Svätí na každý deň - 4. december: Ján Damascénsky

4. december

Ján Damascénský

Čas od roku 650 po rok 749 sa považuje za obdobie, v ktorom žil svätý Ján Damascénsky, alebo aj Tomáš Akvinský východu, ako ho volali pre jeho učenosť.

Ján Damascénsky žil bez jedného roka takmer sto rokov. V tom čase strašil cirkev ťažký blud nazývaný obrazoborectvo. Kresťania na blízkom východe sa stretávali s vplyvom staršej židovskej a mladšej moslimskej kultúry. Obidva náboženské smery odmietajú znázorňovanie Boha. A tak aj vtedajší panovníci, hoci boli kresťania, zakazovali zobrazovať Boha a svätých na obrazoch. To bola podstata krvavého sporu, keď zástancovia úcty k zobrazovaniu Ježiša, Panny Márie, apoštolov či svätých, boli za to často zabíjaní.

Svätý Ján Damascénsky nemal rád publicitu. Potom ako prišiel do Jeruzalema, stal sa vďaka kázňam vyhľadávaným teológom. Sám o sebe hlásal, že si pripadá len ako "neužitočný a ničomný otrok, ktorému by lepšie pristalo vyznať svoje hriechy pred Bohom, ako sa miešať do teológie a do cirkevnej politiky".

Vybral si utiahnutý život v kláštore, ale napriek tomu, rázne a nebojácne vystúpil proti bludu obrazoborectva so slovami: "Obraz je najprv pre tých, čo nevedia čítať z kníh, je ďalej nemým povzbudením, aby sme napodobnili príklad svätých, je kanálom Božích dobrodení".

Z histórie mnohých milostivých obrazov a sôch vieme, že mal pravdu. Blud, ktorý prikazoval ničiť v kostoloch vzácne obrazy, podporoval cisár. Nepomohli protesty ani Svätých otcov. Obrazoborecký blud trápil východnú cirkev niekoľko storočí. Ján Damascénsky napriek tichosti verejne odsúdil správanie cisára. Nebál sa, že príde o život. Bránil svätú vec a tá mu bola drahšia. Napriek tichosti, povstal v situácii, keď nemohol konať inak. Aj vďaka jeho odvahe sa vo východnej cirkvi udržal kult tvorby ikon.

Ikony Matky Božej sú nakreslenou modlitbou. A　Ján bránil celým životom túto modlitbu. Zachovalo sa po ňom dielo Prameň poznania, v ktorom sústredil všetky dovtedajšie cirkevné pravdy o Prozreteľnosti, Vtelení, či o sviatostiach, čím vytvoril pre východnú cirkev tak potrebnú dogmatiku. Dielo Damascénskeho poznala aj západná cirkev a svätý Tomáš Akvinský v ňom našiel množstvo inšpiračných tém pre vlastné diela. Nečudo, že pápež Lev XIII. vyhlásil Jána Damascénskeho v roku 1890, čiže o tisícsto rokov od jeho smrti za učiteľa Cirkvi. A za jedenásť storočí sa preukázalo, že bol vzorným učiteľom, ktorý dokáže veriacich poučiť o svätých pravdách aj dnes.

Ján Damascénsky svoje dielo nepreceňoval. Prirovnával sa ku včele. Vo svojom diele zozbieral všetko dovtedajšie poznanie, aby ho podal v zrozumiteľnej podobe iným. Nikdy sa nesprával pyšne. A to napriek nesporným úspechom, ktoré dosiahol medzi ľuďmi odvahou brániť svätú vec a vysvetľovať Božie pravdy. Mal by aj iný dôvod byť pyšný. Bol ním jeho pôvod. Narodil sa v bohatej a váženej rodine správcu daní. Jeho otec pôsobil v mohamedánskom meste Damask ako kresťan vo funkcii správcu daní samotného najvyššieho moslimského predstaveného - kalifa. A z tejto pozície zachraňoval otrokov, pomáhal ubiedeným a chorým. Tak sa stalo, že od kalifa si vymohol život na smrť odsúdeného mnícha, ktorý sa stal prvým učiteľom jeho syna Jána Damascénskeho.

Ján prevzal po dovŕšení plnoletosti otcov úrad, kým neprišiel v Damasku na trón nový kalif. A ten už odmietal strpieť kresťanov vo svojej blízkosti. Preto Ján odišiel spolu s bratom do kláštora v Mar Sabe neďaleko Jeruzalema. A odtiaľto sa šíri jeho pokora, učenosť aj odvaha v jeho diele dodnes do celého sveta.