7. máj
Andrej Hubert Fournet
Exrcície, teda duchovné cvičenia aj dnes ľudí vytrhávajú zo stereotypov naháňania sa vo svetskom živote. Andrej Hubert Fournet, na ktorého dnes spomíname, viedol exercície aj na sklonku cesty životom, keď mal vyše osemdesiat rokov. Robil tak s láskou a vďakou preto, že jemu samému exercície od základov zmenili osud. Vtedy prišiel na to, že čas samoty nie je časom nemoty, veď v duši sa má možnosť v takých chvíľach prejavovať Boh.
Andrej sa narodil v roku 1752 v rodine, v ktorej bolo viacero kňazov, rehoľníkov a rádových sestier. Preto aj jeho mama túžila po takej kariére pre syna. On sa však tomu bránil. To je veselá predstava, ak si uvedomíme, že zomrel v chýre svätosti ako farár a predstavený novej kongregácie rádových sestier Dcér svätého kríža.
Vo francúzskom Poitiers prerušil štúdia folozofie a šiel za dôstojníka do armády. Tu sa dostal na exercície, ktoré viedol jeho strýko. Andrej Hubert Fournet sa vo veku dvadsaťdva rokov náhle zriekol vojenskej kariéry a vstúpil do seminára. Modlitby jeho matky boli vyslyšané. Po vysviacke sa stal farárom v rodnom Maillé. Tu začal viesť faru na veľkej nohe. Poriadal hostiny pre šľachticov, viedol učené kázne a nosil sa pyšne na koni. Raz pri kontrole bohatej hostiny na fare ho navštívil žobrák. Dal mu chlieb a povedal, že peniaze teraz nemá. Žobrák sa pozrel na bohato prestretý stôl a povedal mu: "Nemáte peniaze a na stole máte samé striebro?"
Andreja tieto slová ohromili. Pochopil, ako sám povedal, že nie je dobrým pastierom: "Pasiem telá a nie duše."
Sám si nevedel rady. Preto odišiel do Poitiers na desaťdňové exercície. Z nich sa vrátil domov ako iný farár. Tam si ujasnil, čo má zmeniť. Prestal s hostinami pre šľachticov a začal s hostinami pre chudobných. Rozdal všetko osobné bohatstvo a na koni už chodil len za chorými. Vlastné kázne prerobil tak, aby mu každý rozumel.
Po desiatich rokoch musel z farnosti ujsť v časoch francúzskej revolúcie po roku 1791 do Španielska. Vrátil sa odtiaľ tajne po šiestich rokoch a v horách, či samotách po nociach tajne slúžil omše. Raz prišla na spoveď šľachtičná, ktorú ľudia prepustili v rade pred seba. Fournet jej povedal: "Kvôli vám nenechám čakať matky."
Slečna súhlasila a šla až ako posledná. Vtedy Fournet spoznal, že Alžbeta Bichier des Ages nechce spásu bez obety. Navrhol jej, aby otvorila vďaka svojmu majetku školu. Ona navyše pracovala pre vykradnuté kostoly a opatrovala chorých. Od vyčerpania skoro zomrela. Fournet jej dal ďalšie dve obetavé dievčatá a ustanovil ju za predstavenú malého spoločenstva. Poslal ich do Poitiers do kláštora, aby sa naučili rádovému životu, ale už o pol roka ich volal domov.
Dali si meno Dcéry svätého kríža. Začínali v prenajatom dome. Alžbeta už nemala majetok. Lenže vďaka práci ich dielo rástlo. Pribudol im sirotinec a množstvo nových rehoľníčok. Fournet sa stal na biskupov príkaz správcom ich kongregácie a musel opustiť faru v rodnej dedine. Pred smrťou sa ho pýtali, koľko majú dávať chudobným. Andrej Hubert Fournet povedal: "Plnými rukami a nepočítať koľko!" Zomrel v máji v roku 1834.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára