Povedzte mi, ako sa voláte?!

Povedzte mi, ako sa voláte?!
Pred rokom 1989 jedno nemenované vojenské letisko navštívil súdruh generál. Cvičili sme sa na ňom ako budúci vojenskí piloti. Generála sme museli vítať ešte aj vtedy, keď nad našim výcvikovým priestorom len prelietal. Velitelia nás držali nastúpených v pozore a museli sme vítať zdravením súdruha generála, hoci ten bol ešte v oblakoch.
Už vtedy mi to prišlo bizarné. Bolo mi jasné, že z tej výšky nás poriadne nevidí ani ako jednotku a pri tej rýchlosti - prilietal na stíhačke - si iste nestíha všimnúť to, či pri nástupe v pozore jeho lietadlu salutujeme, alebo nie. To som však ešte netušil, aké absurdné divadlo pripraví generál osobne len pre mňa.
Súdruh generál sa s nami - poslucháčmi vysokej vojenskej leteckej školy - stretol neformálne na lúke za kasárňami. Tu si sadol pod strom ako kmeňový náčelník, my okolo neho ako vrabce a pekne milo sa k nám prihovoril: "Súdruhovia! Berte ma teraz chvíľu ako otca a otvorene mi povedzte, čo vás na výcviku hnevá. Nebudem chcieť počuť vaše mená. Hovorte mi úprimne svoje pocity."
Okolo súdruha generála sedelo niekoľko desiatok spolužiakov. Boli sme medzi nimi my "štyristo dvojkári" teda poslucháči pilotného smeru nadzvukový letec spolu s "mixérmi", čo bola štyristo trojka - teda pilot vrtuľníka. Zároveň tam boli z ročníka poslucháči veliteľského smeru a ešte letovodi, teda celkom "masa" študentov. Všetci mali však jednu vec spoločnú - zaryto mlčali.
Súdruhovi generálovi sa to nejako nepozdávalo. Vtipkoval, nahlas sa smial, jednoducho sa tváril ako kamarát. Bol som zrejme naivnejší než ostatní, keď som si v duchu povedal, hádam mu naozaj môžeme povedať, čo chceme. A tak som sa ozval.
Súdruh generál bol nadšený, že konečne niekto našiel odvahu. Bujaro ma vyzýval, nech sa postavím, aby lepšie na mňa videl. To ma ešte nepomýlilo, veď to nie je hanba, ako vyzerám, tak som sa vystrel. No ako som otvoril ústa, správanie súdruha generála sa prudko zmenilo. Úsmev mu stvrdol na tvári, ba sa i zachmúril. Nuž bolo toho dosť, na čo som mal zlosť. Podrobnosti nie sú už dnes dôležité.
Zaujímavejšia bola reakcia súdruha generála. Keď som skončil, všimol som si, že náš hrdina s hrubými lampasmi na nohaviciach, aké len tak ľahko nevídať ani v armáde, mal v rukách zápisník a pero: "Tvoje meno, súdruh!" Zreval na mňa, až som podskočil. Po jeho slovách o láskavosti, priam otcovskej dobrote nebolo ani pamiatky. Nuž som sa predstavil. Pritom pôvodne súdruh generál tvrdil, že môžeme hovoriť otvorene, kriticky, nebáť sa, že sa na mená pýtať nebude. Realita bola iná. Začal sa správať ako malý „zupáčik“.
O niekoľko rokov som nastúpil do vtedy jedinej štátnej televízie. Nás nestraníkov - teda nečlenov komunistickej strany mal na starosti komunista, ku ktorému sme museli povinne chodiť na ideologické školenia. Nepoznal nás všetkých po mene, veď sme tam boli všetko mladí redaktori, ale aj tak nás prijímal vo svojej redakčnej kancelárii. Bol uznávaným moderátorom. My novinárske uchá sme mu boli na smiech. Takí zelenáči. Na takého "kádra" sme ešte zďaleka nedorástli.
Rovnako ako u generála aj on nás nútil do úsmevov, ktoré sám rozdával na všetky strany. Bodro nás povzbudzoval, aby sme sa mu otvorene zdôverili, čo sa nám - mladým ľuďom a nestraníkom - nepozdáva na komunistickej strane. "Kritika je dôležitá, súdruhovia," hovoril nám, hoci vedel, že nie sme nielen členovia, ale ani kandidáti komunistickej strany. Nemáme sa jej vraj báť. Je nová doba, perestrojka, len z otvorenej kritiky sa dá poučiť aj do budúcna.
Bol som vtedy v televízii takmer deväť mesiacov. To ma možno ospravedlňuje vzhľadom aj na predchádzajúcu históriu so súdruhom generálom, z ktorej akoby som sa nepoučil. Ale keď všetci kolegovia zaryto mlčali! A ja som si vravel, veď tento človek tu je náš kolega, starší vzor, priam kamarát, taká veľká televízna hviezda! Nuž som sa prihlásil. S naivitou sebe vlastnou som zahlásil: "Nepáči sa mi, že komunistická strana nezaujala stanovisko k vysielaniu Slobodnej Európy, podľa ktorej je už súdruh prezident možno dávno mŕtvy a na verejnosti zaňho vystupuje dvojník."
Môj moderátorský vzor výraz nezmenil ako súdruh generál. Naopak, nahlas sa rozosmial, ale niečo mal s generálom spoločné. Totiž kde sa vzal - tu sa vzal, zrazu držal v ruke zápisník: "To je výborný fór, človeče, ako sa voláš a z ktorého si oddelenia?" Nuž na dovysvetlenie tým, ktorí snáď tieto roky nezažili, trestné bolo už rozhlasovú stanicu Slobodná Európa počúvať a nie to sa pýtať na otázky, ktoré tam zazneli. No ja som si vravel, veď chcel počuť kritiku. Presnú kritiku, aby sa vyvaroval chýb, veď bola perestrojka. Možno v Rusku, nie na Slovensku.
Prešlo niekoľko rokov. Prišla demokracia. Niekedy na tieto dve príhody o otvorenosti a pravdovravnosti spomínam, no nielen s nostalgiou, ale zdá sa mi, že ani dnes nie je dobré povedať: O danom probléme si myslím. Niekoho totiž už roky zasa zaujíma viac to, ako sa volám a niekedy mám dojem, že sa na to pýtajú tí istí, ktorí sa ma na to pýtali už pred rokom 1989.
Stanislav Háber