Ivan Bella – prvý kozmonaut trošku ľahkovážne
Posledný februárový deň si pripomíname návrat nášho prvého astronauta na matičku Zem. Ivan Bella pristál v kazašskej stepi, na ktorej bol sneh, po ôsmich dňoch vo Vesmíre, v roku 1999. Potom sa naplno rozkrútil mediálny kolotoč okolo jeho osoby. Až vtedy som si uvedomil, že sme bývalí spolužiaci.
Viete, ako to chodí. Zo spolužiaka je celebrita, či si na vás ešte pamätá? To je hlúpe sa aj pripomínať. Ivan Bella dosiahol to, po čom možno tajne túžil každý z nás, čo sme študovali pilotný odbor na Vysokej vojenskej leteckej škole. Pritom kozmonautika je predsa niečo iné ako lietanie. Je to „len“ dosiahnutie najvyššieho bodu nad Zemou, ale aj tak potom každý pilot sníva.
Ivan začal chodiť po besedách. Do redakcií. V jednej som pracoval. Čakali ho všetci „náčelníci“. Šéfredaktor, riaditeľ vydavateľstva, zástupca šéfredaktora, vedúci vydania, hlavný sekretár... Postavil som sa schválne až za nich dozadu kancelárie, reku nebudem sa pretŕčať, ešte by človek zažil tú hanbu, že by si na mňa Ivan nepamätal. Otvorili sa dvere. Ivan Bella vošiel dnu so svojim nesmelým úsmevom. Rozhliadal sa prekvapený nad tým množstvom ľudí, ktorí naňho v jednej redakčnej kancelárii hľadí. Mal tu mať telefonické stretnutie s čitateľmi. Nuž ale prišli ho všetci privítať.
Videl som ten jeho zmätený pohľad, ktorý kĺzal v rýchlom tempe z jednej tváre na druhú. V tom ma zbadal. Oči sa nám stretli. Ivan sa natešený rozbehol ku mne. Ostatných si nevšímal: „Stano, čo ty tu robíš!“ Objali sme sa. Bolo to milé. Moji šéfovia na mňa prekvapene pozerali. Aj ja som bol prekvapený. Taký bol a je náš prvý slovenský kozmonaut...
Ozaj, kedy bude druhý? Potom prišli spomienky. Na letisko v Přerove v roku 1984. Boli sme tam na výcviku. Ale len takom v kasárňach. Aj s Ivanom. Strašne pálilo slnko na „buzerák“. Tu sme museli my budúci vojenskí piloti dokazovať veliteľom, akí sme vzorní vojačikovia. Učili nás pochodovať, čo sme už dávno vedeli. Mali sme za sebou štyri roky výcviku v rámci vojenských stredných škôl. A to aj dosť tvrdej driny. Nuž ale drilu nikdy nie je dosť...
V tej hlúposti, a v spare, keď dostanete zvláštny rozkaz: Velím si sám... – je všetko absurdné. Kto nebol na „vojne“, ten nevie, že „velím si sám“ je rozkaz, aby ste nahlas velili sám sebe a pritom vykonávali veliace pokyny. Vedľa mňa stojaci Maroš Bartoš mi precedil cez zuby: „Stando, vel i mně.“
A ja som začal kričať na plné pľúca: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Zbraň odložiť!“ Ešte sme nestihli ani vykonať tento môj povel presne podľa predpisu, pri ktorom si človek skladá z ramien samopal a ja som už reval: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Do zbrane!“ A zasa, ešte sme tento povel neurobili a ja som vrešťal na celý „buzerák“: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Do zbrane!“ Po piatich minútach cvičenia sa z nás lialo ako z krhly pod horúcim augustovým slnkom.
„Vojak Bartoš! Vojak Háber! Skončete!“ Zreval pred nami rozzúrený veliteľ: „Pozor!“ Stali sme vypätí ako struny. Pot nám stekal v hrubých uniformách cícerkom po tvárach. Veliteľ prišiel ku mne, až sa nám brigadýrky dotýkali a ja som cítil smrad z jeho úst, z ktorých vycedil: „Odkud jste, vojak Háber!“ Nehol som ani brvou. Pýtal sa ma na strednú školu, ktorú som ukončil a nastúpil do Přerova na letisko do štúdijného odboru pilot nadzvuk Vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach, ktorá tam mala svoj prijímač. Nuž som zreval, až mu skoro a aj mne praskli ušné bubienky: „Vojenské gymnázium Banská Bystrica!“ Veliteľom myklo. Videl som, ako mu stvrdli rysy tváre. Chápal som, že by nás chcel potrestať za tú šou, čo sme vyvádzali na „buzeráku“, kde každý lenivo cvičil, leda bolo, a my s Marošom Bartošom sme „makali“ ako strelení. Všetci sa na nás šli popučiť od smiechu. Aj Ivan. Budúci astronaut. Prvý slovenský kozmonaut.
„Vojak Háber,“ začal veliteľ tisnúť zo zovretých úst: „Vy ste pěkný kvítko, víte to?“ Čo som mal na to povedať? Ale on nečakal na odpoveď. Tak som do toho ticha zreval: „Rozkaz!“ Odsunul sa konečne z mojej brigadýrky a zreval zasa on: „Vojak Háber! Vojak Bartoš! Máte na dnes volno do večerky! Nechci vás více tady na zaměstnání vidět!“ No tak takéto a podobné historky nás s Ivanom Bellom spájajú. Na nich sa smejeme aj po rokoch. Som rád, že na mňa Ivan Bella nezabudol. On mi po tých rokoch, keď sa vrátil z ruského Bajkonuru povedal: „Na teba sa, Stano, ani nedalo zabudnúť.“ Veď hej, vždy som niečo vyviedol a skončil som rok a pol v nemocnici, na čo ma vyradili z pilotného výcviku a potom aj z armády. Preto som si myslel, že si ma už Ivan nebude pamätať. Bolo to dávno. On splnil aj za mňa ten sen byť kozmonautom – astronautom, vidieť svet ako gombík na kabáte, o čom som napísal túto básničku a nazval ju: Ľahkovážne
Na M(m)esiac poď na M(m)esiac
ukážem ti západ Zemegule
Aby sa nerozplynul
v ekliptickej dráhe družice
Možnože uvidíme
konečne po čase
Svet ako gombík
na kabáte
Stanislav Háber
utorok 10. februára 2009
utorok 3. februára 2009
Povedzte mi, ako sa voláte?!
Povedzte mi, ako sa voláte?!
Pred rokom 1989 jedno nemenované vojenské letisko navštívil súdruh generál. Cvičili sme sa na ňom ako budúci vojenskí piloti. Generála sme museli vítať ešte aj vtedy, keď nad našim výcvikovým priestorom len prelietal. Velitelia nás držali nastúpených v pozore a museli sme vítať zdravením súdruha generála, hoci ten bol ešte v oblakoch.
Už vtedy mi to prišlo bizarné. Bolo mi jasné, že z tej výšky nás poriadne nevidí ani ako jednotku a pri tej rýchlosti - prilietal na stíhačke - si iste nestíha všimnúť to, či pri nástupe v pozore jeho lietadlu salutujeme, alebo nie. To som však ešte netušil, aké absurdné divadlo pripraví generál osobne len pre mňa.
Súdruh generál sa s nami - poslucháčmi vysokej vojenskej leteckej školy - stretol neformálne na lúke za kasárňami. Tu si sadol pod strom ako kmeňový náčelník, my okolo neho ako vrabce a pekne milo sa k nám prihovoril: "Súdruhovia! Berte ma teraz chvíľu ako otca a otvorene mi povedzte, čo vás na výcviku hnevá. Nebudem chcieť počuť vaše mená. Hovorte mi úprimne svoje pocity."
Okolo súdruha generála sedelo niekoľko desiatok spolužiakov. Boli sme medzi nimi my "štyristo dvojkári" teda poslucháči pilotného smeru nadzvukový letec spolu s "mixérmi", čo bola štyristo trojka - teda pilot vrtuľníka. Zároveň tam boli z ročníka poslucháči veliteľského smeru a ešte letovodi, teda celkom "masa" študentov. Všetci mali však jednu vec spoločnú - zaryto mlčali.
Súdruhovi generálovi sa to nejako nepozdávalo. Vtipkoval, nahlas sa smial, jednoducho sa tváril ako kamarát. Bol som zrejme naivnejší než ostatní, keď som si v duchu povedal, hádam mu naozaj môžeme povedať, čo chceme. A tak som sa ozval.
Súdruh generál bol nadšený, že konečne niekto našiel odvahu. Bujaro ma vyzýval, nech sa postavím, aby lepšie na mňa videl. To ma ešte nepomýlilo, veď to nie je hanba, ako vyzerám, tak som sa vystrel. No ako som otvoril ústa, správanie súdruha generála sa prudko zmenilo. Úsmev mu stvrdol na tvári, ba sa i zachmúril. Nuž bolo toho dosť, na čo som mal zlosť. Podrobnosti nie sú už dnes dôležité.
Zaujímavejšia bola reakcia súdruha generála. Keď som skončil, všimol som si, že náš hrdina s hrubými lampasmi na nohaviciach, aké len tak ľahko nevídať ani v armáde, mal v rukách zápisník a pero: "Tvoje meno, súdruh!" Zreval na mňa, až som podskočil. Po jeho slovách o láskavosti, priam otcovskej dobrote nebolo ani pamiatky. Nuž som sa predstavil. Pritom pôvodne súdruh generál tvrdil, že môžeme hovoriť otvorene, kriticky, nebáť sa, že sa na mená pýtať nebude. Realita bola iná. Začal sa správať ako malý „zupáčik“.
O niekoľko rokov som nastúpil do vtedy jedinej štátnej televízie. Nás nestraníkov - teda nečlenov komunistickej strany mal na starosti komunista, ku ktorému sme museli povinne chodiť na ideologické školenia. Nepoznal nás všetkých po mene, veď sme tam boli všetko mladí redaktori, ale aj tak nás prijímal vo svojej redakčnej kancelárii. Bol uznávaným moderátorom. My novinárske uchá sme mu boli na smiech. Takí zelenáči. Na takého "kádra" sme ešte zďaleka nedorástli.
Rovnako ako u generála aj on nás nútil do úsmevov, ktoré sám rozdával na všetky strany. Bodro nás povzbudzoval, aby sme sa mu otvorene zdôverili, čo sa nám - mladým ľuďom a nestraníkom - nepozdáva na komunistickej strane. "Kritika je dôležitá, súdruhovia," hovoril nám, hoci vedel, že nie sme nielen členovia, ale ani kandidáti komunistickej strany. Nemáme sa jej vraj báť. Je nová doba, perestrojka, len z otvorenej kritiky sa dá poučiť aj do budúcna.
Bol som vtedy v televízii takmer deväť mesiacov. To ma možno ospravedlňuje vzhľadom aj na predchádzajúcu históriu so súdruhom generálom, z ktorej akoby som sa nepoučil. Ale keď všetci kolegovia zaryto mlčali! A ja som si vravel, veď tento človek tu je náš kolega, starší vzor, priam kamarát, taká veľká televízna hviezda! Nuž som sa prihlásil. S naivitou sebe vlastnou som zahlásil: "Nepáči sa mi, že komunistická strana nezaujala stanovisko k vysielaniu Slobodnej Európy, podľa ktorej je už súdruh prezident možno dávno mŕtvy a na verejnosti zaňho vystupuje dvojník."
Môj moderátorský vzor výraz nezmenil ako súdruh generál. Naopak, nahlas sa rozosmial, ale niečo mal s generálom spoločné. Totiž kde sa vzal - tu sa vzal, zrazu držal v ruke zápisník: "To je výborný fór, človeče, ako sa voláš a z ktorého si oddelenia?" Nuž na dovysvetlenie tým, ktorí snáď tieto roky nezažili, trestné bolo už rozhlasovú stanicu Slobodná Európa počúvať a nie to sa pýtať na otázky, ktoré tam zazneli. No ja som si vravel, veď chcel počuť kritiku. Presnú kritiku, aby sa vyvaroval chýb, veď bola perestrojka. Možno v Rusku, nie na Slovensku.
Prešlo niekoľko rokov. Prišla demokracia. Niekedy na tieto dve príhody o otvorenosti a pravdovravnosti spomínam, no nielen s nostalgiou, ale zdá sa mi, že ani dnes nie je dobré povedať: O danom probléme si myslím. Niekoho totiž už roky zasa zaujíma viac to, ako sa volám a niekedy mám dojem, že sa na to pýtajú tí istí, ktorí sa ma na to pýtali už pred rokom 1989.
Stanislav Háber
Pred rokom 1989 jedno nemenované vojenské letisko navštívil súdruh generál. Cvičili sme sa na ňom ako budúci vojenskí piloti. Generála sme museli vítať ešte aj vtedy, keď nad našim výcvikovým priestorom len prelietal. Velitelia nás držali nastúpených v pozore a museli sme vítať zdravením súdruha generála, hoci ten bol ešte v oblakoch.
Už vtedy mi to prišlo bizarné. Bolo mi jasné, že z tej výšky nás poriadne nevidí ani ako jednotku a pri tej rýchlosti - prilietal na stíhačke - si iste nestíha všimnúť to, či pri nástupe v pozore jeho lietadlu salutujeme, alebo nie. To som však ešte netušil, aké absurdné divadlo pripraví generál osobne len pre mňa.
Súdruh generál sa s nami - poslucháčmi vysokej vojenskej leteckej školy - stretol neformálne na lúke za kasárňami. Tu si sadol pod strom ako kmeňový náčelník, my okolo neho ako vrabce a pekne milo sa k nám prihovoril: "Súdruhovia! Berte ma teraz chvíľu ako otca a otvorene mi povedzte, čo vás na výcviku hnevá. Nebudem chcieť počuť vaše mená. Hovorte mi úprimne svoje pocity."
Okolo súdruha generála sedelo niekoľko desiatok spolužiakov. Boli sme medzi nimi my "štyristo dvojkári" teda poslucháči pilotného smeru nadzvukový letec spolu s "mixérmi", čo bola štyristo trojka - teda pilot vrtuľníka. Zároveň tam boli z ročníka poslucháči veliteľského smeru a ešte letovodi, teda celkom "masa" študentov. Všetci mali však jednu vec spoločnú - zaryto mlčali.
Súdruhovi generálovi sa to nejako nepozdávalo. Vtipkoval, nahlas sa smial, jednoducho sa tváril ako kamarát. Bol som zrejme naivnejší než ostatní, keď som si v duchu povedal, hádam mu naozaj môžeme povedať, čo chceme. A tak som sa ozval.
Súdruh generál bol nadšený, že konečne niekto našiel odvahu. Bujaro ma vyzýval, nech sa postavím, aby lepšie na mňa videl. To ma ešte nepomýlilo, veď to nie je hanba, ako vyzerám, tak som sa vystrel. No ako som otvoril ústa, správanie súdruha generála sa prudko zmenilo. Úsmev mu stvrdol na tvári, ba sa i zachmúril. Nuž bolo toho dosť, na čo som mal zlosť. Podrobnosti nie sú už dnes dôležité.
Zaujímavejšia bola reakcia súdruha generála. Keď som skončil, všimol som si, že náš hrdina s hrubými lampasmi na nohaviciach, aké len tak ľahko nevídať ani v armáde, mal v rukách zápisník a pero: "Tvoje meno, súdruh!" Zreval na mňa, až som podskočil. Po jeho slovách o láskavosti, priam otcovskej dobrote nebolo ani pamiatky. Nuž som sa predstavil. Pritom pôvodne súdruh generál tvrdil, že môžeme hovoriť otvorene, kriticky, nebáť sa, že sa na mená pýtať nebude. Realita bola iná. Začal sa správať ako malý „zupáčik“.
O niekoľko rokov som nastúpil do vtedy jedinej štátnej televízie. Nás nestraníkov - teda nečlenov komunistickej strany mal na starosti komunista, ku ktorému sme museli povinne chodiť na ideologické školenia. Nepoznal nás všetkých po mene, veď sme tam boli všetko mladí redaktori, ale aj tak nás prijímal vo svojej redakčnej kancelárii. Bol uznávaným moderátorom. My novinárske uchá sme mu boli na smiech. Takí zelenáči. Na takého "kádra" sme ešte zďaleka nedorástli.
Rovnako ako u generála aj on nás nútil do úsmevov, ktoré sám rozdával na všetky strany. Bodro nás povzbudzoval, aby sme sa mu otvorene zdôverili, čo sa nám - mladým ľuďom a nestraníkom - nepozdáva na komunistickej strane. "Kritika je dôležitá, súdruhovia," hovoril nám, hoci vedel, že nie sme nielen členovia, ale ani kandidáti komunistickej strany. Nemáme sa jej vraj báť. Je nová doba, perestrojka, len z otvorenej kritiky sa dá poučiť aj do budúcna.
Bol som vtedy v televízii takmer deväť mesiacov. To ma možno ospravedlňuje vzhľadom aj na predchádzajúcu históriu so súdruhom generálom, z ktorej akoby som sa nepoučil. Ale keď všetci kolegovia zaryto mlčali! A ja som si vravel, veď tento človek tu je náš kolega, starší vzor, priam kamarát, taká veľká televízna hviezda! Nuž som sa prihlásil. S naivitou sebe vlastnou som zahlásil: "Nepáči sa mi, že komunistická strana nezaujala stanovisko k vysielaniu Slobodnej Európy, podľa ktorej je už súdruh prezident možno dávno mŕtvy a na verejnosti zaňho vystupuje dvojník."
Môj moderátorský vzor výraz nezmenil ako súdruh generál. Naopak, nahlas sa rozosmial, ale niečo mal s generálom spoločné. Totiž kde sa vzal - tu sa vzal, zrazu držal v ruke zápisník: "To je výborný fór, človeče, ako sa voláš a z ktorého si oddelenia?" Nuž na dovysvetlenie tým, ktorí snáď tieto roky nezažili, trestné bolo už rozhlasovú stanicu Slobodná Európa počúvať a nie to sa pýtať na otázky, ktoré tam zazneli. No ja som si vravel, veď chcel počuť kritiku. Presnú kritiku, aby sa vyvaroval chýb, veď bola perestrojka. Možno v Rusku, nie na Slovensku.
Prešlo niekoľko rokov. Prišla demokracia. Niekedy na tieto dve príhody o otvorenosti a pravdovravnosti spomínam, no nielen s nostalgiou, ale zdá sa mi, že ani dnes nie je dobré povedať: O danom probléme si myslím. Niekoho totiž už roky zasa zaujíma viac to, ako sa volám a niekedy mám dojem, že sa na to pýtajú tí istí, ktorí sa ma na to pýtali už pred rokom 1989.
Stanislav Háber
nedeľa 1. februára 2009
Karel Kryl - legenda nekončí...
Po smrti 3. marca v roku 1994 o ňom v novinách napísali: "Symbol jedné generace, kontroverzní osobnost, provokující násilí a moc." (Denní Telegraf, 5.marca 1994) Pamätám si to ako dnes. Šiel som z pohrebu Ladislava Mňačka z Krematória v Bratislave. Šoféroval som svoju Škodu 120 GLS, ktorá mala vtedy okolo pätnást rokov. Bolo to 3. marca 1994. Práve som z nábrežia gen. Svobodu vyšiel na Nový most smerom do Petržalky. Z rádia sa ozvalo: „Z rozmlácenýho kostela, v krabici s kusem mýdla, přinesl jsem si anděla, ulámali mu křídla..."
V duchu som pochválil Fun rádio, že konečne dali aj starého dobrého Karčiho, keď sa po pesničke ozval hlas moderátora: „ Práve sme z nemeckého Passau dostali smutnú správu. Dnes nadránom zomrel vo veku 50 rokov Karel Kryl..."
Takmer som havaroval. Dobehol som do budovy Tlačovej agentúry SR s otázkou, či už o tom niekto počul. Všetci sa tvárili nechápavo. Vydávajúci vedúci smeny Meszáros ma presvedčil, aby som vydal správu o Karlovej smrti s odvolaním sa na zdroj Fun rádia. Urobil som tak. Onedlho po jej vydaní sa správa potvrdila. Potom som vydal správu o pohrebe Ladislava Mňačka. Slovenského spisovatela a rovnako emigranta, akým bol aj Karel Kryl. Obaja museli po roku 1968 z Československa odísť. Mňačko mal pohreb v deň, keď Kryl zomrel.
Až potom som mohol premýšlať a spomínať. Na naše posledné spoločné stretnutie s Karlom Krylom. Sedeli sme v Chorvátskom Grobe na husacine. Bola to pozdná jeseň roku 1993. Ja som zapol magnetofón. Nevedel som odolať. Karel aj v príjemnej atmosfére pohody medzi kamarátmi nepustil gitaru z ruky. A spieval. Spieval. A spieval. Tú kazetu som odvtedy nepočúval. Nemohol som. Až viac ako desať rokov od Karlovej smrti som sa rozhodol zasunúť kazetu do magnetofónu. Opät vidím Karla, ako nastupuje do auta v Chorvátskom Grobe. Lúčime sa. Hanbím sa, ale musím to povedať: „Karle, ďakujem ti za to, že si."
Cítim sa trápne. Vidí sa mi, že som povedal hudobnej legende slová, aké musel za svoj život počuť najmenej miliónkrát. Zrazu ma Karel objal a povedal mi šokujúcu vetu: „Stando, tohle mi ještě nikdo neřekl." Po tvári sa mu kotúlajú slzy. Sme chlapi. Neobjímame sa dlho. Len tak. Silno, krátko, chlapsky. Zvieram jeho dlaň. Nasadá do auta. Dvere sa zabuchnú. Auto ide na hranice. Do Petržalky. Odtial do Rakúska. Do Viedne. Západnou dialnicou až do Passau. Šiel som ňou neraz. Tam do starého bavorského mesta, kde v kostole sv. Martina z 11. storočia majú neobvyklý oltár. Na ňom je rozkročená postava v kruhu s roztiahnutými rukami a rozkročenými nohami. Pod nimi sú dve proti sebe plávajúce ryby. Oltár mi svojou symbolikou pripomína tajný ichtyónsky rád. Dve proti sebe plávajúce ryby sú znaky dobra a zla. Dobro a zlo. Ťažká tajnička v živote každého človeka. Vtedy, keď som myslel na Karlovu smrť a našu poslednú rozlúčku, prenasledovala ma jedna Krylova pesnička. Hral ju na husacine. A i keď do riadkov sa nedá napísat hlas, ponúkam vám aspoň jej slová: „Každý vrah ví, co je v láhvi, na níž lebka s hnáty je. Ví to Jahve, že se z lahve s lebkou s hnáty nepije. Mnohé zmýlí, scházejí-li hnáty s lebkou na lahvi. Co tě chytí po napití, to jen velký Alah ví. Až dozpíváš koledu – camcajdá. Tiše usneš v podjezdu – camcajdá. Statní ptáci, funebráci uloží tě do ledu. Paštimkráti z Abú Dabí naložené v curáre, k tomu kolu z vitriolu, Bože to je soiré. Žáha pálí z cyankáli, než-li usnu bez deky, šukám hlínu z botulínu s dekou nebo bez deky. Až dozpívam koledu – camcajrá. Tiše usnu v podjezdu – camcajrá. Statní ptáci, funebráci uloží mě do ledu. Pro Moniku arzeniku kapku rtuti a co víc. Do košíku otrošíku nebo odvar z makovic. Vezmi k tomu špetku brómu, přidej něco z rulíku nebo ucpej z balíku. Až dozpívam koledu – camcajrá. Tiše zesnu v podjezdu – camcajrá. Statní ptáci, funebráci uloží mě do ledu. A jednu misku v denním tisku na rozličných rovinách, opiátku do salátku v televizních novinách. Pro zalhaní na snídani větší porci k obědu, v komentáři, sedmilháři upatlaní od jedu. A pak s Volhou škaredou – camcajrá, čtyři páni přijedou – camcajdá. Skončíš zdárně v kachlíkárně s touhle koledou. Až dozpíváš koledu – camcajrá, tiše usneš v podjezdu – camcajrá. Statní ptáci, estébáci uloží tě do ledu."
A v tej kazete je celé Krylove rozprávanie. Hodiny, kedy sme sa rozprávali o živote. Nie sú zachytené na tej páske, ale za tými slovami piesní, ktoré tam mám nahrané. O tom, ako prišiel o svoje hroby a musel zostat povinne v exile. Ale aj o tom, ako mu krajania v Amerike zaplatili „chlupaté" pivo. A on nevedel, čo to je, kým mu ho nepriniesla čašníčka dole bez a stála pri ňom dovtedy, kým pivo nevypil...
Zaujímave je, že po vyššie uvedenej pesničke Karči zanôtil: „Nebylo dotyku, i ústa který křičí. Lahvičku od injekce někdo odhodil. Lehátko z plastiku a ocelových tyčí a vůně dezinfekce, tak ses narodil. Hle to je scéna, páchne z koželužen tříslo, čpějí tu jatky, voní benzín motoru. Na místo jména dostals na zápěstí číslo. Namísto matky hudbu z reproduktoru. Toť domov tvůj, tvá vlast a tvoje štěstí, o čem jsi snil, už zítra nastane. Ty hrdý buď a číslo na zápěstí, budiž tvůj znak a tvoje pýcha, občane. A u lůžka úrazovky vymění ti plínky, za hřiště z roztřískaných karosérií. Za štestí z obrazovky televizní skříňky, za volnost oprýskaných periférií. Hle vůně domova, šeď betonových bloků, co láska narkotik a organizací. Co hudba chrámová zní melodie doků, co jásot panoptika manifestací. Toť domov tvůj, tvá vlast a tvoje štěstí, o čem jsi snil už zítra nastane. Ty hrdý buď a číslo na zápěstí budiž tvůj znak a tvoje pýcha, občane. Na nebi v kalužích je benzinová duha, koryta potoků, v nichž voda neteče, popílek na růžích je černý jako tuha, a není proroků, můj malý človeče. Máš život v malíčku a nestaráš se o věk, máš účel za víru, a neznáš dojetí. Jen chvíli človíčku a bude z tebe člověk ušitý na míru pro toto století. Toť domov tvůj, tvá vlast a tvoje štestí, o čem jsi snil, už zítra nastane. Ty hrdý buď a číslo na zápěstí budiž tvůj znak a tvoje pýcha, občane."
O koľkých z nás spieval? A stále spieva? Stačí tak málo, pre mňa pretočit pásku a pustit si jeho hlas znova. Alebo nechat zniet jeho „blbárny", ako im hovoril, ktoré spieval tak slovensko-česky, ako to nevie už po ňom nik: „Povedal mi ujo náš, že vraj robím špionáž. A ja robím od nevidíš do nevidíš bez ohladu na tonáž. Škrabe ujo – daromník – kosoštvorce na pomník. A ja idem cez Košice do Sušice, bude zo mňa tajomník."
Pieseň pokračuje. Kryl prechádza plynule do češtiny: „Jdu k vodě líčit májovce. Mám Škvoreckého Zbabělce a rum a buřty v kabelce s kořalou sladkou. Když slunce vstává k rumělce, zahlédnu metat kozelce zasloužilého umělce s plesnivou bradkou. Když tváře rumem zrumění, uspokojím se s míněním, kozelce ladí s uměním jak šroubek s matkou. Zní z láhve nota za notou... - Slovenská verze - Keď ide vlna za loďou, pijeme vodku s Voloďou a bratstvo našich národov sa takto tuží. Voloďa býval barónom, teraz je z neho agrónom. Má salaš hore nad Hronom a záhon ruží. Ked spieva sláčik primáša a čašník fľašu prináša, môj zrak s víziou sobáša vlhne mi placom. Ked vraví koniec košiarom – predáme ovce mäsiarom, je lepšie dať sa k žandárom, ako byť bačom... - Bratská verze - Když pluje loďka za loďkou, chutná mi vodka s Voloďkou. On rotným je, já pilotkou, bydlíme v tanku. Když měsíc svítí na Něvu, jak cibulička v nálevu, jdem v maskovacím oděvu udělat banku. Plá nocí šarlach uhlíku, zní tlukot ran a slavíků, a v bance ani rublíku, to kvůli manku. To vezmem za vděk náhodou, dopijem vodku nelevnou a půjdem nocí barevnou užít spánku, parara, para ram."
A ako si púšťam túto magnetofónovú pásku, ozve sa po zmlknutí gitary Karlov hlas: „Na kraviny vás užije, že jo?"
V duchu som pochválil Fun rádio, že konečne dali aj starého dobrého Karčiho, keď sa po pesničke ozval hlas moderátora: „ Práve sme z nemeckého Passau dostali smutnú správu. Dnes nadránom zomrel vo veku 50 rokov Karel Kryl..."
Takmer som havaroval. Dobehol som do budovy Tlačovej agentúry SR s otázkou, či už o tom niekto počul. Všetci sa tvárili nechápavo. Vydávajúci vedúci smeny Meszáros ma presvedčil, aby som vydal správu o Karlovej smrti s odvolaním sa na zdroj Fun rádia. Urobil som tak. Onedlho po jej vydaní sa správa potvrdila. Potom som vydal správu o pohrebe Ladislava Mňačka. Slovenského spisovatela a rovnako emigranta, akým bol aj Karel Kryl. Obaja museli po roku 1968 z Československa odísť. Mňačko mal pohreb v deň, keď Kryl zomrel.
Až potom som mohol premýšlať a spomínať. Na naše posledné spoločné stretnutie s Karlom Krylom. Sedeli sme v Chorvátskom Grobe na husacine. Bola to pozdná jeseň roku 1993. Ja som zapol magnetofón. Nevedel som odolať. Karel aj v príjemnej atmosfére pohody medzi kamarátmi nepustil gitaru z ruky. A spieval. Spieval. A spieval. Tú kazetu som odvtedy nepočúval. Nemohol som. Až viac ako desať rokov od Karlovej smrti som sa rozhodol zasunúť kazetu do magnetofónu. Opät vidím Karla, ako nastupuje do auta v Chorvátskom Grobe. Lúčime sa. Hanbím sa, ale musím to povedať: „Karle, ďakujem ti za to, že si."
Cítim sa trápne. Vidí sa mi, že som povedal hudobnej legende slová, aké musel za svoj život počuť najmenej miliónkrát. Zrazu ma Karel objal a povedal mi šokujúcu vetu: „Stando, tohle mi ještě nikdo neřekl." Po tvári sa mu kotúlajú slzy. Sme chlapi. Neobjímame sa dlho. Len tak. Silno, krátko, chlapsky. Zvieram jeho dlaň. Nasadá do auta. Dvere sa zabuchnú. Auto ide na hranice. Do Petržalky. Odtial do Rakúska. Do Viedne. Západnou dialnicou až do Passau. Šiel som ňou neraz. Tam do starého bavorského mesta, kde v kostole sv. Martina z 11. storočia majú neobvyklý oltár. Na ňom je rozkročená postava v kruhu s roztiahnutými rukami a rozkročenými nohami. Pod nimi sú dve proti sebe plávajúce ryby. Oltár mi svojou symbolikou pripomína tajný ichtyónsky rád. Dve proti sebe plávajúce ryby sú znaky dobra a zla. Dobro a zlo. Ťažká tajnička v živote každého človeka. Vtedy, keď som myslel na Karlovu smrť a našu poslednú rozlúčku, prenasledovala ma jedna Krylova pesnička. Hral ju na husacine. A i keď do riadkov sa nedá napísat hlas, ponúkam vám aspoň jej slová: „Každý vrah ví, co je v láhvi, na níž lebka s hnáty je. Ví to Jahve, že se z lahve s lebkou s hnáty nepije. Mnohé zmýlí, scházejí-li hnáty s lebkou na lahvi. Co tě chytí po napití, to jen velký Alah ví. Až dozpíváš koledu – camcajdá. Tiše usneš v podjezdu – camcajdá. Statní ptáci, funebráci uloží tě do ledu. Paštimkráti z Abú Dabí naložené v curáre, k tomu kolu z vitriolu, Bože to je soiré. Žáha pálí z cyankáli, než-li usnu bez deky, šukám hlínu z botulínu s dekou nebo bez deky. Až dozpívam koledu – camcajrá. Tiše usnu v podjezdu – camcajrá. Statní ptáci, funebráci uloží mě do ledu. Pro Moniku arzeniku kapku rtuti a co víc. Do košíku otrošíku nebo odvar z makovic. Vezmi k tomu špetku brómu, přidej něco z rulíku nebo ucpej z balíku. Až dozpívam koledu – camcajrá. Tiše zesnu v podjezdu – camcajrá. Statní ptáci, funebráci uloží mě do ledu. A jednu misku v denním tisku na rozličných rovinách, opiátku do salátku v televizních novinách. Pro zalhaní na snídani větší porci k obědu, v komentáři, sedmilháři upatlaní od jedu. A pak s Volhou škaredou – camcajrá, čtyři páni přijedou – camcajdá. Skončíš zdárně v kachlíkárně s touhle koledou. Až dozpíváš koledu – camcajrá, tiše usneš v podjezdu – camcajrá. Statní ptáci, estébáci uloží tě do ledu."
A v tej kazete je celé Krylove rozprávanie. Hodiny, kedy sme sa rozprávali o živote. Nie sú zachytené na tej páske, ale za tými slovami piesní, ktoré tam mám nahrané. O tom, ako prišiel o svoje hroby a musel zostat povinne v exile. Ale aj o tom, ako mu krajania v Amerike zaplatili „chlupaté" pivo. A on nevedel, čo to je, kým mu ho nepriniesla čašníčka dole bez a stála pri ňom dovtedy, kým pivo nevypil...
Zaujímave je, že po vyššie uvedenej pesničke Karči zanôtil: „Nebylo dotyku, i ústa který křičí. Lahvičku od injekce někdo odhodil. Lehátko z plastiku a ocelových tyčí a vůně dezinfekce, tak ses narodil. Hle to je scéna, páchne z koželužen tříslo, čpějí tu jatky, voní benzín motoru. Na místo jména dostals na zápěstí číslo. Namísto matky hudbu z reproduktoru. Toť domov tvůj, tvá vlast a tvoje štěstí, o čem jsi snil, už zítra nastane. Ty hrdý buď a číslo na zápěstí, budiž tvůj znak a tvoje pýcha, občane. A u lůžka úrazovky vymění ti plínky, za hřiště z roztřískaných karosérií. Za štestí z obrazovky televizní skříňky, za volnost oprýskaných periférií. Hle vůně domova, šeď betonových bloků, co láska narkotik a organizací. Co hudba chrámová zní melodie doků, co jásot panoptika manifestací. Toť domov tvůj, tvá vlast a tvoje štěstí, o čem jsi snil už zítra nastane. Ty hrdý buď a číslo na zápěstí budiž tvůj znak a tvoje pýcha, občane. Na nebi v kalužích je benzinová duha, koryta potoků, v nichž voda neteče, popílek na růžích je černý jako tuha, a není proroků, můj malý človeče. Máš život v malíčku a nestaráš se o věk, máš účel za víru, a neznáš dojetí. Jen chvíli človíčku a bude z tebe člověk ušitý na míru pro toto století. Toť domov tvůj, tvá vlast a tvoje štestí, o čem jsi snil, už zítra nastane. Ty hrdý buď a číslo na zápěstí budiž tvůj znak a tvoje pýcha, občane."
O koľkých z nás spieval? A stále spieva? Stačí tak málo, pre mňa pretočit pásku a pustit si jeho hlas znova. Alebo nechat zniet jeho „blbárny", ako im hovoril, ktoré spieval tak slovensko-česky, ako to nevie už po ňom nik: „Povedal mi ujo náš, že vraj robím špionáž. A ja robím od nevidíš do nevidíš bez ohladu na tonáž. Škrabe ujo – daromník – kosoštvorce na pomník. A ja idem cez Košice do Sušice, bude zo mňa tajomník."
Pieseň pokračuje. Kryl prechádza plynule do češtiny: „Jdu k vodě líčit májovce. Mám Škvoreckého Zbabělce a rum a buřty v kabelce s kořalou sladkou. Když slunce vstává k rumělce, zahlédnu metat kozelce zasloužilého umělce s plesnivou bradkou. Když tváře rumem zrumění, uspokojím se s míněním, kozelce ladí s uměním jak šroubek s matkou. Zní z láhve nota za notou... - Slovenská verze - Keď ide vlna za loďou, pijeme vodku s Voloďou a bratstvo našich národov sa takto tuží. Voloďa býval barónom, teraz je z neho agrónom. Má salaš hore nad Hronom a záhon ruží. Ked spieva sláčik primáša a čašník fľašu prináša, môj zrak s víziou sobáša vlhne mi placom. Ked vraví koniec košiarom – predáme ovce mäsiarom, je lepšie dať sa k žandárom, ako byť bačom... - Bratská verze - Když pluje loďka za loďkou, chutná mi vodka s Voloďkou. On rotným je, já pilotkou, bydlíme v tanku. Když měsíc svítí na Něvu, jak cibulička v nálevu, jdem v maskovacím oděvu udělat banku. Plá nocí šarlach uhlíku, zní tlukot ran a slavíků, a v bance ani rublíku, to kvůli manku. To vezmem za vděk náhodou, dopijem vodku nelevnou a půjdem nocí barevnou užít spánku, parara, para ram."
A ako si púšťam túto magnetofónovú pásku, ozve sa po zmlknutí gitary Karlov hlas: „Na kraviny vás užije, že jo?"
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)