pondelok 30. septembra 2013

Svätí na každý deň: 1. október - Terézia z Lisieux

1. októberTerézia z Lisieux


Keď mala Terézia z Lisieux ledva štrnásť rokov, modlila sa za ťažkého zločinca. Ten odmietal Božiu milosť, ale vďaka modlitieb Terezky sa stal zázrak. Zločinec sa obrátil.
Matka jej zomrela, keď mala štyri roky. Terezka pochopila veľmi skoro, že dávať je viac, ako dostávať. Dávala modlitbu. Predstavme si, že sa niekto dokáže modliť aj za veľkých hriešnikov sveta. Za takých, o akých vieme, že napáchali ťažké hriechy. Za každého človeka sa môžeme modliť. Ukázala nám to svätá Terézia z Lisieux ešte v detskom veku. Jej gesto bolo čisté a jednoduché. Zopnúť ruky nie za seba, ale za hriešnika, za zločinca.
Terézia ľuďom ukázala aj to, ako si z protivenstiev, s ktorými sa každý človek stretne, možno vyrovnať s radosťou. Učila sa sebazapieraniu. Hľadala aj v škaredom niečo pekné.
Raz ju pri sústredení na modlitbu rozčuľoval šuchot a nepokoj rehoľníčky modliacej sa za ňou. Cítila priam nevýslovné muky. Rada by sa k nej obrátila a požiadala ju, aby sa modlila tichšie. Uvedomovala si však, že ak by to spravila akokoľvek láskavo, jej sestry z rádu Karmelitánok, ku ktorému patrila, by sa to mohlo dotknúť. A tak si protivenstvo snažila zmeniť v duši na radosť. Začala si predstavovať, že každý ruch, ktorý ju vytrhával zo sústredenia na modlitbu je akousi hudbou, ktorá znie len pre ňu. Bola to veselá predstava. Dopracovať sa k nej nebolo ľahké. Rovnako sa správala k priateľke, keď jej tá pri praní striekala špinavú vodu nechtiac do tváre. Tiež toto protivenstvo vnímala s veselou mysľou, len aby kritikou sestru z rádu nezahanbila. Ľudia nevedia maličkosti prejsť mlčaním. Terezka dbala práve na maličkosti, aby jej vo veľkých veciach Boh pomohol.
Žila iba krátkych dvadsaťštyri rokov, keď tesne pred smrťou v roku 1897 povedala to, čo ju naďalej pripomína stále pre nové generácie:
"Chcem ísť do môjho neba, aby som robila dobre na zemi."
Na začiatku nového tisícročia prišla nová správa, že aj rodičia Terézie z Lisieux, ktorú poznáme i pod menom Terezka Ježišková, sú schopní trpiacim na zemi pomôcť. Zelie a Louis Martinovci priviedli na svet deväť detí, z ktorých štyri ešte v útlom veku zomreli. A tie deti, čo prežili - spolu päť dievčat - vstúpilo do kláštora. Terezka prišla ako najmladšia o mamu v štyroch rokoch a o otca sa starala až do jeho smrti, keď skonal len tri roky pred smrťou Terezky.
Na prahu nového tisícročia sa stal potvrdený lekársky zázrak v Miláne na príhovor Terezkiných rodičov. Ich fotografia visela nad postieľkou na smrť chorého chlapčeka, ktorý sa narodil 25. mája 2002 a prvých štyridsať dní jeho života mu už nedávali ani lekári nádej na uzdravenie, lebo mal vrodenú chybu dýchania. Stal sa zázrak, ktorý nikoho nenechal na pochybách, že chlapček bol Božím nástrojom na oslávenie zbožných a dobrých rodičov svätej Terézie z Lisieux. Chlapček prežil. Svätá Terezka Ježiškova nám za života odkázala tieto slová:
"Radosť nie je vo veciach, ktoré nás obklopujú. Je v najhlbšom vnútri duše. Možno ju vlastniť vo väzení i v paláci."
Svätá Terezka navštevovala v zjaveniach aj veľkú mystičku 20. storočia blahoslavenú Teréziu Neumannovú, ktorej sa nielen každý týždeň obnovovali Kristove stigmy, ale každý piatok prežívala Krížovú cestu, akoby tam skutočne bola. Rozprávala pritom vo vytržení cudzími jazykmi, ktoré vedci identifikovali ako nárečia z Jeruzalema z čias Ježišovho ukrižovania.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 29. septembra 2013

Svätí na každý deň: 30. september - Hieronym

30. september
Hieronym


Keď svätý Hieronym zomieral 30. septembra v roku 420, povedal slová, ktoré platia dodnes:
„Prinášate mi zvesť, že už smiem odcestovať. Boh vám zaplať za túto radostnú správu! Nadišla najvzácnejšia chvíľa môjho života. Smrť - aká si krásna a príjemná! Akú chybu robia ľudia, keď si ťa zobrazujú škaredú. Len pre bezbožníkov si hrozná.“
Je autorom vulgáty - teda preloženej Biblie do latinčiny. Preložil celý Starý zákon z pôvodných hebrejských a aramejských textov, pričom Nový zákon výrazne opravil v dovtedajších zlých prekladoch. Bol odborníkom na Bibliu, ktorého uznávali pápeži. Bol však skromný a o výkladoch svätých textov povedal:
„Každý si myslí, že má na čítanie Svätého písma dostatok rozumu. Umelci, učenci, murári, kováči a iní nemôžu byť bez majstra, iba Sväté písmo je tým umením, ktoré si bez výnimky všetci osobujú! Každý chce totiž učiť skôr, ako sa sám vyučil a hovoriť to, čomu ani sám nerozumie. Čo sa mňa týka, nemôžem sa chváliť sám a uisťovať sa, že vo Svätom písme rozumiem všetkému.“
Tým aj nám svätý Hieronym nechal odkaz, že si nemáme namýšľať a vymýšľať, hoci by sme mali aj dostatočne veľké vedomosti. Hieronym bol pritom vzdelaný aj na dnešnú dobu priam geniálne. Vyrastal v kresťanskej rodine v Dalmácii v meste Stridone, kde sa v roku 340 narodil. Mal brata, ktorý sa stal kňazom a sestru rádovú sestričku. On však od viery upustil, keď študoval v Ríme. Študentský život ho úplne pokazil. Jeho učenosť bola priam geniálna, ale vplyv učiteľov a spolužiakov, ktorí boli neveriacimi, bol zhubný. Našťastie po niekoľkých rokoch si to dokázal uvedomiť a rozhodol sa opustiť prostredie, v ktorom neobstál, a ktoré ho deformovalo.
Na rok vstúpil do kláštora, ale potom sa rozhodol cestovať. Navštevoval mnohých zbožných mužov a slávnych pustovníkov v Ázii. Prešiel Tráciu, Pontus, Bitýniu, Galáciu, Kapadóciu a Cilíciu. Už z toho vidno, že Hieronym hľadal miesto na upokojenie hriechmi rozháranej duše. Hľadal ho v Antiochii u biskupa Apolinára, či pustovníka Malchusa. Tu ochorel a urobil rozhodnutie, že odíde na púsť Chalcis, kde žil štyri roky a študoval Sväté písmo pri prísnych pôstoch. Ale hriech ho doháňal, o čom napísal:
„Bol som kosť a koža, a predsa mi srdce blčalo ohňom zmyselných žiadostí. Aby som nad sebou zvíťazil, stal som sa žiakom mnícha, ktorý sa zo žida stal kresťanom. Ja, ktorý som si obľúbil Kvintiliánovu jemnosť, Cicerónovu plynulú výrečnosť, prísny sloh Frontanových spisov a skvelého Plínia, začal som sa učiť abecedu a reč, ktorej slová sú také drsné a ťažké na vyslovenie.“
Hieronymus bol po zvládnutí hebrejčiny a pokorení vlastných žiadostí vysvätený za kňaza. Do tajomstiev Svätého písma ho zaúčal carihradský biskup svätý Gregor Naziánsky. Na cirkevnom sneme v roku 382 v Ríme ho pápež Damaz vymenoval za tajomníka. Hieronym mal veľký vplyv na rímsku spoločnosť, kde zbožnosťou a učenosťou ako bývalý hriešnik priviedol na kresťanskú cestu celé skupiny bohatých hriešnikov.
Po smrti Damaza odišiel do Betlehema, lebo v Ríme mu hrozila smrť od bludárov, ktorí ho pre zbožnosť nenávideli. Tu pracoval ďalej na vulgáte. Zároveň založil tri kláštory. Jeden ženský, druhý mužský a tretí pre pútnikov. Bludári sa spojili s barbarmi, ktorí v Betleheme zničili všetky kláštory a Hieronym si zázrakom zachránil holý život.
Zostal žiť v Betleheme, kde zomrel. Cirkev mu udelila po smrti titul najväčší učiteľ vo vykladaní Svätého písma. Obdivovali ho mnohí svätci, ako svätý Ján Zlatoústy, či svätý Augustín. Svätý Hieronym je pochovaný v Ríme v Bazilike Santa Mária Maggiore.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 28. septembra 2013

Svätí na každý deň: 29. september - Tomáš z Villanovy

29. septemberTomáš z Villanovy


Biskupom vo Valencii sa stal Tomáš z Villanovy omylom. Keď španielsky cisár Karol V. diktoval menovací dekrét, pisár zle počul a napísal meno Tomáš z Villanovy namiesto iného cirkevného predstaveného. Vedelo sa, že augustiniánsky kňaz Tomáš z Villanovy má nad cisárom veľkú moc. Keď Karol V. odsúdil španielskych šľachticov na trest smrti za sprisahanie proti jeho trónu, Tomáš ho prišiel poprosiť o milosť. Cisár o tom povedal:
„Nemohol som mu odolať. Jeho prosba mi bola rozkazom. Tomáš má kľúč k ľudským srdciam a riadi ich.“
Karol V. pri podpisovaní dekrétu na vymenovanie biskupa vo Valencii pochopil pisárovu chybu ako Božiu vôľu. Povedal, že jeho prvá voľba bola zlá a druhá bola od Boha. A tak Tomáš  dostal vymenovací dekrét na biskupskú stolicu, ktorý obratom potvrdil pápež. Cisár sa bál Tomášovi túto hodnosť ponúknuť. Núkal mu už predtým post arcibiskupa v Grenade, čo Tomáš striktne odmietol. Aj teraz sa bránil vymenovaniu za biskupa, ale trval na ňom Svätý otec. Preto sa Tomáš z poslušnosti podriadil. Prišiel pešo do Valencie, kde zaklopal na dvere kláštora Augustiánov ako potulný mních. Nechceli ho prijať, nemal žiadne odporúčanie, ale potom ho pustili do kláštora, kde sa správal tak pokorne a zbožne, že všetci mnísi zostali v šoku, keď sa o dva dni dozvedeli, že je to ich nový biskup.
Vo Valencii mu okamžite darovali štyritisíc dukátov, ktoré Tomáš rozdelil na dve polovice. Jednu venoval väzňom a druhú na obnovu nemocnice. Aj potom z biskupských dôchodkov živil chudobných, vykupoval dievčatám veno, aby sa mohli vydať a platil každému, kto mu priniesol sirotu, či opustené dieťa, o ktoré sa staral ako vlastný otec. Pritom neprestal prosiť cisára a pápeža o odvolanie z úradu.
Tomáš z Villanovy mal strach z majetku a biskupská hodnosť bola spojená s množstvom dôchodkov, ktoré sa mu darilo okamžite rozdávať, ako k nemu prichádzali. Pritom bol pôvodne bohatým šľachticom. Narodil sa v roku 1486 vo Fuellane v Španielsku, kde ho neskôr považovali za svojho apoštola. Od detstva rozdával všetko, čo mu rodičia dovolili. Raz ho mama hrešila, že prišiel zo školy bez kabáta a bosý. Malý Tomáš povedal:
„Mamička, nemohol som sa pozerať na chudobného chlapca, ktorý sa triasol od zimy.“
Učil sa vynikajúco, ale na štúdiách v Salamanke spoznal hriešny život spolužiakov. Rozhodol sa preto vstúpiť do rádu Augustiánov. Od rána až do polnoci sa neustále modlil. V modlitbe videl najlepšieho učiteľa a radcu. O svojom živote povedal, že sa v ňom učil len pomocou troch kníh:
„Sú nimi svätosť života, ponížená modlitba a horlivosť pri šírení Božej cti za spásu duší.“
Snažil sa novicov v kláštoroch naučiť, že „veda a najväčšia učenosť je bez zbožnosti ako meč v rukách dieťaťa, ktorým si môže škodiť a druhým nepomôže.“
To vedel už v 16. storočí. Svätý Tomáš z Villanovy nebol fanatikom, keď iných novicov poučoval opačne:
„Hoci je nábožnosť osožná pre toho, kto ju pestuje, nemôže byť osožná cirkvi a blížnym, ak nie je spojená s učenosťou.“
Biskup z Valencie tvrdil:
„Veľmi sa mýli ten, kto si myslí, že veda si protirečí s kláštorným životom.“
Tri dni pred smrťou Tomáš z Villanovy rozdal aj zvyšný majetok, ktorý ešte mal, chudobným, aby aj on rovnako chudobný zomrel, čo sa stalo 8. septembra v roku 1555 na sviatok Narodenia Panny Márie. Mal šesťdesiatdeväť rokov. Pri vyhlásení za svätého pápež zveril jeho ochrane farnosť v Castel Gandolfo. Tomáš je pochovaný v katedrále vo Valencii.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 27. septembra 2013

Svätí na každý deň: 28. september - Václav

28. september
Václav


Na Pražskom hrade opatrujú ako poklad meč, železnú košeľu a prilbu kráľa svätého Václava. Zomrel 28. septembra v roku 929. Rozkaz zbrojnošom na zabitie kráľa vydal jeho mladší brat. Ten mu prvý zaťal mečom do hlavy, keď sa šiel Václav ráno modliť do chrámu svätých Kozmu a Damiána. Ich sviatok si prišiel český kráľ uctiť do Starej Boleslavi.
Tu žil jeho mladší brat Boleslav na hrade, kde dal chrám svätých dvojčiat postaviť. Sem pozval brata a kráľa pod zámienkou oslavy posvätenia chrámu. Václav šiel, hoci vedel, že odbojná polopohanská šľachta sa krúti okolo jeho mladšieho brata, ktorý mu závidí kráľovské žezlo.
Václav ako kráľ vždy uprednostňoval mierové riešenie sporov, aj keď sa tak sám vydal do rúk nepriateľov. Svätý kráľ mal silnú vieru a preto sa nebál ani smrti z rúk brata. Stalo sa už predtým, že spupný vojvoda Radislav zo stredných Čiech vyzval kráľa na boj. A pri Stolmíře pri Českom Brode, keď sa stretli ich vojská, kráľ odbojného vojvodu požiadal, aby sa bili len oni dvaja. Na čo by mali na spory šľachticov doplácať poddaní?
Radislav sa totiž spojil s Bavormi, s ktorými bol v príbuzenskom pomere a snažil sa ovládnuť české zeme. Vojvoda pristal na osobný súboj s kráľom, veď bol oveľa fyzicky zdatnejší a lepšie ozbrojený. Václav mal len krátky meč, ktorým sa pred bojom prežehnal. Zrazu Radislav zoskočil z koňa a vrhol sa ku kráľovým nohám v strachu s prosbou o milosť. Ukázalo sa, že videl po boku Václava stáť dvoch anjelov. Pochopil, že sa mýlil. Svätý kráľ ho zdvihol zo zeme a povedal mu:
„Vráť sa domov v pokoji. Uspokoj sa so svojim. Ja nič tvoje nežiadam.“
Rovnako Václav postupoval v oveľa horšej situácii, keď Čechov prepadol nemecký cisár Henrich I. Ten sa chystal zaútočiť na Prahu, keď ho kráľ požiadal o rozhovor. Prekvapený cisár súhlasil. Václav mu povedal:
„Prečo prichádzaš k nám ako nepriateľ? Plieniš, vraždíš a páliš, keď som ti ja, ani môj ľud neublížili? Takto sa nespráva kresťanský panovník! Ak potrebuješ náš chlieb, náš dobytok, naše striebro, dáme ti. Prečo by sme však mali viesť nevinných ľudí na zabíjanie ako na jatky?“
Cisár sa zahanbil a z boja nebolo nič. Naopak, českému kráľovi venoval vzácne ostatky svätého Víta, na počesť ktorého dal Václav vybudovať známy chrám svätého Víta v Prahe. Právom český sochár Myslbek zobrazil svätého kráľa na Václavskom námestí v Prahe na pomníku obklopeného sochami českých svätcov. Svätý Václav dal vzor všetkým panovníkom a politikom sveta, ako riešiť vzájomné spory tak, aby netrpeli nevinní ľudia. Takto lepšie pochopíme aj Václavove rozhodnutie ísť do Starej Boleslavy a vydať sa na smrť do rúk brata. Vedel, že Boleslav by nedal pokoj a rozvrátil by krajinu. Takto, keď Václava zavraždil a stal sa českým kráľom, o tri roky ho dohnali výčitky svedomia k verejnej spovedi. Na nej pred ľuďmi vyznal zločin a telo nebohého brata slávnostne pochoval v Chráme svätého Víta. Svätý kráľ Václav nemohol pre mier urobiť viac ako to, že sa sám ponúkol na obetu.
Václava vychovávala jeho stará matka svätá Ľudmila ako nástupcu na českom tróne po kráľovi Vratislavovi, ktorý zomrel ako tridsaťtriročný. Jeho manželka Drahomíra vychovávala zasa mladšieho syna Boleslava. A hoci Drahomíra oplakala staršieho syna Václava, sama nebola lepšia od mladšieho syna - vraha Boleslava. Dala totiž úkladne zavraždiť svokru svätú Ľudmilu na jej hrade Tetíne. Nečudo, že jej mladší syn Boleslav sa tiež dopustil vraždy.
Po Václavovej smrti sa Boleslav ako kráľ tak vrúcne kajal, že aj jeho syn a nástupca na českom tróne sa stal dobrým kráľom, ktorého Česi v dejinách volajú Boleslavom Dobrotivým. Obeta svätého Václava mala teda zmysel.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 26. septembra 2013

Svätí na každý deň: 27. september - Vincent de Paul

27. septemberVincent de Paul


Od osemnástich do osemdesiatich rokov, kedy 27. septembra v roku 1660 svätý Vincent de Paul zomrel, si neľahol. Zomrel posediačky na stoličke so slovami:
„Môj Ježišu!“
Život Vincenta de Paul je preplnený udalosťami, z ktorých k najdramatickejším patrí jeho otroctvo. Loď, na ktorej sa plavil ako mladý kňaz, prepadli Mauri. Z Vincenta sa stal otrok v Afrike. Najprv na pobreží, potom vo vnútrozemí u lekára, po jeho smrti zasa u bývalého kresťana, ktorý ako mohamedán poslal otroka Vincenta pracovať na plantáž. A nikde, kde pôsobil, neklesal Vincent de Paul na duchu. Druhých povzbudzoval, bol skromný a trpezlivý.
Jeho vyslobodenie z otroctva je zázrakom. Počula ho totiž spievať žalm k Bohu manželka otrokára. Vyhľadala Vincenta a nechala sa poučiť o kresťanstve. Vincent ju obrátil. Ona presvedčila manžela a spoločne tajne odišli s Vincentom späť do jeho rodného Francúzska, kde sa z manželov mohamedánov stali kresťania.
Vincent sa narodil v roku 1581 v chudobnej roľníckej rodine v dedine Pouy. Jeho rodičia boli prekvapení ako aj iní ľudia z Vincentovej zbožnosti. Aby mohol študovať, jeho otec predal volský záprah, hoci mal dohromady šesť detí. Vincent za krátko učil iných a bol taký usilovný, že za kňaza bol vysvätený v devätnástich rokoch, čo aj na tú dobu bolo veľmi skoro. Po návrate z otroctva získal obdiv kráľovského dvora pokorou a zbožnosťou. Vychoval troch grófových synov, ale trápila ho nemravnosť chudobných ľudí. Kráľ mu ponúkol hodnosť biskupa, ale Vincent povedal:
„Som syn roľníka a chudobný pastier.“
Vedel, čo je bieda a z toho plynúce ľudské zúfalstvo. Ako mladý kňaz vyzval veriacich na omši, aby pomohli chudobnej rodine, v ktorej boli všetci chorí. Sám tam šiel na návštevu, keď zistil, že dobrí ľudia chudákov zasypali pomocou, pri ktorej sa onedlho nadbytok potravín skazil a všetko vyšlo navnivoč. Preto založil prvú družinu pomoci iným, ktorej stanovil aj pravidlá, kedy a ako chudákom pomáhať, aby nepomáhali všetci jednému, ale aby vznikol skutočne pomáhajúci systém. Z týchto jeho skúsenosti vznikol neskôr rád rehoľných sestričiek, tzv. Vincentiek. Dnes sa volajú Dcéry kresťanskej lásky, a vznikli v spolupráci so svätou Lujzou de Marillac. Zveril im výchovu nezákonných detí zrodených v hriechu, o ktoré sa nik dovtedy nestaral.
Svätý Vincent de Paul bol celé desaťročia považovaný za posla Božej prozreteľnosti. Pomáhal trpiacim v tridsaťročnej vojne a zakladal dôležité bratstvá. K takým patria Lazaristi ako kongregácia kňazov misionárov. Vincentovi kňazi popri tradičných sľuboch chudoby, čistoty a poslušnosti, skladali zvláštny sľub vytrvalosti. Sám Vincent sa riadil heslom:
„Robme dobre, dokiaľ je čas.“
On svoj čas využil do poslednej štipky, preto si nikdy neľahol. Staral sa dokonca aj o väzňov v celom Francúzsku, keď zmierňoval ich zlé položenie a oni ho nazývali svojím anjelom strážnym. Obracal hriešnikov a organizoval pomoc na záchranu sirôt. Bol tajným kráľovským radcom pre duchovné záležitosti. Popritom stihol organizovať dôležité duchovné cvičenia pre kňazov, aby vytrvali v poslaní. Postavil sa proti bludárom jansenistom a posielal misionárov aj mimo Francúzska. Okrem Európy aj na Madagaskar, či do Afriky a Ázie, pričom sníval o Číne. Založil kláštor pre padlé ženy, Spoločnosť sestier kríža pre výchovu žien, nemocnice pre starých ľudí, či veľkú všeobecnú nemocnicu v Paríži.
Pritom zaviedol duchovné cvičenia aj pre ľudí rôznych povolaní. Na celom svete poznajú Spolok svätého Vincenta na podporu chudobných. Jeho telo našli pri exhumácii neporušené a v roku 1885 pápež vyhlásil svätého Vincenta de Paul za univerzálneho patróna všetkých diel lásky k blížnemu.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 25. septembra 2013

Svätí na každý deň: Kozma a Damián

26. september
Kozma a Damián


Svätí bratia Kozma a Damián boli lekári. Žili v sýrskom meste Egeji. Bolo to v čase vládnutia rímskeho cisára Diokleciána, ktorý kruto prenasledoval na sklonku vlády kresťanov. Kozma a Damián šírili kresťanstvo vďaka lekárskym liečiteľským schopnostiam, ktoré boli často priam zázračné.
Neboli teda kňazmi, ani mníchmi, ale prostými veriacimi, ktorí kresťanstvo žili. To je príklad hodný nasledovania aj dnes. Kozma a Damián boli dvojčatá. Ich matka vychovávala piatich synov ako vdova sama. Najmladší Kozma a Damián patrili k horlivým kresťanom. Pochádzali z bohatého šľachtického rodu. Preto si za služby nič neúčtovali, ale naopak, sami ešte podporovali chudobných. Týmto príkladom obracali mnohých pohanov na vieru, čo sa nepáčilo mešťanom, keďže im zrazu začali chýbať prostriedky na udržiavanie pohanských chrámov, ktoré boli vtedy štátnymi ustanovizňami Rimanov. Preto Kozmu a Damiána obžalovali z čarodejníctva, keďže šírením kresťanstva škodili vraj rímskym štátnym pohanským bohom.
Rímskym miestodržiteľom bol v Cilícii, ktorá je dnes súčasťou južného Turecka, istý Lyziáš. Ten dvojčatá vypočúval. Kozma a Damián mu popravde povedali:
„Sme zo šľachtického rodu. Sme kresťania a povolaním lekári. Nie sme čarodejníci, ale v mene ukrižovaného Spasiteľa Ježiša Krista a lekárskou vedou uzdravujeme chorých. Máme ešte troch bratov, ktorí sú tiež kresťanmi.“
Miestodržiteľ okamžite dal uväzniť aj ostatných troch bratov. Na to Lyziáš od Kozmu a Damiána chcel, aby obetovali rímskym pohanským bohom, na čo mu povedali:
„Tvoji bohovia nemajú nijakú moc ani život. Len jeden je skutočný Boh a Pán, ktorý stvoril nebo a zem, ktorý všetko zachováva a riadi a klaniame sa jedine Jemu a jeho jednorodenému Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý za nás a za všetkých ľudí zomrel na kríži, i Duchu Svätému, Posvätiteľovi. Chceme radšej zomrieť ako zaprieť svoje presvedčenie a pravú vieru.“
Miestodržiteľ sa rozhodol dvojčatá mučiť. Boli naťahovaní na škripci a bičovaní do krvi, čo bratia znášali s pohŕdaním voči Lyziášovi. Ten sa rozhodol oboch trápiť ohňom, preto ich začal za živa opekať, ale stal sa zázrak - Kozmovi a Damiánovi oheň vôbec neublížil. Miestodržiteľ bol presvedčený, že je to dôkaz o ich čarodejníctve a preto ich dal spútaných hodiť do mora. Putá sa im však vo vode rozpadli a oni vyplávali živí. Ani tento zázrak Lyziáša nepresvedčil o ich viere, ale pripísal ho čarám. Rozkázal preto katom, aby Kozma a Damián boli preklatí mečom. Spolu s nimi dal zavraždiť aj ich troch bratov Antima, Leoncia a Euprepia. Stalo sa tak v spetembri v roku 303 v meste Aigai.
Mučenícka smrť Kozmu a Damiána našla široký ohlas medzi pohanmi, z ktorých sa stávali kresťania. Dvojčatá Kozma a Damián boli poslednými svätými, ktorí boli priradení do zoznamu mučeníkov v Rímskom kánone a stali sa patrónmi lekárov.
Chýr o ich odvahe a úcta k ich viere sa z Východu rozšírili aj do Ríma. Ich telá tajne pochovali v meste Kyros v Sýrii. Cisár Justinián I. vládnuci v 6. storočí ťažko ochorel. Keď mu už nevedeli vtedajší lekári pomôcť, obrátil sa v modlitbách s prosbou o pomoc pri orodovaní k svätým dvojčatám Kozmovi a Damiánovi, na čo zázračne vyzdravel. Z vďačnosti preto dal v Kyre postaviť na počesť svätých baziliku. Kozma a Damián sa uvádzajú aj v zozname mučeníkov v Prvej eucharistickej modlitbe.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 24. septembra 2013

Svätí na každý deň: 25. september - Gerhard

25. septemberGerhard


Biskup Gerhard prišiel do Uhorska vďaka stroskotaniu lode. Narodil sa v Benátkach, odkiaľ sa plavil do Svätej zeme, keď loď stroskotala pri brehoch Dalmácie. Odtiaľ šiel svätý Gerhard do Svätej zeme pešo s odbočkou cez Uhorsko, kde ho predstavili svätému kráľovi Štefanovi. Gerhard sa mu zapáčil a prehovoril ho, aby namiesto putovania do Svätej zeme zostal v Uhorsku. Kráľ Štefan potreboval kňazov na pokresťančenie množstva pohanov v 11. storočí. Preto sľúbil Gerhardovi, že ak zostane v Uhorsku, stane sa biskupom v meste Čanád na rieke Maroša neďaleko Sedmohradska.
Gerhard bol od detstva veľmi zbožný. V mladosti bol ťažko chorý a jeho rodičia ho v nádeji na vyzdravenie obetovali svätému Jurajovi. Naozaj vyzdravel a vstúpil do kláštora svätého Juraja v Benátkach k Benediktínom. Tu sa neskôr stal opátom a ako tridsaťročný sa vybral s rehoľníkmi do Svätej zeme na púť, ale stroskotal v Uhorsku.
Prijal ponuku kráľa Štefana, lebo v nej videl vôľu prozreteľnosti. Darilo sa mu sväto účinkovať vďaka vlastnému príkladnému životu. Všade chodieval peši, aj ako biskup, aby sa mohol viac modliť. Žil chudobným životom, lebo podporoval množstvo iných biednych ľudí. Osobitnú úctu prejavoval Panne Márii. Ak ho niekto žiadal o niečo v jej mene, nikdy ho neodmietol.
V Čanáde postavil chrám svätého Juraja, v ktorom zriadil osobitný oltár zasvätený Panne Márii. Pri ňom každú sobotu slúžil svätú omšu, po ktorej rozdával chudobným bohaté almužny. Po smrti kráľa Štefana v roku 1038 nastali pre Uhorsko ťažké časy. Nový kráľ Peter bol šľachticmi vyhnaný. Jeho nástupca Samuel Aba urobil chybu, keď dal povraždiť päťdesiat uhorských veľmožov, lebo si myslel, že chystajú proti nemu sprisahanie. Potom vstúpil na veľkonočnú nedeľu do chrámu, v ktorom biskup slúžil omšu. Gerhard od oltára obvinil kráľa, že vylial krv nevinných a povedal mu pred všetkými veriacimi:
„Okradol si ma o duchovné deti zverené mi do otcovskej správy. Nespravodlivo si ich povraždil a ich nevinná krv volá do neba o pomstu. Preto dnes nezasluhuješ odpustenie a nie si hoden byť prítomný pri svätej obeti.“
Kráľ musel s hanbou opustiť chrám. Biskup Gerhard mu povedal, že sa nebojí jeho ukrutnosti, lebo raz kráľ predstúpi pred Boží súd. Predpovedal mu, že v treťom roku vládnutia bude kráľ zavraždený, čo sa aj stalo. Vďaka nemeckému cisárovi Henrichovi III. bol v Uhorsku opäť nastolený za kráľa Peter. Proti nemu však v Uhorsku povstali pohania vedení vodcom Vathom. Nový kráľ Ondrej nestačil pohanskú vzburu potlačiť, keď v dedine Dióš neďaleko Budína pri Dunaji pohania umučili na smrť troch biskupov, ktorí tu čakali na jeho príchod, aby Ondreja mohli korunovať.
Gerhard mal deň pred smrťou videnie Panny Márie, ktorá mu predpovedala mučenícku smrť. Preto sa na ňu pripravil spolu s ďalšími dvomi prítomnými biskupmi, ktorým o videní povedal. Vraždenie pohanov prežil len štvrtý biskup z Ostrihomu. Stalo sa tak 23. septembra v roku 1046. Slovenský biskup Bystrík z Nitry bol smrteľne zranený, keď sa snažil pred pohanmi utiecť s dvomi mníchmi na loďke plavbou cez Dunaj. Biskup Buldus z Veszprému bol ukameňovaný. Sám vodca pohanov Vatha a jeho syn Ján strhli už staručkého biskupa Gerharda z voza. Potom ho zhodili z brala na kopci, ktorý sa dnes volá podľa Gerharda. Keďže pod bralom našli biskupa, ktorý ešte dýchal, prebodli ho kopijou. Ostatky svätého Gerharda dal kráľ Ladislav Benátčanom, ktorý svojho rodáka pochovali v chráme Panny Márie z Murana v Benátkach.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 23. septembra 2013

Svätí na každý deň: 24. september - Bystrík

24. september
Bystrík


Dnes si pripomíname výročie, kedy pohania smrteľne zranili svätého Bystríka, nitrianskeho biskupa 23. septembra v roku 1046. Bystrík zomrel na druhý deň. Odvtedy sa 24. septembra Slováci na omšiach modlia túto modlitbu:
„Bože, ty si korunoval blahoslaveného biskupa Bystríka mučeníckym utrpením a štólou nesmrteľnosti, dožič láskavo, aby nás, ktorí zbožnou mysľou ctíme jeho pamiatku na zemi, posilňovalo jeho stále orodovanie v nebesiach.“
Napriek tomu, že Veľká Morava zanikla po bitke pri Bratislave v roku 907, časť kňazov si zachovala kultúrnu tradíciu starých Slovákov postavenú na dedičstve po svätých Cyrilovi a Metodovi. Pri Bratislave vyhrali starí Uhri v roku 907 bitku nad Bavormi a Slovensko sa dostalo pod správu uhorského štátu. Starí Uhri napadli Veľkú Moravu už aj predtým v roku 829, Dunajskú kotlinu obsadili však len postupne. Najmä vďaka nesvornosti veľkomoravských kniežat - synov po Svätoplukovi, ktorí bojovali medzi sebou o vplyv a to Svätopluk mladší s bratom Mojmírom II. Svätopluk mladší vyhľadal v roku 898 pomoc u Bavorov, ktorých porazili starí Uhri v bitke pri Bratislave v roku 907. Ich vojvodca Gejza utrpel zasa strašnú porážku od kresťanského panovníka cisára Otta I. pri rieke Lech v roku 955.
Gejza pochopil, že najlepším spôsobom zjednotenia maďarských kmeňov bude prijatie kresťanstva. Túto myšlienku začal realizovať jeho syn Vajk, ktorý prijal pri krste meno Štefan a od roku 997 stál na čele Uhorska. V pokresťančovaní starých Maďarov významne kráľovi Štefanovi pomáhali dvaja biskupi. Boli nimi čanádsky biskup Gerhard a nitriansky biskup Bystrík.
Kráľ Štefan obnovil nitrianske biskupstvo. Zakladal kostoly a kláštory. Osobitne si cenil zoborský kláštor svätého Hyppolita, z ktorého sa šírila cyrilo - metodská tradícia a kam v mladosti vstúpil aj svätý Bystrík. Kráľ Štefan zomrel v roku 1038 bez potomka. Jeho syn svätý Imrich zomrel sedem rokov pred ním v roku 1031. Za nástupcu Štefan ustanovil sestrinho syna, teda synovca Petra z Benátok. Lenže Petra z Uhorska vyhnal Samuel Aba. Neskôr sa Peter ujal uhorského trónu vďaka pomoci od nemeckého cisára Henricha III. Proti Petrovi potom povstali zvyšky pohanov žijúcich medzi Maďarmi pod vedením vodcu Vathu. Uhorský trón mal obsadiť Ondrej ako potomok bratranca kráľa Štefana.
Neďaleko Budína sa v chráme svätej Sabíny zišli v septembri v roku 1046 štyria uhorskí biskupi, ktorí čakali na príchod nového panovníka z vyhnanstva z Ruska, aby ho mohli uviesť na uhorský trón. Boli to biskupi Gerhard z Čanádu, Buldo z Veszprému, Benetus z Ostrihomu a Bystrík z Nitry.
Biskup Gerhard oznámil ostatným, že mal zjavenie. V ňom videl Pannu Máriu ako všetkých biskupov okrem ostrihomského, prijímala do náručia. Preto vyzval biskupov na mučenícku smrť slovami:
„Bratia, na zajtra sme pozvaní na hostinu Božieho baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!“
Biskupi sa pripravili na smrť vzájomnými spoveďami a prijatím sviatosti. Na druhý deň 23. septembra ich prepadlo vojsko pohanov pod vedením Vathu. Biskupov Gerharda a Buldu ukameňovali. Biskup Bystrík sa pokúsil na člne preplávať s dvomi mníchmi Dunaj. Pohania ho však smrteľne zranili šípmi a svätý Bystrík na druhý deň 24. septembra zomrel.
Vďaka uhorskému kráľovi Ladislavovi bol tento slovenský mučeník z Nitry kanonizovaný pápežom Gregorom VII. za svätého ešte v 11. storočí.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 22. septembra 2013

Svätí na každý deň: 23. september - Pio

23. septemberPio


Páter Pio, ktorého pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého v roku 2002, bol známy láskavou povahou. Počas 2. svetovej mu oznámili správu, ktorá mala svedčiť o jeho zázračných schopnostiach. Pri bombardovaní mesta sa obyvatelia jedného domu úpenlivo modlili pri vystavenej fotografii pátra Pia. Na dom spadla bomba. Prerazila niekoľko poschodí a zastavila sa až v pivnici. Ako zázrakom sa nikomu nič nestalo, lebo bomba nevybuchla. Páter Pio sa skromne usmial a na túto udalosť povedal:
„To je dobrá fotografia, aj ja si musím takú kúpiť.“
Iný človek by udalosť využil na upútanie pozornosti na seba. Pio ju obrátil na žart. Nechcel sa dávať do popredia. Názorne ukázal, ako ľudia nemajú veriť predmetu, keď majú veriť v Boha. Nezatratil silu vlastnej fotografie, ale ju otočil na žart. Tým celú udalosť poľudštil.
Pio bilokoval. Boli svedkovia, ktorí túto jeho schopnosť dokázali. Človeku je ťažké pochopiť, že prostý rehoľník z talianskeho San Giovanni Rotonda, odkiaľ sa takmer celý život nepohol, dokázal byť naraz na viacerých miestach. Sú potvrdené dôkazy o jeho bilokácii až z Južnej Ameriky, kým v skutočnosti v danej chvíli bol reálne telom v Taliansku.
Páter Pio patril ku Kapucínom, ktorí nasledovali svätého Františka z Assisi. Narodil sa v roku 1887 v Pietrelcine. Z 1. svetovej vojny ho poslali domov zomrieť, lebo mal ťažkú tuberkulózu s neľudskými teplotami nad 48 stupňov, pri ktorých praskali teplomery. Doma sa zázračne uzdravil. Rodičia boli chudobní roľníci. V roku 1915 Pia rozboleli ruky a bok, akoby ho poranili Kristovými ranami, ale nič nebolo vidieť. Presne na deň o tri roky 20. septembra v roku 1918 dostal viditeľné rany - stigmy, ktoré mal päťdesiat rokov. Vyšetrovali ho opakovane lekári na požiadanie Svätej stolice. Zistili, že rany nehnisali. Bolo to nepochopiteľné. Keď vyšlo najavo, že má stigmy, predstavení ho desať rokov skrývali. Neskôr sa to zmenilo. Priťahoval masy ľudí. Celé hodiny čakali na jeho omšu, ktorú začínal slúžiť o piatej ráno. Pri pozdvihovaní Hostie mu po prstoch tiekla na zem krv a upadal do extázy, pričom sa omše naťahovali na celé hodiny. Ľudia neodchádzali, vydržali až do konca.
Pre Pia bola omša vrcholom prejavenej viery, lebo sa v nej opakuje obeta Ježiša Krista. Kapucínsky kláštor v San Giovanni Rotondo sa stal za Piovho života pútnickým miestom. Sem v šesťdesiatych rokoch prišiel aj budúci pápež Ján Pavol II. a Pio mu predpovedal, že raz zaujme biskupský stolec v Ríme.
Pio spovedal aj štrnásť hodín denne až do roku 1959, kedy ťažko ochorel. V spovednici ľudia kládli na neho svoje hriechy a on trpel bolesťami stigiem. O spovede bol taký záujem, že na ne vystavovali lístky v poradovníku. Pio mal dar uzdravovať. Gemma začala vidieť, hoci bola od narodenia slepá, lebo sa narodila bez zreničiek, na čo Pio povedal, keď ho za to oslavovali:
„Ľudia Boží, veďže ma do toho nepleťte! Nebol som to ja, ale Panna Mária!“
Tá za ním prichádzala spolu s Ježišom a anjelmi už keď bol dieťaťom. Navštevoval ho aj diabol s mukami. Pio obracal nevercov a hriešnikov. Ovládal umenie ustavičnej modlitby. O sebe povedal, že je len kňazom, čo sa sústavne modlí ruženec.
Postavil známu obrovskú nemocnicu Domov na úľavu v utrpení. Pritom nemal žiadne peniaze, ale o deväť rokov nemocnica začala fungovať s tristo lôžkami, z ktorých bolo za ďalších päť rokov až deväťsto. Postavil Chrám Panny Márie Matky milostí, kde je pochovaný v San Giovanni Rotonde v krypte pod kostolom, keď 23. septembra v roku 1968 zomrel a na jeho pohreb prišlo viac ako stotisíc veriacich z celého sveta. Stal sa svätcom, ktorý dal 20. storočiu nazvanom bez viery istotu, že Boh existuje.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 21. septembra 2013

Svätí na každý deň: 22. september - Michal Buzalka

22. september
Michal Buzalka


Michal Buzalka sa narodil v septembri v roku 1885, teda presne tisíc rokov po smrti vierozvestca svätého Metoda. Stal sa ako on biskupom a v roku 1936 prvým rektorom bratislavského kňazského seminára. Buzalkovi patrí aj iné historické prvenstvo, keď sa stal prvým pomocným biskupom po vzniku trnavskej apoštolskej administratúry s tým, že bol zároveň prvým biskupom trvalo pôsobiacim v Bratislave. Svätý otec mu po vysviacke za biskupa v roku 1938 v Ríme daroval biskupský náprsný kríž so slovami, aby ho nosil v srdci, keď bude musieť znášať príkoria. To sa aj splnilo, lebo Michal Buzalka zomrel ako mučeník.
Akoby to predvídal, keď do biskupského erbu si dal heslo - cez kríž k svetlu. O rok po vzniku Slovenského štátu v roku 1940 Michal Buzalka navrhol "odvolať kňazov z politického a hospodárskeho účinkovania".
Bol proti angažovaniu kňazov v politike v čase vojny. Prvú svetovú vojnu bol sám na fronte. Z bojov sa dostal späť na faru v Skýcove vďaka náhode, lebo kým bol ako kňaz na fronte, jedno z detí hodilo hrudu blata do pani grófky. Tá sa zľakla, že mládež bez svojho pastiera úplne zdivie, preto intervenovala až vo Viedni, aby kňaza Buzalku prepustili z vojny domov.
V čase vzniku prvej Československej republiky bránil Skýcov proti maďarským boľševickým vojskám, ktoré obsadili južné Slovensko. V blízkych Zlatých Moravciach padlo rozhodnutie, že prvého musia obesiť farára Buzalku zo Skýcova. Farníci sa oňho báli a chceli, aby sa schoval, ale on povedal:
"Keď mi je súdené, zomriem ako Slovák na Slovensku a tu budem pochovaný."
Narodil sa vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici, kde je dnes jeho hrob. Bol najstarším zo štyroch detí, ale jeho traja súrodenci rýchlo zomreli až na brata Jána, ktorý zomrel krátko potom ako vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, čiže tiež v mladom veku. Rodičia boli síce chudobní, ale snažili sa deti vychovať nábožne a najmä vo veselej rodinnej atmosfére. Michal chodieval osem rokov dvanásť kilometrov peši do gymnázia v Banskej Štiavnici. Do siedmeho ročníka už nastúpil do benediktínskeho gymnázia v Ostrihome, odkiaľ ho arcibiskup ako nadaného žiaka poslal na vysokoškolské štúdium do Viedne, lebo do Ríma by ho poslal len pod podmienkou, ak by si pomaďarčil meno, čo Buzalka odmietol.
Po vysviacke za kňaza pôsobil v Teplej, v Banskej Štiavnici a v nemocnici svätého Štefana v Budapešti, odkiaľ ho preložili do Skýcova pri Zlatých Moravciach. Počas Slovenského štátu sa v čase druhej svetovej vojny stal vymenovaním z Ríma ako biskup vojenským vikárom, teda mal na starosti duše slovenských vojakov, čo bolo šťastné riešenie, keďže Buzalka nikdy neuznával vojnu a násilie. Vojaci si po jeho kázňach kupovali húfne ružence. Buzalka im prizvukoval:
"Žite a bojujte tak, aby bol s vami vždy Pán Ježiš."
Nacisti evidovali podľa archívnych dokumentov Buzalku ako človeka s protinemeckým zameraním. Stál pri zrode Spolku svätých Cyrila a Metoda a do Vatikánu posielal od začiatku vojny správy o krutom vraždení občanov židovského pôvodu, ktorých sa ako biskup snažil zachraňovať. Pripisuje sa mu okolo 120 zachránených ľudí. Zatklo ho gestapo a po vojne komunisti v roku 1950, ktorí ho obvinili z vlastizrady vo vykonštruovanom procese s tromi biskupmi, v ktorom bol Michal Buzalka odsúdený na doživotie spolu s Pavlom Gojdičom a Jánom Vojtaššákom. Zomrel v roku 1961 ako sedemdesiatšesťročný v Čechách.
Až po troch rokoch komunisti povolili prevoz jeho ostatkov z cintorína v Tábore na Slovensko do jeho rodiska vo Svätom Antone. Vtedy sa zistilo, že telo mučeníka biskupa Michala Buzalku zostalo v hrobe neporušené.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 20. septembra 2013

Svätí na každý deň: 21. september - Matúš

21. septemberMatúš


Prvým zo štyroch evanjelií je podľa Matúša. Odvádza sa podľa biblistov od písomného prameňa logií, čiže od prameňa Ježišových výrokov zachytených v hebrejčine od tzv. Proto - Matúša - teda od apoštola, ktorého meno potom prešlo na autora prvého evanjelia napísaného už v gréčtine.
Matúš bol pôvodne mýtnikom v meste Kafarnaum. Mýtnici boli považovaní za hriešnikov, lebo sa správali nespravodlivo. Židia ich považovali za zlodejov, lebo okrádali ľudí pri vyberaní mýtneho. Kafarnaum bolo bohaté obchodné mesto na brehu Genezaretského jazera. Ježiš sem pravidelne chodieval a Matúš ho poznal. V evanjeliu nájdeme hneď na začiatku Ježišovu veľkú reč na vrchu:
"Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo."
Táto reč sa nepochybne dotkla srdca nespravodlivého mýtnika, veď zachytil ďalšie Ježišove slová:
"Nezhromažďujte si poklady na zemi, lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce."
Mýtnik zapísal aj toto:
"Nik nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše."
Matúš pôvodne slúžil mamone. Lenže pochyboval o sebe. Ježiš pred povolaním mýtnika za apoštola urobil v Kafarnaume zázrak uzdravenia chromého slovami:
"Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy. Vtedy si niektorí zákonníci povedali: Tento sa rúha. Ježiš povedal: Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach? Čo je ľahšie - povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy, alebo povedať: Vstaň a choď? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy - povedal ochrnutému: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov! A on vstal a šiel domov."
Keď odtiaľ Ježiš odchádzal, videl v mýtnici Matúša a povedal mu:
"Poď za mnou! On vstal a šiel."
Tak sa z mýtnika stal apoštol, ktorý rozdal svoj majetok a zavolal ostatných mýtnikov na hostinu, aby spoznali Ježiša, o čom v evanjeliu napísal:
"Ježiš sedel v dome za stolom. Prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi. Farizeji hovorili: Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi? Ježiš to počul a povedal: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: milosrdenstvo chcem a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov."
Apoštol bol svedkom ďalšieho Ježišovho života až po jeho smrť na kríži, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Bol aj na Turíce s ostatnými apoštolmi pritom, keď na nich zostúpil Duch svätý. Ježišove slová:
"Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma," naplnil mučeníckou smrťou v Etiópii. Tu hlásal evanjelium dvadsaťtri rokov, ale stal sa tŕňom v oku novému kráľovi. Ten si chcel vziať za ženu Ifigéniu - dcéru kráľovho brata, ktorý bol pred ním panovníkom.
Matúš priviedol Ifigéniu k sľubu večného panenstva pre Ježiša. Preto dal kráľ Matúša zabiť. Vojaci ho prebodli kopijou v chráme, kde slúžil omšu. Pôvodne hriešny mýtnik sa zmenil na verného apoštola Matúša, ktorý nám cez tisícročia odkazuje stále aktuálne Ježišove slová, ktoré platili na Matúša a platia aj na nás:
"Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil? Alebo za čo vymení človek svoju dušu? Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov."
Svätý apoštol Matúš je pochovaný v Salerne v južnom Taliansku.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 19. septembra 2013

Svätí na každý deň: 20. september - Svätí kórejskí mučeníci

20. september
Svätí kórejskí mučeníci


Dnešný sviatok má naraz stotri svätých. Je medzi nimi prvý kórejský domorodý kňaz Ondrej Kim Taegon a desať francúzskych misionárov, ktorí našli v Kórei mučenícku smrť. Boli nimi aj biskup Vavrinec Imbert s jeho dvomi kňazmi Filibertom Maubantom a Jakubom Costanom.
Za svätých bolo vyhlásených stotri mučeníkov v roku 1984 pri dve stom výročí začatia šírenia evanjelia na kórejskom poloostrove. Kanonizačnú omšu vtedy viedol pápež Ján Pavol II. priamo v hlavnom meste Soule.
Dejiny kresťanských veriacich v Kórei sú síce mladé, ale sú plné tisícov mučeníkov. Na ich osude sa opäť v histórii potvrdil známy fakt, že "krv mučeníkov je semenom nových kresťanov".
Evanjelium sa do Kórei dostalo až v roku 1777. V 18. storočí totiž zo Soulu každý rok chodila delegácia do Číny, kde platili poplatok za celú krajinu ako poddaní. Vtedy jeden z Kórejčanov priniesol do Soulu z Číny evanjelium. Niektorí vzdelanci začali študovať pre nich novú náuku. Požiadali jedného z delegácie idúcej do Pekingu, aby vyhľadal katolícku misijnú stanicu, čo sa aj v roku 1783 stalo a preto mohol o dvesto rokov neskôr Ján Pavol II. svätorečiť sto tri kórejských mučeníkov.
Tento mladík Ri bol v Pekingu v roku 1784 pokrstený na Petra a po návrate do Kórei začal šíriť vieru. Po piatich rokoch už existovala prvá kresťanská obec, na ktorú dopadli prvé skúšky. Ich dvaja členovia boli popravení. Boli nimi Pavol Yn a Jakub Kuan, ktorí ako kresťania odmietli staré pohanské zvyky. Keď desať rokov od šírenia kresťanskej náuky v Kórei prišiel sem prvý kňaz, bol ním Číňan a misionár Jakub Tsin, našiel štyri tisíc veriacich. V roku 1801 bol Tsin zabitý tiež ako mučeník a veriacich žilo v Kórei už o dve tisíc viac.
Nasledovalo ďalších tristo mučeníkov, keďže štátna moc v Kórei začala s vraždením kresťanov, medzi nimi zabili Jozafata Kima a Kolumbu Kangovú so synom. Na to v roku 1812 vyšiel vládny dekrét proti kresťanom, kvôli čomu kórejskí veriaci zostali bez kňazov vyše dvadsať rokov.
Noví kresťania žiadali pápeža o zriadenie apoštolského vikariátu priamo v Kórei, čo sa nakoniec v roku 1831 stalo a jeho vedením bola poverená Spoločnosť svetských kňazov pre zahraničné misie v Paríži. O päť rokov sa do Kórei tajne dostali ako apoštolský vikár Vavrinec Imbert, tak aj jeho kňazi Filibert Maubant a Jakub Costan. Po troch rokoch od ich príchodu začalo obrovské prenasledovanie kresťanov štátnou mocou. Bolo dohodnuté, že vikár Imbert zostane tajne v Kórei, ale jeho dvaja kňazi odídu radšej do Číny. Biskup Imbert vedel, čo by sa stalo, ak by ho štátni úradníci našli sa skrývať v niektorej z kórejských rodín. Nechcel vystaviť nebezpečenstvu žiadneho z veriacich. Preto sa rozhodol vzdať vládnym vojakom sám a podobný odkaz poslal aj svojim dvom kňazom. Tí ho prijali s nadšením, lebo vedeli, že pôjdu na istú smrť.
V krajine zúrili proti kresťanom krvavé represálie vládnej moci. Biskup sa rozhodol spolu s kňazmi vydať vrahom. Kňaz Costan napísal ešte rodine do Francúzska list na rozlúčku, v ktorom odkázal:
"Dovidenia v nebi!"
V septembri v roku 1839 boli vypočúvaní, pričom ich mučili. Zabili ich sťatím. Veriaci zostali v Kórei šesť rokov bez kňaza, kým prišiel prvý kórejský kňaz Ondrej Kim spolu s misionármi z Francúzska, s ktorými bol Kim umučený. Kórejská vláda dala kresťanom slobodu až v rokoch 1886 a 1887 uzavretím viacerých zmlúv. Medzi tým zomreli ešte dvaja biskupi a takmer desať tisíc kresťanov bolo umučených. Vraždenie sa potom opakovalo, až do rozdelenia Kórei na južnú a severnú. V južnej Kórei kresťanstvo rástlo a stále existuje aj vďaka krvi stotri svätých mučeníkov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 18. septembra 2013

Svätí na každý deň: 19. september - Január

19. september
Január


Svätý Január bol mučeník pre vieru za čias krutého rímskeho cisára Diokleciána. Umučený bol 19. septembra v roku 305 s úsmevom na perách, čo udivuje viac ako zázrak jeho krvi, ktorý cirkev nehodnotí. Dosť o ňom celé stáročia diskutujú neveriaci. Krv svätého Januára bola v štvrtom storočí zachytená pri tom, ako mu cisárovi vojaci odťali hlavu spolu s prstami z ruky. Jedna z prítomných kresťaniek, ktoré nechceli opustiť biskupa idúceho na smrť, krv svätého Januára zachránila do nádoby.
Dodnes je uctievaná v dvoch sklených ampulkách, v ktorých sa celé stáročia stáva predmetom zázraku. Krv v ampulkách je zoschnutá, ale keď ju prinesú k hlave svätého Januára, skvapalní sa. Prvýkrát sa úkaz spomína zo septembra v roku 1389 a odvtedy sú podrobné záznamy, kedy sa tak stalo opäť. Krv sa skvapaľňuje aj sama od seba dvakrát do roka. V sobotu pred prvou májovou nedeľou a na výročie umučenia svätca 19. septembra. Stalo sa tak už aj pri výročí posviacky chrámu svätého Januára, v ktorom je biskup pochovaný.
Chrám má sviatok 16. decembra a stojí v Neapole.
Svätý Január je patrónom tohto mesta. V Neapole sa narodil v treťom storočí. Kresťanská cirkev bola vtedy ešte oficiálne zakázaná. Od mladosti inklinoval k duchovnému stavu a nakoniec bol vysvätený za biskupa v Benevente. Zároveň sa staral aj o kresťanov v Neapole. Neďaleko Neapola v mestečku Misene bol hrob pohanskej Sybily. Biskup Január tam chodil, aby pohanov pri ich pútiach presviedčal o správnosti kresťanskej viery.
Stalo sa, že misenského diakona uväznil cisárov miestodržiteľ. Biskup Január chodil navštevovať diakona, ktorého väznili spolu s ďalšími kresťanmi. Po roku miestodržiteľa vymenili a prišiel ešte horší. Ten zistil, že k väznenému diakonovi a ostatným kresťanom chodí pravidelne do väznice biskup z Beneventa. Svätého Januára dal okamžite zatknúť. Nechal si ho predviesť a žiadal od neho, aby okamžite obetoval pohanským bohom. Január mu odpovedal, že tak nikdy neurobí, ale radšej zomrie. Veriaci poslali do väzenia k biskupovi aj diakona Festa a lektora Desideria. Oboch miestodržiteľ hneď zatkol. Januára nechal bičovať. Pre všetkých troch vymyslel spoločnú smrť. V Puteole, kde ich väznili, zorganizoval hry. Miestodržiteľ pozval do amfiteátra vojakov a občanov Ríma z Puteol, aby sa pozreli na smrť troch kresťanov.
Svätého Januára spolu s Festom a Desideriom hodili levom a tigrom. Všetci traja mučeníci sa vzorne pripravovali na smrť modlitbami. Neprestali sa modliť a spievať ani v najťažších chvíľach. Prvý šiel na smrť svätý Január, ktorý spoločníkov povzbudzoval. Keď tigre a levy prišli k nim, všetci traja Január, Festus a Desiderius sa označili znakom kríža. Pohania boli sklamaní. Levy a tigre sa ani jedného z nich nedotkli. Zo zúrivých šeliem sa stali krotkými zvieratami, ktoré sa pred odsúdencami zvalili na zem.
Miestodržiteľ bol zúrivý od hanby, lebo naňho tento výjav nemal žiaden vplyv. Z prítomných divákov sa päť tisíc ľudí dalo pokrstiť. Miestodržiteľ dal všetkým trom mučeníkom za mestom zoťať hlavy. Sprievod mučeníkov sa zmenil z pohrebného na radostný. Všetci traja šli na smrť s úsmevom na perách a s radosťou v srdci, lebo už vedeli podľa správania šeliem v amfiteátri, že idú rovno do neba.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 17. septembra 2013

Svätí na každý deň: 18. september - Jozef Kupertínsky

18. september
Jozef Kupertínsky


Patrón letcov Jozef Kupertínsky udivuje každého, kto sa o ňom dopočuje. Je totiž nespochybniteľné, že skutočne lietal. Nebolo by to nič zvláštne, keby sa tak nedialo v 17. storočí, kedy žiadne lietadlá ani iné stroje nelietali. Navyše, nelietal s pomocou techniky. Jednoducho sa vznášal vo vzduchu vďaka svojim mystickým vytrženiam.
Tieto jeho vzdušné stavy skúmali vtedajší vedci, náboženskí predstavitelia, mystici a nik im nerozumel. Jozef Kupertínsky bol preto celý život prenasledovaný. Cirkev ho ukrývala pred ľuďmi, ba aj pred sebou samou. Nevedeli si tento nevšedný úkaz častej levitácie vysvetliť žiadni učenci tej doby a nevedia to vysvetliť ani učenci dnes.
Jozef Kupertínsky patril k ľuďom, ktorí nie sú ozdobou spoločnosti. Prvýkrát ho do kláštora neprijali, lebo bol analfabet, nevedel ani písať a ani čítať. Na druhý pokus ho prijali do noviciátu rehoľného rádu, ale v podstate akoby len preto, aby ho vylúčili, lebo bol navyše neuveriteľne ťarbavý. Nebol na nič súci. Rodičia ho chceli dať vyučiť za obuvníka, ale to bola hotová katastrofa.
Bežný život ľudí, ale ani rehoľných bratov, ho nezaujímal. On videl len modlitby, kľačanie pred oltárom, pôsty a dobrovoľné tresty, ktoré podstupoval pre väčšiu Božiu slávu. Nič iné na svete ho nezaujímalo. Od štvrtka do nedele nikdy nejedával na počesť ukrižovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.
Keď ho prijali do františkánskeho kláštora na tretíkrát, Jozef Kupertínsky z vďaky za tú Božiu milosť päť rokov nejedol chlieb a pätnásť rokov nepil víno. Od radosti nad vytúženým rehoľným stavom, do akého vstúpil, sa naučil čítať aj písať. Dovtedy žil s matkou, ktorá syna riadne hrešila za nemotornosť, a to aj pri úplne najprirodzenejších a najbežnejších veciach života. Pre Jozefa Kupertínskeho existovala len viera.
Ako dar z nebies získal schopnosť častej levitácie, do ktorej sa dostával v radostnej nálade. Raz na druhú nedeľu po Veľkej noci zasvätenej dobrému pastierovi, zbadal malého baránka, vyložil si ho na ramená. Bežal s ním k otcovi predstavenému kláštora so slovami:
"Hľa, malá ovečka!"
Pritom rozjímal o Kristových slovách z evanjelia o dobrom pastierovi, ktorý pôjde aj po jednu zatúlanú ovcu, ak sa mu stratí. Dostal sa do takého vytrženia, že okamžite vzlietol a zostal vo vzduchu neuveriteľné dve hodiny v hlbokom rozjímaní.
Jozef Kupertínsky sa narodil v roku 1603 v Copertine v Taliansku v rodine chudobného stolára. Matka ho porodila v maštali, lebo exekútor práve rodine zabavoval nábytok. V maštali sa narodil aj Ježiško, preto dali rodičia synovi meno Jozef Mária.
V detstve mal stále otvorené ústa, na hlave škaredé vyrážky a na nohe hnisajúci vred. Päť rokov nemohol vôbec chodiť, ale v kostole sa zázračne uzdravil. Tu trávil aj najviac času. Prvýkrát sa vzniesol nad zem dva roky po vysviacke za kňaza. Teda k tejto hodnosti mu nepomohlo lietanie. Ale potom sa stal doslova modlou más. Ľudia z neho strhávali ruženec, opasok, strihali mu šaty, aby mali relikvie svätca. Nik z nich nepochyboval, že ním je. Vtedy mal len dvadsaťsedem rokov. Zvyšok života až do smrti, kedy zomrel vo veku šesťdesiatich rokov 18. septembra v roku 1663, prežil pod dozorom.
Presúvali ho z kláštora do kláštora a všade ho schovávali. Ale ľudia svojho lietajúceho svätca vždy našli. Vyhľadávali ho ako chudáci, tak aj mnohí králi a vedci. S každým sa vedel veselo, ale múdro porozprávať. Jozef Kupertínsky zomrel v Osime, kde je pochovaný v kláštornej kaplnke Nepoškrvneného počatia.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 16. septembra 2013

Svätí na každý deň: 17. september - Róbert Bellarmin

17. september
Róbert Bellarmin


Životopis svätého Róberta Bellarmina je popretkávaný nežičlivosťou doby, keď musel viackrát opustiť Rím, kým ho zasa povolali do večného mesta. Dôvodom bola práca, ktorej sa venoval a to apologetika - teda zastával sa pravdy viery v konfrontácii s vtedajšou dobou.
Na prelome 16. a 17. storočia to nebola ľahká úloha. Jeho diela tak často nekonvenovali svetským a ani cirkevným kruhom. Dokonca sa stalo aj to, že sám pápež jeho dielo označil za nežiaduce a dal ho na index zakázaných kníh, kým iný pápež ho neskôr vymenoval do hodnosti kardinála.
Bellarmin sa na ťažkosti života nikdy nesťažoval, čo vidno z jeho životopisu, ktorý napísal, keď mal sedemdesiat rokov a jeho názor bol vysoko vážený. Vtedy sa podľa spomienok iných často v kardinálskom kolégiu stávalo, že hoci všetci jeho členovia mali opačný názor, predsa po vypočutí argumentov Róberta Bellarmina zmenili stanovisko a rozhodli opačne, než ako chceli pôvodne.
Nečudo, že v 20. storočí, teda viac ako tristo rokov po smrti, bol Bellarmin vyhlásený za učiteľa cirkvi, keďže jeho názory prezentované knižne, sa ukázali správne aj v nasledujúcich storočiach.
Narodil sa v roku 1542 v Montepulciane v Taliansku ako tretí z piatich synov nábožne založených rodičov. Jeho matka bola sestrou pápeža a poznala sa osobne s jedným z prvých desiatich členov Spoločnosti Ježišovej. Róbert navštevoval jezuitské kolégium a stal sa Jezuitom. Vo veku dvadsaťsedem rokov sa stal docentom v Leuvene v Belgicku a tridsaťštyri ročného ho povolali za profesora do Rímskeho kolégia. Vytvoril viaczväzkové dielo Rozpravy o sporoch v kresťanskej viere, v ktorých len v jednom zväzku citoval päťdesiatdeväť svetských a dvestopäťdesiat cirkevných spisovateľov tej doby. Stal sa apologétom - obrancom pravej viery, hoci práve táto činnosť vyvolala najväčšiu vlnu odporu voči Bellarminovi aj z cirkevných kruhov.
V čase, keď viedol ako rektor kňazské kolégium, musel z Ríma odísť. Vymenovali ho za provinciála v Neapole, aby ho odstránili tichou cestou vymenovaním do inej funkcie. Dôvodom odporu voči Bellarminovi boli Jezuiti, ktorých bol členom, ale ani nie po troch rokoch ho pápež povolal späť do Ríma. Svätý otec vymenoval Róberta po dvoch rokoch do hodnosti kardinála. Napriek tomu sa ho opäť potrebovali z Ríma zbaviť, lebo nevyhovel pápežovi v teologickom spore. A tak bol vymenovaný za arcibiskupa v Capuy na sever od Neapola v zmysle hesla, že povýšenie znamená odstránenie.
Za tri roky zvolal trikrát synodu a aj snem, ktorý v Capuy nebol osemnásť rokov. Staral sa ako o kňazov, tak aj o veriacich, ktorí ho milovali. Nový pápež ho zasa povolal do Ríma. Tu napísal viacero ďalších spisov, medzi ktorými boli populárne Katechizmus pre deti a Katechizmus pre katechétov, ktoré boli preložené do šesťdesiatich jazykov. Vydal aj populárny spis O umení dobre zomrieť, ktorý sám naplnil 17. septembra v roku 1621, keď vo veku osemdesiat rokov sa narodil pre nebo. Ešte predtým sa zúčastnil voľby nového pápeža vo februári v roku 1621 a potom o sedem mesiacov naposledy vydýchol.
Dnes je svätý Róbert Bellarmin pochovaný v kostole svätého Ignáca v Ríme vedľa oltára svätého Alojza, ktorému bol Bellarmin kedysi duchovným otcom. Priatelil sa s viacerými svätcami: s Bernardom Realinom, s Filipom Nerim, či s Františkom Saleským.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 15. septembra 2013

Svätí na každý deň: Kornélius a Cyprián - 16. september

16. september
Kornélius a Cyprián

Po zavraždenom cisárovi Filipovi, ktorý sa zapísal do dejín miernosťou a rozvážnosťou, nastúpil na trón v Rímskej ríši jeho opak - pohanský Décius. Ten v roku 250 umučil pápeža svätého Fabiána. Jeho nástupcom sa stal svätý Kornélius, ktorého si pripomíname v rovnaký deň ako jeho súčasníka biskupa svätého Cypriána.
Po smrti Fabiána nebolo možné zvoliť nového pápeža, lebo Décius kruto prenasledoval kresťanov. O štrnásť mesiacov odcestoval z Ríma na vojenskú výpravu proti Gótom k Dunaju. Zatiaľ v roku 251 zvolili pápeža svätého Kornélia. Ten prešiel celú cirkevnú hierarchiu od najnižších stupňov až po najvyšší, ale nebol zvolený pre vodcovské schopnosti. Ctili si ho pre poníženosť a pokoru. Podľa historika Eusebia sa pápež Kornélius staral až o tisíc päťsto chudobných, lebo ich Svätý otec považoval za poklady cirkvi.
Už pri umučení pápeža Fabiána vzniklo heslo "Cyprianus ad leones", čo znamená: Cypriána levom. Tak kričali pohania, ktorí sa báli veľkého vplyvu na ľud, aký mal biskup Cyprián v Kartágu. Kedysi bol tiež hriešnym pohanom. Hriešnosť sa mu zhnusila. Hľadal, kto by mu pomohol a našiel Krista. Nechal sa pokrstiť, potom vysvätiť za kňaza a v Kartágu sa stal v čase umučenia svätého pápeža Fabiána biskupom. Na žiadosť veriacich sa  skryl v exile. Pohania ho chceli zavraždiť. V Ríme zatiaľ Cypriána ohovárali jeho neprajníci z radov kňazov, že opustil svoje ovce. V skutočnosti Cyprián ako biskup naďalej spravoval Kartágo, len to robil tajne, aby ho pohania nenašli. Vystúpil na podporu nového pápeža Kornélia, keď sa jeden biskup nechal vysvätiť za proti pápeža. Bludárom Cyprián napísal:
"Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku."
Cyprián sa vrátil do Kartága, keď Góti pri Dunaji zabili Décia. Nový cisár najprv kresťanov neprenasledoval. Zatiaľ Cyprián Kornéliovho proti pápeža vyobcoval z cirkvi, keď sa prišiel do Kartága uchádzať o jeho podporu. Cyprián na sneme presadil znovu prijatie odpadlíkov od viery do cirkvi za istých podmienok, čo bolo v tom čase pre kresťanstvo zmietané zvonku prenasledovaním a zvnútra bludným učením dôležité. Cyprián vykupoval kresťanov odvlečených lúpežnými kmeňmi do otroctva a v čase morovej epidémie sa stal pre Kartágo hlavnou oporou bezbranných detí, chorých a chudobných. Zatiaľ v Ríme pohanskí modloslužobníci nahovorili novému cisárovi, že za mor môžu kresťania. Cisár preto uväznil pápeža Kornélia a poslal ho do vyhnanstva, voči čomu Cyprián z Kartága protestoval. Cisára však dal zavraždiť jeho syn, ktorý na to zasadol na trón. To už svätý Kornélius zomrel vo vyhnanstve v roku 253. Cyprián ho preto označil za mučeníka za vieru. Nový cisár znovu prenasledoval kresťanov a teraz šiel do vyhnanstva biskup z Kartága.
Cyprián sa smel po roku vrátiť na biskupský stolec, kým v Ríme umučili ďalšieho pápeža Sixta II. Na to aj svätého Cypriána odsúdili v Kartágu na smrť. Cyprián to komentoval radostne:
"Ďakujem Bohu, že aj mňa uznal za hodného a že ma vyslobodzuje z väzenia môjho tela!"
Sám si zaviazal šatkou oči a položil hlavu na klát pred kata. Prítomní kresťania kričali:
"Poďme, zomrime s ním!"
Stalo sa tak v septembri v roku 258 v Kartágu, kde na mieste popravy, nad jeho hrobom a potom neďaleko prístavu postavili veriaci tri chrámy zasvätené svätému Cypriánovi. Jeho ostatky boli prenesené do Francúzska do biskupského chrámu v Lyone. Svätý Cyprián bol pre množstvo pôsobivých spisov, ktoré napísal, vyhlásený za učiteľa cirkvi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 14. septembra 2013

Svätí na každý deň: 15. september - Sedembolestná Panna Mária

15. septemberSedembolestná Panna Mária


Slováci si vyvolili za Patrónku Sedembolestnú Pannu Máriu možno vďaka materinskej láske, ktorá je u Slovákov povestná. S osobitnou úctou si pripomínajú sedem bolestivých rán Božej matky, ktorými mala prebodnuté srdce siedmimi mečmi v piesni:
"Ó Mária bolestivá, naša ochrana, slovenský náš národ volá, pros za nás Boha! Ty si Mať dobrotivá, Patrónka ľútostivá, oroduj vždy za náš národ u svojho Syna."
Sedembolestná sa osobitne uctieva v šaštínskej bazilike, ktorej dejiny siahajú do roku 1564. Patrónkou Slovenska sa Sedembolestná Panna Mária stala oficiálne na prianie našich predkov už v roku 1727. Vtedy v 18. storočí povolil pápež Benedikt XIII. uctievanie Sedembolestnej Panny Márie ako slovenskej patrónky. Po tomto povolení prišlo od Svätého otca riadne ustanovenie a vyhlásenie Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska. Stalo sa tak v roku 1966 a urobil to pápež Pavol VI., ktorý už dva roky predtým označil Baziliku v Šaštíne titulom bazilika minor teda baziliky menšej.
Tak sa chrám v Šaštíne stal slovenskou národnou svätyňou Sedembolestnej Panny Márie. Slováci si vyvolili patrónku pre množstvo bolesti, ktorej si vytrpeli v dejinách, čo sa vo svätej omši na sviatok Sedembolestnej vyjadruje slovami:
"Ona vždy preukazovala nášmu ľudu útechu v utrpeniach a pomoc v nebezpečenstvách. Ani teraz neprestáva orodovať za nás a s materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna. Preto ju oslavujeme ako patrónku nášho národa a uctievame ju ako našu nebeskú Matku. Pod jej ochranou kráčame do nebeskej vlasti, v ktorej si ju už svätý Otče oslávil pri svojom Synovi Ježišovi Kristovi, našom Pánovi."
Prvýkrát sa sviatok Sedembolestnej Panny Márie spomína na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom v roku 1412 v 15. storočí. Z dejín máme radostné poznanie, že vtedy, keď sa stala Sedembolestná Panna Mária patrónkou Slovenska, pápež v roku 1727 ustanovil 15. september za sviatok Sedembolestnej pre celú cirkev. V evanjeliách nachádzame sedem bolestí Panny Márie, ktoré sú zobrazované ako sedem mečov, čo prebodli jej srdce. Prvou bolesťou je proroctvo Simeona v chráme, kam Panna Mária prišla obetovať podľa židovského sviatku sväté batoliatko. Boh Simeonovi sľúbil, že nezomrie, kým neuvidí Mesiáša. Simeon sa radoval z malého Ježiška, ale Panne Márii povedal, že jej dušu prenikne meč bolesti. Vtedy Panna Mária prvýkrát pocítila strach o Ježiša a bolesť z poznania ceny, za ktorú vykúpi ľudstvo. Druhá bolesť je útek do Egypta pred vraždením neviniatok kráľom Herodesom, ktorý chcel zmárniť Ježiška. Treťou bolesťou je stratenie dvanásťročného Ježiška v Jeruzaleme, kam šli na veľkonočné sviatky ustanovené medzi židmi na pamiatku vyvedenia izraelského národa z Egypta. Štvrtou bolesťou je stretnutie Matky s Ježišom na krížovej ceste. Toto Kristove zastavenie je na Kalvárii označené číslom štyri. Tu videla skrvaveného Syna idúceho na smrť. Piatou bolesťou Bohorodičky je ukrižovanie a Ježišova smrť na kríži na Golgote. Až sem pod kríž sprevádzala Ježiša od narodenia jeho Božia Matka. A trpela, ale v evanjeliu podľa Jána je napísané, že nepadla pred hrozným krížom, ale "pri Ježišovom kríži stála jeho matka".
Z tejto udalosti  môžeme čerpať príklad pre naše bolesti, pri ktorých si nemáme zúfať, ale veriť v Božiu milosrdnosť ako v ňu verila ubolená Panna Mária. Šiestou bolesťou je snímanie z kríža, keď držala v náručí mŕtve telo syna. Toho istého syna, ktorého ešte živého držala v náručí po jeho narodení. Siedmou bolesťou je Kristov pohreb, keď sa Matka musela rozlúčiť s mŕtvym synovým telom. Ak si uvedomíme hĺbku týchto siedmich bolestí Panny Márie, lepšie pochopíme, prečo si ju náš slovenský národ vyvolil za patrónku a k nej sa utieka v modlitbách a prosbách o pomoc. A že spätne Panna Mária naozaj Slovákom pomáha, o tom svedčia tisícky ďakovných modlitieb a nápisov pri jej sochách rozmiestnených v chrámoch po celom Slovensku.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 13. septembra 2013

Svätí na každý deň: 14. september - Povýšenie svätého kríža

14. septemberPovýšenie svätého kríža


Dnes si pripomíname sviatok nazvaný Povýšenie svätého kríža. Z dejín vieme, že sa v Jeruzaleme v štvrtom storočí neďaleko Kalvárie našla pod skalou odpadová jama. Vyzerala ako jaskyňa, kam boli na Veľký piatok večer hodené kríže troch ukrižovaných. Po prekopaní odpadkov sa naozaj našli tri kríže. Podľa biskupa svätého Ambróza bolo znakom prozreteľnosti, že Pontský Pilát dal na kríž spasiteľa pribiť nápis v troch rečiach o tom, že na kríži bol Ježiš Kristus - izraelský kráľ.
Ako vieme, proti nápisu židia protestovali, ale rímsky predstaviteľ vládnej moci aj tak urobil po svojom. Vďaka nápisu Kristov kríž ľahko identifikovali. Jeho nájdenie sa pripisuje misii svätej Heleny v Jeruzaleme v roku 326. Cirkev si pamiatku Nájdenia svätého kríža pripomína osobitým sviatkom 2. mája. Svätá Helena bola matkou cisára Konštantína Veľkého, ktorý dal Milánskym ediktom v roku 313 kresťanom náboženskú slobodu. Osudy svätého kríža boli aj po jeho nájdení veľmi pohnuté. Jedna časť kríža ostala v Jeruzaleme, inú časť s nápisom a klincami poslala svätá Helena synovi cisárovi Konštantínovi Veľkému do Carihradu, ale on z neho ďalšiu časť nechal odniesť do Ríma.
Keď v roku 614 perzský pohanský kráľ Chosroes II. vyhlásil vojnu rímskemu cisárstvu, ulúpil z Jeruzalema aj svätý kríž. Chosroes zničil mnoho kresťanských miest a v Jeruzaleme neľudsky vyvraždil nielen rehoľníkov, ale aj radové sestričky. Na žive nechal iba patriarchu Zachariáša, ktorého odvliekol spolu so svätým krížom. Perzský kráľ si namýšľal, že od kresťanov získa za svätý kríž bohaté výkupné. Pohan postupoval v ťažení proti kresťanstvu v Egypte, kde sa zmocil aj opevneného Kartága. Východorímska ríša bola oslabená a jej cisár Heraklius poslal k Chosroesovi vyslancov s ponukou na uzavretie mieru. Perzský kráľ mu odkázal:
"Nech Rimania nečakajú prímerie dovtedy, kým ukrižovaného človeka uznávajú za Boha a kým sa nebudú klaňať slnku."
Patriarcha Carihradu Sergius nesúhlasil s tým, aby cisár Heraklius uzatváral potupným spôsobom mier s pohanom. Dodával mu odvahy, až sa cisár zaprisahal, že bude bojovať dovtedy, "kým zaťatý nepriateľ svätého náboženstva nebude pokorený".
Heraklius začal s kajúcnosťou od seba, keď prepustil nezákonnú manželku, obliekol si odev kajúcnika a so zástavou s obrazom Ježiša Krista sa postavil na čelo vojska. Postupne sa mu darilo dobýjať späť stratené kresťanské mestá, pričom uväznených nepriateľských vojakov nevraždil, ale prepúšťal ich na slobodu, za čo ho začali milovať aj radoví Peržania. Nakoniec sa Heraklovi podarilo dohoniť perzského kráľa v roku 628 pri meste Ninive, kde jeho vojsko porazil.
Chosroes ušiel s časťou vojska, svätým krížom a väzneným patriarchom Zachariášom. Utiahol sa do mesta Seleucia na rieke Tigris, kde ochorel a pred smrťou ustanovil za nástupcu nezákonného dediča Medarsesa. Lenže zákonný dedič Sisroes sa vzbúril proti otcovi Chosroesovi a zavraždil ho rovnako, ako kedysi Chosroes II. zavraždil vlastného otca, aby sa stal kráľom. Sisroes potom požiadal Heraklia o mier a vrátil mu svätý kríž so Zachariášom. Heraklius pred bránou Jeruzalema osobne zostúpil z koňa a vzal Kristov kríž na seba, že ho odnesie do chrámu. Stalo sa tak 14. septembra v roku 629, odkedy cirkev zaviedla sviatok Povýšenia svätého kríža.
Heraklius sa pred Jeruzalemom najprv nemohol s krížom pohnúť. Zachariáš mu poradil, že cisár ide s korunou na hlave ozdobený zlatom, kým Ježiš šiel bosý a chudobne oblečený. Vtedy Heraklius zložil všetky cisárske ozdoby a bosý vzal na seba Kristov kríž, ktorý sa mu zrazu podarilo bez problémov odniesť až do chrámu. Po rokoch obsadili Jeruzalem Saracéni, ale to už v meste svätý kríž nebol. Včas ho odviezli do Carihradu. Tu z jeho čiastočiek vznikali relikvie pre mnohých panovníkov a významných ľudí, ktorí ich vystavovali v chrámoch ako vzácnosť.


Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 12. septembra 2013

Svätí na každý deň: 13. september - Ján Zlatoústy

13. september
Ján Zlatoústy


V 16. storočí mu udelili čestný titul doctor Eucharistiae a v 20. storočí sa stal patrónom katolíckych kazateľov. Svätý Ján Zlatoústy sa narodil v roku 349 v Antiochii. Pritom učil tie isté cirkevné pravdy, aké sa učia aj dnes.
Ján mal staršiu sestru, ktorá zomrela a jeho matka len vo veku dvadsať rokov ovdovela. Po štúdiách, v ktorých vynikal, sa chcel venovať právnickému povolaniu. Súdnictvo sa mu znechutilo pre úskoky a nízke ľudské vášne rovnako ako divadlo, ktoré ho očarilo najprv umením, ale potom nemravným štýlom ho úplne odradilo.
Na radu svätého Bazila Veľkého sa zahĺbil do štúdia Svätého písma a rozhodol sa obliecť si rehoľný odev. Začínal u antiochejského biskupa, ale po smrti matky odišiel k pustovníkom, kde šesť rokov v samote študoval bibliu. Po vysviacke za kňaza dvanásť rokov kázal v rodnej Antiochii s obrovským úspechom a získal pomenovanie Zlatoústy. Jeho kázne boli nádherné obsahom. Spôsobom podania priam umeleckým dielom. Ján zostal skromný, nespyšnel. Po smrti patriarchu Carihradu, kde vtedy sídlil cisár, padla voľba na neho. Keďže vedeli, že by funkciu neprevzal dobrovoľne, z Antiochie ho v podstate uniesli. Ako patriarcha Carihradu mal druhé najvyššie postavenie v cirkvi po pápežovi v Ríme.
Vladársky dvor trpko oľutoval svoju voľbu, najmä cisárovna. Ján rozpredal majetok patriarchu, peniaze rozdal chudobným a začal s nápravou skazených mravov v Carihrade. Najprv začal obnovou duchovenstva, potom sa pustil do ďalších spoločenských vrstiev. Osobitne do boháčov, ktorých nútil pomáhať chudobným, keď im hovoril:
"Pre cisára by ste urobili mnoho, pre Boha a pre cirkev by ste nechceli obetovať nič?"
Tí ho znenávideli na čele s nemravnou cisárovnou. Tej sa podarilo intrigami v rade duchovenstva zvolať synódu známu pod názvom Pri dube, kam Jána predvolali na cirkevný súd. Ján im odkázal, že jeho môže súdiť len cirkevný snem. Na to cisárovna dosiahla u cisára vypovedanie Jána Zlatoústeho z Carihradu. Patriarcha na to povedal:
"Nebojím sa, že zahyniem. Čoho by som sa mal báť? Smrti? Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Alebo vyhnanstva? Celá zem patrí Pánovi a všade je môj Boh! Alebo straty majetku? Nič sme si na svet nepriniesli a nič si so sebou nevezmeme. Pohŕdam hrozbami."
Vypovedali ho do blízkej Bitýnie, ale prostí ľudia demonštrovali pred cisárskym palácom. Žiadali návrat patriarchu. Cisárovna sa zľakla rozzúreného davu a cisár Jána povolal späť. Po návrate sa takto prihovoril veriacim:
"Buď chvála Pánovi, to boli slová mojej rozlúčky, keď ma odviedli. Buď chvála Pánovi, týmto vás pozdravujem aj pri návrate. Nech príde hocičo, buď chvála Pánovi!"
Cisárovna nedala pokoj, až kým patriarchu neuväznili. Potom bol znovu vyhnaný do vzdialeného mesta Kukusus v Arménsku, kam ho odvádzali vojaci ako zločinca. Carihradský ľud sa búril. Chrám svätej Sofie a senát vyhoreli.
Tri roky žil v Kukuse, odkiaľ vďaka listom bol neustále v spojení s veriacimi. V jeho prospech u cisára intervenoval pápež z Ríma. Cisár zúril, že Jána neumlčal, nuž ho vypovedal až na Kaukaz s tým, že dvom vojakom, ktorí ho tam mali odvliecť, zaplatili, aby cestou zomrel.
Tri mesiace hnali starého patriarchu mladí vojaci vo dne v noci, až sa 13. septembra zastavili v severnom Turecku pri hrobe svätého Baziliska. Tu sa Ján obliekol do slávnostných bielych šiat. Celú noc sa modlil. Ráno ho vojaci znova hnali na cestu, ale zoslabnutý patriarcha padol na zem. Odniesli ho k hrobu svätého Baziliska, kde v roku 407 naposledy vydýchol vo veku päťdesiatosem rokov.
Ján Zlatoústy sa dočkal rehabilitácie až po nástupe cisára Teodosia. Ten jeho ostatky dal slávnostne priviezť do Carihradu, kde ich vítali, akoby sa vrátil živý. Dnes je pochovaný v Chráme svätého Petra v Ríme.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 12. september - Meno Panny Márie

12. september

Meno Panny Márie

 
        Sviatok mena Panny Márie ustanovil blahoslavený pápež Inocent XI. v roku 1684 z vďaky za víťazstvo kresťanov nad mohamedánmi. V 17. storočí došlo k strašnému ťaženiu Turkov po Európe, ktoré bolo umocnené zradou uhorských šľachticov na čele s Tökölym. Lenže arcibiskup a prímas Uhorska slávny Slovák Juraj Szelepchényi dal podnet pre všetkých veriacich, aby sa v modlitbách utiekali o pomoc k Panne Márii. Zároveň Szelepchényi, ktorého pôvodné meno bolo Slepčiansky-Pohronec, rozdal pred rozhodujúcou bitkou pri Viedni vojakom medailóny s obrazom Panny Márie. Stuhy s menom Panny Márie dal arcibiskup pripnúť na bojové zástavy. S menom Mária sa vrhali vojaci do ťažkej bitky. Turkov bolo do dvestotisíc ostrieľaných bojovníkov. Dva mesiace pohodlne obliehali Viedeň. Ujsť z nej musel tesne pred uzavretím Viedne aj cisár Leopold. Ten poslal posolstvo k poľskému kráľovi Jánovi Sobieskemu s jediným odkazom: "Kráľ, zachráň Viedeň!"
        V tomto meste z tridsaťtisíc obrancov zostalo na žive už len tisícdvesto. Mešťania chodili na spovede a na prijímania Božieho tela. Spoločne sa pripravovali na smrť pod tureckou šabľou. Zle bolo s celou Európu. Zároveň s cisárovým poslom sa zrazu k nohám poľského kráľa hodil aj ďalší posol. Bol od blahoslaveného pápeža Inocenta XI., ktorý Sobieskeho prosil inými slovami:
            "Kráľ, zachráň kresťanstvo!"
            Taká bola v Európe zúfalá situácia. Nik si už nedokázal dať rady s tureckou rozpínavosťou. V rukách mohamedánov bola vtedy východná Európa, Španielsko, malá Ázia a severná Afrika. Očakávalo sa, že po dobytí Viedne sa pod tureckú šabľu dostanú ako porobené národy aj štáty celej západnej Európy. Kráľ Sobieski odišiel do Čenstochovej k zázračnému obrazu čierne madonny Panny Márie. Pred ňou urobil poľský kráľ sľub, že oslobodí kresťanskú Európu pred ničivými nájazdmi mohamedánov. V Krakove sa zastavil pred ďalšími zázračnými obrazmi Panny Márie a so svojim tridsaťtisícovým vojskom zostaveným okrem Poliakov aj z Litovcov, vyrazil na Viedeň. Tu sa stretol s lotrinským vojvodcom a so saským kniežaťom. Spoločne ich privítal cisár Leopold. Pred bojom 12. septembra v roku 1683 sa ráno slúžila svätá omša, na ktorej všetci svorne prosili o pomoc Pannu Máriu.
        Primas a arcibiskup Uhorska Juraj Szelepchényi rozdával medailóny Panny Márie vojakom a stuhy s jej menom priväzoval na bojové zástavy. Celé vojsko sa zmenilo na mariánske. Z hebrejčiny má meno Mária takmer šesťdesiat významov, ale najčastejšie znamená Bohu milá, či Bohom milovaná. Podľa mienky cirkevných otcov toto meno dostala Bohorodička priamo od Boha tak, ako bol priamo od Boha pomenovaný aj Ján Krstiteľ. Mária patrí z ľudských mien k jedinému, s ktorým sa okamžite spája meno Ježiš. Meno Mária sa stalo modlitbou vojakom, ako im to pred bojom nakázal v prejave kráľ Ján Sobieski:         
                "Dôverujeme v Božiu pomoc a ochranu preblahoslavenej Panny Márie! Meno Mária nech je v boji naším heslom!"
             Vojaci útočili na Turkov s heslom: "Poďme smelo na vraha, Božia Matka nás chráni!"
        Turci mali nielen početnú, ale aj lepšie vybavenú a skúsenejšiu armádu. Prehru si ani na chvíľu nepripúšťali. Na konci dňa museli z bojiska utekať. Víťazní kresťania získali aj všetky v Európe nalúpené turecké poklady. Turci sa pri úteku húfne topili v Dunaji. V chráme svätého Štefana sa vo Viedni konala na to ďakovná omša a pápež blahoslavený Inocent XI. zaviedol v celej cirkvi z vďačnosti nad záchranou kresťanstva v Európe slávnosť Mena Panny Márie na 12. septembra a to už od nasledujúceho roku 1684.
 

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 11. septembra 2013

Svätí na každý deň: 11. september - Pulcheria

11. september

Pulcheria

 
Svätá Pulcheria sa zobrazuje v cisárskom rúchu s ľaliou ako znakom panenskej nevinnosti v ruke. Jej život nám pripomína rozprávku. Pulcheria bola totiž dvakrát cisárovnou, bola vydatá, ale celý život bola pannou verná len Bohu.
Narodila sa v roku 399 v Carihrade. Pulcheria znamená v preklade Krásavica. Bola druhou dcérou cisára, ale jej staršia sestra zomrela. Po tejto tragédii zomrel aj jej otec cisár a matka. Pulcheria nemala ešte šestnásť rokov, keď prvýkrát začala zastávať úrad cisárovnej. Bolo to z pozície regentky mladšieho brata, ktorého sa snažila vyučiť v rovnakom kresťanskom duchu, v akom bola vychovaná sama. Za jej prvej vlády napodiv ríša prekvitala. Cisársky dvor sa podobal skôr kláštoru ako panovníckym roztopášnym dvorom iných kráľovstiev. Pulcheria vládla za pomoci múdrych radcov, pričom najviac sa radila s Bohom v modlitbách.
Zakladala opatrovne pre chudobných ľudí a nemocnice pre chorých, aby v ríši udržala mieru sociálnej spravodlivosti. Podporovala stavby chrámov a snažila sa o prevýchovu pohanov na kresťanskú vieru. Tak medzi pohanmi spoznala aj krásnu pannu, ktorú dala vychovať v kresťanskej viere, a aj keď nemala taký urodzený pôvod, nahovorila brata, aby si ju vzal za manželku. Zatiaľ sa Pulcheria postarala o slávnostné pochovanie ostatkov po svätom Jánom Zlatoústom v Carihrade a pre kostol postavený na Kalvárii v Jeruzaleme poslala zlatý drahokamami vykladaný kríž.
Pulcheriu si napriek jej mladému veku vážili mnohí významní muži v spoločnosti a carihradský patriarcha Atticus jej venoval svoj najkrajší spis O viere a panenstve. V tom čase sa aj v piatom storočí ďalej šírili rôzne bludy. Tie otravovali šírenie kresťanstva, ktoré zažívalo prvých sto rokov náboženskej slobody. Pulcheria rozpoznala nebezpečenstvo týchto bludov, za ktorými sa skrývali rôzne nečestné politické úmysly nositeľov a šíriteľov bludov. Preto vydala proti bludárom dôležité zákony a stála pri zvolaní tretieho cirkevného snemu v Efeze v roku 431, čím si medzi bludármi vyrobila mocných nepriateľov.
Tí využili krehkú vieru a naivitu jej švagriny, vtedy už novej cisárovnej, keďže sa vydala za Pulcheriovho brata. Tá dosiahla u manžela a cisára, aby Pulcheriu zbavil úplne vlády a poslal ju z cisárskeho dvora do kláštora. Pulcheria odišla z vlády sama predtým, než by ju bol mohol brat vyhnať. Nikdy sa naňho nesťažovala, ale do kláštora nešla. Bála sa o osud ríše a žila zatiaľ nábožne na periférii Carihradu. Jej obavy boli oprávnené. Bludári zakrátko rozvrátili štátny systém, lebo potrebovali slabého cisára, ktorého by napokon celkom zbavili vlády. Pre ľudí nastali ťažké časy.
Z Ríma zasiahol pápež Lev I. Požiadal Pulcheriu, aby znovu obnovila poriadok v Rímskej ríši vďaka autorite. Pulcheria navštívila brata a cisára. V úprimnom rozhovore mu ukázala priepasť, na ktorej okraji už stál spolu s celým štátom rútiacim sa do občianských nepokojov. Cisár sa zľakol vlastných zlých rozhodnutí a začal s nápravou. Bludárov vyhnal z krajiny, ale náhle v roku 450 zomrel. Jeho manželka a vdova odišla do Jeruzalema, lebo si tiež uvedomila svoje chyby. Cisárovnou sa stala opäť Pulcheria. Mala päťdesiatjeden rokov, ale už nechcela vládnuť sama ako kedysi. Preto sa vydala za vojvodcu Marciána s podmienkou, že aj v manželstve zostane pannou.
Spoločne sa zúčastnili cirkevného snemu v Chalcedóne v roku 451, na čo o dva roky svätá Pulcheria vo veku päťdesiatštyri rokov zomrela. Pochovali ju v kostole svätých apoštolov v Carihrade, kde už odpočívali aj svätci Ján Zlatoústy, Gregor Naziánsky a Flavián.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 9. septembra 2013

Svätí na každý deň: 10. september - Mikuláš Tolentínsky

10. september
Mikuláš Tolentínsky


Pri otvorení procesu blahorečenia svedčilo 381 svedkov zázrakov, aké za života spôsobil orodovaním u Boha svätý Mikuláš Tolentínsky. Tento svätec bol právom považovaný za divotvorcu. Zvláštnu Božiu milosť získal čistotou, silou viery a prísnymi pôstmi. Bol dieťaťom vymodleným od Boha. Jeho rodičia nemohli mať dlho potomkov. Preto urobili kajúcnu púť do mesta Bari k hrobu svätého Mikuláša. Po nej sa im narodil v roku 1245 syn, ktorému dali meno na počesť svätca Mikuláš.
Chlapček bol bezproblémovým dieťaťom. Sám sa snažil napodobniť príklad svätého Mikuláša a už ako sedemročný sa začal postiť. Rozdával jedlo chudobným, ktorých bolo v 13. storočí v Taliansku veľmi veľa. Mikuláš vodieval k rodičom chudobných, ktorých stretol na uliciach, aby sa s nimi podelil o jedlo.
Ako rástol, získaval si úctu nielen doma, ale aj v spoločnosti. Biskup mu zveril výnosné miesto kanonika v chráme v Tolentíne. Tým získal dostatok prostriedkov na podporovanie chudobných, ktorým rozdával zárobok. V tomto chráme počul krásnu kázeň bosého mnícha z rehole svätého Augustína. Na kázni sa mladý Mikuláš presvedčil aj o vlastnom poznaní, že svet je pominuteľný a preto odišiel z postu kanonika. Prihlásil sa do rehole Pustovníkov svätého Augustína. Tu sa snažil v noviciáte nájsť miesto pri pomoci a rozdávaní lásky iným ľuďom najprv umrtvovaním v povinnostiach. Robil najťažšie práce a spával na zemi s kameňom pod hlavou. Potom sa vrátil k postnému spôsobu života, ktorý ešte zdokonalil. Nepostil sa už iba tri dni v týždni, ale začal s úplným postným spôsobom života. Jedával len suchý chlieb a niekoľko korienkov bylín denne. Takto umrtvoval telo a zmyselné žiadosti. Vo veku dvadsaťštyri rokov bol vysvätený za kňaza biskupom z Osimu, ktorým bol svätý Benvenuto.
Onedlho Mikuláš Tolentínsky úplne zoslabol. Začal sám pochybovať o správnosti životného štýlu. Do toho sa pridružilo trápenie z rodiny. Jeho strýko bol predstaveným v inom kláštore a začal synovca prehovárať, aby sa toľko netýral. Aby vstúpil k nemu do kláštora, kde by mohol celkom pokojne žiť. Mikuláš mu povedal:
"Nevstúpil som do rehoľného stavu preto, aby som žil pohodlne."
Modlil sa celé dni za to, aby vedel, či koná správne, alebo má predsa zmeniť postoj. Začínal podliehať predstave, že ani Bohu sa jeho obeta tela nemôže páčiť. Vtedy pri modlitbách získal presvedčenie, ako má pokračovať. Vďaka osvieteniu pochopil, že koná správne. A hoci vyzeral v tridsiatich rokoch na šesťdesiat, žil ešte plných tridsať rokov rovnakým spôsobom. Premohol pokušenia a jeho predstavený provinciál ho posielal neustále z jedného kláštora do druhého, aby slúžil ako príklad sebaovládania pre iných rehoľníkov.
Mikuláša cestovanie mimoriadne vyčerpávalo a tak sa natrvalo usadil v Tolentíne, kde žil tridsať rokov. Počas tohto obdobia sa stal známy ako divotvorca. Boh jeho oddanosť a lásku odmenil množstvom zázrakov, ktoré mu boli dopriate vykonať v mene Ježiša Krista.
Niekoľko dní pred smrťou, keď zomrel ako šesťdesiatročný, sa Mikuláš Tolentínsky od radosti pred blížiacim sa stretnutím s Kristom, veselo smial. Tak sa úprimne tešil na smrť, ktorá prišla 10. septembra v roku 1305. Svätý Mikuláš Tolentínsky radostne zvolal "Otče, do tvojich rúk porúčam svoju dušu," a šťastný zomrel.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)