štvrtok 31. januára 2013

Svätí na každý deň - 31. január: Ján Bosco

31. január
Ján Bosco


 Priam zo sna bol život nášho dnešného svätca Jána Bosca. Narodil sa v horskej osade Becchi na úpätí Álp pri mestečku Castelnuovo d´Asti v roku 1815 ako najmladší z troch synov.
 Otec mu zomrel vo veku 33 rokoch na zápal pľúc. Najmladší Ján sa naučil od starého kňaza čítať na radosť celej dediny, keď za dlhých zimných večerov čítal v zaviatej horskej osade ľuďom knihy, alebo opakoval nedeľné kázne, ktoré sa naučil naspamäť.
 Keď mal deväť rokov, sníval sa mu sen, ktorý dal celému jeho životu cieľ. Videl vystrájať množstvo detí. Najprv im dohováral, ale napokon sa rozhodol biť ich, aby boli ticho. Vtedy sa zjavila záhadná postava a povedala: "Nie tak! Nie násilím! Iba láskavo, ak si chceš získať ich priateľstvo!"
 Na to sa nezbedné deti zo sna premenili na krotkých barančekov a tajomný hlas pokračoval: "Vezmi si pastiersku palicu a veď ich na pašu."
 Po prebudení nedokázal na sen zabudnúť. Presvedčil matku, aby ho poslala do služby k sedliakovi, kde slúžil dva roky. Potom sa vrátil do osady a peši chodil do mesta do školy desiatky kilometrov.
 Za štyri roky s vypätím všetkých síl ukončil základnú školu i gymnázium zároveň. Študoval ďalej aj potom, ako bol vysvätený v roku 1841 v Turíne za kňaza a získal titul don Bosco. Tu v kostole svätého Františka Saleského slúžil v roku 1841 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra omšu. A nemal miništranta. Dnu z ulice vošiel otrhaný chlapec, ktorého kostolník volal, aby šiel miništrovať. Chlapec sa nevedel ani prežehnať. Kostolník ho z chrámu vyhnal.
 Don Bosco poslal kostolníka, nech mu chlapca privedie. Vtedy pochopil zmysel sna. Chlapec bol chudobný ako aj jeho biedni rodičia, nemal školy, nemal vieru, nemal nič. Don Bosco ho poprosil, nech privedie kamarátov z ulice. Začal ich učiť katechizmus, ale zároveň im umožnil sa aj hrať.
 Ľudia sa naňho hnevali, že pri kostole organizuje v nedeľu huriavk, ba aj samotní kňazi naňho nastrojili pascu. Poslali mu koč, ktorý ho mal zaviesť do blázinca. Mysleli si, že sa zbláznil, keď sa venuje chlapcom z ulíc Turína. Don Bosco presvedčil týchto dvoch kňazov, aby do koča ako starší nastúpili prví. Potom za nimi zamkol dvere a kočišovi zakričal, aby šiel rýchlo do blázinca. Tam ich čakali zriadenci, ktorí mali zadržať Dona Bosca, ale keďže ho nepoznali, mysleli si o kňazoch, že to oni sú blázni a zavreli ich. Do večera sa na tejto historke zabával celý Turín a viac už nikomu nenapadlo Dona Bosca považovať za pomäteného.
 Jeho dielo sa rozrástlo po svete. Don Bosco založil na počesť svätého Františka Saleského, v ktorého chráme pochopil zmysel sna z detstva, Saleziánsku reholu, ktorá vychovávala chudobných chlapcov a dávala im možnosť vyučiť sa, aby mali lepší život. Z milodarov na tento účel najprv kúpil kôlňu s pozemkami, potom postavil ústav, dielne, školy a aj tri kostoly, či najväčšiu a najmodernejšiu kníhtlačiareň vo vtedajšom Taliansku.
 Vďaka misiám sa jeho myšlienka zo sna o pomoci chudobným chlapcom rozšírila aj do Ameriky, Ázie a Afriky. Don Bosco napísal desiatky kníh a stál pri založení ženskej časti Saleziánskej rehole nazvanej Dcéry Panny Márie Pomocnice spolu so svätou Máriou Dominikou Mazzarellovou.
 Stal sa otcom tisícov chudobných dievčat a chlapcov, pričom bol sám od narodenia veľmi chudobný a taký aj zomrel 31. januára 1888 v Turíne vo veku sedemdesiatichdvoch rokov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 30. januára 2013

Svätí na každý deň - 30. január: Vincent Pallotti

30. január
Vincent Pallotti


 Ako žil, tak aj zomrel - vraví sa u nás, čo platí aj na Vincenta Pallotti. Tento taliansky svätec zomrel tak, že keď šiel do chrámu, videl chudáka ako mrzne na ulici. Bez rozmýšľania mu daroval vlastný teplý kabát. Potom šiel bez kabáta do spovednice.
 Vincent Pallotti mal vtedy už dávno chýr žijúceho svätca, takže keď v Ríme spovedal, trvalo to celé hodiny. Toľko ľudí čakalo na jeho rozhrešenie. Zatiaľ bez kabáta mrzol v januárovej zime v roku 1850 až dovtedy, kým neodišiel posledný hriešnik a Vincent Pallotti dostal zápal pľúc, na ktorý vo veku nedožitých päťdesiatichpiatich rokov zomrel.
 Skon svätca charakterizuje celý život tohto zakladateľa Spoločnosti katolíckeho apoštolátu. Vincent Pallotti túžil po tom, aby sa všetci kňazi a laici stali apoštolmi. Svoju víziu opísal takto: "Treba rozširovať vieru medzi nekatolíkmi, medzi katolíkmi vieru oživovať, chrániť a doviesť k ďalšiemu rastu. Všeobecnou láskou prispievať k tomu, aby svet poznal, že Boh je nekonečná láska. Každý je povinný spolupracovať na spáse iných podľa možností, pomerov, stavu, postavenia, talentu, vedomostí, pozemských majetkov a podľa daru prírody a milosti. Každý môže v každej situácii voľačo urobiť. Aspoň sa modliť a blížneho dobrým príkladom povzbudzovať. Každý má niekedy a niekde príležitosť konať dobro pre blaho príbuzných, priateľov a známych, či je to už doma alebo na ulici, pri zábave alebo v úrade, pri štúdiu alebo pri remesle."
 Vincent Pallotti toto vyznanie žil. Ukázal nám, aká je pravá obetavá láska ku Kristovi. Jeho Spoločnosť katolíckeho apoštolátu mala aj nepriateľov, ktorí nakoniec dosiahli to, že bola zrušená a zakázaná. Cieľ však zostal. Vincent Palloti ho definoval takto: "Je to všeobecný apoštolát každého. Život Ježiša Krista má byť vzorom apoštolátu pre každého. Ako sú všetci povolaní, ba povinní nasledovať Ježiša Krista, tak všetci, vzhľadom na ich postavenie a stav, sú povolaní na apoštolát, ktorý má byť spoločný každej vrstve ľudí, pre väčšiu Božiu slávu a pre večnú sprásu svoju a iných."
 Po zákaze Spoločnosti katolíckeho apoštolátu založil Zbožnú spoločnosť pre misie, veď okrem zahraničných, sú aj domáce, ba aj vnútorné misie do našich vlastných duší.
 O tom, že apoštolát Vincenta Pallottiho bol naozaj vôľou Božou, svedčí aj tradícia, ktorú tento svätec založil a trvá až dodnes. Ide o veľkolepé slávnosti v kostole Sankt Andrea della Valle v Ríme za zjednotenie s pravoslávnou cirkvou.
 A sedem rokov pred smrťou v roku 1843 založil ženskú charitatívnu spoločnosť misionárok, ktoré sa dnes nazývajú po ňom Pallottinky. Keď bol dieťa, ťažko sa učil. Raz jeho učiteľ o ňom povedal: "Je to malý svätec, ale škoda, že je trocha hlúpy."
 Vincent sa nevzdal, začal sa spolu s matkou modliť k Duchu svätému, čo mu zázračne pomohlo až tak, že sa stal nakoniec jedným z najlepších žiakov školy. Už ako študent teológie sa plne oddal tejto myšlienke: "Boh vo všetkom a vždy!"
 Sám seba považoval za nič, cítil sa byť nehodným, preto sa modlieval k Matke milosrdenstva. Dodnes medzi veriacimi žijú jeho myšlienky, ako šíriť apoštolsky vieru medzi sebou, medzi iných a prijímať pomoc od kňazov, ale aj to, aby kňazi prijímali pomoc od laikov. Ľudia by sa mali stať jeden druhému, medzi sebou navzájom apoštolmi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 29. januára 2013

Svätí na každý deň - 29. január: Sulpícius Severus a Peter Nolaskus

29. január
Sulpícius Severus a Peter Nolaskus


 Mnohí biskupi známi z histórie môžu aj dnes slúžiť za vzor politikom. Tak ako Sulpícius Severus, ktorý sa narodil v 6. storočí vo Francúzsku a stal sa biskupom v Bourges. A tu pôsobil ako ochranca práv občanov proti šľachtickému zdieraniu poddaných.
 Pochytil sa s výbercom daní, keď sa kráľ Dagobert rozhodol, že z mesta Bourges vyžmýka každý frank. Sulpícius bol dôkladný v obrane občanov. Vedel, že výberca daní plní iba príkazy kráľa, nuž sa Severus rozhodol vyjednávať priamo s Dagobertom. Ten zvýšil dane, aby mal čo najviac peňazí na zábavy, nielen na správu ríše. Kto iný mal mocného kráľa umravniť, ak nie biskup?
 Panovníci v tých časoch boli nevyspytateľní. Nebol pre nich problém zlikvidovať aj nepohodlného biskupa. Možno to bol dôvod prečo Sulpícius Severus zvolil zvláštnu, ale svojím spôsobom veselú taktiku. Kráľa vychválil až do neba, že je dobrotivý, múdry a spravodlivý. Lichôtky sa páčia každému politikovi aj dnes. Po nich prešiel Sulpícius Severus k vážnym výčitkám, ako je možné, že taký múdry a spravodlivý panovník sa zrazu správal nerozumne, keď zdieral občanov?
 Dagobert sa naľakal. Nekresťanské dane zrušil a to, čo vybral neoprávnene, mestu vrátil. Sulpícius Severus šiel ešte ďalej, keď požiadal na ďalší rok kráľa, aby mestu dane odpustil úplne, lebo bola krutá zima, ktorú vystriedal všeobecný hladomor.
 Sulpícius Severus mal možno preto taký úspech u kráľa, lebo sám predtým, než bol vysvätený za biskupa, pochádzal z vysokej šľachty. Vedel teda, ako má so šľachticmi narábať. A zasa šľachta na čele s kráľom si biskupa so šľachtickým pôvodom nedovolila ignorovať. A to ani vtedy nie, keď Sulpícius Severus ešte pred vysviackou rozdal celý rodový majetok, ktorý zdedil, chudobným.
 Zároveň si pripomíname aj ďalšieho svätca z Francúzska Petra Nolaskusa, ktorý sa narodil v roku 1182 a zomrel v roku 1249. Jeho životopis sa na našu dobu ako príklad pre iných až tak do detailov nehodí, lebo Peter Nolaskus obetoval život vykupovaniu otrokov z mohamedánskeho otroctva, ktorého už niet, ale sú iné druhy otroctva.
 Mauri z Afriky prenikali do Španielska, kam sa Peter Nolaskus vybral po smrti rodičov z Francúzska a celý majetok venoval na vykupovaniu otrokov z okov. Vykúpil ich niekoľko tisíc, kým úplne neschudobnel. Vtedy prišiel na myšlienku spolu so svätým Rajmundom z Peňafortu založiť Rád Panny Márie de Mercede na vykupovanie otrokov. A Peter Nolaskus sa stal jeho prvým generálnym predstaveným.
 Bolo by to krásne, keby sa dali ľudia aj dnes vykupovať z otroctva. Nie z otroctva fyzického ako v 13. storočí robil sväto Peter Nolaskus, ale z otroctva duševného. Dnes máme v spoločnosti množstvo otrokov závislých na hriechoch. Nevykúpia ich žiadne peniaze a zbierky, vykúpiť ich z tohto otroctva môže len Kristus, ak zabudnú na svoje závislostí, ktoré ich držia v tých najkrutejších okovách.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 28. januára 2013

Svätí na každý deň - 28. január: Tomáš Akvinský

28. január
Tomáš Akvinský


 "Kto je Boh?" Táto nevinná otázka dieťaťa, ktorému zomrela sestrička, keď do nej udrel blesk a rodičia mu povedali, že Boh im ju dal, Boh im ju aj vzal, priniesla svetu jedného z najslávnejších svätcov všetkých čias - svätého Tomáša Akvinského.
 Spolužiaci ho na univerzite v Kolíne prezývali "nemým volom zo Sicílie". Profesor na univerzite svätý Albert Veľký povedal: "Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď sa ozve takým mohutným hlasom, že ho počuje celý svet!"
 Akvinský získal pre svoju múdrosť inú prezývku - Stupor Mundi - teda Div sveta. Narodil sa v roku 1226 v Kalábrii na Sicílii. Zanechal nám monumentálne dielo. Človek sa s ním oboznamuje asi tak, ako keď veriaci vkročí do mohutnej baziliky svätého Petra vo Vatikáne. Dielo Tomáša je chrámom duše obrovských rozmerov. Najznámejším je jeho Summa Theologica, ktorú nedopísal, lebo vo veku štyridsaťosem rokov zomrel.
 Akvinský je Divom sveta aj vďaka životu. Narodil sa v slávnom a mocnom rode. Rozhodol sa, že bude žobravým mníchom - Dominikánom. Oslovilo ho učenie svätého Dominika, ktorému keď pápež ukázal, že Svätý Peter už nemôže povedať, že zlata a striebra nemá, Dominik odpovedal: "Áno, ale nemôže ani povedať: vstaň a choď!"
 Dominikáni boli najchudobnejší zo všetkých rádov. Rodina Akvinských nesúhlasila, aby ich syn bol v hmotnej núdzi. Nahovárali Tomáša, aby sa dal k Benediktínom, ale keď dohovárania nepomohli, dvaja bratia Tomáša chytili a dali ho do väzenia.
 Zavreli ho vo veži, kam mu podhodili na pokúšanie krásne dievča. Tomáš sa neustále modlil. Dievča bolo neodbytné, nuž Tomáš vytiahol z ohňa horiace drevo a vyhnal s ním dievča z veže. Na stenu namaľoval uhlíkom z pahreby kríž a pred ním sa modlil. Pápež intervenoval, aby ho rodina prepustila z väzenia. Nepomohli ani slzy Tomášovej matky, aby jej syn nežil v chudobe. Akvinský bol neoblomný.
 Nakoniec po dvoch rokoch sa mu podarilo z väzenia ujsť vďaka svojim dvom sestrám. Dvaja bratia ho uvrhli do väzenia a dve sestry mu z neho pomohli utiecť. Akvinský mal videnia Ježiša, ktorý sa ho raz v chráme z kríža pýtal, čo si žiada za svätosť a čistotu. Tomáš mu odpovedal: "Teba."
 Spoznal, kto je Boh a nežiadal si nič iné. Keď zomieral, jeden mních sa Akvinského tesne pred smrťou spýtal, ako má žiť. Tomáš mu odpovedal: "Ži stále pod okom a pohľadom Božím!"
 Táto jeho posledná veta, ktorú povedal, sa stala inšpiráciou mnohých duchovných osobností. Takisto ako aj ďalšia Akvinského myšlienka, keď sa ho pýtali, z akých kníh čerpá múdrosti a Tomáš povedal: "Tu je, hľa, moja kniha!"
 Pritom ukázal na kríž. Prednášal na mnohých svetových univerzitách, kde získal prezývku anjelský učiteľ. Tradovalo sa, že sa rozprával s anjelmi. On sám bol anjelom už od detstva, keď rozdával potraviny chudákom zo zámockej špajze tak dôkladne, že správca zámku sa chodil na Tomáša jeho otcovi sťažovať, že často nemal čo predložiť na stôl pred panstvo zo zámku.
 Ostatkom Akvinského sa môžeme pokloniť v Ríme, kde je jeho pravé rameno a v dvoch kostoloch vo francúzskom Toulouse. Akvinský sa pred smrťou vyjadril, že všetko, čo povedal o Bohu, bolo iba jachtanie, a čo o ňom napísal, má hodnotu slamy. Také sú nedokonalé zmysly človeka na to, aby dokázal presne vyjadriť, kto je to Boh.
 Tomáš Akvinský nám v pokore ukázal aj príklad pre nás, že ani my si nemáme myslieť, že sme schopní všetko do detailov pochopiť, aj keď sa o to máme usilovať celý život ako sa snažil sv. Tomáš Akvinský.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 26. januára 2013

Svätí na každý deň - 27. január: Angela Merici

27. január
Angela Merici


 Svätá Angela Merici založila slávny rád Uršulínok, teda rádových sestier, ktoré sa starali o výchovu dievčat. Dnes je samozrejmé, že dievčatá a ženy majú prístup ku vzdelaniu a všetky práva rovnocenné s mužmi. Ale v stredoveku sa ženy nemali ani len kde naučiť čítať, či písať. Najmä, ak boli chudobné.
 Angela Merici, ktorá sa narodila v roku 1474 v mestečku Desenzano na brehu jazera Garda medzi Veronou a Bresciou v Taliansku obetovala život chudobným dievčatám a ženám. Ľudia často túžia po zázrakoch, pričom si neuvedomujú, že zázrakom je už pre nich každé nové ráno.
 Angela však žila pre zázraky. Potom, ako už bola známa z Brescie, kde viedla panny k pomoci dievčatám a ženám, čím sa rapídne zmenili mravy v celom kraji, zatúžila vidieť Svätú Zem. Miesta spojené s Kristom. Vybrala sa tam loďou s pútnikmi z Benátok. Po ceste sa loď zastavila na Kréte, kde zrazu Angela oslepla. Pútnici ju viac nechceli vystaviť nástrahám cestovania a rozhodli sa nechať ju na tomto ostrove. Angela ich uprosila, že jej bude stačiť na celý život aj to, ak sa dotkne miest, kde žil jej nebeský ženích, ktorému obetovala srdce ešte ako dievča, keď mala trinásť rokov.
 Vo veku štrnásť rokov jej zomreli rodičia. Naschvál si natierala nádherne žiarivé blonďavé vlasy smradľavým olejom, len aby sa nikomu nepáčila a nik ju nechcel za manželku. Žila so sestrou u strýka, od ktorého ušli obe do jaskyne v horách, že budú viesť pustovnícky život. Strýko ich našiel a priviedol späť domov. Nebránil im však v ich náboženskej ceste.
 Keď jej sestra zomrela, Angela už bola rozhodnutá a vstúpila do kongregácie, ktorej sestry nežili v kláštoroch, ale medzi ľuďmi. Priamo v rodinách, či na ulici začala hľadať dievčatá, ktoré potrebovali pomoc, aj keď sama nemala nič. Angela Merici bola chudobná a dokázala sa s tým ničím tak zázračne podeliť, že onedlho sa chýr o jej dobročinnosti rozniesol a mešťania v Brescii ju pozvali k sebe, aby sa tu starala o chudobné dievčatá a ženy.
 Preto jej prosbám pútnici nemohli odolať. Bola pre nich veľkou autoritou. Angela mala päťdesiat rokov, ale predsa ju aj slepú vzali do Svätej zeme. Všetky sväté miesta precítila v duši. Pri ceste späť loď opäť zastavila na Kréte. Angela sa šla na pevninu pomodliť a poďakovať Spasiteľovi, že mohla, hoci slepá, vykonať púť. Na kolenách pod krížom, keď sa modlila, z ničoho nič zrazu začala opäť vidieť.
 Taký zázrak urobil Boh na Angele Merici. Ona sa mu odvďačila ďalšími rokmi tvrdej práce, keď počas náboženskej reformácie začali vyháňať sestry z kláštorov. Vtedy Angela už ako šesťdesiatjeden ročná založila Spoločnosť sestier mučenice svätej Uršuly - rád Uršulínok. Stalo sa tak v roku 1535 s cieľom vychovávať ženskú mládež a vďaka náboženskej výchove ju chrániť pred hriechom.
 Generálnou predstavenou rádu sa stala Angela potom, ako ho uznal pápež. Bolo to tri roky pred jej smrťou. Angela zomrela 27. januára 1540 v Brescii, kde je aj pochovaná v kostole svätej Afry. Na Slovensko sa Uršulínky dostali v roku 1676 a vykonávajú tu do dnes veľké dielo spásy.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 25. januára 2013

Svätí na každý deň - 26. január: Timotej a Títus

26. január

Timotej a Títus


Dnešný deň si pripomíname svätcov, ktorých život poznáme z Nového zákona a to z listov svätého Pavla a zo Skutkov apoštolov.

Apoštol Pavol nazýva na viacerých miestach Timoteja "milovaným synom, verným v Pánovi". Pavol spomína aj Timotejovu matku Euniku a jej matku Loidu. Obe apoštol poznal ako hlboko veriace ženy židovského pôvodu, ktoré stretol v Malej Ázii v meste Lystra. Eunika a jej matka Loida boli veriace. Timotejov otec bol pohan gréckeho pôvodu.

Eunika vychovala Timoteja ako príkladného kresťana, takže keď sa v roku 50 vrátil Pavol do Lystry, našiel zbožného mladíka, ktorého vzal so sebou a vysvätil ho za kňaza.

Timotej pomáhal Pavlovi na apoštolských cestách pri šírení kresťanstva. Pavol vysvätil Timoteja za prvého biskupa v Efeze. Apoštol mu napísal dva listy. Vďaka tomu máme o Timotejovom živote informácie v priebehu dvadsiatich rokov, keď mu Pavol okrem iného napísal: "Od útleho detstva poznáš Sväté písmo, ktoré ti môže dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi."

Timoteja v roku 97 v Efeze zabili, lebo sa postavil proti slávnostiam pohanskej bohyne Artemidy. Jeho ostatky sú uctievané v kostole San Giovanni in Fonte v Ríme.

Druhý svätý, o ktorého živote máme informácie od apoštola Pavla je svätý Títus. Ten bol pôvodne pohanom, ktorého priviedol k viere svätý Pavol. Keď sa s Títom stretol o štrnásť rokov neskôr, apoštol ho nazval "pravým synom podľa spoločnej viery," taký bol natešený z premeny Títa vďaka Božiemu slovu.

Dozvedáme sa o tom vďaka Listu Títovi. Apoštola Pavla sprevádzal Títus do Antiochie pri riešení sporu o tom, či majú byť kresťania obrezaní ako židia podľa Mojžišovho zákona, čo sa nakoniec vyriešilo rozhodnutím, že na kresťanov sa neviažu Mojžišove predpisy. Inak by hrozilo, že sa mladá kresťanská obec rozdelí na dva tábory.

Pavol natoľko dôveroval Títovi, že ho samého poslal do veľkého gréckeho mesta vtedajšieho sveta do Korintu, kde už existovala kresťanská obec, aby tu Títus urovnal spory medzi veriacimi. Tí sa rozdelili na Pavlových pokrstených, Petrových pokrstených a Kristových. Môžeme žasnúť nad tým, že Títus dokázal tento vážny bludársky troj oriešok vyriešiť tak, že všetky tri rozhádané strany upokojil.

Nakoniec Pavol ustanovil Títa za biskupa na ostrove Kréta, kam mu aj poslal spomínaný list, ktorý sa nazýva aj pastiersky, keďže Pavol v liste Títa poučuje ako viesť biskupský, teda pastiersky úrad. Na Kréte žili hádaví a bitkárski ľudia, s ktorými mal Títus množstvo práce. Títus šiel na vlastnú apoštolskú cestu do Dalmácie, kam priniesol Slovanom kresťanstvo a potom sa vrátil späť na Krétu, kde zomrel vo veku 94 rokov a bol pochovaný v katedrále v Gore pomenovanej po ňom.

V rokoch 823 a 824 Saracéni mesto zničili a z ostatkov svätého Títa sa zachovala len hlava, ktorú previezli do chrámu svätého Marka v Benátkach, odkiaľ ju vrátili na Krétu až v roku 1966 do metropolitného pravoslávneho chrámu v Heraklione ako prejav túžby vtedajšieho pápeža Pavla VI. po zjednotení západnej Cirkvi s východnou Cirkvou.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 24. januára 2013

Svätí na každý deň - 25. január: Obrátenie svätého Pavla

25. január
Obrátenie svätého Pavla


 Dnes si pripomíname obrátenie svätého Pavla. Mnohí ľudia si nevedomky udalosť pripomínajú hovorovým spojením, že sa niekto obrátil ako Šavol na Pavla. Teda došlo k jeho premene k lepšiemu.
 Zázračné obrátenie Pavla je fascinujúce. Pôvodne šlo o sviatok prenesenia telesných pozostatkov svätého Pavla. Postupne sa zmenil na pamiatku šokujúceho premenenia zúrivého odporcu kresťanov na slávne apoštolské knieža Krista. Pre jeho meno bol apoštol Pavol sťatý v Ríme za krutého prenasledovania, ktoré zaviedol cisár Nero - nero znamená v taliančine čierny.
 Šavol sa narodil v Tarze v Cilícii v Malej Ázii v židovskej rodine, ale mal rímske občianstvo, preto si zmenil meno na rímske Pavol. Študoval u Gamaliela, ktorý bol členom Vysokej židovskej rady, Mojžišov zákon. Preto fanaticky prenasledoval kresťanov, lebo veril, že tak slúži Bohu. Boh sa rozhodol ho obrátiť, ako povedal Ježiš v zjavení Ananiášovi, o čom sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov: "Jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom, aj kráľom, i synom Izraela. A ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno."
 Ježiš sa zjavil Ananiášovi, aby ten šiel Pavlovi, ktorý oslepol, pomôcť. Ananiáš to logicky odmietal, lebo sa Pavla ako fanatického prívrženca židovskej veľrady, ktorý nemal s kresťanmi zľutovanie a vydával ich na mučenie, bál. Svätý Augustín hovorí, že obrátenie svätého Pavla by nebolo, nebyť svätého Štefana. Pavol bol pritom, keď prvého Kristovho mučeníka kameňovali. Strážil šaty vrahov. A Štefan sa pred smrťou modlil za nepriateľov: "Pane, nemaj im to za hriech!"
 Boh si vybral Pavla k ohlasovania evanjelia národom. Lepšie si vybrať nemohol, ak vezmeme do úvahy, ako sa ho pôvodne všade báli. K jeho obráteniu došlo vtedy, keď v horlivosti šiel do Damasku, aby aj tu vyhľadal kresťanov a odviedol ich na potrestanie do Jeruzalema.
 Na ceste takto podľa Skutkov apoštolov zasiahol Boh: "Blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? On odvetil: Kto si, Pane? A ten: Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ, ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť. Muži, čo ho sprevádzali, stáli ako ohromení, lebo hlas počuli, ale nikoho nevideli."
 Pavol oslepol, tri dni nič nejedol, ani nepil, kým sa Ježiš v sne zjavil Ananiášovi a nadiktoval mu adresu, kde nájde slepého Pavla. Nakázal mu, aby naňho vložil ruky a povedal: "Brat Šavol, poslal ma Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, keď si šiel sem, aby si zase videl a aby ťa naplnil Duch Svätý."
 To sa aj stalo a z najväčšieho prenasledovateľa kresťanov sa stal najvernejší apoštol z apoštolov. Všetci ako židia, tak aj kresťania žasli v tých časoch nad týmto zázrakom.
 Veľakrát šlo Pavlovi o život, ale on neúnavne ohlasoval evanjelium, až kým ho v Ríme nestihla mučenícka smrť. Zázrak obrátenia Pavla je zázrakom osobného zážitku, ktorý sa stal verejne pred mnohými svedkami. Táto Božia milosť zrejme padla na Pavla vďaka tomu, že horlivo prenasledoval kresťanov s vedomím, že tak slúži Bohu. Nuž ho Boh oslobodil spod klamného konania a dal mu to, po čom Pavlove srdce vždy túžilo, dal mu životnú cestu pravej služby Bohu.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 24. január: František Saleský

24. január
František Saleský


 Dnes má sviatok svätý patrón tlače a novinárov. Je ním František Saleský, ku ktorému sa hlásia dve rehole. Ženská Navštívenia Panny Márie, ktorú podľa pokynov Františka Saleského založila svätá Jana Františka de Chantal. Druhá mužská rehola svätého Jána Bosca, ktorej členovia sa nazývajú Saleziánmi.
 Patrónom tlače sa stal najmä vďaka udivujúcemu dielu Filotea - Návod k nábožnému životu. Aj v spise Teotimus, čiže Traktát o Božej láske, a v iných knihách dokázal vysvetliť spôsob života pre veriaceho človeka. Pritom zažil časy, keď kázal iba múrom. Tak začal misionársku správu vo Švajčiarsku.
 František Saleský sa narodil 21. augusta 1567 neďaleko mesta Annency v Savojsku, južne od Ženevy. Na misii mu šlo o život. Písal plagáty a vylepoval ich na múry. V nich oznamoval, že je ochotný ísť do debaty s protestantmi. Kňaza, ktorý mal túto oblasť na starosti pred ním, odtiaľ násilím vyhnali.
 O päť rokov sa v silne protestantskom kraji vrátilo ku katolíckej viere až dvadsaťpäťtisíc ľudí. Pritom Saleský sa narodil v bohatej šľachtickej rodine, v ktorej vyrastal v samopašného mladíka. Bol na najlepšej ceste skončiť ako množstvo iných boháčov v dnešnej dobe uzavretých vo svojom egoizme. Uvedomoval si však svoje nedostatky. Preto sa ich rozhodol zmeniť.
 S mladíckou horlivosťou sa upäl na Pannu Máriu a urobil pred ňou sľub čistoty. Bojoval so spurnou povahou tak urputne, že niekoľkokrát bol na pokraji smrti pri pôstoch, ktorými chcel premôcť žiadosti tela. Potom prišiel iný extrém - absolútna ľahostajnosť a apatia.
 Saleský uveril, že Boh ho musel zatratiť už pred narodením, keď ho poslal do bohatej rodiny. Týmto temným myšlienkam sa venoval dovtedy, kým mu pri modlitbe napadla táto myšlienka: "Keby ma naozaj stihol hrozný osud, že by som ťa Bože nesmel v nebi večne milovať, chcem ťa milovať aspoň teraz v pozemskom živote."
 To sa modlil a do duše sa mu vrátila dôvera, že aj on môže byť spasený. Že Boh má dostatok milosrdenstva pre všetkých ľudí, ktoré rozdáva nie podľa spravodlivosti, kto si koľko zaslúži, ale z veľkodušnosti.
 Študoval v Padove právo. Spolužiakom sa nepáčilo, že bohatý mladík odmieta neviazané zábavy. Usilovali sa pošpiniť jeho dušu hriechom. Aj Františkov otec nútil syna do ženby. Saleský dodržal sľub čistoty a dosiahol u otca súhlas, aby ho vysvätili za kňaza.
 Ako tridsaťdva ročný sa stal pomocným biskupom a o tri roky na to ženevským biskupom. Jeho správca domu chcel od neho utiecť, lebo rozdával chudobným aj to, čo nemal. Osobne navštevoval všetkých svojich 450 farností, kde kázal, slúžil omše a spovedal. Raz sa jeden ťažký hriešnik pred ním spovedal úplne ľahostajne a František sa rozplakal. Prekvapený hriešnik sa pýtal, prečo biskup plače? A Saleský mu odpovedal: "Plačem nad tým, že vy neplačete."
 V hriešnikovi sa pohlo svedomie a úprimne oľutoval zlé činy. Saleský ako päťdesiatšesť ročný dostal od vyčerpania pri sprevádzaní kniežacej rodiny Savojských na ceste do Avignonu v Lyone porážku a tu aj v roku 1622 zomrel. Od čias francúzskej revolúcie sú jeho ostatky uložené v Benátkach.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 23. januára 2013

Svätí na každý deň - 23. január: Ján Almužník

23. január
Ján Almužník


 Dnešný deň je pre Slovákov obzvlášť radostný. Pripomíname si veľkého svätca Jána Almužníka, ktorý sa narodil v 6. storočí a zomrel v roku 620 na Cypre. Jeho ostatky sú však uložené v chráme svätého Martina v Bratislave.
 Sviatok svätého Jána Almužníka je preto sviatkom aj Slovákov. Je si čo zo života svätého pripomínať najmä v dnešnej dobe, veď sa k nám pre mnohých ľudí vracajú aj časy biedy a chudoby.
 Ján Almužník sa narodil v zámožnej rodine úradníka. Vzal si za ženu nevestu podľa vôľe rodičov. Mal s ňou viac detí, ale všetky zomreli spolu s jeho manželkou. Jánove utrpenie bolo také veľké, že ho poznali na celom Cypre. Vysporiadal sa s tým tak, že majetok, ktorý zdedil po rodičoch, rozdal chudobným. Začal žiť skromne. Modlil sa a pomáhal, komu ako mohol. Úplne zanevrel na vlastný život. Jeho nešťastie ho priviedlo rozdávať šťastie iným.
 To, že sa s osobnými tragédiami vyrovnal hrdinsky, mu prinieslo veľký chýr svätosti. Keď v Alexandrii bludári zavraždili patriarchu Teodora, veriaci si žiadali na túto funkciu svätca z Cypru. Ján Almužník sa presťahoval do Alexandrie, keďže naňho naliehal aj cisár, aby post prijal. Po zaujatí biskupského úradu sa takto prihovoril kňazom: "Nepatrí sa, aby sme sa viac starali o niečo iné ako o Spasiteľa. Preto choďte po Alexandrii a spíšte mi mená všetkých mojich pánov."
 Kňazi boli prekvapení a pýtali sa, akých má biskup pánov. On im odpovedal: "Tých, čo vy voláte žobrákmi a chudobnými, ja volám pánmi. A za takých ich aj považujem, lebo oni nám môžu pomôcť do neba."
 Spočítali chudobných, ktorých bolo sedemtisícpäťsto. Ján im odkázal, že sa o nich bude starať ako otec. Kláštorom a nemocniciam rozdal osem tisíc dukátov, ktoré našiel v pokladnici biskupstva a všetky svoje príjmy určil chudobným.
 Naplnil do bodky predsavzatie, že ak chce pomôcť chudobným, musí byť chudobný. Tým pohol svedomím bohatých ľudí, ktorí videli, že nový patriarcha si z ich milodarov nič nenechá, a začali ho štedro obdarovávať. Tak získal Ján druhé meno Almužník.
 Z darov postavil k siedmim kostolom v Alexandrii množstvo ďalších, ktorých bolo po jeho smrti až okolo sedemdesiat. Pri kostoloch postavil množstvo nemocníc, chudobincov a sirotincov, ktoré pravidelne finančne podporoval z milodarov - almužien. Jánovi sa takmer po šiestich storočiach podarilo v Alexandrii zaviesť to, čo prežívali prvotní kresťania v Jeruzaleme. Dozvedáme sa o tom zo Skutkov apoštolov, kde sa v štvrtej kapitole píše: "Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné."
 Bol to veľký div zaviesť prvotnú cirkev do bežného života. Ján z Alexandrie musel utiecť pred Peržanmi, ktorí napadli Egypt. Na ceste mu anjel oznámil: "Kráľ neba ťa volá."
 Ján Almužník vedel, čo to znamená a rozhodol sa vystúpiť z lode na Cypre, kde sa narodil. Tam zomrel. Jeho ostatky dostal o osmesto rokov neskôr do daru od tureckého sultána Mohameda II. uhorský kráľ Matej Korvín. Tak sa dostali cez Budín a Mariánku do Dómu svätého Martina v Bratislave, v ktorom sú uložené v striebornom relikviári v kaplnke na severnej strane chrámu.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 22. januára 2013

Svätí na každý deň - 22. január: Vincent

22. január
Vincent


 Svätý Vincent má pamiatku určenú na 22. január. V tento deň v roku 304 zomrel a na jeho pamiatku mal každý rok svätý Augustín kázeň venovanú Vincentovi. Vedeli by sme aj dnes zniesť muky a smrť ako Vincent za vieru v Krista? To z nás nik nemôže povedať s určitosťou. Ale dokážeme obhajovať vieru pri menších sporoch, než akým bolo kruté umučenie svätého Vincenta? Dokážeme stáť na strane Boha len v obyčajnej každodennej debate na pracovisku, alebo aspoň v kruhu rodiny?
 Aj tu to mnohí z nás mávajú ťažké. Často nám napadnú tie správne myšlienky, ale nie vždy ich aj vyslovíme. Buď z hanblivosti, ale možno aj z oveľa horšej vypočítavosti, keď sa nám nechce páliť si prsty pre Boha. Hovoríme si, veď ide len o debatu, nejde o boj na život a na smrť.
 V takých chvíľach nás môže povzbudiť spomienka na Vincenta, ktorý svojmu mučiteľovi povedal: "Ty si kňazom smrti, klaniaš sa modlám z dreva a z kameňa, ale my sa klaniame iba Bohu života a svetla, Bohu jedinému a pravému, a jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Vaši bohovia sú nehybní, nemí, chluchí a slepí, vykresaní z kameňa alebo uliati z kovu, vaši bohovia sú nečistí duchovia, ochrancovia zločinov a neprávostí. Iba nerozumný človek sa im klania."
 Vincenta za tieto slová natiahli na škripec s takou silou, až mu vykĺbili ramená a z bokov mu pritom vytrhávali železnými hákmi mäso.
 Po mučení chcel Vincentov kat, miestodržiteľ cisára v španielskej Zaragoze, aby Vincent ako diakon biskupského chrámu, kde bol kazateľom, vydal na spálenie Sväté písmo. On mu povedal: "Oheň, ktorým chceš spáliť sväté knihy, Boh zapálil pre teba samého. Nech ti pozemský oheň pripomenie ten oheň, ktorým boli zničené mestá Sodoma a Gomora."
 Miestodržiteľ dal za trest Vincenta položiť na žeravý rošt. Predtým svätca natreli masťou a do rán mu nasypali soľ. Keď kat ani takto nezlomil Vincentovho ducha, zhodili svätca do hladomorne, kde ho položili na pichľavé črepiny. Boh dá človeku len toľko trpieť, koľko vydrží. Svätca z hladomorne hneď na to Boh smrťou vyslobodil a Vincent sa narodil pre nebo.
 Jeho kruté muky nám pripomínajú, že tie naše muky, aké prežívame v živote, sú často malicherné a neporovnateľne menšie.
 Vincent sa narodil v kresťanskej rodine rímskeho úradníka pôsobiaceho v odľahlom kúte Rímskej ríše, v Zaragoze. Nežil v centre prenasledovania kresťanov v Ríme, ale aj tak dokázal priniesť najkrajšiu obetu pre vieru - vlastný život. Nezlomili ho v mučiarni, kde statočne vyznal kresťanskú vieru. Možno sa tak stalo preto, že mal dobrého učiteľa. Bol ním svätý Valér, ktorý bol v Zaragoze biskupom. Aj dnes je dobrý učiteľ pre každého žiaka inšpiráciou na celý život.
 Z obety svätého Vincenta sa môžeme posilniť vo viere, veď nás nik nenúti v mučiarni, aby sme Krista zapreli a predsa ho niekedy z pohodlnosti zapierame.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 21. januára 2013

Svätí na každý deň - 21. január: Agnesa

21. január

Agnesa Rímska


Svätá Agnesa Rímska položila mladý život za vieru 21. januára. Narodila sa v roku 290 a zomrela mučeníckou smrťou v roku 304, teda sa dožila len štrnástich rokov.

Do Agnesy sa zamiloval mladík Symfronius a chcel si ju vziať za manželku. Ona ho odmietla s tým, že jej ženíchom je Kristus. Symfroniova láska sa zmenila na nenávisť a mladíkov otec obžaloval Agnesu, že je kresťanka, čo v tých časoch bol rozsudok smrti. Chceli ju prinútiť, aby obetovala v chráme pohanskej bohyni Veste, ktorej slúžili dievčatá - panny, ale Agnesa odhodila tymián, ktorý jej dali ako obetný dar do rúk.

Na príkaz sudcu ju odvliekli do domu hanby, kde ju mali zneuctiť. Podľa legendy Agnesu pred zneuctením zachránil anjel. Nahnevaný sudca ju dal zaživa upáliť. Stal sa zázrak, lebo oheň na hranici sa rozdelil na dve časti a Agnesa nezhorela. Sudca trval na tom, že musí byť popravená. Naopak, ľudia kričali, že sa chcú dať pokrstiť a byť kresťanmi ako ona. To sudcu vyprovokovalo a dal katovi príkaz, aby Agnese odťal hlavu, čo sa 21. januára stalo.

Jej rodičia pochovali dcéru vo svojej záhrade na Nomentánskej ceste za Rímom, kde sa im pri hrobe, keď sa modlili, Agnesa zjavila v zástupe zboru svätých panien - mučeníc. Bola ožiarená nebeskou slávou a na rukách držala malého barančeka a povedala: "Neplačte nado mnou, ale radujte sa, že mi Kristus dal korunu večnej slávy."

Na pamiatku zjavenia sa v Cirkvi zaviedla tradícia. Nad hrobom dala dcéra cisára Konštantína Veľkého vystavať kostol svätej Agnesy. Urobila tak preto, lebo trpela na nevyliečiteľný vred. Vtedy sa dcéra cisára Konštancia rozhodla navštíviť Agnesin hrob, keďže počula o množstve zázrakov uzdravenia, ktoré sa tam udiali.

Pri modlení sa nad hrobom, Konštancia zaspala. Vo sne sa jej zjavila Agnesa, ktorá ju nabádala, aby vytrvala v modlitbách a vo viere v Krista, ktorý ju nakoniec uzdraví. Konštancia naozaj vyzdravela, na čo sa dala pokrstiť, zasvätila sa nebeskému ženíchovi a zomrela ako panna.

V kostole svätej Agnesy každý rok žehnajú dvoch barančekov. Z ich vlny potom zhotovujú pálium, čiže tri prsty široký pás popretkávaný čiernymi a červenými krížikmi. Pália svätí pápež a to pred sviatkom apoštolských kniežat Petra a Pavla. Šály - pália ako znaky úplnej moci arcibiskupského úradu potom Svätý otec daruje novým arcibiskupom a patriarchom.

Pálium získal od Jána Pavla II. pri jeho návšteve Slovenska arcibiskup Ján Sokol v roku 1990, či arcibiskup Alojz Tkáč v roku 2003 pri návšteve Jána Pavla II. Košíc. Diváci to videli na televíznych obrazovkách, z čoho mali mnohí radostný pocit spoluúčasti na tomto dekorovaní šálom z vlny posvätených barančekov z chrámu svätej Agnesy. Tento odznak arcibiskupskej moci vznikol zo zjavenia svätej Agnesy.

sobota 19. januára 2013

Svätí na každý deň - 20. január: Fabián a Šebastián

20. január
Fabián a Šebastián


 V jeden deň si kresťania pripomínajú dvoch veľkých svätcov - mučeníkov pre vieru. Sú nimi svätý Fabián a svätý Šebastián. Obaja Fabián aj Šebastián zomreli v Ríme rukou bezbožného cisára, ktorý prenasledoval kresťanov. Stalo sa tak v treťom storočí, keď ešte boli Kristoví stúpenci považovaní za najväčších nepriateľov Rímskej ríše. Majú spoločný deň smrti a to 20. január.
 Životopisy oboch svätcov - mučeníkov - sú pre nás zdrojom poučenia. Fabián udivuje zvláštnym osudom. Bol roľníkom. Po smrti pápeža Antera sa vybral do Ríma, kde mali voliť nového Svätého otca. A za pápeža bol prekvapujúco zvolený Fabián. Na zhromaždenie veriacich priletel holub, ktorý si sadol na Fabiánovu hlavu. Všetci prítomní uverili tomu, že je to Božia vôľa a tak ho vysvätili za pápeža.
 Zvolenie Fabiána za najvyššieho predstaviteľa kresťanov bol šťastný krok. Fabián spravoval cirkev múdro a s takou vierou, že po štrnástich rokoch sa stal najobávanejším nepriateľom cisára, ktorý sa ho rozhodol umučiť. Fabián zaviedol potrebný poriadok do cirkevnej organizácie, zvolal synodu, na ktorej zosadili v Afrike pôsobiaceho bludného biskupa a posúdil pravovernosť teológa Origena z Alexandrie. Staral sa aj o iné cirkevné provincie, nielen o Rím a všade rozhodoval múdro, veď Origenes sa mu za bludné učenia ospravedlnil.
 Fabián viedol cirkev nie ako roľník z vidieka, ale ako vysoko rozhľadený Svätý otec so schopnosťou rozvíjať obec veriacich aj za prenasledovania pohanmi. Cisár Decius, ktorý dal Fabiána umučiť, rozpútal nové kolo prenasledovania kresťanov.
 Svätý Šebastián bol zasa vojakom cisárskej osobnej stráže. Šebastián sa narodil vo Francúzsku, ale vyrastal v Miláne. Vstúpil do vojska a v roku 283 prišiel slúžiť do Ríma. Stal sa až veliteľom telesnej stráže cisára, ktorému zradca prezradil, že Šebastián je kresťan. Ten si ho dal predvolať a Šebastián sa priznal so slovami: "Ver mi, pane, že nemáš vernejšieho sluhu ako som ja a lepších poddaných ako sú kresťania. Ale mnohých bohov ctiť nemôžem a zotrvávam pri Kristovej viere."
 Cisár sa nahneval. Dal nahého Šebastiána priviazať k stĺpu a vojaci doňho strieľali šípy tak, aby nezomrel hneď, ale až na vykrvácanie z rán. Vojaci nastrieľali do Šebastiána množstvo šípov, ale žiaden nezasiahol životne dôležité orgány. Pri krvácaní z rán upadol do bezvedomia. Vojaci si mysleli, že je mŕtvy. Večer si po mŕtvolu prišla veriaca vdova Irena, ktorá zistila, že Šebastián žije. Vyliečila ho z rán, kým cisár si myslel, že zomrel. On sa zrazu po uzdravení pred cisára postavil a povedal mu: "Prečo prenasleduješ kresťanov? Veď sa proti tebe ničím neprevinili."
 Cisár sa zľakol, keď zbadal Šebastiána živého a zdravého. Šebastián dúfal, že obmäkčí cisárove srdce a tak mu povedal: "Boh ma uzdravil. Uznaj, že všemohúci je iba Boh, ktorému sa klaniame my kresťania."
 Cisár ho však dal znova popraviť. Teraz sa už poistil a utĺkli ho na smrť železnými sochormi. Jeho telo dal hodiť do odpadového kanála, aby ho nik nenašiel. Napriek tomu svätého Šebastiána veriaci našli a pochovali pri hroboch svätých apoštolských kniežat Petra a Pavla na Apijskej ceste v Ríme.

Svätí na každý deň - 19. január: Kanut

19. január

Kanut



V starých príbehoch sa často skrýva inšpirácia pre súčasných štátnych predstaviteľov. Najmä ak sú skutočné. Dnes si pripomíname život svätého Kanuta - dánskeho kráľa, ktorý sa narodil v roku 1040 ako ôsmy syn vládcu Svena III., ale Boh chcel, že po smrti svojho brata Haralda sa stal Kanut vo veku štyridsať rokov dánskym panovníkom.

Svätý Kanut hodnosť neprijal ako príležitosť pre užívanie bohatstiev. Od začiatku kraľovania sa rozhodol, že bude služobníkom poddaných. V 11. storočí túto jeho obetu málokto pochopil. Kanutov brat Olaf sa rozhodol pripraviť proti nemu sprisahanie. Kanut ušiel pred vzbúrencami na dánsky ostrov Fyn. Do mestečka Odensee, kde šiel do kostola svätého Albana, aby tu prijal posledné sviatosti pred smrťou, ktorú predvídal. Tu ho vzbúrenci dohonili a zavraždili, keď sa modlil pred oltárom. Prebodli ho kopijou a v kostole svätého Albana svätého kráľa pochovali.

Stalo sa to v roku 1086, čiže Kanut vládol v Dánsku iba šesť rokov. A smutne skončil život v mestečku Odensee na ostrove Fyn. Práve tu sa v roku 1805 narodil veľký rozpravkár Hans Christien Andersen. Svätého kráľa dali po smrti vykopať a v roku 1095, teda presne 710 rokov pred narodením malého Andersena, preniesť do hlavnej katedrály mestečka Odensee, aby si mohli Dáni lepšie uctiť jeho ostatky. Bol tu pochovaný aj v čase, keď Andersen v Odensee chodil do školy a v tomto tradične rybárskom mestečku, ktoré vždy dýchalo sviežou dánskou čistotou a poriadkom, počúval dávne príbehy svojej domoviny.

K nim neodmysliteľne patrí život svätého Kanuta. Kráľa, ktorý vladársku korunu obťaženú drahokamami daroval kostolu. Pravidelne držal pôst, chodil iba jednoducho oblečený a bez koruny, lebo povedal: "Nepatrí sa, aby klenot slúžil márnivosti, nech je radšej ozdobou posvätného miesta."

Zároveň mal zmysel pre láskavý a poučný ľudský humor. Keď za ním chodili rôzni pochlebovači a vymýšľali si lichôtky, aby sa dostali do jeho priazne, milo ich uzemnil. Raz ho pri prechádzke po morskom pobreží oslovovali ako pána súše a mora. Kanut odpovedal tak, že rozkázal moru: "More, rozkazujem ti, aby si sa zdvihlo a zmáčalo mi nohy!"

Vedel, že nič také sa nestane, aby ho more poslúchlo. Podlízavcov zahanbil. Keď sa more nezdvihlo, Kanut sa obrátil k pochlebovačom a povedal im: "Vidíte, aký som mocný? Moje more ma neposlúcha."

piatok 18. januára 2013

Svätí na každý deň - 18. január: Margita Uhorská

18. január

Margita Uhorská



Mala všetko to, po čom túži väčšina ľudí v živote a predsa, svätá Margita Uhorská túžila po tom, aby to všetko nemala. A podľa toho sa aj správala. Nebolo to ľahké. Narodila sa totiž ako dcéra uhorského kráľa. Bélo IV. ju sám zasľúbil Bohu ešte pred jej narodením, ale v skutočnosti sa obetovať Bohu rozhodla svätá Margita Uhorská sama.

Jej otec neskôr dcéru dvakrát nahováral na vydaj. Raz za poľského a druhýkrát za českého kráľa. Ona oboch nápadníkov odmietla. Nie z rozmaru, ale preto, že sa dávno už ako dvanásťročná rozhodla pre nebeského ženícha a o inom nechcela počuť ani v dospelosti. Odmietala všetky kráľovské dary od otca a chodila oblečená len v najchudobnejších šatách a starala sa o najviac zanedbaných a chorých ľudí. Jej krédom boli tieto vety, ktoré rada opakovala: "Milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Nikdy nebrať ohľad na samoľúbe - ja. Nikdy neopovrhnúť nijakým človekom, ani ho neodsúdiť."

Margita v dobrovoľnej chudobe hovorila: "Keby mi len Pán Boh bol preukázal tú milosť, aby som namiesto kráľovskej dcéry bola dcérou jednoduchého roľníka, vtedy by som mu mohla slúžiť spokojnejšie."

Dievčatká sa po stáročia, ba možno tisícročia hrávajú na to, že sú princezné. A tu sa princezná rozhodla žiť, nie hrať, tak akoby pochádzala z chudobnej roľníckej rodiny. Myslela to úprimne a nešlo o sľub, ktorý dal kráľ, že dieťa po narodení obetuje Bohu. Bélo IV. to urobil v čase, keď Uhorsko vyplienili Tatári. A kráľ musel s manželkou utiecť až do Dalmácie.

Po sľube, aby Boh zachránil aspoň časť Uhorska pred skazou, že za to z vďaky zasvätí čakané dieťa po jeho narodení Božej službe, sa stala nepredvídateľná vec. Zomrel Veľký Chán a vodca Tatárov opustil Uhorsko, lebo sa ponáhľal domov na delenie dedičstva. V tom sa v roku 1242 narodila Margita. Nie je isté, kde sa to stalo. Podľa viacerých teórii je možné, že po Dalmácii sa jej rodičia ukrývali aj na pevných hradoch na Slovensku. Slováci po stáročia majú v úcte svätú Margitu Uhorskú, ktorá sa možno na Slovensku narodila. Kráľ ju dal na výchovu do kláštora k sestričkám Dominikánkam.

Príbeh Krista - Kráľa, ktorý sa obetoval pre všetkých ľudí, dojímalo srdce malej princeznej natoľko, že jej kráľovstvom sa stala túžba po chudobe. Bélo IV. dal postaviť Dominikánkam nový kláštor na dunajskom ostrove neďaleko Budína, v ktorom Margita prežila svoj život a dnes sa volá Margitin ostrov.

Často svoje jedlo rozdávala chudobným a sama držala prísne pôsty. Väčšinou žila len na chlebe a vode, ako väzeň vo väzení. Margita sa hlásila do služby k najodpornejším chorým, len aby nik na ňu neukazoval prstom, že ona je panovníkova dcéra.

Český kráľ jej poslal odkaz, že ju považuje za krásnu. Na to Margita odpovedala, že ak by sa mu mala ešte raz ukázať, dá si radšej odrezať nos. V tejto sebaobete zašla svätá Margita Uhorská tak ďaleko, až sa jej podlomilo zdravie a zomrela len dvadsaťosemročná. Jej tetou bola známa svätica Alžbeta Bratislavská - Durínska, nazývaná tiež Uhorská, ktorej dielo udivuje ešte viac a sviatok má 17. novembra.

štvrtok 17. januára 2013

Svätí na každý deň - 17. január: Anton

17. január

Anton


"Mních je ako ryba. Ryba prestane žiť, keď ju vytiahneš z vody a mních, keď opustí samotu, zahynie," povedal svätý Anton, ktorého sviatok si dnes pripomíname.

Antona volali Veľkým. Dokázal odísť do púšte a žiť odlúčene od ľudí len pre Boha, a vrátiť sa vždy, keď to bolo treba. Narodil sa v roku 251 v strednom Egypte. Žil vyše storočnicu, počas ktorej zažil kruté prenasledovanie veriacich, keď bolo kresťanstvo zakázaným náboženstvom až do roku 313, kedy Milánskym ediktom získalo vďaka cisárovi Konštantínovi slobodu.

Počas prenasledovania sa Anton vybral do Alexandrie v roku 311, keď vrcholila nespravodlivosť na veriacich za cisára Maxima Tráka. Rozzúrení pohania sa svätého Antona ani nedotkli, hoci verejne vzýval Krista. Svätosť Antona odzbrojovala všetkých pohanov.

Len čo sa skončilo prenasledovanie kresťanov, začali zasa rozbroje v cirkvi. Nastúpili bludári. To bol aj dôvod, prečo Anton opustil po druhýkrát púšť. Bludári využívali autoritu svätého Antona a hlásali, že pustovník súhlasí s ich učením. Anton sa osobne bránil opäť v Alexandrii, odkiaľ cisár vyhnal po piatykrát do vyhnanstva Antonovho žiaka biskupa Atanáza. Vďaka svedectvu svätého Antona, ktorý zahanbil všetkých bludárov, cisár opäť povolal z vyhnanstva do úradu Atanáza. Svätý Anton inšpiroval mnohých svätcov, najmä svätého Augustína.

Na začiatku povolania Antona k plneniu Božích povinností bolo evanjelium podľa Matúša, v ktorom sa hovorilo o príhode, keď prišiel k Ježišovi veľmi bohatý mladík, ktorý sa Krista pýtal, čo má urobiť, aby dosiahol kráľovstvo nebeské. A Spasiteľ mu povedal: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!"

Tieto slová akoby Ježiš povedal Antonovi. Mal totiž obrovský majetok, ktorý zdedil po smrti rodičov. Žila už len jeho malá sestra. Pod vplyvom evanjelia Anton majetky predal. Časť peňazí dal u zbožných žien do úschovy pre výchovu jeho sestry a zvyšok rozdal chudobným. Šiel na púšť ako Ježiš. Rozhodol sa ho nasledovať.

Tam v samote sa mu začal zjavovať diabol. Anton zápasil s predstavami až do úplného vyčerpania. Mohol žiť šťastným životom boháča, oženiť sa, zažívať šťastie v náručí milujúcej ženy, či pri výchove detí. On obetoval život Bohu. Nakoniec ako tridsaťpäť ročný odišiel k Červenému moru, kde sa usadil v zrúcaninách starého hradu pri prameni vody. Tu strávil v samote dvadsať rokov. Iba raz za dva týždne mu jeden mních priniesol chlieb. Spúšťal mu ho poza hradby na lane, takže sa nikdy nestretli.

Potom prišli za Antonom učeníci, ktorí ho žiadali, aby ich viedol. Anton nezaložil rehoľný rád, ani nestanovil žiadne pravidlá. Oni sa snažili napodobňovať jeho svätý spôsob života venovaný modlitbám a práci, pri ktorej sa snažili sami si dorobiť chlieb. Podobnú rehoľnú osadu založil aj pri rieke Níl. Po návrate od biskupa Atanáza z Alexandrie, opustil žiakov a usadil sa sám na vrchu Coltzum tristo kilometrov od Nílu spolu s dvomi žiakmi, aby ho mal kto pochovať. Ešte predtým našiel z Božieho vnuknutia v púšti svätého Pavla z Téb, ktorý mal vtedy stotrinásť rokov a pochoval ho.

utorok 15. januára 2013

Svätí na každý deň - 16. január: Arnold Janssen

16. január

Arnold Janssen


Dnešný deň je radostný pre všetkých členov a členky Spoločnosti Božieho slova. Pripomíname si v ňom jeho zakladateľa. Svätý Arnold Janssen sa narodil na nemecko - holandských hraniciach v roku 1837 v mestečku Goch. Najväčšiu slávnosť majú v misijnom dome v dedine Steyl. Tam je centrum Spoločnosti Božieho slova, hoci kým sa tak stalo, zažil Arnold Janssen neuveriteľné množstvo neúspechov. Ich rad bol taký dlhý, že odradil viacerých nadšencov. Iba Janssen nepochyboval, že založenie misijného domu bude mať úspech. Sám o tom napísal dávno predtým, než jeho spoločnosť vznikla: "Či by nebolo dobré, keby sa nemeckí kňazi spojili na založenie misijného seminára? Belgicko, Írsko, Taliansko, Francúzsko už majú misijné semináre, ale Nemecko, táto veľká krajina s mnohými kresťanskými rodinami, nemá dosiaľ ani jeden."

Arnold predtým, než dospel k presvedčeniu o potrebe založenia misijného domu, vykonával misionársku činnosť. Po vysvätení za kňaza prevzal vedenie Apoštolátu modlitby. Šlo o náboženský spolok, ktorého cieľom bolo zjednotiť evanjelikov s katolíkmi. V 19. storočí to bola odvážna úloha pre silného muža. Arnold Janssen bol postavou drobný muž slabej fyzickej kondície. Zároveň učil v seminári a mal na starosti faru. Nakoniec sa všetkých aktivít vzdal v prospech Apoštolátu modlitby. Ten sa z Nemecka šíril do Saska, Sliezska, Čiech, Rakúska a Švajčiarska.

Všetky tieto krajiny navštívil peši často o hlade a smäde, aby slúžil omše za jednotu evanjelikov s katolíkmi. Uzmieriť katolíkov s evanjelikmi bolo nad ľudské sily. Arnold nezúfal. Po návrate z apoštolskej cesty založil časopis Malý posol Božského Srdca, v ktorom pokračoval v apoštolskom diele. Odtiaľ bol už iba krok k myšlienke založenia misijného domu, teda k založeniu Spoločnosti Božieho slova.

Stalo sa tak na sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra v roku 1875 v holandskej pohraničnej dedine Steyl, lebo v Nemecku zúril protikatolícky kultúrny boj. Janssen založil Ústav svätého Michala archanjela, lebo tento anjel ochraňuje všetkých bojovníkov cirkvi na zemi. Do roka stratil všetkých spolupracovníkov okrem jedného a jeho misijný dom nik nebral vážne. V ústave mu chýbal nábytok, bielizeň, jedlo, proste všetko. On ako rektor spával na holej zemi až dovtedy, kým všetci jeho chovanci nemali posteľ. Ak ho niekto navštívil, musel zostať pri rozhovore stáť, lebo nemali dosť stoličiek.

Do ústavu sa hlásilo stále viac nových študentov. Zrazu tam prišli katolícki profesori vyhnaní z Nemecka a Janssenova viera slávila úspechy. Spoločnosť Božieho slova štyri roky po vzniku poslala prvých misionárov do Číny, do Severnej a Južnej Ameriky, či do afrického Zairu.

Onedlho Janssenova Spoločnosť Božieho slova otvorila misijné domy vo Viedni, v Ríme, v Salzburgu, ale aj v Chicagu. Arnold Janssen okrem mníchov založil ženskú odnož rehole, v ktorej boli misijné, ale aj klauzúrne sestry. Keď 15. januára 1909 zomieral, stálo množstvo nových budov v Steyle spolu s dvojposchodovým chrámom archanjela Michala.

Svätí na každý deň - 15. január: Pavol Tébsky

15. január

Pavol Tébsky


Dnes si spomíname na svätého Pavla, ktorý sa narodil v Tébach. Preto je známy ako Pavol Tébsky.

Takmer celý život prežil v skrytosti. Nevedel o ňom nik dlhých vyše šesťdesiat rokov. Žil na púšti v jaskyni. Na kamienkoch si odpočítaval modlitby. Stihol sa za jeden deň odmodliť okolo tristo modlitieb.

Pavol Tébsky pochádzal z bohatej rodiny. Narodil sa v roku 228 a ako šestnásťročný prišiel o oboch rodičov, po ktorých zdedil ohromný majetok. Keďže byť v tých časom kresťanom bolo ako podpísať si vlastný rozsudok smrti, onedlho sa Pavol sám presvedčil, ako chutila nenávisť pohanov.

Udal ho blízky príbuzný - švagor, ktorý chcel po Pavlovi dediť. Udal ho, že Pavol je kresťan. Čakalo naňho popravisko, ak by sa nezriekol verejne viery. A predsa sa dožil takmer stotrinástich rokov života. Za cenu, že ušiel zo sveta plného pohanov bažiacich po majetkoch aj cez mŕtvoly.

Dnes je tiež tomu v mnohých prípadoch tak, že ľudia bez viery idú za majetkom, ktorý si nakoniec aj tak do hrobu so sebou nezoberú.

Pavol ušiel do púšte, kde našiel neznámu oázu. A v nej prežil dlhých šesťdesiat rokov sám. A predsa nebol sám. Bol tam s ním Pán, ktorého zbožne vzýval každý deň.

Až raz k nemu zablúdil svätý Anton, ktorý tiež žil na púšti a mal už deväťdesiat rokov. Pavol vedel, čo to znamená. Poslal Antona, aby šiel späť do svojej pustovne a doniesol odtiaľ plášť, ktorý kedysi dostal Anton od svätého Atanáza. Pavol mu vysvetlil, že do plášťa zabalí Anton onedlho mŕtve Pavlove telo. Keď sa Anton vrátil, Pavol bol mŕtvy. Zabalil jeho telo do plášťa od svätého Atanáza a v ňom ho pochoval.

Antonov pochod púšťou nebol náhodný. Svet o Antonovi vedel, o Pavlovi nemal nik potuchy. Ak by Pavol zomrel skôr, než by ho ktokoľvek našiel, dnes by sme nepoznali tento príbeh. Boh chcel, aby ho našiel práve Anton a podal svetu správu o svätom živote Pavla Tébskeho.

Tento pustovník dokonale izolovaný od sveta netrpel hladom. Každý deň mu v zobáku prinášal havran chlieb. V deň, keď Anton našiel po šesťdesiatich rokoch v púšti svätého Pavla, havran priniesol do oázy dvojnásobnú dávku chleba. Pavol Tébsky túto udalosť popisoval Antonovi ako samozrejmosť. Veď ak tam boli dvaja, musel im Boh poslať dvojnásobný prídel chleba než zvyčajne. Anton nežil úplne odlúčený od sveta. Mal učeníkov a tým po návrate povedal: "Ja biedny hriešnik, som videl pustovníka Pavla žiť ako anjela na zemi, ako keby už bol v raji. On je ten, ktorý oprávnene môže povedať, že nás všetkých predstihol vo svätosti."

Obeta Pavla Tébskeho nebola márna. Boh dal, aby sa zjavila tesne pred jeho smrťou a pamiatka na ňu pretrvala už tisícosemsto rokov. Po jeho vzore vznikla rehola Pavlínov, ktorí sa snažia o umenie neustálej modlitby. Pavlíni pôsobili v minulých storočiach aj na Slovensku a umenie ustavičnej modlitby sa rozširuje medzi veriacimi doteraz.

nedeľa 13. januára 2013

Svätí na každý deň - 14. január: Félix z Noly

14. január

Félix z Noly

Félix znamená šťastný, ale svätý Félix z Noly prežil kruté prenasledovania kresťanov v treťom storočí, keď aj jeho ako už vysväteného kňaza chytili a kruto mučili. To, že nezomrel, bola zjavne len vôľa Božia.

Chceli od neho, aby obetoval pohanským bohom a najmä vyzradil úkryt biskupa Maximusa. Ten Félixa z Noly vysvätil za kňaza a venoval sa mu už od detstva, keď Félix čítal na omši zo Svätého písma. Po vysviacke si ho biskup nechal u seba. Nečudo, že po biskupovej smrti chceli Félixa vymenovať na tento úrad. On sa zdráhal prijať cirkevnú funkciu. Nie zo strachu pred prenasledovaním. Kto prejde očistou bolesti v mučiarni, ten sa tak ľahko nezľakne nových útrap.

Félix bol kňaz a už z tejto funkcie dostatočne dráždil pohanov. Pochádzal z Noly neďaleko talianskeho Neapola a nechcel prijať hodnosť biskupa z vrodenej skromnosti. Z poníženosti pred Pánom. Nečudo, že sa stal na dlhé stáročia v kresťanskom staroveku jedným zo vzorov svätcov schopných za vieru obetovať všetko vrátane života, pritom neočakával na tomto svete za to zásluhy. Félixov otec, ktorý prišiel do Talianska zo Sýrie, bol vojakom. A po jeho cestách sa vybral aj Félixov brat. Félixa vojsko nezaujímalo.

Ubránil sa aj novej vlne prenasledovania, ktorú by už nemusel prežiť. Hrozila mu znova smrť a hoci sa jej nebál, rozhodol sa predsa schovať, aby veriaci neprišli o všetkých kňazov. Márne ho celých šesť mesiacov hľadali. Akoby sa pod zem prepadol.

Ukázalo sa, že doslova, lebo vliezol do studne. O jeho úkryte vedela len jedna žena, ktorá z času na čas chodila k studni a hádzala do nej malé kúsky chleba. Podľa zistení studniarov, na dne týchto jám v zemi vzniká zvláštny astronomický úkaz. Z hĺbky studne vidno aj za bieleho dňa na oblohe hviezdy. Stĺpec vzduchu v presne ohraničenom kruhovom priereze studne vytvára akoby obrovský ďalekohľad. Félix z dna studne mal bližšie k nebesám, než mali pohania.

Po opadnutí vlny prenasledovania, sa vrátil do Noly. Tu ho žiadali veriaci, aby prijal po mŕtvom Maximusovi úrad biskupa, čo odmietol. Z dedičného nemalého majetku mu po prenasledovaní kresťanov zostal len skromný domček. Prenajal pôdu, na ktorej tvrdo pracoval a svoj zisk rozdeľoval chudobným. Zároveň slúžil veriacim ako ich kňaz. Félix z Noly preukázal chrabrosť pri krutom mučení. Prežil aj exil v hlbokej studni. A jeho ťažký život pokračoval, kým on ho znášal so svätou trpezlivosťou a pokorou desať rokov po prenasledovaní až do vlastnej smrti v roku 260.

Nečudo, že sa Félixov život stal inšpiráciou nielen pre veriacich, ale aj mnohých svätých. K neskorším ctiteľom Félixa z Noly patril aj svätý Augustín.

sobota 12. januára 2013

Svätí na každý deň - 13. január: Hilár

13. január

Hilár


"Hľadal som, v čom spočíva pravé šťastie človeka a predstavil som si všetko, po čom ľudia väčšinou túžia. Hojnosť všetkého, čo uspokojuje zmysly. Ale tieto veci nemôžu byť najväčším dobrom pre človeka, keďže sú spoločné aj zvieratám. Uznal som teda za istejšiu mienku tých, ktorí odmietajú rozkoše tela ako nedôstojné človeka a ukladajú mu za povinnosť hľadať šťastie v poznaní pravdy a vo vykonávaní dobrých skutkov." To povedal svätý Hilár, ktorého pamiatku si dnes pripomíname.

Narodil sa ako pohan vo francúzskom Poitiers v roku 315. Známy je tým, že zabránil rozšíreniu bludu arianizmu na Západ, ktorý narobil veľa škôd medzi veriacimi na Východe.

Za neochvejnosť pri hlásaní pravdy bol na tri roky vyhnaný do Malej Ázie. Odtiaľ ho žiadali vyhnať späť do Francúzska, lebo podľa bludárov im tam robil škody. To už bol Hilár biskupom.

Za biskupa bol vyvolený zvláštnym spôsobom, ktorý v nás vzbudzuje úžas, lebo Hilár bol ženatý a mal dcéru. Vypočul všeobecnú žiadosť veriacich a odlúčil sa od telesnej rodiny s tým, že začal uplatňovať okamžitú manželskú zdržanlivosť a nechal sa vysvätiť za kňaza.

Dochoval sa Hilárov list, ktorý písal z vyhnanstva dcére: "Moja drahá Abra, poznám ženícha, ktorého vznešenosť je taká vysoká ako nebo, ktorého krása prevyšuje lesk ľalie a ruže, ktorého pohľady sú jagavejšie ako drahokamy, ktorého ozdoby sú neslýchané skvostné, ktorého bohatstvá by sa nezmestili ani do všetkých kráľovstiev. Jeho múdrosť je nepochopiteľná, jeho sladkosť oveľa väčšia ako plást medu, jeho stud je nezraniteľný, jeho poklady nevyčerpateľné. Tento princ núka svojej snúbenici šaty, ktorých látka vyniká neporovnateľnou jednoduchosťou. Perlu, popri ktorej diamanty zeme, jagavé hviezdy na oblohe, strácajú jas."

Hilárova dcéra pochopila žiadosť otca a zostala pannou. Dnes je vo Francúzsku uznávanou sväticou. Hilár mocnému cisárovi, ktorý ho poslal do vyhnanstva dokázal povedať priamo do očí pravdu. Vladár ho nútil uznať bludné ariánske učenie, lebo cisár túžil diktovať cez bludárov svoju vôľu cirkvi. Hilár cisárovi povedal: "Vy vravíte, že chcete pokoj, nuž nenúťte teda svedomie veriacich do nemožného spojenectva pravdy s bludom."

Hilár sa vrátil domov do Francúzska z vyhnanstva a národ ho oslavoval ako hrdinu. Príklad tohto nebojácneho biskupa priviedol medzi členov cirkvi svätého Martina, ktorý zanechal sľubnú kariéru vojenského veliteľa a vymenil ju za osud budúceho apoštola Francúzska. Dnes je svätý Hilár pochovaný v katedrále nesúcej jeho meno v rodnom meste Poitiers.

Svätí na každý deň - 12. január: Vincent Mária Strambi

12. január

Vincent Mária Strambi

Sviatok dnešného svätca nás núti premýšľať nad vecami, ktoré sa vymykajú bežnému chápaniu. Vincent Mária Strambi sa stal známym ako veselý kňaz, ktorý dokázal kázňami zapaľovať srdcia mnohých vplyvných, ale rovnako aj obyčajných ľudí. Verili mu mnohí svätí, ktorí ho poznali a dali sa pod vedenie Vincenta Máriu Strambiho, ktorý sa narodil v roku 1745 v talianskom Civitavecchiu.

V mladosti bol známy ako šibal s veselou povahou, ale už pätnásťročný prijal predkňazskú tonzúru. Jeho otec bol proti. Pracoval ako lekárnik a predstavoval si iný osud pre syna. Vincent Mária Strambi cítil volanie k rehoľnému stavu. Odmietli ho kapucíni aj lazaristi. Nakoniec ho prijal medzi rádových bratov sám zakladateľ rádu pasionistov svätý Pavol z Kríža. Ten pochopil, čo sa skrýva za veselou povahou Vincenta Máriu Strambiho počas duchovných cvičení - exercícií pred kňazskou vysviackou.

Strambi bol najpopulárnejším kazateľom v Ríme. Tento vtipkár sa stal vo veku päťdesiatichšiestich rokov biskupom na žiadosť samotného pápeža, lebo inak by nikdy neprijal túto vysokú poctu. Funkciu vykonával podľa predchádzajúceho života skromne s cieľom povzbudiť chudobných a chorých. Staval sirotince, starobince, ale aj dievčenské internáty. Záležalo mu na všetkých vrstvách ľudu. Preto zaviedol vyučovanie katechizmu pre dospelých a často osobne viedol omše len pre kňazov, aby mal na ich činnosť vo farnosti čo najlepší vplyv. Obnovil dva ženské kláštory a usiloval sa o návrat niekoľkých rehoľných rádov.

Aj na Vincenta Máriu Strambiho čakalo súženie, keď odmietol zložiť sľub vernosti Napoleónovi. Vypovedali ho do vyhnanstva.

Po páde vlády cisára ako sedemdesiatosemročný presvedčil pápeža, aby ho odvolal z funkcie biskupa. Akoby sa Strambi pripravoval na najväčší div svojho života. Tým bola jeho smrť.

Tento svätec urobil najzvláštnejšiu vec, akú môže urobiť človek. Nečakane začal zomierať Svätý otec Lev XII. Vtedy sa Vincent Mária Strambi úpenlivo modlil k Bohu, aby dosiahol svätú výmenu. Ponúkal Stvoriteľovi svoj život za život pápeža. Sväté priateľstvo Vincenta Mária Strambiho prinieslo zázrak. Boh vyslyšal jeho úpenlivé prosby. Lev XII. sa zázračne uzdravil a žil ešte ďalej šestnásť rokov, kým Vincent Mária Strambi náhle zomrel v januári v roku 1824.

Priateľstvo svätca s pápežom trvalo len štyridsať dní. Iba taký krátky čas stačil Vincentovi Máriovi Strambimu na to, aby si obľúbil práve zvoleného Svätého otca Leva XII. natoľko, až ponúkol Bohu to najcennejšie, čo človek má - vlastný život. A Strambiho obeta priniesla aj svoje požehnané ovocie v podobe ďalších pre cirkev šťastných šestnástich rokov života pápeža.

štvrtok 10. januára 2013

Svätí na každý deň: 11. január: Teodoz

11. január

Teodoz


Je ťažké uveriť slovám evanjelia, že sa nemáme starať o to, z čoho budeme zajtra živí. Každá správa o tom, že je tomu naozaj tak, a že si človek nemá zúfať v žiadnom ťažkom položení, prináša novú nádej a radosť.

O tom je osud svätého Teodoza, ktorý sa narodil v roku 424 v Kapadócii v Malej Ázii. V mladosti odišiel od rodiny, aby nasledoval Krista. Začal žiť na pustom vrchu pri Betleheme. Onedlho ho začali vyhľadávať veriaci a prosiť o duševnú pomoc.

Teodoz túžil po samote, ale Kristus sa obetoval pre ľudí. Tak aj Teodoz pochopil, že nie je na svete sám pre seba. Preto blízko Betlehema na pustom vrchu vybudoval kresťanské spoločenstvo. Jeho základom sa stal kláštor pre mníchov. Potom nemocnica pre chorých, nasledoval starobinec pre starých a tretiu budovu venoval duševne chorým. Štvrtá stavba slúžila pútnikom. Teodoz postavil ešte štyri kostoly. Jeden pre Sýrčanov, druhý pre Grékov, tretí pre Arméncov a štvrtý pre kajúcich pútnikov.

V tomto pútnickom mieste sa musel s mníchmi starať denne o viac ako sto ľudí. Teodoz tak ako radoví mnísi robil všetky najpotrebnejšie veci, pričom najťažšie zo všetkého bolo každý deň zabezpečiť dostatok potravín. Celý komplex postavil z milodarov, ale niekedy sa stávalo, že mnísi nemali čo dať do úst, lebo pod Teodozovým vedením platila zásada, že mnísi mohli jesť len to, čo nechali nimi opatrovaní chorí, starí a pútnici.

A z tohto obdobia pochádza veselá príhoda, keď raz mnísi upadli do zúfalstva, lebo hladných úst bolo priveľa a zásoby žiadne. Niekoľko dní nič nejedli. Teodoz bol pokojný. Mnísi sa mu žalovali, že onedlho hrozí ich spoločenstvu záhuba. Teodoz im povedal: "Boh, ktorý živil Izraelitov na púšti, a ktorý toľko tisíc ľudí nasýtil niekoľkými chlebmi, sa aj nám postará o chlieb. Veď Božia moc a dobrota sa nezmenšila."

Po tomto vyznaní viery sa na druhý deň objavili neznámi dobrodinci bez toho, aby ich o to boli žiadali, a priviezli do pútnického miesta množstvo potravín.

Aj dnes sa ľudia môžu dostať ľahko do situácie, že si začnú zúfať. Nech nestrácajú vieru, tak ako Teodoz. Tento Boží muž dokázal pre vieru aj trpieť.

Cisár chcel rozkazovať aj cirkvi a Teodoza poslal do vyhnanstva, lebo odmietal cisárom uznaný blud monofyzitizmus pochádzajúci od kňaza Eutycha. Podľa neho Kristus nemal ľudskú, ale len božskú prirodzenosť. Keby to tak bolo, nemohol by Kristus trpieť ako človek. Ale Teodoz vedel, že Spasiteľ trpel ako človek, preto dokázal všetkých ľudí spasiť. Tento blud odsúdili aj biskupi na štvrtom všeobecnom sneme v Chalcedone, kde sa v roku 451 uzniesli na tom, že "jeden je Kristus v dvoch prirodzenostiach," v božskej a v ľudskej, ktoré sú spojené bez zmiešania, ale aj bez roztrhania a rozdelenia.

Cisár uznával bludné učenie a jeho prívržencov, lebo chcel vládnuť nad cirkvou. Teodoz šiel radšej do vyhnanstva, než by mal poslúchať cisára. A to aj napriek vysokému veku, veď mal deväťdesiatštyri rokov. Cisár zomrel a Teodoz sa vrátil k mníchom, medzi ktorými žil ešte jedenásť rokov. Zomrel 11. januára v roku 529 ako stopäťročný.

Svätí na každý deň - 10. január: Simeon Stylita

10. január

Simeon Stylita


Svätého Simeona volali "Stylita", čo v preklade znamená stojaci na stĺpe. A tak to bolo. Simeon prežil na stĺpe 37 rokov.

Tento dlhý čas stál na rôznych stĺpoch. Posledných dvadsať rokov života pôsobil postojačky na špici vytvorenom spojením troch stĺpov na pamiatku Najsvätejšej Trojice.

Nik iný ako Svätá Trojica nemohol udržať pri živote tohto svätca, nad ktorým krútili hlavami jeho súčasníci a nad ktorým žasneme aj dnes. Rovnako aj nad tým, keď sa Simeon po vzore Krista rozhodol držať úplný štyridsaťdňový pôst od popolcovej stredy do Veľkej noci.

Celých štyridsať dní nič nejedol, ba nepil! Taký pôst držal každý rok až do smrti, pritom sa pri ňom naučil ešte jednu zvláštnosť, že 40 dní stál, hoci prvýkrát omdlel od vyčerpania, ale neskôr dosiahol túto dokonalosť.

Simeon sa narodil v roku 390 v dedinke Sis na hraniciach medzi Sýriou a Cilíciou. A zomrel na stĺpe vo veku sedemdesiat rokov. Nedalo sa tam ležať, ale iba stáť alebo kľačať. Svätý Simeon za dvadsať rokov stĺp neopustil. Raz za týždeň mu podávali jedlo po rebríku, po ktorom k nemu každý deň vystupovali kajúcni hriešnici. Simeon ich vypočul, poradil im, požehnal ich a pomodlil sa s nimi. Na hlave mal iba čiapku, inak bol na stĺpe vystavený všetkým poryvom počasia. Či pražilo slnko, alebo mrzlo, pršalo, či zúril víchor. Týčil sa na stĺpe ako starozákonný prorok. Bradu mal dlhú až po pás. Bol vysokej postavy.

Modlil sa pravidelne od začiatku noci do druhého dňa do tretej hodiny popoludní. Až potom mal kázne k zhromaždenému ľudu a spovedal hriešnikov. Na svätom Simeonovi sa splnili slová Svätého písma: "Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých."

Ako k tomu u svätého Simeona došlo? Niet hádam veriaceho, ba aj neveriaceho, ktorí by nepoznal slová z Matúšovho evanjelia o blahoslavených. Tieto Ježišove slová počul Simeon v kostole, kam šiel s rodičmi na omšu, keď bol ešte mladým pastierom oviec: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia?"

Simeon tieto blahoslavenstvá chcel náhle osvietený Písmom svätým dosiahnuť. Najprv to skúsil v kláštore, odkiaľ ho vyhnali, lebo mu neverili, že je naozaj taký zbožný. Potom sa nechal prikovať v horách ku skale ako pustovník, na čo mu biskup povedal, že Boh nechce, aby si človek sám obmedzoval osobnú slobodu, ale musí tak urobiť dobrovoľne.

Nuž si postavil stĺp. Bol tam slobodný, mohol zliezť, ale nezliezol, lebo chcel byť blahoslavený. Okolo jeho stĺpu vznikla mníšska osada a stĺp so Simeonom sa stal pútnickým miestom, kde ľudia hľadali vlastnú spásu.

streda 9. januára 2013

Svätí na každý deň - 9. január: Fulgent

9. január

Fulgent


Vo Francúzsku v meste Bourges uchovávajú ostatky svätého Fulgenta. Narodil sa v Kartágu v Afrike v 5. storočí. S ním si pripomíname aj svätého Augustína. Práve štúdium jeho spisov priviedlo Fulgenta na cestu svätosti. Ako keď sa zapáli pochodeň od inej pochodne.

Svätého Fulgenta nazývali aj druhým Augustínom. To preto, že po Fulgentovi zostali spisy podobnej duchovnej hĺbky, čo je na jeho osude veselé a napĺňa nás radosťou. Nebyť príkoria, ktorého si užil od Kartáginského kráľa, neboli by možno dnes Fulgentove spisy. Kráľ totiž poslal Fulgenta do vyhnanstva na Sardíniu spolu s ostatnými biskupmi, ktorí sa vzbúrili proti tomu, aby vladár rozhodoval, ktorý biskup má byť vysvätený. Kráľ sa vyžíval v teologických dišputách a tak zo Sardínie pozval z vyhnanstva späť do Kartága najzbehlejšieho teológa Fulgenta. Vládca sa obával stretnutia s vyhnancom, nuž si s ním iba písal. Kráľ zomrel a Fulgent sa mohol spolu s ostatnými vyhnanými biskupmi vrátiť na svoje posty.

Fulgent sa takmer biskupom nestal a to ani kňazom, lebo mu v mladosti zomrel otec. Zostal mu ešte mladší brat a matka. O nich sa musel starať. Mal uľahčenú pozíciu, lebo jeho otec bol bohatý. Fulgent dokázal majetky spravovať tak, že si mohol pokojne žiť až do smrti. Táto cesta ho však nelákala.

Pod vplyvom kresťanstva, ku ktorému sa hlásil, začal obmedzovať hostiny. Definitívne sa so svetom rozišiel po prečítaní diela svätého Augustína a jeho výkladu žalmu číslo 36, ktorý hovorí o hriešnikovej zlobe a Božej dobrote. Poznanie Božej pravdy priviedlo Fulgenta k tomu, že celú správu majetku prepísal na brata a on sa zaradil medzi chudobných mníchov. S tým nesúhlasila Fulgentova matka, ktorá šla za biskupom s ponosou, že cirkev vždy ochraňovala vdovy a teraz jej vzala syna. Fulgent už začal rozmýšľať, že sa vráti k matke, keď si v tom spomenul na Spasiteľove slová: "Kto miluje otca a matku viac ako mňa, nie je ma hoden."

Fulgent bol vo vlastnej chudobe a viere k Bohu ochotný vzdať sa aj celého sveta. Preto sa rozhodol utiahnuť na málo obývaný ostrov. Lenže biskup Fulgenta vysvätil za kňaza, aby ho mohol udržať medzi ľuďmi. A nakoniec bol vysvätený za biskupa. Šlo o riadenie osudu, lebo ak by sa tak nestalo, nemal by kto brániť pravú vieru pred poblúdeným kráľom.

Tesne pred smrťou vo veku šesťdesiatichpiatich rokov si Fulgent dal zavolať kňazov. Odovzdal im všetky peniaze, čo ešte mal pri sebe s tým, aby ich rozdali po jeho smrti chudobným, až potom spokojne zomrel.

utorok 8. januára 2013

Svätí na každý deň - 8. január: Severín

8. január

Severín


"Boh sa milostivo postará o svojich verných, ale ty svoje skazené obilie vysypeš do Dunaja. Preto choď a pomôž chudobným, kým je čas!" Tieto prorocké slová povedal svätý Severín bohatej vdove, ktorá ukrývala veľké zásoby obilia počas krutej zimy v 5. storočí vo Viedni.

A tieto Severínove slová si pripomíname pri jeho sviatku aj po 16. storočiach odkedy ich vyslovil, lebo po nich sa stal zázrak. Vdova sa zahanbila a obilie rozdala zadarmo chudobným, hoci pôvodne v čase veľkého hladu chcela na ňom zarobiť.

Podobne sa vdove prihovárali aj iní ľudia, ale ona sa zahanbila až potom, ako ju pokarhal svätý Severín. Severín bol pustovník, ktorý odmietal cirkevné funkcie, hoci ponuky sa k nemu hrnuli. Nemal záujem o biskupské stolce. Pôsobil na území dnešného Rakúska ako laik, kde hlásal evanjelium skutkami. Staral sa o chudobných a všetky dary, čo dostal, im rozdal.

Raz k nemu prišla skupina mužov. Jeden z nich sa do jeho chatrče ani nezmestil, taký bol obrovský a oblečený v koži. Severín mu povedal, že síce teraz je oblečený v koži, ale onedlho ho v Taliansku oblečú do zlata a purpuru a dodal: "Staneš sa panovníkom toho ľudu."

Tento muž nebol z kráľovskej rodiny, takže na trón nemal rodový nárok. A predsa sa stalo, čo povedal Severín. Keď sa Odoaker stal kráľom, spomenul si na pustovníka v Rakúsku a napísal mu, že si môže priať čokoľvek, čo si zažiada. Severín mu odpovedal, aby prepustil na slobodu všetkých zajatcov z vojny, ktorú Odoaker viedol, a aby sa všetci ľudia vypovedaní do vyhnanstva mohli vrátiť do vlasti. Severínova žiadosť bola splnená.

Takú obrovskú mal moc chudobný pustovník, ktorý hlásal evanjelium skutkami, keď si bral príklad z epištol svätého Pavla. V nich apoštol Pavol nabádal radových kresťanov, aby šírili Božiu lásku rovnako ako apoštoli. Severín sa o to snažil. Napomínal panovníkov, zastával sa odsúdených, žiadal pre ne milosti a mocní ho počúvali.

Keď 8. januára v roku 482 zomieral, bolo pri ňom veľké spoločenstvo zbožných mužov, ktorí sa snažili žiť podľa jeho príkladu. Mal len jedno želanie, aby ho pochovali v Taliansku. Keďže o Severínovom pôvode sa veľa nevie, je možné usudzovať, že pochádzal z Talianska. Je pochovaný v Neapole.

Tento apoštol Rakúska ako ho dnes volajú, prišiel do alpskej krajiny po smrti hunského krvilačného vodcu Atilu v roku 453. Severín akoby zázrakom prišiel práve včas, aby ľuďom tej doby ukázal pravú cestu. Je to zázračný príchod Severína, ktorý zjavne nebol poslaný žiadnym cirkevným či svetským vládcom, ale prišiel z vlastnej vôle. Účinkoval v Rakúsku veľmi skromne, ale s o to väčšou silou, z čoho sa môžeme dnes tešiť, veď kresťanstvo na Slovensko prenikalo aj vďaka nemu.

pondelok 7. januára 2013

Svätí na každý deň - 7. január: Rajmund z Peňafortu

7. január

Rajmund z Peňafortu



Keď svätý Rajmund z Peňafortu, na ktorého si dnes spomíname, zomrel, mal sto rokov. Už ako šesťdesiatročný žiadal pápeža o oddych, lebo cítil, že mu ubúdajú sily. A Svätý Otec ho uvoľnil zo služby pre Svätú stolicu, aby si Rajmund ešte užil rodné Španielsko. Koho skoro pochovávajú - bude dlho žiť - vraví slovenské porekadlo.

Tajomstvo Rajmundovho života spočíva v poznaní, čo je dôležité. Rajmund nešiel priamočiaro do Božej služby. Vyštudoval s vynikajúcim prospechom katedrálnu školu v Barcelóne a tu zostal prednášať filozofiu. Rajmund sa stal ozdobou 13. storočia učenosťou, ktorá inšpirovala mnohých. Aj svätého Tomáša Akvinského, ktorého Rajmund priviedol na myšlienku napísať štyri známe knihy Summy proti pohanom.

Rajmund bol advokátom. Na vychýrenej právnickej fakulte v talianskej Bologni obhájil hodnosť doktora obojakého práva. Tu zasa učil študentov zadarmo. Senát sa obával, že o slávneho profesora prídu, nuž mu schválili plat z verejných prostriedkov, hoci profesori na univerzite mali príjmy od študentov. Tie Rajmund odmietal.

Prijal pravidelný príjem za vyučovanie od univerzity len preto, že z peňazí podporoval jedného kňaza a chudobných. Rajmund nebol kňaz, ale učiteľ a aj tak bol ozdobou Cirkvi.

Biskup z jeho rodnej Barcelóny ho presvedčil, aby sa vrátil do Španielska, ktoré stáročia trápili Mauri. Tí tisícky kresťanov surovo vraždili a odvliekali do otroctva do Afriky. Na Rajmunda mal osobitné želanie pápež, aby sa vrátil do Barcelóny a dozrel nad výchovou mladého kráľa Jakuba I. Rajmund sa stal v Bologni svedkom zázrakov svätého Dominika.

Do Barcelóny prišiel so skupinou mladých mníchov Dominikánov. Nakoniec v neskorom veku ako štyridsaťsedem ročný vstúpil do rehole svätého Dominika. Slávny profesor Bolongskej univerzity ponížene slúžil podľa regúl rádu často mladším Dominikánom s takou horlivosťou, až ho žiadali, aby skúsenosti zúročil v príručke pre rehoľných spovedníkov.

Z profesora sa stal mních, ktorý udivoval úsilím v prospech kresťanstva v Španielsku v čase jeho najväčšieho utláčania pohanmi Maurami. Aj na tých našiel Rajmund liek. Začal učiť mníchov hebrejsky a arabsky, aby mohli medzi Maurami a Židmi hlásať kresťanstvo v Afrike, čo sa stretlo s nečakanými výsledkami.

Pápež si Rajmunda vyvolil za spovedníka a povolal ho do Ríma. Rajmund bol v prvom voji Svätej stolice, nuž nečudo, že v šesťdesiatich rokoch života ochorel a hoci ho pápež chcel vysvätiť za arcibiskupa, Rajmund ho požiadal o možnosť vrátiť sa k rehoľnej chudobe. Dôležitou súvislosťou Rajmundového života je fakt, že sa narodil v bohatej šľachtickej rodine, ktorá bola v príbuzenskom pomere s kráľovskou rodinou.

Rajmund miloval chudobu a čistotu. Nečudo, že keď zomrel, za jeho truhlou kráčali ako šľachtici a celý kráľovský dvor, tak aj kňazi a najmä zástupy oslobodených otrokov, pre ktorých založil Rajmund špeciálnu reholu, kde sa zbierali peniaze na ich výkupné od Maurov.

nedeľa 6. januára 2013

Svätí na každý deň - 6. január: Zjavenie Pána - Traja králi

6. január

Zjavenie Pána - Traja králi

Kto boli Traja králi, ktorí sa prišli pokloniť narodenému Ježiškovi do Betlehema, sa nevie. Podľa dobových tradícii boli skôr tromi mudrcmi. Vtedy totiž na Východe, odkiaľ prišli, ako sa hovorí v evanjeliu, mali králi ako panovníci národov nad sebou mudrcov. Títo mudrci alebo aj mágovia boli viac ako králi, lebo kráľom prikazovali, čo majú robiť.

Taká bola tradícia na Východe pred tisícročiami, keď odtiaľ prišli do Betlehema traja neznámi cudzinci. Nevie sa ani, či boli naozaj traja. Viacerí cirkevní predstavitelia ako svätý Ján Zlatoústy či svätý Augustín uvažovali nad tým, či neboli šiesti, deviati, alebo dvanásti. Šli sa pokloniť židovskému kráľovi. Zjavili tak fakt, že na svet prišiel Pán.

V tom čase bola na Východe tradícia, že ak sa stretli rovnocenne postavení muži, objali sa. Ak tomu tak nebolo, nuž nižšie postavený muž si kľakol a poklonil sa vyššie postavenému. A to sa stalo v jasliach.

Traja mudrci z Východu sa prišli pokloniť narodenému Kráľovi. To, že tak urobili, hoci neboli zo židovského národa, až natoľko historikov neprekvapuje. Aj u pohanských národov sa vtedy udržiavala tradícia, že raz sa narodí Osloboditeľ ľudí spod hriechu.

Fakt, že ich priviedla ako tvrdili hviezda, poukazuje na to, že boli mudrcmi. Mudrci sa ako jediní zaoberali prírodnými vedami a pozorovaním hviezd. Z akéhosi pre nás neznámeho presvedčenia prišli na to, že na oblohe sa objavila hviezda, ktorá znamená príchod toho, ktorého očakávali Židia ako Mesiáša a pohania ako Osloboditeľa. Preto sa rozhodli za hviezdou putovať.

Zastavili sa v Jeruzaleme, kde sa pýtali vládcu Herodesa na narodeného kráľa. Krutý Herodes sa ich snažil oklamať, keď im kázal, aby prišli za ním, až kráľa nájdu, aby mu povedali, kde je, aby sa mu aj on mohol ísť pokloniť.

Trom mudrcom z Východu sa vo sne zjavil anjel a varoval ich pred návratom z Betlehema k Herodesovi. Ten, keď prišiel na to, že ho mudrci oklamali a odišli inou cestou, dal povraždiť v Betleheme všetkých chlapcov od dvoch rokov nižšie.

Tieto nevinné detské obete si pripomíname ako prvých kresťanských mučeníkov 28. decembra v samostatnom sviatku, ale spomíname na nich aj dnes.

Ježiška nenašli, lebo Panna Mária so svätým Jozefom ušli do Egypta, ako im v zjavení prikázal anjel. Na Východe dnes slávia nielen Zjavenie Pána, ale aj pamiatku Ježišovho krstu v rieke Jordán. Ide tiež o známu časť evanjelia, keď sa Kristus nechal pokrstiť svätým Jánom Krstiteľom, hoci ten sa zdráhal tak urobiť, lebo podľa svojich slov nebol hoden Ježišovi rozviazať ani remienok na obuvi. Kristus na tom trval, lebo to bolo spravodlivé a vtedy sa otvorili nebesia, odkiaľ zostúpil na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a ozval sa hlas hovoriaci: "Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie."

Na Východe sa dnes slávi aj sviatok Ježišovho prvého zázraku. Na popud svojej Matky Panny Márie, premenil na svadbe v Káne Galilejskej vodu na víno, čím o sebe vydal Božské svedectvo a ako hovorí svätý Ján v evanjeliu, "zjavil svoju slávu".

V 12. storočí kancelár parížskej univerzity Peter Comestor pomenoval Troch kráľov ako Gašpar, Melichar a Baltazár na znak toho, že mudrci priniesli tri dary - zlato, kadidlo a myrhu.

Na troch kráľov zredukoval počet mudrcov svätý Gregor Veľký podľa počtu prinesených darov. Traja králi prišli do Betlehema pokloniť sa narodenému Ježišovi. Iste by tak neboli urobili, keby na to nemali dostatok vlastných pohnútok. Že sa tak stalo, svedčí aj dôkaz - vraždenie neviniatok kráľom Herodesom. Obeť týchto nevinných detí nebola márna. Dnes svedčí ako dôkaz príchodu pohanských mudrcov. A príchod týchto mudrcov zasa svedčí o tom, že Ježiš Kristus prišiel ako Vykupiteľ pre všetkých ľudí vo všetkých národoch sveta.

sobota 5. januára 2013

Svätí na každý deň - 5. január: Ján Nepomucký Neumann

5.január

Ján Nepomucký Neumann


"Svet sa obráti skôr modlitbou ako všetkými inými prostriedkami," v to veril Ján Nepomucký Neumann z českých Prachatíc, ktorý zomrel v chýre svätosti v Spojených štátoch amerických ako biskup vo Philadelphii.

Keď sa stal v Amerike biskupom, mnohí tomu neverili. Tak hlboko bol duchovne pokorný. V Prachaticiach sa narodil v roku 1811. Bola to doba vysťahovalectva do Ameriky. Ján Nepomucký Neumann cítil dopredu, že jeho misionárskym dielom sa stane Nový svet. Vybral sa tam po skončení teologických štúdií v Prahe, aj keď nebol vysvätený, na vlastnú päsť s dvesto frankami vo vrecku.

Z tohto dobrodružstva máme správy z prvej ruky, lebo si písal denník a v ňom aj tieto slová: "Vidí sa mi, akoby neviditeľná ruka bola v tejto hre. Ale mne sa nič nestane, lebo som tvoj a ty si všemohúci! Stojím na hraniciach nebezpečnej krajiny a nemám iného vodcu ako teba! Pochodím jedno, dve, tri americké biskupstvá. Budem žiadať iba to, aby som mohol pracovať pre opustené duše, nemecké alebo indiánske, aké budú. Ak ma nik neprijme, utiahnem sa na púšť a budem robiť pokánie za svoje hriechy i za hriechy iných."

Ján Nepomucký Neumann sa nemýlil. Naozaj akoby bola neviditeľná ruka v hre jeho života. Len 1. júna 1836 ako dvadsaťpäťročný vystúpil v New Yorku z lode a už bol 25. júna vysvätený za kňaza. Dostal jeden z najťažších úsekov na spravovanie pri Niagarských vodopádoch, kde neboli diaľnice, železnica, ani štrkové cesty, ale len bažiny, močiare a lesy. Cez ne sa Ján Nepomucký Neumann predieral a navštevoval odľahlé samoty, aby pracoval na záchrane duší.

Vyčerpaný od únavy raz odpadol. Ujali sa ho kňazi redemptoristi, ktorí mu ukázali novú cestu - žiť v kňazskom spoločenstve. Ján Nepomucký bol o sedem rokov na to v roku 1847 predstaveným všetkých redemptoristických kláštorov na území Spojených štátov amerických. Mal 36 rokov. Vydal Malý katechizmus a potom Veľký katechizmus s desiatkami vydaní, či Biblické dejiny. Navrhli ho na biskupský stolec vo Philadelphii, na ktorý zasadol v deň štyridsiatich prvých narodenín.

Z Čiech odišiel tajne a tajne sa tam chcel vrátiť na návštevu za otcom, keď sa v roku 1854 zúčastnil v Ríme na vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Tajný návrat sa mu nepodaril. Z Čiech odchádzal ako vysťahovalec a vracal sa ako biskup, ktorý v Spojených štátoch vystaval viac ako osemdesiat kostolov a kaplniek, pričom založil viacero nemocníc a sirotincov.

Najväčšie dielo Jána Nepomuckého Neumanna žije v Amerike dodnes. Je ním navrhnuté a vedené cirkevné školstvo. Jeho systém katolíckych škôl už ťahá druhú storočnicu existencie.

Vo vlasti mu pripravili veľkolepé privítania. Po návrate do Spojených štátov o šesť rokov neskôr ako štyridsaťosem ročný zomrel náhle uprostred práce na ulici na srdcový infarkt. Právom o ňom hovorili, že v biskupstve žiaden kňaz nestrávil toľko hodín v spovednici ako sám biskup. Ovládal osem jazykov a rád sa na túto výhodu odvolával, aby mohol byť farníkom čo najbližšie. Po nociach písal knihy a pripravoval plány, pričom spával väčšinou nad nimi na pracovnom stole.

piatok 4. januára 2013

Svätí na každý deň - 4. január: Angela z Foligna

4. január

Angela z Foligna


Zo sviatku Angely z Foligna sa máme prečo radovať. Angela žila dlhý čas v hlbokom hriechu. Zbavila sa však hriešnych pút. Keď to dokázala taká hriešnica, akou bola Angela z Foligna, prečo by to nezvládli aj iní?

Angela z Foligna zanechala návod, ako sa hriechov zbaviť. Jej život nám svieti príkladom už dlhé stáročia na ceste obrátenia od zatratenia a hriešnosti k svätému životu.

Angela sa narodila neďaleko Assisi v Taliansku vo Foligne v roku 1248. Jej rodičia boli veľmi bohatí. Mysleli si, že ich dcéra nepotrebovala už nič. Všetko jej dovolili a dali okrem toho najvzácnejšieho - seba samých.

Z Angely vyrástla arogantná slečna. Už v mladosti zažila hriešnu lásku s rovnako rozmarným mužom, za ktorého sa aj vydala. Angelin manžel žil rovnakým životom po sobáši a Angela si tiež nerobila starosti pre neveru, takže sa jej narodilo viac detí, ale všetky jej zomreli. Na dôsledky neviazaného života zomrel aj jej muž.

Angela ako vdova bola mladá a pekná žena. Pocítila hlas svedomia. Rozhodla sa pre svätú spoveď. V chráme už nemala odvahu priznať sa k hriechom. Takto pristúpila aj k svätému prijímaniu. Ale svedomie sa jej oklamať nepodarilo. Čoskoro bola úplne zúfalá, až sa začala vrúcne k Bohu modliť s prosbou, aby jej dal spovedníka, pred ktorým si dokáže otvoriť srdce. Vtedy sa jej zjavil svätý František z Assisi a ubezpečil ju, že jej žiadosť bola vyslyšaná.

Na druhý deň stretla svojho príbuzného farára Arnolda, ktorý bol františkánom. Angela pochopila, že je to on. Arnold sa stal svedkom premeny veľkej hriešnice na veľkú sväticu. Verne zapisoval jej videnia a po smrti Angely zostalo množstvo svätých spisov dokazujúcich, ako Boh miluje hriešnikov, ktorí sa rozhodnú obrátiť. Angela bola stratená v množstve hriechov a predsa sa jej dostalo od Krista toľko pozornosti, keď sa jej viackrát za život zjavil. V evanjeliu podľa Lukáša sa píše to, čo sa vzťahuje na Angelu z Foligna: "V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatdeviatimi spravodlivými, ktorý pokánie nepotrebujú."

Angela zomrela 4. januára 1309 vo veku šesťdesiatjeden rokov v chýre svätosti. Na jej ceste čakalo vykúpenie v podobe množstva obetí, ktoré musela podstúpiť. To nebolo len zrieknutie sa hriešneho sveta, ale aj zrieknutie sa samej seba. Musela svetu odumrieť. Preto v čase zlomu rozdala celý svoj obrovský majetok chudobným, aby ju nič nepokúšalo. Aj tak ju zrádzalo jej hriešne telo. Musela bojovať proti jeho žiadostiam.

Raz sa jej v zjavení Ježiš spýtal, čo si žiada za toľké obetovanie sa. Povedala mu: "Ani zlato, ani striebro, ani keby si mi ponúkol celý svet, zriekla by som sa ho, lebo nechcem iné, iba teba."

štvrtok 3. januára 2013

Svätí na každý deň - 3. január: Genovéva

3. január

Genovéva


Celý život svätej Genovévy, ktorú si dnes pripomíname, sa jej rôzni ľudia snažili pokaziť povesť. Pre hlúpe klebety ju viackrát chceli popraviť.

Svätá Genovéva je patrónkou Paríža a dožila sa 80 rokov. Bola predurčená na veľké veci už od šiestich rokov. Vtedy jej biskup z Auxerre a neskorší svätý Germán daroval medený peniaz s obrazom Ukrižovaného. Genovéviným rodičom povedal, že ich malú dcéru si vyvolil Boh "ku svätosti a posväteniu iných".

Genovéva ako pätnásťročná zložila sľub čistoty a odvtedy žila v Paríži životom pustovníčky. Jedla len dvakrát do týždňa vo štvrtok a v nedeľu, ale len chlieb a vodu. Zo soboty na nedeľu každý týždeň celú noc prebdela pri modlitbách a od Troch kráľov každý rok až do Zeleného štvrtka na Veľkú noc nevychádzala z izby. Žila pustovnícky život v ruchu metropoly.

Predstavme si, že by dnes niekto v Bratislave, v Žiline, či v Nitre alebo v Košiciach a v Prešove, nevychádzal celé mesiace z domu. Ba jedol by iba dvakrát do týždňa a bol by pustovníkom. Koľko ľudí by sa o jeho spôsobe života dozvedelo? Možno by ho obdivovala celá krajina, ak by bol naozaj svätým a robil by to z lásky k Bohu.

Svätej Genovéve sa podarilo takto zachrániť dokonca štát. Počas napadnutia Francúzska húnskym vodcom Atilom prezývaným Bič Boží, ktorý ovládal obrovskú sedemstotisícovú armádu, Genovéva vyhlásila, že Atila sa do Paríža nedostane, ak ľudia začnú konať pokánie za hriechy a polepšia sa. Mnohí jej neverili. Genovévu musel brániť biskup Germán. Za všeobecného zmätku v Paríži, odkiaľ sa snažili ľudia utiecť, lebo sa báli Atilu, sa objavila Genovéva s proroctvom.

Chceli ju zavraždiť tak, že ju zhodia do rieky Seina. Lenže do Paríža náhle prišiel archidiakon už mŕtveho biskupa Germána. Doniesol po svätcovi dary určené Genovéve. Posmrtný dar svätca nemohol byť daný čarodejnici. Ľuďom sa otvorili oči a poslúchli Genovévu. Prestali z Paríža utekať a začali sa modliť.

A stal sa zázrak. Neohrozený barbarský vodca Atila bol nečakane porazený v bitke pri Orleanse a Paríž nevidel ani z diaľky. Rovnako sa ľud radoval, keď im Genovéva priniesla v čase obrovského hladomoru sedem lodí potravín, ktoré vyžobrala na vidieku.

Genovévu nenávideli niektorí poblúdenci aj tisícdvesto rokov od jej smrti, kedy v čase francúzskej revolúcie jej pozostatky zneuctili a spálili. Popol vysypali do Seiny. Napriek tomu sa nezmenila dôvera veriacich v modlitbách o príhovor u Boha a na chýre, akú stále má svätá Genovéva v Paríži a v celom Francúzsku.

streda 2. januára 2013

Svätí na každý deň - 2. január: Bazil Veľký a Gregor Naziánsky

2. január

Bazil Veľký a Gregor Naziánsky


Na začiatku roka si pripomíname sviatok svätého Bazila Veľkého. Nazývali ho aj druhým Atanázom pre jeho neohrozený boj proti bludárstvu. Potom, ako sa kresťanstvo zbavilo vonkajšieho nepriateľa v 4. storočí uznaním za slobodné náboženstvo cisárom Konštantínom Veľkým, museli cirkevní otcovia bojovať s bludným učením pomýlených kňazov.

Bazil Veľký sa pričinil o zánik arianizmu v Cirkvi. Keď vykonával správu Kapadócie ako arcibiskup s jedenástimi podriadenými biskupstvami, bol pri moci cisár, ktorý dosadzoval na biskupské stolce len ariánov. Bazil Veľký sa narodil v roku 330 a prvý všeobecný cirkevný snem sa konal v Nicey v roku 325, kde bol Ariusov blud odsúdený, ale šíril sa ďalej, hoci Arius zomrel.

Na sneme v Nicey vynikol Atanáz, preto Bazila Veľkého prirovnávali k tomuto svätcovi. Bazil Veľký už nemohol osobne polemizovať s Ariusom ako Atanáz na Nicejskom sneme, ale prežil dvoch zástancov arianizmu a to cisára Valenta a cisára Juliána Odpadlíka. Bazil Veľký musel brániť vieru celý život. Iba tesne pred smrťou sa dožil času, keď po cisárovi Valentovi prišiel na trón cisár Teodosius I., kedy nastala pre cirkev pravá sloboda.

Vlastnú smrť prežíval Bazil Veľký ako veľkú slávnosť - tak sa tešil na stretnutie s Bohom. Pozval k sebe celé zástupy chudobných, o ktorých sa osobne staral dlhé roky, na poslednú hostinu, ktorú im mohol pripraviť. Ukázal, ako zomiera spravodlivý človek, ktorý má čisté svedomie - s radosťou sa teší na večný život.

Bazil sa narodil ako prvorodený syn v rodine známeho advokáta a učiteľa rečníctva, ktorý mal dohromady desať detí. Spolu s manželkou Eméliou sú uctievaní za svätých rovnako, ako ich syn Bazil Veľký, ale aj ich ďalší syn Gregor, ktorý bol biskupom v Nysse. Svätým je aj ich tretí syn Peter - biskup v Sebaste a dcéra Makrína. Dvaja svätci mali desať detí a z nich štyria sú svätí. Unikátny kresťanský príklad lásky človeka k Bohu.

Bazil Veľký študoval u otca, kde sa stal jeho najlepším žiakom. Takto na študentský život spomínal Bazilov spolužiak a ďalší svätec, ktorého sviatok sa tiež slávi dnes, svätý Gregor Naziánsky: "Nespolčovali sme sa s nijakými samopašnými a požívačnými študentmi, ale iba s najlepšími. Všetko, čo sa týkalo slávností a divadiel, hlučných schôdzok a hostín, sme ponechávali tým, ktorí po tom túžili. My sme poznali iba dve cesty: do chrámu a do školy."

Rodičia Gregora Naziánskeho sú tiež vyhlásení za svätých spolu s Gregorovými súrodencami bratom Cézariom a sestrou Gorgóniou. Medzi Bazilom Veľkým a Gregorom Naziánskym bolo sväté priateľstvo. Vyjadrené jednoducho, poznali len dve cesty - do chrámu a do školy.

Gregor Naziánsky sa stal carihradským arcibiskupom a považuje sa za významného tvorcu kresťanského umenia. Gregor sa narodil v ten istý rok ako Bazil Veľký, ktorý zomrel skôr ako Gregor. Bazil Veľký sa stal zakladateľom prvých zásad mužských a ženských reholí. Napísal ich ako pravidlá spolužitia pustovníkov v púšti, s ktorými prežil dlhé roky, keď rozdal celý svoj majetok chudobným a žil len pre nebo.

Dodnes sa uznávajú tri pravidlá ako ich definoval svätý Bazil a to záväzné sľuby: sľub chudoby, sľub čistoty a sľub poslušnosti. Bazil Veľký zriaďoval verejné jedálne, kde sám obsluhoval chudobných a nemocnice, ktoré sa nazývajú po ňom Bazilias. Boli to akoby malé mestečká aj s vlastným chrámom. Obaja svätí priatelia Bazil Veľký a Gregor Naziánsky majú v jeden deň spoločný sviatok, kedy si pripomíname ich obdivuhodný život a dielo.