorne sa snažil poukázať na to, že jeho zásluhy sú ničotné. Je známy Regisov výrok, že "vždy, keď Pán Boh obráti zarytého hriešnika, stáva sa oveľa väčší zázrak."
Neostal len pri žobraní pre chudobných a pri modlení za chorých. Obetavo sa staral o padlé dievčatá a ženy. Tie najprv posielal do dobrých rodín, aby sa v nich polepšili, ale neskôr pre nich založil domov, ktorý nazval útočišťom a sám v ňom obete i šíriteľky hriechu viedol k pozdvihnutiu z morálneho bahna.
Tak ako žil, Ján František Regis aj zomrel - teda v práci. V noci šiel do zapadnutej dedinky La Louvesc, kde slúžil 24. decembra omšu. Keď tam prišiel po celonočnom blúdení v horách zaviatych snehom, nedal si oddych a slúžil omšu, spovedal aj 25. decembra na sviatok Narodenia Krista Pána. Na svätého Štefana na druhý deň slúžil poslednú omšu v živote. Po nej spovedal a večer omdlel. Mal zápal pľúc. Zomrel vo veku 43 rokov pri plnom vedomí, keď prítomným povedal:
"Vidím nášho Pána a Pannu Máriu, ktorí mi otvárajú raj!"

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 18. decembra 2013

Svätí na každý deň: 19. december - Urban V.

 

19. december

Urban V.

 
V čase televíznych prenosov sme svedkami rôznych udalostí vo svete. Dnes pripomínaný pápež Urban V. však žil v dobe, kedy televízia neexistovala. Svoju smrť však pripravil ako verejnú udalosť pre všetkých veriacich. Jednoducho opustil prepychový pápežský palác v Avignone, kde vtedy sídlil Svätý otec, a dal sa preniesť k chudobným mníchom. Tu si dal Urban V. posypať rehoľné rúcho popolom a potom dal otvoriť všetky dvere, aby každý videl, ako zomiera pápež. Zomieral v pokore ako svätec 19. decembra 1370.
Bol v poradí šiestym zo siedmych pápežov, ktorých sídlo nebolo v Ríme, ale vo francúzskom meste Avignon. Tu bolo sídlo pápeža pre celý kresťanský svet sedemdesiat rokov. Historici tento čas označujú pojmom ako doba avignonského zajatia. Rím bol pre neustále boje nebezpečným mestom, do ktorého sa snažil Urban V. vrátiť úrad Svätého otca, ale sa mu to nepodarilo natrvalo. Švédska princezná svätá Brigita dopredu odrádzala Urbana V. od úmyslu opustiť Rím a stiahnuť sa do Avignonu, keď už raz bol v Ríme. Predpovedala mu, že ak sa Urban V. do Avignonu vráti, onedlho zomrie. Urban V. sa snažil chrániť pápežský úrad a myslel si, že do Avignonu ide len na krátku chvíľu, tu však naozaj zomrel.
Vážili si ho pre jeho nezvyčajné ľudské vlastnosti, ktoré mu prinášali chýr svätosti. Uznával ho aj slávny taliansky básnik Francesco Petrarca, ktorého v roku 1341 v Ríme na Kapitole korunovali vavrínovým vencom na básnika. Napriek srdečnej podpore zo strany rímskeho ľudu sa Urban V. vrátil do Francúzska. Ochranu mu síce zabezpečoval nemecký cisár Karol IV., ale pápež nechcel využívať nemeckú ochranu dlhodobo v nepokojnom Ríme.
Hoci Urban V. pochádzal z Francúzska, k Taliansku ako k tradičnému štátu, kde má stáročia sídlo hlava katolíckej cirkvi s výnimkou spomínaného sedemdesiatročného avignonského zajatia, mal vrelý vzťah. Pápežská kúria ho totiž pred vyhlásením za Svätého otca využívala na diplomatické cirkevné úlohy práve v Taliansku.
Najprv chodieval k vládcom Milána a neskôr bol u neapolskej kráľovnej Jany I. V Neapole ho zastihla aj správa, že bol zvolený za pápeža, hoci nebol kardinálom a ani biskupom. Aj po zvolení za pápeža si udržal prísné mníšske zvyky rádu svätého Benedikta. Nosil rehoľné rúcho, v ktorom aj zomrel. Boha si ctil viac ako svetskú slávu a nezabúdal ani na Rím, hoci mal sídlo vo Francúzsku.
Potom ako sa Lateránska bazilika v roku 1360 úplne zrútila, dal ju opäť vystavať a hlavný oltár je v nej dodnes tak, ako ho dal ozdobiť Urban V. Hlavy oboch apoštolov svätých Petra a Pavla nechal uložiť do strieborných schránok. Sám žijúc veľmi skromne podporoval na štúdiach okolo tisíc žiakov na univerzitách v Európe.
Právom ho považujú za najlepšieho pápeža z obdobia, kedy bolo sídlo Svätého otca v Avignone. Tamojší palác bol až do čias Napoleona Bonaparta majetkom Svätej stolice, potom ho zmenili na kasárne a teraz je v ňom múzeum. Tu si môžu veriaci aj uctiť pápeža, ktorý bol pred svojím zvolením za Urbana V. rádovým bratom a takým pokorným mníchom zostal až do smrti, čo v nás aj dnes vzbudzuje úctu, obdiv a radosť nad jeho svätosťou. Veď v tom čase mali pápeži nielen cirkevnú, ale spolu s cisármi aj najvyššiu svetskú moc, ale on sa správal ako pokorný mních.



Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 17. decembra 2013

Svätí na každý deň: Wunibald a Willibald

18. december

Wunibald a Willibald

 
Dnes si pripomíname pamiatku dvoch svätcov a bratov. Wunibald a Willibald, ktorý bol z bratov o rok starší, pochádzali z Anglicka, kde sa Willibald narodil v roku 700 a jeho brat Wunibald v roku 701. Mali sestru Walburgu, ktorá bola po smrti tiež vyhlásená za svätú.
Každý z troch súrodencov mal odlišnú cestu životom, okrem spoločného základu, ktorý získali v rodine v detstve. Walburga bola predstavenou kláštora v nemeckom Heidenheime. Jej menom nie je ukončený výpočet svätcov v tejto anglickej rodine. Ich strýkom bol svätý Bonifác. Ten pôsobil ako biskup a apoštol Nemecka.
Dvaja bratia vedení spolu so sestrou od detstva rodičmi k viere prehovorili otca, aby s nimi podnikol cestu na sväté miesta ako do Ríma, tak aj do Jeruzalema a Carihradu. Vybrali sa najprv do večného mesta, ale skôr, ako prešli celú trasu cez Francúzsko, Alpy a severné Taliansko, ich otec ochorel a zomrel. Wunibald a Willibald prišli do Ríma sami. Mladší Wunibald tu zostal pre chorľavé zdravie, kým Willibald sa vybral podľa pôvodnej trasy do Jeruzalema a odtiaľ do Carihradu. Obaja boli ctiteľmi rádu svätého Benedikta. Mladšieho Wunibalda nakoniec strýko Bonifác získal pre misiu do nemeckého Durínska, kde mu zveril do správy sedem chrámov.
Wunibald pôsobil južne od Erfurtu, kde sa neskôr stretol s bratom Willibaldom. Ten sa po odchode z Ríma vybral cez Neapol, Catániu a sicílske Syrakúzy loďou do Svätej zeme. Z Jeruzalema, kde strávil Willibald tri roky, sa vybral do cieľa cesty do Carihradu a tam dva roky študoval cirkevné tradície a byzantskú kultúru. V roku 729 sa Willibald vrátil späť do Talianska a to na svätú horu mníchov v Monte Cassina, kde sa venoval desať rokov znovuvýstavbe hlavného kláštora, ktorý bol vtedy viac ako sto rokov opustený. Tam Willibald nakoniec realizoval to, po čom túžil, a to obnovenie regulí podľa rádu svätého Benedikta, podľa akých vyrastal spolu s bratom a sestrou v Anglicku.
Neskôr sa kláštor stal vďaka skvelej povesti pre iných rehoľníkov rímskou normou. Willibald vykonával v kláštore najradšej úlohu vrátnika. Tak mohol napĺňať duchom benediktínskej pohostinnosti celý kláštor. Z Monte Cassina pozval Willibalda k sebe do Nemecka biskup Bonifác, jeho strýko, ktorý mal už u seba mladšieho Wunibalda. Bratia sa stretli po takmer dvadsaťročnom odlúčení. Za krátku dobu sa z Willibalda stal v Bavorsku biskup.
Mladší Wunibald zomrel v náručí brata a biskupa Willibalda vo veku šesťdesiat rokov. Stalo sa tak v Heidenheime, kde Wunibald založil kláštor, ktorý po jeho smrti v roku 761 viedla ďalej ich sestra Walburga. A tak všetci traja súrodenci boli po rokoch spolu v hodine smrti jedného z nich v Nemecku.
Wunibalda jeho brat Willibald pochoval v krypte chrámu v Heidenheime, kam pochovali neskôr aj ich sestru Walburgu v roku 779. Tento chrám je dnes protestantský. Najdlhšie sa dožil najstarší zo súrodencov biskup Willibald a to takmer osemdesiatšesť rokov. Zomrel v roku 786. Život dvoch bratov Wunibalda a Willibalda bol rozdielny a predsa rovnaký v pevnej viere, ktorú vyznávali celý život spolu so sestrou Walburgou. Traja súrodenci priniesli najkrajšiu obetu - životy zasvätené Bohu a ukázali tak príklad svätosti pre iných súrodencov aj v súčasnosti.
 
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 16. decembra 2013

Svätí na každý deň: 17. december - Olympia

17. decemberOlympia


Je radosťou, ak sa človek môže dopočuť o vznešených ľuďoch, k akým patrila svätá Olympia. Táto svätica z východu nezanevrela na Boha a na vieru, hoci jej život bol jeden veľký kríž. Slabí ľudia pod vplyvom kríža svojho života sa prepadávajú do beznádeje a odpadávajú od viery. Neuvedomujú si, že starosti a trápenia patria k životu. A Ježiš nám sľúbil, že bude s nami po všetky veky vekov až do skonania sveta. Máme sa o koho oprieť a na koho zložiť vlastný kríž.
Olympia vyrástla ako sirota potom, čo sa narodila v roku 361 v Carihrade a jej rodičia zomreli. Ako 23 ročná sa vydala, ale o dvadsať mesiacov bola vdovou. Stíhali ju jedna rana za druhou. Rodičia jej nechali obrovské majetky. Bohatý bol aj jej manžel, ktorý zomrel v hodnosti miestodržiteľa Carihradu.
Mladá Olympia sa rozhodla, že viac sa už nevydá. Cisár od nej chcel, aby sa vydala za jeho vnuka. Keďže odmietla, ocitla sa v osobitnom žalári. Prefekt mesta rozhodoval, kedy môže ísť do kostola. Jej majetky boli odstavené. Olympia sa tešila, čo dala najavo aj cisárovi, ktorému povedala:
"Keď si vzal pod svoju ochranu moje majetky, zbavil si ma mnohých starostí a úzkostí, či ich dobre užívam. Keby si dovŕšil moju radosť a rozdal ich chrámom a chudobným. Už dávno sa bojím, že sa ma zmocní márnomyseľnosť, ktorá ľahko povstane v človeku, keď sám udeľuje dary milosrdenstva. Obávala som sa ako majiteľka časných majetkov, že môžu byť príčinou zanedbávania skutočných majetkov nebeských."
Cisár jej vrátil po troch rokoch slobodu a majetok. Opäť mala obrovské bohatstvo, ktoré rozdávala. Sama bola útla, veľa sa postila a chodila len v jednoduchých šatách bez ozdôb. Podporovala mladú cirkev, ktorá sa len krátko predtým dočkala slobody.
Jej dobrodenia poznali biskupi ako svätý Gregor Naziánsky, tak aj svätý Gregor z Nyssy, či svätý Epifan, svätý Anfilochia a najmä svätý Ján Zlatoústy. Ten sa stal novým arcibiskupom a patriarchom v Carihrade. Bol aj jej radcom, ako najlepšie nakladať s majetkami, aby čo najviac otrokov či vykúpených zajatcov dosiahlo slobodu a chudobní boli nakŕmení. Ján Zlatoústy a Olympia prekážali zámerom iných osôb, ktorým nebola po chuti ich rozvážna láskavosť. Nepriatelia dosiahli u cisára vyhostenie Jána do vyhnanstva a pod zámienkou, že zástancovia tohto arcibiskupa založili na odpor proti cisárovej vôli v carihradskom chráme požiar, obžalovali z neho aj Olympiu. Tá sa dostala pred súd a v obhajobe uviedla:
"Kto obetuje mnoho peňazí chrámom, ten nepodpaľuje chrámy!"
Prepustili ju síce na slobodu, ale musela opustiť Carihrad a tiež ísť do vyhnanstva. Zatiaľ jej domy a zámky drancovali ľudia a to aj takí, ktorým predtým pomohla. V Cyzikuse založila sväté spoločenstvo žien a snažila sa z vyhnanstva pomáhať ďalej cirkvi a chudobným. Aj túto jej spoločnosť nepriatelia rozohnali a Olympia zomrela štyridsaťsedem ročná v tureckom Izmide v roku 408. Stihla zdedenými majetkami pomôcť množstvu ľuďom, vystavať a prispieť na desiatky chrámov.
Svätý Ján Zlatoústy z arménskych hôr, kde bol vo vyhnanstve, jej posielal listy, ktoré sa dochovali a sú dôkazom zmýšľania dvoch svätcov. Olympia dokázala životom pravdivosť trpkosmiešneho tvrdenia, že chudáci sú ľudia bez peňazí, kým boháči sú tiež len chudákmi, hoci s peniazmi. Stihla však bohatstvom pomôcť tisíckam iných, pričom pre seba sa snažila použiť len to najnutnejšie k životu.


Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 15. decembra 2013

Svätí na každý deň: 16. december - Adela

16. december
Adela


Život ako z rozprávky, mohli by sme povedať o svätej Adele pri jeho povrchnom hodnotení. Narodila sa ako princezná v roku 931. Vydala sa za talianskeho kráľa Lotara, ktorému porodila dcéru. Už tieto fakty by stačili na jeden život. Navyše pri dobrote, láskavosti a skromnosti kráľovnej, ktorá sa starala o poddaných ako ich služobnica a nie ako ich vládkyňa. Lenže jej manžel a kráľ náhle zomrel. Za panovníka sa dal protiprávne korunovať zloduch, ktorý Adelu uvrhol do väzenia, lebo sa odmietala vydať za jeho syna.
Vyslobodil ju mních Martin, ktorý vykopal pod stenou väzenia tajný tunel, kadiaľ Adela ušla aj s dcérkou. Kráľovná vdova známa skromnosťou a zbožnosťou sa stala chránenkyňou biskupa v Regii, ktorý ju schoval pred zloduchom na hrade v Canossa.
Pápež požiadal nemeckého cisára Ota I. o pomoc proti zlokráľovi, ktorý trýznil Taliansko. Oto I. ho porazil práve v Canosse, ktorú zlý kráľ obliehal. Tu sa cisár spoznal s Adelou, a keďže bol tiež vdovec, požiadal ju o ruku. Na to bol pápežom Oto I. korunovaný za rímskeho cisára a Adela za cisárovnú.
Už potiaľ by bol život svätej dostatočne rozprávkový a dobrodružný plný prekvapivých zvratov. Zároveň zakladala kláštory, starala sa o chorých a chudobných v celej ríši, ba vychovávala aj dve dcéry porazeného zlého kráľa ako vlastné deti. To trvalo jedenásť rokov, keď zrazu cisár Oto I. v roku 973 zomrel. Adelin život sa opäť zmenil.
Najprv otca vystriedal na tróne mladý cisársky syn, ktorého porodila Adela, a to Oto II. Ten vládol s pomocou matky, ale len do času, kým sa neoženil s dcérou gréckeho cisára Teofanou.
Zlí dvorania Adelu pred synom ohovárali dovtedy, kým pre pokoj v rodine a pre pokoj syna a vládcu opustila Nemecko. Vrátila sa do Talianska a s tichou pokorou sa modlila za synove obrátenie, aby pochopil pravdu. Neskúsený cisár Oto II. sa zatiaľ dopúšťal mnohých chýb, až kým sa nedovŕšila zrada vojvodov proti nemu a Boh mu neotvoril oči.
Prišiel za matkou do Talianska a poprosil ju o prepáčenie a o pomoc pri spravovaní ríše. Nakoniec matku aj tak nepočúval a pustil sa do vojny s Grékmi. Vtedy ťažko ochorel a zomrel.
Adelu opäť prenasledovali. Tentoraz to robila jej vlastná nevesta Teofana, ktorá vládla za cisára Ota III., ktorý sa dostal na trón iba deväťročný. Preto sa Adela snažila vnukovi pomôcť, ako kedysi pomáhala pri vláde jeho otcovi - synovi Otovi II.
Matka mladého cisára a Adelina nevesta Teofana svokru nenávidela. Vystavovala ju množstvám trápenia, lenže Teofana náhle zomrela. Mladý cisár Oto III. mal vtedy sedemnásť rokov a požiadal babku, aby mu pomáhala ešte viac a prevzala správu ríše. Adela opustila svet modlitieb, ale vyhradila si čas, aby mohla na bohoslužbách každý deň prosiť Boha o odpustenie hriechov poddaných, ktorým vládla.
Cisársky palác sa za jej spravovania ríše podobal skôr na kláštor a poddaní ju milovali pre jej súcit a láskavú štedrosť pri zmierňovaní ich ťažkého života. Nakoniec takto spravovanú ríšu odovzdala do rúk vnuka Ota III. a odišla do Burgundska, kde bol kráľom jej ďalší vnuk Rudolf. Ten sa dostal do rozporov s poddanými, ktorí sa proti nemu vzbúrili. Uzmierila rozvadené strany, aby sa vyčerpaná dramatickými zmenami života utiahla do kláštora neďaleko Štrasburgu, ktorý predtým pred dvanástimi rokmi založila. Tu sa utiekala od sveta v modlitbách k Bohu a zomrela 16. decembra 999 vo veku šesťdesiatosem rokov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 14. decembra 2013

Svätí na každý deň: 15. december - Mária Ukrižovaná z Rosy

15. decemberMária Ukrižovaná z Rosy


Koľko veriacich roko čo rok spieva známu pieseň k Duchu Svätému, v ktorej sú slová:
"Duchu Svätý príď z neba a vydať ráč zo seba - žiaru svetla pravého," a štvrtá kapitola tohto hymnusu začína slovami: "V práci odpočinutie."
Nevedno, kedy presne tieto slová oslovili svätú Máriu Ukrižovanú z Rosy, ktorej pamiatku si dnes pripomíname. Ona odpovedala na napomínania, že prepína svoje sily, týmto veršom z piesne k Duchu Svätému:
"V práci odpočinutie."
Ak je to naozaj tak, nuž Mária Ukrižovaná z Rosy odpočívala v jednom kuse, lebo sústavne niečo robila. Opatrovala chorých a to aj na mor s obetavou láskou, viedla veľký tkáčsky závod, starala sa o chudobných a najmä založila dobročinnú rehoľu Služobníc lásky. Pritom Mária by vôbec nemusela pracovať, lebo sa narodila v zámožnej rodine. Ona si vybrala dobrovoľne rehoľný habit, aby sa mohla v práci obetovať službe Bohu.
Strápeného Krista videla v trpiacich a pre nich už 23 ročná v roku 1836 založila rehoľu Služobníc lásky, ktorých náplňou je odvtedy opatrovať chorých v nemocniciach. Bola akousi Matkou Teréziou, ako v 20. storočí poznali veriaci obetavú rehoľníčku pôvodom z Albánska, ale svätá Mária Ukrižovaná z Rosy sa dožila len štyridsiatichdvoch rokov. Zanechala za sebou obrovský kus práce. Možno sa jej to podarilo aj preto, že ako sa hovorí, kto v kostole spieva, dvakrát sa modlí. A Máriu Ukrižovanú z Rosy inšpirovala spomínaná Pieseň k Duchu Svätému. Akoby žila dva životy naraz. Nečudo, že si vybrala rehoľné meno Mária Ukrižovaná - veď ukrižovaný bol Ježiš a Mária sa z lásky k blížnym chcela obetovať akoby rovnakým spôsobom.
Pri pomoci chorým sa Mária stala známou aj tým, že v kostole kongregácie Služobníc lásky zaviedla ako dennú prax adoráciu eucharististickému Ježišovi. Ak nepracovala, tak sa modlila a klaňala Božiemu telu. Tým v praxi napĺňala slová svojho súčasníka spisovateľa Victora Huga, ktorý povedal, že zopnuté ruky pri modlitbe tiež pracujú. Pritom sa úprimne zdôverovala so starosťami Panne Márii, ktorú si vyvolila za náhradnú matku potom, ako jej pozemská mama zomrela. Malá Mária mala vtedy len jedenásť rokov. Dovtedy bola živým striebrom v rodine a všetko si od mala robila sama. Odmietala pomoc slúžiek v šľachtickom dome.
Po maminej smrti sa Mária inšpirovala príkladom svätej Terézie z Avily a tiež sa rozhodla utiekať sa k Panne Márii ako k vlastnej matke. Otec ju dal na výchovu k rehoľníčkam, odkiaľ sa do rodiny vrátila ako sedemnásťročná a o rok na to urobila sľub večného panenstva potom, ako odmietla ponuku od otca, aby sa vydala za ním vybratého šľachtica.
Požiadala otca, aby mohla pracovať. Zamestnala sa v otcovej pradiarni. Naučila sa obsluhovať tkáčsky stroj a pre jej nevšedný pracovný talent jej do roka zverili vedenie celého závodu. Robotníci v nej videli stelesnenie prozreteľnosti, lebo sa neustále zaujímala o ich postavenie. Snažila sa im pomáhať bez toho, aby sama oddychovala. Jedna vec boli pracovné povinnosti, druhá jej snaha zlepšiť postavenie zamestnancov závodu, ktorí sa snažili dobrodeňkyni odplácať starostlivosť zvýšeným úsilím v práci.
Do toho prišla cholera, na ktorú ochorel aj Máriin brat Filip. V čase epidémie sa mnohí starali len o seba, ale Mária okrem zamestnancov opatrovala brata a chorých v nemocniciach. Vtedy sa rozhodla založiť rehoľu Služobníc lásky, ktorá získala rýchlo povolenie k činnosti od pápeža. Sestričky mali po cholere plné ruky práce s morom a neskôr v rokoch 1848 a 1849 s ranenými z protifeudálnych povstaní.
Za najväčší zázrak svätej Márie Ukrižovanej z Rosy sa považuje práve to, ako dokázala zosúladiť povinnosti rehoľníčky k Bohu s povinnosťami voči blížnym a s asketickým životom, ktorý sa skončil 15. decembra 1855 v materskom dome v Brescii, kde sa v talianskej Lombardii v roku 1813 narodila.



Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 13. decembra 2013

Svätí na každý deň: 14. december - Ján z Kríža

14. december
Ján z Kríža


Za učiteľa cirkvi bol uznaný svätý Ján z Kríža vďaka svojim náboženským spisom, ktoré privádzajú stále nových ľudí na cestu spásy.
Pochádzal z chudobnej rodiny. Otec mu zomrel, keď bol ešte malý a jeho matka ako vdova ťažko vychovala troch synov. Ján bol najmladší. Narodil sa v Španielsku v roku 1542 a za učiteľa cirkvi bol pápežom vyhlásený o takmer štyristo rokov neskôr preto, lebo jeho myšlienky sú hlboké a pôsobia na ľudí dodnes. Jeho spisy ako Živý plameň lásky, Výstup na horu Karmel, či Duchovný spev a Temná noc sú akoby nadiktované svätcovi z vyšších duchovných sfér.
V živote zažil len málo dobra. Každé zlo prekonával dobrou náladou a veselou mysľou. Tešil sa z každého utrpenia a to preto, lebo veril poznaniu:
"Na príklade Ježiša a mučeníkov vidíme, že utrpenie je pre Boha poznávacou známkou Božej lásky. Prenasledovania sú prostriedkami na poznanie tajomstva kríža a potrebnou podmienkou, aby sme mohli pochopiť Božiu múdrosť a jeho lásku."
Ak by sme teda mali hodnotiť Jánov život z tohto pohľadu, tak potom sa dostal k tajomstvám kríža úplne blízko. Prenasledovali ho celý život nielen ťažkosti zo strany blížnych, ale aj zdravotné problémy. Bol akoby medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jednej strane mu spôsobovali muky jeho spolubratia vo viere a na druhej strane ho zrádzalo vlastné telo. Napriek tomu bol veselý. Mal poznanie, že tieto trápenia ho približujú viac ku krížu ako čokoľvek iné. A od Kristovho kríža nám priniesol vzácne posolstvo v podobe hlbokých mystických kníh.
K poznaniu, že utrpenie prináša najsladšie poznanie, prišiel už v mladom veku. Ako študent navštevoval chorých v nemocnici, aby im dobrovoľne pomáhal. Vždy nájdeme v nemocnici mnoho utrpenia, ktoré pomáhajú chorým spríjemniť dobrovoľníci aj z radov mládeže. K takým patril v mladosti aj Ján. Nebol organizovaný v žiadnej charite. Jeho k chorým hnala láska k Panne Márii, ktorú si vyvolil za patrónku. A tá ho viedla už v detskom veku po cestách utrpenia iných.
Videl ich mnoho, až sa správca mestskej nemocnice v meste Medina del Campo ponúkol Jánovej matke, že chlapca vezme k sebe za ošetrovateľa a postará sa o jeho vzdelanie. Utrpenie, ktoré pomáhal znášať Ján iným, sa mu stalo cestou k vlastnej spáse. Popri štúdiu opatroval ďalej chorých a jedával iba jedlo, ktoré oni po sebe nechali, až nakoniec vstúpil z úcty k Panne Márii do karmelitánskej rehole už ako vysvätený kňaz. A tu sa začala jeho strastiplná cesta životom. Rozhodol sa totiž karmelitánsku reholu reformovať a viesť k väčšej prísnosti, chudobe a službe k blížnym. Tak vznikli Bosí Karmelitáni, kým Ján z Kríža sa stal priam mučeníkom vďaka nepriateľom, akých mal v samotnom karmelitánskom ráde, kde odmietali znášať jeho reformy.
Viackrát ho uväznili v kláštore, aj keď dielo svätého Jána z Kríža bolo požehnané a pomáhal Bosými Karmelitánmi ľuďom sprostredkúvať viac Božie milosrdenstvo, ako iní kňazi a rehoľníci. Zomrel vo veku štyridsaťdeväť rokov internovaný v kláštore svojho protivníka, ktorý Jána všakovako týral, hoci svätý Ján z Kríža bol už ťažko chorý a mal dlhotrvajúce priam mučenícke bolesti z množstva vredov po celom tele. V tejto situácii poprosil svojho nepriateľa pred smrťou o odpustenie za všetky príkoria, ktoré mu svojou existenciou spôsobil. V smrti videl svätý Ján najväčšie sladkosti, preto o smrti hovoril, že "tí, čo takto milujú, umierajú s veľkou vrúcnosťou a opúšťajú svet rýchlym letom hnaní túžbou spojiť sa s Milovaným."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 12. decembra 2013

Svätí na každý deň: 13. december - Lucia

13. decemberLucia


Svätá Lucia vyrastala ako kresťanské dieťa pod vplyvom matky. V tých časoch na konci tretieho a začiatkom štvrtého storočia bola viera v Ježiša Krista úradne zakázaná. Ale Luciina matka napriek tomu chcela, aby sa jej dcéra vydala za pohana. Myslela si, že Lucia bohatého nápadníka zmení tiež na kresťana.
Lenže Lucia od detstva obdivovala život svätej Agáty. A dala sľub čistoty Bohu, že zostane do smrti pannou. To jej matka nevedela. Situáciu nakoniec vyriešila prozreteľnosť. Luciina mama ťažko ochorela. Lekári jej nevedeli pomôcť. Lucia s pevnou vierou nahovorila mamu, aby ju mohla previezť zo Syrakúz, kde žili na Sicílii, na hrob svätej Agáty do Catanie. A tu na hrobe tejto svätice sa stal zázrak, v ktorý tak pevne verila Lucia. Jej mama sa naozaj uzdravila.
Stala sa ešte iná vec. Lucii sa zjavila svätá Agáta a povedala jej, že zomrie rovnakou mučeníckou smrťou, akou zomrela ona. Agáta bola vtedy už uctievanou sväticou. Agátine srdce nezískal cisárov námestník, ktorý sa ju snažil rôznym spôsobom donútiť k sobášu. Agátu nakoniec ukrutne mučili. Cisársky námestník dokonca rozhodol, aby tejto mladej panne odrezali obe prsia, lebo ako cynicky podotkol, aj tak nebude mať žiadne deti, nuž na čo by jej boli. Napriek strašným mukám sa jej tieto rany na hrudi zázračne zacelili. Podľa Agátinho životopisu, sa jej v noci zjavil svätý Peter a rany jej zatvoril v mene Ježiša Krista.
Úcta k Agáte bola vtedy už všeobecne rozšírená. A mladá Lucia obdivovala odvážnu sväticu, ktorá obetovala panenstvo Bohu.
Vtedajšie kruté zákony prenasledovali kresťanov. Nedovoľovali ľuďom modliť sa pri kríži. A Boh si našiel svätcov, ktorí mučeníckou smrťou priniesli najkrajšiu úrodu. Slobodu pre kresťanov. Príklad mučeníkov najviac pôsobil na ľudí. A utvrdzoval ich v správnosti viery, že človek si nemá zhromažďovať poklady na Zemi, ale v nebi.
Svätej Agáte sa zjavil sám svätý Peter. Na druhý deň, keď cisárov námestník zistil, že Agátine rany sú zacelené, nezľakol sa Boha, ale dal jej trhať mäso kliešťami a váľať ju po žeravom uhlí a črepinách. Pritom svätá Agáta zomrela.
Pohan, ktorý miloval svätú Luciu tiež nevydržal, keď zistil, že jeho milá predáva s matkou majetky a rozdáva ich chudobným. Lucia mu odkázala, že sa zaňho nevydá, nuž ju dal obžalovať, že je kresťankou. A Lucia podstúpila v Syrakúzach mučenícku smrť tak ako jej predpovedala Agáta. Najprv sa ju snažili upáliť, ale oheň Lucii napriek tomu, že bola v strede plameňa na hranici, neublížil. Nuž kat mečom preťal Luciine hrdlo. A aj tak žila svätá Lucia ďalej. Dokonca ešte prijala aj sväté prijímanie a až potom zomrela.
Pohanskí úradníci dosvedčili, že to naozaj musí byť veľký Boh ten Boh kresťanov, keď také divy stvára so svojimi veriacimi, ktorí sa tešia na mučenícku smrť ako na vstupenku do raja. Ani Luciin nápadník nedopadol dobre. Samotní Rimania ho obžalovali z drancovania provincie a v Ríme ho popravili. Mečom bojoval dokonca aj proti svojej láske, keď zistil, že Lucia nikdy nebude jeho, a mečom aj zišiel zo sveta.
Lucia sa zatiaľ stala rovnako známou ako svätá Agáta. A obe svätice pomohli s tisícami iných umučených k tomu, že v roku 313 cisár Konštantín Veľký milánskym ediktom udelil kresťanom náboženskú slobodu. Lucia v roku 304 zomierala šťastná. Jej smrť priniesla bohaté ovocie o deväť rokov živým, akoby to Lucia už vopred vedela a preto neváhala obetovať mladý život pre Krista.


Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 11. decembra 2013

Svätí na každý deň: 12. december - Jana Františka Frémyot de Chantal

12. december
Jana Františka Frémyot de Chantal

Keď radosť bolí - tak by sme mohli nazvať život svätice, ktorú si dnes pripomíname. Jana Františka Frémyot de Chantal narodená v Dijone v roku 1572 prežila množstvo situácii, pri ktorých bola radosť bolesťou. Milovala svojho muža, ale ten zomrel na poľovačke vo veku len tridsaťpäť rokov. Jana ho prežila o štyridsaťdva rokov. Ale aké to boli roky! Aj dnes nad nimi žasneme.
Jana sa dobre vydala, takže starosti o chlieb pre svoje štyri deti ani po smrti manžela - grófa nemala. Obetovala sa však najprv v službe u svokra, ktorý mal hriešny pomer so svojou gazdinou, s ktorou mal päť nemanželských detí.
Aj o tie sa Jana starala rovnako, ako o svoje deti. Potom sa jej stala príhoda, ktorá poznačila celý jej život. Spoznala sa so svätým Františkom Saleským, s ktorým si dlhé roky písala. Po vyjdení listov tlačou sú stálym svedectvom priateľstva dvoch anjelov na zemi. Svätý František Saleský o Jane Františke povedal:
"V Dijone som našiel, čo Šalamún nemohol nájsť v Jeruzaleme - silnú ženu v pani de Chantal."
Keď malo jej najmladšie dieťa pätnásť rokov, Jana sa rozhodla vstúpiť do kláštora a založiť tak s pomocou svätého Františka Saleského rehoľný rád Navštívenia Panny Márie. Okrem nábožnosti a lásky k chudobným a chorým, ktorú dokazovala každý deň života, ju k tomuto kroku dohnala aj rodina. Jej otec na ňu naliehal, ako aj ďalší príbuzní, aby sa znovu vydala, čo ona odmietala, ale nátlak na ňu bol neľudský. Až si rozžeravenou ihlou nad ohňom vypálila na srdce meno Ježiš.
Najťažšia skúška ju čakala v podobe jej pätnásťročného syna, ktorý si pred ňu ľahol, aby nemohla odísť do kláštora; a povedal jej, že ho musí prekročiť, ak chce od neho odísť. Pritom Jana sa o svoje deti aj naďalej z kláštora starala. A syna nechávala na výchovu u jej otca, ktorý nakoniec dcéru pred zložením sľubu rehoľníčky požehnal.
Kláštor Janu volal naplnením sľubu Bohu, ktorý urobila po smrti manžela, že už žiadneho iného muža mať nebude. A pri deťoch sa starala ako o malomocného, tak po ťažko chorú ženu, ktorá mala celú tvár zohyzdenú od rakoviny. A to jej často rodina vyčítala, že ohrozuje vlastné deti, ak sa stará o chorých.
Chudobní z okolia, kde bývala, vraveli, že je byť rozkošou chorým, aspoň sa o nich mohla starať svätá grófka. Teda neopúšťala nezaopatrené deti, len napĺňala svoju cestu, ktorú začala už ako malé dievčatko, ktoré vysvetľovalo dospelému bludárovi, ktorý jej dal cukríky, že tak ako tie cukríky, ktoré ona ako dieťa hodila do ohňa, "budú horieť v pekle všetci bludári, lebo neveria to, čo povedal náš Spasiteľ!"
Keď v roku 1622 zomrel svätý František Saleský, rehoľa, ktorú viedla Jana Františka, mala trinásť kláštorov. Keď zomrela Jana Františka v decembri 1641, tento rád mal 86 kláštorov. Taká bola požehnaná jej práca, do ktorej zapojila aj neskôr známeho svätca Vincenta de Paul, ktorý viedol kláštor Navštívenia v Paríži. A aj keď Jana Františka bola predstavenou rehoľného rádu, sama sa správala ako obyčajná rehoľníčka. Upratovala iným sestrám a starala sa o všetky domáce práce ako jedna z nich. Zomierala vo veku 70 rokov s týmito radostnými slovami na perách:
"Už idem, Ježišu!"

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)