Nemo
chcem sa nahnúť a bozkať
perlorodku uzavretú do mlčania
napätia zavraždených sluhov
z podlahy stúpa dym
zakrútený do osušky
fénuješ mu vlasy
a tvaruješ jeho čierno
sivé kučery
z výšky sa ti hlava stráca
medzi astrami
a náš byt zatiahli
čiernym flórom
nadšený sadám na koňa
vytiahnutý žeravými kliešťami
do tohto zapadákova
v ktorom sa z komína
odvádzajú všetky žiale
do prášku na drobno
nasekaného pod lipou
vysypaného v kolumbáriu
ticha
nič už netiká a nehýbe sa
všetko ustrnulo ako na holografe
obzerám si zo všetkých strán
čo som doteraz nevidel
ale nemám to komu povedať
trochu sa hanbím
akoby som niekoho urazil
ale všetci naokolo sa tvária
že ma nevidia a vôbec ma nevnímajú
viem že je to len ich ohľaduplnosť
svedomie sa mi ozýva
štípaním očí ktoré mi vzali
dávno predtým do klenotníctva
a dnes ich predávajú ako
špendlíkove hlavičky do stuhy
na krabičku s prsteňmi
zrazu viem že ma už nič nebolí
predsa len tí lekári
sa vydarili
akurát že moje telo
nie je tam kde by malo byť
a ty kulmou narovnávaš
kučery vetru
kričím na teba že sa to nemá
zmysel mi dávno unikol
s kohútmi šiel na pivo
obkrútená fotografia
na šialenej centrifúge
vždy si sa bála kolotočov
kým ja sa vznášam nad mestom
bez toho aby si to niekto všimol
a zúrivo zúrivo vyzváňa telefón
jeho tóny sa balia do igelitky
so smetím ktorá sa rozsypala
na chodníku ležím
v pokrkvanom alobale hnijú zvyšky večere
nik nepoďakoval tomu milému chlapovi
čo sa toľko namáhal s lopatou
vôbec netuším prečo nemám povinnosti
a kam sa podel zápach
na čo sa pozriem
obraz skockovateľ
a ja sám na to nemo pozerám
jediná kto ma zdraví
je ryba z akvária
rozleptanej budúcnosti
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára