skip to main |
skip to sidebar
7. december
Ambróz
Kto by nepoznal rozprávku o cisárových nových šatách? O tom, ako cisára z namyslenosti a pýchy usvedčilo nevinné dieťa, ktoré sa nevie pretvarovať? A práve čisté dieťa zohralo pozitívnu rolu v živote svätého Ambróza. Ono v chráme v Miláne vykríklo: "Ambróz, biskupom!"
Ambróz nebol vtedy biskupom, ani kňazom. Bol v Miláne sudcom. Bol kresťanom, ktorý nedovolil, aby sa ľudia do krvi hádali o to, kto má byť na biskupskom stolci. Preto sa z titulu funkcie štátneho úradníka rozhodol k ľuďom prehovoriť v chráme. Po jeho slovách sa z rozvášneného davu veriacich, ktorý zastával dvoch rôznych kandidátov na funkciu biskupa, ozval detský hlas, ktorý rozhodol.
Ambróz túto poctu odmietal. Nakoniec vypočul vôľu ľudu a súhlasil s vysviackou za kňaza, aj za biskupa. Ďalšie udalosti jeho života boli plné dramatických chvíľ. Jeho osud nebol už ako v rozprávke, hoci takmer rozprávkovým spôsobom sa stal biskupom. Dánsky rozprávkár Andersen sa narodil v roku 1805. Svätý Ambróz žil v rokoch 340 až 397, teda vo štvrtom a nie v 19. storočí. Možno Ambrózove čisté dieťa vždy hovoriace pravdu ovplyvnilo pri tvorbe aj Andersena. Svätý Ambróz sa stal po smrti vyhlásením Svätého otca učiteľom Cirkvi spolu so svätými Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Prvého z nich svätého Augustína dokonca Ambróz v Miláne pokrstil. Svätý Augustín chodil pravidelne na kázne biskupa Ambróza, na ktorých pocítil volanie k Bohu vo svojom srdci.
Ambróza obdivovali panovníci a to aj takí, ktorí proti nemu otvorene vystupovali. Skutočný príbeh o Ambrózovi a cisárovi, ktorý si milánskeho biskupa obľúbil a chodieval pravidelne na jeho omše, sa odohral inak ako v rozprávke. Cisár nechal zavraždiť v jeden deň sedem tisíc ľudí, medzi nimi aj mnoho nevinných obetí. Potom akoby sa nič nestalo, chcel prísť do chrámu na omšu. Milánsky biskup mu v tom zabránil. Vyobcoval cisára z cirkvi. Postavil sa pred panovníka pred vstupom do chrámu a povedal mu: "Ani krok ďalej, cisár! Zdá sa, že neuznávaš hrozný zločin, ktorého si sa dopustil. Tvoja moc ti nedovoľuje, aby si uznal svoje hriechy a zatemňuje ti myseľ. Akými očami sa pozeráš na chrám toho, ktorý je tu Pánom nad všetkým? Ako sa opovážiš vystrieť ruky poškvrnené krvou, aby si do nich prijal najsvätejšie Pánovo telo? Ako priblížiš ústa k Jeho presvätej krvi, keď si vylial nespravodlivým spôsobom krv toľkých ľudí? Ustúp a neopovažuj sa hromadiť nové hriechy ku starým zločinom!"
Vo 4. storočí nebolo žiadnou zvláštnosťou, ak sa k moci dostal panovník vraždou iného vládcu. A tu pred cisára predstúpil biskup. Nemal vojsko, ani žiadne zbrane, iba kríž. A mocnár sa zlomil. Najprv sa snažil s biskupom vyjednávať slovami, že aj kráľ Dávid sa v starozákonných časoch dopustil cudzoložstva, ba aj vraždy. Ambróz mu odpovedal: "Ak si nasledoval Dávida v hriechu, nuž ho nasleduj aj v pokání!"
A cisár ho poslúchol. Stál dlhých osem mesiacov vyobcovaný z cirkvi pred chrámom a prosil okoloidúcich kresťanov o odpustenie za zločiny, ktoré napáchal. Prosil aj Ambróza slovami: "Prosím, osloboď ma od cirkevnej kliatby skrz milosrdenstvo Ježiša Krista, ktorý je Pánom nás všetkých a ktorý rád prijímal do svojho otcovského náručia kajúcich hriešnikov."
Ambróz miloval chudobných a biednych, ktorí mali k nemu prístup v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu a uctil si ich vždy viac, ako pokorne prosiaceho cisára o odpustenie hriechov. Milánsky biskup mal právo, ktoré využil, a nad cisárom nakoniec zrušil cirkevnú kliatbu. Ambróz viedol aj pohrebné bohoslužby, keď cisár zomrel. Sám Ambróz skonal na Bielu sobotu, na záver radostného trojdenia, keď sa začína sláviť v cirkvi najväčší sviatok - zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
6. december
Mikuláš
Sú sviatky svätých, ktoré samé o sebe vyvolávajú úsmev na perách. Takým je sviatok svätého Mikuláša. Biskupa, ktorý sa dokázal obetovať neopakovateľným spôsobom, až vytvoril podľa seba tradíciu známu v celom ľudstve po celé stáročia.
Narodil sa okolo roku 270 na východe v Lýcii na južnom pobreží Malej Ázie. Jeho ostatky sú v talianskom meste Bari. Svätý Mikuláš patrí všetkým kresťanom, ba uctievajú ho aj ateisti. Možno preto sa stal takým známym, lebo sa snažil pomáhať tajne.
Narodil sa ako jedináčik v rodine bohatých rodičov. Mal teda podmienky na to, aby bol egoistom. Mikuláš bol pravý opak. Mal osemnásť rokov, keď v jeho rodisku náhle schudobnela rodina šľachtica, ktorý bol zúfalý, lebo mal doma tri dcéry. Nemal už prostriedky, aby im mohol dať veno na vydaj. Už ich chcel pripraviť na ťažký život, aký ich čakal v chudobe, keď sa o jeho úmysloch dozvedel bohatý mladík Mikuláš. Šľachtic pomýšľal na to, že dcéry nahovorí na nešľachetný spôsob života. Mikuláš preto v prestrojení v noci hodil do otvoreného okna nešťastnej rodiny plný mešec peňazí s lístokom: "Na veno najstaršej dcéry." V druhú noc vhodil do otvoreného okna ďalší mešec s lístkom: "Na veno druhej dcéry." Na tretiu noc vhodil cez okno aj tretí mešec s lístkom: "Na veno najmladšej dcéry."
V tretí večer šťastný otec dobrodinca sledoval a odhalil Mikuláša, ktorý ho prosil, aby ho neprezradil. Nechcel, aby nik o jeho daroch vedel. Po smrti rodičov odišiel do Turecka do mesta Myry, kde bol jeho strýko biskupom a povedal mu: "Som celkom slobodný od všetkého, môžem sa stať kňazom."
Po strýkovej smrti sa v Myre stal biskupom Mikuláš a pokračoval v rozdávaní všetkého čo mal, trpiacim. Sám ich vyhľadával, najmä siroty v chudobincoch, či nemocniciach. Rozdával chlieb a staral sa o nich pri nemocničnom lôžku. Deti ho milovali. Staral sa o všetkých ľudí v biskupstve ako skutočný otec, ktorý žialil, ak mali trápenie, ak jeho kraj postihol mor a zastával sa ich, ak im panovníci krivdili. A to všetko v situácii, keď ešte v Rímskej ríši kresťanov krvavo prenasledovali.
Aj Mikuláša uväznili pre vieru. Vo väzení bol desať rokov, kým neprišiel k moci cisár Konštantín Veľký, ktorý dal v roku 313 slobodu všetkým kresťanom a Mikuláš sa vrátil do Myry na biskupský úrad. Vďaka rokom prenasledovania za vieru získal prídomok Vyznávač.
Dnes na východe slávia sviatok svätého Mikuláša oproti západu dvakrát. Okrem 6. decembra, kedy Mikuláš zomrel, oslavujú jeho sviatok aj 9. mája. V tento deň preniesli jeho ostatky z Myry do južného Talianska do mesta Bari, kam ich priviezlo 62 kupcov a námorníkov potom, ako relikvie svätého z Myry ukradli z hrobu. V Malej Ázii v roku krádeže Mikulášových ostatkov v roku 1087 vládli mohamedáni a svätec je ochrancom námorníkov. Tí sa rozhodli patróna previezť do kresťanskej krajiny. Dnes odpočíva v Bari pod oltárom v chráme zasvätenom Mikulášovi, ktorého meno v nás vyvoláva pekné spomienky na detstvo.
5. december
Sabas
Veľakrát prezývka prezradí o človeku viac, než dlhý opis. A tak spomeňme mená, ktoré získal v živote svätý Sabas, ktorého sviatok si pripomíname. Volali ho Patriarcha mníchov. Nik nevie, koľko ich v skutočnosti k nemu prišlo, aby vstúpili do Božej služby. Zo životopisu je známe, že keď cisár nechcel Sabasovi ustúpiť vo veci viery, ba sa ho snažil aj zastrašiť, svätec osobne navštívil kláštory, ktoré založil počas svojho 93 ročného života vo Svätej zemi v okolí Jeruzalema a stálo za ním viac ako desaťtisíc rehoľníkov. Aj dnes by to bola riadna sila hlasov. My však hovoríme o 6. storočí, v ktorom Sabas zomrel v roku 532.
Ďalšou prezývkou bolo pomenovanie Hviezda púšte. Veľa rokov strávil ako pustovník. Hľadal v samote Boha. Za päť dní uplietol päťdesiat palmových prútených košov, ktoré potom cez víkend odniesol do kláštora a opäť sa vybral späť do samoty na púšť. Dlhé roky býval sám aj v jaskyni neďaleko Jeruzalema, kam za ním začali prichádzať mladíci s túžbou, aby ich viedol v duševných cvičeniach pravých kresťanov, čomu sa Sabas z pokory bránil. Keď ich už bolo okolo tisíc, založil prvú Veľkú lauru - mníšske spoločenstvo a nasledne na to slávny kláštor Mar Saba v úžľabinách Cedronu.
Do tretice spomeňme tretiu a hádam najkrajšiu prezývku. Volali ho aj Nositeľ Boha. Stal sa znalcom kresťanského učenia. Nepomýlil ho žiaden vtedy hojne hlásaný blud. Bludári uňho nemali šancu, lebo bol s Bohom a Boh bol so Sabasom. V spomínanom povstaní mníchov na jeho výzvu proti cisárovi, Sabas panovníkovi jasne odkázal, že kresťania sa vo veci náboženstva nemusia podrobiť žiadnej svetskej moci. Takto neohrozene hovoril s panovníkmi v Konštantínopole, ktorí si mysleli, že môžu rozkazovať nielen poddaným, ale aj cirkvi. Hrozili mu vyhnanstvom a iným šikanovaním, ale Nositeľ Boha sa vyhrážok nezľakol. Skôr ich prehliadal. Naposledy v jeho živote Sabasa prijal cisár Justinián v roku 529, keď mal Sabas 91 rokov, teda dva roky pred smrťou. Cisár svätému mužovi prisľúbil splniť všetky žiadosti vo veci kresťanov a kým vydával príkazy úradníkom, Sabas sa šiel pomodliť. Toho sa zľakol aj jeho žiak, ktorý sa svätca pýtal, či sa nebojí takto urážať cisára, ktorého opustil. Odpovedal mu: "Čo robím, nie je neslušné, lebo cisár si teraz vykonáva vlastný úrad a ja svoje povinnosti."
Keď sa narodil, jeho bohatí rodičia museli odcestovať služobne do Alexandrie do Egypta. Preto malého päťročného syna nechali s veľkým majetkom na výchovu strýkovi, ktorého žena mala záujem len o chlapcov majetok a nie o jeho výchovu. Preto Sabas ušiel z tejto neporiadnej rodiny k druhému strýkovi. Ten sa začal s bratom súdiť o chlapcov majetok. To Sabasa natoľko znechutilo, že odišiel od rozhádanej rodiny do kláštora s tým, aby si majetok rozdelili ako chcú. A vďaka službe Bohu sa dostal na pracovnej ceste s predstaveným kláštora aj do Alexandrie, kde navštívil rodičov. Tí ho od detstva nevideli a už ho aj oplakávali ľutujúc deň, keď ho zverili na výchovu strýkovi. Prišli na to, že pracovná kariéra nie je všetko. Všetko na svete je láska. A na to Sabas prišiel sám, ba dokázal na rozdiel od rodičov túto lásku aj darovať iným, keď odmietol pri jednaní s cisárom veľký dar pre svoj kláštor so slovami: "Moji mnísi nepotrebujú zlato. Ich pokladom je Boh. Ale Jeruzalem ťažko stoná pod ťarchou neľudských daní a trpí nedostatkom pre mor a suchotu. Veriaci sú vydaní na milosť zlodejom, bludári rúcajú kláštory. Tu môžeš pomáhať, cisár."
4. december
Ján Damascénský
Čas od roku 650 po rok 749 sa považuje za obdobie, v ktorom žil svätý Ján Damascénsky, alebo aj Tomáš Akvinský východu, ako ho volali pre jeho učenosť.
Ján Damascénsky žil bez jedného roka takmer sto rokov. V tom čase strašil cirkev ťažký blud nazývaný obrazoborectvo. Kresťania na blízkom východe sa stretávali s vplyvom staršej židovskej a mladšej moslimskej kultúry. Obidva náboženské smery odmietajú znázorňovanie Boha. A tak aj vtedajší panovníci, hoci boli kresťania, zakazovali zobrazovať Boha a svätých na obrazoch. To bola podstata krvavého sporu, keď zástancovia úcty k zobrazovaniu Ježiša, Panny Márie, apoštolov či svätých, boli za to často zabíjaní.
Svätý Ján Damascénsky nemal rád publicitu. Potom ako prišiel do Jeruzalema, stal sa vďaka kázňam vyhľadávaným teológom. Sám o sebe hlásal, že si pripadá len ako "neužitočný a ničomný otrok, ktorému by lepšie pristalo vyznať svoje hriechy pred Bohom, ako sa miešať do teológie a do cirkevnej politiky".
Vybral si utiahnutý život v kláštore, ale napriek tomu, rázne a nebojácne vystúpil proti bludu obrazoborectva so slovami: "Obraz je najprv pre tých, čo nevedia čítať z kníh, je ďalej nemým povzbudením, aby sme napodobnili príklad svätých, je kanálom Božích dobrodení".
Z histórie mnohých milostivých obrazov a sôch vieme, že mal pravdu. Blud, ktorý prikazoval ničiť v kostoloch vzácne obrazy, podporoval cisár. Nepomohli protesty ani Svätých otcov. Obrazoborecký blud trápil východnú cirkev niekoľko storočí. Ján Damascénsky napriek tichosti verejne odsúdil správanie cisára. Nebál sa, že príde o život. Bránil svätú vec a tá mu bola drahšia. Napriek tichosti, povstal v situácii, keď nemohol konať inak. Aj vďaka jeho odvahe sa vo východnej cirkvi udržal kult tvorby ikon.
Ikony Matky Božej sú nakreslenou modlitbou. A Ján bránil celým životom túto modlitbu. Zachovalo sa po ňom dielo Prameň poznania, v ktorom sústredil všetky dovtedajšie cirkevné pravdy o Prozreteľnosti, Vtelení, či o sviatostiach, čím vytvoril pre východnú cirkev tak potrebnú dogmatiku. Dielo Damascénskeho poznala aj západná cirkev a svätý Tomáš Akvinský v ňom našiel množstvo inšpiračných tém pre vlastné diela. Nečudo, že pápež Lev XIII. vyhlásil Jána Damascénskeho v roku 1890, čiže o tisícsto rokov od jeho smrti za učiteľa Cirkvi. A za jedenásť storočí sa preukázalo, že bol vzorným učiteľom, ktorý dokáže veriacich poučiť o svätých pravdách aj dnes.
Ján Damascénsky svoje dielo nepreceňoval. Prirovnával sa ku včele. Vo svojom diele zozbieral všetko dovtedajšie poznanie, aby ho podal v zrozumiteľnej podobe iným. Nikdy sa nesprával pyšne. A to napriek nesporným úspechom, ktoré dosiahol medzi ľuďmi odvahou brániť svätú vec a vysvetľovať Božie pravdy. Mal by aj iný dôvod byť pyšný. Bol ním jeho pôvod. Narodil sa v bohatej a váženej rodine správcu daní. Jeho otec pôsobil v mohamedánskom meste Damask ako kresťan vo funkcii správcu daní samotného najvyššieho moslimského predstaveného - kalifa. A z tejto pozície zachraňoval otrokov, pomáhal ubiedeným a chorým. Tak sa stalo, že od kalifa si vymohol život na smrť odsúdeného mnícha, ktorý sa stal prvým učiteľom jeho syna Jána Damascénskeho.
Ján prevzal po dovŕšení plnoletosti otcov úrad, kým neprišiel v Damasku na trón nový kalif. A ten už odmietal strpieť kresťanov vo svojej blízkosti. Preto Ján odišiel spolu s bratom do kláštora v Mar Sabe neďaleko Jeruzalema. A odtiaľto sa šíri jeho pokora, učenosť aj odvaha v jeho diele dodnes do celého sveta.
3. december
František Xaverský
"Choď a zapáľ svet," tieto slová sú navždy zapísané do príbehu života svätca s menom František Xaverský. Povedal ich zakladateľ radu Spoločnosti Ježišovej svätý Ignác z Loyoly. Xaverský patril do úzkeho kruhu siedmich kňazov pod vedením svätého Ignáca, ktorí na sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie 15. augusta v roku 1534 v podzemnej kaplnke chrámu na Montmartri zložili spoločný sľub, že sa zriekli sveta. Odtiaľ odcestovali do Benátok s cieľom, že pôjdu šíriť vieru do Jeruzalema. Chceli ohlasovať kresťanstvo ako misionári medzi moslimami na miestach umučenia Ježiša Krista. Na to potrebovali kňazskú vysviacku. Z Benátok žiadali pápeža Pavla III. o povolenie. Pavol III. im ho dal s tým, že za Nový Jeruzalem pre ich pôsobenie im určil Rím. Bolo 16. storočie. V Európe zúrila náboženská reformácia. Pavol III. bol zvolený za pápeža s tým, že po zvolení možno zomrie a patová situácia v cirkvi sa vyjasní. Lenže Pavol III. cirkev naopak upevnil a to aj vďaka Spoločnosti Ježišovej - teda Jezuitom.
V tom čase kráľ Ján III. z Portugalska požiadal pápeža o pravých kresťanských mužov, ktorí by mohli ísť do kolónií v Indii. Na misiu Ignác z Loyoly určil dvoch kňazov, z ktorých sa do Indie dostal len František Xaverský. Prišiel do mesta Goya v Západnej Indii ako pápežský nuncius, ale odmietol všetky prejavy úcty. Vystúpil na breh bosý a ubytoval sa v chudobnej nemocnici, kde sa staral o najbiednejších ľudí. Navštevoval väznice, spovedal vrahov, robil omše pre malomocných, ktorí žili izolovane od ostatného obyvateľstva a najmä vyučoval deti. Chodil po meste, ktoré malo v tom čase dvestotisíc obyvateľov so zvoncom v ruke a zvolával deti na výučbu katechizmu. Vymýšľal pre ne náboženské básničky a pesničky. Námorníkov, ktorí žili bez manželstva s domorodými ženami, nahováral na sobáše a rúcal neohrozene modly rôznych kultov. Znepriatelil si brahmanov, ktorí ho pozvali na synodu do džungle, kam sa vybral neohrozene sám a vrátil sa odtiaľ s jedným brahmanom, ktorého vyučil za katolíckeho kňaza. Pokrstil tisíce ľudí, obrátil na vieru celé dediny, mestá a štáty. Neúnavne putoval nielen po provinciách Indie, ale aj na Cejlón, na Sumatru, na Jávu, či najmä na Malajský polostrov do mesta Malaky a na ostrovy v Japonsku.
Ako pápežský nuncius prišiel na to, že najviac jeho kresťanskú misiu brzdí hrabivosť portugalských obchodníkov využívajúcich zaostalosť obyvateľstva. Prežil viacero útokov na život a ako vyslanec portugalského kráľa písal do Lisabonu Jánovi III. rozhorčené listy, v ktorých ho žiadal, aby sa zbavil hanebných ziskov z kolónií. Vybral sa do Japonska, kde založil viacero kresťanských obcí, ale prišiel aj na to, že ak chce v Ázii dosiahnuť šírenie Kristovho učenia, musí prísť do Číny. Vymyslel si plán, ako sa dostať do krajiny, ktorá sa bránila prisťahovaniu cudzincov. Získal od portugalského miestokráľa poverovacie listiny pre jedného obchodníka, ktorý bol tak menovaný za portugalského veľvyslanca v Číne. Lenže plán mu prekazil nový guvernér Malaky, ktorý Františka Xaverského nenávidel. A tak sa dostal len na ostrov San-Čoan odkiaľ z mesta Singapúr písal listy kráľovi, ale do Číny, na ktorú videl z ostrova, sa nedostal. Tam aj 3. decembra v roku 1552 vo veku štyridsaťšesť rokov zomrel.
V jezuitskom kostole svätého Františka Xaverského v Skalici sa nachádza najväčší gotický obraz na Slovensku s vyobrazením tohto patróna katolíckych misií, za ktorého ho vyhlásil spolu so svätou Teréziou z Lisieux v roku 1927 pápež Pius XI. Obraz zo Skalice je možno najväčším gotickým obrazom Františka Xaverského na svete. Tak si Slováci uctievajú svätca, ktorý patrí po apoštolovi Tomášovi, ktorý priniesol do Ázie kresťanskú vieru, hádam k najznámejším svätým pre tento kontinent.
2. december
Eligius
U niektorých detí už v detstve vidno, čo z nich vyrastie. Tak tomu bolo u Eligia. Ako dieťa pekne kreslil, nuž sa jeho rodičia rozhodli dať ho vyučiť za zlatníka. Zároveň bol vychovávaný vo viere a on si náboženské ponaučenia bral viac k srdcu, než jeho rovesníci. Devätnásť rokov pred smrťou bol z neho slávny biskup. Zomrel vyše sedemdesiatročný.
Najprv sa dlhý čas živil zlatníckym remeslom. Eligius dokázal, že ak je nad niekým milosť Božia, dokáže v každom zamestnaní obstáť na výbornú bez konania ťažkých hriechov. Eligius nebol len zlatníkom, ale na príkaz kráľa razil aj mince. Zároveň bol hlavným radcom až troch panovníkov. Teda povedali by sme, že bol vtedajší minister financií. A to všetko vykonával takým obetavým a svedomitým spôsobom, že si ho ľudia sami vyvolili u kráľa za biskupa. Eligius sa narodil okolo roku 588 a zomrel v roku 660, teda v siedmom storočí. A predsa tých takmer štrnásť storočí, čo nás delí od jeho života, nie je až tak vzdialených. Stačí sa totiž pozrieť na jeho životopis.
Do priazne prvého kráľa Klotara II. sa dostal vďaka poctivosti a to je cnosť hodná úcty v každých časoch. Vyrobil zo zlata a drahokamov trón. Keď mu kráľ bohato zaplatil, zo zaplatených peňazí vyrobil ďalší síce skromnejší, ale predsa trón. Všetko, čo Eligius zarobil, rozdal. Druhý kráľ Dagobert I. si ho chcel uctiť, preto daroval Eligiovi nehnuteľnosti. Majetok pri Limoges a aj dom v Paríži upravil kráľovský zlatník na kláštory. Venoval ich Cirkvi so slovami: "Dávam vám málo a žiadam mnoho. Dávam pozemské majetky za majetky nebeské. Dávam časné za večné."
Tým sa Eligiova štedrosť neskončila. Na ďalšom darovanom pozemku od kráľa dal vystavať nový kláštor. Pri jeho výstavbe nechtiac murári prekročili hranicu pozemku, na čo hneď zastavil stavbu a prosil kráľa o prepáčenie. Kráľ reagoval slovami: "Úradníci ma často oklamú o celé majetky a nerobia si z toho výčitky vo svedomí a tento nechce piaď zeme bez môjho dovolenia, hoci ide o Boží dom."
Nečudo, že si Eligia veľmi cenil ako radcu. Rovnako sa nemožno čudovať, že napriek tomu, že nebol kňazom, si ho ľud vyžiadal za biskupa. Jeho dobrota, keď denne obsluhoval chudobných a chorých, pre ktorých zarábal peniaze, ho vyniesla aj do vysokého cirkevného úradu. Ten Eligius prísne odmietal, kým ho nakoniec presviedčal aj kráľ, aby sa stal biskupom. Nuž sa začal nábožensky vzdelávať, aby tento post neprijal nepripravený. Iný by možno spyšnel, ale on poctivo študoval. Vysvätili ho za kňaza a zároveň za biskupa. Miesto, kde predtým v Paríži žil, našiel každý ľahko. Stačilo mu hľadať ulicu, v ktorej bolo najviac žobrákov. A predsa sa stihol Eligius napriek pracovným povinnostiam rozdávať aj zajatcom a otrokom. Tak jeden zajatý Sas z pohanstva prešiel na kresťanstvo a stal sa z neho svätý Tillo, ktorého pamiatku si cirkev uctieva 7. januára.
Biskup Eligius mal požehnaný život nevšedného zlatníka. Kým iní ľudia sa celé stáročia pre zlato vraždili, on ho používal len ako prostriedok na pomoc iným. Devätnásť rokov pôsobil vo funkcii biskupa v Noyone, odkiaľ navštevoval z Francúzska aj Flámsko, Sasko a Holandsko, kde všade šíril kresťanstvo a lásku. Keď jeho mnísi pri Eligiovom zomieraní žialili, povedal im: "Dožičte mi šťastie, lebo už dávno vzdychám po skončení tohto života a žiadam si oslobodiť sa od zemského trápenia, ktorého ťarcha ma tlačí."
1. december
Edmund Campion
Spomínanie na Edmunda Campiona, ktorého si dnes pripomíname, začneme jeho rečou, ktorú mal pri svojej poprave 1. decembra 1581. Stál pod šibenicou so slučkou na krku a citoval apoštola Pavla z Listu Korinťanom: "Stali sme sa divadlom svetu, anjelom a ľuďom. Bláznami sme sa stali kvôli Kristovi."
Napriek svätému koncu bol tento Jezuita na začiatku svojej životnej púte dlho na nesprávnej ceste. Oslavoval kráľovnú Máriu Tudorovú, za čo od nej získal štúdium na Oxforde, ale rovnako skladal poklony aj na novú kráľovnú Alžbetu. Nakoniec ho kráľovná priviedla až na popravisko. A to len preto, že dozrel nielen vekom, ale najmä vierou. Viera ho priviedla k poznaniu, že pravda je v pôvodnom učení Ježiša Krista. A za toto učenie položil život.
Edmund Campion bol ako novic v neďalekom meste od Slovenska v Brne a potom po vysviacke za kňaza v roku 1578 pôsobil ako kazateľ v Prahe. Jeho premena prebehla náhle a teda zázračne. Pochopil volanie viery v situácii, keď študoval cirkevné dejiny. Učenie dejín o zázračnom účinkovaní Spasiteľa, zmenilo Edmundove vnútro. Podobne dnes poznanie jeho svätého života môže zmeniť nás. Predstavme si dieťa, školáka, ktorý je vychovávaný spoločnosťou, rodinou, učiteľmi nesprávnym smerom, ako pochopí, kde je pravda. Tento dojímavý príbeh zo 16. storočia sa opakuje! Nejde o historickú zvláštnosť len preto, že detstvo prežil Campion počas vlády Henricha VIII. Tento panovník odtrhol anglickú cirkev od Ríma a Campion už vyrastal v zmenených podmienkach. Predsa našiel cestu pôvodnej viery.
A jeho príbeh sa opakuje v našich nedávnych dejinách, keď mnohé deti u nás vyrastali do roku 1989 v presvedčení, že viera je nesprávna životná cesta pre moderného človeka. A mnohé deti napriek výchove od pomýlených rodičov, či od deformovanej spoločnosti, našli pravú cestu poznania pravdy. U nás nebolo dôležité ako za života Campiona, že z protestanta sa stal katolík, ale že sa u nás z ateistov stali veriaci kresťania. Veď aj Svätý otec Ján Pavol II. vzdal úctu v roku 1995 prešovským protestantským mučeníkom, ktorí zomreli zasa pre svoju vieru tak, ako Edmund zomrel preto, že sa vrátil ku katolicizmu. A Campion sa nebál vrátiť do Anglicka, kde neochvejne hlásal Božie slovo aj za tú cenu, že ho čakala mučenícka smrť.
Krásne je aj odpustenie, aké urobil Campion v prípade zradcu, ktorý ho prezradil kráľovniným špehom. Svätý Edmund mu povedal: "Odpúšťam vám, na dôkaz toho si pripijem na vaše zdravie. Ak svoj čin oľutujete, dám vám dokonca rozhrešenie, ale uložím za to riadnu pokutu."
Príkladne Edmund Campion odpovedal aj svojej vrahyni, kráľovnej, ktorá sa nevedela zmieriť s tým, že je z neho katolík, keď ako poddaný jej veličenstva, pred smrťou povedal: "Budem vaším ustavičným sluhom, ale skôr ako som Angličanom, som kresťanom a katolíkom."
Škoda všetkých mŕtvych, ktorí zomreli v zápase o vieru, je vyvážená ich svätosťou v nebi, odkiaľ môžu pomáhať v čase, kedy by sa už katolíci a protestanti nemali stretávať so zbraňou v ruke proti sebe, hoci táto smutná tradícia pretrvala na Britských ostrovoch až do 21. storočia v oblasti Severného Írska. Skôr ako o vieru tu však ide o politiku presne tak ako v časoch, keď v 16. storočí naposledy vydýchol na popravisku odvážny kňaz a svätec Edmund Campion.
