Svätí na každý deň - 7. máj: Andrej Hubert Fournet

7. máj
Andrej Hubert Fournet

 Exrcície, teda duchovné cvičenia aj dnes ľudí vytrhávajú zo stereotypov naháňania sa vo svetskom živote. Andrej Hubert Fournet, na ktorého dnes spomíname, viedol exercície aj na sklonku cesty životom, keď mal vyše osemdesiat rokov. Robil tak s láskou a vďakou preto, že jemu samému exercície od základov zmenili osud. Vtedy prišiel na to, že čas samoty nie je časom nemoty, veď v duši sa má možnosť v takých chvíľach prejavovať Boh.
 Andrej sa narodil v roku 1752 v rodine, v ktorej bolo viacero kňazov, rehoľníkov a rádových sestier. Preto aj jeho mama túžila po takej kariére pre syna. On sa však tomu bránil. To je veselá predstava, ak si uvedomíme, že zomrel v chýre svätosti ako farár a predstavený novej kongregácie rádových sestier Dcér svätého kríža.
 Vo francúzskom Poitiers prerušil štúdia folozofie a šiel za dôstojníka do armády. Tu sa dostal na exercície, ktoré viedol jeho strýko. Andrej Hubert Fournet sa vo veku dvadsaťdva rokov náhle zriekol vojenskej kariéry a vstúpil do seminára. Modlitby jeho matky boli vyslyšané. Po vysviacke sa stal farárom v rodnom Maillé. Tu začal viesť faru na veľkej nohe. Poriadal hostiny pre šľachticov, viedol učené kázne a nosil sa pyšne na koni. Raz pri kontrole bohatej hostiny na fare ho navštívil žobrák. Dal mu chlieb a povedal, že peniaze teraz nemá. Žobrák sa pozrel na bohato prestretý stôl a povedal mu: "Nemáte peniaze a na stole máte samé striebro?"
 Andreja tieto slová ohromili. Pochopil, ako sám povedal, že nie je dobrým pastierom: "Pasiem telá a nie duše."
 Sám si nevedel rady. Preto odišiel do Poitiers na desaťdňové exercície. Z nich sa vrátil domov ako iný farár. Tam si ujasnil, čo má zmeniť. Prestal s hostinami pre šľachticov a začal s hostinami pre chudobných. Rozdal všetko osobné bohatstvo a na koni už chodil len za chorými. Vlastné kázne prerobil tak, aby mu každý rozumel.
 Po desiatich rokoch musel z farnosti ujsť v časoch francúzskej revolúcie po roku 1791 do Španielska. Vrátil sa odtiaľ tajne po šiestich rokoch a v horách, či samotách po nociach tajne slúžil omše. Raz prišla na spoveď šľachtičná, ktorú ľudia prepustili v rade pred seba. Fournet jej povedal: "Kvôli vám nenechám čakať matky."
 Slečna súhlasila a šla až ako posledná. Vtedy Fournet spoznal, že Alžbeta Bichier des Ages nechce spásu bez obety. Navrhol jej, aby otvorila vďaka svojmu majetku školu. Ona navyše pracovala pre vykradnuté kostoly a opatrovala chorých. Od vyčerpania skoro zomrela. Fournet jej dal ďalšie dve obetavé dievčatá a ustanovil ju za predstavenú malého spoločenstva. Poslal ich do Poitiers do kláštora, aby sa naučili rádovému životu, ale už o pol roka ich volal domov.
 Dali si meno Dcéry svätého kríža. Začínali v prenajatom dome. Alžbeta už nemala majetok. Lenže vďaka práci ich dielo rástlo. Pribudol im sirotinec a množstvo nových rehoľníčok. Fournet sa stal na biskupov príkaz správcom ich kongregácie a musel opustiť faru v rodnej dedine. Pred smrťou sa ho pýtali, koľko majú dávať chudobným. Andrej Hubert Fournet povedal: "Plnými rukami a nepočítať koľko!" Zomrel v máji v roku 1834.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Ako žiť sa učia od tých, čo Európu budovali

AKO ŽIŤ SA UČIA OD TÝCH,

ČO EURÓPU BUDOVALI

 

 

 

            „Ako žiť, alebo skôr ako nežiť – v tom nám vedia poradiť,“ zamýšľa sa tretiačka Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, ktoré nedávno oslávilo 150 výročie založenia Anna Gazdíková na otázku, čo získavajú mladí rozhovormi so seniormi. Tí bývajú v novej zrekonštruovanej budove Zariadenia opatrovateľskej služby Cilka a študenti za nimi chodia s diktafónmi, aby sa v rámci literárnej výchovy dozvedeli ich životné príbehy.

 

SKÚSENOSŤ JE DÔLEŽITÁ

 

 

Dôležitá je skúsenosť, ktorá je síce neprenosná, ale môže byť inšpiratívna ako vysvetľuje ďalší zo študentov Ivan Javorčík: „Starí ľudia si veľa pamätajú a je to zaujímavé, čo rozprávajú, ich príbehy nie sú podobné dnešným ľuďom a preto s nimi odchádza aj spôsob života, ktorý sa už zrejme nevráti.“

 

 

 

           

            Marcela Fabiánová ho dopĺňa vlastným názorom: „Nie je dôležité, čo si z ich rozprávania vezmeme my. Mne sa vidí, že majú krásny pocit už z toho, ak vedia, že ich životný príbeh si niekto zapamätá.“

 

AŽ NESKORO ZISTÍME ČO SME STRATILI

 

            Stanislava Valachová si zasa až pri tomto projekte uvedomila, o čo už prišla: „Mala som 101 ročnú prastarkú a dnes, keď už nežije, mi je ľúto, že som sa viac nesnažila od nej dozvedieť, aký mala život a ako riešila problémy."

 

 

 

 

Filip Meško sa priznáva, že „rozhovor so starším človekom mi vie dať impulz, nakopne ma, aby som niečo robil lepšie, než robím teraz.“

 

            Timea Radnotyová uvažuje nad tým, že „určite dnes máme jednoduchší život, než aký mali oni, ale bolo by zaujímavé ich príbehy zasadiť do našej doby." Čo zostáva, je nádherná príroda Muránskej planiny, kde starkí žili a žijú dnes aj mladé generácie.

 

 

            A nechýba ani názor, ktorý upúta svojou pravdivosťou od Gyulie Valenzovej: „Starší človek vie, ako by to v rodine malo vyzerať vo vzťahoch, preto dokáže dobre poradiť.“

 

 

TVORILI HODNOTY, KTORÉ TU EŠTE SÚ

 

            Samozrejme, že starších možno najlepšie počúvať v rodine, čo dokazuje názor Kristíny Fakesovej: „Mám 87 ročného starého otca, ktorý stále spomína na svoju sedemnásťročnú sestru. Tá zahynula pri výbuchu míny v 2. svetovej vojne. Aj ja mám dnes toľko rokov a podobné príbehy vidím len vo filmoch. Žije však aj moja prastará matka, ktorá prišla do Gočova z Kobeliarova. S mojím prastarým otcom sa videli len dva razy, keď si ju na druhýkrát rovno odviezol ako šestnásťročnú nevestu na koči domov. Také niečo si ja v mojom veku ešte neviem predstaviť."

 

 

            A čo zasa hovoria o spolupráci so študentmi seniori? Ján Hryc im praje, „aby mali toľko šťastia v živote, koľko sme ho mali my, lebo sa mi vidí, že svet ide k horšiemu."

 

 

            Antónia Vályiová oslávila 88 rokov a už nemá nikoho: „Dcéra mi zomrela a syn žije v Prahe." Zamestnaná bola až do 65 rokoch, aj potom pracovala a pomáhala deťom. Dnes potrebuje starostlivosť od iných, preto je v Cilke spokojná, aj keď rodina chýba a nik ju nenahradí.

 

 

 

            Podľa 84 ročnej Marty Žiakovej majú v zariadení stále nad čím premýšľať: „Eurofondy určite dnes spoločnosti pomáhajú, ale aj my sme tvorili hodnoty, ktoré tu sú dodnes, takže sme spoluvytvárali dnešnú Európu." Preto je spravodlivé, ak im dnes finančná pomoc z eurofondov skrášľuje pobyt v Zariadení opatrovateľskej služby v Revúcej vďaka modernej budovy zrekonštruovanej z Regionálneho operačného programu.

 

Staroba je zrkadlom života

 

            Vedúca oddelenia služieb obyvateľstvu Mestského úradu v Revúcej Ing. Gabriela Borosová vraví, že „kto bol dobrý za svojho života, je dobrý aj po príchode k nám do seniorskej starostlivosti a tých druhých už nezmeníme.“ Smutné je, ak vidí, že do zariadenia prichádzajú týraní seniori vlastnými deťmi. „Dojíma ma, ak vidím chlapov, ktorí kedysi tvrdo pracovali a dnes plačú, lebo si na nich deti ani nespomenú. Sedia na lavičke, akoby niekoho vyzerali a čakajú, že ich niekto odvedie späť domov."

 

 

            „Staroba je zrkadlom celého predchádzajúceho života,“ dopĺňa ju sociálna pracovníčka Mgr. Viera Péliová. „Seniori vychovali v mladosti deti a dnes sú smutní a nahnevaní, že ich deti na nich nemajú čas, aby sa im venovali 24 hodín denne, ak sú na to odkázaní, lebo ich deti chodia do zamestnaní, majú svoje deti, rodiny. Preto sa ich snažíme rozptýliť, a aj keď ich boľačky nevyriešime, aspoň ich chceme zmierniť rôznou činnosťou. Spomínajú na svoju mladosť, či píšu pohľadnice svojim blízkym a to aj takým, ktorí už nie sú na svete. Obnovujú sa im spomienky. Keď vidím klienta, ktorý sa začne vo svojej opustenosti usmievať, cítim, že naša práca má zmysel, je to najkrajšie poďakovanie za naše snaženie.“

 

 

TERAPIA VĎAKA FARBÁM A MAĽBÁM

 

            Pre starkých okrem návštev mladých študentov pripravili v Cilke  samostatnú školu seniorov. A po literárnom gymnáziu spolupracujú aj so Základnou umeleckou školou:

 

            „Využívame rôzne výzvy aj od súkromných nadácií na zlepšenie podmienok v zariadení,“ vysvetľuje Ing. Gabriela Borosová. „Pripravujeme teraz so Základnou umeleckou školou projekt, pri ktorom vymaľujeme jednotlivé poschodia budovy motívmi, aby sa seniori v zariadení lepšie orientovali. Zároveň fádny múr na dvore chceme zmeniť umeleckými grafitmi na výtvarné dielo, ktoré oživí našu záhradu, kde sme už vytvorili aj sedenie s lavičkami, na ktorých sa odohráva aj liečebná terapia.“

 

 

Momentálne sú všetky chodby rovnako biele, takže farebná zmena podľa rozličných motívov, aké navrhnú samotní seniori, bude určite príjemná pre 78 obyvateľov. Okrem hodín s mládežou pri literárnej tvorbe, či maľovaní, majú seniori naplánované práce v záhrade, kde radi pomáhajú, či už zaužívané vlastné zvyky pri fyzickom cvičení:

 

FIT LOPTY VEDÚ K FIT DUŠIAM

 

            „Boli sme milo prekvapení, že prijali náš cvičebný plán s nadšením a dnes už majú pri cvičení vlastné rituály, keď ho začínajú a aj končia spevom, ba ešte potom zostávajú pri piesňach, čím sa utužujú a vytvárajú nové sociálne väzby. Osemdesiatročné ženy sa udržia na fit loptách a tešia sa.“ Mgr. Viera Péliová pôvodne nemala v úmysle pracovať s cieľovou skupinou seniorov, ktorí zo sociálnych, či z iných príčin prichádzajú do zariadenia na sklonku svojho života. Dnes hýri nápadmi, ako spríjemniť jeseň osudu klientov zariadenia: „Nechceme byť čakáreň na smrť. Moji starí rodičia prijali fakt, že raz umrú a boli s ním vysporiadaní. Mnohí naši klienti však nemajú upratané vo vzťahoch z predchádzajúceho života. Navštevujú ich u nás duchovní, ale aj my sa stávame často pre nich spovedníkmi.“

 

 

            Smutné príbehy sú tienistá stránka tejto práce a vedúca Ing. Gabriela Borosová ich hovorí úprimne: „Máme pána, ktorému vlastné deti nedávali jesť a prespával len v práčovni na chodbe. Vzali mu celý jeho vysoký dôchodok a jedlo mu potajomky nosili susedia. Jednu pani k nám priviezli dokonca zavšivenú.“

 

KREHKÝ PRÍBEH LÁSKY A PAVÚKY

 

            Karanténne opatrenia má na starosti hygienička Mgr. Kamila Gömöriová: „Chodievame na poštu pre dôchodky a mnohí by boli prekvapení, keby videli, akí dobre situovaní ľudia prichádzajú pravidelne vlastným rodičom brať prostriedky, a niekedy zaplatia povinné poplatky, ale im nič nenechajú. Zvyšok dôchodku si nechajú." To sú chvíle, kedy sa Mgr. Kamile Gömöriovej od rozhorčenia lesknú v očiach slzy. Na starosti má však aj riešenie infekčných problémov nielen duše, ale aj tela: „Čo sa týka karanténnych opatrení, okrem vší sme tu mali už aj svrab. Ten však priniesol klient z nemocnice, čomu ani my nerozumieme, ako sa to mohlo stať.“ Táto pracovníčka má dvojitú funkciu, lebo okrem hygieny vypomáha aj ako sociálna opatrovateľka: „Únavu necítim," usmieva sa Mgr. Kamila Gömöriová, „neviem, ako to je možné. Asi sa energeticky dobíjam z práce s ľuďmi, ktorí sú veľmi vďační, ak sa im venujete a dokážu vám vrátiť veľa lásky."

 

 

            Našťastie existujú aj pozitívne príklady. Za Zuzanou Garan – Senkovou z Rejdovej chodí syn aj s vnukom:

 

            „Som tu rada. Šla by som domov hneď, ale čo mám byť sama doma len s pavúkmi?“ Pani Garan – Senková sa z chuti zasmeje. „Naši za mnou chodia denne, aj dvaja a vždy sa pýtajú, ako sa cítim, či cvičím, pomáhajú mi, a keď odídu, nie som sama, opatrujú ma tu dobre."

 

 

            Vedúca Ing. Gabriela Borosová rozpráva krehký príbeh lásky: „Keď k nám pani Mária prišla, bola apatická, nič sa jej nepáčilo. Po pol roku som ju stretla v meste so synom a tak som sa spýtala, či pôjde k nemu na noc? A ona, že v žiadnom prípade, že najlepšie sa vyspí už len u nás vo vlastnej izbe. A nakoniec si tu našla aj novú životnú lásku. Pán Július má 81 rokov a ona 73. Spolu trávia každú chvíľu. Chodia na prechádzky a obaja sú príkladom, že láska naozaj kvitne v každom veku.“

 

 

KAMIENKOVÝ HAZARD

     

   

         Chlapi na záhrade hrajú karty. Kto by čakal, že mastia mariáš za peniaze, ten by sa riadne prekvapil. Majú vklady a aj výhry. Ale namiesto eur vkladá každý do banku kamienky. A baví ich to, ako by šlo o skutočné peniaze.

 

 

            Staré zariadenie bolo už nevyhovujúce a pre zlý technický stav budovy mali zariadenie Cilka zatvoriť. Mesto Revúca preto našlo pomoc vo výzve Regionálneho operačného programu. A hneď po rekonštrukcii začali so seniormi pracovať sociálne opatrovateľky. Vznikla škola seniorov a spolupráca s revúckym gymnáziom, čo oceňujú aj študenti.

 

            „Tie príbehy sú zaujímavé, dobre sa počúvajú, " hovorí študentka Natália Mondočková a pokračuje: „čo sa im kedy prihodilo, ako to prežívali, z čoho vyplýva poučenie, čo by sme mali robiť, čo nie a čo už nerobíme."

 

 

            Najmúdrejší je vraj ten, kto sa poučí z chýb iných. Študentka Eva Brcinová si o tom myslí: „Môžeme sa z príbehov starkých poučiť a nemusíme prežívať to, čo oni už majú odskúšané za celé desaťročia, že sa tomu treba vyhýbať."

 

ZAČIATKY GOLFU NA SLOVENSKU?

 

            „V Cilke mám 92 ročnú babku," vysvetľuje Simona Kubejová, „preto je to pre mňa o to zaujímavejšie, lebo tie príbehy, ktoré rozpráva, sa týkajú mojej rodiny, ale rada si vypočujem aj iných, lebo ma to obohacuje."

 

 

            Študentkina babička Mária Kubejová žila na lazoch, kde už deväťročná musela celé týždne sama pásť obecný dobytok sama na lúkach, kde aj prespávala. Raz za čas jej nejaký dedinčan priniesol jedlo a skontroloval, či je všetko v poriadku. A zasa ostala sama. Vydávala sa sedemnásťročná a vychovala dve dcéry, z ktorých jedna tragicky zahynula, keď sa utopila.

 

 

            V Zariadení opatrovateľskej služby sú aj takí, ktorí prežili už všetkých svojich blízkych. A nemajú nikoho. Ale aj takí, ktorí sa nikdy nevzdávajú ako 96 ročná pani Janka Sivíčková, ktorá ako dieťa česala kravy. Srsť zvierat zlepili s inými deťmi do papiera a vytvorili si tak loptičku, ktorú palicami posúvali do jamiek vyhĺbených na lúke. Bolo to na začiatku 20. storočia a hádam odvtedy môžeme s trochou úsmevu počítať začiatky golfu na Slovensku. V päťdesiatich rokoch jej začali tŕpnuť ruky a odvtedy háčkuje:

           

            „Dnes mám šikovnejšie ruky, ako keď som bola mladá," ukazuje svoje výrobky 96 ročná pani, ktorá má živé oči a bystrého ducha. Podľa jej slov, musí pracovať a bude pracovať, kým bude žiť:  „Prácu vám nik nemôže vziať." O seba sa už nevie tak dôkladne postarať. Na stene má fotografie svojich blízkych, veď dnes už má 17 pravnúčat. Ale nevie, čo je smútok. Raduje sa z každého dňa, kedy bola užitočná. Hrdo ukazuje vlastné háčkované výrobky.

 

 

            A o užitočne využitých prostriedkoch môžeme hovoriť aj v Revúcej, kde je dlhodobo vysoká nezamestnanosť a z vyše 40 tisícového okresu až vyše tisíc žien opúšťa svoje domovy, aby opatrovali seniorov v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku. Preto je dobré, ak existuje šanca, že aj o ich blízkych sa dokáže niekto postarať v kvalitnom zariadení a ešte k tomu s tým najdôležitejším, čo existuje na svete - s láskou.

 Stanislav Háber

snímky autor a archív ZOS (1)