Ivan Bella - prvý kozmonaut trošku ľahkovážne

Ivan Bella – prvý kozmonaut trošku ľahkovážne
Posledný februárový deň si pripomíname návrat nášho prvého astronauta na matičku Zem. Ivan Bella pristál v kazašskej stepi, na ktorej bol sneh, po ôsmich dňoch vo Vesmíre, v roku 1999. Potom sa naplno rozkrútil mediálny kolotoč okolo jeho osoby. Až vtedy som si uvedomil, že sme bývalí spolužiaci.
Viete, ako to chodí. Zo spolužiaka je celebrita, či si na vás ešte pamätá? To je hlúpe sa aj pripomínať. Ivan Bella dosiahol to, po čom možno tajne túžil každý z nás, čo sme študovali pilotný odbor na Vysokej vojenskej leteckej škole. Pritom kozmonautika je predsa niečo iné ako lietanie. Je to „len“ dosiahnutie najvyššieho bodu nad Zemou, ale aj tak potom každý pilot sníva.
Ivan začal chodiť po besedách. Do redakcií. V jednej som pracoval. Čakali ho všetci „náčelníci“. Šéfredaktor, riaditeľ vydavateľstva, zástupca šéfredaktora, vedúci vydania, hlavný sekretár... Postavil som sa schválne až za nich dozadu kancelárie, reku nebudem sa pretŕčať, ešte by človek zažil tú hanbu, že by si na mňa Ivan nepamätal. Otvorili sa dvere. Ivan Bella vošiel dnu so svojim nesmelým úsmevom. Rozhliadal sa prekvapený nad tým množstvom ľudí, ktorí naňho v jednej redakčnej kancelárii hľadí. Mal tu mať telefonické stretnutie s čitateľmi. Nuž ale prišli ho všetci privítať.
Videl som ten jeho zmätený pohľad, ktorý kĺzal v rýchlom tempe z jednej tváre na druhú. V tom ma zbadal. Oči sa nám stretli. Ivan sa natešený rozbehol ku mne. Ostatných si nevšímal: „Stano, čo ty tu robíš!“ Objali sme sa. Bolo to milé. Moji šéfovia na mňa prekvapene pozerali. Aj ja som bol prekvapený. Taký bol a je náš prvý slovenský kozmonaut...
Ozaj, kedy bude druhý? Potom prišli spomienky. Na letisko v Přerove v roku 1984. Boli sme tam na výcviku. Ale len takom v kasárňach. Aj s Ivanom. Strašne pálilo slnko na „buzerák“. Tu sme museli my budúci vojenskí piloti dokazovať veliteľom, akí sme vzorní vojačikovia. Učili nás pochodovať, čo sme už dávno vedeli. Mali sme za sebou štyri roky výcviku v rámci vojenských stredných škôl. A to aj dosť tvrdej driny. Nuž ale drilu nikdy nie je dosť...
V tej hlúposti, a v spare, keď dostanete zvláštny rozkaz: Velím si sám... – je všetko absurdné. Kto nebol na „vojne“, ten nevie, že „velím si sám“ je rozkaz, aby ste nahlas velili sám sebe a pritom vykonávali veliace pokyny. Vedľa mňa stojaci Maroš Bartoš mi precedil cez zuby: „Stando, vel i mně.“
A ja som začal kričať na plné pľúca: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Zbraň odložiť!“ Ešte sme nestihli ani vykonať tento môj povel presne podľa predpisu, pri ktorom si človek skladá z ramien samopal a ja som už reval: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Do zbrane!“ A zasa, ešte sme tento povel neurobili a ja som vrešťal na celý „buzerák“: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Do zbrane!“ Po piatich minútach cvičenia sa z nás lialo ako z krhly pod horúcim augustovým slnkom.
„Vojak Bartoš! Vojak Háber! Skončete!“ Zreval pred nami rozzúrený veliteľ: „Pozor!“ Stali sme vypätí ako struny. Pot nám stekal v hrubých uniformách cícerkom po tvárach. Veliteľ prišiel ku mne, až sa nám brigadýrky dotýkali a ja som cítil smrad z jeho úst, z ktorých vycedil: „Odkud jste, vojak Háber!“ Nehol som ani brvou. Pýtal sa ma na strednú školu, ktorú som ukončil a nastúpil do Přerova na letisko do štúdijného odboru pilot nadzvuk Vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach, ktorá tam mala svoj prijímač. Nuž som zreval, až mu skoro a aj mne praskli ušné bubienky: „Vojenské gymnázium Banská Bystrica!“ Veliteľom myklo. Videl som, ako mu stvrdli rysy tváre. Chápal som, že by nás chcel potrestať za tú šou, čo sme vyvádzali na „buzeráku“, kde každý lenivo cvičil, leda bolo, a my s Marošom Bartošom sme „makali“ ako strelení. Všetci sa na nás šli popučiť od smiechu. Aj Ivan. Budúci astronaut. Prvý slovenský kozmonaut.
„Vojak Háber,“ začal veliteľ tisnúť zo zovretých úst: „Vy ste pěkný kvítko, víte to?“ Čo som mal na to povedať? Ale on nečakal na odpoveď. Tak som do toho ticha zreval: „Rozkaz!“ Odsunul sa konečne z mojej brigadýrky a zreval zasa on: „Vojak Háber! Vojak Bartoš! Máte na dnes volno do večerky! Nechci vás více tady na zaměstnání vidět!“ No tak takéto a podobné historky nás s Ivanom Bellom spájajú. Na nich sa smejeme aj po rokoch. Som rád, že na mňa Ivan Bella nezabudol. On mi po tých rokoch, keď sa vrátil z ruského Bajkonuru povedal: „Na teba sa, Stano, ani nedalo zabudnúť.“ Veď hej, vždy som niečo vyviedol a skončil som rok a pol v nemocnici, na čo ma vyradili z pilotného výcviku a potom aj z armády. Preto som si myslel, že si ma už Ivan nebude pamätať. Bolo to dávno. On splnil aj za mňa ten sen byť kozmonautom – astronautom, vidieť svet ako gombík na kabáte, o čom som napísal túto básničku a nazval ju: Ľahkovážne
Na M(m)esiac poď na M(m)esiac
ukážem ti západ Zemegule

Aby sa nerozplynul
v ekliptickej dráhe družice

Možnože uvidíme
konečne po čase

Svet ako gombík
na kabáte
Stanislav Háber