Tak trochu mimo mediálneho sveta prebehla krátka informácia, že na začiatku marca 2014 zomrel v Prahe český maliar Zdeněk Hajný (31. 1. 1942 - 1. 3. 2014).
Môžeme o ňom písať, že bol držiteľom ceny Salvadora Dalího, vymaľoval niekoľko kostolov v Čechách, na Morave a aj na Slovensku, získal prestížnu maliarsku cenu La Medaille d´ OR Internationale, či že jeho obrazy premietali na koncertoch U2...
To už je štatistika, aká sa spomína pri takýchto príležitostiach.
Chce sa mi však o ňom hovoriť, aký to bol človek.
Otvoril v Prahe vlastnú Galériu Cesty ke Světlu, ktorú mu otváral sám svetoznámy americký spisovateľ Robert Fulghum, čo nebola náhoda. Pán Zdeněk Hajný si vedel získať ľudí.
Vyštudovaný psychológ maľoval duchovnú kresbu, ktorá bola špecifická vlastným štýlom a pôsobením na človeka. Inak vnímate jeho kresbu reprodukovanú trebárs na internete a inak, ak ju vidíte na vlastné oči. Vťahuje vás do hĺbok už len pohľad na diela Zdeňka Hajného. A dnes už maľuje iste v nebi to, čo videl svojím duchovným zrakom na Zemi.
Každá návšteva v Prahe 10 - Chodove bola u Zdeňka Hajného výnimočná. Vďaka úžasnej českej poétke Jarmilke Moosovej - Kuřitkovej (na obrázku vľavo spolu s riaditeľkou Galérie Emou Krulíkovou) sme sa s majstrom Hajným spoznali už v roku 2007. V jeho Galérii Cesty ke Světlu sme tam totiž pokrstili vtedy moju básnickú zbierku Dva tóny a neskôr v roku 2010 s českým spisovateľom z Vysočiny s Petrom Musílkom (na snímke zľava Stanislav Háber, Jarmila Moosová a Petr Musílek) aj moju prozaickú knižku Mäkké "F".
Za tie roky som mal teda možnosť s majstrom Hajným diskutovať o umení. Zaujímalo ho potiaľ, pokiaľ pomáhalo iným. Do jeho súkromnej galérie chodili napríklad postihnuté deti a tie posadil pred svoje interaktívne obrazy, ktorými sa im snažil navodiť hlboké vnútorné pocity krásna. Toho krásna, aké dokázal majster Hajný rozdávať vlastným vizuálnym umením.
Jeho obraz nebeskej krajiny máme doma na čestnom mieste nie preto, že je to majster Zdeněk Hajný, ale preto, že je od dobrého človeka a to dobro jeho malieb presvetľuje priestor, na ktorý pôsobí.
V Galérii Cesty ke Světlu posadil svojich hostí pred obrovský obraz, zapol vám na prst prenos signálu EKG a náhle v obraze začalo svetelne biť obrovské srdce podľa vášho tepu. To teplo, čo vás pritom zalialo, bolo vaše vlastné. Maliar vám dal možnosť nahliadnuť do vlastného vnútra.
Majster Zdeněk Hajný má však vo vlastnej galérii aj iné pôsobivé inštalácie, ktoré vyrážajú dych. Od zobrazenia nekonečna po tajomstvá vesmíru a neba.
Charakteristická bola Hajného skromnosť. Nerád sa chválil úspechmi, skôr ho zaujímalo, ako na ľudí jeho tvorba pôsobí. Diskutoval o ľudskom šťastí, o trápeniach, o východiskách života. Stal sa neprehliadnuteľným českým, európskym, svetovým fenoménom. Nech mu svetlo večné svieti, nech odpočíva v pokoji, česť jeho pamiatke!
Stanislav Háber
snímky archív a internet
Môžeme o ňom písať, že bol držiteľom ceny Salvadora Dalího, vymaľoval niekoľko kostolov v Čechách, na Morave a aj na Slovensku, získal prestížnu maliarsku cenu La Medaille d´ OR Internationale, či že jeho obrazy premietali na koncertoch U2...
To už je štatistika, aká sa spomína pri takýchto príležitostiach.
Chce sa mi však o ňom hovoriť, aký to bol človek.
Otvoril v Prahe vlastnú Galériu Cesty ke Světlu, ktorú mu otváral sám svetoznámy americký spisovateľ Robert Fulghum, čo nebola náhoda. Pán Zdeněk Hajný si vedel získať ľudí.
Vyštudovaný psychológ maľoval duchovnú kresbu, ktorá bola špecifická vlastným štýlom a pôsobením na človeka. Inak vnímate jeho kresbu reprodukovanú trebárs na internete a inak, ak ju vidíte na vlastné oči. Vťahuje vás do hĺbok už len pohľad na diela Zdeňka Hajného. A dnes už maľuje iste v nebi to, čo videl svojím duchovným zrakom na Zemi.
Každá návšteva v Prahe 10 - Chodove bola u Zdeňka Hajného výnimočná. Vďaka úžasnej českej poétke Jarmilke Moosovej - Kuřitkovej (na obrázku vľavo spolu s riaditeľkou Galérie Emou Krulíkovou) sme sa s majstrom Hajným spoznali už v roku 2007. V jeho Galérii Cesty ke Světlu sme tam totiž pokrstili vtedy moju básnickú zbierku Dva tóny a neskôr v roku 2010 s českým spisovateľom z Vysočiny s Petrom Musílkom (na snímke zľava Stanislav Háber, Jarmila Moosová a Petr Musílek) aj moju prozaickú knižku Mäkké "F".
Za tie roky som mal teda možnosť s majstrom Hajným diskutovať o umení. Zaujímalo ho potiaľ, pokiaľ pomáhalo iným. Do jeho súkromnej galérie chodili napríklad postihnuté deti a tie posadil pred svoje interaktívne obrazy, ktorými sa im snažil navodiť hlboké vnútorné pocity krásna. Toho krásna, aké dokázal majster Hajný rozdávať vlastným vizuálnym umením.
Jeho obraz nebeskej krajiny máme doma na čestnom mieste nie preto, že je to majster Zdeněk Hajný, ale preto, že je od dobrého človeka a to dobro jeho malieb presvetľuje priestor, na ktorý pôsobí.
V Galérii Cesty ke Světlu posadil svojich hostí pred obrovský obraz, zapol vám na prst prenos signálu EKG a náhle v obraze začalo svetelne biť obrovské srdce podľa vášho tepu. To teplo, čo vás pritom zalialo, bolo vaše vlastné. Maliar vám dal možnosť nahliadnuť do vlastného vnútra.
Majster Zdeněk Hajný má však vo vlastnej galérii aj iné pôsobivé inštalácie, ktoré vyrážajú dych. Od zobrazenia nekonečna po tajomstvá vesmíru a neba.
Charakteristická bola Hajného skromnosť. Nerád sa chválil úspechmi, skôr ho zaujímalo, ako na ľudí jeho tvorba pôsobí. Diskutoval o ľudskom šťastí, o trápeniach, o východiskách života. Stal sa neprehliadnuteľným českým, európskym, svetovým fenoménom. Nech mu svetlo večné svieti, nech odpočíva v pokoji, česť jeho pamiatke!
Stanislav Háber
snímky archív a internet
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára