piatok 30. novembra 2012

Svätí na každý deň - 30. november: Ondrej

30. november

Ondrej


Svätý Ondrej ako jeden z dvanástich apoštolov Ježiša Krista má v histórii cirkvi osobitné miesto. Viacerí cirkevní predstavitelia ho označujú za uvádzača k Ježišovi.

K Spasiteľovi uviedol svojho brata Šimona, ktorého Kristus pomenoval menom Kéfas, čo znamená Peter aj skala, na ktorej sa rozhodol postaviť Cirkev. Svätý Ondrej pritom Ježiša Krista vyhľadal sám, keďže sa poznal s Jánom Krstiteľom. Od neho sa dozvedel, že Ježiš je baránok, ktorý sníma hriechy sveta a preto šiel za ním, kým ho Spasiteľ oslovil. Okrem brata Šimona - Petra svätý Ondrej uviedol ku Kristovi podľa evanjelia aj Petrovu ťažko chorú svokru a prosil Učiteľa, aby ju uzdravil. A najmä svätý Ondrej uviedol ku Kristovi chlapca s piatimi jačmennými chlebmi a dvomi rybami, ktorého našli za Tiberiadským morom, kam až nasledovali Ježiša ohromné zástupy ľudí.

Spasiteľ myslel na to, čím ich nakŕmiť a Ondrej priviedol chlapca s dvomi rybami a piatimi chlebmi. Kristus vzal chlieb, lámal ho a vzdával vďaky, pričom ho rozdával ľuďom. To isté urobil s rybami. Potom prikázal učeníkom, aby zozbierali zvyšky z jedla a z piatich jačmenných chlebov nazbierali odrobinky do dvanástich košov.

Svätý Ondrej bol pri všetkých dôležitých udalostiach, ktoré sú spomínané v evanjeliu, a to ako pri Poslednej večeri, tak aj pri odsúdení, potom ukrižovaní a smrti Krista na Golgote na kríži. Bol svedkom aj Ježišovho zmŕtvychvstania až po nanebovstúpenie a zoslanie Ducha Svätého na Turíce. Potom žil v Jeruzaleme ešte dvanásť rokov, kým sa po zavraždení apoštola Jakuba Staršieho a zajatí Šimona - Petra všetci apoštoli rozišli do sveta hlásať evanjelium. Svätý Ondrej šiel do Bitýnie v Malej Ázii, potom k divým Skýtom v južnom Rusku, odtiaľ do Trákie, kde sa dnes rozprestiera Rumunsko a Bulharsko. Púť skončil v Grécku v Patrase, ktoré bolo vtedy hlavným mestom Achájska, kde ho ukrižovali na kríži v tvare písmena X. Naposledy vydýchol 30. novembra, hoci rok smrti nie je známy. Toľko hovoria evanjelia, ale aj mnohé historické spisy.

Pozrime sa na ďalšie stránky osobnosti Ondreja. On na rozdiel od iných apoštolov nepochádzal z bohatého rodu, ale zo skromných pomerov. Tým sa podľa teológov preukázala Božia vôľa, aby ľudia pochopili, že nie je dôležitý pôvod pre spásu duše. Teda Boh sa nepozerá na to, či sme sa narodili chudobní alebo bohatí. Jemu ide o našu dušu. Ondrej bol pracovitý a vďaka odvahe sa mu darilo slušne zabezpečiť rodinu. Riskoval každý deň pri rybárčení na Genezaretskom jazere, čo bola vtedy nebezpečná a ťažká práca. Spolu s bratmi mali akúsi dnes by sme povedali firmu. Vždy žijú najlepšie ľudia z majetku, ktorý získali len každodennou ťažkou poctivou prácou. Z Ondreja potom urobil Ježiš spolu s jeho bratom Šimonom - Petrom rybára ľudí.

Ostatky svätého Ondreja si z mesta Patras v južnom Grécku, kde bol umučený, odniesli do Carihradu, vtedy Konštantinopolu. Tu sídliaci byzantský cisár si tak chcel zvýšiť prestíž pred Rímom, kde sú ostatky svätých Petra a Pavla. Po páde Carihradu v 13. storočí Ondrejove ostatky preniesli do katedrály v Amalfi južne od Neapolu. Odtiaľ v 15. storočí odniesli hlavu svätého Ondreja do Ríma k hrobu jeho brata do chrámu svätého Petra. Našťastie tieto spory o ostatky uzavrel pápež Pavol VI., ktorý vrátil hlavu v roku 1964 do gréckeho mesta Patras. Svätý Ondrej je považovaný za jedného z hlavných apoštolov pre pravoslavnú cirkev, keď práve do krajín, kde je rozšírené toto vierovyznanie, priniesol kresťanstvo.

štvrtok 29. novembra 2012

Svátí na každý deň - 29. november: Jozefa Pignatelli

29. november

Jozef Pignatelli

Svätý Jozef Pignatelli sa narodil 27. decembra 1737 v španielskej Zaragoze a žil sedemdesiatštyri rokov. Nedožil sa obnovenia Spoločnosti Ježišovej. Tú znovu ustanovil pápež až v roku 1814, kým Jozef zomrel o tri roky skôr. K obnoveniu jezuitského radu však výrazne pomohol.

Pochádzal zo šľachtickej rodiny ako siedme z ôsmich detí. Najprv slabý chlapček, potom muž s chatrným zdravím, sa vybral na cestu svätosti, hoci patril do zámožnej rodiny. Vďaka Pignatelliho rodine sa zachraňovali Jezuiti z celej Európy. Spoločnosť Ježišovu pápež zrušil bulou z roku 1773, ale Boh dal cirkvi muža, ktorý dokázal chrániť spravodlivých pred nezmyselným prenasledovaním. Prvým, kto vyhnal Jezuitov, boli Portugalci, potom tak spravili Francúzi a nakoniec Španieli, kde už vtedy pôsobil ako zbožný jezuitský mních Pignatelli. Napriek kráľovmu rozkazu opustiť Španielsko, mu potichu ponúkli, že on môže zostať. Jozef odmietol. Spolu s bratmi odišiel na loď do Talianska. Deportovali ich zo dňa na deň, aby zrušenie rádu prebehlo naraz nielen v Španielsku, ale aj vo všetkých jeho kolóniách. Šlo o 5110 členov, z ktorých na zahraničných misiách bolo 2164 bratov. A všetkých vyviezli zo Španielska bez zabezpečenia stravy a ďalších náležitostí. Jezuiti boli pre vládne strany v štáte nepotrební. Zaujímali sa od vzniku o to, o čo nik nemal záujem - o vzdelanie. Keď Jezuiti nezištnou prácou získavali v štáte vplyv, našli sa intrigáni, ktorí Spoločnosť Ježišovu očiernili na kráľovských dvoroch natoľko, akoby Jezuiti boli iniciátormi problémov. Z týchto intríg vznikli deportácie a nátlak na pápeža, ktorý v záujme ochrany Cirkvi jezuitský rád zrušil.

Existovali aj výnimky. Jezuiti ďalej pôsobili v Rusku a medzi protestantmi v Prusku. Tu si ich prácu s mládežou vážili natoľko, že pápežov príkaz ignorovali. Dokonca prešli na obranu Jezuitov, keď pruský kráľ Fridrich II. žiadal Svätého otca o zmenu rozhodnutia, lebo ich potreboval v Prusku na udržanie školstva. Pritom kráľ bol luteránom. Iného vierovyznania bola aj ruská cárovna Katarína II., ktorá pápežskú bulu o zrušení Jezuitov v Rusku nevyhlásila. Cárovna vyznávala tradičné pravoslávie. Jozefa Pignatelliho ťahalo do Ruska, kde ho Jezuiti prijali za člena, ale nikdy tam nevycestoval. Prenasledovaní bratia ho potrebovali v Taliansku. Usadil sa v Bologni, odkiaľ podporoval Jezuitov. Žil skromne, aby mohol čo najviac pomáhať tým, ktorí to potrebovali.

Veľká buržoázna revolúcia vo Francúzsku v roku 1792 otvorila mnohým mocným oči. Pochopili, že problém nebol v jezuitskej spoločnosti, ale medzi tými, ktorí sa chceli chopiť moci a cirkev im v tom prekážala. Našiel sa teda obetný baránok v podobe Jezuitov. Názor na Spoločnosť Ježišovu sa náhle zmenil. Ako prvý ich pozval k sebe panovník v Parme. Jozef tam okamžite odišiel a obnovil noviciát, aby Jezuitov prestalo ubúdať. Na to pápež uznal Jezuitov v Rusku a tí hneď vymenovali za ruského jezuitského provinciála v Taliansku pôsobiaceho Jozefa Pignatelliho. Spoločnosť Ježišova bola síce zrušená, ale mala od roku 1803 talianskeho provinciála. A ten v Neapole otvoril vzorový jezuitský kláštor. Situácia sa skomplikovala, keď Napoleón obsadil v roku 1809 Vatikán a uväznil pápeža na zámku Savona. O dva roky na to Jozef Pignatelli zomrel, ale najväčšou mierou prispel k tomu, že Spoločnosť Ježišova bola neskôr obnovená.

utorok 27. novembra 2012

Svätí na každý deň - 28. november: Katarína Labouré

28. november

Katarína Labouré

Svätej Kataríne Labouré vo veku deväť rokov zomrela mama. Objímala sošku Panny Márie, ktorú mali doma so slovami: "Odteraz budeš mojou mamou ty".

Keď jej staršia sestra vstúpila do rádu, prevzala Katarína vo veku dvanásť rokov starosť o domácnosť. Bolo ich dvanásť detí. Katarína sa starala aj o okolo 800 holubov a o iné zvieratá. Keď dospela, začali sa jej snívať sny, v ktorých videla starého kňaza. Ten ju volal. Nechápala, o čo ide. Nevedela sa ani podpísať. Za to, aby ju to naučili, zaplatila tridsať zlatých. Vytrvalo chodila do vzdelávacieho ústavu, až sa naučila ako dospelá čítať a písať. Kňaz sa jej opakovane sníval a pozýval ju k sebe, aby sa stala jeho dcérou. Raz pri návšteve sestry v kláštore zbadala podobizeň kňaza na stene. Bol to zakladateľ rádu Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätý Vincent de Paul.

Otec jej prosbu o vstup do kláštora odmietol a poslal ju do Paríža k synovi, ktorý ovdovel a potreboval pomoc v hostinci s tým, že tam sa vydá. Nápadníkov si nevšímala. Keď sa jej brat znova oženil, už jej nič nestálo v ceste vstúpiť do rádu svätého Vincenta. Tu prežila štyridsaťšesť rokov v službe iným. Celé desaťročia sa starala o starých ľudí v starobinci. Slúžievala pri zomierajúcich, ktorí v jej náručí nachádzali pokoj.

V noviciáte videla v hostii na omši obetovaného Ježiša, ale nik jej zjavenia neveril. V roku 1830 sa zúčastnila prenesenia ostatkov svätého Vincenta z chrámu Notre-Dame do kaplnky Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Mala videnie tri dni po sebe srdca svätého Vincenta. Raz bolo biele, čo znamená pokoj, potom červené, čo znamená nutnosť roznecovať kresťanskú lásku, ale potom bolo tmavočervené, čo Katarínu napĺňalo žiaľom. Hovorila o videniach anjelov, ale neverili je. Karhali ju, že ako rehoľníčka musí slúžiť a nie snívať. Z noci z 18. na 19. júla 1830 sa jej zjavila prvýkrát Panna Mária ako sedí na stolici pred oltárom v kaplnke rádu. Kľakla si pred ňou a položila na nohy Panny Márie ruky. Božia Matka jej zverila proroctvo blížiacich sa ťažkých časov pre Francúzsko a svet. Predpovedala jej občiansku vojnu, aj krvavú Parížsku komúnu z roku 187l. Prikázala jej, že hoci bude trpieť, aby o zjaveniach rozprávala. Nik jej neveril.

Druhé zjavenie Panny Márie mala 27. novembra 1830, kedy jej nakázala dať raziť medaily. Na jednej strane mala byť zobrazená Bohorodička s množstvom milostí v rukách. Pritom jej ukázala milostí, ktoré má, ale ľudia o ne nežiadajú. Na druhej strane medaily malo byť písmeno M s krížom a dvomi srdcami. Jedno korunované tŕním symbolizuje Ježiša a druhé prebodnuté mečom zasa utrpenie Panny Márie. A to všetko obkolesené dvanástimi hviezdami znázorňujúcimi dvanástich apoštolov. Na prednej strane medaily okolo postavy Panny Márie s milosťami v podobe lúčov vychádzajúcich z jej rúk je nápis: "Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame."

Spovedník Kataríny sa rozhodol o medaile povedať arcibiskupovi v Paríži až o dva roky od posledného zjavenia, ktoré bolo v decembri 1830. Arcibiskup vyhlásil, že nebude prekážať plneniu odkazu Panny Márie a dal raziť zázračnú medailu. Keď sa to Katarína dozvedela, dodala: "Teraz ju treba rozširovať, aby mohol prúdiť tok sľúbených milostí od Matky Božej." A to sa aj stalo. Medaila začala v čase cholery, ale aj v iných prípadoch robiť zázraky. Obľúbil si ju pápež, aj Svätí otcovia po ňom. Katarína ponížene slúžila chudobným. Trpela protivenstvami zo strany matky predstavenej. Neohrozene vystupovala aj v časoch revolúcie, keď ju takmer zabili. Zomrela 31. decembra 1876 vo veku sedemdesiatich rokov s touto modlitbou na perách: "Panna Mária, postrach zlých duchov, oroduj za nás!" Keď po 56 rokoch otvorili jej hrob vyhĺbený vo vlhkej zemi, zistili, že jej telo zostalo napriek tomu neporušené. Preniesli ho teda do Kaplnky Panny Márie Zázračnej medaily v centre Paríža, kde sa jej Nebeská Matka zjavovala.

Svätí na každý deň - 27. november: Virgil

27. november

Virgil

Svätý Virgil, na ktorého dnes spomíname, sa narodil v Írsku, ktoré volajú aj ostrovom svätých. Životný príbeh Virgila je tiež toho dôkazom, veď hoci sa narodil na začiatku 8. storočia a 27. novembra 784 zomrel, pamiatka na tohto svätca dosiaľ nevybledla.

Bol biskupom v Salzburgu, kam sa chodili v otázke šírenia kresťanstva a viery radiť aj naši predkovia. Stačí si spomenúť na Pribinu, vďaka ktorému sme mali od roku 828 prvý kresťanský kostol na našom území neďaleko Nitry. Virgil žil ešte predtým. Pomohol šíriť kresťanstvo v Bavorsku a Korutánsku medzi Slovincami. Celá jeho životná misia vychádzala z nenaplneného sna. Rozhodol sa opustiť rodné Írsko, lebo chcel putovať do Jeruzalema k hrobu Spasiteľa a k hrobom apoštolských kniežat cirkvi svätých Petra a Pavla v Ríme. Božie cesty sú nevyspytateľné. Posunuli tento Virgilov sen do iných severnejších krajov. Írsko opúšťal už ako zrelý muž. V domovine bol opátom kláštora v dnešnom Aghaboe.

Po ceste sa spoznal s franským kráľom Pipinom Krátkym, ktorý si Virgila obľúbil pre jeho dobré srdce. Pipin Krátky väznil bavorské knieža Odila. A Virgil sa snažil väzňovi pomôcť, hoci ho nepoznal. Vymohol si u Pipina Krátkeho ľudskejšie zaobchádzanie s Odilom, ba aj jeho neskoršie prepustenie na slobodu. Pipin Krátky požiadal zasa Virgila, aby šiel ako kňaz do Bavorska, ktoré sa stalo Pipinovým lénnym panstvom. A tu vďačný Odil požiadal Virgila, aby prevzal biskupstvo v Salzburgu. Tak sa hrou osudu Ír dostal na bavorský a dnes rakúsky prestížny biskupský úrad v Salzburgu, hoci sa roky vzpieral vysväteniu za biskupa. Nakoniec povolil, keď videl, že jeho misie prinesú bohatšiu úrodu, ak bude spravovať celú cirkevnú oblasť spadajúcu pod Salzburg. Odtiaľ už bolo iba na skok Korutánsko a v ňom Slovinci, ktorí prijali kresťanstvo od Virgila. V Salzburgu bol iba jeden chrám a to svätého Petra. Preto dal biskup postaviť ďalší na počesť apoštola tamojšieho kraja. Svätý Rupert bol v dejinách prvým salzburským biskupom. Preto dal Virgil jeho ostatky preniesť do nového chrámu, keď ho vysväcoval.

Slovincov pokresťančil spôsobom, aký nám pripomína príchod svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Bavorské knieža väznilo synov slovinského vodcu Boruta a tí sa tak v Bavorsku pokresťančili. Potom žiadali od Bavorov, aby im poslali Virgila na šírenie viery v Slovinsku. Salzburský biskup nemohol prísť sám, lebo mal veľa práce. Slovincom poslal dvoch kňazov, aby u nich šírili vieru. Virgilovi kňazi roznášali svetlo viery do každého aj neprístupného kúta horstva Álp. Tu kňazi objavili liečivé pramene, z ktorých sú dnes známe kúpele Gastein. Virgil sa snažil komplexne pozerať na človeka. Viera bola prvoradá, ale za ňou šli životné podmienky pre ľudí. Preto sa biskup rozhodol aj o znovuobnovenie ťažby železnej rudy a tým aj o povznesenie sociálnej situácie obyvateľov Salzburgu, jeho okolia a celého Bavorska. Myslel prakticky, hoci jeho duch bol zameraný na vyššie ciele. Podnikal neustále zo Salzburgu apoštolské cesty, pri ktorých šíril vieru až na hranice Panónie. Na jeho podnet vtedajšie bavorské knieža Tasillo založil v roku 777 slávny kláštor Kremsmünster.

Svätý Virgil priniesol z Írska Nemcom a Slovincom živého ducha viery. Sám ho oživoval tridsať rokov. Pri jednej ceste po opátstve pocítil, že sa končí jeho životná púť. Urýchlene sa vrátil do Salzburgu. Ako zazrel toto mesto, povedal: "Tu je miesto môjho prebývania na veky." Jeho telo pochovali v biskupskej katedrále, ktorú Virgil sám dal v Salzburgu postaviť.

nedeľa 25. novembra 2012

Svätí na každý deň - 26. november: Leonard z Porto Maurizio

26. november

Leonard z Porto Maurizio

Svätý Leonard z Porto Maurizio urobil vec, ktorú hádam každý kresťan pozná, ale nie každý o tom vie, čí to bol pôvodne nápad. Dal vystavať v rímskom Koloseu, kde umučili tisícky kresťanov na začiatku nášho letopočtu, Kalváriu. Teda štrnásť kaplniek pripomínajúcich Krížovú cestu Ježiša Krista. Vďaka Leonardovi poznáme Kalváriu, ktorú vždy na Veľký piatok môžeme vidieť prostredníctvom televízneho prenosu.

Zrejme o tom Leonard nemal ani tušenia, že raz jeho dielo budú obdivovať naraz milióny veriacich v rôznych častiach sveta a budú sledovať pápeža ako nesie Kristov kríž. Narodil sa v 17. storočí v roku 1676 a svätý Alfonz z Liguori ho nazval "najväčším misionárom svojho storočia," pričom mal na mysli 18. storočie. Leonard z Porto Maurizio sa totiž dožil sedemdesiatpäť rokov, kým odišiel do neba v roku 1751, lenže paradoxne na žiadnej zahraničnej misii nikdy nebol. Jeho cieľom boli domáce misie, veď ho aj nazývajú "apoštolom Talianska". Panne Márii zasvätil celý život potom, ako päť rokov nevedel vyzdravieť z tuberkulózy a po zložení duchovného sľubu, že bude ako kňaz šíriť úctu práve k slávnej Božej rodičke medzi veriacimi, sa zázračne uzdravil. Leonard povedal: "Keď si pomyslím, koľké a aké veľké milosti som dostal skrze Máriu, zdá sa mi, že sa podobám chrámu s milostivým obrazom Preblahoslavenej Panny, kde sú steny zôkol-vôkol pokryté tabuľami s poďakovaním, a kde sa môže čítať iba toto: za milosť vyprosenú u Boha skrze Máriu!"

A takýto výraz poďakovania za milosť vyprosenú u Boha skrze Máriu môžeme čítať pred kaplnkami zasvätenými Panne Márii v kostoloch na celom Slovensku. Leonard sa cítil byť vo svojom vnútri takou kaplnkou. Predstavme si tie prekrásne miesta a skúsme lepšie pochopiť, kto to bol svätý Leonard z Porto Maurizio. Tento skromný františkánsky mních si obliekol habit proti vôli celej rodiny, lebo počul v srdci volanie Boha. Kňaz, ktorý sa nepripravoval na kázne učenosťou, ale srdcom - modlitbou. Vymodlil si dar od Ducha svätého, lebo napriek prostote kázní, dokázal poslucháčov zapáliť pre vec viery viac, ako by im na omši kázal zbehlý teológ. Na jubilejný rok 1750 v Ríme nestačili pri jeho omšiach priestory kostolov. Kázal teda na námestiach.

Zachoval sa nám aj spôsob, akým svätý Leonard z Porto Maurizio odolával hriechu. Keď prišlo pokúšanie, povedal si: "Toto nechce Mária, moja najvyššia Pani! Nie, neurazím ju."

Krásne svedectvo lásky a oddanosti tej, ktorá mu pomohla v ťažkej chvíli. Nečudo, že kam svätý Leonard vkročil, utíchli zvady. Chodil pešo krížom - krážom po Taliansku s dišpenzom od pápeža, že nemusí prijať žiadnu vyššiu cirkevnú hodnosť. Chceli mu ich udeliť viacero, ale potom by sa už nemohol venovať tomu, na čo prišiel na svet - domácim misiám, pri ktorých šíril okrem zvláštnej úcty k Panne Márii aj úctu k zahraničným misiám, po ktorých celý život túžil, ale nikdy sa na ne nedostal. Františkánom sa stal zábavným spôsobom tak, že kráčal po ulici zadumaný, lebo cítil v srdci volanie vstúpiť do rehole, len nevedel do ktorej. Zrazu sa pred ním zjavili dvaja mnísi, nuž šiel bezmyšlienkovite za nimi. A tí ho doviedli až do františkánskeho kostola svätého Bonaventura na Palatíne. Do toho kostola, do ktorého ho o 53 rokov neskôr pochovali pod oltár, a kde sú uložené jeho ostatky.

Svätí na každý deň - 25. november: Roque Gonzáles de Santa Cruz

25. november

Roque Gonzáles de Santa Cruz

Misionári aj dnes vedia, že často im pôjde o život a predsa šíria vieru a Božie meno. Takým bol aj Roque Gonzáles de Santa Cruz. Narodil sa v druhej polovici 16. storočia v roku 1576. Jeho rodným mestom bol v Južnej Amerike známy Asunción. Vtedy nebol hlavným mestom len Paraguaja, ale aj Uruguaja, ba dokonca i Argentíny, Južnej Brazílie, Bolívie a Chile. Bolo to teda významné centrum celého kontinentu.

A Roque Gonzáles pochádzal z nemenej významnej rodiny v Asuncióne. Aj dnes potrebujú mnohé oblasti sveta misionárov. Ba možno by sme našli v každej modernej spoločnosti prostredie, v ktorom by sa zišli. Napriek pokroku civilizácie sa u nás šíri ateizmus v mnohých podobách. Vo veľkomestách žijú rôzne asociálne živly, často pod vplyvom narkotík. A teraz si predstavme kňaza, ktorý sa rozhodne medzi nimi šíriť vieru. On nešíril kresťanstvo medzi narkomanmi, ale medzi indiánmi. Indiáni verili vo vlastných bohov. A tých Roque Gonzáles dokonale poznal. Prozreteľnosť akoby využila situáciu, že sa tento kňaz narodil v privilegovanej rodine vládnucej kasty a obdarovala malého Gonzálesa rôznymi darmi. Okrem daru nábožnosti, pokory a schopnosti rozdávať lásku, to bol najmä dar empatie. Napriek dostatku, v ktorom vyrastal, chodieval od detstva k indiánom. Naučil sa ich jazyk a robil ich práce. Priúčal sa viacerým remeslám. Od murárčiny, po farmárčinu. A navyše bol taký zbožný, že za kňaza ho chceli vysvätiť už na jeho birmovke.

Chodieval na misie do najnebezpečnejších oblastí. Všade sa snažil indiánom pomôcť nájsť nový spôsob existencie, ktorý by im zaručil dôstojný život. Zakladal osady, v nich organizoval indiánom život, pokresťančoval ich, staval kostoly, učil obrábať zem, či obchodovať so Španielmi. Množstvo dovtedajších bojovne naladených indiánskych lupičov zázračne vlastnou láskou premenil na pokojamilovných občanov rodiacich sa nových štátov Južnej Ameriky. V novembri 1628 bol úkladne zavraždený. Od začiatku jeho kariéry takmer tridsať rokov bolo jasné, že táto situácia môže kedykoľvek nastať. Gonzáles odmietol všetky rodové výhody bohatstva od toho dňa a tej hodiny, kedy bol ako dvadsaťtriročný vysvätený za kňaza. Opustil rodičov a začal sa obetavo a neohrozene starať o najbiednejších - o indiánov. Tejto práci sa rozdal celý. Až do poslednej kvapky vlastnej krvi. Nečudo, že z ním zasiatych semien vzišla po stáročiach od jeho smrti taká bohatá úroda v podobe dnešnej silnej viery v Latinskej Amerike.

Tento kontinent dal svetu neohrozeného bojovníka za Božie veci. Veď zabudol na pôvod a venoval sa najbiednejším indiánom a kreolom, lebo uveril slovám Spasiteľa, že musí opustiť všetko, čo má rád, ak má vydať ako zrno v rukách Boha bohatú úrodu. A to sa presne Gonzálesovi podarilo. A to aj vlastnou smrťou. Jeho vraždu pripravil jeden z ohrdnutých náčelníkov. Jeho smrť podnietila pokresťančených indiánov, aby vytvorili vlastnú organizovanú armádu, ktorou chránili ďalších kňazov, ktorí sa snažili o to isté, o čo šlo celý život Gonzálesovi - o zrovnoprávnenie ľudí na svete v šanciach prežiť čas vymedzený ľuďom na Zemi dôstojne podľa ich vlastných najlepších schopností a možností.

piatok 23. novembra 2012

Svätí na každý deň - 24. november: Gabriel Taurin Dufresse

24. november

Gabriel Taurin Dufresse

Keď hlas tichých kričí aj cez stáročia - takto môžeme s radosťou spomínať na Gabriela Taurina Dufresse. Tento Francúz, ktorý sa narodil 8. decembra 1750, podstúpil mučenícku smrť za vieru v Číne. Jeho život bol požehnaním pre šírenie viery v ríši stredu, kde sú kresťania dodnes v nemilosti štátnych úradov.

Do Číny prišiel Dufresse ako dvadsaťpäťročný a prežil tu zvyšok života. Popravili ho vo veku šesťdesiatpäť rokov. Teda štyridsať rokov šíril vieru a kresťanstvo v krajine, v ktorej kresťanov štátna moc prenasledovala a aj krvavo vraždila. Bol Európanom a cudzinci boli vždy pod drobnohľadom čínskych úradníkov, na čom sa veľa nezmenilo. Gabriel Taurin Dufresse dokázal za týchto absurdných podmienok pre šírenie viery založiť dokonca nový kňazský seminár a za požehnané účinkovanie bol ako päťdesiatročný vysvätený za biskupa rozsiahlej misie v Su-Čuene.

Mal tridsaťštyri rokov, keď ho zatkli. Stalo sa tak preto, že čínska moc nerozlišovala medzi moslimami a kresťanmi. Obe náboženstvá považovala za rovnaké. A to je na tom veselé, ak si uvedomíme, že svet za celé stáročia až po dnes rozdeľujú fundamentalisti, ktorí rozlišujú ľudí podľa vierovyznania, či patria k moslimom, alebo či sú kresťanmi. Akurát v Číne obe náboženstvá prenasledovali súčasne, na čo doplatil misionár - kňaz Gabriel Taurin Dufresse. Zaujímavý je aj spôsob, akým ho zajali. Nestalo sa tak preto, že mal inú pleť a na prvý pohľad ho každý ľahko rozlíšil od Číňanov. Šiel sa sám udať štátnym orgánom. Urobil tak na príkaz svojho predstaveného apoštolského vikára monsinieura Jána Didiera. A predsa vtedy Gabriel Taurin nebol popravený. Ján Didier ho vyzval, aby sa prihlásil úradom ako obetný baránok. Zajatím Dufresseho chcel jeho nadriadený odpútať pozornosť štátnych orgánov od kresťanských obcí, aby o ne prenasledovatelia stratili záujem, čo sa aj podarilo. Gabriel Taurin si bol vedomý, že ide dobrovoľne na možnú smrť. A nebál sa. Postavil sa smelo bezbožnej moci, aby zachránil nevinných Číňanov, ktorých by v prípade prezradenia, že sú kresťanmi, čakala krutá smrť.

Túto obetu Boh ocenil zaujímavým spôsobom. Gabriel sa len po šiestich mesiacoch od zatknutia ocitol náhle na slobode. Dostal podmienku, že sa nesmie vrátiť na misijnú stanicu. Ale Dufresse sa tam aj tak vrátil, aby ho po druhýkrát zatkli až o 21 rokov neskôr. Toľko rokov dokázal udržať v tajnosti prítomnosť v misii, pričom jeho práca dokazuje, že si robil zo štátnych orgánov dobrý deň. Veď v roku 1803 dokonca zvolal na misiu v Su-Čuene prvú synodu kňazov, ktorú neskoršie schválil aj Vatikán. Jednoducho sa nebál svetských zákonov v krajine, kde žil, keď neporušoval Božie zákony. O pastorácii kresťanov rok pred smrťou hlásil do Ríma, že sa "zväčša odohráva v domoch kresťanov, ktoré sú na to súce a bezpečné." Doslova uviedol: "Takýchto pastoračných staníc je pre veľkú roztratenosť kresťanov veľmi veľa."

Takže kňaza zachraňovali pred prezradením kresťanské rodiny. Nakoniec ho predsa odhalili a popravili vo veku nedožitých 65 rokoch života. Zanechal nám však poznanie, ktoré je inšpirujúce aj v dnešných časoch, že vyznávači islámu môžu byť prenasledovaní spolu s kresťanmi len preto, že veria v Boha. A ďalšiu skúsenosť, že tichý človek zvládne často oveľa viac ako človek ukričaný, ktorý sa ľahko prezradí.

štvrtok 22. novembra 2012

Svätí na každý deň - 23. november: Kolumbán

23. november

Kolumbán

Niektoré ľudské činy sú také odvážne, až vyrážajú dych. Robia ich ľudia nevšednej energie a schopností. K takým patril aj svätý Kolumbán. Ten, keď zistil, že v srdci Európy na brehoch Zürišského jazera vo Švajčiarsku oslavujú pomýlení ľudia pohanského boha, pohádzal ich obetné dary do vody a podpálil im pohanský chrám. Pritom Kolumbán nebol Švajčiar. Prišiel tam z Írska. A predsa sa nebál brániť Božie právo.

Svätý Kolumbán musel od brehu jazera utekať pred rozzúrenými popletencami. Z príkladu tohto írskeho svätca vidno, že časy sa menia, ľudia však až tak rýchlo nie. Kým on našiel pohanov vo Švajčiarsku, my ich stretávame denne na chodníkoch našich miest a títo novodobí pohania svoju nevedomosť takmer rovnako verejne demonštrujú nosením popletených symbolov na svojom tele. Kolumbán sa uchytil vo Švajčiarsku v meste Bregenz a pôsobil tam tak blahodarne, až dodnes nesie jeden švajčiarsky kantón názov po jeho misii a to Sankt Gallen. Pritom Kolumbán bol vo Švajčiarsku iba krátky úsek zo svojho sedemdesiatpäťročného plodného života, ktorý sa začal v 6. a skončil v 7 storočí.

Narodil sa ako jedináčik. Preto jeho rozhodnutie obetovať život viere a Bohu bolo pre jeho rodičov, najmä pre mamičku, ktorá mu v tom bránila, o to ťažšie. Z uzavretého dieťaťa, ktoré nemalo súrodencov, sa stal rozhľadený kňaz, ktorý sa nebál spoločnosti. Preto ho túžba spoznávať nové kraje a najmä ľudí odviala ďaleko od domova. Z Írska cez Francúzsko a Švajčiarsko, až do Talianska, kde zomrel. A všade zakladal kláštory, obnovoval v ľuďoch vieru a budoval rehoľné rády. Jeho práca sa mu darila, lebo prišiel na to, že popri duchovných činnostiach sa mnísi musia zaoberať aj fyzickou tvrdou prácou. Prácu považoval za modlitbu tela. A tá mala zachrániť rehoľníkovu dušu pred pokušeniami. Práca telo umorila tak, že sa duša mohla nerušene zaoberať duchovnými potrebami.

Zaviedol viacero rádových zásad, ktoré sa uplatňujú aj v 21. storočí. Tento svätec rozumel nielen duši, ale aj telu človeka. Dokázal nájsť vyrovnanú cestu pre mnícha, ktorá ho dovedie do raja cez lásku k Bohu a k blížnemu, pre ktorého sa mnísi svätého Kolumbána dodnes snažia obetovať v často ťažkých pracovných podmienkach. Svätec neustále obnovoval spustnuté kostoly, oživoval umŕtvené rehoľné rády. Všade šíril pokoru a schopnosť začínať odznova. Tak ako každý deň vyjde slnko a deň sa začne ránom, po ktorom nasleduje obed a večera, aby prišiel nový deň s novým ránom, aj Kolumbán obnovoval vieru kresťanov takým neobyčajným spôsobom, že tí sa naňho pamätajú takmer 15. storočí. A možno sa ďalších 15. storočí budú na svätého ďalej pamätať.

V Apeninských horách v Taliansku založil slávny kláštor Bobbio, kde aj 23. novembra v roku 615 zomrel. Odtiaľ sa už nepohol, aj keď ho kráľ volal do francúzskeho Luxeuil. Aj Kolumbán sa po rokoch zastavil. Mal už na to vek. Zmenšil sa počet jeho nepriateľov. Veď raz ho zlá princezna Brunhilda deportovala z Francúzska do Írska len preto, lebo svätec dobre radil maloletému kráľovi, ktorého stará princezná chcela ovládať. Mal teda ako mnoho iných svätých aj veľkých a silných nepriateľov. Ale nezľakol sa ich. Dnes patrí k veľkým Írskym svätcom uctievaným v mnohých štátoch sveta, čo je dostatočne veselá predstava, ak si uvedomíme, že bol utiahnutým jedináčikom.

streda 21. novembra 2012

Svätí na každý deň - 22. november: Cecília

22. november

Cecília

Zamilovanému novomanželovi povedala nevesta cez svadobnú noc, že zložila sľub čistoty. A dodala, že jej panenskú nevinnosť stráži anjel. Kto by sa jej dotkol, bol by potrestaný Božím hnevom. To sa stalo Valeriánovi, keď si vzal za ženu svätú Cecíliu.

Valerián o jej sľube nevedel a predsa až do smrti miloval Cecíliu čistou láskou. Cirkev bola v tých časoch mladá a prenasledovaná. Príbeh svätej Cecílie sa odohral v treťom storočí a jej aktérka sa narodila v roku 200 v Ríme. Bola krásna, múdra a navyše bola dcérou bohatých rodičov. Žila utiahnuto a aj tak ju každý Riman poznal. O jej ruku požiadal bohatý mladík Valerián, ktorý bol však pohan. Cecíliini rodičia so svadbou súhlasili. Ona mala strach. Zaviazala sa sľubom čistoty Bohu a nechcela ho rušiť. Nevedela vyriešiť problém, či sa mala vzoprieť vôli rodičov. Zverila túto starosť v modlitbe na Pána. Ten jej vo sne poslal anjela, ktorý jej povedal, že vôľa Boha je, aby sa vydala, ale aj tak panenstvo nestratí. Anjel bude pri nej stáť a nedopustí jej pošpinenie.

Valerián túžil vidieť anjela, ktorý stráži jeho ženu. Preto ho Cecília poslala k pápežovi Urbanovi, ktorý sa skrýval v katakombách, lebo kresťanov v Ríme prenasledovali. Nerobil tak priamo cisár Severus, ale jeho podriadení. Medzi nimi aj takí, ktorí boli šťastní, ak v neprítomnosti cisára mohli odsúdiť na smrť bohatých rímskych občanov a tak získať ich majetky. Valerián prijal krst a vieru. Na to uvidel manželkinho anjela. Spoločne s Cecíliou si kľakli a modlili sa za dušu Valeriánovho brata Tiburcia. Ten bol tiež pohanom. Valerián ako dobrý brat túžil potom, aby aj Tiburcius mal večný život a stal sa kresťanom. Vtedy ich Tibercius navštívil. Keď videl ako sa obaja modlia zaňho k Bohu, dojalo ho to tak, že tiež vyhľadal pápeža Urbana. Nechal sa pokrstiť. Ako bohatí rímski občania Tibercius a Valerián s Cecíliou podporovali chudobných. Pomáhali kresťanom odsúdeným na smrť. Stali sa sami korisťou rímskych úradníkov. Tí využili príležitosť, kým cisár nebol v Ríme a obžalovali Valeriána aj Tiburcia z šírenia kresťanstva. Vojenský veliteľ Maxim, ktorý ich viedol na popravisko, sa zázračne obrátil na kresťanskú vieru. Vyznal na verejnosti ako žalárnik, že viera Valeriána aj Tibercia naňho tak zapôsobili, že aj on verí v Ježiša Krista. A tak bol Maxim popravený spolu s nimi. Cecília po smrti manžela a švagra rozdala celý majetok chudobe, aby rímski vrahovia nezískali nič. A pripravila sa na smrť. Najprv sa ju snažili uvariť v parných kúpeľoch. Keď z nich vyšla živá, dali ju sťať. Trikrát jej kat sekol do hrdla, ale napriek rane, ktorá by u každého iného znamenala smrť, žila po poprave ešte tri dni.

Zázraky pokračovali aj po smrti svätej Cecílie. Pápež Paschal I. mal takmer šesťsto rokov po Cecilínom umučení zvláštne videnie počas omše v chráme svätého Petra. Zjavila sa mu Cecília a žiadala ho, aby hľadal jej telo. Paschal I. bol pritom presvedčený, že ostatky svätej Cecílie v Ríme nie sú, mal ich odniesť už dávnejšie longobardský kráľ. V rímskych katakombách naozaj pápež objavil hrob svätej Cecílie. A v ňom neporušené telo svätice, ktorá bola pochovaná už v roku 230 a telo našli o šesťsto rokov neskôr. Vedľa jej hrobu boli pochovaní Valerián, Tiburcius, Maxim, pápeži Urban a Lucius. Pápež Paschal I. vlastnými rukami preniesol všetky relikvie pod oltár chrámu svätej Cecílie. Keď o sedemsto rokov neskôr v roku 1599 pri oprave chrámu v Ríme otvorili všetky tri truhly, zistili, že telo svätice je aj naďalej neporušené. A tak 22. novembra 1599 pápež Klement VIII. za prítomnosti 42 kardinálov znovu uložil relikvie do truhiel. Tie sú dodnes v krypte v chráme svätej Cecílie v Ríme.

Svätí na každý deň - 21. november: Obetovanie Panny Márie

21. november

Obetovanie Panny Márie

Dnes Cirkev oslavuje obetovanie Panny Márie Bohu. Jej rodičia boli už starí, keď ich vo viere požehnal Stvoriteľ nepoškvrneným počatím, z ktorého sa im narodila dcéra. Podľa mnohých mysliteľov a svätcov, Panna Mária bola bez viny, ako potvrdil svätý Tomáš Akvinský: "Bola najčistejšia, ak berieme do úvahy vinu. Nemala na sebe hriech ani smrteľný, ani všedný, ani dedičný!"

Svätí rodičia Joachim a Anna obetovali v chráme svoju dcéru podľa náboženskej tradície. Podľa nej po pôrode sa dieťa obetovalo Bohu, aby bolo zbavené dedičného hriechu. Joachim a Anna vedeli, že ich dcéra je počatím mimo hriechu, ale dodržali náboženskú povinnosť. Obetovali ju tak, že Panna Mária zostala v chráme slúžiť Bohu. Stalo sa to v chráme chrámov vtedajšieho sveta v Jeruzaleme. Deti vychovávané v chráme v Jeruzaleme posluhovali kňazom. Na to boli obetované. Navyše sa Panna Mária osobne obetovala Bohu s tým, že zložila sľub čistoty a nepoškvrnenosti panenstva. V tom čase to nebol bežný úkon. Podľa starozákonných prorokov v izraelskom národe očakávali príchod Mesiáša. Preto dievčatá a ženy nemali záujem o dodržiavanie celibátu. Chceli byť matkami Spasiteľa. Panna Mária sa obetovala bez ohľadu na túto túžbu, z lásky k Bohu. Židovskí rabíni považovali dobrovoľné panenstvo za urážku Boha. O to bol sľub čistoty, ktorý zložila Panna Mária, pred Bohom cennejší. A práve ju si Boh vybral, aby porodila Spasiteľa.

Anjel jej v zvestovaní vysvetlil, že sa tak stane takým spôsobom, že jej čistota nebude porušená. A Panna Mária na to odpovedala známymi slovami: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova."

A tak sa Slovo telom stalo bez toho, aby bola porušená panenská čistota Božej Rodičky. Poznanie tohto zázraku nás aj dnes po tisícročiach napĺňa radosťou. Dôvod je jasný, vďaka tomuto zázraku sa naplnili v praxi slová, že "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale aby mal večný život."

Náš večný život nám pomohlo od Boha sprostredkovať čisté dievča, ktoré bolo obetované, hoci nemalo dedičný hriech. Aj sama sa obetovala natoľko, až sa On rozhodol, aby práve Mária vo svojej panenskosti priviedla na svet Ježiša Krista. Svätý Bernard o tomto zázraku povedal: "Ten dal panne porodiť, ktorý jej predtým dal, aby mu sľúbila panenstvo."

To je krásne tajomstvo, ktorého pochopenie zrejme nedokáže ľudská myseľ obsiahnuť. Boh chcel, aby mu sľúbila panenstvo a potom jej dal dar porodiť, hoci bola panna. Boží Syn ako súčasť trojjedinej Božskej osoby nemohol hádam ani inak prísť na svet, ale len tak, že sa narodil zázračným spôsobom. Aby však takýto zázrak mohol nastať, musela sa Panna Mária obetovať Bohu.

Tento krok Obetovania Panny Márie nie je len historickým míľnikom v dejinách viery. Je to aj súčasť nášho terajšieho náboženského rituálu pri udeľovaní sviatosti svätého krstu deťom. Pri ňom vyzýva kňaz rodičov, aby dieťa obetovali, slovami: "Milí rodičia, teraz obetujte svoje dieťa nebeskému Otcovi." A na to rodičia hovoria: "Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol Tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh." Vo všetkom máme najprv hľadať Božie kráľovstvo, nuž najprv obetujeme dieťa na slávu Boha. A ak dieťa životom oslávi Stvoriteľa svojimi skutkami, poslúži to dieťaťu logicky na spásu. Ak sa tak stane, každý rodič musí byť šťastný, lebo jeho dieťa dosiahne spasenie, ktoré je celému svetu na osoh. Nejde o rituál, v ktorom si pripomíname historickú tradíciu. Pri svätom krste ide o vyslovenú túžbu, ktorou oslovujeme Stvoriteľa, aby dieťa týmto šťastím požehnal.

Šťastím a radosťou, akú prežívala Panna Mária, keď porodila Spasiteľa. Na slávu Bohu a na spásu sveta. Preto je Obetovanie Panny Márie pre nás radostným sviatkom. Pripomíname si pri ňom aj vlastnú obetu, ktorou nás obetovali pri našom krste tak, ako kedysi Obetovali Pannu Máriu a táto jej obeta priniesla hojnosť ovocia pre všetky pokolenia ľudí žijúce na Zemi až do konca sveta.

pondelok 19. novembra 2012

Svätí na každý deň - 20. november: Edmund

20. november

Edmund

Edmund ako kresťanský kráľ na anglickom tróne nesedel mnohým protestantským historikom do dejín a tak ho niekedy aj neuvádzali medzi menami panovníkov. Môžeme si ho predstaviť v dnešnom svete ako dieťa, ktoré sa muselo začať veľmi skoro starať o živobytie. Taký bol aj Edmund, keď ho posadili na kráľovský stolec v pätnástom roku jeho života. Deti, ktoré okradnú o časť mladosti, mávajú ako dospelí ťažký život. Aj dnes poznáme množstvo jedincov medzi mládežou, ktorým okolnosti života akoby ukradli detstvo, keď na nich zverili zodpovednosť dospelých.

Predstavme si v takej situácii kráľa. A Edmund mal len pätnásť rokov, keď sa ocitol na kráľovskom tróne v roku 856. Bolo to síce dávno, ale tak ako vtedy, aj dnes majú mnohí mladí ľudia na sebe zodpovednosť skôr, než by ju dokázali uniesť oproti situácii, keby mali viac veku a skúseností. Napriek tomu Edmund vládol múdro. Nehanbil sa verejne modliť v nádeji v Kristove slová, že tam, kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v jeho mene, je aj On medzi nimi. Preto Edmundovým priateľom bol sám Spasiteľ. S ním sa v modlitbách radil, ako má veľmi mladými rukami riadiť krajinu. Mal strach najmä z pochlebovačov, ktorých nepočúval, lebo sa bál najväčšej hrozby, aká hrozí aj dnes mocným na celom svete, a to pýchy. Vedel naspamäť všetkých stopäťdesiat Dávidových žalmov zjavne preto, že sám Dávid patril k vyvoleným už v mladom veku. Tak ako bol vodcom a kráľom Edmund.

Tá najťažšia skúška v jeho živote nebola v tom, že zasadol na trón v mladom veku bez dostatočných skúseností. Prišla v podobe nepriateľov. Boli to dánski piráti, ktorí vraždili obyvateľstvo. Obzvlášť kruto zaobchádzali s rehoľníkmi a rehoľníčkami. Aj dnes majú ľudia nepriateľov. Aj dnes sa nájde dostatok nemilosrdných ľudí, ktorí sa neštítia za svojím cieľom použiť aj násilie. Edmund bol kráľom. Mal zodpovednosť voči občanom. Nuž vytiahol do boja proti dánskym votrelcom, nad ktorými najprv vyhrával, ale neskôr začal prehrávať. Bolo to logické. Kým Dánov pribúdalo aj po porážkach, lebo im prichádzali stále nové posily z pevniny, Edmund mal stále to isté vojsko. Preto urobil priam neuveriteľný krok pre akéhokoľvek panovníka. Ním dokázal, že viera v jeho živote bola dôležitejšia než akákoľvek iná svetská zbraň. Jednoducho, aby muži v jeho vojsku neboli vyvraždení, vojsko rozpustil. Snažil sa s Dánmi uzavrieť mier. Nepodarilo sa mu to. Dáni žiadali jeho podrobenie sa ich dobyvateľským chúťkam, čo ako kráľ hoci aj bez vojska, statočne odmietol. Zajali ho. Priviazali k stromu a nahého dlhé hodiny bičovali. Zakaždým ich drzé návrhy odmietal, nuž ho nakoniec popravili sťatím.

To sa stalo v 30 roku jeho života. V Anglicku pätnásť rokov pod jeho vedením nepoznali vojnu. Zažívali mier a rozkvet. Edmund sa obzvlášť staral o chudobných a chorých. Sám zomrel dobitý na smrť rukou vraha - kata. Kráľ Kanut nad jeho hrobom o 150 rokov neskôr vystaval obdivuhodné opátstvo na morskom pobreží v Bury St. Edmunds v Kingstone, v ktorom sa na príhovor mŕtveho kráľa Edmunda udialo viacero zázrakov. Preto Edmunda uctievajú dodnes ako kráľa - mučeníka. Je to radostné poznanie, že kedysi žil na svete panovník, ktorý volil radšej vlastnú smrť, ako smrť svojho vojska, či poddaných. Obetoval hrdinsky vlastný život v prospech celého národa.

nedeľa 18. novembra 2012

Svätí na každý deň - 19. november: Odo

19. november

Odo

Odmyslime si u svätého Oda rok, kedy sa narodil a pozrime sa na jeho životopis v hlavných kontúrach. Bohabojní rodičia nemohli mať dlhé roky dieťa. Nakoniec muž urobil sľub, že ak sa im narodí dieťa, nuž ho obetuje službe svätému Martinovi. Žili totiž vo francúzskom Tours, kde bol Martin kedysi biskupom. Manželom sa narodil v neskoršom veku chlapec. Dali ho do škôl a na výchovu. Dnes rovnako mládež odchádza za vzdelaním do sveta. A mladý Odo sa dostal medzi ľahtikárov. Nerobil síce nič zlé, ale mladícke zábavy ho natoľko opantali, až zabudol aj na bohoslužby. Kým žil s rodičmi, bola jeho účasť na omši najkrajšou časťou dňa. Keď žil sám, zábava mu bola prednejšia. Lenže tu zasiahla Prozreteľnosť. Odo ochorel a už mu prestali dávať nádej, že by sa uzdravil. Vtedy mu otec povedal, aký dal sľub Bohu. Odo nad tým rozmýšľal a sám sa rozhodol sľub splniť. Šiel do kláštora v Tours. Choroba tak ako náhle prišla, rovnako náhle odišla. A teraz pre doplnenie príbehu ho zasadíme v časovom horizonte. Odo sa narodil okolo roku 880. Čiže jeho životopis je takmer 1200 rokov starý. A predsa sa mohol odohrať aj dnes.

Ak vezmeme do úvahy, ako sa ďalej vyvíjal Odov život až do 18. novembra v roku 942, máme dôvod na radosť. Odo zostal sľubu verný. Neuspokojoval sa s jednoduchou službou blížnym. Už ako mladý kanonik pri katedrále svätého Martina v Tours rozdával pravidelne všetok svoj dôchodok s tým vedomím, že Boh sa oňho postará. On sám nemyslel na budúcnosť a z ťažko chorého pacienta, ktorého choroba kvárila tri roky, sa stal doslova svätý muž, ktorý sa dožil cez 62 rokov. Túžba po obetovaní ho priviedla do rehole svätého Benedikta v kláštore v Baume. Tu pokračoval v rozdávaní sa chudobným aj v pozícii opáta, ktorú opustil a utiahol sa do kláštora v Cluny, lebo rehoľníci proti jeho prísnej chudobe, akú vyžadoval od iných, reptali. Cesta svätcov nie je ľahká a Odo po nej kráčal ďalej sám hovoriac: "Kto si napcháva brucho, živí a rozpaľuje v sebe divú žiadostivosť."

Poznáme viac Odových pekných výrokov. Ak iný rehoľník okrikoval bedárov, ak boli dotieraví, vravel im, že ak raz takýto mních príde k nebeskej bráne, nuž nech oni - bedári - zaobchádzajú s ním tak, ako on zaobchádzal s nimi. Odo o chudobných vravel: "Bedári sú vrátnikmi neba. Kto ich odstrkuje na zemi, má príčinu sa báť, že v hodine smrti mu odoprú prístup do neba."

A hoci kláštory pod Odovým vedením patrili k najslávnejším v Európe a prevládal v nich duch chudoby, poslušnosti a zbožnosti, všetci Oda poznali ako veselého človeka plného súcitu s biednymi. Nečudo, že pápež jeho kláštoru v Cluny udelil privilégium exempcie, teda že nepodliehal právomoci biskupa a potom Svätý otec pozval Oda do Ríma, aby tu priviedol k podobnému lesku kláštor svätého Pavla. V Ríme v lete v roku 942 Odo ochorel, ale našiel ešte dosť síl, aby navštívil rodné Tours a ako on vravieval, "svojho Martina". Tu aj zomrel, ale ešte predtým zložil na svätého Martina svoj posledný hymnus s názvom Na Martina, rovného apoštolom. A apoštolom bol vo svojej dobe aj Odo.

sobota 17. novembra 2012

Svätí na každý deň - 18. november: Výročie posvätenia bazilík apoštolov svätých Petra a Pavla

18. november

Výročie posvätenia bazilík apoštolov svätých Petra a Pavla

Apoštoli Peter a Pavol boli odlišní, ale viera ich silno spájala. Preto, aby sa pri liturgii neoddeľovali, nariadil pápež Pius IX. v roku 1854 sláviť v celom katolíckom svete 18. november ako výročie posvätenia oboch bazilík apoštolov Petra a Pavla v jeden deň.

O bazilikách vieme veľa zaujímavého. Bazilika svätého Petra má na fasáde rad deviatich balkónov. Z prostredného z nich, ktorý sa volá Lóža požehnania, udeľuje Svätý Otec požehnanie Urbi et orbi - teda mestu a svetu. Odtiaľ zaznievajú po stáročia rovnaké slová - habeus papam - máme pápeža! Oznamuje sa mestu a svetu, keď kardináli uzavretí na konkláve zvolia nového námestníka Ježiša Krista na Zemi, nového Petra. Význam baziliky svätého Petra pre celý kresťanský svet je nesmierny. Sú v nej pochovaní mnohí významní muži viery, naposledy tu uložili ostatky Svätého otca Jána Pavla II. Rovnocenne s touto pamiatkou má význam pre veriacich aj bazilika svätého Pavla, ktorá je po Petrovej bazilike druhá najväčšia na svete.

Na oboch pracovali významní umeleckí majstri dejín svetového umenia. Michelangelo, Bramante, Rafael, Rosselini, Bernini a mnohí iní sú navždy spojení s týmito už na pohľad monumentálnymi stavbami, ktoré sú veľké duchovnom, ktoré v sebe skrývajú. V bazilikách sú uchované ostatky mnohých svätcov a pápežov. Bazilika svätého Petra skrýva v katakombách Petrov hrob a bazilika svätého Pavla zasa relikvie apoštola národov. Baziliky sú dôkazom lásky Boha k ľuďom a spätne lásky ľudu vzývajúceho Jediného Boha. Na svete existuje mnoho stávb, ktoré vplývajú na človeka. Návšteva bazilík v Ríme patrí k nevšedným zážitkom aj pre neveriaceho človeka. Je to logické, veď bazilika svätého Petra je najväčším kresťanským chrámom na svete a po ňom druhým je bazilika svätého Pavla. Návštevníka ohúria už veľkosťou, ak by naňho nezapôsobili významom viery a Božej lásky. Tieto dva chrámy sú pamätníkmi minulých čias, ale najmä duchovnými dôkazmi slov, že viera aj hory prenáša. Tu viera uchováva cez stáročia pietne miesta smrti a večného odpočinku dvoch Kristových apoštolov, ktorí šli na smrť šťastní vo viere, že sa stretnú so Spasiteľom. Obe baziliky sú aj pamätníkmi, ktoré upozorňujú návštevníkov, že človek má žiť za každej situácie v súlade s Božími prikázaniami, aby sa tešil na posmrtný život. Sú odkazom, aby sme bohatstvá nezhŕňali na dočasnom svete, ale aby sme si ich schovávali v nesmrteľnom nebi.

Obe baziliky prešli po stáročia množstvom stavebných úprav, zmien, opráv, ale aj poškodení. Chrám svätého Pavla bol 10. decembra 1854 znovu vysvätený a vznikol dnešný sviatok oboch bazilík. V tento deň pápež Pius IX. za prítomnosti dvesto biskupov z celého sveta na Prvom vatikánskom koncile v Ríme vyhlásil článok viery o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. A to vedomie, že Matka Božia uverila slovu a slovo sa telom stalo, aby prišiel na svet Spasiteľ, je spojené s obrovskou ľudskou radosťou, že na Zemi sa narodil Boh, aby zvíťazil za nás nad smrťou a nad každým hriechom. Povedané slovami svätého Pavla, tak ako vstúpil na svet hriech cez hriech jedného človeka Adama, prišlo na svet aj spasenie opäť cez jedného spravodlivého - Ježiša Krista. A túto udalosť dokumentujú historicky aj obe spomínané budovy. Chrámy postavené na mieste, kde svätého Petra na vlastnú žiadosť ukrižovali dole hlavou za vtedajšími hradbami mesta. Druhá bazilika stojí zasa na mieste, kde na ceste vedúcej do Ostie sťatím pripravili o život apoštola Pavla. Pôvodný chrám svätého Petra, ktorý dal postaviť v roku 324 cisár Konštantín Veľký, museli prestavať, lebo hrozilo jeho zrútenie. A znovu posvätený bol o 1300 rokov neskôr 18. novembra v roku 1626. A to je sviatok, ktorý slávime od novovysvätenia chrámu svätého Pavla v roku 1854 pri oboch bazilikách spoločne.

Svätí na každý deň - 17. november: Alžbeta Bratislavská

17. november

Alžbeta Bratislavská


Alžbeta Uhorská nazývaná aj Bratislavská, lebo sa presne nevie, kde sa narodila, a uvažuje sa aj o tom, že by jej rodným mestom mala byť Bratislava, preukázala v živote nevšednú silu. Jej sochu môžu obdivovať návštevníci bratislavského hradu, kde žila do štyroch rokov. Narodila sa ako princezná a zomrela v mladom veku v 24 rokoch v chýre svätosti ako vdova po zemskom grófovi Ľudovítovi z Durínska a Hesenska. Preto dostala ďalší prívlastok Alžbeta nielen Uhorská, či Bratislavská, ale aj Durínska.

Už ako dieťa, ktoré bolo od štyroch rokoch vychovávané na dvore budúceho manžela na hradoch Wartburg a Eisenach rozdávala peniaze, ktoré mala, chudobným dievčatám. Dávala všetko, čo mohla a chodila v rúchu bez okrás. Keď ju budúca svokra Žofia donútila dať si na hlavu korunu, v kostole ju pred krížom zložila. Alžbete sa vysmievali, že je vychovaná skôr na slúžku, než na panovníčku. Jej budúca svokra Žofia sa snažila u syna docieliť, aby zrušil zásnuby. On si štrnásťročnú Alžbetu vzal za ženu, lebo ju miloval takú, aká bola.

Nová vládkyňa Durínska a Hesenska ľuďom nevládla, ale ťažko im slúžila. Chodila posluhovať ženám pri pôrode ako slúžka a manžel jej nestíhal dávať toľko peňazí, koľko rozdala. Narodili sa im tri deti, ale neustávala v konaní dobrých skutkov. Až prišiel v rokoch 1224 a 1225 po opakujúcej sa neúrode v Nemecku veľký hladomor. Ľudia sa živili korienkami, či trávou. Ľudovít nebol doma, lebo musel sprevádzať cisára na pracovnej ceste v Taliansku. A mladá vládkyňa rozdala všetko obilie, čo mali v hradných sýpkach. Dole vodou odišiel aj poklad zo štátnej pokladnice. Poštvala si proti sebe svokru Žofiu a švagrov - bratov jej manžela.

Preto, lebo hrad Wartburg bol na kopci, kam hladní, vysilení a často chorí ľudia nevládali zájsť, postavila im na úpätí vrchu nemocnicu, kde ich denne ošetrovala a nosila im jesť. Pod Alžbetinými rukami zmizli celé kráľovské majetky. Po Ľudovítovom návrate na trón sa šľachtici, úradníci a príbuzní radovali ako Alžbetu pokarhá. Ľudovít ich zahriakol a postavil sa na obranu ženy, ktorá podľa jeho názoru musela takto konať, lebo ak by vymreli poddaní, bohatstvo by im bolo na nič. Keď poddaní prežili hlad, vládcovia ľahko zasa získajú majetky. Tým pobúrenie šľachty sčasti upokojil, ale len na krátko. O dva roky šiel do križiackej vojny, kde zomrel. Alžbetu vyhnali z trónu aj s tromi deťmi. Poddaní jej nepomohli, lebo boli zastrašovaní novou mocou, že kto by jej pomohol, spáchal by zločin. Otec a uhorský kráľ Ondrej II. jej napísal list, aby prišla domov na kráľovský dvor. O Alžbetinu ruku sa uchádzal cisár Fridrich II., ktorého odmietla. Na otcovu ponuku odpovedala listom, ktorý sa dochoval, slovami, že ona "je vo svojej chudobe šťastnejšia," ako jej otec v bohatstve.

Ľudovítov nástupca v Durínsku uznal nakoniec svoju chybu, odstúpil a na trón neskôr zasadol Alžbetin a Ľudovítov syn Herman. Stalo sa tak na Ľudovítovom pohrebe, kam prišla Alžbeta s deťmi z lesa od pustovníka, ktorý jediný sa nebál prichýliť ich v chatrči napriek zákazu, ktorý vydal nový panovník, že nik nesmel Alžbete a jej deťom pomôcť. Predstavme si nevestu u boháčov, ako potajme poza ich chrbát vyberá pomocou kreditných kariet milionárske účty v bankách len preto, aby nakŕmila hladných žobrákov. Niečo podobné robila Alžbeta a na pohrebe jej manžela sa nový panovník hanbil za ziskuchtivosť, preto abdikoval z trónu, ale Alžbeta ho požiadala, aby zostal, kým bude jej syn dospelý a ona sama odišla do nemocnice, kde spávala na slame a tu aj 24 ročná zomrela.

štvrtok 15. novembra 2012

Svätí na každý deň - 16. november: Gertrúda Veľká

16. november

Gertrúda Veľká

Prívlastok k menu veľký, či veľká sa dával v dejinách znamenitým panovníkom. Vládcom, ktorí dokázali vlastnou vládou zanechať trvalú stopu v histórii. Zároveň tento prívlastok sa dával aj dobyvateľom. Teda vojvodcom, ktorí viedli ľudí do bitiek. My si dnes pripomíname skromnú rádovú sestričku, ktorá však už navždy zostane v dejinách ako Gertrúda Veľká. A toto meno nezískala preto, že by niekomu vládla. Prípadne, že by zvíťazila v niektorej z krvavých bitiev. Gertrúda Veľká zvíťazila vo vlastnom živote. Zvíťazila pre večnosť takým neopakovateľným spôsobom, že aj dnes si ju pripomíname pod menom Gertrúda Veľká. A to je radostná správa, že už niekto taký žil. Niekto, kto prekonal nástrahy hmoty, aby sa prerodil do večného života s úsmevom na tvári a s ľahkosťou v duši svätým spôsobom.

Gertrúda Veľká upadla tiež do súženia, tak ako každý iný smrteľník. Stalo sa tak presne v roku, v ktorom zomrel iný známy svätec s podobným menom a to Albert Veľký. A túto veľkosť si Gertrúda vďaka kríze, ktorá ju postihla v roku 1280, keď mala len 24 rokov, dokázala vydobyť vlastným horúcim srdcom tiež. Gertrúda vyrastala v cisterciánskom kláštore v Helfte neďaleko od Eislebenu v Durínsku od piatich rokov. Do krízy upadla v duši potom, ako sa začala zaoberať intenzívne štúdiom svetských vied. Štúdium ju bavilo, ale zároveň aj odťahovalo od náboženských otázok, rozptyľovalo. Kreslilo pred ňu v jej duševnom zraku úplne iný svet, než aký zažívala medzi múrmi kláštora a predsa Gertrúda tento svet poznala dôvernejšie, vedecky správnejšie, než väčšina vtedy žijúcich ľudí. Získala rozsiahle vedomosti, ale neuspokojili ju, lebo Gertrúdu oberali o najväčšiu sladkosť jej života - o vieru. Nakoniec urobila presne tú vec, na ktorú nabádajú každého veriaceho kresťana, aby zverili svoj kríž na Pána. Urobila tak aj Gertrúda a on sa o ňu postaral. Na začiatku roka 1281 jej modlitby boli vyslyšané, našla svoju cestu, z ktorej už nikdy neodbočila. Bola to cesta viery a rozjímania, ktoré opísala v jedinečnom diele Zjavenia. Po tomto súžení ducha, ju už trápenie nikdy neopúšťalo. Nebolo to však trápenie vnútorné, ale vonkajšie. Bývala často chorľavá, lenže pochopila, že bez utrpenia nie je život. A z utrpenia si urobila radosť. Tešila sa naň a bola veselá, ak mohla trpieť. Prišla na to, čo často opakovala, že človek túžiaci po pokoji, nekráča dopredu, nestáva sa lepším. Preto sa snažila robiť dobro v mene lásky k Bohu a ak za dobro mohla trpieť, považovala sa za šťastnú. Vedela, že zdokonaľuje svoje vnútro.

Opustila svet vedy a tak sa Gertrúda Veľká často označuje ustáleným slovným spojením, že "z gramatičky sa stala teologička." A to teologička naozaj významných rozmerov. Preto o svojich zisteniach napísala dielo, ktoré ju prežilo - Zjavenia. Napísala viac spisov, ale okrem Zjavení sa dochovali do dnešných čias už len Duchovné cvičenia. V každom prípade poznanie Gertrúdy Veľkej významne osvetlilo mnohé teologické otázky z Biblie, či napomohlo k rozvoji úcty k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. A tak zo všetkých vedných odborov jej zostal len ten najdôležitejší, v ktorom sú tajomstvá celého sveta - viera.

Svätí na každý deň - 15. november: Albert Veľký

15. november

Albert Veľký

Svätý Albert Veľký v detstve a mladosti vôbec nebol veľký, ale bol najmenší z najmenších. Všetci sa mu v školách smiali. Hoci sa snažil, ťažko chápal učebnú látku. Nech robil, čo mohol, nedarilo sa mu. Preto aj takmer osemsto rokov od tých čias udivuje, že sa z neho stal Albert Veľký.

V čase najväčšieho školského trápenia sa mu zjavila Panna Mária a povedala mu, že bude učený. Upozornila ho, že múdrosť nezíska vďaka rozumu, ale vďaka srdcu - teda pre lásku, ktorú cíti k Bohu a k nej. Keď vo veku 80 rokov zomieral v roku 1280, zostalo po ňom tridsať zväzkov vedeckých poznatkov. Tie zahŕňali vedomosti 13. storočia vo všetkých vtedajších vedných odborov. Jeho žiakom bol svätý Tomáš Akvinský, ktorému Albert Veľký predpovedal budúcnosť učeného muža v čase, keď sa Akvinskému spolužiaci posmievali, že je nemý vôl. A Albert Veľký im povedal, že až raz začne ten nemý vôl kričať, tak jeho rev naplní celý svet.

Albert sa zároveň zo zjavenia Panny Márie dozvedel, že tesne pred smrťou o učenosť príde, čo sa aj stalo a od tej chvíle sa Albert pripravoval už len na smrť. Dal si vykopať hrob, pri ktorom sa modlil. Jeho život mohol vyzerať úplne inak, keby bol počúvol rodičov, opustil cirkevné školy a oženil sa s dievčaťom, ktoré mu vybrali. To Albert odmietol, vstúpil do kláštora a stal sa veľkým učiteľom stredovekej mládeže. Dostal dar od Boha, že ľahko chápal každý prírodovedný, či filozofický problém, ale nenechal si toto bohatstvo poznania pre seba. Rozdával ho každému, kto si ho chcel vypočuť. Prednášal vo svetových mestách, ale najviac v Kolíne. Tam ho chodili počúvať aj pomazané šľachtické, či cirkevné hlavy. Nakoniec sa zameral už len na bohoslovie.

Láska k Bohu mu bola všetkým. Stal sa biskupom v Regensburgu. Tento úrad od pápeža musel prijať, ale po dvoch rokoch sa mu podarilo vrátiť späť k žiakom do Kolína. Pri preberaní biskupského úradu ukázal príklad pokory, keď do Regensburgu prišiel peši ako mnoho iných chudobných mníchov. A natešení mešťania s duchovenstvom, že k nim príde taký slávny učenec, nezbadali, že je medzi nimi, kým si nesadol na biskupský stolec v kostole, v ktorom sa dlho a pokorne modlil pred oltárom s ostatnými. Napriek povedanému ho mnohí jeho súčasníci považovali za čarodejníka. Pritom Albert využíval rozum a poznanie pre dobro ostatných. V tuhej zime pestoval čerstvé kvety vo vyhrievanom skleníku, čím očaril kráľa Viliama Holandského. Zostrojil samohybného robota, ktorého Tomáš Akvinský rozbil, lebo sa bál o Alberta, že by ľudia tento div vôbec nepochopili. Jeho učenosť presiahla svoju dobu možno aj o tisíc rokov dopredu. A predsa opakoval: "Lepšie je slúžiť Bohu, ako vedieť všetko na svete."

Na to všetko prišiel muž, ktorý bol pôvodne nešťastným chlapcom, ktorému sa nedarilo učiť. Spolužiaci ho považovali za hlúpeho a rodičia sa rozhodli ho zo školy odvolať, aby sa oženil a zaoberal sa radšej praktickým životom. Tento posledný z posledných sa stal prvým v učenosti vďaka príhovoru Panny Márie, ktorá celý život držala nad Albertom Veľkým ochrannú ruku a k nej sa neustále utiekal v modlitbách. V roku 1274 sa náhle rozplakal pri odchode z kláštora na cirkevný snem do Lyonu. Prekvapeným bratom oznámil, že práve zomrel Tomáš Akvinský. Nie v kláštore v Kolíne, kde plakal Albert Veľký, ale v kláštore Fossa Nuova v Taliansku. On to vedel, hoci neexistovali mobilné telefóny, ani žiadne spojenia na takéto vzdialenosti. Albert dokazuje aj nám, že v Bohu sú všetky múdrosti vedy a aj preto je od roku 1941 vyhlásený pápežom za patróna vedcov na celom svete.

streda 14. novembra 2012

Svätí na každý deň - 14. november: Ondrej Avellin

14. november

Ondrej Avellin


Osemdesiatosem rokov žil svätý Ondrej Avellin. Urovnával spory, naprával hriešnikov a opravoval skazené mravy. Mal mnoho nepriateľov a predsa sa snažil aj o ich nápravu. Urobil niekoľko takých skutkov, ktoré sú nepochopiteľné a preto ho nazývali anjelom. Ondrej sa narodil v neapolskom kráľovstve v 16. a zomrel v 17. storočí. Od detstva bol matkou vedený k modlitbám a modlil sa s ňou ruženec skôr, kým vedel rozprávať. Doma si staval oltár namiesto hier vonku. Bol skromný a tvrdil, že ľudská svetská sláva zmenšuje skutočnú Božiu slávu na Zemi.

Napriek utiahnutému spôsobu života bol neustále tŕňom v oku niektorej zo žien. Najprv to bola vdova, pred ktorou sa musel zamykať, lebo sa vybrala priamo až do jeho izby, potom počas štúdií to bolo viacero žien z rôznych spoločenských vrstiev. A to všetko preto, lebo hoci od detstva žil viac duševne ako fyzicky, Boh ho obdaril nezvyčajnou krásou. Pred rôznymi ženskými nástrahami musel roky utekať, kým ho po vysokoškolských štúdiách v Neapole biskup vysvätil za kňaza. Avellin najprv pracoval ako advokát pri cirkevnom súde. Raz dosiahol víťazstvo v prospech priateľa klamstvom, čo ho tak rozľútostilo, že sa vzdal advokátskej praxe. Stal sa radšej dedinským kňazom, kým ho biskup neposlal obnoviť úpadok do kláštora radových sestričiek svätého Michala v Neapole. A tu sa začínajú jeho neuveriteľné skutky. Jedna zo sestričiek, ktorá žila svetským životom, si totiž najala na Ondreja vrahov. Z ťažkých zranení sa vyzdravil a u úradov vyprosil pre vraha milosť.

Vo veku tridsiaťpäť rokov vstúpil do zboru Teatínov v Neapole, kde plnil všetky ťažké pravidlá rádu so sebe vlastnou ľahkosťou. Bojoval proti žiadostiam a to aj proti sebaláske, keď vravel, že "ľudská chvála je krádež Božej cti." Počas noviciátu u Teatínov sa staral o nebezpečného šialenca, ktorý bol násilný a túžil všetkých rehoľníkov vyvraždiť. Ondrej sa staral o šialenca dovtedy, kým sa šialenec neuzdravil. Avellin hovorieval, že "trápenie nie je nič zlé a iba vtedy sa stáva zlým, ak neradi trpíme." Z tohto obdobia pochádza ďalší jeho neuveriteľný skutok. Synovca mu úkladne zavraždili. Avellin poznal meno vraha a predsa ho nevyzradil súdu, kým ho neodhalili a potom prosil o jeho milosť. Možno vedel, že vraha odhalia, veď poznal aj dátum vlastnej smrti. Keď mal päťdesiat rokov, stal sa opátom kláštora Teatínov a opäť čelil útokom závistlivého sveta v meste Piacenza, kde bol kláštor. Bezbožníci ho očiernili pred vojvodom z Parmy, až sa vládca rozhodol opáta navštíviť, aby zistil, aká je pravda. Vojvoda sa čudoval, keď zistil, že slávny opát má v izbe iba tvrdé lôžko, hlinenú nádobu, drevenú stoličku, krížik a obrazy svätých. Viac nič. Od vstupu do kláštora Teatínov nejedol mäso, ani ryby, vajcia či mlieko. Živil sa len zeleninou a toto trápenie tela nezmenil ani v starobe, či chorobe so slovami: "Ako málo je to, čo trpím a robím, keď to porovnávam s tým, čo Pán Ježiš Kristus trpel a robil pre mňa!"

pondelok 12. novembra 2012

Svätí na každý deň - 13. november: Stanislav

13. november

Stanislav Kostka

Študentský život býva nástrahou, akú nie každý rovnako zvládne. Stanislav Kostka šiel študovať do Viedne vzdialenej od jeho rodiska Rostkova v poľskom mazovskom kniežatstve, kde sa narodil v roku 1550. Odišiel tam so starším bratom Pavlom, ktorý mu nebol príkladom v morálke. O to viac to mal Stanislav ťažšie, keď bol odkázaný na bratovu pomoc. Pavol chcel žiť po pansky, ako sa na poľského šľachtica podľa pomýlených predstáv patrí. Preto ako rozpustili Jezuitské kolégium vo Viedni, v ktorom boli ubytovaní s vychovávateľom, museli si nájsť podnájom. Pavol si vybral luxus, kým Stanislav, ktorý omdlieval v detstve už len pritom, ak počul niekoho neslušne rozprávať, sa dostal do ťažkej pozície. Býval na podnájme so svetsky založeným bratom a s rovnakým vychovávateľom. Stanko chodil denne na omše a modlil sa ruženec k Panne Márii, ktorú považoval za svoju nebeskú Matku. Odprosoval takto v modlitbách Boha za hriechy, ktoré páchal brat s veselou kompániou. Pavol ho často bil, hoci sa vôbec nebránil. Tak sa veselé školské roky stali pre Stanislava neznesiteľným peklom. Trpel pre vieru. Často opakoval: "Narodil som sa pre väčšie veci."

Trpiteľský spôsob života sa podpísal pod Stankove zdravie, keď len v pätnástich rokoch na smrť ochorel. Vychovávateľ a ani jeho brat mu nemohli splniť jediné želanie, aby mu priviedli k smrteľnej posteli kňaza. Ubytovali sa síce v luxusnom byte, ale pod podmienkou domáceho pána, že do bytu neprivedú nikdy katolíckeho kňaza. Lekári sa zhodli, že zomrie. V noci sa mu zjavila Panna Mária a oznámila mu, že vstúpi do jezuitského rádu. Na druhý deň Stanislav vstal z postele mŕtvych s tým, že ide do kostola poďakovať sa Matke Božej za uzdravenie. Pavol aj vychovávateľ boli šokovaní. Zavolali lekárov a tí potvrdili, že je úplne zdravý. Stanislav im vysvetlil zázrak slovami: "Panna Mária ma dnes v noci uzdravila!"

Týranie od brata pokračovalo, tak mu Stanko povedal, že od neho odíde a nech si to brat potom zodpovie pred rodičmi. Pavol si myslel, že sa len vyhrážal, ale Stanko naozaj odišiel. Odložil šľachtické a obliekol si sedliacke šaty. Pešo prešiel z Viedne až do bavorského Augsburgu, kde ho prijali medzi Jezuitov. Podrobili ho skúške, keď musel mníchom slúžiť a on šťastný písal priateľovi v liste, že "medzi hrncami a metlami je moje nebo." Poslali ho do Ríma, kde sa mu splnil sen. V osemnástich rokoch zomrel na sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie 15. augusta 1568, hoci len deň predtým mu nik z novicov a ani predstavených neveril, že druhý deň čaká na Stanislava smrť tak, ako ju pred nimi sám predpovedal. Želal si pred smrťou jediné, aby ho položili na zem, lebo sa nepatrí, aby mních zomrel na posteli. Zomieral pred zrakmi mnohých šťastný so slovami, že vidí Pannu Máriu, ako prišla po jeho čistú dušu spolu so zástupom nebeských panien. Stanislav Kostka bol vyhlásený za prvého blahoslaveného z rádu Spoločnosti Ježišovej, a keď bol vyhlásený za svätého, stal sa patrónom Poľska s heslom "ad maiora natus sum - narodil som sa pre väčšie veci." Smrť Stanislava zmenila aj život jeho brata, ktorý rozdal celý svoj majetok a nakoniec zomrel tiež ako Jezuita.

Svätí na každý deň - 12. november: Jozafát Ján Kuncevič

12. november

Jozafát Ján Kuncevič

Ján Kuncevič ako ukrajinský rehoľník s menom Jozafát sa snažil v meste Vilna a Vitebsk pomôcť každému, kto sa naňho v 17. storočí, kedy žil, obrátil. Raz prišla za ním chudobná vdova. Ján nemal nič, čo by jej daroval. Jeho jediným majetkom bola viera. Preto s vierou poslal ženu preč a nakázal jej, aby sa k nemu vrátila. Zatiaľ šiel do chrámu, kde si kľakol a vrúcne sa modlil. Onedlho za ním prišli z mesta s posolstvom, že jeden mešťan sa rozhodol kláštoru venovať 50 zlatých, čo bolo hotové bohatstvo. Jozafát si peniaze ani nespočítal a priamo ich odovzdal chudobnej vdove. Tej stačili na zaplatenie nájomného a ešte jej zostalo, nuž peniaze doniesla späť, ale Jozafát ich neprijal so slovami: "Len si ich nechajte, to vám Pán Boh posiela!"

Jozafát Ján Kuncevič sa preslávil ako "uchvatiteľ duší". Takto ho nazývali pravoslávni veriaci. Východní Slovania sa dostali do rozkolu so západnou cirkvou nie vlastnou vinou, ale vďaka pýche Grékov, ktorí chceli celej Rímskej ríši diktovať nielen moc z Carihradu, ale aj vieru. Kuncevič sa rozhodol, že katolíckym rozkolníkom pravoslávneho obradu vysvetlí ich omyl a tak mu prischla prezývka "uchvatiteľ duší". Po rozhovoroch s Jozafátom ľudia pochopili podstatu sporu a vracali sa do lona rímskej Cirkvi. Mal veľa neprajníkov, ktorí mu poslali zaplatenú ženu, aby ho zviedla na hriech. Jozafát ženu pekne prehováral, aby sa správala slušne, čo ona nechcela a tak ju vyhnal s palicou.

Vo veku 37 rokov sa stal polockým arcibiskupom a bránil uniatstvo, teda spojenie s rímskou cirkvou. Uniatske, čo je gréckokatolícke biskupstvo, máme na Slovensku aj my v Prešove. A svätého Jozafáta dnes oslavuje celá rímskokatolícka cirkev. Zomrel mučeníckou smrťou šesť rokov potom, ako bol vysvätený za polockého arcibiskupa a pravoslávni rozkolníci sa rozhodli ho zabiť. Verili, že odstránením Jozafáta upevnia svoju vieru, ale stal sa opak. Mučenícka smrť priniesla rozšírenie gréckokatolíckej cirkvi, na ktorú nakoniec prestúpili aj vrahovia. Preto Jozafátove slová o tom, že by rád zomrel pre spásu ľudí, ktorí ho nenávideli, sa do bodky naplnili. Sprisahanci proti Kuncevičovi najali potulného popa, ktorý ho na ulici tak dlho urážal, až popa chytili Jánovi sluhovia a zavreli ho v arcibiskupovom dome. To bolo znamenie na vzburu. Keď sa Jozafát dozvedel, čo sa stalo, okamžite dal popa prepustiť a predstúpil pred vzbúrencov.

Na to arcibiskupa napadli. Jeden s kyjakom, druhý so sekerou a tretí ho strelil do hlavy. Bili a tupili jeho telo dávno potom, čo vydýchol naposledy so slovami: "Bože môj!" Jeho mŕtvolu vyzliekli a hodili ju do rieky s priviazaným kameňom o nohy. Na druhý deň celý Vitebsk oplakával svoje skutky. Mŕtvolu arcibiskupa vytiahli z rieky a v slávnom sprievode ju úctivo odniesli do arcibiskupovho sídla v Polocku. Vrahovia plakali a hlavný sprisahanec ušiel do Grécka, odkiaľ sa o štyri roky vrátil a zmieril sa s gréckokatolíckou cirkvou prenasledovaný výčitkami svedomia. Urna svätého Jozafáta Jána Kunceviča je uložená vo Vatikánskej bazilike pod oltárom svätého Bazila Veľkého.

nedeľa 11. novembra 2012

Svátí na každý deň - 11. november: Martin

11. november

Martin

Príbeh svätého Martina sa stal vo štvrtom storočí v rímskom vojsku zbožného cisára Konštantína Veľkého. Podobný príbeh by sa pokojne mohol odohrať aj dnes. Veď medzi ľuďmi je veľa pohanov. Martinov otec bol rímskym vojakom a do armády musel vstúpiť aj jeho syn, ktorý sa tajne stretával s kresťanmi. Martin bol mladým dôstojníkom. Vchádzal na koni cez vstupnú bránu do francúzskeho mesta Amiens spolu s ostatnými vojakmi. Bola krutá zima. Martin zazrel pod bránou stáť chudáka, ktorý sa takmer nahý triasol na celom tele. Po chvíľkovej úvahe, čo môže preňho urobiť, lebo žold už rozdal chudobným, zobliekol si kabát a rozťal ho mečom na dve polovice. Jednu dal chudákovi. Mnohí spolubojovníci sa mu posmievali, že sa musí zakrývať pred prudkým mrazom iba polovicou kabáta. Našli sa aj takí, ktorí podľa Martinovho príkladu tiež pomáhali chudákom. Martin bol šťastný. A v tú noc sa mu zjavil Ježiš odetý do darovanej polovice kabáta, a povedal anjelom: "Týmto kabátom ma zaodial Martin, hoci je len začiatočník vo viere a zachránil ma pred zimou."

Na druhý deň požiadal kňaza, aby ho pokrstil. Po smrti cisára opustil vojenskú službu a venoval sa modlitbám u biskupa Hilára. Odtiaľ sa vrátil k rodičom do rodnej Panónie do mesta Sabária, dnes je to maďarské mesto Szombathely, kde prijala krst aj jeho matka. Na znak úcty k jeho životu je v Bratislave postavený najznámejší kostol - Dóm svätého Martina a biskupská katedrála v Spišskej Kapitule, ako aj mnohé iné kostoly na Slovensku, ktoré nesú Martinove meno.

Za nového cisára po smrti Konštantína v cirkvi nastalo šírenie bludu arianizmu, podľa ktorého Kristus nebol skutočným Bohom, ale len človekom. Martin musel rodný kraj pre prenasledovanie od bludárov opustiť. Jeho učiteľ biskup a neskorší svätý Hilár žil tiež vo vyhnanstve. Stretli sa potom, ako Hilárovi dovolili vrátiť sa do Francúzska a tu chcel Martina konečne vysvätiť za kňaza. Zo skromnosti sa vzpieral prijať túto preňho najväčšiu poctu, nuž ho vysvätil len za exorcistu. Martin sa usadil v Hilárom založenom kláštore v Ligugé. Odtiaľ sa šíril do celého Franúzska chýr o jeho zbožnosti, nuž nečudo, že ho chceli za biskupa do Tours, čo on v pokore odmietal. Preto použili lesť. Zavolali ho k chorej žene, kam keď prišiel, mešťania z Tours obostúpili dom. Martin sa schoval za husacím chlievom, ale gagot ho prezradil. Preto sa vyobrazuje spolu s bielou húskou. Prinútili ho nechať sa vysvätiť za biskupa, ale aj tak sa správal ako chudobný rehoľník žijúci v biednej chyži vedľa biskupského chrámu a potom v kláštore Marmoutier, ktorý dal postaviť. Raz ho pohania postavili na tú stranu, kam mal spadnúť pri stínaní strom. Strom naňho nepadol, ale prevrátil sa nelogicky na inú stranu.

Martin zomrel vo veku 84 rokov na holej zemi posypanej popolom oblečený iba do kajúcneho drsného odevu a nad jeho hrobom je dnes v Tours veľký chrám svätého Martina.

piatok 9. novembra 2012

Svätí na každý deň - 10. november: Lev I. Veľký

10. november

Lev I. Veľký

Sú vodcovia v dejinách, ktorí sa stali veľkými množstvom úloh, čo museli v živote zvládnuť. K nim patrí aj pápež zvolený v roku 440, Lev I. Veľký. Kresťanstvo bolo ako slobodná viera hlásaná len cez jedno storočie. Európa sa zmietala v množstve vojen. Lev I. mal veľa práce. Nielen pri ochrane Cirkvi, ale aby obhájil kresťanské učenie. K jeho najväčším úspechom patrí záchrana Ríma pred pohanským vodcom Húnov Atilom. Vybral sa do jeho vojenského tábora s tým, že si s Atilom pohovorí predtým, než - ako ho nazývali bič Boží - zaútočí na večné mesto. Dochovali sa nám Levove slová, ktoré aj po stáročiach prekvapujú odvahou, keď sám v hlavnom veliteľskom stane Atilovi, ktorý ho prijal sediac na tróne, povedal: "Senát a rímsky ľud, kedysi podmaniteľ celého sveta, teraz však porazený, žiada ťa o milosť a ušetrenie. Je to veľká česť pre teba, že ťa prosia tí, pred ktorými sa prv mnohí skláňali k zemi. Zvíťazil si! Ale teraz zvíťaz aj sám nad sebou, aby tí, čo pocítili tvoj bič, pocítili aj tvoju dobrotivosť. Voláš sa Božím bičom! Hľaď, aby ti Všemohúci nevzal ten bič z ruky a neobrátil ho proti tebe!"

O Atilovi kolujú historky, že pil konskú krv tak ako mnohí Húni v tých časoch. Pred barbara prišiel pápež a vyhrážal sa mu, že neohrozený bojovník bude porazený. Bez Božej milosti, ktorá privádza do úžasu, by sa to nemohlo stať. Atila na Rím nezaútočil, ale opustil celé Taliansko, aj keď mu ležalo pri nohách. Uveril smelým slovám Petrovho nástupcu. Pápež mu imponoval vo svojej neohrozenosti. Príklad Leva I. hovorí, že poníženosťou človek nič nezmôže. Nesmie sa báť postaviť proti istej smrti. O nej totiž nerozhoduje sila aj tisícov Atilov, ale živý Boh. Atila svätému otcovi Levovi I. odpovedal: "Čo nedosiahli so všetkými svojimi vojskami, to si ty dokázal málo slovami! Ďakuj Bohu, ktorému slúžiš, Atila jemu a tebe priznáva víťazstvo!"

Odvážne postupoval Lev I. aj na teologickom poli. Podarilo sa mu dosiahnuť očistenie Cirkvi najmä od bludu monofyzitizmu, ktorý neuznával Ježiša ako človeka, ale len ako Boha. Lev I. v liste Flávianovi vysvetlil dve prirodzenosti, ktoré sa spájajú v jednej Kristovej osobe a to božská a ľudská. Levovi I. sa to podarilo, hoci s ťažkosťami, lebo Cirkevný snem v Efeze o tejto otázke bol zmanipulovaný. Lev I. cirkevný snem odhalil pred svetom ako Efezské zbojníctvo. Tu tiež úradovala Prozreteľnosť, keď hlavný bludár utrpel porážku preto, lebo zomrel cisár, ktorý jeho bludu uveril. A nový nastupujúci cisár bol tak oddaný pravej viere, že efezské tézy iba o božskej prirodzenosti Krista vyhlásil za bludné a neplatné.

Lev I. bol obdarený osobitnou Božiou milosťou. Bol jednohlasne zvolený za pápeža a to v neprítomnosti. Kým v Ríme volili hlavu Cirkvi, on vo Francúzsku zmieroval dvoch rozvadených rímskych vojvodcov. Tak ako začínal na poste pápeža, tak aj zomrel. Po Atilovi totiž prišiel pred brány Ríma ďalší pohanský vojvodca Genserich. Ten síce sľúbil, že tak ako Atila tiež Rím ušetrí od hrôzy plienenia, ale sľub nedodržal. Atila po odchode z Talianska povedal, že preto odišiel, lebo keď Lev hovoril smelé slová, divoký vodca Húnov videl stáť vedľa pápeža muža - starca, ktorý mu hrozil mečom. Pri Levovi I. nik nestál. Mnohí sa domnievali, že sa Atilovi zjavil sám svätý Peter, aby ho vystríhal pred záhubou, aká by ho postihla po dobití a vyplienení Ríma. Genserich bol iný, napriek sľubu pápežovi, aj tak Rím vyplienil. Nie je barbar ako barbar.

Lev I. stál na čele vatikánskej cirkevnej správy 21 požehnaných rokov. Napriek množstvu problémov, všetky zvládol, aby zomrel v pokojnej starobe. A vďaka veľkosti problémov, nad ktorými víťazil, má právom prídomok - Lev I. - Veľký.

štvrtok 8. novembra 2012

Svätí na každý deň: 9. november Výročie posvätenia Lateránskej baziliky

9. november

Výročie posvätenia Lateránskej baziliky

Aj budovy majú svoje sviatky. Dnes slávime výročie posvätenia Lateránskej baziliky. Tento chrám je spojený s dejinami preto, lebo až Milánskym ediktom z roku 313 sa stala Cirkev právnou osobou za čias cisára Konštantína Veľkého. A ten daroval Cirkvi palác, ktorý kedysi patril Plauciovi Lateránovi. Tento starý rímsky palác sa stal sídlom pápežov na dlhé stáročia, takmer tisíc rokov až do roku 1305. A vedľa neho stojí bazilika svätého Jána. Pôvodný Lateránsky palác, ktorý obýval prvý pápež Silvester prvý v rokoch 314 až 335, zhorel v roku 1308.

Na jeho zrúcaninách začal v roku 1586 stavať pápež Sixtus V. nový palác, ktorý prešiel spolu s bazilikou viacerými stavebnými úpravami a zmenami. Má však v sebe čaro histórie zachované od čias, keď krutý cisár Nero prenasledoval kresťanov, až po súčasnosť. Najkrajšia legenda, ktorá sa k nemu viaže, súvisí so životom svätého Františka z Assisi. Ten, keď žiadal pápeža Inocenta III. v 13. storočí o udelenie súhlasu na zriadenie jeho rehole Minoritov - Malých bratov, tomuto Svätému otcovi sa prisnil sen. V ňom videl, ako sa symbol cirkvi - Lateránsky palác nebezpečne nakláňa, ale predsa nepadne. Tento symbol pápežskej moci totiž podopieral rehoľník. A pápež vo sne v tom chudobnom mníchovi spoznal práve Františka z Assisi.

Veľa radosti predstavuje pre veriacich Lateránska bazilika a palác. Hoci už sedemsto rokov neslúži za sídlo Svätého otca, ktorý sa presťahoval do Vatikánskeho paláca, dýcha zo stavby história preplnená vzácnymi duchmi z radov svätcov, aj prostých veriacich za vyše tisíc päťsto rokov. V Lateránskej bazilike sa konalo viacero koncilov, reformných synôd a bolo v nej podpísaných množstvo dôležitých listín. Pôvodne v Lateránskej bazilike sídlil rímsky biskup - bol to teda biskupský chrám, ktorý bol najprv zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Až neskôr baziliku zasvätili svätému Jánovi Krstiteľovi a potom zasa svätému Jánovi Evanjelistovi.

K najznámejším z piatich brán Lateránskej baziliky patrí hádam posledná vpravo, ktorá sa otvára iba každých dvadsaťpäť rokov. Naposledy bola otvorená v jubilejnom roku 2000 a otváral ju Svätý otec Ján Pavol II., ktorý ju aj na ďalších 25 rokov zavrel. Nazýva sa porta sancta - teda svätá brána. K výzdobe Lateránskej baziliky patrí pätnásť sôch na hlavnom priečelí, ktoré predstavujú od Krista, cez svätého Jána Krstiteľa, či svätého Jána Evanjelistu, až po ďalších cirkevných učiteľov. Bazilika má dĺžku až 130 metrov a má päť chrámových lodí, ktoré sú od seba oddelené stĺporadím.

Táto bazilika svätého Jána v Lateráne je navyše podľa titulu prvou zo štyroch hlavných rímskych bazilík. Ďalšími sú baziliky svätého Petra vo Vatikáne, svätého Pavla na Ostijskej ceste v Ríme a mariánska bazilika Santa Maria Maggiore - čo znamená bazilika Svätej Márie - väčšia.

Výročie posvätenia Lateránskej baziliky bolo najprv iba sviatkom v Ríme, ale na znak úcty voči Petrovmu stolcu sa tento sviatok rozšíril na celú svätú cirkev. Pretoho, kto ju z veriacich raz v živote navštívi, navždy zostáva táto stavba zapísaná v jeho srdci. Prechádza totiž miestami, kde sa písali dejiny Kristovej cirkvi lásky a preto návšteva Lateránskej baziliky patrí k veselým a radostným udalostiam v živote každého kresťana.

Svätí na každý deň: 8. november - Bohumír

8. november

Bohumír

Predstavte si biskupa, ktorý nastupuje do úradu bosý a oblečený ako chudobný rehoľník. Pritom uvedenie do funkcie biskupa bola vždy významná slávnosť. Vedel to aj svätý Bohumír, ktorého si dnes pripomíname, ale predsa prišiel ako chudobný mních. Bohumír je vo svojej vlasti vo Francúzsku známy pod menom Gottfried. Menovali ho do Amiens severne od Paríža za biskupa. Bohumír oblečením demonštroval prostotu srdca a vernosť chudobe.

V stredovekej Európe na prelome 11. a 12 storočia bolo biednych dosť a Bohumír hoci sám pochádzal zo šľachtického rodu, sa rád zriekol luxusu, dokonca aj jedla, len aby nasýtil čím viac hladných. Jedol len chlieb, ovocie a zeleninu, nič viac. Takto pokorne zomrel vo veku necelých 50 rokov v povesti svätosti. Bohumír sa narodil už starším rodičom, takže mohol byť rozmaznaný. Rodičia sa sťažovali aj opátovi, že nemôžu mať deti. A opát, ktorý sa sám volal Bohumír, im poradil, ako sa modliť, a čo všetko obetovať, aby sa ich túžba splnila. Keď sa do roka odvtedy, ako ho prosili o pomoc, stali rodičmi, dali dieťatku meno po opátovi. Poslúchli aj ďalšiu radu, keď syna vo veku len piatich rokov dali na výchovu do kláštora.

Vnímavé dieťa bolo unesené zbožnosťou rehoľníkov a keďže vyrastalo v ich prítomnosti, snažilo sa ich čo najviac napodobňovať. Tak už od detstva sú známe prípady, keď sa Bohumír pri modlení rozplakal od šťastia pri spojení s Bohom. Nič z okolia nevnímal, len Božiu milosť, ktorú jasne videl aj neskôr pri slúžení omše a po tvári sa mu v extáze kotúľali slzy šťastia.

Radosť prežíval, keď slúžil omšu, pri ktorej lámal chlieb a obetoval ho na oltári ako premenené telo Spasiteľa. A predsa mal aj on ťažké chvíle. To vtedy, keď musel zaujímať vysoké cirkevné posty na žiadosť predstavených. O tom, že bol jednohlasne zvolený za biskupa do Amiens sa dozvedel ako posledný a snažil sa funkcii vyhnúť. Chcel slúžiť a nie vládnuť, lebo v tom čase mali biskupi aj inú ako cirkevnú moc. Na naliehanie biskupov sa ujal úradu, ale urobil tak svojsky - keď prišiel bosý a v rúchu žobráka. Už počas prvej kázne v Amiens vo funkcii biskupa dojal zhromaždených tak, že plakali celú omšu spolu s ním. K iným bol láskavý, k sebe prísny, ale predsa sa našli nepriatelia. Chceli ho otráviť darovaným vínom, ktoré ponúkol najprv svojmu psovi. Chcel aj zvieraťu dožičiť viac, než by mal sám. A pes zdochol. Takto si zachránil nevedomky život, ani po ňom netúžil. Najmenej sa o život bojí ten, koho život má najväčšiu cenu. Bohumír otrasený smrťou verného psa, si čoraz viac prial smrť ako vykúpenie zo zajatia hmoty. Aby už nik nemusel namiesto neho zomrieť.

Sám seba prirovnával k veslárovi, ktorý stratil veslá a "je nútený loďku ponechať vetrom a búrke, hoci vie, že bude zahnaná na plytčinu alebo na úskalie." Tou loďkou myslel svoje telo, na ktorom mu nezáležalo. Rok pred smrťou sa pokúšal zbaviť funkcie biskupa a chcel vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora. Bohumírova túžba ostala nevyslyšaná. Hoci sa verejne na cirkevnej synode vyhlásil za neschopného, biskupi jeho abdikáciu neprijali a musel sa vrátiť do Amiens. Tu naposledy vydýchol šťastný, že konečne opúšťa márny svet plný trápenia ľudí pre hmotu.

Bohumír rád znášal chudobu a pôst, aby iní mali dostatok. Sám obsluhoval pri stole trinástich chudobných zakaždým, kedy mohol, rozdával sa až do krajnosti so všetkým. K sebe bol prísny, k iným zhovievavý. Preto sa neba možno dočkal skôr ako iní.

streda 7. novembra 2012

Svätí na každý deň - 7. november: Engelbert

Raz som šiel pod Michalskou bránou v Bratislave. Oslovil ma človek so žiadosťou o finančný príspevok pre operáciu malého dieťaťa. Dal som mu pár korún, na čo mi daroval obrázok sv. Dominika Savia. Bolo na ňom napísané: "Ak môžem byť veselý a zároveň svätý - chcem byť svätý."
Každý svätý je víťazom nad ľudským osudom. Chesterton kedysi povedal, že medzi svätcami je viac rozdielov ako medzi vrahmi. Svätci sú úžasnými silákmi v morálke, ale predsa to boli ľudia ako my.

Kresťanskému rádiu Lumen v Banskej Bystrici som v roku 2005 ponúkol cyklus Veselo so svätými. Bol to návrh urobiť raz za týždeň jednu reláciu o veselých momentoch zo života tých svätých, ktorí budú mať v týždni sviatok. Zodpovedný redaktor vdp. Peter Holbička mi však povedal, že ak chcem niečo o svätých pre nich pripraviť, tak na každý deň.

Bol to obrovský záväzok. Seriál sa už nemohol volať Veselo so svätými, lebo o každom svätom sa nedajú násilne vyrábať smiešne historky. Napriek tomu inšpirácia sv. Dominikom Saviom ma neopúšťala. Seriál som vyrábal za pochodu. Teda vysielali sa každý deň životopisy svätých a ja som zatiaľ rýchlo písal ďalšie.

V tejto práci mi pomáhal Boh. V noci sa mi snívali sny so svätcami. Cítil som sa v ich spoločnosti fantasticky a posilnený do druhého dňa písať ďalej.

Ako príručka mi slúžila najmä kniha vdp. Kamila Mečiara Životy víťazov. Knihy a práce Mons. Viliama Judáka, Laca Zrubca, Rajmunda Ondruša, Ernesta Macáka, Róberta Letza, Petra Šturáka, Jána Zentka, Antona Habovštiaka, Louisa de Wohla, Richarda Marsinu, Jozefa Špirka a Giovanniho Papiniho. Niekoľko ročníkov Katolíckych novín a viacero ďalších knižných diel, medzi ktorými boli na prvom mieste Svätá biblia a kňažský breviár Živý prameň z roku 1967 zostaveným Jozefom Dragošom - Alžbetínčanom.

Všetkým spomínaným zdrojom ďakujem ako i mojej rodine, manželke Júlii, dcére Dominike a synom Jánovi s Jurajom, ktorí mi vytvárali rodinnú pohodu, aby som to vôbec dopísal.

Stanislav Háber
*
7. november

Engelbert


Aj dnes sú situácie, keď čestných ľudí napadnú aj ich príbuzní za to, že sa snažia o spravodlivosť. Veľa zloby vzniká pre majetky. Nie inak tomu bolo aj v Nemecku na ceste pod Gebelsbergom, kde 7. novembra 1225 zavraždili kolínskeho arcibiskupa Engelberta. Jeho vraždu si zaplatil, žiaľ, jeho príbuzný. Rázny arcibiskup rozhodol v prospech rádových sestričiek, ktoré tento jeho vzdialený príbuzný zneužíval na finančný prospech. A tak z pomsty zomrel svätý Engelbert, hoci bol varovaný anonymným listom, aby v ten deň na cestu nešiel.

Engelbert svojsky v úrade žartoval s úradníkmi v Kolíne. Neodišiel totiž ani na neodkladnú úradnú cestu, kým si nevypočul aj biedneho roľníka, ak jeho sprievod zastavil pri východe z arcibiskupského úradu. Darmo sa úradníci hnevali a roľníka okrikovali, nech nezdržiava otca arcibiskupa, Engelbert naopak, odmietal úradníkov, kým si roľníka v jeho biede nevypočul a nepomohol mu. Tak ukázal aj dnešným ľuďom, že nič nie je také súrne, ako riešenie krivdy človeka. A je pritom jedno, či ide o majetného občana, či len o chudobného roľníka. Všetci si máme byť pred spravodlivosťou rovní. A preto Engelbert zastával záujmy rovnako chudobnej starenky, ktorá nemala pred súdom na advokáta, ako by sa zastal šľachtica, ak by sa mu krivdilo. Z 13. storočia do 21. storočia nemusí byť ďaleko, lebo krivdy sa dejú rovnako ako vtedy, keď na súde v nemeckom Kolíne rozhodoval arcibiskup a dnešný svätec Engelbert.

Iných sa zastával a seba neuchránil, lebo neveril, že by ho blízky príbuzný mohol ohroziť len preto, že mu odobral príjem, ktorý získaval zneužívaním sestričiek v kláštore. Engelbert nerozumel, prečo by sa niekto mal takto primitívne pomstiť. Čo by tým získal? V jeho očiach také počínanie nemalo logiku. A v zásade mal napriek zavraždeniu pravdu. Jeho príbuzného po dlhšom skrývaní sa predsa lapili a za vraždu ho odsúdili na smrť. Čo teda získal smrťou arcibiskupa z Kolína? Vrahovia, žiaľ, logicky nerozmýšľajú. Engelbert sa nebál smrti. Tušil, že sa môže naplniť varovanie z anonymu, ale šiel. Predtým sa ešte vyspovedal. Na vlastnom živote Engelbertovi nezáležalo. Bol pripravený umrieť. S týmto vedomím sa ľahko a veselo žije, ak človeka neťaží žiadne zlé svedomie. Preto sa smrti ľudia typu Engelberta neboja, lebo sú na ňu vždy pripravení. Pripravili sa na ňu poctivým životom. Engelbert sa tiež mohol vybrať aj inou cestou, keď ešte počas štúdií sa dostal do nie najlepšej spoločnosti bohatej mládeže.

Sám pochádzal z grófskeho rodu a teda na pokušenia mal viac príležitostí. Chvíľu sa v tejto spoločnosti aj pohyboval, ale potom pochopil márnosť hlúpych zábav. Odvtedy sa venoval len vznešenému životu v odriekaní a v modlitbách pre iných ľudí. Človek nemusí byť cirkevný hodnostár, ba ani kňaz, aby sa zo života kolínskeho arcibiskupa svätého Engelberta mohol poučiť a radovať. Radovať z toho, že aj v prepychu vychovávané dieťa môže nájsť pravú cestu - cestu lásky k blížnemu až k najvznešenejšiemu cieľu - až po sebaobetu.