nedeľa 31. marca 2013

Svätí na každý deň - 1. apríl: František z Paoly

1. apríl
František z Paoly


 Ľudia často odmietajú uveriť tomu, že človek sa má v živote uskromňovať, aby pomohol inému žiť svoj život. Pôsty chápu ako nezmyselné tresty, kým sa nestane, že niekde vypukne zemetrasenie a potom hovoria ako o zázraku, keď vytiahnú zo zavalených rumovísk živých ľudí aj šesťdesiat dní bez jedla a vody.
 Dnešný svätec František z Paoly sa rozhodol pre neustály pôst z vlastného presvedčenia, ktorým ovplyvnil celé generácie rádových sestier a mužov po dlhé stáročia až do dnes. Žil v 15. storočí a divom bolo jeho samotné narodenie, keď prišiel na svet starším rodičom, ktorí sa modlili za príhovor k svätému Františkovi z Assisi, aby im Boh požehnal dieťa.
 Keď to dieťa prišlo, vychovávali ho k láske k Bohu. Už dvanásťročný vstúpil do františkánskeho kláštora. O rok na to navštívil s rodičmi Rím, kde stretli na ulici luxusný sprievod kardinála. František prišiel ku koču a kardinálovi prostoreko povedal: "Apoštoli Ježiša Krista nechodili v takejto nádhere."
 Po návrate z Ríma sa na šesť rokov utiahol do samoty. Jeho príklad už v tomto mladom veku pritiahol za ním ďalších, ktorí si dali meno Pustovníci brata Františka a postavili si kostol a kláštor. Tam sa nasťahoval jeho otec po smrti Františkovej mamy. Mladý pustovník žil len o chlebe a vode, málokedy jedol zeleninu a ovocie. Ustavične sa postil, či obmedzoval, ale stále bol rovnako svieži a silný. Odmietol názov rádu Pustovníci brata Františka, ale našiel si pokornejší a to Minibratia, dnes nazývaní ako Minoriti Františka z Paoly.
 Boh ho obdaril nezvyčajnými schopnosťami, keď liečil slepých, hluchých, alebo ochrnutých v mene Ježiša Krista. Dokonca sa v jeho životopise spomína šesť prípadov vzkriesenia mŕtvych. Zázraky nerobil pre obdiv ľudí, ale len v nevyhnutných prípadoch, ak šlo o Božiu spravodlivosť.
 Kráľ z Neapola mu daroval misu peňazí, ktorú svätec odmietol. Jeden peniaz rozlomil a kvapkala z neho krv. Kráľovi povedal: "Je to krv vášho ľudu, ktorý neľudsky vykorisťujete. Nikdy neprijímem ani halier z takých peňazí."
 Na Sicílii ho prievozník odmietol previezť na druhý breh, nuž uviazal na palicu svoj plášť a ako by bol na loďke, prešiel suchou nohou poháňaný vetrom po vodnej hladine. Pápežovmu vyslancovi, ktorý ho podrobil skúškam, povedal: "Všetky stvorené veci sa podrobujú vôli toho, kto sa usiluje verne plniť vôľu Stvoriteľa."
 Vravel mu to a v rukách držal žeravé uhlie, ktoré ho nepopálilo. Pápež vyslal Františka k ťažko chorému kráľovi Ľudovítovi XI., ktorý sa pred svätcom hodil na kolená a ponúkal mu bohaté peňažné dary. František mu povedal, že dáva almužny z cudzieho majetku: "Lepšie by bolo, keby si svojim poddaným všetko, čo si im násilne vzal, vrátil."
 Nakoniec kráľ zomrel vo Františkovom náručí zmierený s Bohom. Hneď pri príchode do Francúzska oslobodil dve mestá od moru, takže ho nechceli pustiť domov do Talianska ani dvaja ďalší králi, ktorí si vymohli prítomnosť svätca od samého pápeža. Preto František z Paoly zakladateľ slávneho rádu Menších bratov - minoritov zomrel 2. apríla vo veku deväťdesiatjeden rokov v roku 1507 vo Francúzsku akoby symbolicky na Veľký piatok, v deň ukrižovania Ježiša Krista.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 30. marca 2013

Svätí na každý deň - 31. marec: Anton Mária Pucci

31. marec

Anton Mária Pucci

 
"Sám krst nestačí, aby ste sa stali kresťanmi. Na to je potrebné zachovávať Božie zákony a nasledovať ukrižovaného Ježiša, lebo meno kresťan pochádza od Krista a kresťanom je ten, kto nasleduje Ježiša Krista," tak hovoril Anton Mária Pucci.
Tento svätec z Talianska žil a pôsobil v 19. storočí, v ktorom sa narodil v roku 1819 a zomrel v roku 1892. Volali ho "curatino santo" - svätý farárik. Bol jednoduchým rádovým bratom, ktorý sa snažil prechádzať časom s láskou k blížnym deň za dňom. A predsa sa stal svätcom, aj keď neprekročil správu vlastnej fary v meste Viareggio. Pôsobil tu neuveriteľne presvedčivo pri premenách ľudských duší.
Anton Mária Pucci na brehu Ligurského mora bojoval o každú dušu námorníka. Bolo to v časoch, keď v Taliansku vládli ateisti. Ani oni nemohli nakázať, aby pohreb svätého farárika bol len súkromným aktom. Viareggio vydalo k pohrebu svätca vlastné stanovisko: "Anton Mária Pucci sa ako človek veľmi zaslúžil o kraj odhliadnuc od toho, že bol katolícky kňaz."
Už z tohto citátu vidno, aké vtedy v Taliansku vládli proti cirkvi predsudky. Boli to časy divokého liberalizmu, keď sa Taliansko začalo budovať ako ateistický štát, ktorý konfiškoval majetky náboženských spoločností. Anton Mária Pucci v časoch nepokoja vytváral na svojej fare ostrov pokoja. Dokázal sa kriticky pozrieť aj na pôsobenie rehoľníkov, čo dokazuje jeho výrok: "Samotný rehoľný stav ešte nič neznamená. Vyžaduje osobitnú dynamiku ducha. Obyčajný kresťan oveľa ľahšie získa večnú spásu ako rehoľník, ktorý zľahostajnel."
Anton Mária Pucci pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Už osemnásťročný vstúpil do kláštora Servítov vo Florencii. Stalo sa tak vďaka miestnemu farárovi, ktorý rozpoznal chlapcove nadanie a naučil ho okrem čítania, písania, rátania, aj latinčinu a dal mu gymnaziálne vedomosti. Neskôr Pucci dosiahol titul bakalára fiolozofie a vo veku tridsaťjeden rokov sa stal doktorom teológie. Aj tak zostal obyčajným farárikom. Vedel, aké je to dôležité.
V rokoch 1854 až 1856, keď zúrila v kraji cholera, neúnavne opatroval a vyhľadával chorých. Hovoril: "Nemusíme dlho žiť. Dôležité je iba to, aby sme Bohom darovaný čas patrične využili. Aby sme robili iba to, čo od nás Boh požaduje."
Taký je odkaz farára a svätca Antona Mária Pucciho, z ktorého sa môžeme poučiť a posilniť aj dnes. Nechal po sebe príklad, ako na to. Uzmieroval rozvadené rodiny, zaujímal sa o mládež, keď založil pre synov rybárov, ktorí boli s otcami na mori, večernú školu. Zriadil detskú liečebňu. Snažil sa pomôcť všade tam, kde to bolo treba, lebo ako rehoľník nechcel využívať iba svoje postavenie človeka oddaného Bohu, ale Bohu chcel slúžiť práve službou ľuďom. Preto hľadal Krista v chudobe a pokore, odkiaľ sám vzišiel. Rádovým bratom povedal: "Naše posvätenie a posvätenie iných - je predmetom a cieľom, pre ktorý nás Boh povolal do rádu."
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 29. marca 2013

Svätí na každý deň - 30. marec: Ján Klimak

30. marec
Ján Klimak


 Mojžiš zostúpil z hory Sinaj, aby priniesol ľudstvu desať Božích prikázaní. Z hory Sinaj v siedmom storočí zostúpil aj svätec, ktorý priniesol ľuďom seba samého. Bol to Ján Klimak, ktorý sa stal "rebríkom do neba" pre mnohé duše.
 Rebrík do neba sa totiž volá Klimakov spis, v ktorom opísal stupne vedúce k ľudskej svätosti. Napísal ho na požiadanie mnohých svätých mužov tých čias. Dal na papier vlastné zistenia pre budúce generácie nie zo samoľúbosti, ale z poslušnosti. Vyhovel všeobecnej žiadosti. V tom čase bol Ján Klimak už váženým opátom kláštora na hore Sinaj. Toto miesto spojené na veky so starozákonným Mojžišom poznalo ešte iného mnícha rovnakého mena - Mojžiš, ktorý bol Klimakovým žiakom. Ďalší z radu jeho nasledovníkov, ktorý o ňom napísal životopis.
 Z neho máme teda dostatok informácií o Klimakovom svätom živote. O množstve zázrakov, ktoré vykonal. Stačilo, že požehnával chorých a oni sa v mene Ježiša Krista zázračne uzdravovali. Známe je Klimakove naprávanie poblúdených veriacich, ktorých sa objavilo veľké množstvo potom, ako veriaci získali v štvrtom storočí konečne náboženskú slobodu.
 Ján Klimak dosiahol svätosť vďaka svojej láske k iným, ale aj svätým pustovníckym životom na vrchu Sinaj. Tu našiel vynikajúceho učiteľa mnícha Martýra. Ten sa stal Klimakovým duchovným otcom a zomrel v jeho náručí. Klimak sa po smrti Martýra rozhodol pre úplnú samotu. V nej študoval Sväté písmo a snažil sa o pernamentnú modlitbu. Každý si ju môže skúsiť aj dnes. Koľko sa človek vydrží modliť v kuse celý deň pri práci, či domácich prácach? Klimak o tom hovoril takto: "Nasycujte sa radi výdatnými jedlami, ktoré pre vás nachystala Božia milosť na tomto prebohatom stole."
 Svätec nám nechal prostý a predsa účinný návod na duchovnú sýtosť aj v podobe odkazu na štúdium biblie. Klimak zároveň poukázal na potrebu prijímania Božieho tela: "Nepohŕdajte ani vychutnávaním jemného chleba večnej pravdy, ktorý vám v hojnosti lámu svätí otcovia."
 Klimakov spis Rebrík do neba sa skladá z tridsiatich stupňov. Každý stupeň zodpovedá jednému roku života Krista. Klimak si rebrík ako príklad požičal od známeho starozákonného proroka Jakuba. Ten mal sen o rebríku v prvej Mojžišovej knihe Genezis. Po ňom vystupovali a zostupovali na Zem anjeli.
 Klimak sa stal týmto rebríkom do neba pre celé generácie veriacich a je ním pre nás až dodnes. Súčasťou spisu Rebrík do neba je Kniha pastierovi venovaná na poučenie pre predstavených kláštorov. Klimak sa stal opátom vyvolením spomedzi pustovníkov, ktorí žili vtedy na hore Sinaj. Bol najznámejším pustovníkom, ku ktorému chodilo najviac veriacich o radu. Najviac sa dokázal obetovať pre iných. A to je najväčšia láska, akej sa musíme učiť aj my, ako vždy nové generácie ľudí. Pritom Klimak bol najšťastnejší, ak mohol byť vo vlastnej samote. Aj tú nakoniec obetoval pre potreby iných.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 28. marca 2013

Svätí na každý deň - 29. marec: Maximilián

29. marec
Maximilián


 Svätý Maximilián odmietol slúžiť u vojska, za čo bol odsúdený na trest smrti. Nútili ho narukovať do cisárovej armády. V Ríme bol akt rukovania zasvätením cisárovi ako bohu. Maximilián bol kresťan. Odmietol slúžiť pohanskému bohu - cisárovi Diokleciánovi, ktorý vládol na prelome tretieho a štvrtého storočia. Za to bol popravený. O jeho umučení existuje presný úradný zápis.
 Dioklecián sa nechal titulovať označením Dominus et Deus - čo znamená pán a boh. Maximilián ako kresťan bol umučený, keďže odmietol uznávať nepravého boha a pána. Kresťania síce slúžili v cisárskom vojsku, ale Maximilián bol dôsledný. Odmietol uznať iného boha ako Ježiša Krista. Pri zápise do vojska bol regrút označkovaný olovenou plombou, ktorá znamenala, že vojak patrí cisárovi vyhlasujúceho sa za boha. Za to, že to Maximilián odmietol, ho popravili. Stalo sa tak podľa historického zápisu nasledovne:
 Prokonzul Dion sa spýtal regrúta: "Ako sa voláš?"
 Maximilián odpovedal: "Načo chceš vedieť moje meno? Ja nesmiem slúžiť vo vojsku, lebo som kresťan."
 Dion: "Odmerajte ho!"
 Pri braní miery Maximilián povedal: "Ja nechcem slúžiť vo vojsku. Nemôžem urobiť nič zlé, lebo som kresťan."
 Vojak hlásil: "Päť stôp, desať palcov."
 Dion: "Označkujte ho!"
 Maximilián: "Nedovolím to!"
 Dion: "Staň sa vojakom, inak zomrieš!"
 Maximilián: "Nebudem vykonávať vojenskú službu, lebo konám službu svojmu Bohu!"
 Dion: "Kto ti to nahovoril?"
 Maximilián: "Moje svedomie a ten, ktorý ma povolal."
 Dion sa obrátil k Maximiliánovmu otcovi Victorovi: "Prehovor svojho syna!"
 Victor: "On sám vie, čo má robiť. Je dosť starý, aby to vedel."
 Dion sa obrátil späť k Maximiliánovi: "Buď vojakom a zober si vojenskú značku!"
 Maximilián: "Nezoberiem! Ja už nosím znak Krista, môjho Boha."
 Dion: "Hneď ťa pošlem k tvojmu Kristovi!"
 Maximilián: "To je celkom podľa mojej vôle."
 Dion sa obrátil k službukonajúcemu úradníkovi: "Označkuj ho!"
 Maximilián sa bránil: "Neberiem na seba znak sveta! Značku ti rozlámem, lebo neplatí! Ja som označený spasiteľným znakom svojho Pána Ježiša Krista, Syna živého Boha. Ty ho nepoznáš. On trpel za naše spasenie. Boh ho vydal pre naše hriechy. Jemu slúžia všetci kresťania ako kniežaťu života a pôvodcovi spásy."
 Dion: "Staň sa vojakom, ber si značku, inak zomri!"
 Maximilián: "Ja nezomriem. Moje meno je už zapísané u môjho Pána. Nemôžem byť vojakom."
 Dion: "Mysli na to, aký si mladý. Staň sa vojakom."
 Maximilián: "Moja vojenská služba patrí Pánovi. Nemôžem slúžiť svetu. Som kresťan."
 Dion: "V sprievoda nášho pána Diokleciána sú aj kresťania."
 Maximilián: "To je ich vec, oni musia vedieť, čo majú robiť. Som kresťan a nedopustím sa krivdy."
 Dion: "Akú krivdu robia vojaci?"
 Maximilián: "Ty vieš, čo robia."
 Dion: "Ak nebudeš vojakom, zomrieš:"
 Maximilián: "Nezomriem. Keď opustím svet, len potom začnem skutočne žiť s Kristom, s mojím Pánom."
 Prokonzul Dion rozhodol: "Vytrite jeho meno z kmeňovej knihy vojska! Maximilián bude popravený, lebo v bezbožnom zmýšľaní odoprel svoje zasvätenie vojenskej službe."
 Maximilián odpovedal: "Bohu vďaka!"
 Tak umučili svätého Maximiliána. Pred smrťou nakázal otcovi, aby jeho nové šaty daroval po smrti katovi. Svätý Maximilián mal pri poprave podľa rímskeho zápisu dvadsaťjeden rokov, tri mesiace a osemnásť dní.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 27. marca 2013

Svätí na každý deň - 28. marec: Jozef Mária Tomasi

28. marec
Jozef Mária Tomasi


 "Tento život je viac smrťou ako životom," na toto poznanie prišiel svätý Jozef Mária Tomasi.
 Tento rímsky kardinál sa narodil v roku 1649 na Sicílii a už ako pätnásťročný sa vzdal dedičstva po svojich rodičoch, ktorí boli veľmi zámožní. Jozef Mária Tomasi sa neskôr z kláštornej chudoby a kňazskej poníženosti bránil vymenovaniu za kardinála. Hovoril: "Načo mi je titul Eminencia, aj tak zostanem len starý."
 Nakoniec sa stal kardinálom z prinútenia. Pápež od neho vyžadoval cirkevnú poslušnosť, aby sa nechal uviesť do úradu. Poznanie Jozefa Máriu Tomasiho stálo na týchto slovách zo svätých kníh: "Lebo zem je krajinou smrti, musíme vždy opäť hľadať zem živých."
 A on zem živých hľadal zo všetkých slabých síl. Bol často chudorľavý a zo Sicílie sa ako dvadsaťštyri ročný mních ocitol v Ríme, kde slúžil prvú svätú omšu a vo večnom meste zostal. Začal tu študovať staré archiválie, o ktoré nik neprejavoval záujem. V ním následne vydávaných dielach sa snažil o oživenie pôvodnej kresťanskej tradície zo začiatku nášho letopočtu, keď sa mu podarilo zrekonštruovať množstvo starých pôvodných kresťanských spisov.
 Cirkev jeho dielo ocenila až v 20. storočí, keď sa po Druhom vatikánskom koncile začali zavádzať do bohoslužieb Tomasiho navrhované zmeny, ktoré znamenali návrat k pôvodným kresťanským tradíciám. Napriek chatrnému zdraviu sa dožil šesťdesiatichštyroch rokov. Kardinálom bol však len sedem mesiacov, keď na Nový rok 1713 v Ríme zomrel na zápal pľúc. V horúčke neustále opakoval túto vetu: "Poďte, poďte, je čas ísť na bohoslužby!"
 Za svätého bol Jozef Mária Tomasi vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. v Bazilike svätého Petra v roku 1986. Celá rodina svätca bola predchnutá duchovnou službou. Jeho otec ako vojvoda z Palmy založil benediktínsky kláštor pre ženy, do ktorého vstúpili všetky štyri Tomasiho sestry a jeho matka. Sám Jozef Mária Tomasi sa zameral v Ríme len na cirkevné štúdium, o čom svedčia aj jeho slová: "Nech si iní idú do Atén, nech si iní idú za Platónom, nech iní študujú Aristotela, mojou túžbou je žiť najmä v Jeruzaleme, deň a noc rozjímať o svätých písmach a nechať bokom svetské vedy. Svoju potravu chcem hľadať pri Kristových nohách a jeho apoštolov. Po celý život zbierať klasy v písmach svätých otcov, ktorí boli plní apoštolského ducha."
 V jedenástich zväzkoch diela Jozefa Máriu Tomasiho nájdeme aj populárnu knihu Žalmov, v ktorej vynechal všetky zbytočné historické súvislosti a ponechal len samotné modlitby. V spise Úvod do teológie cirkevných otcov naplnil svoje predsavzatie, čo chce v živote robiť. Podarilo sa mu predstaviť pôvodné pramene prvých kresťanských storočí. Jozef Mária Tomasi nechal aj návod, ako dosiahnuť potrebnú silu pri kráčaní za svojim cieľom: "Trpezlivosť je dokonca osožnejšia ako chlieb, ktorý človek potrebuje dva razy denne. Trpezlivosť potrebujeme sto ráz za hodinu."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 26. marca 2013

Svätí na každý deň - 27. marec: Ludger a Rupert

27. marec
Ludger a Rupert


 Svätý Ludger pôsobil v ôsmom storočí, kedy sa narodil v severnom Holandsku v roku 743. Ludger aj štyridsať rokov od času, kedy mal jedenásť rokov, vzrušene písal o svojom veľkom stretnutí. Jedenásťročný totiž videl na vlastné oči svätého Bonifáca. "Bol veľmi staručký s bielymi vlasmi," opisoval Ludger veľkého apoštola Nemecka s láskou a obdivom.
 Nepochybne jeho stretnutie so svätým Bonifácom bolo zážitkom, ktorý predurčil Ludgerovu životnú cestu. Po štúdiách v Utrechte a v Anglicku bol Ludger v roku 777 vysvätený v Kolíne za kňaza. Začal pracovať ako misionár vo Frízsku, kde kedysi umučili svätého Bonifáca. Tu takmer Ludger podstúpil tiež mučenícku smrť, keď do Frízska vtrhli pohanskí Sasi, ktorí vraždili kňazov a rúcali kostoly. Sasi nakoniec prijali kresťanstvo.
 Ludger začal stavať chrámy a budovať aj celé sídla. Mesto Münster založil Ludger postavením kláštora, ktorý sa latinsky nazýva monasterium. Pri ňom založil biskupstvo a nasledne rozrastené sídlisko sa začalo nazývať podľa monasteria - Münster. Založil benediktínsky kláštor vo Werdene a ženský kláštor v Nottulne. Vo veku šesťdesiatdva rokov sa stal 30. marca v roku 805 biskupom v Münsteri, ale neprestal žiť podľa prísnych pravidiel chudobných benediktínskych mníchov. Na to koncom marca o štyri roky v roku 809 zomrel.
 Dnešný deň patrí aj inému svätcovi, ktorý tiež založil mesto. Ide o Salzburg. Rupert pochádzal z Francúzska. Pochovaný je v kláštore svätého Petra v Salzburgu, ktorý sám postavil. Rupert tu 27. marca v roku 718 zomrel.
 Odvtedy ho zobrazujú so solničkou v ruke, lebo založil známy Soľnohrad. Mesto, z ktorého sa ako soľ, ktorá podľa evanjelia dáva zemi chuť, šírilo kresťanstvo najprv do Bavorska a potom do celého Rakúska. Rupert založil toto mesto postavením chrámu. Krásny vznik mesta. Najprv stál kostol zasvätený svätému Petrovi.
 Rupert ho postavil na ruinách rímskeho hradu Helfenburg známeho pod menom Juvavim. Okolo chrámu svätého Petra začali rásť ďalšie budovy a kláštory. Rupert tu ako prvé zriadil arcibiskupstvo. Urobil tak vďaka pozvaniu bavorského vojvodu, ktorý bol pohanom a chcel, aby okrem jeho rodiny aj jeho poddaní prijali kresťanstvo. Tak sa podarilo postaviť mesto Salzburg najprv od chrámu, čo je sama o sebe veselá skutočnosť.
 Predtým Rupert pôsobil najprv v Regensburgu, kde bolo sídlo bavorského vojvodu. K nemu sa Rupert vybral na pozvanie potom, ako ho vyhnali z domoviny vo Francúzsku, kde bol vo Wörmse na Rýne od roku 696 biskupom. Lenže šľachticom sa nepáčilo, že Rupert prísne odsudzoval ich nemravný život. Z Wörmsu ho vyhnali. Zasa sa naplnilo Kristove poznanie, že človek nebýva doma prorokom. Tak sa ním Rupert stal v Bavorsku a najmä v Rakúsku, kde ho pripomína tamojší najstarší kláštor svätého Petra, ale aj ženský kláštor rehoľníčok svätého Benedikta pri Salzburgu známy ako Nönnberg.
 Preto majú dnes v Rakúsku pri spomienke na Ruperta veľký národný sviatok svätca vyhnaného z vlasti, ktorý rozdával svoju lásku v nových pôsobiskách a založil pevné kresťanské korene nielen Rakúska. Zo Salzburgu už nebolo ďaleko na Slovensko, kde prišli v deviatom storočí naši vierozvestci svätí Cyril a Metód. Našli tu už mnoho kresťanských spoločenstiev aj vďaka životu a práci svätého Ruperta.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 25. marca 2013

Svätí na každý deň - 26. marec: Lucia Filippini

26. marec
Lucia Filippini


 Svoj sviatok majú v marci Filipínky. Takto sa volajú radové sestričky, ktoré zasvätili život výučbe detí podľa vzoru svätej Lucii Filippini.
 Táto svätica sa narodila v roku 1672 a zomrela na sviatok Zvestovania Pána 25. marca v roku 1732 vo veku šesťdesiat rokov. Podľa jej vzoru dnes sestry Filipínky pôsobia najmä v Taliansku a v Amerike.
 Mohli by sme tento sviatok rozšíriť na všetky panie učiteľky, ktoré z hĺbky duše rozdávajú deťom to najdôležitejšie v živote - lásku. Boh je láska a lásku dokázala Lucia Filippini obdivuhodne rozdávať už vo veku desiatich rokov, odkedy sa začala jej práca učiteľky. Byť pani učiteľkou vo veku desiatich rokov bola aj v 17. storočí vec nevídaná. Lucia Filippini si túto poctu zaslúžila, lebo ako dieťa ju nezaujímali zábavy a hry, ale kostol a modlitba.
 Vďaka tomu nadaniu dokázala už vo veku desiatich rokov pomáhať pánovi farárovi pri výučbe katechizmu iných detí. A keďže sama bola dieťaťom, mala vo vyučovaní úžasné výsledky. Deti ju počúvali na slovo a tento dar zaujať detskú dušičku, naučiť ju poznať Božiu lásku, rozvíjala s úspechom celý život.
 Desaťročnú učiteľku si dokonca všimol otec kardinál Marcantonio Barbarigo, ktorý sa postaral o ďalšie vzdelanie svätej Lucie. Kardinál pochopil, že desaťročná učiteľka má zvláštne požehnanie nebies a rozhodol sa ju vziať k sebe do Montefiascona, kde získala v kláštore klarisiek ďalšie vzdelanie.
 Nebolo to ťažké, aby otec kardinál pomohol malému dievčatku vo vzdelaní, lebo malá Lucia bola úplnou sirotou. Mama jej zomrela, keď mala rok a otec, keď mala iba sedem rokov. Spolu so súrodencami vyrastala u strýka, teda u maminho brata. A ten s ponukou kardinála súhlasil.
 Na malé dieťa, ktoré bolo obdarené veľkými darmi bol prechod do nového sveta trošku ťažký. Bránila sa zrazu predstave otca kardinála, že sa stane tou skutočnou učiteľkou, ktorá povedie vlastnú kresťanskú školu. A nakoniec takých škôl zriadila viac. Dokonca sám pápež Klement XI. požiadal Luciu Filippini, aby zriadila školu Filipínok v Ríme, čo sa aj v roku 1707 stalo.
 Vtedy mala Lucia tridsaťpäť rokov a z jej škôl vychádzali deti, ktoré sa z lásky k Bohu učili, poslúchali a najmä modlili. Lucia Filippini totiž nevychovávala len deti, ale aj budúce učiteľky - Filipínky a tie potom jej metódy výučby vďaka láske používali na stále nových generáciách detí. Lucia založila úspech filipínskych škôl na rozvíjaní dobrých vlastností detí, ktoré si prinášali do školy z rodiny. Teda škola bola nadstavbou rodiny. Mala rodinný, osobný charakter. Nebola to ustanovizeň spoločnosti zameraná na neosobnú výchovu. Škola bola pokračovaním rodinných väzieb, ich rozvíjania na základe lásky učiteľky k žiakom.
 Vo veku päťdesiatpäť rokov dostala Lucia Filippini rakovinu pŕs. Ešte päť rokov učila, koľko vládala a venovala sa misiám zameraným na podchytenie mládeže. Keď už aj ochrnula, a nemohla vstať z postele, modlila sa tieto slová: "Pane Ježišu, ďakujem ti za toto navštívenie, zmiluj sa nado mnou a buď mi milostivý!"
 Okrem ústavov pre mládež, teda škôl Filipínok, zostal po nej príklad veľkej lásky učiteľky k svojim deťom. Príklad, ktorý nasleduje veľa dobrých paní učiteliek aj na Slovensku.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 24. marca 2013

Svätí na každý deň - 25. marec: Zvestovanie Pána

25. marec
Zvestovanie Pána


 Medzi sviatkami Pána slávime od Druhého vatikánskeho koncilu vždy 25. marca sviatok Zvestovanie Pána. Patrí k starým kresťanským sviatkom, ktoré si veriaci pripomínali už od štvrtého storočia. V siedmom storočí sa ustálilo slávenie sviatku Zvestovanie Pána na 25. marec. O deväť mesiacov neskôr sa narodil Spasiteľ a vtedy slávime Vianoce. Zvestovanie Pána sa oslavovalo najprv na Východe a v siedmom storočí sviatok prevzala Západná Cirkev. Ide o to, o čom v evanjeliu hovorí svätý Ján: "Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami."
 Pripomeňme si z evanjelia podľa Lukáša, ako došlo k tejto udalosti: "Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou. Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kráľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca. Mária povedala anjelovi: Ako sa to stane, keď ja muža nepoznám? Anjel jej odpovedal: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné. Mária povedala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova. Anjel potom od nej odišiel."
 Ako vieme, ľudia upadli pre hriech Adama a Evy do otroctva diabla. Boh ľuďom už v raji prisľúbil vykupiteľa a tento sľub viackrát opakoval vďaka prorokom v Starom zákone. Tam sa môžeme o Zvestovaní Pána dočítať už v knihe proroka Izaiáša, ktorá vznikla päťsto rokov pred spomínanými udalosťami. Izaiáš o tom hovoril takto: "Sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí Syna a dá mu meno Emanuel."
 Emanuel znamená v slovenčine Boh s vami. Touto pannou sa stala Panna Mária, ktorá pochádzala po otcovi Joachimovi z rodu kráľa Dávida a po matke svätej Anne pochádzala z rodu kňaza Árona. Tým, že Boh dal svetu jednorodeného Syna, aby sa narodil v biede na slame, ukázal ľudstvu aj cestu do neba. Lebo kto verí v Krista, ako sa dozvedáme v evanjeliu, ten bude mať večný život v nebi. Nemáme si preto zhŕňať majetky na zemi, lebo po smrti si ich do neba nevezmeme. Po smrti nám v nebi pomôžu len dobré skutky. Láska, akú preukážeme k blížnemu svojmu, ktorého máme podľa Kristových prikázaní milovať ako seba samého.
 Kristus zvíťazil nad smrťou, aby sme aj my mali život večný. O Zvestovaní Pána napísal pápež svätý Lev Veľký v liste písanom Flavianovi aj tieto slová: "Treba často zdôrazňovať, že jeden a ten istý je naozaj Boží Syn a naozaj syn človeka. Boh, lebo "na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh", a človek, lebo "Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami."
 Pre Slovákov sa 25. marec stal symbolom boja za vieru. V tento deň v roku 1988 bola vo vtedajšom komunistickom Československu prvá demonštrácia za náboženskú slobodu po štyridsiatich rokoch náboženského útlaku. V Bratislave na Hviezdoslavovom námestí ju násilne rozohnali s použitím vodných diel. Policajti zasiahli proti modliacemu sa davu ľudí. Tí držali proti policajným pelendrekom len zapálené sviečky a do roka sa komunistický ateistický režim zrútil.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 23. marca 2013

Svätí na každý deň - 24. marec: Katarína Švédska

24. marec
Katarína Švédska


 Dnešný sviatok oslavujú v severskej európskej krajine, lebo 24. marca v roku 1382 sa pre nebo narodila svätá Katarína Švédska.
 Stala sa svätou vyvolením od ľudu. To je radostná správa, veď ak si ľudia zapamätajú ženu a sto rokov od jej smrti sa k nej správajú ako k svätici, musela tento titul uznať aj cirkev. Nie že by cirkev nechcela dožičiť titul svätosti pre Katarínu Švédsku, ale niekedy sa osudy ľudí zauzlia zvláštnym spôsobom. Veď už Katarínina mama svätá Brigita bola svätorečená až na druhý pokus, keď jej dcéra Katarína bola tiež mŕtva.
 Nebola to však chyba pamiatky svätej Brigity. Tá bola manželkou kniežaťa a tak vlastne Katarína bola princezná podľa vtedajších šľachtických titulov. A predsa sa zriekla všetkej krásy sveta pre vyššie ciele. Bola síce vydatá, ale len veľmi krátko. Nemala ani dvadsať rokov, keď jej mladý manžel zomrel. Bola práve na ceste do Ríma so svojou matkou, ktorá po smrti svojho manžela - kniežaťa - založila kláštor a vstúpila doň ako rehoľníčka.
 Dcéra Katarína mala veľký vzor v matke svätej Brigite. Nečudo, že aj ona sa po smrti manžela rozhodla tak ako matka. Katarína však v čase svojho rozhodnutia mala celý život pred sebou. Bola veľmi pekná, mladá a bohatá. Dokonca sa ju pokúsili v Ríme, keď šla na bohoslužby do kostola, uniesť. Aj takýmito podlými spôsobmi sa snažili vplyvní, aj menej vplyvní šľachtici získať ruku Kataríny.
 Tej sa však podarilo vyhnúť všetkým nástrahám a sprevádzala svoju matku dvadsaťpäť rokov na pútiach do Svätej zeme a po Európe, kde obe ženy vyznávali kresťanstvo príkladným životom. Až raz náhle v Ríme svätá Brigita zomrela. Jej dcéra Katarína prevážala mŕtve matkine ostatky domov do Švédska v triumfálnom pochode Európou. Jedna svätica pochovávala druhú sväticu. Pritom to boli matka s dcérou. Bolo to sedem rokov predtým, než zomrela aj Katarína.
 Po smrti matky sa však skončili aj Katarínine púte do Svätej zeme a do Ríma. Katarína zostala v kláštore, ktorý založila jej matka. Neskôr v ňom bola zvolená za predstavenú. Lenže švédsky ľud na čele s kráľom požiadali Katarínu, aby šla ako vyslankyňa Švédska do Ríma dozerať na beatifikáciu jej matky Brigity za svätú. Nuž Katarína opäť opustila domov, aby v Ríme bola pritom, keď jej matku povýšia na slávu oltára.
 Žiaľ, tejto udalosti sa už Katarína nedožila, lebo v Ríme vládla schizma. Svätorečenie museli odložiť, keďže boli zvolení dvaja pápeži. Jeden pravý a druhý kontra pápež, ktorého dosadili nespokojní kňazi s prvou voľbou Svätého otca.
 Rím mal vnútorné problémy, ktoré sa netýkali povesti svätej Brigity, iba oddialili jej svätorečenie až na rok 1391, keď už v roku 1382 svätá Katarína 24. marca zomrela. Stalo sa tak vo Švédsku, kde je aj pochovaná a kde ani o sto rokov neskôr na ňu ľudia nezabudli, ale vyvolaním si na cirkvi vyžiadali, aby Katarína Švédska bola uznaná za svätú. Princezná ako z nebeskej rozprávky o tom, ako obetovala svoj život za najvyššieho kráľa Ježiša Krista a za myšlienky viery v Boha.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 22. marca 2013

Svätí na každý deň - 23. marec: Turibius Alfonz de Mongrovejo

23. marec
Turibius Alfonz de Mongrovejo


 Dnešný svätec Turibius Alfonz de Mongrovejo je patrónom pre nás stále ďalekého a neznámeho štátu v Latinskej Amerike - Peru.
 Ak je Peru pre nás neznámym svetom, o to väčším bol pre arcibiskupa Turibiusa, ktorý bol za vrchného cirkevného predstaviteľa v tomto latinskoamerickom štáte vymenovaný v marci v roku 1580. Vtedy mal štyridsaťdva rokov a za arcibiskupa do Peru ho poslal pápež na prosbu španielskeho kráľa Filipa II.
 Tento panovník bol znepokojený správami zo španielskej kolónie v Novom svete, ale nedokázal nájsť vhodného kandidáta na vysoký cirkevný úrad do Limy. Kolonizátori sa despoticky správali k pôvodnému obyvateľstvu, pričom zabúdali na kresťanské zásady.
 Turibius rýchlo zistil, kde je Kristus a okamžite sa v Peru postavil na stranu Indiánov. Pritom tak urobil nielen proti vôli mnohých vplyvných Španielov, ktorí si z Peru urobili svoje "eldorádo", ale čo je zarážajúce, aj mnohých kňazov. Nový arcibiskup si popudil proti sebe dokonca rehoľníkov.
 Španielski dobyvatelia Indiánov nepovažovali za ľudí. Darmo Turibius karhal zlú španielsku morálku. Ocenenia sa dočkal len od Indiánov. S ponosami sa obrátil aj na Rím, kde pápež rozhodol, že vo veci kňazstva aj u rehoľníkov má rozhodovať arcibiskup. Turibius vyhral boj aspoň o postavenie, aj keď španielski dobyvatelia ho naďalej prehliadali a k Indiánom sa správali ako k menejcennej rase.
 Turibius za dvadsaťpäť rokov v Peru dosiahol mnohé zlepšenia postavenia Indiánov. Opatroval chorých ľudí obetavým spôsobom aj v čase moru nehľadiac na vlastné nebezpečenstvo nákazy. Spravoval územie, ktoré predstavovalo rozlohou takmer šesť miliónov kilometrov štvorcových. Nečudo, že jedna cesta krížom cez krajinu mu trvala celé roky.
 Je zrátané, že na cestách bol dlhých sedemnásť rokov. Nesedel so založenými rukami ako arcibiskup v Lime, ale snažil sa zmierňovať utrpenie Indiánov v každej oblasti, ktorá spadala pod jeho správu. Sám vyhľadával skrývajúcich sa Indiánov v prírode, ktorí ušli spod biča novodobých otrokárov. Vykupoval ich od zlých ľudí, snažil sa im pomáhať nájsť si prácu, či inak im pomôcť z biedy.
 Svätý Turibius Alfonz de Mongrovejo sa misionárskej práce ujal s vervou, ktorá mu zobrala všetky životné sily. Počas misijnej cesty zomrel v kruhu Indiánov vo veku šesťdesiatosem rokov 23. marca v roku 1606. Zanechal po sebe ohromné dielo v ľudských dušiach. Zrovnoprávnil Indiánov so španielskymi dobyvateľmi. Ubránil vec viery od vecí, ktoré sa týkajú hmotných statkov a neľudských ziskov kolonizátorov.
 V Amerike založil v roku 1591 prvý kňazský seminár a zreformoval rehoľníkov v misiách, aj svetských kňazov. Turibius raz pri vysluhovaní sviatosti birmovania zmenil birmovné meno mladému dievčaťu na Rosa, čo je po slovensky Ružena. Videl v nevinnom dieťati to, čo iní ešte nevideli.
 Po jeho smrti sa dievča stala rehoľníčkou v ráde Dominikánok a bola z nej slávna svätá Rosa - Ružena z Limy. Všetky zistenia z ciest svätý Turibius zapisoval do diela Libro de las visitas - Kniha návštev, v ktorej je zachytených množstvo dobových udalostí. Turibius zastavil zotročovanie pôvodného obyvateľstva a Indiánom dal vieru, že Ježiš Kristus prišiel na svet zomrieť aj za spásu ich duší.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 21. marca 2013

Svätí na každý deň - 22. marec: Jozef Oriol

22. marec
Jozef Oriol


 Dnešný svätec Jozef Oriol z Barcelóny sa znepáčil pánovi farárovi v kostole, kde bol kaplánom. Pán farár sa sťažoval, že pre množstvo veriacich, ktorí prichádzajú za Jozefom Oriolom, nemôže ani kázať. Najviac mu prekážali chorí, ktorých Jozef Oriol zázračne uzdravoval. Vec zašla tak ďaleko, že pán farár svojmu kaplanovi zakázal uzdravovať v kostole.
 Jozef Oriol poslúchol. Lenže pán farár hneď na to tak nešťastne spadol zo schodov pred oltárom, že pre neznesiteľné bolesti sa nedokázal v kostole ani postaviť. Okamžite odvolal svoj zákaz, aby ho Jozef Oriol mohol uzdraviť. A mladý pán kaplan to rád urobil. Dokázal uzdravovať chorých, ktorých žehnal v mene Svätej Trojice síce zázračne, ale on skromne hovoril, že to nič nie je. Že to nerobí on a že táto moc od Ježiša Krista je vlastná každému kňazovi.
 Každý kňaz však nedokázal žiť takým svätým životom. Jozef svoj prvý plat, ktorý dostal, do poslednej mince rozdal žobrákom. Odvtedy za ním nezabudli každý mesiac prísť, aby si vypýtali od Oriola almužnu. Aj tu však hovoril chudobným, že nič zvláštne nerobí. Veď podľa neho im len dával to, čo im patrilo, lebo o Jozefa ako o kňaza sa aj tak stará prozreteľnosť.
 Aj na Slovensku žijú duchovní, ktorí svoje príjmy rozdeľujú medzi chudobných. Jozef Oriol bol v tejto veci dôkladný. Raz zistil, že ešte má jednu mincu, ktorá mu zvýšila, nuž sa hneď rozbehol do mesta hľadať nejakého žobráka, ktorému by mohol pomôcť.
 Rozprávanie o Oriolovi je o to radostnejšie, keď si uvedomíme, z akých neuveriteľne doslova biednych pomerov vzišiel. Nebol žiadnym boháčom, ktorý by sa vzdával majetku. Ešte bol maličký osemnásťmesačný, keď mu zomrel otec. Mama sa mu šťastne vydala za milého a láskavého človeka, ktorý bol tomuto svätcovi za otca, lenže tiež zomrel ako aj jeho matka.
 Jozef Oriol teda vyrastal ako sirota u cudzích ľudí. A tu sa traduje prvý príbeh svätca, ktorý ohromil jeho okolie. Jeho otčim začal mladíka podozrievať, že má niečo spoločné s jeho ženou. A to len preto, že manželka tohto chudobného robotníka - adoptívneho otca - si s Jozefom Oriolom pekne rozumela, akoby bola naozaj jeho mama. Preto Jozef strčil ruku do žeravých uhlíkov v peci na znak, že je nevinný a uhlíky ho vôbec nepopálili. Adoptívny otec plakal, keď to videl, prosil ho o prepáčenie.
 Oriol sa narodil v roku 1650 a v roku 1676 bol vysvätený za kňaza s tým, že šiel za vychovávateľa k vojenskému maršálovi. Tu sa rozhodol žiť len o vode a chlebe, aby mohol viac rozdávať almužien chudobným, za čo sa mu mnohí posmievali. Jozef mal ešte jeden zvyk. Nikdy nespal v posteli, ale len po sediačky oblečený na stoličke, aj to najviac dve hodiny. Zomieral však 23. marca v roku 1702 v posteli u svojho známeho, keďže on sám posteľ nikdy nemal.
 Mal päťdesiatdva rokov a už nebol u vojenského maršála, ale bol kaplánom v kostole. Celé Španielsko ho poznalo ako svätca, ktorý mal dar uzdravovať chorých. Predpovedal svoju smrť tak presne dopredu, že jeho spovedník poslal za Jozefom Oriolom ženu s prosbou o pomoc uzdravenia čím prv, aby ho ešte stihla živého.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 20. marca 2013

Svätí na každý deň - 21. marec: Mikuláš z Flüe

21. marec
Mikuláš z Flüe


 Oficiálne sa volal svätý Mikuláš z Flüe, ale na celom svete ho poznajú ako svätého Klausa. Nerozdával darčeky chudobným ako Mikuláš a ani deťom pod vianočný stromček ako santa Klaus v Amerike. Svätý Klaus je považovaný vo Švajčiarsku stáročia za otca vlasti. Je to svätec, ktorého Švajčiarom právom závidia národy. Chráni ich z neba pred vojnou a inými trápeniami.
 Traduje sa historka, ako Švajčiari takmer vstúpili do 2. svetovej vojny, ale mnohí videli na nebi nepochybné znamenia, že tak urobiť nemajú. Bol tam prst klopkajúci na srdce.
 Isté je, že svätý Klaus bol súčasťou eucharistického zázraku, aký udivuje stále nové generácie ľudí. Pritom sa dôkladne posudzujú stále odznova dôkazy potvrdzujúce jeho zázrak eucharistie. Svätý Klaus totiž devätnásť a pol roka nič nejedol, ale ani nepil! Prijímal iba telo spasiteľa premenené v oltárnej sviatosti. A celý ten čas - devätnásť a pol roka svätého Klausa vyšetrovali, či nešvindľuje.
 Neveriaci tomuto zázraku aj tak neuveria, lebo si ho nedokážu vysvetliť. Veriaci zasa žasnú nad silou viery tohto otca desiatich detí. Toľko ich mal svätý Klaus, keď sa rozhodol opustiť rodinu, majetok, na ktorom poctivo celý život ťažko hrdlačil, svoju povesť starostu, aj poslanca švajčiarskeho snemu. Všetko obetoval z lásky k Bohu. Chcel slúžiť iba jemu. Túto túžbu nasledoval.
 Človeka dokáže všetko sklamať. Aj najbližšia rodina. Kto jediný nikdy nezlyhá, je Boh. Svätý Klaus obetoval všetko Bohu. Desať detí plakalo spolu s matkou, ale Klaus opustil majetok a blízkych. Odišiel do pustovne v horách. Tu pocítil bolesť útrob. Taká bola zasa sila Boha voči človeku. Po tejto bolesti už Klaus nikdy nepocítil hlad a ani smäd. Stal sa žijúcim zázrakom. Akoby Boh takto demonštroval iný zázrak, že sa Klaus vzdal kariéry a rodiny. Vzdal sa majetkov, manželky a detí. Všetko z lásky k stvoriteľovi.
 Narodil sa v roku 1417 a zomrel 21. marca v roku 1488, takže mal sedemdesiatjeden rokov, keď si ľahol na kamennú dosku a povedal ľuďom stojacim so smútkom v očiach okolo neho: "Ak sa vám moja smrť vidí strašná, aké strašné musí byť padnúť do rúk živého Boha? Preto si svoj život zariaďte tak, aby vaše svedomie v hodine smrti mohlo byť tiché a pokojné."
 Známa je Klausova reč na zasadnutí, ktoré bolo posledné pred ničivou občianskou vojnou, do ktorej sa rútilo Švajčiarsko. Vtedy Klaus povedal: "Švajčiari, bratia! Zachovajte svornosť, lebo stratíte ťažko vybojovanú slobodu. Vyvarujte sa nepoctivého úžitku a nepúšťajte sa bez vážnej príčiny do vojny, ale včas sa pred ňou bráňte! Zo všetkého majte na zreteli Boha a jeho sväté prikázania. Nič viac a Pán bude s vami!"
 Povedal to v meste Stans 22. decembra v roku 1481. Prejav sa stal vianočným posolstvom mieru pre celé generácie Švajčiarov, ktorých ochránil aj pred dvomi vojnami.
 Aby sme mali predstavu ako bol za života strážený a kontrolovaný, spomeňme známu príhodu, keď sa biskup Klausa pýtal, aká čnosť je najdôležitejšia. On odpovedal: "Poslušnosť."
 Na to mu biskup prikázal, aby zjedol chlieb a vypil víno. Klaus sa do toho pustil s obrovskými bolesťami. Dlhoročným pôstom zosušené vnútornosti nedokázali spracovať nielen chlieb, ale ani víno. Biskup vystrašený o jeho život hneď príkaz odvolal.
 Švajčiari majú svätca, ktorý dodnes chráni túto alpskú republiku pred zlými vplyvmi vojny. A to všetko pre silnú vieru jedného muža. Takú mocnú, že mu dala nielen silu opustiť rodový majetok a desať detí, ale chrániť Švajčiarsko z nebeskej vlasti doteraz.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 19. marca 2013

Svätí na každý deň - 20. marec: Gertrúda

20. marec
Gertrúda


 Svätá Gertrúda, ktorú si dnes pripomíname, hovorievala: "Ľudský život je krátky. Plný práce a trápenia. Ale čím chmúrnejší je deň práce, tým sladší je odpočinok vo večnosti."
 Tieto slová povedala tri roky pred smrťou. Boli to však už slová plného poznania. Gertrúda zomrela vo veku tridsiatichtroch rokov, dnes by sme povedali, že zomrela mladá. Narodila sa v dnešnom Francúzsku v siedmom storočí. Gertrúda pochádzala z popredných rodín v krajine. Jej otec bol majordómus kráľa a volal sa Pipin. Ako najvyšší kráľovský správca mal moc.
 Gertrúda bola povestná telesnou krásou. Nečudo, že ju požiadal o ruku mladý šľachtic, už keď mala dvanásť rokov. Šľachtic bol bohatý a žiadosť predložil rafinovaným spôsobom pred kráľom. Dúfal, že Gertrúda takej ponuke na sobáš pred panovníkom neodolá. Kráľa celá vec začala zaujímať. Nevedel, ako vyzerá dcéra jeho majordóma, tak ju dali zavolať.
 Gertrúda bola v dvanástich rokoch duševne vyspelá a mala pevnú vieru. Tá jej dala silu, aby ponuku odmietla s hrdými slovami: "Nechcem ani toho, ani nikoho iného, lebo som sa už zasnúbila Ježišovi Kristovi, ktorému som sľúbila ustavičné panenstvo."
 Kráľ a jeho dvor prišli o zábavu. Tešili sa, že nevesta bude omráčená šľachticovou ponukou na sobáš v prítomnosti kráľa, ale odišli s dlhým nosom. Gertrúda dokázala presadiť svoju vôľu v takej nevýhodnej pozícii, hoci mala len dvanásť rokov. Bol tam kráľ, teda najvyššia autorita tej spoločnosti a aj tak sa obrátila ešte na vyššiu autoritu, než bol panovník - na Krista.
 Jej otec o rok na to umrel. Gertrúdina matka sa bála, že dcéra nebude môcť dodržať svoje slovo. Preto celý rodový majetok preniesla na kláštor, ktorý dala vystavať. Žiaden ženích by si vtedy nevzal nevestu, ktorá bola chudobná ako kostolná myš. Navyše Gertrúda si krásne dlhé vlasy dala ostrihať úplne na krátko, čo vtedy tiež nebolo v súlade s chápaním módy.
 Gertrúda sa vďaka pochopeniu u matky dokázala ochrániť, aby zachovala sľub čistoty. Vstúpila do kláštora, ktorý matka založila a neskôr sa v ňom stala predstavenou. Žila iba pre vieru. Často sa nahlas rozprávala so spasiteľom a jej debaty s Kristom, ktorého počula len ona, boli v mnohých prípadoch poučné pre iné rádové sestry. Tie síce počuli len Gertrúdine odpovede, ale aj z nich pochopili, o čom sa spolu rozprávali.
 Gertrúda sa na začiatku rehoľného stavu rozhodla hľadať Boha vo vede. Študovala všetky dostupné vedecké poznatky. Bola veľmi húževnatá, ale nakoniec prišla na to, že rozum je pre vieru málo. Viera chce najmä horúce srdce a cit. Boh je v prvom rade láska. A Gertrúda cítila lásku k Bohu celou svojou podstatou. Už za života jej súčasníci videli okolo Gertrúdinej hlavy žiaru ako aureolu.
 Snažila sa pravidelne postiť a umŕtvovať, čím ešte zvyšovala vlastnú vieru a obetu pre nebo. Teší nás jej poznanie, že čím je ťažší deň práce, tým nás čaká sladší odpočinok vo večnosti. Ukázala ľuďom cestu, ako dosiahnuť nebo.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 18. marca 2013

Svätí na každý deň - 19. marec: Jozef

19. marec
Jozef


 Dnes je osobitne radostný deň pre veriacich. Pripomíname si svätého Jozefa - patróna rodiny. Aj dnes, ak majú rodiny trápenie, tento svätec dokáže účinne pomôcť. Stačí, aby rodičia prosili svätého Jozefa o príhovor u Boha.
 Mnohí veriaci vedia, že svätý Jozef naozaj pomáha z nebies rodičom. Za svojho života tento chudobný tesár z Nazareta bol zasnúbený s Máriou, čo v tom čase u židov znamenalo, akoby šlo o manželstvo. Jozef zbadal, že jeho snúbenica je v požehnanom stave, hoci on ju ešte ako manželku nepoznal. Keďže bol spravodlivý, chcel ju potajme prepustiť. Nechcel tak urobiť verejne, lebo by Márii ublížil.
 Podľa Matúšovho evanjelia sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal mu: "Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov."
 Pred zákonom sa Jozef stal otcom Ježiša. Preto neskôr, keď začal verejne účinkovať, ľudia o Kristovi hovorili: "Skade má takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn?"
 Jozef pochádzal z Dávidovho rodu a bol chudobným tesárom. Keby nebolo Jozefa, ktorý pred zákonom vystupoval ako otec Ježiša, tak by Panna Mária trpela pred ľuďmi veľkú potupu, ak by sa jej syn narodil mimo manželstva. Preto je svätý Jozef ochranca a patrón rodiny, na ktorého príhovor Boh pomôže trpiacim rodičom.
 Jozef chránil Svätú rodinu pred potupou, ale aj pred zlobou a bol jej živiteľom. Podľa evanjelia šiel Jozef s Máriou do Betlehema, lebo bolo sčítanie ľudu. Z tohto mesta pochádzal Dávidov rod. Tam sa narodil Ježiš v jaskyni pre zvieratá, teda v maštali, lebo chudobný tesár sa nemal kam v Betleheme podieť.
 V evanjeliu sa píše, že keď prišli Traja králi z Východu, vošli do domu, kde uvideli dieťa. Teda Jozef sa už rodine postaral o dom. Po ôsmich dňoch od narodenia dal dieťaťu pri obriezke meno Ježiš. Po štyridsiatich dňoch ho obetovali v chráme v Jeruzaleme Bohu, ako bolo zvykom u židov od oslobodenia z Egypta - obetovať Bohu všetko prvorodené. Potom sa vrátili do Betlehema, kam prišli Traja králi pokloniť sa narodenému Kráľovi kráľov. Až potom vo sne Pánov anjel vnukol Jozefovi, aby ušli do Egypta: "Lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil."
 Pánov anjel sa opäť vo sne zjavil Jozefovi po Herodesovej smrti, aby mu oznámil, že sa môžu z Egypta vrátiť do Izraela. Usadili sa v Nazarete, čím sa naplnili proroctvá, že Boh z Egypta povolá svojho syna a "budú ho volať Nazaretský".
 Pobyt v Egypte sa odhaduje až na dva roky. Podľa kresťanskej tradície bývali v osade severovýchodne od Káhiry. V evanjeliu sa o svätom Jozefovi naposledy píše, keď mal Ježiš dvanásť rokov a v Jeruzaleme sa rodičom na veľkonočné sviatky stratil. Našli ho až na tretí deň v Božom chráme. Pri Ježišovom verejnom vystúpení sa v evanjeliu hovorí: "Vari to nie je tesár, syn Márie?"
 Z toho vyplýva, že Ježiš sa vyučil remeslu po Jozefovi, ktorý už v tom čase nežil. Máriu živil tesárskym remeslom jej syn Ježiš. Znamená to, že svätý Jozef zomrel ešte pred tridsiatimi narodeninami Ježiša. Svedčí o tom aj fakt, že Ježiš z kríža zveril svoju Matku do opatery učeníka apoštola Jána.
 Svätý Augustín napísal, že v nebi nie sú všetci svätí rovnako blízko k Bohu: "Veľkosť hviezd raja závisí aj od toho, či sú viac alebo menej blízko k Slnku spravodlivosti, ktorým je Ježiš Kristus. A k Nepoškvrnenému mesiacu, ktorým je presvätá Panna Mária. Nik nemôže byť bližšie k Ježišovi a k Márii ako svätý Jozef, keďže je pestúnom jedného a najčistejším ženíchom druhej."
 Druhý sviatok svätého Jozefa v liturgickom kalendári je 1. máj - je to sviatok Jozefa robotníka.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 18. marec: Cyril Jeruzalemský

18. marec
Cyril Jeruzalemský


    Keď duch zvíťazí nad hmotou - takouto myšlienkou môžeme dnes s radosťou spomínať na svätca zo štvrtého storočia. Pápež Lev XIII. ho tisícpäťsto rokov po smrti zaradil v roku 1883 medzi učiteľov cirkvi. Dielo Cyrila Jeruzalemského sa aj od jeho smrti 18. marca v roku 386 ďalej šírilo. Napísal totiž množstvo katechéz. Zachovalo sa ich dvadsaťštyri.
    Katechumeni boli ľudia, ktorí sa pripravovali na prijatie sviatosti svätého krstu. Museli prejsť dvojročnou prípravou. Cyril v časoch, keď bol v Jeruzaleme kňazom, dostal za úlohu viesť katechumenov. Urobil tak inak, než by sa čakalo od veľkého teológa. Katechézy - teda poučenia - prispôsoboval okolnostiam, aby ich pochopili v čo najširšej miere aj tí najjednoduchší ľudia. V tom bola jeho veľká teologická zásluha.
    Každá spoločnosť prechádza rôznymi obdobiami. Tieto časové úseky sú väčšinou charakteristické buď dostatkom, alebo naopak, nedostatkom hmotných statkov. V nedostatku sa pritom ukazuje veľkosť charakterov. Tieto prílivy a odlivy hmotného šťastia akoby boli na nás uvalené ako skúšky, ako sa v nich zachováme. Tak aj v Jeruzaleme prišiel odliv, ktorý bol prejavený obrovskou drahotou a neúmerným schudobnením obyčajných ľudí. Vypukol hladomor.
    Ako v takom postavení koná svätec? Cyril Jeruzalemský bol vtedy biskupom. Teda mal prislúchajúcu cirkevnú moc nad cirkevnými majetkami. A tie sa rozhodol rozdeliť medzi chudobných. Najprv rozdal osobný majetok. Potom začal s rozdávaním cirkevného, nad ktorým bol ako biskup správca. Viac ho zaujímali chrámy duše - teda telesné schránky veriacich, ako neživé stavby kostolov. Rozdával zlaté kalichy, monštrancie. Kupoval za ne chlieb.
    Za to obžalovali biskupa zo svätokrádeže a vyhnali ho do Tarzu, odkiaľ pochádzal apoštol Pavol. Tak ako jeho pravda, aj pravda svätého Cyrila Jeruzalemského zvíťazila nad hmotou. Po dvoch rokoch sa vrátil z vyhnanstva späť do Jeruzalema na biskupský stolec.
    O rok na to ho opäť vyhnali, ale už len na rok. Ďalších šesť rokov bol biskupom znova, ale na to musel odísť do vyhnanstva tentoraz na desať rokov. Po návrate z tretieho vyhnanstva bol svätý Cyril v Jeruzaleme biskupom ešte sedem rokov a potom zomrel vo veku sedemdesiatichtroch rokov.
    Cyril sa narodil so začiatkom cirkevnej slobody. Kresťania ju získali v roku 313 vďaka cisárskemu Milánskemu ediktu. Cyril sa už v mladosti chcel podobať mníchom. Preto sa utiahol do pustovne, kde študoval Sväté písmo. Takto žil nenápadným životom medzi rehoľníkmi až do tridsiateho roku života, keď ho biskup vysvätil za kňaza a zveril mu úlohu ohlasovať Božie slovo.
    Vtedy nebolo ešte toľko presvedčených kresťanov. Aj dnes prežívame novopohanské časy, keď sa mnohí od viery odkláňajú a žijú bez nej bez toho, aby poznali základné kresťanské pravdy. Preto je radostné konštatovanie, že napriek šestnástim storočiam od života Cyrila sa môžeme posilniť príkladom jeho svätých skutkov. Tak ako vtedy aj dnes musia byť veriaci presvedčení, že žiť vo viere znamená uprednostniť ducha pred hmotou. Žili svätci, ktorí to dokázali v reálnom každodennom živote.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 16. marca 2013

Svätí na každý deň - 17. marec: Patrik

17. marec
Patrik


 Svätcov poznáme podľa znakov, s akými sú vyobrazení. Dnešný svätec má v znaku ďatelinu. Pomocou nej vysvetľoval svätý Patrik v 5. storočí v Írsku Najsvätejšiu Trojicu. Tak ako ďatelina má tri lístky, ktoré z nej robia medzi inými rastlinkami ďatelinu, tak sa Boh prejavuje tromi spôsobmi - ako Otec, syn a Duch svätý.
 Patrik ohlasoval kresťanstvo medzi Írmi v časoch, keď pôvodné obyvateľstvo ovládali ešte pohanské prírodné náboženstvá na čele s ich druidmi. A tí sa snažili Patrika zbaviť. Pripravovali mu viacero pascí, atentátov, utrpení a prekážok. On sa z nich úprimne tešil. Tak o tom neskôr napísal: "Každý deň som bol pripravený, že ma buď zatknú, odvlečú do vyhnanstva, alebo že ma odsúdia na smrť. Kiežby mi Boh dal milosť, aby som mohol vyliať za neho svoju krv."
 Patrik zomrel prirodzenou smrťou vo veku takmer sedemdesiatichsiedmich rokov, čo je priam neuveriteľné a preto radostnejšie poznanie. V Írsku mu šlo o život každý deň a predsa Boh mu nedal zahynúť. Pritom Patrik nebol Ír. Narodil sa v Británii, kde bol vlažným kresťanom. Jeho otec sa neskôr po smrti Patrikovej mamy stal kňazom, ale to už bol Patrik ukradnutý od svojej rodiny vo veku šestnástich rokov a predaný do otroctva v Írsku.
 Tu slúžil ako otrok v postavení sluhu, ktorý pásol v horách dobytok. V tejto samote a smútku sa obrátil k Bohu. V ňom hľadal útočisko. Nebyť tohto utrpenia, ťažko si predstaviť, že by sa stal z Patrika svätec. Jeho otec bol totiž zámožným mestským radcom a mladý Patrik, kým žil na slobode, o vieru neprejavoval žiadny záujem. V trápení našiel živého Boha. Ten mu po šiestich rokoch potupného postavenia sluhu - otroka vnukol vo sne predstavu, že má z hôr ujsť a utekať k pobrežiu mora. Tam má nájsť loď, ktorá ho vyslobodí z írskeho otroctva.
 Patrik po prebudení ušiel a dostal sa k moru, kde kotvila loď. Jej kapitán ho odviezol do Francúzska. Tu sa Patrik stretol so svätým biskupom Germánom, ktorý ho po štúdiách vysvätil za kňaza. Pápež Patrika vyslal ako biskupa do pohanského Írska hlásať kresťanstvo. Vrátil sa na ostrov svojho otroctva a odvtedy sa Írsko volá aj ostrovom svätcov. Také požehnané dielo tu zanechal.
 V Írsku bolo viacero kmeňových náčelníkov, ktorí vládli množstvu malých štátov. Patrik chodil od kmeňu ku kmeňu a hlásal Božie slovo napriek pascam uloženým na jeho život zo strany druidov. Kmeňových náčelníkov sa Patrik snažil získať aj nákladnými finančnými darmi, ktoré rozdával zo svojho majetku, ktorý zdedil po otcovi. Takto o tom hovoril: "Predal som svoje grófstvo pre dobro iných.“
 Patrikovi sa podarilo založiť viacero veľkých a vplyvných kláštorov pre mužov, ale aj pre ženy. Ženské rehoľné rády bola v cirkvi novinka, takže Patrikovi patrí viacero prvenstiev v dejinách. Dodnes môžeme naňho spomínať s radosťou v srdci, že takýto svätec žil a dokázal sa vzdať všetkých majetkov pre dobro iných. Viackrát bol v pohanskom Írsku za hlásanie evanjelia väznený, ale nakoniec jeho misia šťastne skončila.
 Z Írska sa v dejinách zasa množstvo iných svätcov a misionárov dostalo do sveta, kam roznášali kresťanstvo po stáročia. Patrik je apoštolom nielen Írska, ale vďaka vysťahovalcom ho uctievajú v Spojených štátoch amerických. V Chicagu je deň svätého Patrika veľkolepými oslavami, pri ktorých ešte aj v rieke tečie na počesť svätca na zeleno nafarbená voda.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 16. marec: Ján Sarkander

16. marec
Ján Sarkander


 V nedožitých štyridsiatichštyroch rokov zomrel v marci v roku 1620 v Olomouci umučený kňaz svätý Ján Sarkander. Umučili ho preto, lebo moravskí páni si mysleli, že Ján vie niečo o prepadnutí Moravy kozákmi z Poľska. Podľa nich sa to mal dozvedieť pri spovedi šľachtica Ladislava Popela z Lobkovíc, ktorý bol moravským krajským hajtmanom. Ján nemohol porušiť spovedné tajomstvo. Navyše jeho priznanie, čo mu povedal či nepovedal Ladislav Popela z Lobkovíc na spovedi, nemalo žiaden vplyv na priebeh týchto tragických udalostí.
 Dva roky predtým došlo k defenestrácii cisárskych miestodržiteľov z okien Pražského hradu vodcami českých evanjelických stavov. Tí v máji v roku 1618 vyhodili Viliama Slavatu a Jaroslava Martinica spolu s ich pisárom do hradnej priekopy a zvolili si českú vládu tridsiatich direktorov.
 K protihabsburskému povstaniu sa až o rok pripojila Morava na krajskom sneme v Brne. Ladislava Popela z Lobkovíc ako krajského hajtmana a katolíka zosadili z funkcie. Na rad prišli katolícki kňazi, ktorých sa evanjelické direktórium - teda moravská vláda, rozhodla zbaviť. Medzi nimi bol aj kňaz z Holešovíc Ján Sarkander, ktorého ako obnoviteľa katolíckej viery noví moravskí páni obzvlášť neznášali.
 Ján sa na naliehanie veriacich, ktorých on tým, že ďalej účinkoval ako kňaz, prezrádzal, rozhodol na čas vzdať farnosti. Splnil si tak dávny sen, že pôjde na púť do Poľska do Čenstochovej k obrazu Panny Márie, ktorý tak dôverne poznajú aj Slováci. Lenže v tom čase došlo k dohode cisára Ferdinanda II. s poľským kráľom Zigmundom, ktorý bol cisárovým švagrom, že proti odbojným moravským stavom vyšle štyri tisíc kozákov. Títo zúriví bojovníci mali dovolené živiť sa korisťou, ktorú dobijú a tak drancovali všetky mestá, či obce, ktorými prešli.
 Ján bol už z púte doma a rozhodol sa pre odvážny čin, aby zachránil pred kozáckou pohromou Holešov. Vyšiel pred mesto v bohoslužobnom rúchu s Oltárnou sviatosťou. V sprievode ho vtedy nasledovali aj evanjelici cítiaci príležitosť, ako sa zachrániť. Kozáci vidiaci cirkevný sprievod, poklonili sa Božiemu telu a Holešov obišli. Ján mesto zachránil, ale bol obvinený z vlastizrady, že sa vraj v Poľsku spriahol s nepriateľom a preto kozáci Holešov nevydrancovali. Za to bol natiahnutý na škripec.
 Keď kati a sudcovia videli, že Ján sa nemal k čomu priznať, museli vymyslieť nové obvinenie. Ján ich obžalobu vyvrátil, že je kňaz a nezaťažil by si dušu hriechom vlastizrady. Vtedy im pri mučení napadlo, že možno Sarkander len vedel o možnom spojenectve Rakúšanov s Poliakmi a to od zosadeného moravského hajtmana, ktorý mu to mohol povedať pri spovedi. Vtedy im Ján povedal: "Keby som aj niečo vedel zo spovede, radšej ma rozsekajte a roztrhajte na kusy, nič nevyzradím."
 Tieto slová im stačili ako dôkaz a mučili ho na škripci ďalej. Vykĺbili mu údy a boky mu dovtedy opaľovali horiacimi fakľami, kým ich neudusila jeho krv. Nechali ho na dlažbe mestskej mučiarne v Olomouci v bezvedomí zomrieť.
 Nad touto mučiarňou je dnes slávna Sarkandrovka - kaplnka nazvaná podľa svätca. V mučiarni nezomrel. Prebral sa z bezvedomia a žil vo väznici ešte štyri týždne, kde sa modlil kňazský breviár a jeho listy si prevracal jazykom, lebo ruky mal vykĺbené. Mučiť sa ho už neodvážili.
 Za svätého ho vyhlásil Ján Pavol II. na návšteve Olomouca v roku 1995. Málo stačilo, aby sa Ján Sarkander nestal kňazom, veď bol aj ženatý. Manželka mu po roku zomrela a on sa vydal na kňazskú cestu pri šírení viery v neľahkých časoch protestantských povstaní. Tie sa po ôsmich mesiacoch od Sarkanderovej smrti skončili bitkou na Bielej hore pri Prahe víťazstvom cisárskych vojsk nad českými stavmi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 15. marca 2013

Svätí na každý deň - 15. marec: Klement Ján Mária Hofbauer

15. marec
Klement Ján Mária Hofbauer


    Pekár zomieral v chýre svätca - taká je stručná charakteristika Klementa Jána Máriu Hofbauera. Bol najprv pekár a potom kňaz. Narodil sa v Moravských Budějoviciach ako deviate z dvanástich detí. Keď mal osem rokov, zomrel mu otec, ktorý bol mäsiarom. Pre to, že sa vysťahoval do nemeckého mesta Tasovice, zmenil si meno Dvořák na Hofbauer. Okrem otca mu zomrelo aj sedem súrodencov. Jeho matka ako vdova s piatimi deťmi osemročného Jána zodvihla na ruky pred krížom a povedala mu: "Od dnešného dňa bude tento tvojím otcom."
    Hofbauer trel biedu a ledva sa vyučil za pekára. Nijakým spôsobom sa nevedel dostať ani k malému obnosu peňazí, aby mohol študovať za kňaza. Mal už dvadsaťosem rokov a stále iba miništroval. Pomohla mu búrka. Žil vo Viedni a miništroval v Dóme svätého Štefana. Raz sa po omši spustil strašný lejak. Hofbauer sa ponúkol trom zbožným sestrám, že im pomôže zohnať koč, aby nepremokli. Sestry sa ho pýtali, odkiaľ je a čo robí? V krátkosti im vyrozprával svoj smutný príbeh. Sestry boli zámožné a rozhodli sa ho v štúdiach finančne podporovať.
    Hofbauer bol šokovaný spôsobom výučby bohoslovia vo Viedni, kde na sklonku 18. storočia aj za katedrou vládli bludy a osvietenci. Raz vybuchol počas prednášky, že toto nie je katolícke učivo a po roku odišiel z univerzity do Ríma. Tu bol vysvätený za kňaza spolu s ďalším chudobným viedenským bohoslovcom Hublom.
    Do kongregácie Redemptoristov ich prijímal sám jej zakladateľ svätý Liguori. Hofbauer s kamarátom šli do Bieloruska cez Varšavu, kde ich nuncius požiadal, aby sa ako nemeckí kňazi postarali o nemeckých veriacich. Na začiatku na Hofbauerove kázne chodilo najviac dvadsať starých žien. O dvadsať rokov mohol napísať generálnemu predstavenému kongregácie: "V roku 1807 sme napočítali stoštyritisíc prijímajúcich a bolo by ich aj viac, keby sa ich do kostola viac zmestilo."
    Hofbauer dosiahol obnovu viery vo Varšave mravenčou prácou. Chodil kázať na námestia. Tu ho raz trafila skala posmeškára do hlavy. Na druhý deň na námestie prišiel s obviazanou hlavou znova a povedal: "Dnes budem hovoriť jednoducho, aby ste raz pred Božou súdnou stolicou na mňa nežalovali, že ste mi nerozumeli."
    Hofbauer sa staral najmä o varšavské siroty. Postavil chudobinec a školu, kde vyučoval. Po večeroch chodil pre deti žobrať po chudobnej Varšave. Nečudo, že Napoleónovi úradníci dosiahli Hofbauerove vyhostenie z Varšavy. Skončil vo Viedni, kde mu zasa zakázali kázať. Vystúpil po čítaní evanjelia na omši len s touto vetou: "Dnes nesmiem kázať, ale budem prosiť Ducha Svätého, aby vám vnukol, o čom som chcel hovoriť."
    Nakoniec si svätca vzal pod ochranu cisár. Hofbauer bol populárny ako medzi ľuďmi, tak medzi inteligenciou. Raz jeden umierajúci hriešnik naňho kričal, aby sa pratal z jeho domu. Svätec ho požiadal, aby smel byť aspoň pri dverách: "Aspoň raz by som chcel vidieť, ako umiera zatratenec."
    Chorý začal plakať, poprosil svätca o prepáčenie a zomieral v pokoji. Až pred svätcovou smrťou cisár povolil v Rakúsku založiť rehoľu Redemptoristov. Na poludnie 15. marca 1820 pri modlitbe Anjel Pána svätec, ktorý si dal meno z úcty k Matke Božej Klement Ján Mária Hofbauer, zomrel.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 14. marca 2013

Svätí na každý deň - 14. marec: Matilda

14. marec
Matilda


    Ľudské osudy nás poučujú, čo je pre nás v živote skutočne najosožnejšie. Svätá Matilda zomrela 14. marca v roku 968 presne v tú istú hodinu, kedy za života každý deň rozdávala almužny chudobným, chorým a trpiacim. Akoby jej smrť mala upriamiť všetkých, čo poznali Matildin svätý život, práve na dobročinnosť.
    Svätá Matilda mala to šťastie v živote, že bola kráľovnou a cisárovnou dohromady dvadsaťtri rokov po boku svojho úspešného manžela najprv kráľa a potom nemeckého cisára Henricha. Lenže vďaka vladárskemu postaveniu rodiny nebola uchránená od starostí a trápenia. Nad jej mŕtvym manželom sa hádali ich dvaja synovia, kto z nich sa stane panovníkom. Svätá Matilda už vtedy vedela, že ju najťažšie skúšky života ešte len čakajú. Synom povedala: "Prestaňte sa hádať o pozemské hodnosti a pri pohľade na mŕtveho rozmýšľajte, ako sa skončí každá pozemská sláva. Šťastný a múdry je ten, kto túži po tom, čo trvá na veky."
    Lenže synovia matku nepočúvali. Zvadám nebolo konca, kým starší syn Oto neprevzal vládu. Neskôr sa stal z neho známy cisár Oto Veľký. Spolu s mladším bratom Henrichom, s ktorým viedli spory o moc, sa nakoniec rozhodli obaja spoločne potrestať matku. Matilda totiž pri mŕtvom tele manžela odložila všetky znaky dovtedajšej moci a utiahla sa do ústrania. Začala s rozdeľovaním vlastných majetkov pre chudobných, chorých a inak trpiacich.
    Takáto dobročinnosť sa nepozdávala dvoranom. Šľachtici donášali synom, že ich matka rozhadzuje kráľovský majetok. A synovia sa rozhodli matke odobrať všetky dôchodky a izolovať ju v chudobe na vidieku, aby im neprekážala pri uplatňovaní moci. Matilda sa na to nesťažovala. Pokorne znášala osud, kým oboch synov sám život dostatočne nevytrestal a na matku si znova spomenuli. Matilda sa vrátila späť na kráľovský dvor, kde pred ňou nový vladár, ale stále jej syn Oto padol na kolená a prosil ju o odpustenie. Matilda pokorne povedala: "Upokoj sa. Keby som si to nebola zaslúžila svojimi hriechmi, nebolo by sa mi to prihodilo."
    Ak má dobrý kňaz zomierať tak, aby po ňom nič nezostalo, nuž touto radou sa riadila aj Matilda, hoci bola bývalou kráľovnou. Na otázku svätej Matildy, ktorú adresovala predstavenej kláštora, kde dožívala svoj život, čo jej ešte zostalo z pôvodného majetku, predstavená povedala: "Nič, iba niekoľko plachiet, ktoré chcete do svojej truhly."
    A aj tieto plachty sa rozhodla svätá Matilda darovať. Dala ich svojmu vnukovi Viliamovi na pamiatku, keď jej priniesol ako arcibiskup sviatosti. Urobila tak možno v prorockej predtuche, lebo Viliam nakoniec zomrel skôr ako svätá Matilda, ktorá skonala hneď po vnukovi. Svojim životom však dala príklad mnohým vládcom, že človek nemá rozmýšľať nad pozemskou mocou, ale sa má starať o budúce nebeské zásluhy.
    Z majetkov svätej Matildy vyrástlo množstvo kláštorov, kostolov, škôl, či ústavov pre chudobných, ktorých sama chodila obsluhovať a ošetrovať chorým ich rany. A to všetko potom, ako vychovala päť detí a zhostila sa so cťou aj funkcie kráľovnej a cisárovnej po boku svojho muža, vedľa ktorého ju po smrti pochovali.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 13. marca 2013

Svätí na každý deň - 13. marec: Lujza de Marillac

13. marec
Lujza de Marillac


 Aká je to vzrušujúca skutočnosť, že aj svätá Lujza de Marillac, ktorú si dnes pripomíname, pochybovala o viere, o Bohu, o dobre tak ako o tom pochybuje mnoho ľudí na svete. A predsa sa stala svätou, keď vieru, lásku, dobro a Boha našla v trpiacich chudobných a chorých ľuďoch.
 Lujza sa stala zakladateľkou najväčšej rehole v cirkvi a to Dcér kresťanskej lásky. Vincentky ich volajú podľa ich mužského zakladateľa, ktorým bol svätý Vincent de Paul. To on obnovil v duševne upadajúcej Lujze de Marillac vieru, ukázal jej východisko nielen vo vlastných súženiach, ale ich obetovaním pre trápenia iných, tieto Lujzine súženia úplne odstránil.
 Svätá Lujza sa narodila 12. augusta 1591 v Paríži ako nemanželské, ale bohaté dieťa vychovávané v dominikánskom kráľovskom kláštore svätého Ľudovíta. Tu sa rozhodla ako trinásťročná, že obetuje svoj život Kristovi, ale jej otec chcel inak. Musela sa vydať za zbrojnoša a tajomníka kráľovnej. Lujza sa snažila prispôsobiť novej životnej situácii a na začiatku si manžela obľúbila najmä potom, ako sa im narodil syn. Lenže odvtedy ju už prenasledoval len neúspech.
 Najprv jej syn rástol ako večne chudorľavé dieťa, do toho vážne ochorel Lujzin manžel. Kráľovnin tajomník bol chorý niekoľko rokov a Lujza upadala do čoraz chmúrnejších myšlienok s predstavou, že ju Boh trestá za nenaplnený sľub čistoty svojho života. Keď mala tridsaťštyri rokov, Lujzin manžel zomrel. O tri roky na to jej syn vstúpil do kňazského seminára. Lujza vtedy urobila sľub u biskupa, že ako vdova zostane zasvätená už len Bohu.
 V tejto situácii sa s ňou stretol Vincent de Paul a začal využívať Lujzu na obnovu poriadku v jednotlivých farnostiach, kam cestovala v jeho mene s množstvom odkazov. Lujza de Marillac bola už vtedy veľmi slabá, hoci nebola ešte stará. Vincent de Paul o Lujze, ktorá mala vtedy päťdesiatštyri rokov, povedal: "Už desať rokov ju považujem za prirodzene mŕtvu. Pri pohľade na ňu sa dá povedať, že vyšla z hrobu, natoľko je jej telo slabé, ale iba Boh vie, akú má duševnú silu."
 To už však svätá Lujza bola predstavenou rádu Dcér kresťanskej lásky - Vincentiek, keď predtým zložila sľuby čistoty, chudoby, poslušnosti a služby chorým. Za kláštory tejto reholi svätý Vincent de Paul určil nemocnice a dodal: "Za kláštorný dvor vám slúžia ulice mesta, za klauzúru poslušnosť, za mreže bázeň Božia a za závoj svätá skromnosť."
 Sľuby zložila svätá Lujza so svojimi družkami 25. marca 1624 a odvtedy sa každý rok 25. marca tieto sľuby opäť tradične obnovujú. V tento deň je každá zo sestier oslobodená od rehoľných záväzkov a môže odísť, alebo opäť obnoviť svoje sľuby. Na začiatku mala táto dnes najpočetnejšia rehoľa na svete s Lujzou dohromady len päť členiek. Svätá Lujza de Marillac v marci 1660 zomierala už s tým, že rehoľa mala šesťdesiat domov. Ako svoje motto pri smrti svätá Lujza svojim sestrám odkázala tieto slová: "Majte veľkú starostlivosť o službu chudobným!"

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 12. marca 2013

Svätí na každý deň - 12. marec: Ján Ogilvie

12. marec
Ján Ogilvie


 V škótskom Glasgowe v roku 1976 priznali lekári spolu s cirkevnými úradmi zázračné uzdravenie prístavného robotníka Johna Fegina. Stalo sa tak po deväťročnom skúmaní zázraku, ktorý sa udial na príhovor svätého Jána Ogilvie, ktorého pamiatku si dnes pripomíname.
 John Fegin mal ťažkú rakovinu žalúdka a vážil už len tridsaťdva kíl, keď po dvojročnom neúspešnom liečení lekári oznámili skorú smrť chorého. John Fegin stratil vedomie a nedal sa mu nahmatať pulz. Nemal ani viditeľný dych. Manželka zavolala lekára, aby konštatoval smrť, ale pritom sa neunávne ďalej modlila s prosbou o príhovor u Jána Ogilvie. Keď prišiel lekár, u chorého robotníka konštatoval náhle uzdravenie. John Fegin si pýtal zrazu od manželky jedlo.
 O šesť týždňov nastúpil dokonca do práce. Deväť rokov sa zázrak skúmal, kým Pavol VI. vyhlásil v roku 1976 nového svätého Škóta Jána Ogilvie. Narodil sa v roku 1579 v kalvínskej rodine. V tejto viere bol vychovaný. Počas štúdií vo Francúzsku sa Ján začal zaoberať porovnávaním katolíckej a kalvínskej vierouky. Dojali ho najmä príbehy mučeníkov.
 Ako sedemnásťročný konvertoval z kalvínskej na katolícku vieru, po štúdiu u Benediktínov v Regensburgu, začal navštevovať jezuitské kolégium v Olomouci na Morave. Za kňaza ho vysvätili v Paríži. Túžil vrátiť sa do rodného Škótska. Tu bolo zakázané slúžiť katolícku svätú omšu až do 19. storočia. Šlo teda o riskantnú vec, keďže katolíci boli väznení a často popravení. Nečudo, že Ján dlhšie nemohol získať súhlas na misiu do Škótska. Potom v domovine nemohol nájsť miesto, kde by ho prijali. Stalo sa tak až v jednej rodine v Edinburgu, kde získal miesto domáceho učiteľa.
 Začal so slúžením tajných svätých omší a so spovedaním, ba dal sa aj na nebezpečné úlohy, keď navštevoval uväznených katolíkov, aby ich posilnil v ich martýrstve. Pôsobil aj v Londýne a v Glasgowe, kde sa našiel zradca, ktorý Jána Ogilvie udal. Zatkli ho a odviedli na výsluch k protestantskému arcibiskupovi, ktorému Ján otvorene povedal: "Správate sa ako kat a nie biskup."
 Nasledovalo mučenie, keď mu osem dní a nocí nedovolili spať. Týrali ho hladom a smädom s jediným cieľom, aby sa vzdal katolíckej viery, ale najmä aby vyzradil mená katolíkov žijúcich v Škótsku. Jána vyzvali, aby odpovedal na otázky anglického kráľa Jakuba týkajúce sa viery, ale on smelo vyhlásil: "Keby časná moc môjho kráľa bola ohrozená, vylial by som za neho krv do poslednej kvapky. Keď si však privlastňuje hlavný duchovný dozor, tak ho nesmiem a nemôžem poslúchnuť."
 Nasledovalo obvinenie z vlastizrady a vyhlásenie rozsudku smrti. Obesili ho v centre Glasgowa v marci v roku 1615. Jeho statočnosť pri mučení a príklad, akým sa držal pri verejnej poprave, mu priniesli aureolu mučeníka aj u protestantov. Čoraz viac ľudí sa vracalo v Škótsku a v Anglicku ku katolíckej viere. Mučenie, odsúdenie a smrť Jána Ogilvieho sa zúročila v podobe posilnenia viery mnohých ľudí na britských ostrovoch po stáročia a vyvrcholila v podobe zázraku v 20. storočí.
 Predstava, že mŕtvy človek volá zo smrteľného lôžka na manželku, že je hladný, je veselá a napĺňa ľudí údivom nad zázrakom, ktorý sa stal po modlitbách venovaných najvyššiemu s prosbou o príhovor u svätého Jána Ogilvie.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 11. marca 2013

Svätí na každý deň - 11. marec: Eulogis

11. marec
Eulogius


 Dnešný svätec sa narodil okolo roku 800. Eulogius pochádza zo španielskej Cordoby z rodiny bohatých kresťanov.
 V deviatom storočí nebolo vyznávanie kresťanstva ľahké. Cordobu a veľkú časť Španielska ovládali Mauri. Euoliov životopis je mučenícky. Podobne máme viacero svedectiev mučeníctva aj my z nedávnych čias, keď u nás vládli komunisti, ktorí prenasledovali veriacich najmä v 50-tych rokoch minulého storočia.
 Ani v 20. storočí nebolo ľahké byť na Slovensku kresťanom. Ukazuje sa, že príklady mučeníctva, aký podal aj Eulogius majú zmysel pre súčasnosť. V Cordobe sa Eulogius stal kňazom. Keďže od roku 711 bolo skoro celé Španielsko pod vládou mohamedánov, vyštudoval za kňaza v rizikovom prostredí. Vybral si ťažšiu cestu životom. Nielen, že bol kresťan, ale navyše kňaz, ktorý bol po roku 850 za vieru väznený.
 Kalif nútil kresťanov, aby prestúpili na islamskú vieru. Aj mnoho Slovanov dopadlo podobne na Balkánskom poloostrove, keď sa z nich násilím stali mohamedáni. Eulogius navštevoval veriacich vo väzení a napísal pre nich knihu Povzbudenie k mučeníctvu. V ňom pozbieral príklady mučeníkov, ktorí zomreli pre vieru v časoch, keď bolo kresťanstvo prenasledované rímskou mocou až do roku 313, kedy Milánskym ediktom uznal kresťanstvo za slobodné cisár Konštantín Veľký.
 O päťsto rokov znovu vraždili kresťanov pre vieru, hoci už nie Rimania, ale Mauri. O ďalších vyše tisíc rokov to boli komunisti. Dejiny mučeníctva sa neustále opakujú. Po prečítaní Eulogiovho spisu podstúpili 24. novembra v roku 851 v Cordobe mučenícku smrť s radosťou v srdci dve panny Flóra a Mária. Eulogia šesť dní potom prepustili na slobodu. Onedlho na to kalif, ktorý začal prenasledovať kresťanov, zomrel. Nastúpil nový kalif, ktorý bol ešte zúrivejší. Mnohí zo strachu tajili svoju vieru, ale boli aj takí, ktorí s radosťou kráčali na popravisko a sami sa udávali Maurom, aby ich tí mohli umučiť.
 V Cordobe zvolali cirkevný snem, na ktorom sa v roku 852 zakázalo samoudávanie kresťanov mohamedánom. Aj tak boli väznice plné kresťanov. Eulogius bol v Cordobe kňazom, nuž chodil po väzniciach a utešoval väzňov. Stalo sa, že medzi mohamedánmi sa našli vzácne výnimky. Takou bola Leokrícia, ktorá sa stala v islamskej rodine kresťankou. Keď to zistili jej rodičia, nastalo pre ňu peklo na zemi. Vyhľadala preto Eulogia. Kňaz jej pomohol k úteku z domu a schovával ju pred prenasledovaním.
 Nakoniec ich oboch chytili pri spoločnej modlitbe. Eulogia na súde začali kati bičovať, na čo on povedal: "Darmo ma bijete, prútmi mi Krista zo srdca nevyženiete."
 Eulogius začal nahlas vyznávať, že Ježiš je živý Boh. Sudcu rozzúril vyhlásením, že Mohamed je len falošný prorok, na čo Eulogia odsúdili na okamžité sťatie, čo sa aj 11. marca v roku 859 stalo a o štyri dni tu v Cordobe popravili aj členku moslimskej rodiny, ale už kresťanku Leokríciu.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 9. marca 2013

Svätí na každý deň - 10. marec: Dominik Savio

10. marec
Dominik Savio


 Dominik Savio povedal: "Ak sa možno stať svätým a byť aj veselým, tak sa chcem a musím stať svätým."
 Toto rozhodnutie získal potom, ako si vypočul kázeň dona Bosca. Jej obsah bol jednoduchý: Boh chce, aby sa všetci ľudia stali svätými. Je ľahké stať sa svätým. Boh pripravil veľkú odmenu tým, ktorí sa stanú svätými.
 Dominik mal trinásť rokov, keď počul kázeň a pochopil ju tak, že sa musí stať svätým. Prestal sa hrať so spolužiakmi, až sa ho don Bosco pýtal, či nie je chorý? Dominik sa trápil, ako má začať, aby sa stal svätým. Don Bosco mu povedal: "Ako som ti už viackrát povedal, Boh od teba chce, aby si si svedomito konal náboženské a školské povinnosti. Dnes k tomu pridávam: zachovaj si radosť srdca, buď veselý! Buď spokojný, si na dobrej ceste." A tak pochopil, že môže byť veselým a aj tak sa môže stať svätým.
 Dominik sa narodil v roku 1842 chudobným rodičom juhovýchodne od Turína ako druhé dieťa. Prvé im zomrelo, nuž druhé nazvali Dominik, čo znamená Pánov. A on bol Pánov od malička. V siedmich rokoch veľmi túžil po svätom prijímaní. Už dokonale chápal, že pri omši zostupuje na oltár pod spôsobom chleba a vína Ježiš, ktorého veriaci bez ťažkých hriechov môžu prijať do srdca. Vtedy sa na prvé sväté prijímanie chodilo od dvanástich rokov. Kňazi z okolia poznali Dominikovu čistotu a vyspelosť, nuž sa rozhodli, že vyplnia jeho túžbu a udelili mu povolenie pristúpiť k prvému svätému prijímaniu skôr.
 Dominik bol nadšený a aj po rokoch hovoril, že to bol najkrajší deň jeho života. V predvečer prijímania si ako sedemročný zapísal tieto predsavzatia, ktorými sa riadil: "Budem sa často spovedať a k svätému prijímaniu budem pristupovať tak často, ako mi to spovedník dovolí. Chcem svätiť sviatočné dni. Mojimi priateľmi bude Ježiš a Mária. Radšej zomrieť, ako zhrešiť!"
 Do školy chodil štyri kilometre peši aj štyrikrát za deň po zlých cestách cez výmole, či snehové záveje, hoci mal chatrné zdravie. Dominikov učiteľ videl jeho obrovské nadanie, nuž požiadal dona Bosca, aby si chlapca vzal do ústavu v Turíne, lebo Dominkovi rodičia boli chudobní, aby mu platili štúdia. Don Bosco osobne pricestoval za Dominikom, aby ho spoznal. Najprv si ho vyskúšal. Dal mu za úlohu naučiť sa do druhého dňa jednu stranu z knižky Katolícke čítanie. Dominik za ním prišiel o osem minút a celú stránku vedel nielen naspamäť, ale porozumel aj obsahu. Don Bosco mu povedal: "Poponáhľal si sa s úlohou, ja sa poponáhľam s odpoveďou. Vezmem ťa do Turína a už odteraz si prijatý."
 Dominik bol najlepší študent v triede, ale veľmi pokorný. Chcel, aby všetci boli dobrí. Preto požiadal dona Bosca, či môže založiť v ústave družinu zasvätenú Nepoškvrnenej Matke Božej, ktorej hlavné body boli: "Presne zachovávať pravidlá ústavu. Dávať dobrý príklad spoločníkom, láskavo ich napomínať a povzbudzovať k dobrému slovami, najmä dobrým príkladom. Svedomito využiť každú chvíľku."
 Chlapci sa pretekali v konaní dobrých skutkov. Žiaľ, Dominik musel školu v pätnástich rokoch pre chorobu prerušiť a poslali ho domov na preliečenie. Pri odchode pobozkal ruku donu Boscovi a povedal mu: "Vy teda nechcete moju úbohú telesnú schránku."
 V opatere rodiny naposledy 9. marca 1857 vydýchol vo veku pätnásť rokov. Posledné slová vyslovil s blaženým úsmevom na tvári a zneli takto: "Ach, aké krásne veci vidím."
 Po smrti sa zjavil donu Boscovi, ktorý napísal jeho životopis. Svojmu učiteľovi povedal, že v poslednej hodine života mu prišla v ústrety Panna Mária.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 9. marec: Františka Rímska

9. marec
Františka Rímska


 Podľa tradície mala svätá Františka Rímska, ktorú si dnes pripomíname, v úcte svojho anjela strážcu. Ten sa jej odvďačil za množstvo modlitieb tým, že vyžaroval okolo jej hlavy také svetlo, že v noci mohla čítať bez lampy.
 Tak sa stalo, že hoci sa narodila v roku 1384 a zomrela vo veku päťdesiatichšiestich rokov 9. marca v roku 1440, pápež Pius XI. ju vyhlásil v roku 1929 za patrónku šoférov áut. Keby šoféri mali v úcte svojho anjela strážcu aspoň zčasti tak, ako ho mala v úcte Františka Rímska, iste by bolo na cestách oveľa menej dopravných nehôd.
 Život Františky bol plný prekvapivých zvratov. Prvá pohroma sa na ňu dovalila v mladosti, keď ju otec zasnúbil s mladým šľachticom. Ona sa predtým zasnúbila Ježišovi Kristovi. Túžila prežiť život v kláštore a nie v manželstve. Otec neustúpil a Františka prijala manželstvo ako nutnosť. Našťastie jej manžel bol dobrý človek, ktorý mal z nábožnej podstaty svojej ženy radosť a podporoval ju. Narodili sa im tri deti. Františka nezabúdala na chudobných a chorých v Ríme. Začala mať na šľachtickú spoločnosť dobrý vplyv. Vďaka jej osobnému príkladu aj iné mestské paničky prestali so zábavami a venovali sa pomoci iným.
 Františka začínala od rodiny. Deti viedla k viere už tým, ako sa starala o každého sluhu v ich domácnosti, ak náhodou ochorel. Sama každého ošetrovala a zháňala lekárov, aj lieky. Každý sluha bol pre ňu dôležitý ako človek. Prišli aj na ňu kruté skúšky. Po sebe jej zomrel syn, potom dcéra. Manžel a druhý syn padli v čase vojny s Neapolčanmi do zajatia. Ich dom v Ríme vyrabovali tak dôkladne, až im zostali len holé múry. V meste miest medzitým vypukol mor. Františka chodila po uliciach a starala sa o chorých.
 Pre chudobných chodila po žobraní a ošetrovala ich. Mor upadol a jedného dňa sa vrátili zo zajatia manžel so synom. Keď sa rodinné aj spoločenské pomery po vojne s Neapolom a po krutom more ustálili, Františka zdvojnásobila nábožné úsilie tým, že založila voľné združenie žien v rodinách. Tie nosili jednoduchý úbor a držali sa benediktínskych rehoľných zásad, hoci neskladali žiadne sľuby. Každá žena mohla dobrovoľne kedykoľvek toto združenie opustiť. Volali sa "oblátky", lebo sa rozhodli obetovať v civilnom živote za iných.
 Františke zomrel manžel. Po jeho pohrebe sa združenie premenilo na kláštor, ktorý sa dodnes volá Tor dei Specchi, a v ktorom sa stala prvou predstavenou. Tu ju zastihla aj správa, že jej jediné žijúce dieťa - syn, ťažko ochorel. Šla ho navštíviť a na návšteve náhle pocítila strašnú slabosť, až si musela ľahnúť. U chorého syna zomrela.
 Už za jej života mala taký silný vplyv na rímsku spoločnosť, že nik nepochyboval o jej svätosti. Napriek tomu si dôsledne plnila všetky manželské povinnosti. Raz ju volal manžel, keď sa modlila v kaplnke. Okamžite modlitby prerušila so slovami: "Manželka musí prerušiť aj modlitbu, keď to káže domáce hospodárstvo."
 Františka Rímska bola vzorom nielen v zbožnosti, ale aj v schopnosti žiť civilný život manželky a matky rodiny. Mnohí manželia aj dnes oceňujú manželky, ktoré často popri zamestnaní, či práci v domácnosti si dokážu nájsť čas pre modlitbu, vieru a pre Boha, pre ktorého obetujú trápenia.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 8. marca 2013

Svätí na každý deň - 8. marec: Ján z Boha

8. marec
Ján z Boha


    Kto by nepoznal Nemocnicu u Milosrdných bratov v Bratislave? Zakladateľom rádu Milosrdných bratov bol Ján z Boha. Narodil sa, aj zomrel v jeden a ten istý deň - 8. marca.
    Narodil sa v roku 1495 v Portugalsku a zomrel v roku 1550 v španielskej Granade, kde je pochovaný. Do ôsmich rokov ho chudobní rodičia viedli k viere. Vtedy Ján ušiel z domu do Španielska a keďže nemal peniaze, aby sa vrátil, slúžil ako sluha na gazdovstve. Jeho matka a otec zomreli od žiaľu.
    Na gazdovstve ho chcel gazda oženiť so svojou dcérou, tak si vážil zbožného sluhu. Ján sa dal radšej naverbovať k vojsku a dostal sa do španielskej vojny s Francúzskom. Tu ho mali obesiť, keď ho nevinného obvinili z krádeže, ktorú nespáchal. Našťastie dostal milosť od dôstojníka s tým, že musí opustiť armádu.
    Vrátil sa ku gazdovi, ktorý ho zasa chcel oženiť, tak vstúpil do vojska idúceho proti Turkom, ktorí boli pri Viedni porazení. Potom Ján pracoval ako robotník, dostal sa až do Afriky, nakoniec v Španielsku sa stal kníhkupcom, keď v Granade, kde mal obchod, počul kázať Jána z Avily o smrteľnom hriechu. To ho tak rozľútostilo, že rozdal celý majetok a mešťania ho za to zavreli do blázinca. Vtedy Ján povedal: "Aká krásna potecha stať sa bláznom pre Krista."
    Počul o tom Ján z Avily, ktorý Jánovi pomohol, aby ho z blázinca pustili. Ján sa rozhodol zvyšok života venovať bláznom a chorým. Mal už štyridsaťštyri rokov a svet začal poznávať v chudobnom chlapcovi z Portugalska, zručnom sluhovi, vojakovi, aj robotníkovi a nakoniec kníhkupcovi, žijúceho svätca.
    Pracoval v lese, aby si každý deň kúpil chlieb a zvyšok rozdal chudobným. Bol veľký hlad, najprv sa mu ľudia smiali, potom zistili, že Ján si nenecháva nič navyše. Začali mu teda dávať almužny, aby ich za nich rozdal chudobným. Tak už po roku vznikla prvá nemocnica, ktorú založil a arcibiskup v Granade ho verejne nazval Jánom z Boha.
    Biskup mu dal sivé oblečenie, aby nechodil v handrách, keďže Ján každý deň rozdal zo seba šatstvo tým, ktorí nemali ani tie handry. Stal sa z neho prvý milosrdný brat. Našiel nasledovníkov, ktorí mu prišli pomáhať a vznikol rád Milosrdných bratov.
    Ján z Boha pre nich nenapísal žiadne pravidlá. On konal. Staval nemocnice, do ktorých nosil chorých chudobných, ktorí nemali na lekára. Tu sa o nich bezplatne starali milosrdní bratia. Raz horela v Granade verejná nemocnica a nik nemal odvahu zachraňovať chorých z plameňov, iba Ján skočil dnu a chorých povynášal von. So sekerou rozrúbal horiace steny, aby sa oheň nešíril.
    Na jar v roku 1550 z rozvodnenej rieky vytiahol topiace sa dieťa. Pritom Ján smrteľne prechladol. Keď cítil, že zomiera, s každým chorým sa osobne rozlúčil. Potom požiadal, aby ho nechali v izbe samého. Keď o dve hodiny otvorili dvere, našli ho mŕtveho kľačať pri posteli a v rukách držal kríž.
    Ján z Boha nebol študovaný kňaz. Nemal rodinu, ale zostal verný dedičstvu rodičov. Bola to viera v Boha a osobitná úcta k Panne Márii. Na tomto dedičstve založil životné šťastie a stal sa svätým z lásky k blížnym, ktorých ošetroval bez ohľadu na ich vierovyznanie, vek, či rasu. Jediným znakom, ktorý rozlišoval, bol ten, že títo ľudia potrebovali pomoc. Vďaka almužnám, ktoré každý deň chodil žobrať, pre trpiacich dokázal zabezpečiť všetko potrebné. Rádu, ktorý založil, sa to darí dodnes.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 6. marca 2013

Svätí na každý deň - 7. marec: Perpetua a Felicita

7. marec
Perpetua a Felicita


    Mučeníctvo svätých Perpetuy a Felicity malo pre celú cirkev veľký význam. Stalo sa na začiatku tretieho storočia. Tieto dve ženy podstúpili smrť v aréne pred divákmi za to, že boli kresťanky. Obe mali malé deti. Perpetua svoje dieťa pridájala, kým Felicita tesne pred popravou porodila. Vďaka predčasnému pôrodu mohla byť Felicita umučená naraz spolu s Perpetuou a ďalším tromi katechumenmi 7. marca v roku 202 v Kartágu v dnešnom Tunisku.
    Svätá Perpetua ich príbeh vedúci až k smrti vyrozprávala na zápis tesne pred vykonaním rozsudku. Tak sa zachovali tieto presné opisy udalostí. Päť katechumenov sa ešte len pripravovalo na prijatie svätého krstu, keď boli za vlády cisára Septima Severa uväznení, aby obetovali bohom, inak im hrozila smrť. Obe Perpetua aj Felicita boli vydaté ženy a presvedčené kresťanky. Perpetua prešla peklom pokúšania, aby obetovala bohom. Chodil za ňou do väzenia jej otec, ktorý bol pohan a prosil ju aj pre budúcnosť jej dieťaťa, aby obetovala pohanským bohom.
    Perpetua vyrozprávala svojmu bratovi tento sen: "Videla som vysoký zlatý rebrík siahajúci až do neba a taký úzky, že sa po ňom dalo vystupovať iba po jednom. Z obidvoch strán rebríka boli meče, oštepy, kosáky a nože, takže kto by bol po ňom vystupoval neopatrne a neupieral zrak stále k nebesiam, bol by zaiste ostal visieť na ostrých nožoch. Pod rebríkom ležal velikánsky drak a hrozil zožrať každého, kto by sa bol opovážil vstúpiť na rebrík. Prvý šiel hore rebríkom Saturus, ktorý sa dal dobrovoľne zajať. Bol pri nás vtedy, keď nás chytili. Keď prišiel na samý vrch rebríka, obrátil sa ku mne a zavolal: Perpetua, čakám tu na teba, len daj pozor, aby ti drak neublížil. Neuškodí mi, odpovedala som, na rebrík vstúpim v mene Pána Ježiša Krista. A drak skutočne skrotol, stúlil sa a poslúžil mi za schod, keď som vystupovala na rebrík. A keď som prišla na vrch rebríka, zočila som peknú záhradu a uprostred nej muža vysokej postavy so šedinami na hlave, oblečeného v pastierskom rúchu. Sedel a dojil ovečky, okolo neho stálo množstvo ľudu, všetko v bielych šatách. Ten človek sa pozrel na mňa a zvolal: Vítam ťa, dcéra moja! Potom mi podal trochu práve nadojeného mlieka. Prijala som ho so zopätými rukami a keď som ho vypila, všetci okolostojaci povedali: Amen."
    Z tohto sna Perpetua usúdila, že budú všetci umučení. Odsúdili ich na hodenie divej zveri. Perpetua mala opäť videnie, v ktorom v aréne nebojovala so zvieratami, ale s obrovským mužom, ktorého premohla. Z toho pochopila, že bojovať bude priamo s diablom a premôže ho.
    Perpetua a Felicita si počínali v aréne tak smelo, až krutý ľud v hľadisku zvyknutý na krvavé jatky zmäkol a žiadal pre obe svätice, aby ich netrhala zver, ale mohli zomrieť rukou kata. Tak sa aj stalo. Obe boli nakoniec sťaté.
    Spis o ich umučení sa čítal vďaka svätému Augustínovi od 5. storočia pravidelne na svätých omšiach. Obe svätice Perpetua a Felicita sa spomínajú vo svätej omši v eucharistickej modlitbe. Ďalších umučených svätcov 7. marca v roku 202 roztrhali v aréne divé zvery. Význam ich obety bol obrovský nielen pre cirkev a kresťanov dovnútra, ale najmä smerom navonok k pohanom, keď títo mladí kresťania so životom pred sebou sa neváhali v krutých skúškach obetovať pre Boha. Perpetua a Felicita boli výnimočné mučenice, ktorých význam trvá v cirkvi dodnes.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 6. marec: Karol Dobrý

6. marec
Karol Dobrý


    Kde bolo tam bolo, žil v Dánsku raz dobrý kráľ Kanut, ktorý bol vyhlásený za svätého potom, ako ho zavraždili. Stalo sa to v mestečku Odensee, v ktorom sa o vyše sedemsto rokov neskôr narodil svetový rozprávkar Hans Christien Andersen. A ten iste poznal tento príbeh, keď svätý kráľ mal nemenej svätého syna zvaného Karol Dobrý.
A tak ako otec, svätý Kanut, zomrel rukami vrahov aj syn svätý Karol Dobrý. Kanut bol úkladne zavraždený v kostole a Karol Dobrý rovnako. Do tretice, Kanut bol vládca štátu a Karol Dobrý tiež. Nevládol však v Dánsku ako jeho otec, ale stal sa vládcom Flámska. Dokonca mu ponúkli post nemeckého cisára, tak ho obdivovala celá Európa. Karol Dobrý neviedol výbojné vojny. Neobdivovali ho ani preto, že by vládol tyranskou rukou. Získal si srdcia Európanov v 12. storočí vďaka láske, radosti a veselosti, akú cítil v srdci, keď mohol rozdávať štátne bohatstvá.
Mal svojský záväzok, že každý deň oblečie jedného žobráka. A držal sa toho až do tragickej smrti. Narodil sa v roku 1086, teda v roku, kedy jeho otca dánskeho kráľa zavraždili. Neužil si kráľovského luxusu. Jeho matka musela z Dánska ujsť k bratovi Róbertovi do Flámska. Ten sa vybral na križiacku výpravu a mladého Karola vzal so sebou. Tu sa v bitke o Jeruzalem Karol Dobrý predstavil svetu ako verný kresťan schopný pre Krista zomrieť. Keď sa po dobití Jeruzalema modlil na Ježišovom hrobe, srdce mu prebodol duchovný meč a zasadil mu doň navždy slová spasiteľa ako ich zachytil evanjelista Matúš: "Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili."
    Vo Flámsku sa po smrti Róberta stal vládcom jeho syn Balduin, ktorý nemal potomkov, a tak sa rozhodol za dediča trónu ustanoviť Karola Dobrého. A ten sa aj stal vládcom Flámska. A vládol takým svätým spôsobom, ako kedysi jeho otec Kanut v Dánsku. Odpúšťal dane chudobným, obliekal nahých žobrákov a dokonca predával vlastné honosné šatstvo, aby mohol každý deň rozdať viac almužien. Odmeňoval šľachticov, ak sa starali o poddaných, ale ak zanedbal povinnosti voči chudobným, dokázal ich aj trestať.
        Tak vznikla opozícia, ktorá sa rozhodla nezvyčajného flámskeho panovníka zavraždiť, hoci ho obdivovala celá Európa a prostý ľud ho miloval. Zavraždili ho vo veku štyridsaťjeden rokov v marci v roku 1127 v kostole svätého Donaciána v Bruggách. Sprisahanie sa pred vraždou prezradilo a Karol Dobrý mohol nejsť v určenú dobu do kostola na omšu. Povedal však: "Boh ochraňuje môj život, pokiaľ sa mu páči. Bez Božieho dopustenia mi nepriatelia nemôžu uškodiť. Ak je jeho vôľa, aby som zomrel, nemôžem život položiť za lepšiu vec, ako za spravodlivosť."
        Karol Dobrý bol spravodlivý panovník, ktorý dokázal v čase strašného hladomoru rozdávať na prídel chudobným chlieb a obilie zo štátnej pokladnice. Preto ho ľud miloval a časť šľachty nenávidela. Križiackych vojen sa zúčastnil v mladosti len preto, že mohamedáni brali kresťanských pútnikov navštevujúcich Boží hrob v Jeruzaleme do strašného otroctva. Európa sa musela brániť a aj snažiť vyslobodiť svojich synov zo smrteľného žalára. Karol Dobrý hrôzu vojny prežíval na hrobe spasiteľa v Jeruzaleme tak intenzívne, že v ňom prebudila svätú lásku k biednym. A tak sa aj zlo vojny na dobré obrátilo.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 4. marca 2013

Svätí na každý deň - 5. marec: Ján Jozef z Kríža

5. marec
Ján Jozef z Kríža


    Sú svätci, ktorých obeta je pre ľudí nepochopiteľná. K takým patrí svätý Ján Jozef z Kríža, ktorý zomrel 5. marca v roku 1734 v kláštore v Neapole v Taliansku vo veku osemdesiat rokov.
    Bol z kríža doslova. Priväzoval si na chrbát kríž s klincami, ktoré sa mu vbárali do tela. Rovnaký klincový kríž nosil na prsiach. Niekto by mohol poukazovať len na telesné trápenia, aké si Ján Jozef spôsoboval. On si ich nerobil samoúčelne. Mali zmysle pre jeho život. Trpel dobrovoľne muky z lásky k Ježišovi. Chcel spasiteľove rany lepšie poznať a viac ich milovať.
    Touto obetou získaval veľké milosti od Boha. Mal schopnosť konať zázraky, často levitoval, teda vznášal sa nad zemou a to nielen v kostole, ale aj pri chôdzi po neapolských uliciach. Mohol uzdravovať, liečiť, ale aj veštiť dopredu ľuďom, čo sa im stane, a tak im pomáhať. Preto tie muky. S vlastným utrpením neobchodoval. On sa týral fyzicky z lásky a tieto schopnosti získal až potom ako dar z nebies ako odpoveď na dobrovoľnú obetu, že konal správne.
    Posledných tridsať rokov života sa zriekol tekutín. Nič nepil. Ani víno, ale ani vodu. Z toho posledných 24 rokov sa živil iba chlebom a ovocím. Aj týmito zázrakmi demonštroval veľkosť viery v Boha. Viery, ktorá dokáže nahrádzať aj to najdôležitejšie vo fyzickom živote každého organizmu - vodu vo svojej prirodzenej podobe a nielen v jedle.
    Ján Jozef z Kríža sa narodil na sviatok Nanebovzatia Panny Márie a to 15. augusta 1654 na ostrove Ischia v neapolskom zálive. Pochádzal z piatich detí, z ktorých všetky sa rozhodli slúžiť Bohu. Na túto cestu sa vydal ešte v detstve. Ako dieťa si postavil v izbe, kde spal, oltár Panne Márii, aby sa mohol pomodliť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu.
    Ako pätnásťročný vstúpil do nového kláštora zreformovaných bosých Františkánov svätým Petrom z Alkantary, ktorý práve otvorili v Neapole. Ako dvadsaťtri ročný sa stal kňazom a o rok na to majstrom novicov, aj kvardiánom kláštora.
    Pre Jána Jozefa boli všetky funkcie ťažký kríž. Nepovažoval ich za poctu, ale priam za trest. Snažil sa ich vykonávať s pokorou, ale zároveň prosil predstavených, aby ho funkcii zbavili. Že chce Bohu slúžiť osamote. Nuž ho vymenovali v talianskej kapitule za provinciála. Získal ešte väčšiu funkciu, keď sa chcel zbaviť menšej.
    Potom sa už úlohy naňho len tak hrnuli. Okrem iného spravoval naraz až sedemdesiat kláštorov a útulkov len v Neapole a vykonával rad ďalších ťažkých úloh. Ako predstavený kláštora nariadil, že žiaden žobrák nesmel odísť bez pomoci. Nečudo, že mal povesť svätca už za živa a okrem konania zázrakov, levitácie, prorockého daru videnia do duší iných, dokázal aj bilokovať, teda byť na viacerých miestach odrazu, ak si to vyžadovala daná situácia.
    Z viacerých známych proroctiev, ktoré sa naplnili, spomeňme hádam to najviac citované. Ján Jozef predpovedal trom mládencom ich osudy. Prvému povedal, že sa nestane rehoľníkom, lebo "máš výzor šibeničníka". Druhého varoval pred nebezpečenstvom a tretiemu povedal, nech sa modlí a "Boh bude pri tebe". Prvý bol odsúdený ako vrah, druhý tragicky zomrel v horách a len tretí z nich sa stal rehoľníkom, takže všetky predpovede sa naplnili.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 3. marca 2013

Svätí na každý deň - 4. marec: Kazimír

4. marec

Kazimír


    Život na okraji spoločnosti prináša nevšedné skúsenosti. Svätý Kazimír, ktorého si dnes pripomíname, žil na okraji bohatej spoločnosti. Bol totiž princom, synom poľského kráľa. A hoci sa narodil ako tretí syn z trinástich detí, nemal pokoj od vladárskych povinností.
        Narodil sa 5. októbra 1458 a do deviatich rokov ho vychovávala len matka, ktorá bola dcérou nemeckého cisára. Už v trinástich rokoch mu prozreteľnosť nachystala skúšku, pri ktorej by obstál máloktorý dospelý aj dnes, keď už nemáme kráľov, šľachticov a tróny, o ktoré by sa muselo bojovať. Máme verejné funkcie a aj bohatých ľudí, ktorí vládnu často nad majetkami ako panovníci.
        V Uhorsku v tom čase vládol kráľ Matej Korvín, ktorý bol spravodlivým vladárom. Uhorskí veľmoži sa pokúsili o zradu, keď požiadali poľského kráľa, aby im poslal svojho trinásťročného syna za kráľa, že spoločne zbavia Mateja Korvína trónu. Kazimír s tým nesúhlasil. Búril sa proti otcovi, že musí ísť na čele dvanásť tisícoveho vojska zaujať uhorský trón.
        Kazimír od detstva miloval ticho kostolov. Vzorom mu bol Ježiš Kristus ako ukrižovaný kráľ, nie kráľ zbojstva, uchvatiteľ trónu, ktorý by mu nepatril. Kazimír si odkladal peniaze, ktoré dostával na zábavu a rozdával ich chudobným a biednym deťom. Teraz musel ísť z vôle kráľa otca na čele vojska do Uhorska proti právoplatne úradujúcemu kráľovi Matejovi Korvínovi.
        Bola to Kazimírova najhoršia skúsenosť života. Obstál v nej na výbornú. Tesne pred stretom vojsk s ozbrojencami Korvína, poľské vojsko z bojiska ušlo. Vojaci videli svojho veliteľa, ktorý nechcel bojovať a pochopili, že za túto dezerciu nebudú nepríjemnosti. Sám Kazimír sa rozhodol, že sa po úteku z bojiska neukáže otcovi v Krakove na oči, ale odišiel na iný zámok. Otca so synom nakoniec zmieril až pápež. Kazimír odvtedy už rázne hovoril nie otcovi a kráľovi na jeho mocichtivé žiadosti, keď chcel syna nasilu oženiť s podporou lekárov, ktorí mladého princa nahovárali, aby sa oženil, lebo inak si nezachráni slabý život. Kazimír na to odpovedal: "Radšej chcem umrieť, ako si takýmto spôsobom predlžovať život."
    Vtedy mal Kazimír 24 rokov. Dokázal tak vytrvalo dodržiavať pôst, až sa nad jeho chabým zdravím lekári obávali, aby im pritom nezomrel. Kazimír im odpovedal: "Pre pôst som ešte nikdy väčšmi neochorel. Ak lieky nemajú moc človeka uzdraviť, nebude mi na osoh ani to, keď sa nebudem postiť."
        Kazimír žil síce v kráľovskej rodine, v ktorej bol jedným z princov, ale správal sa akoby žil v kláštore a bol len pokorným rehoľníkom. Vstával skoro ráno a šiel na bohoslužby. Ak bol kostol ešte zatvorený, kľačal vonku pred dverami a poslušne čakal, kým ho otvoria. Často vstával aj v noci, aby mohol navštíviť spasiteľa premeneného v kostole v sviatosti oltárnej, ktorej sa šiel pokloniť. Kazimírovou jedinou známou výstrednosťou bola záľuba v piesni k Panne Márii, ktorú si žiadal odpísať a vložiť do truhly, keď ho budú pochovávať. Zomrel mladý vo veku dvadsaťšesť rokov 4. marca v roku 1484 v Litve. Pochovali ho v hlavnom litovskom meste Viľňus v kostole, ktorý mu zasvätili. Kazimír sa stal patrónom nielen Poliakov, ale aj Litovcov, ktorí si ho s láskou uctievajú.


Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 3. marec: Kunigunda

3. marec
Kunigunda


 Medzi svätcami nájdeme nielen veľmi biedne stvorenia, ktoré akoby sa nemali ani narodiť, čo si toľko príkoria vytrpeli na svete, ale aj vysoko postavené osoby. Dnešný sviatok patrí svätej Kunigunde, ktorá sa narodila v roku 978. Bola vplyvnou cisárovnou ako manželka cisára Henricha II., ale Kunigunde vládla pokora.
 Táto nemecká cisárovna mala ako pohodlné kreslo iba drevenú lavicu. Už pri narodení v rodine prvého luxemburského grófa bol Kunigundin osud jasný v tom zmysle, že táto žena nemôže v živote trpieť chudobou. A predsa po nej najviac túžila. Preto, keď jej zomrel manžel cisár Henrich II., na prvé výročie jeho smrti sa vzdala vlády cisárovnej.
 Urobila tak v chráme priamo na zádušnej omši. Na tú sa obliekla až nezvyčajne okázalo do drahých cisárskych ozdôb plných drahokamov a zlatých šperkov. Poslúžili Kunigunde na to, aby prítomní šľachtici a veľmoži pochopili, že už viac nie je ich panovníčkou. Postavila sa pred oltár, aby ju každý videl a zložila si cisársku korunu. Spolu s ňou odložila nabok všetky drahokamy. Úžas prítomných bol o to väčší, že o tom prekvapení nik z prítomných nevedel. Šľachtici, veľmoži a kniežatá si mysleli, že ide o zádušnú omšu po mŕtvom cisárovi, ale tá sa zmenila na akt vzdania sa trónu aj bohatstva.
 Kunigundin majetok pripadol cirkvi venovaný na výstavbu nových chrámov, sirotincov a nemocníc. Ona žila ďalej v drsnom mníšskom rúchu, ktoré si obliekla vo veku 47 rokov, v roku 1025. Na to jej hlavu zakryl závojom biskup z Paderbornu a Kunigunda navždy odišla od svetských k Božím povinnostiam.
 Tak žila ďalšie roky, až 3. marca 1033 vo veku päťdesiatpäť rokov zomrela. Než vydýchla, odmietla slávnostné šaty do truhly, ktoré jej už chystali ako bývalej cisárovnej, a povedala: "Nie som hodna takej ozdoby. Bohaté obleky som nosila pri zasnúbení so smrteľným manželom. Pre Kristovu nevestu je vhodnejší môj chudobný odev. V tom ma pochovajte vedľa môjho brata a pána, cisára Henricha."
 Dlho sa tradovala legenda, že cisár Henrich a cisárovna Kunigunda žili v takzvanom manželstve svätého Jozefa. Teda bez telesnej lásky v sľube panenskej čistoty. Nakoniec sa dokázalo, že Kunigunda nemohla počať dieťa a Henrich, hoci ju ako cisár mohol prepustiť z manželského zväzku, čo mu zákony ako panovníkovi umožňovali, zostal žiť s ňou aj bez potomstva.
 Vďaka spôsobu vlády, ľudským vlastnostiam a prostej ľudskej dobrote bol cisár Henrich II. tiež vyhlásený za svätého. Kunigunda mala v čase panovania neustále dvere na dvore otvorené pre akéhokoľvek človeka. Bežne k nej chodievali prostí a chudobní ľudia a ona sa im snažila pomôcť. Mnohým dobrodeniam prekážali rôzni príslušníci šľachty, ktorým vyhovovalo, ak drobní ľudia trpeli, lebo oni sa mali dobre.
 Svätý cisársky pár vládol v Nemecku iba krátkych desať rokov. Získať a udržať si obľubu širokých más za takú v podstate aj na dnešnú politiku dlhú dobu nebolo jednoduché ani pre cisára v 11. storočí. Henrich II. to zvládol aj vďaka svojej svätej manželke Kunigunde.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)