utorok 30. apríla 2013

Svätí na každý deň - 1. máj: Jozef robotník

1. máj

Jozef robotník


Na 1. mája na tradičný sviatok práce nemôže ani mať spomienku príhodnejší svätec ako manžel Panny Márie svätý Jozef. Je to radostný sviatok, veď Jozef celý život príkladne a ťažko pracoval. Bol síce tesárom, ale len v postavení námedzného robotníka. A predsa sa dokázal postarať o najväčší dar z nebies - o Božieho syna. A stvoriteľ dal vlastnému synovi za pozemského otca obyčajného robotníka. Človeka práce, ktorý poznal všetky ťažké kríže života. Nedostatok, prenasledovanie, biedu. Jozef si so všetkým dokázal poradiť. Preto je považovaný za univerzálneho svätého ako o ňom napísal svätý Bernard: "Niektorým svätým je dané prihovárať sa za nás len v niektorých potrebách, ale svätý Jozef má výsadu pomáhať vo všetkom a zastať sa všetkých, ktorí sa k nemu s dôverou utiekajú."

Osobitné postavenie má Jozef ako svätec, ku ktorému by sa mali utiekať ľudia z dvoch dôvodov. Je patrónom rodín. Zo skúseností veriacich vieme, že na jeho príhovor dochádza v rozhádaných rodinách, kde niet pokoja a lásky, k zázračným obráteniam.

Druhý dôvod je Jozefova smrť. Vyprevádzali ho pri nej z jednej strany Panna Mária a z druhej strany Ježiš Kristus ako Boží syn. Hovorí sa, že nik nemal krajšiu smrť ako Jozef. Na každého čaká smrť. Ľudia sa snažia na ňu nemyslieť a žiť, akoby jej vôbec nebolo. Smrť je súčasťou života. Preto je dôležité sa na ňu včas pripraviť, kým ešte nezomierame. Mať čisté svedomia a urovnané všetky vzťahy s ľuďmi. Kde by tomu tak nebolo, treba sa pokúsiť obrátiť s modlitbou k svätému Jozefovi o pomoc.

Tretím dôvodom na radosť je prvotná príčina dnešného sviatku - práca. Poctivo a statočne vykonaná. Taká, akú celý život robil ženích Panny Márie. Jeho zásluhy na svete boli omnoho väčšie ako naše, lebo Jozef sa stal významnou súčasťou dejín spásy. On to bol, ktorý ochraňoval od narodenia Ježiša a staral sa o jeho každodenné ľudské potreby. Keď si Jozef s takýmito zásluhami nezúfal v ťažkom postavení robotníka, ani my by sme si nemali. Aj apoštol Pavol priznal trpkú pravdu, že "život je ťarcha".

S týmto vedomím, že bez utrpenia nie je život, sa nám môže ľahšie niesť náš vlastný životný kríž. V tom nám môže pomôcť príhovor svätého Jozefa, aby sme mali na to dostatok síl a trpezlivosti. Ženích Panny Márie bol robotníkom. Zarábal si v pote tváre na chlieb každodenný pre manželku, syna a pre seba. Navyše naňho poslal kráľ Herodes platených vrahov. Jozef musel utekať a starať sa o všetko potrebné pre život svojej rodiny.

Zvládol tieto ťažké úlohy. Dnes nám môže byť vzorom podľa slov svätého Tomáša Akvinského, že Boh obdarí každého takými milosťami a schopnosťami, aké potrebuje vo svojom živote. Dokázal to na osude jednoduchého tesára, ktorý sa stal svätým vďaka svojej silnej viere. Cirkev odmieta predstavu, že robotníci musia byť chudobní. Najvyšším cieľom človeka by mala byť blaženosť v nebi. Život by mal preto chápať ako cestu k dosiahnutiu tejto predstavy. A na tej ceste máme silného priateľa. Je ním dnešný oslávenec Jozef robotník, ktorý má ešte jeden sviatok 19. marca ako ženích Panny Márie. Dnes si ho pripomíname ako svätého robotníka.
 

pondelok 29. apríla 2013

30. apríl
Pius V.


 Tí, čo sú pri moci, radi vyhlasujú reformy zdola. Tá, ktorú vyhlásil pápež Pius V., začínala od neho. Prijatím postu Svätého otca začal s reformami Ríma zvrchu. Zrušil rozhadzovanie peňazí po voľbe pápeža medzi ľud, lebo sa tým podporovali len povaľači a peniaze rozdelil chudobným. Zrušil tradičnú hostinu pre vyslancov iných štátov a peniaze určené na ňu daroval chudobným kláštorom. Pius V. sa narodil v roku 1504 síce v šľachtickej, ale veľmi chudobnej rodine v milánskom vojvodstve v Taliansku. Preto si ctil chudobu. Vedel, ako ponižuje ľudskú dôstojnosť.
Ako kardinál a najvyšší rímsky inkvizítor spával iba v holej cele a postil sa štyri dni v týždni. Už ako pápež dokončil svoje dielo, ktoré začal ako najvyšší inkvizítor a potrestal španielsku inkvizíciu, ktorá zneužívala cirkevnú právomoc v prospech svetskej moci. Pius V. teda prvý zúčtoval so zlom, ktoré inkvizícia napáchala. Mal s ňou vlastné skúsenosti, lebo funkcia inkvizítora sa predtým, než sa stal pápežom, obrátila proti nemu. Neváhal totiž uložiť cirkevné tresty aj kňazom, či vladárom, ak zistil, že porušujú Boží zákon.
Nevykonával teda inkvizičný úrad tak, ako sa spomína nelichotivo v dejinách. A práve v ňom videli dvaja pápeži spásu pri obnove poriadku a morálky, preto bol za nich menovaný za najvyššieho inkvizítora. Zároveň Pius V. zreformoval cirkevnú výuku, ktorá pretrvala po jeho reformách vyše štyristo rokov až do šesťdesiatych rokov 20. storočia, kedy sa konal Druhý vatikánsky koncil.
Pius V. pod zástavou Panny Márie dosiahol zastavenie tureckého prenikania do Európy. Podarilo sa mu spojiť kresťanských panovníkov do aliancie, aby Európa zastavila v obrannej vojne vpád Turkov, ktorí kresťanov nemilosrdne vraždili a v lepšom prípade ich brali do krutého otroctva.
Rozhodujúcu bitku táto aliancia vyhrala 7. októbra 1571 pri gréckom prístave Lepant, teraz zvanom Naupaktos v Korintskom zálive. Na jej pamiatku založil Pius V. tradíciu sviatku 7. októbra ako Ružencovej Panny Márie. Turecký sultán Selim II. sa priznal, že sa bojí viac modlitieb pápeža Piusa V., ako zbraní vojsk kresťanskej aliancie.
Bojovalo sa na mori od šiestej rána až do večera, keď v hodine konečného víťazstva nad Turkami Pius V. náhle prerušil poradu s kardinálmi. Pristúpil k oknu, pozrel sa na nebesia a povedal: "Ponáhľajte sa do kostola vzdávať vďaky všemohúcemu Bohu, lebo naša armáda zvíťazila!"
Ako to vedel, keď neboli vysielačky, ani telefóny, nikto nevie. Z dvesto tureckých lodí sa len tridsať zachránilo a bolo oslobodených naraz dvadsať tisíc kresťanských otrokov, ktorí na tureckých lodiach museli v neľudských podmienkach veslovať prikovaní okovami.
Pius V. prosil zbor kardinálov, keď ho volili v roku 1566 za pápeža, aby tak nerobili, ale nakoniec prevzal úrad ako Božiu vôľu. Okamžite v Ríme zrušil vykričané domy a ženám z nich ponúkol pomoc pri hľadaní zamestnania.
Trestal úžerníctvo, ale ponúkal ľuďom možnosť požičiavať si peniaze v kresťanských sporiteľniach. Snažil sa, aby ľudia nechodievali do hostincov. V misiách ako v Peru, Mexiku, v Kolumbii, či v indickej Goa nariadil, aby za kňazov vychovávali domorodé kňazstvo. Zomrel ako šesťdesiatosem ročný s tým, že ešte stihol z balkóna baziliky svätého Petra udeliť posledné požehnanie mestu a svetu - Urbi et orbi v roku 1572.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 28. apríla 2013

Svátí na každý deň - 29. apríl: Katarína Sienská

29. apríl
Katarína Sienská


 Je spolu s Františkom z Assisi spolupatrónkou Talianska. Svätá Katarína Sienská urobila šokujúci krok vo svojom živote. Postavila sa pred pápeža a povedala mu: "Kto to má lepšie vedieť, než Vaša Svätosť, keď ste už pred dlhším časom urobili sľub, že sa vrátite do Ríma?"
A pápež Gregor XI. pochopil, že ústami Kataríny Sienskej prehovoril Boh. Sedemdesiatjeden rokov žili pápeži v Avignone zaviazaní francúzskym kráľom. Tento smutný čas v 14. storočí sa nazýva aj Avignonským zajatím. Počas neho vplyv cirkvi upadol na najnižšiu možnú mieru v dejinách. Autorita pápeža sa stratila, kňazi povoľovali v mravoch, dochádzalo k celkovému úpadku.
Keď sa Gregor XI. stal pápežom, zložil súkromný sľub Bohu, že vráti sídlo Svätého otca na hrob svätého Petra do Ríma. Nemal však na to dostatok odvahy. Tu sa zrazu pred neho postavila rehoľná sestra z tretieho najnižšieho rádu svätého Dominika. Tá sestra mala 29 rokov a nikdy nebola tak ďaleko zo svojho rodného mesta. V Siene pôsobila medzi ľuďmi v nemocnici, kde opatrovala chudobných chorých ľudí. A Katarína povedala pápežovi to, o čom nik nevedel.
Jeho sľub Bohu bol osobný. Preto pochopil, že Boh prehovoril ústami Kataríny a tak zrušil avignonské zajatie. Schizma v cirkvi sa tak úplne nevyriešila, lebo nový pápež Urban VI. postupoval proti francúzskym kardinálom tak tvrdo, že tí si zvolili v Avignone vlastného protipápeža. Srdce Kataríny Sienskej krvácalo. To už žila v Ríme, kam ju pozval Svätý otec, aby mu pomohla vyriešiť tento nový problém. Katarína sa modlila celé dni v chráme svätého Petra, kým vo veku tridsiatichtroch rokoch tak ako Ježiš Kristus zomrela pred očami vlastnej matky.
 Matka Kataríny Sienskej porodila dvadsaťpäť detí. Poslednú Katarínu, ktorú vychovávala rovnako, a viedla ju k láske k Bohu. Ako dieťa Katarína žiarila šťastím, preto ju doma volali Eufrozína, čo znamená v taliančine potešenie. V šiestich rokoch sa jej prvýkrát zjavil Ježiš Kristus spolu s anjelmi, v ktorých spoznala svätých Petra, Pavla a Jána. Okamžite sa rozhodla pre vstup do kláštora.
 V dvanástich rokoch si ostrihala sama vlasy, lebo jej otec s matkou naliehali, aby sa mladá a už krásna Katarína vydala. Ona to odmietala dovtedy, kým otec nezbadal, že na hlavu jeho dcéry si sadla biela holubica - symbol Ducha svätého. Odvtedy Katarínu nenútil do vydaja.
V sedemnástich rokoch si konečne obliekla rehoľné rúcho Diminikánok a rozdelila si denný program medzi kostol svätého Dominika, rodný dom a nemocnicu. Často upadala do extázy, z ktorej nadiktovala vzácne spisy Dialóg s Bohom, či Modlitby. Takto opísala duševné boje. Počula hlas, akoby o nej hovoril: "Umŕtvuješ svoje telo, ale lepšie by si urobila, keby si sa vydala." Ona zvolala: "Kde si bol, Ježiš, keď pokušiteľ na mňa dorážal a lomcoval mojím srdcom?" Na to počula Pána: "Uprostred tvojho srdca!" Pýtala sa prekvapená: "Ako si mohol byť uprostred škaredých predstáv?" On jej povedal: "Videl som tvoj boj, kde niet súhlasu, niet ani hriechu!"
Katarína Sienská sa nevyhla klebetám a prenasledovaniu od zlých ľudí, ale tí sa vplyvom jej modlitieb sami obrátili a už za jej života ju nazývali svätou. Pápež ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku cirkvi, hoci tento titul sa dovtedy udeľoval iba veľkým teológom - mužom. Jej spisy sú pýchou cirkvi a talianskej literatúry.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Z DROGOVEJ DŽUNGLE KAŠTIEĽ,

ČO PRIŤAHUJE (EURÓPSKU) BUDÚCNOSŤ

 

Mestská časť v Krásnej nad Hornádom sa vymyká z ostatných 22 častí druhého najväčšieho mesta Slovenska Košíc. Nachádzajú sa tu totiž archeologické nálezy staršie než tie, ktoré sa viažu k samotným Košiciam. Krásna je pokladnicou nielen košickej, ale aj slovenskej histórie.

 

Kultúra bráni vojne


Na miestnej Základnej škole košického mučeníkasv. Mareka Križina deti v triede počas hodiny rozmýšľajú, čo za hrôzy priniesli občianske vojny na Balkáne pri vzniku nových štátov z krajín bývalej Juhoslávie na konci deväťdesiatych rokov 20. storočia.

"Ešte dobre, že u nás sa také niečo
nestalo, keď sa delil štát s Čechmi," niektoré deti sa po tejto poznámke rozosmejú. Pripadá im to neuveriteľne, že by Slováci a Česi mohli spolu bojovať. Priateľské vzťahy týchto dvoch národov sú nadštandardné, čo spontánne chápu aj žiaci krasňanskej školy. Je im to prirodzené.


Na hodine im radová sestričkaBronislava z mníšskeho rádu sv. Vincenta de Paul vysvetľuje výhody, aké máme vďaka nášmu členstvu v Európskej únii. Už teraz je z tohto zoskupenia krajín jeden spoločný štát definovaný rovnakými uznávanými hodnotami. Vzniká nová entita - európsky ľud najmä vďaka mládeži, ktorá čoraz menej vníma rozdiely starých a nových členských krajín. Už dnes sú viditeľné kontúry budúcej únie - práve na mladej generácii, ktorá je už doma takmer všade vďaka jazykovým znalostiam.

SchovávaČKA
v haraburdí

Ani žiaci z Krásnej už nechápu, aký zmysel mali kedysi hranice. Sú na prahu nového života, ale vedia, že sa v rámci EÚ môžu pohybovať
slobodne, lebo sú tu doma.





A prirodzene vnímajú aj fakt, že vďakaeurópskym fondom sa ruina, okolo ktorej museli roky chodiť, lebo stojí v centrálnej časti pred vstupom do školy hneď vedľa kostola, znovuzrodila. Opäť jej narástli múry. Opravili sa fasády. Postavila sa strecha. Krásňanský kaštieľ vlastne vstal ako Fénix z popola.

"Keď sme boli menší, hrali sme sa tam na schovávačku," spomína ôsmačka Janka.


 O niečom inom hovorí riaditeľ neziskovej organizácie Zachráňme kaštieľ v Krásnej, inak major z Krajského riaditeľstva Policajného zboru a bývalý dvojnásobný starosta Krásnej, JUDr. Marek Kažimír:

 "Kaštieľ pustol desaťročia. Vznikali tam divoké skládky. Celý objekt sa stal vyhľadávaným miestom narkomanov, keďže tu boli pred verejnosťou v rôznom haraburdí ukrytí."

Ako hovorí miestny poslanec Pavol Hake, "bola to v podstate džungľa."


 

Priamočiara logika mladých


 
Žiaci ôsmeho ročníka základnej školy vidia okolnosti pomoci triezvo a jasne, ako to zhrnul ich spolužiak Janko:



"Žijeme predsa v Európskej únii. Aj Krásna leží v EÚ, tak je logické, že sa kaštieľopravuje práve za tieto peniaze."

Viac ako 1,2 milióna eur z Európskeho fondu regionálneho rozvoja zRegionálneho operačného programu v podstate prepísali dejiny, ako hovorí starosta Ing. Vladimír Saxa:




 "Celé desaťročia sme boli presvedčení, že kaštieľ bol postavený v roku 1780. Pri reštauračných prácach sme však narazili na rok 1653, ktorý sme našli zobrazený na klenbovej freske."




 A tak sa Krásňanci zapálili horúčkou s menom história, kým kaštieľ do detailov neprešiel archeologickým prieskumom. A ten priniesol ďalšie prekvapenia. Pavol Hake v podzemí ukazuje, ako v základoch, ktoré sú dnes prístupné pre zvedavcov, narazili vedci na oveľa staršie nálezisko:


 

 

Zichyho dar ako palác



"Architekt Ivan Gojdič a reštaurátor Peter Gomboš zistili, že vznik kaštieľa môžeme datovať až do 15. storočia."


História je priam vášeň a najmä vtedy, ak sa dotýka vášho rodného miesta. Marek Kažimír poslanca Hakeho hneď dopĺňa:

"Prvá písomná zmienka o Krásnej pochádza z roku 1143, kým samotné mesto Košice ju má až z roku 1230.
Nečudo, že práve základy nášho kaštieľa sú staršie, než sme si mysleli a ukazujú ešte na bohatšiu minulosť. Podľa zistení odborníkov bola tu pôvodne opevnený kaštieľ s pôdorysom v tvare "Z" so strieľňami, čiže mala obranný charakter zjavne v čase tureckých výpadov na Slovensko."



 Kaštieľ, ktorý dodnes stojí v tesnej blízkosti kostola, daroval gróf Zichy miestnemu farskému úradu, aby sa tu zriadila škola. Od cirkvi si kaštieľ prenajala nezisková organizácia, ktorú vytvorila mestská časť spolu s farnosťou, aby mohli kaštieľ zachrániť pred totálnym zánikom. Starosta Vladimír Saxa žartuje:

"Slovensko pozná Zichyho palác v Bratislave, je na
čase, aby spoznalo aj Zichyho kaštieľ v Krásnej."

Čo všetko sa tu asi odohrávalo v najstarších časoch, o ktorých nemáme veľa správ? Fantázia vďaka poznaniu historických okolností si dokáže všeličo vytvoriť najmä vtedy, ak o veci uvažuje mladý človek.



"Myslím si, že o Krásnu sa bojovalo, lebo tu bola prirodzená križovatka obchodných ciest z juhu na sever a z východu na západ Európy," uvažuje ôsmačka Sára.


"Možno tu Turci hrali aj šachy,"

smeje sa vedľa sediaci spolužiak Paľo.
 
Svadobné znovuzrodenie ruiny


Priestor pred vstupom do základnej školy sa v Krásnej od základov zmenil. Už to nie je semenisko neporiadku, ale v podstate výstavný priestor priamo v intraviláne obce.
 
 

"Vďaka projektu Európskeho hlavného mesta kultúry - Košice 2013 sme mohli konečne realizovať našu predstavu o centrálnom bode kultúry v Krásnej,"

vysvetľuje Marek Kažimír. Presne vie, čo hovorí, veď bol v tejto mestskej časti Košíc starostom osem rokov. A v tom čase sa mu podaril malý zázrak, keď tu v roku 2007 otvorili Kultúrny dom.



"Podaril sa nám vtedy husársky kúsok,"
pripomína nedávne časy poslanec Pavol Hake: "Kultúrny dom sme otvorili presne v deň, keď v hlavnom meste Slovenska v Bratislave otvárali budovu Slovenského národného divadla. A my sme si v Krásnej tiež otvárali náš kultúrny stánok, ale postavili sme ho v rekordne krátkom čase oproti vyše dvadsaťročnej stavbe národného divadla."

Znovuzrodenie kaštieľasleduje však trošku iné ciele, než na aké sa využíva kultúrny dom:



"V obci nám dlhé roky chýbalireprezentačné priestory. Preto v kaštieli obnovíme svadobnú sieň, ktorá tu kedysi bola, ale potom sa z budovy stala ruina. Z podzemných priestorov sme po ich reštaurovaní pripravili prednáškovú viacúčelovú sálu, kde chceme viesť rôzne kurzy, či semináre. Prístavbou terasy a kaviarne sa tak z kaštiela stáva kultúrno-vzdelávací bod celej mestskej časti,"

vysvetľuje podrobné plány Marek Kažimír.

Čitateľské nadšenie



Obnovená budova ponúka ešte širšie využitie:

 
"Kaštieľ nemá len historickú hodnotu, ale najmä hodnotu osobnú pre obyvateľov Krásnej," zdôrazňuje starosta Vladimír Saxa a dodáva: "Kedysi v tejto budove sídlila škola, neskôr národný výbor, polícia a všetci mali sem blízko. Preto sa aj teraz rýchlo stane spoločným kontaktným bodom obce."

Zaujímavý názor odznel na hodine sestry Bronislavy o európskych hodnotách z úst jej žiaka Ivana:

"V kaštieli je konečne
verejná knižnica. Doteraz bola len knižnica v škole. Takto nemusím chodiť až do mesta, ak v škole nejakú knihu nemajú, pohľadám ju hneď vedľa."







Je dôležité, ak mladá generácia aj číta a snaží sa nájsť hodnoty v knihách, nielen na internete. Lenže kaštieľ hneď od obnovy plní viacero funkcií. Na terase sú koncerty vážnej hudby, či literárne čítania. Mamičky s deťmi oceňujú, že kaviareň je prepojená na detské ihrisko, takže vznikla aj zaujímavá oddychová zóna v obci.

Problematické objavy



"Vrásky mi pri obnove vždy robili nové archeologické objavy,"vyvsetľuje projektant Ing. Peter Lopúchovský: "Došlo síce k záchrane národnej kultúrnej pamiatke v poslednej chvíli, ale každý nový objav, ktorý je pre dejiny a kultúru dôležitý, znamenal ďalšie finančné nároky. Odborníci hovoria, že stavba patrí k najkrajším klasisistickým kaštieľom na Slovensku, čo sa týka fasády, výzdoby a reliéfov s vrcholne klasicistickom slohu."



Pamiatkári museli odsúhlasovaťkaždý stavebný zásah a mnohé práce murári nesmeli robiť, ale len odborníci reštaurátori pod vedením majstra Ivana Škandíka. Ako ukazuje poslanec Pavol Hake, pôvodne budova mala aj zadný vchod a kruhové okno museli do projektu na zásah pamiatkárov vytvoriť napriek projektu, v ktorom naznačené nebolo:

 "Pamätám si ako dieťa, že tam naozaj také okno bolo, ale potom, čo sa z budovy stala ruina, už bolo ťažšie spomenúť si na každý detail."



Oproti kaštieľuje krátka ulička vedúca ku škole. V obloku náprotivného domu stojí so stále usmievavou tvárou takmer osemdesiatročná pani Anna Kiráľová, ktorej dom bol postavený v podobnom štýle ako pôvodný kaštieľ:

 
KÁVOVÝ VÝťah s výhľadom

"Náš dom má už viac ako 250 rokov, ale na novú fasádu, žia
ľ, zatiaľ nemáme, aby sme sa aj farbou podobali opäť kaštieľu," ľutuje pani Kiráľová a dodáva: "Ale na kaštieľ sme všetci hrdí. A ja mám naň aj najkrajší výhľad."
 

Ďalšia jej suseda Iveta Stašková si robí žarty, že ráno ani kávu nemusí variť, lebo vybehne z domu, kaviareň je už otvorená a dajú si s dcérou tento horúci nápoj. Prípadne by si podľa jej zlepšovacieho návrhu, mohli urobiť lanovku z okna až na predajný pult. Po lane by spustili košík s peniazmi a naspäť by si vytiahli kávu a ani vyjsť z domu by nemuseli.


Krásňanci majú zmysel pre humor. Pri vykopávkach nielen pomáhali, ale čo zručnejší majstri vyrábali z nájdených kostier a lebiek pôsobivé stolné lampy. Tvorivosť miestnych možno pochádza práve až z najstarších čias osídlenia. Najdôkladnejšie Krásnu preskúmal archeológ Dr. Belo Polla v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a nálezy sú roztrúsené po múzeách od Bratislavy po Košice. Preto Marek Kažimír zdôrazňuje:



 

Jedinečný meč panovníka


 
"Dali sme si za cieľ, že v kaštieli vystavíme všetky kópie vzácnych archeologických nálezov z Krásnej," objasňuje ambiciózne plány Marek Kažimír. Pripomeňme, že práve tu objavili šťastnou náhodou okrem iných vzácnych artefaktov histórie pri bagrovaní dvojsečný meč z polovice 10. storočia, ktorý mal patriť náčelníkovi, alebo vojvodcovi. Pritom meč patrí k doposiaľ len piatim podobným nájdeným mečom tohto typu v celej Európe.

Preto už spomínaná poznámka
ôsmačky Sáry, že o Krásnu sa možno bojovalo pre jej strategickú polohu, sa spája s úvahou, či tu nebolo sídlo niektorého z vtedajších vládcov ranostredovekého Slovenska, prípadne sa tu mohla odohrať dôležitá bitka. Na čepeli má meč nápis: "+INGLER II", čo podporuje úvahy, že Krásna má v histórii európsky význam.


 Ak obnova kaštieľa prináša obyvateľom a návštevníkom Krásnej miesto dotyku s kultúrou a históriou, pričom sa tak formuje mladá generácia, vzniká tak aj predpoklad o našej budúcnosti. A keďže sme súčasťou spoločnej únie, potom ide jednoznačne o budúcnosť celej EÚ.

 

Stanislav Háber

snímky autor
 

Svätí na každý deň - 28. apríl: Ľudovít Mária Grignon z Montfortu

28. apríl
Ľudovít Mária Grignon z Montfortu

 Ľudovít Mária Grignon z Montfortu zažil toľké prenasledovanie pre svoju lásku k Bohu, až by človek tomu ani neveril, že sa to mohlo stať na prelome 17. a 18. storočia v katolíckom Francúzsku. Doma ich bolo jedenásť detí a z nich tri sestry sa stali rehoľnými sestrami, jeden brat bol Dominikánom a Ľudovít šiel za cieľom stať sa kňazom. Vďaka podpore dobrodincov, lebo pochádzal zo slabých sociálnych pomerov, sa dostal až na univerzitu v Paríži. Tu ho čakalo sklamanie v podobe prenasledovania za zbožnosť.
 Spolužiaci a ani učitelia neverili, že Ľudovít Mária Grignon je tak silne veriacim študentom. Nakoniec ho vysvätili za kňaza v roku 1700 vo veku dvadsaťsedem rokov. A ťažkosti pokračovali. Začal kázať v biskupstve Nantes s úspechom u poslucháčov, ale s nenávisťou od nadriadených, ktorí mu zakázali účinkovanie v biskupstve.
 Šiel teda do iných biskupstiev, ale tu sa situácia opakovala. Ľudia ho milovali, predstavení neznášali. Nedá sa ani zrátať, koľkokrát mu zakázali kňazskú činnosť. Bolo to viac ako dvanásťkrát.
Prijal prácu v nemocnici v Poitiers. Tu mal pôsobiť ako duchovný správca, ale keď videl, s akou ľahostajnosťou sa ošetrovatelia starajú o chudobných chorých, začal ich sám ošetrovať. Jeho príklad obety bol nákazlivý. Získal skupinu miestnych dievčat, pre ktoré zriadil kongregáciu Dcér múdrosti.
Aj tu ho zastavila ľudská žiarlivosť zo strany svetských ošetrovateliek. Poštvali proti Ľudovítovi biskupa a ten ho vykázal z Poitiers. Vrátil sa do Paríža, kde sa začal starať o staré chudobné ženy. Na nátlak veriacich biskup musel zmeniť rozhodnutie a povolal ho späť do nemocnice v Poitiers, odkiaľ ho onedlho opäť vyhodil a zakázal mu zostať v biskupstve.
Ľudovít šiel peši do Ríma, kde žiadal pápeža, aby ho poslal na misie k pohanom. Tam by aspoň vedel, prečo trpí za lásku k Bohu, ktorú chce sprostredkovať ľuďom. Svätý otec sa ho zastal, vymenoval Ľudovíta za apoštolského misionára, ale namiesto k pohanom ho poslal späť so slovami: "Tvojím misijným poľom bude Francúzsko."
 Ako apoštolský misionár mal byť nezávislý od biskupov, ale prax bola iná. Putoval z farnosti do farnosti, obnovoval krížove cesty a oživoval vieru v celom Francúzsku. Biskupi ho aj tak vyháňali. Získal si dôveru dvoch biskupov v La Rochelle a v Lucone. Založil tu Spolok svätého ruženca. Cítil prítomnosť Matky Božej, o čom napísal knihy Úvahy o pravej úcte k Panne Márii a Láska večnej Pravdy, o ktorých Ján Pavol II. povedal: "Tie knihy znamenali obrat v mojom živote."
Grignon hlásal, že každý je povolaný k svätosti a ak tak nekoná, odporuje Bohu, ktorý človeka s týmto cieľom stvoril. Podarilo sa mu založiť kongregáciu misionárov - Spoločnosť Panny Márie na misie vo farnostiach podľa príkladu Spoločnosti Ježišovej. Stalo sa tak rok pred smrťou, keď Ľudovít Mária Grignon z Montfortu 28. apríla v roku 1716 vo veku len štyridsaťtri rokov zomrel na zápal pobrušnice.
Jeho dielo žije ďalej. Okrem Dcér múdrosti, existujú Spoločnosti Panny Márie, či združenia Bieli kajúcnici, Štyridsaťštyri panien, alebo Milícia svätého Michala určená a založená Ľudovítom Mária Grignonom pre vojakov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 26. apríla 2013

Svätí na kaťždý deň - 27. apríl: Zita

27. apríl
Zita


 Aj slúžky majú svoju patrónku. Je ňou svätica, ktorú si dnes pripomíname. Svätá Zita zomrela 27. apríla v roku 1278 vo veku šesťdesiatich rokov. Nielen, že jej svätosť potvrdil pápež, ale navyše sa stala aj istým druhom inšpirácie pre slávneho básnika Danteho Alighieriho, ktorý ju spomína vo svojej slávnej Božskej komédii.
Jej telo bolo v hrobe neporušené aj šesťsto rokov od smrti, kedy naposledy v 19. storočí otvorili miesto jej posledného odpočinku. A teraz pridáme tú hlavnú radostnú zvesť jej života - Zita bola počas celého svojho ľudského osudu v postavení slúžky. Chcela slúžiť Bohu, ale pre chudobu musela slúžiť iným ľuďom. Ona si však túto službu povýšila aj tak na službu Bohu, lebo dokázala aj v práci udržiavať v srdci ustavičnú modlitbu k stvoriteľovi.
Deň začínala skôr ako ostatní, lebo nesmela chýbať na prvej rannej omši. Potom sa jej kráčalo do roboty oveľa ľahšie. Z ťažkého osudu sa totiž posťažovala Ježišovi Kristovi a osobitne Panne Márii. Potom zasa bola celý deň veselá pri práci a modlitbe.
Zita sa narodila v Monsagrati v 13. storočí. Je to malá dedinka neďaleko mesta Lukka v strednom Taliansku, v kraji Toskánsko. Jej rodičia boli chudobní roľníci. Z domu si najväčšie bohatstvo odniesla v podobe vedomia, ku ktorému ju priviedla jej matka, že má robiť len to, čo sa páči Bohu a vyvarovať sa všetkému, čo sa Bohu nepáči. Takáto prostá poučka viedla Zitu celým jej životom.
Už ako dvanásťročná musela odísť od rodičov do služby. Jej novým domovom sa stal majetok bohatého šľachtica Pagana Fatinelliho v meste Lukka. Tu prežila dlhých štyridsaťosem rokov v práci. Zo začiatku to mala veľmi ťažké. Snažila sa pracovať tak, aby bol každý spokojný. Nielen páni domu, ale aj ostatné slúžky. Preto im pomáhala s ich prácou. Často urobila za nich to, čo oni pokazili. Nechválila sa však tým.
Ľudia aj v tom najnižšom postavení vždy môžu nájsť niečo, čo vám budú závidieť. Tak to bolo aj v Zitinom prípade. Bola najchudobnejšia z chudobných a robila najťažšiu ženskú prácu na najnižšom mieste v spoločnosti - ako slúžka. A predsa ostatné služobníctvo jej závidelo Zitinu vytrvalosť a zmysel pre dobre vykonanú prácu. Preto jej pridávali povinností a ohovárali Zitu pred pánmi domu. Zvaľovali na ňu každú svoju lotrovinu, či nedbalosť, lebo ona sa nikdy nebránila. Posťažovala sa v modlitbách a každému odpustila.
Raz sa však pohár trpezlivosti prelial. Nie u Zity, ale u pánov domu. Tí zistili, aká je pravda. Najnižšie postavenej slúžke zverili podľa práva správu celého domu. Zita však aj tak neprestala pracovať spolu s ostatným služobníctvom, hoci to už robiť nemusela. Často hovorievala: "Slúžka nie je nábožná, ak nie je pracovitá. A nábožnosť, ktorá by sa štítila roboty, by bola falošná."
 Takto Zita vysvetľovala svoju pracovitosť. O morálke vravela: "Najprednejšou vlastnosťou kresťanského dievčaťa je bázeň pred Bohom, poslušnosť, vernosť a láska k práci."
Takže aj na poste slúžky dokázala celý život v skutočnosti slúžiť jedine Bohu. Keď už bola staršia, chceli ju oslobodiť od všetkých prác, ale ona to odmietla so slovami: "Nechcem, aby ma smrť našla v nečinnosti."
Zomrela po piatich dňoch ako ochorela s úsmevom na perách.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 25. apríla 2013

Svätí na každý deň - 26. apríl: Jozef Benedikt Cottolengo

26. apríl
Jozef Benedikt Cottolengo


 "Boh sa postará," to sú prosté slová, vďaka ktorým získajú Božiu milosť naozaj len tie najušľachtilejšie srdcia. K takým patril svätý Jozef Benedikt Cottolengo z mestečka Bra v talianskom Piemonte.
 Narodil sa v roku 1786 ako prvé z dvanástich detí. V detstve mal veľké trápenie. Nechápal nič z toho, čo sa učil v škole. Ostatné deti sa mu smiali. Rodičia nad ním smútili a už boli rozhodnutí, že ho zo školy vezmú a nebudú ho ďalej trápiť.
 Vtedy vošiel do kostola. Najradšej sa doma hrával na omšu a dával kamarátom aj kázne. Teraz však v kostole objavil obraz svätého Tomáša Akvinského. Vedel, že to bol veľký učenec. Jozef Benedikt Cottolengo sa úprimne k nemu pomodlil s prosbou o orodovanie, aby viac nebol v škole za hlupáka. Už počas modlitby pocítil, že jeho žiadosť je vyslyšaná. Učitelia, spolužiaci, i rodičia žasli, keď sa z neho za krátku chvíľu stal najlepší žiak.
Na začiatku 19. storočia zúrili napoleónske vojny. Šiel do Turína študovať teológiu, ale kolégium bolo zatvorené a aj jeho povolali do armády. Biskup sa ho pýtal, čo bude robiť? "Boh sa postará," povedal Jozef.
Biskupa tieto slová od mladého klerika potešili, nuž sa rozhodol dať žiadosť o sprostenie vojenskej služby pre Jozefa Benedikta, aj keď na to nemal žiaden dôvod a dovtedy nikoho ani tejto služby nezbavili. Jeho žiadosť bola prijatá. Jozef mohol študovať a dvadsaťštyriročný bol vysvätený za kňaza.
Stal sa kanonikom v kostole Telo Pána v Turíne. Snažil sa pomôcť každému, kto to potreboval. Tak sa dostal raz pred neriešiteľnú situáciu. Jedna žena zomierala na tuberkulózu. Do nemocnice ju odmietli prijať, lebo bola tehotná. Do pôrodnice ju odmietli prijať, lebo mala tuberkulózu. Jozef sa modlil za ženu ruženec a vtedy dostal víziu. Na druhý deň si prenajal tri izby a založil vlastný Malý dom Božieho milosrdenstva. Pre pacientov, ktorých nik nechcel ošetriť.
Mnohí sa mu smiali. Nemal prostriedky a keď v Turíne vypukla epidémia cholery, dokonca dosiahli úradný zákaz činnosti Malého domu Božieho milosrdenstva. Vtedy Jozef reagoval pred úradmi slovami: "Vidno, že nie ste z Bra. U nás presádzajú kapustu, aby rýchlejšie rástla. Aj Božia prozreteľnosť preloží svoje dielo a urobí veľkú kapustu!"
Jeho viera slávila onedlho úspech. Založil nový Malý dom Božieho milosrdenstva na predmestí Turína v tzv. Údolí zabitých, kde kedysi rímske vojská vraždili kresťanov - mučeníkov. A tu za chvíľu vyrástol Dom nádeje, Dom viery, Dom Panny Márie, Betlehemský dom, dohromady malé mestečko Božej prozreteľnosti s vyše desaťtisíc obyvateľmi. Ich vstupenkou bolo len to, že ich nik z nejakého dôvodu nechcel. Nezáležalo na tom, akej sú národnosti, či vierovyznania. Pomáhali tu zadarmo chorým, biednym, ale aj vyučiť sa invalidom, aby sa dokázali o seba postarať.
Kráľ Albert obdivoval Jozefove dielo, ale varoval ho, že raz umrie a kto sa o obyvateľov rozsiahleho nemocničného komplexu postará? Jozef mu ukázal z okna na nádvorí výmenu kráľovských stráží a kráľovi povedal: "Ak to Prozreteľnosť chce, povie iba slovo a iný zaujme moje miesto."
Jozef Benedikt Cottolegno zomrel v apríli v roku 1842 ako päťdesiatšesť ročný so slovami žalmistu: "Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdem do domu Pánovho!" Jeho Malý dom Božej Prozreteľnosti existuje v Turíne dodnes.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 24. apríla 2013

Svätí na každý deň - 25. apríl: Marek

25. apríl
Marek


 Deň pred smrťou svätého Marka sa mu v noci zjavil Ježiš Kristus a povedal mu: "Pax tibi, Marce, Evangelista meus!" Teda: "Pokoj tebe, Marek, môj evanjelista!"
 Tento text je v znaku baziliky svätého Marka a je znakom celých Benátok. Je na ňom zobrazený okrídlený lev, ktorý drží v labách otvorené evanjelium. V Novom zákone je zo štyroch Markove druhým evanjeliom. Marek bol umučený v Alexandrii v roku 68, keď ho prvý deň chytili tak, že mu za hrdlo priviazali povraz. Zaň ho vláčili po meste, aby ho na druhý deň umučili na smrť. Marka takto popravili pohania, ktorí nedokázali zniesť to, že založil v Alexandrii cirkev a stal sa jej biskupom.
Stalo sa tak potom, ako v Ríme umučili svätého Petra. Ten Mareka určil za biskupa v Alexandrii, nuž šiel tam. Zastavil sa u obuvníka Aniana, ktorý sa pri oprave jeho obuvi pichol nešťastne šidlom do prsta a zvolal: "Bože môj!"
Marek ho poučil o tom, že vyznal meno pravého Boha. Anian nikdy ako pohan o ňom nepočul a začal sa s Markom hádať, lebo dovtedy počul len pohanské legendy o Odyseovi a o Iliade. Marek nad poraneným obuvníkovým prstom urobil znak kríža a prst sa zacelil. Anian sa nechal pokrstiť a stal sa po Markovi druhým biskupom v Alexandrii. Po smrti bol uznaný za svätého a má sviatok tiež 25. apríla ako Marek.
Ostatky evanjelistu previezli do Benátok v roku 828 dvaja kupci, aby ich zachránili pred zneuctením mohamedánmi. Do znaku známej baziliky dali leva preto, lebo Marek začína evanjelium na púšti o pôsobení svätého Jána Krstiteľa.
Podľa názoru viacerých historických autorít Markove evanjelium vzniklo zápisom kázní svätého Petra v Ríme. Svedčí o tom aj fakt, že o svätom Petrovi sú zamlčané mnohé fakty, ale je vykresľovaný veľmi skromne skôr s negatívami, hoci Marek bol synom Petrovej sestry. Teda bol Petrovým synovcom a apoštol Peter sa vo svojich kázňach skôr vykresľoval negatívne, lebo sám seba nevychvaľoval.
V dome Petrovej sestry v Jeruzaleme sa podľa všetkého konala Posledná večera. Sem smerovali aj Petrove kroky potom, ako bol zázračne vyslobodený z väzenia v Jeruzaleme. Tu ho chcel kráľ Herodes zabiť, ale anjel deň pred popravou Petra oslobodil. Peter potom poslal Marka s Barnabášom a apoštolom Pavlom do Malej Ázie na prvú apoštolskú cestu na Cyprus aj do Pamfýlie.
Marek bol aj pri umučení apoštola Pavla v Ríme. Kým evanjelium podľa Lukáša obsahuje kázne apoštola Pavla, tak evanjelium podľa Marka zasa kázne apoštola Petra. Historik Eusébius v Cirkevných dejinách napísal: "Marek sa stal Petrovým učeníkom a presne napísal to, čo Peter povedal o Ježišovi, lebo Marek to ani nepočul, ani nenasledoval Pána, ale iba Peter, od ktorého mal všetky poučenia."
Svätý Klement Alexandrijský zasa k tomu dodal: "Evanjelium svätého Marka bolo napísané tak, že keď Peter kázal v Ríme Božie slovo a z osvietenia Duchom Svätým hlásal evnjelium, mnohí prosili Marka, lebo Petra už dlhšie nasledoval a pamätal si jeho reči, aby ich dal na papier. Tak Marek zostavil svoje evanjelium a odovzdal ho tým, ktorí ho oň žiadali."
Pre nás je sviatok svätého Marka radostným, lebo jeho evanjelium tlmočí podľa mnohých odborníkov pôvodné apoštolské myšlienky. Je zároveň najstarším evanjeliom a má preto najväčšiu historickú cenu, keďže zachytáva svedectvá svätého Petra ako očitého svedka zázrakov a života Ježiša Krista s mnohými až detailnými podrobnosťami.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

utorok 23. apríla 2013

Svätí na každý deň - 24. apríl: Juraj

24. apríl
Juraj


 K pätnástim svätcom, ktorým dal Boh moc pomáhať ľuďom, ktorí ich prosia o orodovanie, patrí svätý Juraj. Ten získal túto schopnosť po smrti vďaka tomu, že pri ukrutných mukách, aké podstúpil pre Ježiša Krista, prosil Boha o to, aby jeho obeta mohla pomôcť iným.
 Juraj sa narodil v roku 280 v Selene v Kapadócii, ktorá je dnešnou súčasťou východného Turecka. Žil teda za vlády krutého rímskeho cisára. Bol nim Dioklecián, ktorý prvých dvadsať rokov svojej vlády nechával kresťanov na pokoji, keďže bol zaujatý reorganizáciou ríše. Rozdelil ju na východnú a západnú. Vo východnej ríši ustanovil za správcu svojho tesťa Galeriusa a na západe Konštancia Chlora, otca Konštantína Veľkého, ktorý dal kresťanom túženú slobodu.
 Galerius štval Diokleciána proti kresťanom. Žiadal zavedenie jediného štátneho náboženstva, ktorým mal byť kult rímskych bohov. Dioklecián túto otázku dlho odkladal, lebo jeho manželka a aj dcéra boli kresťanky. Nakoniec sa po dvadsiatich rokoch vlády rozhodol vydať tri edikty. Žiadal zbúrať kresťanské modlitebne, zničiť sväté knihy a kňazi mali obetovať bohom. Potom vydal aj krvavý edikt, že kto by odmietol obetovať rímskym bohom, mal byť popravený. Kresťanská krv tiekla v potokoch. Denne v rímskych provinciách zavraždili aj sto ľudí, okrem západnej ríši, kde vládol Konštancius Chlorus.
 Chorý Dioklecián v roku 305 odstúpil od vlády. To už však cirkev mala tisícky nových svätých mučeníkov. Medzi nimi vynikal Juraj. Ten bol plukovníkom v cisárskom vojsku. Patril k Diokleciánovým obľúbencom. Keď cisár vydal edikty, na základe ktorých začali vraždiť kresťanov, Juraj sa pred neho postavil a žiadal ho, aby okamžite tieto nariadenia zrušil. Cisár sa nahneval na verného vojaka a dal ho uväzniť. Nasledovali kruté muky, ktoré vyvrcholili Jurajovou popravou v meste Diospola v Palestíne. Stalo sa tak v roku 303.
 Jurajov príklad posilňoval tisícky ďalších na smrť idúcich kresťanov. Ich obeta pre Boha bola taká pôsobivá, že aj krutý Galerius jej podľahol, keď vo východnej ríši v Nikomedii vydal v roku 311 tolerančný edikt. Ním povolil kresťanom vyznávať ich vieru, dokonca ich žiadal, aby sa modlili za cisára a ríšu. Naopak, na miernom západe vystúpil Maxencius s novým prenasledovaním kresťanov, ktoré zastavil až Konštantín Veľký, keď 12. októbra v roku 312 pri Milvijskom moste neďaleko Ríma porazil Maxenciusa.
 V 13. storočí dostalo umučenie svätého Juraja nový literárny kontext. Jeho hrdinské správanie pri mukách, ktoré obetoval Bohu, aby získal večný život, a stal sa tak víťazom nad vrahmi, pretvorili do legendy. Podľa nej mal rytier svätý Juraj zabiť draka, ktorý šiel zožrať princeznú. Je to alegória na zlo, ktoré ovládalo cisárov Rímskej ríše, ktorí nezmyselne, ale krvavo prenasledovali ranných kresťanov. Úcta k svätému Jurajovi sa teda šírila ďalej, keď si ho rytieri volili za patróna, a anglický kráľ Eduard III. si ho v roku 1330 zvolil za ochrancu podväzkového rádu. Juraj bol patrónom svätej Rusi, a v súčasnosti je patrónom skautov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

pondelok 22. apríla 2013

Svätí na každý deň - 22. apríl: Vojtech

23. apríl
Vojtech


 V chráme svätého Víta v Prahe sú v kaplnke svätého Jána Nepomuckého uložené ostatky veľkej českej osobnosti svätého Vojtecha. Zavraždený bol 23. apríla v roku 997 v Tenkittene v Prusku niekoľko sto metrov od mora neďaleko mesta Kráľovec, blízko Fischhausenu, kde je dnes postavený osem metrov vysoký gotický kríž s nápisom: "Biskup svätý Vojtech zomrel v roku 997 mučeníckou smrťou pre svetlo kresťanstva."
Na jeho pamiatku založili veriaci Slováci v roku 1870 v Trnave Spolok svätého Vojtecha. Tento veľký český rodák zo slávneho kniežacieho slovanského rodu Slavníkovcov sa narodil na hrade Libica pri Poděbradoch. Jeho sviatok uctievajú nielen Česi, ale aj Slováci, Poliaci a Prusi.
Slovákov dobre poznal, veď birmoval v Ostrihome, ktorý bol nástupcom Nitry, syna uhorského vojvodu Gejzu. Tento syn sa volal Vajko, ale Vojtech jeho meno zmenil na Štefan a pod ním je známy ako prvý uhorský kráľ.
Vojtecha vychoval benediktín Radla a naučil ho latinsky. V tomto jazyku vedel všetky žalmy naspamäť. Študoval v saskom Magdeburgu, kde mu pri birmovke dal arcibiskup meno Adalbert, pod ktorým je známy v Nemecku, aj v Taliansku, kde pôsobil. V Prahe bol najprv pomocníkom biskupa Dětmara a po jeho smrti sa stal prvým českým biskupom, hoci sa zo skromnosti bránil prijať tento post. České knieža Boleslav II., vladykovia a duchovenstvo na tom trvali. Václav im povedal: "Infulu na hlave a berlu v ruke nosiť nie je ťažké, ale strašná je myšlienka na prísne zúčtovanie pred Bohom."
Za biskupa ho vysvätil mohučský arcibiskup za prítomnosti nemeckého cisára Ota II. v Taliansku. Vracal sa skromne domov na koni, na ktorom mal uzdu z konopného povrazu ako obyčajný pútnik. Aj vo funkcii biskupa spával na zemi a svoje dôchodky rozdával chudobným.
Lenže české knieža Boleslav II. s vladykmi udržiavali pohanské zvyky, pričom Vojtechovi zakázali stavať kostoly. Odišiel preto so svojim učiteľom Radlom do Ríma, kde u pápeža dostal súhlas opustiť biskupstvo. Vstúpil do benediktínskeho kláštora svätého Bonifáca na Aventíne, ktorý stojí dodnes. Po troch rokoch sem prišiel Radla na žiadosť českých vladykov, kniežaťa Boleslava a ľudu so žiadosťou, aby sa Vojtech vrátil do Prahy. Pápež im to prisľúbil, nuž biskup šiel.
Knieža Boleslav II. mu dal možnosť stavať kostoly a všetko šlo chvíľu v dobrých koľajach. Vojtech šiel na návštevu Moravy a potom Uhorska. Zatiaľ sa v Čechách zasa zhoršili pomery. Po návrate do Prahy sa opäť rozhodol vzdať biskupstva a šiel do kláštora na Aventíne. Knieža Boleslav II. trval na jeho návrate u pápeža, ktorému to Vojtech sľúbil s podmienkou, že ak ho nebudú v Čechách chcieť, môže z Prahy odísť.
Tam však už ani nedošiel. Počas cesty ho zastihla správa, že vyvraždili celú Vojtechovu rodinu Slavníkovcov. Zachránil sa len jeden brat v Poľsku u kniežaťa Boleslava Chrabrého. Vojtech napísal do Prahy, či ho teda chcú za biskupa, ale odpísali mu, že ho už nechcú. Odišiel do Hnězdna k Boleslavovi Chrabrému a odtiaľ sa rozhodol ísť na kresťanskú misiu k pohanským Prusom. Tu ho však na pohanskom poli zabili. Boleslav Chrabrý vykúpil od Prusov jeho telo zlatom a pochoval ho v Hnězdne. Neskôr jeho ostatky preniesli do chrámu svätého Víta, kde sú uložené dodnes.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

nedeľa 21. apríla 2013

Svätí na kaťdž deň - 22. apríl: Žofia Bosniaková a Otakar Prochászka

22. apríl
Žofia Bosniaková a Otakar Prohászka


 V apríli si pripomíname ženu, ktorá aj dnes slúži za príklad ako vzorná kresťanka, matka a manželka. Žofia Bosniaková sa narodila v roku 1609 a zomrela mladá vo veku len tridsiatichpiatich rokov v roku 1644. Jej telo zostalo odvtedy až dodnes neporušené. Kňaz a historik Ján Baltazár Magin o nej napísal v roku 1723 tieto slová: "Táto veľmi milá žena, pochádzajúca zo slávnej rodiny Bosniakovcov, bola Sofia nielen menom, ale aj veľkým počtom múdrych činov. Pokým žila, bola všade nazývaná matkou chudobných, vdov a sirôt. Chodila každodenne do kostola a nevkročila tam skôr, kým si pred svätým prahom nezobula sandále. Takto naboso kráčala po svätej a ctihodnej chrámovej pôde a holými kolenami si kľakla na podlahu. Bola štedrá, keď išlo o sväté predmety, ktoré ozdobujú oltáre alebo samého Krista."
 Žofia si však svoju aureolu svätosti nevyslúžila darmi pre kostoly, ale starostlivosťou o chudobných a chorých pod hradom v Strečne, kde žila a v zámku v Tepličke nad Váhom.
 Narodila sa v rodine kapitána hradu v Šuranoch. Ako sedemnásťročná sa vydala po prvýkrát za baróna Michala Šeréniho, ktorý však o tri roky na to zomrel. Zároveň zomrela Žofiina matka a na nej zostala zodpovednosť za výchovu troch mladších sestier.
 Žofiu nazývali pre štedrosť k chudobným anjelom Šurianskeho hradu, keď ju o ruku požiadal František Vešeléni. Mala s ním dvoch synov. Nezabúdala však na iných. V Tepličke nad Váhom založila útulok pre chudobných nazvaný po Sedembolestnej Panne Márii. Podporovala kostoly a osobitne Spoločnosť Ježišovu. Zaujímala sa však aj o osudy zločincov.
Žofiina láska k ľuďom zažiarila v plnej sile v roku 1633, keď mala dvadsaťštyri rokov. Vtedy vypukla cholera. Osobne sa snažila pomôcť trpiacim a zároveň sa starala o pochovávanie mŕtvych. Žiaľ, vo veku tridsaťpäť rokov náhle zomrela.
V apríli si na Slovensku pripomíname aj biskupa Otakara Prohászku, ktorý sa narodil v roku 1858 v Nitre a bol za svojho života považovaný pre vieru a lásku za apoštola. Ako dvadsaťročný zložil doktorát z filozofie v Ríme, kde bol o tri roky vysvätený za kňaza.
Po pôsobení v Ostrihome sa stal biskupom v Székesféhervári, teda v Stoličnom Belehrade. Riadil sa predsavzatím, ktoré si vzal k srdcu už ako mladý kňaz: "Modli sa, a trp vo svojej duši!"
Organista Gejza Koudela na biskupa Prohászku spomínal po rokoch takto: "Bol taký ako vták z legendy, ktorý prichádza raz za sto rokov, ale kde príde, tam všetko ozdravuje, oživuje. Koho on zoberie na svoje plecia, ten sa stáva novým, veľkým, lepším človekom."
Pomáhal chudobným, osobitne študentom zo Slovenska, ktorí nemali peniaze na štúdia. Pre svoje moderné teologické diela sa jeho knihy dostali na cirkevný index zakázaných kníh. Rehabilitovali ho až po Druhom vatikánskom koncile. To už však bol Otakar Prohászka po smrti, keď zomrel náhle v apríli v roku 1927 v Budapešti. Stalo sa tak počas jeho slúženia svätej omše v Univerzitnom kostole. Počas kázne povedal posledné slová: "Zachovajte ticho!"
Tie sa vtedy hovorili pred svätým prijímaním. Na to Otakar Prohászka vo veku šesťdesiatdeväť rokov zomrel. Nad jeho hrobom v Székesféhervári postavili kostol.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

sobota 20. apríla 2013

Svätí na každý deň - 21. apríl: Anzelm

21. apríl
Anzelm


 "Nepokúšam sa pochopiť, aby som veril, ale verím, aby som pochopil," to je jedna z myšlienok svätého Anzelma, zakladateľa scholastiky. Aj my dnes môžeme veriť a potom ľahšie pochopíme, ako by sme chceli pochopiť bez viery v srdci.
 Anzelm sa narodil v Piemonte v Taliansku v roku 1033, ale zomrel v Anglicku ako arcibiskup z Canterbury. Stalo sa tak potom, ako vstúpil do benediktínskeho kláštora vo Francúzsku. Tu bol jeho učiteľom Lafranc, ktorý sa stal arcibiskupom v Canterbury a pozval Anzelma k sebe. Tak ho spoznal anglický kráľ a ponúkol mu post arcibiskupa v Canterbury potom, ako Lafranc zomrel. Anzelm to odmietal, lebo tradične anglický kráľ zasahoval do cirkevnej správy. Šlo o známy spor o investitúru - teda o to, kto rozhodne o menovaní biskupov a opátov. Anglickí biskupi však potvrdili kráľovu voľbu a Anzelm prijal post arcibiskupa.
Čoskoro sa však dostal do sporu s kráľom, ktorý chcel zasahovať do cirkevných vecí. Odišiel preto k pápežovi, ale kráľ mu bránil v návrate do Anglicka. Raz šiel kráľ na lov, pri ktorom záhadne zomrel so šípom v hrudi. Nový kráľ Anzelma žiadal o návrat do Anglicka. Tri roky mal Anzelm pokoj, potom aj nový kráľ začal menovať cirkevných predstaviteľov. Opäť šiel do Ríma a znova sa nesmel vrátiť do Anglicka, kam nakoniec prišiel vďaka kráľovej manželke. Nakoniec Anzelm zomrel 21. apríla v roku 1109 vo veku sedemdesiatšesť rokov.
 Keď bol malý, k viere Anzelma viedla matka. Veril, že na končiaroch Álp, ktoré sú v Piemonte v Taliansku, žije Boh, Panna Mária a anjeli. Raz sa mu prisnil sen. Vzali ho do domu na končiari Álp. Boh mu dal jesť svoj Boží biely chlieb.
 Všetko sa zmenilo, keď mu zomrela matka a otec o syna nejavil záujem. Anzelm prepadol svetu a hriechu. Odišiel do Francúzska, ale život svetáka sa mu zunoval. Spoznal Lafranca, ktorý ho pritiahol do kláštora. Tu študoval a stal sa sám učiteľom vo veku tridsiatich rokov. Keďže poznal život hriechu, dokázal naučiť nových učiteľov malých žiakov, ako viesť cirkevnú školu. Hovoril im: "Zasaď stromček a ohraď ho zo všetkých strán, aby sa nemohol rozprestierať. Stromček bude mať krivé, zdeformované konáre. Kto je vinný? Ty. Prílišnou prísnosťou deti skazíš."
Anzelm hovoril, že poznanie je ako dobrý biely chlieb. Keď ho však dáme deťom bez mlieka, uškodí im. Tým mliekom myslel lásku.
Známy je prípad z jeho vyučovania, keď deti sledovali hru chlapca, ktorý mal priviazaného vtáčika na špagáte. Chlapec sa zabával tým, že raz púšťal a zasa priťahoval úbohého vtáčika. On im na to povedal: "Takto sa hrá diabol s mnohými hriešnikmi. Drží ich uviazaných na svojich povrazoch a hrá sa s nimi ťahajúc ich raz do toho, raz zasa do iného hriechu. Aj keď sa snažia vyslobodiť a odletieť, keďže ich nepriateľ drží uviazaných na povraze zlého návyku, znovu sú priťahovaní späť do tých istých hriechov. Biedni, nebudú sa môcť oslobodiť, ak Božia milosť nepríde a nepretrhne diablov povraz."
Svätého Anzelma vyhlásil pápež o šesťsto rokov po jeho smrti za učiteľa Cirkvi. Zachovali sa po ňom mnohé významné spisy ako O pravde, O slobodnom rozhodovaní, O prípade diabla a ďalšie.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

piatok 19. apríla 2013

Svätí na každý deň - 20. apríl: Agneša Montepulcianská

20. apríl
Agneša Montepulcianská


 Zvládala všetko už v detskom veku. Tak môžeme v skratke dať charakteristiku dnešnej svätej. Agneša Montepulcianská sa narodila v bohatej rodine. Stalo sa tak v roku 1274 v Taliansku. Agneša však netúžila po zábavách, ani po detských hrách. Už vo veku deviatich rokov žiadala rodičov, aby sa smela obetovať službe Bohu. Ak si uvedomíme, že mala všetko, čo chcela, musela to byť osobitná Božia milosť, ktorá jej zjavila túto najväčšiu drahocennosť, akú si mohla žiadať v živote.
Ďalej bol Agnešin život už v útlom veku aj podľa dnešných kritérií veľmi úspešný. Veď mala štrnásť rokov, keď sa v kláštore zasvätenom svätému Dominikovi stala hospodárkou. Napriek novým povinnostiam Agneša nezanedbávala predchádzajúce povinnosti vo viere. Najmä umenie ustavičnej modlitby. Zároveň Agneša znášala dlhodobé pôsty, ktoré ju ešte len mali pripraviť pre jej ďalší obdivuhodný život.
Do kláštora dostali návštevu z provincie Viterbo. Chceli tu zriadiť kláštor podobný tomu v Montepulciane, kde žila Agneša. Vybrali si preto svoju predstavenú. Tá však odmietla odísť bez Agnešy, nuž šli obe. A tam v meste Procena sa stala zvláštna vec. V novom ženskom kláštore si za svoju novú najvyššiu duchovnú predstavenú zvolili ledva šestnásťročnú Agnešu. Nový kláštor tak výborne prosperoval, že sa z neho za krátky čas stalo opátstvo.
Tento rýchly pokrok však nebol jednoduchý. Okrem obrovskej obetavosti svätej Agnešy tu muselo byť splnených celý rad ďalších dôležitých náležitostí. Veď bola na funkciu opátky príliš mladá. A tak sa k slovu dostal Rím. Vtedajší pápež Mikuláš IV. musel mladistvej Agneše udeliť dišpenz - teda výnimku, aby mohla byť vo veku šestnástich rokov ustanovená za opátku.
Agneša vedela, že v takom nízkom veku bude môcť len ťažko spolusestry napomínať tak, aby ju poslúchali. Nuž zvolila najťažšiu možnú cestu vykonávania svojho úradu. Tá cesta bola však najúčinnejšia. Šla sama príkladom ostatným. Pätnásť rokov žila len na chlebe a vode s tým, že spávala na holej zemi, pričom za vankúš jej slúžil kameň. Pritom sa starala o chorých a snažila sa pomáhať chudobným.
Svoju mladosť sa snažila krotiť aj ťažkými fyzickými trestami, ktoré pre nás dnes môžu vyznievať kruto. Agneša však bojovala sama so sebou a preto sa rozhodla bičovať. Len takýmto sebaponížením sa jej darilo udržať sa v neustálej pokore. Aj dnešným mladým ľuďom sa ľahko stáva, že dosiahnu obrovský úspech, aký sa nepodaril ani ich rodičom za celý život. Potom spyšnejú a upadnú do hriechu. Agneša sa však snažila uchrániť pred pýchou, čo sa jej aj podarilo.
Úspechy, ktoré dosiahla, vyvolali v jej rodine väľkú túžbu, aby sa vrátila domov do Montepulciana. Urobila to. Rozhodla sa založiť kláštor v dome, v ktorom predtým bývali ľahké dievčatá. Zároveň sa o ne Agneša snažila starať. Zomrela ako štyridsaťtri ročná 20. apríla v roku 1306, keď smutným sestrám stojacim pri jej posteli povedala: "Prečo plačete? Radšej sa tešte, že mám konečne vojsť do slávy svojho Ženícha. Len dôverujte Pánovi, neopustí vás. Milujte sa, dietky moje, lebo láska je známkou Božích detí."

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 19. apríl: Lev IX.

19. apríl

Lev IX.


Dnes je radostný deň pre Slovákov, lebo si pripomíname pamiatku prvého Svätého otca, ktorý navštívil Bratislavu. Stalo sa tak v roku 1052 a Svätý otec sa volal svätý Lev IX., alebo tiež Leo, predtým do zvolenia v Ríme biskup Bruno z Toulu v Alsasku.

Ďalším pápežom, ktorý navštívil Slovensko, bol až na jar v roku 1990 Ján Pavol II., teda o celých 938 rokov neskôr. Pritom svätý Lev IX. takisto veľa cestoval ako aj Ján Pavol II. Žil v 11. storočí a do Bratislavy priniesol veľmi cenný dar - mier.

V lete v roku 1052 totiž nemecký cisár Henrich III. chcel obsadiť Bratislavský hrad. Potreboval toto miesto ako strategický bod na obsadenie celého Slovenska. V 11. storočí sa totiž dostalo snahou kráľa Štefana celé Slovensko pod správu uhorskej koruny. Lenže na Slovensko si robil nároky aj nemecký cisár, ktorý chcel ťažiť na našom území nerastné suroviny. Ostrihomská diecéza vlastne kopírovala územne Pribinovo kniežatstvo a vznikla z Nitrianskeho biskupstva. Pri osemtýždňovom obliehaní Bratislavy nemeckými vojskami v roku 1052 bol už kráľom Ondrej I.

Lev IX. prišiel do Bratislavy a v roku 1053 prinútil nemeckého cisára uzavrieť s uhorským kráľom bratislavský mier. Lev IX. dosiahol tento krásny cieľ pomocou lásky. Nemecký cisár totiž zasnúbil svoju dcéru so synom uhorského kráľa.

Táto rozprávka, ktorá ukončila vojnu, sa stala v Bratislave vďaka tomu, že Slovensko osobne navštívil sám pápež Lev IX. Svätý otec mal veľký vplyv na nemeckého cisára, s ktorým bol v blízkom pokrvnom príbuzenstve ako jeho strýko. Nakoniec, bol to cisár, kto presadil voľbu biskupa z Toulu za pápeža. Lev IX. však odmietal takéto protekcionárstvo. Preto sa rozhodol na cisárskom dvore verejne vyspovedať zo svojich hriechov, aby nemeckého vládcu presvedčil, že taký hriešnik nemôže byť pápežom. Cisár však trval na svojom, keďže bol zároveň rímskych patricijom a mal pri voľbách pápeža dôležité slovo.

Lev IX. napokon súhlasil pod podmienkou, že za pápeža ho zvolí aj rímske kňazstvo a rímsky ľud, inak neprijme pontifikát. Lev IX. sa vybral pešo z Toulu po Vianociach v roku 1048 do Ríma ako obyčajný pútnik. Sprevádzal ho jeden biskup a jeden kňaz, ktorý sa po ňom stal pápežom Gregorom VII. Tento peší pochod pokorných pútnikov sa zmenil podľa vtedajších kronikárov na "slávnostný pochod kresťanskej poníženosti, ktorej sa tešilo nebo i zem."

Lev IX. sa pri vstupe do Ríma vyzul a bosý pokorne vstúpil ako pútnik do baziliky svätého Petra. Dnu pred veriacimi a kňazmi vyhlásil, že príjme pontifikát len vtedy, ak ho odsúhlasia aj oni, nielen nemecký cisár, čo sa aj stalo. Pápežom bol päť rokov a zaslúžil sa o nápravu morálky v celej Európe. Odsúdil bludného Berengára, ktorý nakoniec svoj blud verejne oľutoval. Napravil morálku kňazov. Zrušil možnosť kupovania si cirkevných postov.

Všade prinášal mier. Aj do Bratislavy, odkiaľ sa dostal do zajatia u Normanov. Po prepustení a po návrate do Ríma však Lev IX. zomrel 19. apríla v roku 1054. Je známe, že v tej chvíli sám od seba zazvonil zvon v bazilike svätého Petra a Rím upadol do absolútneho skľučujúceho ticha. Dnes je Lev IX. pochovaný v bazilike svätého Petra.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

štvrtok 18. apríla 2013

Svätí na každý deň - 18. apríl: Konrád z Parzhamu

18. apríl
Konrád z Parzhamu


 Sedemdesiatšesť rokov sa dožil svätý Konrád z Parzhamu, ktorého život je ako krásna rozprávka o anjelovi. Narodil sa v Dolnom Bavorsku v roku 1818 v rodine desiatich detí. Mama ho viedla k náboženstvu. Od šiestich rokov chodil do školy pol hodinu peši tam a polhodinu späť cez polia a lúky. Čas pri chôdzi si krátil modlením sa ruženca.
 Bol malý, mal šesť rokov a ľudia na ulici o ňom vraveli: "Bude svätý."
 A Konrád sa stal svätým. V štrnástich rokoch mu zomrela matka, v šestnástich otec. Ďalej ho vychovávali staršie sestry. Najprv pracoval na majetku, ale takým spôsobom, akému málokto rozumel. Celé noci sa modlieval a v zime, keď nebolo toľko roboty, chodil každý deň na omšu. Vo svojej izbe mal oltár zasvätený Panne Márii. Túžil po užšom splynutí s Bohom, preto sa so sestrami dohodol a vstúpil do kláštora ku Kapucínom. Tu sa tešil na život v tichosti a v skrytosti pred rušným svetom. Lenže Boh chcel inak.
Po zložení rehoľných sľubov ho predstavení vymenovali za vrátnika v kláštore najväčšieho pútnického miesta v Bavorsku - v Altöttingu. Vrátnikom bol štyridsaťjeden rokov. Taký dlhý čas Konrád v lete slúžil na bráne osemnásť hodín a v zime šestnásť hodín denne.
Prijímal pútnické výpravy, rozdával hladným deťom chlieb, opatroval žobrákov, chodil po kňazov, ku ktorým chodili veriaci hriešnici na spovede. V kláštore málokedy nezvonil zvonec na bráne. Návšteva striedala návštevu. A Konrád mal zakaždým milý úsmev a bol ochotný pomôcť ľuďom. On, čo túžil po samote s Bohom, bol v jednom kuse v spoločnosti ľudí. Vybavoval ich žiadosti skôr, ako ich povedali, lebo mal dar jasnovidectva.
Na prijímanie chodil každý deň o pol piatej ráno, aby sa cez deň nezdržiaval. Brána kláštora sa stala dôležitou ustanovizňou milosrdenstva. Cez bránu vchádzali hriešnici a vychádzali vyspovedaní veriaci. Konrád sa nikdy na nikoho nehneval. Šíril pokoj a lásku. Raz mu tulák hodil k nohám polievku, ktorú mu doniesol z kuchyne, že také pomyje jesť nebude. Konrád pozbieral črepy z taniera a poprosil tuláka, aby počkal, že mu donesie inú polievku. Rozdával hladným vlastné porcie jedla. Ak mu chceli dať bohatší návštevníci almužnu, tú odmietal so slovami: "Nič nepotrebujem, mne stačí svätá chudoba."
 Až raz v službe na bráne zastihla Konráda jeho smrť. V to aprílové ráno nastúpil na zvyčajnú službu. Prišlo sem sedem pútnických výprav, ale Konrád si musel ísť ľahnúť do cely, lebo cítil, že zomiera. Bratia sa pri ňom modlili spolu s ním, ale potom odišli za povinnosťami. Zostal na smrteľnej posteli sám. Na bráne vyzváňal zvonec. Nemal kto otvoriť. Konrád vstal z posledných síl zo smrteľnej postele. Zobral sviečku a prišiel až na bránu, kde stále zvonili pri dverách. Otvoril ich a bezvládne odpadol.
 Keď ho uložili späť na smrteľné lôžko, na veži zvonil zvon na Anjel Pána. Konrád sa usmieval. Aj v hodine smrti si na sto percent splnil svoju vrátnickú povinnosť tak, ako ju z Božej vôle plnil predtým štyridsaťjeden rokov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

streda 17. apríla 2013

Svätí na každý deň - 18. apríl: Konrád z Parzhamu

18. apríl
Konrád z Parzhamu

 Sedemdesiatšesť rokov sa dožil svätý Konrád z Parzhamu, ktorého život je ako krásna rozprávka o anjelovi. Narodil sa v Dolnom Bavorsku v roku 1818 v rodine desiatich detí. Mama ho viedla k náboženstvu. Od šiestich rokov chodil do školy pol hodinu peši tam a polhodinu späť cez polia a lúky. Čas pri chôdzi si krátil modlením sa ruženca.
 Bol malý, mal šesť rokov a ľudia na ulici o ňom vraveli: "Bude svätý."
 A Konrád sa stal svätým. V štrnástich rokoch mu zomrela matka, v šestnástich otec. Ďalej ho vychovávali staršie sestry. Najprv pracoval na majetku, ale takým spôsobom, akému málokto rozumel. Celé noci sa modlieval a v zime, keď nebolo toľko roboty, chodil každý deň na omšu. Vo svojej izbe mal oltár zasvätený Panne Márii. Túžil po užšom splynutí s Bohom, preto sa so sestrami dohodol a vstúpil do kláštora ku Kapucínom. Tu sa tešil na život v tichosti a v skrytosti pred rušným svetom. Lenže Boh chcel inak.
Po zložení rehoľných sľubov ho predstavení vymenovali za vrátnika v kláštore najväčšieho pútnického miesta v Bavorsku - v Altöttingu. Vrátnikom bol štyridsaťjeden rokov. Taký dlhý čas Konrád v lete slúžil na bráne osemnásť hodín a v zime šestnásť hodín denne.
Prijímal pútnické výpravy, rozdával hladným deťom chlieb, opatroval žobrákov, chodil po kňazov, ku ktorým chodili veriaci hriešnici na spovede. V kláštore málokedy nezvonil zvonec na bráne. Návšteva striedala návštevu. A Konrád mal zakaždým milý úsmev a bol ochotný pomôcť ľuďom. On, čo túžil po samote s Bohom, bol v jednom kuse v spoločnosti ľudí. Vybavoval ich žiadosti skôr, ako ich povedali, lebo mal dar jasnovidectva.
Na prijímanie chodil každý deň o pol piatej ráno, aby sa cez deň nezdržiaval. Brána kláštora sa stala dôležitou ustanovizňou milosrdenstva. Cez bránu vchádzali hriešnici a vychádzali vyspovedaní veriaci. Konrád sa nikdy na nikoho nehneval. Šíril pokoj a lásku. Raz mu tulák hodil k nohám polievku, ktorú mu doniesol z kuchyne, že také pomyje jesť nebude. Konrád pozbieral črepy z taniera a poprosil tuláka, aby počkal, že mu donesie inú polievku. Rozdával hladným vlastné porcie jedla. Ak mu chceli dať bohatší návštevníci almužnu, tú odmietal so slovami: "Nič nepotrebujem, mne stačí svätá chudoba."
 Až raz v službe na bráne zastihla Konráda jeho smrť. V to aprílové ráno nastúpil na zvyčajnú službu. Prišlo sem sedem pútnických výprav, ale Konrád si musel ísť ľahnúť do cely, lebo cítil, že zomiera. Bratia sa pri ňom modlili spolu s ním, ale potom odišli za povinnosťami. Zostal na smrteľnej posteli sám. Na bráne vyzváňal zvonec. Nemal kto otvoriť. Konrád vstal z posledných síl zo smrteľnej postele. Zobral sviečku a prišiel až na bránu, kde stále zvonili pri dverách. Otvoril ich a bezvládne odpadol.
 Keď ho uložili späť na smrteľné lôžko, na veži zvonil zvon na Anjel Pána. Konrád sa usmieval. Aj v hodine smrti si na sto percent splnil svoju vrátnickú povinnosť tak, ako ju z Božej vôle plnil predtým štyridsaťjeden rokov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 17. apríl: Benedikt Jozef Labre


17. apríl
Benedikt Jozef Labre

Dnešný svätec by mohol byť pokojne patrónom žobrákov. Benedikt Jozef Labre žil dobrovoľne ako najbiednejší z biednych. Umožňovalo mu to byť s Bohom. V biede a trápeniach sa dostával už na Zemi do neba. Pochádzal z pätnástich detí rodičov, ktorí nemali hmotnú núdzu. Chceli, aby aspoň jedno dieťa slúžilo Bohu. Voľba padla na Benedikta, lebo bol od malička tichý a zádumčivý.
V dvanástich rokoch si ho vzal k sebe na výchovu strýko, ktorý bol kňazom. Bolo to v čase revolučných zmien. Vo Francúzsku v 18. storočí vládlo osvietenstvo. Mladý Benedikt Jozef Labre mohol študovať, ba sa aj zabávať ako iní jeho vrstovníci. On však od strýka odchádzal k chudobným. U nich už v detstve hľadal šťastie. Vždy im rozdal všetko, čo mal pri sebe. Chodil do chudobných štvrtí a strýko - kňaz pochyboval, že Benedikt je podľa vtedajších zvyklostí vhodný na štúdium za kňaza.
Benedikt v šestnástich rokoch požiadal rodičov o to, aby mohol vstúpiť do rádu chudobných mníchov. To jeho rodičia zamietli. Keď mal osemnásť rokov, strýko mu zomrel na mor. Benedikt sa nebál, že ochorie, ale obetavo pomáhal liečiť a inak pomáhal chorým. Po strýkovej smrti opäť požiadal rodičov, aby ho požehnali a mohol sa stať rádovým bratom. Bol dospelý. Hoci s ťažkým srdcom, rodičia privolili. Vtedy sa začali Benediktove ťažkosti. V žiadnom z kláštorov ho nechceli prijať. Buď bol príliš tichý, alebo aj na kláštor veľmi nábožný. Bol iný než vtedajší rehoľníci, či duchovní. Viedol vlastný život s Bohom. A tak putoval z Francúzska do Talianska, kde nakoniec začal žiť životom tuláka.
V Koloseu v Ríme si vyhrabal v múre dieru, v ktorej prespával. Celé dni trávil v kostoloch pri modlitbách. Jeho jediným majetkom bola biblia, kňazský breviár a kniha Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, ktorá je aj dnes populárna. Nasledovanie Krista sú vlastne rehoľné pravidlá, ako ich zostavil Kempenský, a to v živom modernom jazyku.
Benedikt Jozef Labre žil životom mnícha, ktorý žije sám a na ulici. Nežobral. Žil len z milodarov, ak mu niekto niečo dal pri pohľade na jeho úžasnú chudobu. Ak podľa jeho úsudku dostal viac než potreboval pre najnevyhnutnejšie potreby na deň, okamžite darovanú almužnu daroval ďalšiemu chudákovi. Raz za to dostal bitku. Darca videl, že Benedikt darovaný peniaz dal inému chudákovi. Myslel si, že Benedikt odmietol jeho dar a tak ho od zlosti zbil palicou. Benedikt nič nevysvetľoval. Mlčky zniesol bitku.
Narodil sa v roku 1748. Rodičov opustil v roku 1770 a tí o ňom nič nepočuli, až kým Benedikt nezomrel. Stalo sa tak v roku 1783 v Ríme. Okamžite sa na ulicu vyhrnuli deti a kričali: "Svätec zomrel!"
Spolu s nimi celý Rím oplakával svojho najchudobnejšieho žobráka, ktorý nikdy nič nežobral, a keď mal viac, okamžite to daroval inému chudákovi. Úcta k svätému Benediktovi Jozefovi Labre sa šírila Európou ako požiar. A tak sa jeho rodičia aj vo Francúzsku dozvedeli, že ich syn zomrel ako svätec. Nestal sa mníchom v pravom slova zmysle tak ako to chcel on a oni mu to zakazovali. Nestal sa ani kňazom, ako chceli oni. Stal sa však svätým, lebo žil s Bohom a len pre Boha. Pre svoju celoživotnú askézu si vyslúžil titul "mučeník pokánia".

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)