Koľkí mladí od nás, ale celkovo z celej východnej Európy zažívajú pocity stratenosti, zúfalstva a túžby po lepšom živote v emigrácii ďaleko od domova na bohatom západe starého kontinentu?
Hľadisko Divadla Andreja Bagára v Nitre v sobotu 8. novembra 2014 na premiére hry Zlatý drak často zabudlo aj dýchať od prekvapenia. Roland Schimmelpfennig totiž o zúfalcoch dúfajúcich v lepší život v cudzine napísal šokujúcu hru.
Jeho Zlatý drak je dráždivo pravdivý, prekvapujúco svieži, tragický a predsa ľudský plný dokonca aj láskavého humoru. Pritom je to hra drsná a miestami môže spôsobovať divákom aj zažívacie ťažkosti, lenže neustále drží hľadisko v napätí z nečakaných zvratov, vzrušujúcej pravdivosti drsného života vysťahovalcov a prisťahovalcov.
A to všetko len s piatimi hercami, ktorí sa striedajú v 48 obrazoch doslova zo sekundy na sekundu, keď z muža je žena, zo ženy muž, ktorý nakoniec skončí v dialógu lúčnej kobylky s mravcom. Zdá sa vám, že ide o chaos? Vôbec nie, poetika hry je drsno úprimná, ale predsa priehľadná aj so svojimi metaforami, ako zdôrazňuje aj režisér tohto nevšedného dramaturgického počinu Svetozár Sprušanský.
Ešte stále mladý dramatik Roland Schimmelpfennig (ročník 1967) sa dokonale ponoril do psychiky ako prisťahovalca hľadajúceho šťastie v neznámom svete bohatej západnej Európy, tak ako aj skostnateného starousadlíka prežratého západu, ktorý hľadá v mladých prisťahovalcoch (najmä nežnejšieho pohlavia) lacné potešenie. Je a aj nie je to príbeh o nelegálnej prostitúcii, nielen fyzickej, ale najmä duševnej. Príbeh je jemne psychodelický, ale po zrozumiteľných kúskoch tak, aby sa divák v jednotlivých scénach nestratil. Miestami pripomína inšpiráciou Čapkovu hru Zo života hmyzu, či Simmela a ďalších klasikov, ale tak to už býva pri vydarených dramatických dielach, že odkazujú na klasiku, ktorou sa nechávajú jemne inšpirovať. Zlatý drak je však svojský, žiaden plagiát. Možno sa po jeho predstavení inak budete pozerať nielen na svet najmä ázijských prisťahovalcov, ale vôbec na imigrantov. Veď to, čo zažívajú naši mladí v zahraničí západnej Európy prežívajú aj určite prisťahovalci k nám na Slovensko a nielen tí z Ázie, ale aj z chudobnejších štátov únie akými sú trebárs Rumunsko či Bulharsko. V tom je výpoveď hry nadčasová a vysoko aktuálna.
Obrazy sa mozaikovite spájajú do pôsobivého celku. V tragédii vynikne komediálny talent ako Marcela Fratriča, tak fenomenálnej Lenky Barilíkovej, ktorá sa priznala, že častá výmena rolí mužsko - ženských a žensko - mužských ju na hre fascinovala. A zvládla to bravúrne rovnako ako Jana Kovalčíková, či Marcel Ochránek.
Skutočným prekvapením je výkon mladého herca Juraja Ďuriša, ktorý je sprievodcom hry, starým otcom, lúčnou kobylkou (rozumej prostitútkou) a čašníčkou niekedy takmer v jednej chvíli, čo si vyžaduje nielen rýchlosť prevliekania priamo na scéne pred divákmi, ale najmä dokonalé zvládnutie psychologických čŕt týchto jednotlivých postáv. Je viac ako jasné, že o talente Juraja Ďuriša bude slovenské obecenstvo onedlho počuť oveľa viac a častejšie.
Nakoniec, všetci piati herci sú neustále na scéne a okrem toho, že muži hrajú ženy, sú obdivuhodné najmä výkony už spomínaných dvoch herečiek Lenky Barilíkovej a Jany Kovalčíkovej, ktorých stvárnenie mužských rolí je skutočne fascinujúce.
Čo však prekvapuje najmä odborné publikum je fakt, že túto zložitú tému vyrovnávania sa s osudom imigranta, stvárnil súčasný nemecký autor, teda predstaviteľ prijímajúceho národa. Takýto hlboký ponor do psychiky prisťahovalca nepodal autor z východnej Európy, ale z časti, ktorá je desaťročia "za vodou" a predsa dokázal až tak hlboko preniknúť do tajov ľudskej biedy a nešťastia hľadačov šťastia v ďalekej cudzine. Možno práve preto nie je hra smutno - bôľna, aj keď boľavá je dosť, priam až do špiku kostí.
Publikum je však v neustálom strehu a ešte sa aj baví, hoci niekedy cez slzy, prípadne šokované mlčí, ak sa prisťahovalec konečne vráti domov v podobe mŕtvoly, ktorú zhodia jeho súkmeňovci potajme z mosta do rieky. Z rieky prepláva do mora. Cez more prepláva pod ľadom popod severný pol, okolo Kamčatky, obopláva Japonsko, až sa dostane domov, do Číny, za mamičkou, ktorá v čakaní na syna a na dcéru strašne zostarla a nevie, ba nikdy sa nedozvie, že obaja v tej bohatej časti Európy našli aj svoju smrť.
Príbeh je o Ázijcoch a predsa hovorí aj o hľadačoch šťastia z Východnej Európy, hovorí o ľudskom zúfalstve, ponára sa doň, aj ho šokujúco rozkrýva a ukazuje bez hanby svetu. Takí sme, chudobní, nešťastní aj tí bohatí a šťastní aj tí chudobní, ak vieme, kde sú naše hodnoty a aká v skutočnosti je drahá cena ľudskosti. Veď v dobráckom deduškovi sa často skrýva chlípny smilník a v upracovanom kuchárovi dobrácky starec, ktorý v krvácajúcej rane vidí ďalšie postavy. Vo vytekajúcej krvi sa kúpe celá rodina čakajúca, až sa ich syn vráti domov. A on domov príde, ale už iba ako rozkladajúca sa mŕtvola. A pritom aj takéto nechutné scény sú podané decentne, pôsobivo, ale najmä ľudsky.
Preto nitrianskej dramaturgii možno iba zatlieskať a nenechať si ujsť príležitosť vidieť toto jedinečné naštudovanie nemeckého autora v Divadle Andreja Bagára, kde sa podaril takýto husársky kúsok, veď hra Zlatý drak bola v Nemecku v roku 2010 vyhlásená za divadelnú udalosť sezóny a dnes je opäť výnimočnou udalosťou divadelnej sezóny aj na Slovensku.
Stanislav Háber
snímky autor
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára