Kto by nepoznal rozprávku o cisárových nových šatách? O tom, ako cisára z namyslenosti a pýchy usvedčilo nevinné dieťa, ktoré sa nevie pretvarovať? A práve čisté dieťa zohralo pozitívnu rolu v živote svätého Ambróza. Ono v chráme v Miláne vykríklo: "Ambróz, biskupom!"
Ambróz nebol vtedy biskupom, ani kňazom. Bol v Miláne sudcom. Bol kresťanom, ktorý nedovolil, aby sa ľudia do krvi hádali o to, kto má byť na biskupskom stolci. Preto sa z titulu funkcie štátneho úradníka rozhodol k ľuďom prehovoriť v chráme. Po jeho slovách sa z rozvášneného davu veriacich, ktorý zastával dvoch rôznych kandidátov na funkciu biskupa, ozval detský hlas, ktorý rozhodol.
Ambróz túto poctu odmietal. Nakoniec vypočul vôľu ľudu a súhlasil s vysviackou za kňaza, aj za biskupa. Ďalšie udalosti jeho života boli plné dramatických chvíľ. Jeho osud nebol už ako v rozprávke, hoci takmer rozprávkovým spôsobom sa stal biskupom. Dánsky rozprávkár Andersen sa narodil v roku 1805. Svätý Ambróz žil v rokoch 340 až 397, teda vo štvrtom a nie v 19. storočí. Možno Ambrózove čisté dieťa vždy hovoriace pravdu ovplyvnilo pri tvorbe aj Andersena. Svätý Ambróz sa stal po smrti vyhlásením Svätého otca učiteľom Cirkvi spolu so svätými Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Prvého z nich svätého Augustína dokonca Ambróz v Miláne pokrstil. Svätý Augustín chodil pravidelne na kázne biskupa Ambróza, na ktorých pocítil volanie k Bohu vo svojom srdci.
Ambróza obdivovali panovníci a to aj takí, ktorí proti nemu otvorene vystupovali. Skutočný príbeh o Ambrózovi a cisárovi, ktorý si milánskeho biskupa obľúbil a chodieval pravidelne na jeho omše, sa odohral inak ako v rozprávke. Cisár nechal zavraždiť v jeden deň sedem tisíc ľudí, medzi nimi aj mnoho nevinných obetí. Potom akoby sa nič nestalo, chcel prísť do chrámu na omšu. Milánsky biskup mu v tom zabránil. Vyobcoval cisára z cirkvi. Postavil sa pred panovníka pred vstupom do chrámu a povedal mu: "Ani krok ďalej, cisár! Zdá sa, že neuznávaš hrozný zločin, ktorého si sa dopustil. Tvoja moc ti nedovoľuje, aby si uznal svoje hriechy a zatemňuje ti myseľ. Akými očami sa pozeráš na chrám toho, ktorý je tu Pánom nad všetkým? Ako sa opovážiš vystrieť ruky poškvrnené krvou, aby si do nich prijal najsvätejšie Pánovo telo? Ako priblížiš ústa k Jeho presvätej krvi, keď si vylial nespravodlivým spôsobom krv toľkých ľudí? Ustúp a neopovažuj sa hromadiť nové hriechy ku starým zločinom!"
Vo 4. storočí nebolo žiadnou zvláštnosťou, ak sa k moci dostal panovník vraždou iného vládcu. A tu pred cisára predstúpil biskup. Nemal vojsko, ani žiadne zbrane, iba kríž. A mocnár sa zlomil. Najprv sa snažil s biskupom vyjednávať slovami, že aj kráľ Dávid sa v starozákonných časoch dopustil cudzoložstva, ba aj vraždy. Ambróz mu odpovedal: "Ak si nasledoval Dávida v hriechu, nuž ho nasleduj aj v pokání!"
A cisár ho poslúchol. Stál dlhých osem mesiacov vyobcovaný z cirkvi pred chrámom a prosil okoloidúcich kresťanov o odpustenie za zločiny, ktoré napáchal. Prosil aj Ambróza slovami: "Prosím, osloboď ma od cirkevnej kliatby skrz milosrdenstvo Ježiša Krista, ktorý je Pánom nás všetkých a ktorý rád prijímal do svojho otcovského náručia kajúcich hriešnikov."
Ambróz miloval chudobných a biednych, ktorí mali k nemu prístup v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu a uctil si ich vždy viac, ako pokorne prosiaceho cisára o odpustenie hriechov. Milánsky biskup mal právo, ktoré využil, a nad cisárom nakoniec zrušil cirkevnú kliatbu. Ambróz viedol aj pohrebné bohoslužby, keď cisár zomrel. Sám Ambróz skonal na Bielu sobotu, na záver radostného trojdenia, keď sa začína sláviť v cirkvi najväčší sviatok - zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára