6. máj
Katarína Janovská
Aj päťsto rokov po smrti našli neporušené telo Kataríny Janovskej. Táto svätica patrila k veľkým mystičkám 15. a 16. storočia. Pápež ju v roku 1944 vyhlásil za spolupatrónku talianských nemocníc. Katarína sa narodila v Janove v roku 1447 v bohatej rodine, keď jej otec bol neapolským miestokráľom. Napriek tomu v detstve túžila po samote a chudobe. Nechcela sa pýšiť majetkom a netúžila po svete.
V trinástich rokoch žiadala úpenlivo o prijatie do kláštora, ale s tým nesúhlasili ani radové sestry pre jej mladý vek a ani rodičia. Tí ju nakoniec násilím vydali za šľachtica, s ktorým mali ich rody dlhotrvajúce spory. Katarínin manžel nebol vzorom žiadnych cností. Manželku sí všímal len vtedy, keď ju mohol trápiť. Zvláštne sú premeny duše, keď aj Katarína po piatich rokoch citovo otupela. Začala sa prispôsobovať životu manžela plného hýrenia a radovánok.
Po ďalších piatich rokoch manželstva šla navštíviť svoju sestru do kláštora. Táto Katarínina staršia sestra bola pre ňu vzorom aj v detstve, keď tiež chcela vstúpiť do rádu, ale jej to nedovolili. Sestra jej navrhla, aby sa šla vyspovedať. Katarína šla bez hlbšieho záujmu do spovednice, ale tu ju čakal veľký mystický zážitok. Ešte ani nezačala spoveď a pocítila márnosť svojho bytia. V zúfalstve si spoveď ani nedokončila a ušla domov, ktorý však videla celý utopený v krvi. Vtedy sa jej zjavil Ježiš ako nesie svoj kríž. Katarína vykríkla: "Už viac žiaden hriech! Keby bolo treba, som ochotná verejne sa vyznať zo svojich hriechov!"
Štyri roky prežila Katarína v duchovnom trápení, počas ktorého si pripomínala svoje predchádzajúce hriechy. Napísala o tom dokonca spis Traktát o očistci. Jedinú cestu videla v možnosti odpykať si hriechy už tu na zemi, preto prestala jesť mäso, spávala len na slame a modlila sa celé noci. Snažila sa prijímať každý deň Božie telo. Často upadala do extázy a mávala mystické zjavenia. Tak vznikol jej spis Rozhovorov.
Mala vplyv na okolie. Manžel vstúpil do tretieho svetského rádu svätého Františka. Pomáhal Kataríne ošetrovať pacientov v nemocnici, kde zomrel. Katarína pokračovala v službe chorým pri najšpinavších prácach. Dokonca chudobným ľuďom upratovala domy a v čase moru vyhľadávala nakazených aj vtedy, keď sama ochorela na mor.
Z jej príkladu vznikla v Janove Spoločnosť Božej Lásky. Často jej telo celé spaľovala akoby horúčka a nakoniec dostala rakovinu žalúdka, s ktorou žila ešte deväť rokov neustále zapálená pre službu iným. Mala také obrovské bolesti, že niekedy sa nezdržala a nahlas plakala, ale zároveň sa vrúcne modlila a chválila Boha, čo mnohí ľudia nedokázali pochopiť.
Tí, ktorí ju poznali, hovorili o nej ako o anjelovi v ľudskom tele. Zomrela v Janove vo veku šesťdesiattri rokov v roku 1510. O Kataríne Janovskej sa tradovalo, že zomrela strávená láskou k Bohu. V jej rodnom Janove, kde je Katarína pochovaná v kostole Nanebovzatia, si jej pamiatku stále uctievajú, čo vidno aj z toho, že si ju vyvolili za patrónku mesta.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
nedeľa 5. mája 2013
sobota 4. mája 2013
Svätí na každý deň - 5. máj: Gothard z Hildesheimu
5. máj
Gothard z Hildesheimu
Bavorsko je známe z nemeckých spolkových krajín hádam najviac nábožnosťou. Dnes tam majú sviatok, lebo si pripomínajú pamiatku prvého svätého v dejinách Bavorska. Je ním Gothard z Hildesheimu.
Keď ho arcibiskup vysvätil v roku 1022 vo veku šesťdesiatdva rokov za biskupa, Gothard v tých časoch získal aj svetskú hodnosť ríšskeho kniežaťa. Iného by možno takáto moc dokázala zlákať aj na nevyskúšané chodníky, ale Gotharda politika nezaujímala. On videl v prvom rade potreby ľudí. Nečudo, že veriaci ho po smrti oplakávali ako vlastného otca. Gothard totiž šiel do biskupského úradu priamo z ľudu.
Nezabudol však na svojich. Nespyšnel, nespanštel, ako je tomu aj dnes, ak sa dostane do pozície v spoločnosti človek pochádzajúci zo skromných pomerov a hneď si začne o sebe namýšľať, že je niečo viac ako iní. Gothardovi sa to nestalo možno aj preto, že biskupskú hodnosť spojenú s hodnosťou ríšskeho kniežaťa získal na tú dobu predsa v už staršom veku.
Gothard dobre poznal márnosť naháňania sa za poctami a zásluhami mocných. Jeho zaujímal viac každý radový človek. Osobne prijímal každého prosebníka. Pre Gotharda bolo dôležitejšie, aby aj jednoduchí ľudia neupadali do predošlých hriechov, než správa verejnej moci. Uprednostnil záujem konkrétneho človeka nad všeobecné záujmy väčšinou spoločenských elít. Popri tom dokázal postaviť takmer tridsať kosotolov, čo je na 11. storočie úctyhodné číslo. Urobil tak iba za šestnásť rokov biskupského pontifikátu a zomrel vo veku sedemdesiatichôsmich rokov 5. mája v roku 1038. Stalo sa tak v kláštore svätého Mórica v Hildesheime.
Gothard postavil benediktínsky kláštor vo Wrisbergholzene. Pritom si našiel čas na návštevy chudobných a chorých, ktorým sa snažil pomáhať aj finančne. Tieto návštevy boli preňho dôležitejšie, než lacné zábavy vtedajšej spoločenskej smotánky. Gothard sa stal cirkevným reformátorom nemeckých krajín. Snažil sa o znovuobnovenie úpadku morálky. To sú zaujímavé črty Gothardovho osudu, že sa narodil do času celkového cirkevného úpadku, ale on mu dokázal vzdorovať.
Najprv schudobnel jeho otec, aby si nakoniec malého Gotharda vzal k sebe na výchovu arcibiskup zo Salzburgu. Ten si všimol, že napriek biednemu postaveniu, Gothard z Hildesheimu dosiahol pomerne veľkú znalosť sveta. Gothard vstúpil do kláštora, kde bol vysvätený za kňaza a stal sa aj opátom kláštornej školy. Tam získal cenné skúsenosti.
Keď sa stal biskupom, osobne prijímal každého hriešnika a nezabúdal na pomoc pre pozemské potreby ľudí. Okrem svätostánkov postavil aj veľkú nemocnicu, ale aj dom pre pútnikov. Z jeho životopisu sa môžeme poučiť, ako si človek nemá zúfať. Aj bezdomovec sa môže stať užitočný. O to viac biskup, ktorý na ľudí nezabudol, a dokázal zreformovať cirkevné kláštory a upevniť ich vo viere v čase všeobecného úpadku spoločnosti.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Mamuty v Hajnáčke lákajú Európu
Mamuty v Hajnačke lákajú Európu
"Starosta a o čo budeme mamuty priväzovať?" - smeje sa z plánov starostu Hajnačky Jozefa Hunyaka suseda zo záhrady pod Hajnackým hradom. Starosta má totiž s obcou Hajnačka veľké plány. Rozhodol sa, že na hradnom kopci urobia expozíciu všetkých nálezov, s ktorými sa pýšia prírodovedecké múzeá a fakulty univerzít vo Viedni, v Budapešti a v Prahe.
Ukradnuté mamuty zo Slovenska
"Pozostatky mamutov a mastodontov sa našli u nás, lenže vtedy bolabuď Hajnačka pod správou Viedne, alebo Budapešti, prípadne za spoločného štátu s Čechmi zasa bola pod Prahou," vysvetľuje Jozef Hunyak: "Už je na čase, aby aj Bratislava niečo z našich nálezov mala." Preto z Hajnačky poputuje podľa odborného posudku skamenelina ľavej sánky chobotnáča mastodonta z rodu Mammut - nejde o mamuta srsnatého - ktorú vyoral traktorista na hajnackom poli do expozície v hlavnom meste.
Nález má úctyhodných 7 až 10 miliónov rokov, čo je vek, aký si len ťažko môžeme predstaviť. O to je vzácnejší a zaujímavejší pre návštevníkov.
Historický poklad Európy
Nečudo, že odborníci z univerzít z Viedne, z Budapešti a z Prahy doteraz navštevujú slovenskú Hajnačku ležiacu medzi Fiľakovom a Jesenským v rimavsko-sobotskom okrese. Nachádza sa tu totiž unikátna Kostná dolina, ktorá je národnou prírodnou pamiatkou v Chránenej krajinnej oblasti Cerovskej vrchoviny. V Európe ide o známe nálezisko mladotreťohorných kostí tapírov, mastodontov a nosorožcov, ale aj zuby a kosti medveďa, pandy, hyeny, hlodavcov, hmyzožravcov, vtákov, plazov, obojživelníkov, rýb či iných skamenelín. Povedzem si však pravdu, že aj dnes tam žije dosť veľa zveri. Nie je nič zvláštne objaviť vedľa frekventovanej cesty z Lučenca do Fiľakova a ďalej do Hajnačky stádo divých svíň, bocianie páry, či lane pasúce sa vedľa lesa. A nemusíte ani z auta vystúpiť.
V Hajnačke chcú z európskych fondov vybudovať na prístupovej ceste k zrúcaninám hradu expozíciu nálezov pod holým nebom, aby rodáci a návštevníci tohto miesta videli, o čo všetko táto dedinka s tisícdvesto obyvateľmi obohatila európske metropoly vďaka tunajším významným nálezom. Aké druhy tu žili v dobe ľadovej.
Tajomná hradná chodba
Hrad sa volá podľa legendy po panovníkovej dcére, ktorá sa zamilovala do majiteľa pevnosti. Ten bol panovníkovým rytierom a krásna Hajnalka pod hradom našla otcov stratený meč, ktorým zabila statného diviaka, čo napadol bezbranné dieťa - pastierika na lúke, pričom ju videl hradný pán a zamiloval sa do nej. Meč našla vďaka zjaveniu víly.
Pravdou je, že na zvláštnej skale nad dedinou stál opevnený tábor už v predkresťanských časoch. A hrad sa prvýkrát spomína podľa listiny z roku 1427. Viackrát ho dobyli Turci, ale nikdy nie na dlhší čas. Bol aj pod správou kráľovskej koruny, ale od 17. storočia už len chátra.
Chodia ho obdivovať turisti z celého sveta a pri významných sviatkoch je hrad nasvietený. Raz sa na ceste k zrúcaninám nešťastne šmykol profesor z univerzity v americkej Virginii. Spadol do šípkového kríka. Vtedy si Jozef Hunyák povedal dosť. Profesorovi tŕne povyberal v blízkej vínnej pivnici z dlaní a v Hajnačke sa začali realizovať postupne veľkolepé plány. Prvým bola schodná cesta na hrad.
Starosta už plánuje okrem expozície hajnackých paleontologických nálezov z doby ľadovej na hrade postaviť v pozostatkoch pivnice sedenie pre turistov. Opraviť chodník, osadiť lavičky a to všetko z Operačného programu cezhraničnej spolupráce, keďže region Medveš, kde sa hrad nachádza, je na maďarských hraniciach a naši južní susedia ho tiež podporia. Veď región sa volá Medveš podľa množstva tu žijúcich kráľov lesa - medveďov.
Brigádnik Róbert Rácz objavil za hradnou bránou tajnú chodbu z hradu po prepadnutí zeminy pri hradnej pivnici. Na európske fondy nedá dopustiť:"Aspoň je za čo tu postaviť niečo užitočné." Tajnú chodbu však preskúmať nechce: "To je práca pre archeológov." Musí ju však zabezpečiť, aby zatiaľ nelákala miestne deti.
Hasiči pod sopkou
V Hajnačke z Regionálneho operačného programu už stojí nová požiarna zbrojnica, ktorá slúži pre 13 spádových obcí mikroregiónu Medveš. Starostovi Jozefovi Hyunákovi sa tak podaril husársky kúsok, keď obec zamestnáva 24 hodinovú strážnicu s profesionálnymi 14 členmi obecného požiarného zboru vďaka dohode s okresným požiarnym zborom z Rimavskej Soboty. Tí pomáhajú pri záchranárskych prácach v regióne v okruhu 16 kilometrov pre sedem tisíc tunajších žijúcich občanov.
Ak je spustené železničné priecestie, zasahujú aj v Jesenskom, ktoré je vzdialené od Rimavskej Soboty tiež pätnásť kilometrov, ale vtedy sa k nemu hasiči z okresného mesta nedostanú. Hajnačka teda ťaží z centrálneho postavenia v regióne.
Starosta pritom rád hovorí o fakte, že jeho obec leží na úpäti sopky, ktorá kedysi náhlym výbuchom pochovala a tak zakonzervovala mamuty na tomto území pred miliónmi rokov.Na stavbu hasičky je hrdý miestny stavebný podnikateľ Ladislav Kovács, ktorý oceňuje fakt, že príležitosť dostali aj miestne firmy: „Niekedy ma až mrazí, keď vidím, že v regiónoch Slovenska stavajú bratislavské firmy a miestni podnikatelia majú voľné kapacity.“
Pomoc, keď telo už nepočúva
Ale z Regionálneho operačného programu postavili v Hajnačke aj vlastný Domov dôchodcov sv. Jozefa prestavbou z pôvodnej budovy školy. Jeho kapacita 27 miest slúži občanom celého regiónu. Vďaka pomoci od Maltézskych rytierov získali do domova potrebné polohovateľné postele.
Zdravotná sestra Sandra Molnárová hovorí, že pre starkých sa snažia „vymýšľať, čo sa dá, aby ich pobyt tu bol čo najpríjemnejší.“ Faktom však je, že podľa Sandry Molnárovej, „naši klienti už veľmi nevládzu, čo sa týka nejakých pohybových aktivít, ale si to nepripúšťajú.Je v tom rozpor, ktorý si nechcú uvedomiť, že duševne by ešte chceli, ale telo ich už nepočúva.“
V Domove dôchodcov doopatrovali zatiaľ najdlhšie žijúcu rekordmanku regiónu takmer 103 ročnú pani, na ktorú si ošetrovateľka Mária Farkašová z Dubna rada spomína. Bolo vraj s ňou veselo a hoci majú v domove aj nechodiacich pacientov, snažia sa s nimi žartovať a spríjemňovať im každú chvíľu: „Sadíme im kvietky pred vchod do hriadok a staviame aj máje, lebo naši ľudia pochádzajú z dedinského prostredia a kontakt s prírodou jednoducho potrebujú.“
Rozšíria, čo je dobré
Starosta Jozef Hunyák dodáva: „Už pre domov seniorov chystáme výstavbu parčíka, aby mali ešte krajšie prostredie. Dnes nám už nestačí ani kapacita a tak zariadenie plánujeme rozšíriť, lebo už máme aj čakateľov.“
Z klientov domova k najzhovorčivejším patrí 83 ročný Valentín Kováč: „Doma som už sám žiť nemohol. Raz som spadol a trvalo celé hodiny, kým ma našli. Mám tri vydaté dcéry, ktoré majú rodiny a chodia do práce. Lepšie ako tu sa už teda nemá kto o mňa postarať.“
V domove majú vlastnú práčovňu a kuchyňu. Jej vedúca Agneša Počaiová si myslí: „Dnes je už iný životný štýl. Deti sú v robote, nemôžu sa intenzívne starať o svojich starých rodičov. Starý životný štýl, že rodičia žili s deťmi, nahradil už dávno iný. Preto je takéto zariadenie nevyhnutné.“
V práčovni žehlí pre tridsať ľudí bielizeň Zuzana Donauerová, ktorá chváli fakt, že sa európske fondy darí v Hajnačke využívať: „Vidno to, celé okolie z toho žije.“
Potenciál mladých musíme podporiť
Kuchárky v kuchyni Gizela Magová a Eva Molnárová doprajú seniorompäťkrát čerstvú stravu, ovocie celý deň a jedlo sa rozváža aj po obci pre tých, ktorí si už variť každý deň nedokážu.
Podľa slov starostu Jozefa Hunyáka, región okresu Rimavskej Soboty zápasí so Španielskom o najvyššiu nezamestnanosť, ktorá tu na Slovensku presahuje často 27 percent. Preto sa v obci snažia využiť každú príležitosť, aby uspeli so svojimi projektmi. Začínali už po roku 1989. Vtedy si dali za cieľ postaviť kostol, keďže ten starý vyhorel ešte s hradom v roku 1703. Dnešný chrám má dve veže a miestny pán farár Gregor Rydzewski oceňuje schopnosti tunajšej mládeže:
"Tu žijúce deti sú veľmi talentované a vo väčšine majú v sebe vysoký potenciál sa v budúcnosti presadiť.“
Obnovená obec prispieva svojimi pozitívnymi vplyvmi na zdravý vývoj mládeže.
Hajnacká základná škola využíva tiež európske projekty, ako tvrdí jejriaditeľka Ida Kovácsová: „Vďaka európskym fondom sme získali modernú počítačovú techniku a interaktívnu tabuľu s dataprojektorom, čo rozvíja schopnosti a zručnosti detí so súčasnou informačnou technológiou.“
Pekná obec láka k návratom
Žiaci oceňujú najmä fakt, že počítačová učebňa má pripojenie na internet. V miestnej materskej škole preto jej riaditeľka Katarína Miková dúfa, „že naše deti budú mať už ľahší život, než sme mali my.“
Sama má dvadsaťročnú dcéru, ktorá študuje na vysokej škole v Maďarsku a do Hajnačky sa chce vrátiť: „Urobilo tak už viac mladých ľudí. Mladí podnikatelia si tu stavajú domy a dávajú aj prácu.“
V obci je výrobňa cestovín, stavebné príležitosti, či práce s informačnými technológiami u súkromníkov. Ak má pán farár Rydzewski dobrý odhad, potenciál nemá len mládež, ale celá obec, hoci on sám hodnotí súčťasnosť dosť realisticky: „Finančná situácia celej spoločnosti nie je jednoduchá. Aj z Hajnačky chodia ľudia za prácou do vzdialených regiónov Európy, ale sa aj vracajú a to je pozitívny trend.“
Podchytia rómske nadania
Učiteľka v Materskej škole Agnesa Bašová s deťmi na novom ihrisku za školou oceňuje fakt, že „ak by sa tu nestavalo z európskych fondov, ťažko by sme obnovili bez finančnej pomoci vzhľad dediny len z vlastných peňazí.“
K všetkým spomenutým projektom chce starosta Jozef Hunyák pridaťaj výstavbu rómskeho komunitného centra, kde sa budú Rómovia vzdelávať, lebo v obci majú početnú a rýchle rastúcu rómsku populáciu: „Chceme podchytiť ich talenty na pracovné pozície, kde majú šancu sa v únii uplatniť. Okrem opatrovateliek starších ľudí, či upratovačiek, sú Rómky po vyučení výborné kuchárky.“
Po poslednom pomazaní opäť vstali
Narábať s projektmi EÚ sa naučili v Hajnačke ešte skôr, ako sa SR stala 1. mája 2004 členom únie a to už po roku 1989. Dovtedy nemali v obci poriadny kostol. Vďaka rakúskej katolíckej charite tu za rok aj štyri mesiace postavili dvojvežový chrám, kde dnes pôsobí otec Gregor Rydzewski pôvodom Poliak, ktorý na Slovensku v pastorácii slúži už 21 rokov. Sám je teda príkladom už nového Európana, ktorý je v únii všade doma: "Raz som spovedal na smrteľnej posteli muža, ktorý nebol na spovedi 60 rokov. O chvíľu z postele vstal a o týždeň už bol sám v kostole na omši," usmieva sa skromný kňaz. A ďalší prípad je 92 ročná Hajnačanka, ktorá po poslednom pomazaní tiež zázračne začala chodiť, hoci jedlo jej už nosia z Domova dôchodcov sv. Jozefa, ale rodnú chalupu nechce opustiť, aby ju opatrovali v domove, tak dostáva odtiaľ aspoň jedlo. Kňaza najmä teší, že každou investíciou ožíva život v obci.
Starosta Jozef Hunyák sa rád pozerá na dedinu z výšky z hradu, lebo ju má ako na dlani,hoci je rozťahaná, keď niektoré samoty sú od dediny vzdialené až päť kilometrov. V časti Šťavica boli kedysi liečivé kúpele. A aj na tie si v Hajnačke trúfajú, že by ich mohli skúsiť obnoviť, hoci európske fondy na to použiť nemôžu, lebo základy kúpeľov už neexistujú. Iba pramene a tradícia.
Za to stará hradná pivnica postavená na skale ešte môžeožiť aj z európskych peňazí, lebo v nej chcú obnoviť posedenie pre turistov, čo sa sem vyberú, aby si mali kde oddýchnuť.
Práca je najdôležitejšia
Pre marginalizované rómske komunity stavajú obecné byty, lebo ako priznal starosta Jozef Hunyák, v obci vzniká mnoho zmiešaných manželstiev a tento potenciál chcúvyužiť vytvorením vhodnejších podmienok na život, vzdelávanie, proste na celkovú existenciu občanov. Na samote Gortva, ktorá je súčasťou Hajnačky, ich postavili vďaka Štátnemu fondu rozvoja bývania až dvanásť bytových jednotiek, v ktorých mesačne platia iba sociálne minimum. Tu žijúce rodiny si pochvaľujú iný štandard bývania s elektrinou a čistou vodou, než aké poznali v rómskych osadách. Samostatné byty postavili aj nad budovou obecného úradu. Takže starosta sa oprávnene chváli, že v obecných bytoch dnes žije 75 občanov.
Karolína Matiová sa teší, že pre ich tri deti „aj nám tu na Gortve z obce stavajú vlastné detské ihrisko.“
Jej suseda Nataša Matová zasa rada pochváli, ak je čo: „Dobré, že to tu urobili aj v škole, že sa kúpili počítače, lebo naše deti potrebujú aj s nimi vedieť robiť.“
Zhodne konštatujú, že najlepšie by bolo, keby sem aj do takého zapadnutého kúta štátu prišla nejaká práca. Tá je najdôležitejšia.A na ňu musí byť nová generácia čo najlepšie pripravená. A ak sa podarilo vďaka Regionálnemu operačnému programu dotiahnuť prácu do obce v podobe sídla požiarnej stanice, tak sa to časom podarí určite aj vďaka lepšiemu využitiu hradu Hajnačka cez Operačný program cezhraničnej spolupráce možno pri rozvoji miestneho cestovného ruchu, veď mamuty za každým rohom v Európe nik nenájde tak ľahko.
Stanislav Háber
snímky autor
"Starosta a o čo budeme mamuty priväzovať?" - smeje sa z plánov starostu Hajnačky Jozefa Hunyaka suseda zo záhrady pod Hajnackým hradom. Starosta má totiž s obcou Hajnačka veľké plány. Rozhodol sa, že na hradnom kopci urobia expozíciu všetkých nálezov, s ktorými sa pýšia prírodovedecké múzeá a fakulty univerzít vo Viedni, v Budapešti a v Prahe.
Ukradnuté mamuty zo Slovenska
"Pozostatky mamutov a mastodontov sa našli u nás, lenže vtedy bolabuď Hajnačka pod správou Viedne, alebo Budapešti, prípadne za spoločného štátu s Čechmi zasa bola pod Prahou," vysvetľuje Jozef Hunyak: "Už je na čase, aby aj Bratislava niečo z našich nálezov mala." Preto z Hajnačky poputuje podľa odborného posudku skamenelina ľavej sánky chobotnáča mastodonta z rodu Mammut - nejde o mamuta srsnatého - ktorú vyoral traktorista na hajnackom poli do expozície v hlavnom meste.
Nález má úctyhodných 7 až 10 miliónov rokov, čo je vek, aký si len ťažko môžeme predstaviť. O to je vzácnejší a zaujímavejší pre návštevníkov.
Historický poklad Európy
Nečudo, že odborníci z univerzít z Viedne, z Budapešti a z Prahy doteraz navštevujú slovenskú Hajnačku ležiacu medzi Fiľakovom a Jesenským v rimavsko-sobotskom okrese. Nachádza sa tu totiž unikátna Kostná dolina, ktorá je národnou prírodnou pamiatkou v Chránenej krajinnej oblasti Cerovskej vrchoviny. V Európe ide o známe nálezisko mladotreťohorných kostí tapírov, mastodontov a nosorožcov, ale aj zuby a kosti medveďa, pandy, hyeny, hlodavcov, hmyzožravcov, vtákov, plazov, obojživelníkov, rýb či iných skamenelín. Povedzem si však pravdu, že aj dnes tam žije dosť veľa zveri. Nie je nič zvláštne objaviť vedľa frekventovanej cesty z Lučenca do Fiľakova a ďalej do Hajnačky stádo divých svíň, bocianie páry, či lane pasúce sa vedľa lesa. A nemusíte ani z auta vystúpiť.
V Hajnačke chcú z európskych fondov vybudovať na prístupovej ceste k zrúcaninám hradu expozíciu nálezov pod holým nebom, aby rodáci a návštevníci tohto miesta videli, o čo všetko táto dedinka s tisícdvesto obyvateľmi obohatila európske metropoly vďaka tunajším významným nálezom. Aké druhy tu žili v dobe ľadovej.
Tajomná hradná chodba
Hrad sa volá podľa legendy po panovníkovej dcére, ktorá sa zamilovala do majiteľa pevnosti. Ten bol panovníkovým rytierom a krásna Hajnalka pod hradom našla otcov stratený meč, ktorým zabila statného diviaka, čo napadol bezbranné dieťa - pastierika na lúke, pričom ju videl hradný pán a zamiloval sa do nej. Meč našla vďaka zjaveniu víly.
Pravdou je, že na zvláštnej skale nad dedinou stál opevnený tábor už v predkresťanských časoch. A hrad sa prvýkrát spomína podľa listiny z roku 1427. Viackrát ho dobyli Turci, ale nikdy nie na dlhší čas. Bol aj pod správou kráľovskej koruny, ale od 17. storočia už len chátra.
Chodia ho obdivovať turisti z celého sveta a pri významných sviatkoch je hrad nasvietený. Raz sa na ceste k zrúcaninám nešťastne šmykol profesor z univerzity v americkej Virginii. Spadol do šípkového kríka. Vtedy si Jozef Hunyák povedal dosť. Profesorovi tŕne povyberal v blízkej vínnej pivnici z dlaní a v Hajnačke sa začali realizovať postupne veľkolepé plány. Prvým bola schodná cesta na hrad.
Starosta už plánuje okrem expozície hajnackých paleontologických nálezov z doby ľadovej na hrade postaviť v pozostatkoch pivnice sedenie pre turistov. Opraviť chodník, osadiť lavičky a to všetko z Operačného programu cezhraničnej spolupráce, keďže region Medveš, kde sa hrad nachádza, je na maďarských hraniciach a naši južní susedia ho tiež podporia. Veď región sa volá Medveš podľa množstva tu žijúcich kráľov lesa - medveďov.
Brigádnik Róbert Rácz objavil za hradnou bránou tajnú chodbu z hradu po prepadnutí zeminy pri hradnej pivnici. Na európske fondy nedá dopustiť:"Aspoň je za čo tu postaviť niečo užitočné." Tajnú chodbu však preskúmať nechce: "To je práca pre archeológov." Musí ju však zabezpečiť, aby zatiaľ nelákala miestne deti.
Hasiči pod sopkou
V Hajnačke z Regionálneho operačného programu už stojí nová požiarna zbrojnica, ktorá slúži pre 13 spádových obcí mikroregiónu Medveš. Starostovi Jozefovi Hyunákovi sa tak podaril husársky kúsok, keď obec zamestnáva 24 hodinovú strážnicu s profesionálnymi 14 členmi obecného požiarného zboru vďaka dohode s okresným požiarnym zborom z Rimavskej Soboty. Tí pomáhajú pri záchranárskych prácach v regióne v okruhu 16 kilometrov pre sedem tisíc tunajších žijúcich občanov.
Ak je spustené železničné priecestie, zasahujú aj v Jesenskom, ktoré je vzdialené od Rimavskej Soboty tiež pätnásť kilometrov, ale vtedy sa k nemu hasiči z okresného mesta nedostanú. Hajnačka teda ťaží z centrálneho postavenia v regióne.
Starosta pritom rád hovorí o fakte, že jeho obec leží na úpäti sopky, ktorá kedysi náhlym výbuchom pochovala a tak zakonzervovala mamuty na tomto území pred miliónmi rokov.Na stavbu hasičky je hrdý miestny stavebný podnikateľ Ladislav Kovács, ktorý oceňuje fakt, že príležitosť dostali aj miestne firmy: „Niekedy ma až mrazí, keď vidím, že v regiónoch Slovenska stavajú bratislavské firmy a miestni podnikatelia majú voľné kapacity.“
Pomoc, keď telo už nepočúva
Ale z Regionálneho operačného programu postavili v Hajnačke aj vlastný Domov dôchodcov sv. Jozefa prestavbou z pôvodnej budovy školy. Jeho kapacita 27 miest slúži občanom celého regiónu. Vďaka pomoci od Maltézskych rytierov získali do domova potrebné polohovateľné postele.
Zdravotná sestra Sandra Molnárová hovorí, že pre starkých sa snažia „vymýšľať, čo sa dá, aby ich pobyt tu bol čo najpríjemnejší.“ Faktom však je, že podľa Sandry Molnárovej, „naši klienti už veľmi nevládzu, čo sa týka nejakých pohybových aktivít, ale si to nepripúšťajú.Je v tom rozpor, ktorý si nechcú uvedomiť, že duševne by ešte chceli, ale telo ich už nepočúva.“
V Domove dôchodcov doopatrovali zatiaľ najdlhšie žijúcu rekordmanku regiónu takmer 103 ročnú pani, na ktorú si ošetrovateľka Mária Farkašová z Dubna rada spomína. Bolo vraj s ňou veselo a hoci majú v domove aj nechodiacich pacientov, snažia sa s nimi žartovať a spríjemňovať im každú chvíľu: „Sadíme im kvietky pred vchod do hriadok a staviame aj máje, lebo naši ľudia pochádzajú z dedinského prostredia a kontakt s prírodou jednoducho potrebujú.“
Rozšíria, čo je dobré
Starosta Jozef Hunyák dodáva: „Už pre domov seniorov chystáme výstavbu parčíka, aby mali ešte krajšie prostredie. Dnes nám už nestačí ani kapacita a tak zariadenie plánujeme rozšíriť, lebo už máme aj čakateľov.“
Z klientov domova k najzhovorčivejším patrí 83 ročný Valentín Kováč: „Doma som už sám žiť nemohol. Raz som spadol a trvalo celé hodiny, kým ma našli. Mám tri vydaté dcéry, ktoré majú rodiny a chodia do práce. Lepšie ako tu sa už teda nemá kto o mňa postarať.“
V domove majú vlastnú práčovňu a kuchyňu. Jej vedúca Agneša Počaiová si myslí: „Dnes je už iný životný štýl. Deti sú v robote, nemôžu sa intenzívne starať o svojich starých rodičov. Starý životný štýl, že rodičia žili s deťmi, nahradil už dávno iný. Preto je takéto zariadenie nevyhnutné.“
V práčovni žehlí pre tridsať ľudí bielizeň Zuzana Donauerová, ktorá chváli fakt, že sa európske fondy darí v Hajnačke využívať: „Vidno to, celé okolie z toho žije.“
Potenciál mladých musíme podporiť
Kuchárky v kuchyni Gizela Magová a Eva Molnárová doprajú seniorompäťkrát čerstvú stravu, ovocie celý deň a jedlo sa rozváža aj po obci pre tých, ktorí si už variť každý deň nedokážu.
Podľa slov starostu Jozefa Hunyáka, región okresu Rimavskej Soboty zápasí so Španielskom o najvyššiu nezamestnanosť, ktorá tu na Slovensku presahuje často 27 percent. Preto sa v obci snažia využiť každú príležitosť, aby uspeli so svojimi projektmi. Začínali už po roku 1989. Vtedy si dali za cieľ postaviť kostol, keďže ten starý vyhorel ešte s hradom v roku 1703. Dnešný chrám má dve veže a miestny pán farár Gregor Rydzewski oceňuje schopnosti tunajšej mládeže:
"Tu žijúce deti sú veľmi talentované a vo väčšine majú v sebe vysoký potenciál sa v budúcnosti presadiť.“
Obnovená obec prispieva svojimi pozitívnymi vplyvmi na zdravý vývoj mládeže.
Hajnacká základná škola využíva tiež európske projekty, ako tvrdí jejriaditeľka Ida Kovácsová: „Vďaka európskym fondom sme získali modernú počítačovú techniku a interaktívnu tabuľu s dataprojektorom, čo rozvíja schopnosti a zručnosti detí so súčasnou informačnou technológiou.“
Pekná obec láka k návratom
Žiaci oceňujú najmä fakt, že počítačová učebňa má pripojenie na internet. V miestnej materskej škole preto jej riaditeľka Katarína Miková dúfa, „že naše deti budú mať už ľahší život, než sme mali my.“
Sama má dvadsaťročnú dcéru, ktorá študuje na vysokej škole v Maďarsku a do Hajnačky sa chce vrátiť: „Urobilo tak už viac mladých ľudí. Mladí podnikatelia si tu stavajú domy a dávajú aj prácu.“
V obci je výrobňa cestovín, stavebné príležitosti, či práce s informačnými technológiami u súkromníkov. Ak má pán farár Rydzewski dobrý odhad, potenciál nemá len mládež, ale celá obec, hoci on sám hodnotí súčťasnosť dosť realisticky: „Finančná situácia celej spoločnosti nie je jednoduchá. Aj z Hajnačky chodia ľudia za prácou do vzdialených regiónov Európy, ale sa aj vracajú a to je pozitívny trend.“
Podchytia rómske nadania
Učiteľka v Materskej škole Agnesa Bašová s deťmi na novom ihrisku za školou oceňuje fakt, že „ak by sa tu nestavalo z európskych fondov, ťažko by sme obnovili bez finančnej pomoci vzhľad dediny len z vlastných peňazí.“
K všetkým spomenutým projektom chce starosta Jozef Hunyák pridaťaj výstavbu rómskeho komunitného centra, kde sa budú Rómovia vzdelávať, lebo v obci majú početnú a rýchle rastúcu rómsku populáciu: „Chceme podchytiť ich talenty na pracovné pozície, kde majú šancu sa v únii uplatniť. Okrem opatrovateliek starších ľudí, či upratovačiek, sú Rómky po vyučení výborné kuchárky.“
Po poslednom pomazaní opäť vstali
Narábať s projektmi EÚ sa naučili v Hajnačke ešte skôr, ako sa SR stala 1. mája 2004 členom únie a to už po roku 1989. Dovtedy nemali v obci poriadny kostol. Vďaka rakúskej katolíckej charite tu za rok aj štyri mesiace postavili dvojvežový chrám, kde dnes pôsobí otec Gregor Rydzewski pôvodom Poliak, ktorý na Slovensku v pastorácii slúži už 21 rokov. Sám je teda príkladom už nového Európana, ktorý je v únii všade doma: "Raz som spovedal na smrteľnej posteli muža, ktorý nebol na spovedi 60 rokov. O chvíľu z postele vstal a o týždeň už bol sám v kostole na omši," usmieva sa skromný kňaz. A ďalší prípad je 92 ročná Hajnačanka, ktorá po poslednom pomazaní tiež zázračne začala chodiť, hoci jedlo jej už nosia z Domova dôchodcov sv. Jozefa, ale rodnú chalupu nechce opustiť, aby ju opatrovali v domove, tak dostáva odtiaľ aspoň jedlo. Kňaza najmä teší, že každou investíciou ožíva život v obci.
Starosta Jozef Hunyák sa rád pozerá na dedinu z výšky z hradu, lebo ju má ako na dlani,hoci je rozťahaná, keď niektoré samoty sú od dediny vzdialené až päť kilometrov. V časti Šťavica boli kedysi liečivé kúpele. A aj na tie si v Hajnačke trúfajú, že by ich mohli skúsiť obnoviť, hoci európske fondy na to použiť nemôžu, lebo základy kúpeľov už neexistujú. Iba pramene a tradícia.
Za to stará hradná pivnica postavená na skale ešte môžeožiť aj z európskych peňazí, lebo v nej chcú obnoviť posedenie pre turistov, čo sa sem vyberú, aby si mali kde oddýchnuť.
Práca je najdôležitejšia
Pre marginalizované rómske komunity stavajú obecné byty, lebo ako priznal starosta Jozef Hunyák, v obci vzniká mnoho zmiešaných manželstiev a tento potenciál chcúvyužiť vytvorením vhodnejších podmienok na život, vzdelávanie, proste na celkovú existenciu občanov. Na samote Gortva, ktorá je súčasťou Hajnačky, ich postavili vďaka Štátnemu fondu rozvoja bývania až dvanásť bytových jednotiek, v ktorých mesačne platia iba sociálne minimum. Tu žijúce rodiny si pochvaľujú iný štandard bývania s elektrinou a čistou vodou, než aké poznali v rómskych osadách. Samostatné byty postavili aj nad budovou obecného úradu. Takže starosta sa oprávnene chváli, že v obecných bytoch dnes žije 75 občanov.
Karolína Matiová sa teší, že pre ich tri deti „aj nám tu na Gortve z obce stavajú vlastné detské ihrisko.“
Jej suseda Nataša Matová zasa rada pochváli, ak je čo: „Dobré, že to tu urobili aj v škole, že sa kúpili počítače, lebo naše deti potrebujú aj s nimi vedieť robiť.“
Zhodne konštatujú, že najlepšie by bolo, keby sem aj do takého zapadnutého kúta štátu prišla nejaká práca. Tá je najdôležitejšia.A na ňu musí byť nová generácia čo najlepšie pripravená. A ak sa podarilo vďaka Regionálnemu operačnému programu dotiahnuť prácu do obce v podobe sídla požiarnej stanice, tak sa to časom podarí určite aj vďaka lepšiemu využitiu hradu Hajnačka cez Operačný program cezhraničnej spolupráce možno pri rozvoji miestneho cestovného ruchu, veď mamuty za každým rohom v Európe nik nenájde tak ľahko.
Stanislav Háber
snímky autor
piatok 3. mája 2013
Svätí na každý deň - 4. máj: Jakub
4. máj
Jakub
Po nanebovstúpení Ježiša Krista významné miesto v prvotnej cirkvi zastával apoštol Jakub. Volali ho Jakub Mladší, aby ho odlíšili od apoštola Jakuba Staršieho, ktorý bol Zebedejovým synom a bratom Jána Evanjelistu. Jakub Mladší bol synom Márie, ktorú volali sestrou Panny Márie a spolu s ňou, s apoštolom Jánom a Máriou Magdalénou stála pod Kristovým krížom na Golgote. Bola teda zrejme sesternicou Panny Márie, lebo vtedy sa takto označovali druhostupňoví príbuzní.
Jakub Mladší bol neskôr zvolený za prvého predstaveného cirkevnej obce v Jeruzaleme. Preto, keď bol svätý apoštol Peter zázračne vyslobodený z väzenia, nakázal veriacim tieto slová: "Oznámte to Jakubovi."
Jakub Mladší mal v Jeruzaleme síce v cirkvi najvyššie postavenie, ale zároveň tento post bol aj najťažší. V Jeruzaleme totiž odsúdili a ukrižovali Krista. V tomto meste teda bolo najviac Ježišových nepriateľov. Jakub Mladší bol historikom Eusebiom považovaný za najsvätejšieho zo všetkých apoštolov. V Jeruzaleme ho preto volali Spravodlivý. Eusebius o ňom napísal: "Často sa v chráme modlil na kolenách a s čelom skloneným až na zem, takže kolená a čelo mal tvrdé ako ťaviu kožu. Tak sa modlieval za Božiu pomoc pre svoj ľud."
Jakuba Mladšieho si na prekvapenie jeho súčasníkov uctili aj pravoverní židia, ako dosvedčil aj ich historik Jozef Flavius. Preto sa báli Jakuba nazývaného židmi Spravodlivý zabiť hneď. Až v roku 62 ho obžalovali a odsúdili na smrť ukameňovaním. Židovská rada sa však bála nevôle z vlastných radov, preto sa rozhodli, že Jakuba nezabijú, ale zo strechy chrámu vyhlásia, že sa Jakub zriekol viery v Ježiša Krista. Preto ho aj vyvliekli na strechu, ale odtiaľ Jakub zakričal z plných pľúc smerom k davu ľudí: "Ježiš, syn človeka, ktorý bol ukrižovaný, sedí po pravici Boha, svojho Otca a zasa príde súdiť celý svet!"
Vyznal tak vieru, na čo ho nahnevaní zákonníci a farizeji zhodili zo strechy chrámu. Jakub však nezomrel. Nuž ho ešte dole na ulici kameňovali a jeden z nich mu sochorom rozbil hlavu so slovami: "Aj Spravodlivý potratil rozum."
Keď Rimania zničili v roku 70 Jeruzalem, mnohí pravoverní židia v tom podľa Eusebia aj Jozefa Flavia videli zaslúžený trest za vraždu Spravodlivého apoštola Jakuba.
Ten napísal ešte ako jeruzalemský predstavený cirkvi list kresťanom mimo územia Palestíny. V ňom sa píše, že ten, kto bude nemilosrdný voči vlastným bratom, proti tomu bude Boh prísny a spravodlivý. Nebude môcť rátať s jeho milosrdenstvom v deň súdu. Podľa Jakuba Boh vložil do nás svojho ducha a preto túžime po tom, čo chce Boh, ktorý v nás ako duch pôsobí. Ten, kto by chcel slúžiť Bohu i hriechu, stáva sa rozpoltenou mysľou a pácha hriechy zanedbávania dobrého. Jakub preto vyzýval: "Vyznávajte teda jeden druhému hriechy." A zároveň varoval: "Viera bez skutkov je mŕtva."
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
štvrtok 2. mája 2013
Svätí na každý deň - 3. máj: Filip
3. máj
Filip
Aj po stáročiach sa stanú udalosti, ktoré zázračne doplnia dejiny. Tak sa stalo aj v prípade apoštola Filipa. Tento náš dnešný svätý patril k dvanástim apoštolom vybratým Ježišom Kristom. Jeho ostatky sa priam zázračne našli v Ríme až v roku 1873. Vtedy opravovali chrám Dvanástich apoštolov a pod hlavným oltárom urobili pri rekonštrukcii nečakaný objav. Našiel sa tam totiž starý pôvodný oltár. Po starostlivej rekonštrukcii v ňom našli hotový poklad - striebornu urnu. Podľa komisie archeológov a prizvaných lekárov bezpochyby našli pozostatky dvoch apoštolov. Jedným bol dnešný svätec Filip a druhým apoštol Jakub.
Podľa svedectiev Filipa ukrižovali dole hlavou ako svätého Petra, keď mal osemdesiatsedem rokov v Hierapole. Apoštol Filip sa v troch evanjeliách uvádza vždy na piatom mieste z dvanástich, ale skutočnosť bola zrejme iná. V evanjeliu podľa Jána sa totiž hovorí o Filipovi už v čase, keď bol učeníkom Jána Krstiteľa na púšti. Odtiaľ ho k sebe povolal Ježiš, takže Filip mohol byť aj prvým z apoštolov. Vtedy mu Kristus doslova povedal: "Poď za mnou!"
A Filip vedel, za kým ide. V evanjeliu je totiž zachytený jeho dialóg s Natanaelom: "Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta." Na to dostal Filip od Natanaela pochybovačnú odpoveď: "Môže byť z Nazareta niečo dobré?" Filip však bol presvedčený, keď odpovedal: "Poď a uvidíš." Tak sa stalo, že keď Ježiš videl Natanaela, hneď povedal: "Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti." Natanael bol prekvapený a spýtal sa: "Odkiaľ ma poznáš?" Ježiš mu povedal: "Videl som ťa skôr, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom." Na to Natanael odpovedal: "Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!" Ježiš mu odpovedal trochu ironicky: "Veríš preto, že som ti povedal: videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci."
Apoštol Filip pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere. Z tohto mesta pochádzali aj apoštoli Peter a Ondrej. Tri dni po stretnutí s Natanaelom bol Filip s Ježišom v Káne Galilejskej. Tu sa na svadbe na popud Panny Márie sa sebazjavil - premenil vodu na víno, vykonal svoj prvý zázrak a Filip bol pritom.
Bezpochyby k najpôsobivejším udalostiam z Kristovho účinkovania bolo rozmnoženie chlebov a rýb, keď za Ježišom prišiel obrovský zástup ľudí. Bol tam chlapec, ktorý mal päť jačmenných chlebov a dve ryby. Filip bol ten, ktorý povedal: "Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok." Ježiš chleby a ryby zázračne rozmnožil.
Filip priviedol k Ježišovi pohanov a pri Poslednej večeri prosil Krista: "Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí." Na to mu Ježiš odpovedal: "Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma? Kto mňa vidí, vidí Otca." Filip bol zároveň s ostatnými, keď prijímali Ducha svätého. Ten na nich zostúpil po Ježišovom nanebovstúpení.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Svätí na každý deň - 2. máj: Atanáz
2. máj
Atanáz
Keď povieme, že bol päťkrát vo vyhnanstve a cirkev ho považuje za jedného z najväčších mužov všetkých čias, mali by sme vedieť, že je to svätý Atanáz. Tento alexandrijský patriarcha porazil arianizmus. Blud je to, čo sa opiera sčasti o vieru a sčasti o mylný názor nejakej mocenskej skupiny osôb. Arianizmus založil Arius z Líbye, ktorý bol kňazom v Alexandrii. Hlásal, že Ježiš Kristus nebol Boh, a bol Božím Synom iba v morálnom zmysle.
Cirkevný snem v Nicey v roku 325 tento blud odsúdil. Na sneme na seba upozornil mladý Atanáz, ktorého poveril starý patriarcha z Alexandrie, aby hovoril zaňho. Na pamiatku tejto diskusie boli vložené do modlitby Verím v Boha slová: "Jednorodenného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého. Zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené."
Lenže po smrti cisára Konštantína Veľkého, ktorý priniesol ako prvý štátom zaručenú slobodu kresťanom, nastúpil na trón Konštans a podporoval arianizmus. Vtedy sa stal patriarchom Atanáz, ktorý to odmietal. Po voľbe štyri mesiace trvalo, kým ho našli na púšti kam utiekol, aby nemusel prevziať správu patriarchátu, lebo sa cítil na tú funkciu nehodný. Ani to Atanázovi nepomohlo, keď ho cisár odsúdil paradoxne za to, že bol zvolený za patriarchu ako príliš mladý kňaz. Atanáz mal dvadsaťosem rokov a pod jeho správu spadalo deväť metropolitov a stotri biskupstiev. Konštans odsúdil Atanáza ako buriča a dal ho zatknúť. To sa nestalo, lebo Atanáz sa šesť rokov skrýval, až do Konštansovej smrti.
Na trón nastúpil Julián, ktorého volali pre odpadnutie od kresťanstva Odpadlík. Ten dal zrušiť všetky vyhnanstvá, ale žiadal Atanáza, aby prijal späť do cirkvi bludného Ariusa. Cez neho chcel cisár nadiktovať ríši pohanstvo. Lenže Arius náhle zomrel v potupnej situácii na toalete, čo malo veľký ohlas medzi veriacimi ako Božie znamenie proti bludárom.
Atanáz vľúdne prijímal poblúdencov arianizmu späť do cirkvi, čo sa nepáčilo Odpadlíkovi túžiacemu po pohanstve. Tento cisár verejne zaprel Krista a Atanáza poslal späť do vyhnanstva, kam šiel už po štvrtýkrát so slovami: "To je iba obláčik a ten rýchlo prejde."
V preoblečení sa rozhodol ujsť pred vojakmi, ktorí ho mali odviezť do vyhnanstva. Tí ho už doháňali, keď sa Atanáz obrátil a šiel im v ústrety. Veliteľ sa ho pýtal: "Videl si Atanáza?" Patriarcha prisvedčil: "Videl." Veliteľ nevedel, ako Atanáz vyzerá, preto sa pýtal ďalej: "Je ďaleko?" Patriarcha povedal: "Nie je ďaleko." Vojaci šli teda rýchlo ďalej a Atanáz druhou cestou od nich. Julián Odpadlík na to zomrel.
Konečne sa cisárom stal kresťan Jovián a ten povolal Atanáza z vyhnanstva späť do Alexandrie. Lenže tento cisár náhle zomrel. Nový vládca poslal Atanáza piatykrát do vyhnanstva. To sa už ľudia v Alexandrii vzbúrili a cisár musel Atanáza povolať späť do úradu. Atanáz zažil časy, keď ariánom patrili všetky chrámy. Keď zomieral, patrila im už iba jedna kaplnka. Ešte v roku 350 bol takmer celý svet ariánsky, ale 2. mája, kedy Atanáz v roku 373 zomrel, bol svet už zasa katolícky.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
streda 1. mája 2013
2. máj
Atanáz
Keď povieme, že bol päťkrát vo vyhnanstve a cirkev ho považuje za jedného z najväčších mužov všetkých čias, mali by sme vedieť, že je to svätý Atanáz. Tento alexandrijský patriarcha porazil arianizmus. Blud je to, čo sa opiera sčasti o vieru a sčasti o mylný názor nejakej mocenskej skupiny osôb. Arianizmus založil Arius z Líbye, ktorý bol kňazom v Alexandrii. Hlásal, že Ježiš Kristus nebol Boh, a bol Božím Synom iba v morálnom zmysle.
Cirkevný snem v Nicey v roku 325 tento blud odsúdil. Na sneme na seba upozornil mladý Atanáz, ktorého poveril starý patriarcha z Alexandrie, aby hovoril zaňho. Na pamiatku tejto diskusie boli vložené do modlitby Verím v Boha slová: "Jednorodenného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého. Zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené."
Lenže po smrti cisára Konštantína Veľkého, ktorý priniesol ako prvý štátom zaručenú slobodu kresťanom, nastúpil na trón Konštans a podporoval arianizmus. Vtedy sa stal patriarchom Atanáz, ktorý to odmietal. Po voľbe štyri mesiace trvalo, kým ho našli na púšti kam utiekol, aby nemusel prevziať správu patriarchátu, lebo sa cítil na tú funkciu nehodný. Ani to Atanázovi nepomohlo, keď ho cisár odsúdil paradoxne za to, že bol zvolený za patriarchu ako príliš mladý kňaz. Atanáz mal dvadsaťosem rokov a pod jeho správu spadalo deväť metropolitov a stotri biskupstiev. Konštans odsúdil Atanáza ako buriča a dal ho zatknúť. To sa nestalo, lebo Atanáz sa šesť rokov skrýval, až do Konštansovej smrti.
Na trón nastúpil Julián, ktorého volali pre odpadnutie od kresťanstva Odpadlík. Ten dal zrušiť všetky vyhnanstvá, ale žiadal Atanáza, aby prijal späť do cirkvi bludného Ariusa. Cez neho chcel cisár nadiktovať ríši pohanstvo. Lenže Arius náhle zomrel v potupnej situácii na toalete, čo malo veľký ohlas medzi veriacimi ako Božie znamenie proti bludárom.
Atanáz vľúdne prijímal poblúdencov arianizmu späť do cirkvi, čo sa nepáčilo Odpadlíkovi túžiacemu po pohanstve. Tento cisár verejne zaprel Krista a Atanáza poslal späť do vyhnanstva, kam šiel už po štvrtýkrát so slovami: "To je iba obláčik a ten rýchlo prejde."
V preoblečení sa rozhodol ujsť pred vojakmi, ktorí ho mali odviezť do vyhnanstva. Tí ho už doháňali, keď sa Atanáz obrátil a šiel im v ústrety. Veliteľ sa ho pýtal: "Videl si Atanáza?" Patriarcha prisvedčil: "Videl." Veliteľ nevedel, ako Atanáz vyzerá, preto sa pýtal ďalej: "Je ďaleko?" Patriarcha povedal: "Nie je ďaleko." Vojaci šli teda rýchlo ďalej a Atanáz druhou cestou od nich. Julián Odpadlík na to zomrel.
Konečne sa cisárom stal kresťan Jovián a ten povolal Atanáza z vyhnanstva späť do Alexandrie. Lenže tento cisár náhle zomrel. Nový vládca poslal Atanáza piatykrát do vyhnanstva. To sa už ľudia v Alexandrii vzbúrili a cisár musel Atanáza povolať späť do úradu. Atanáz zažil časy, keď ariánom patrili všetky chrámy. Keď zomieral, patrila im už iba jedna kaplnka. Ešte v roku 350 bol takmer celý svet ariánsky, ale 2. mája, kedy Atanáz v roku 373 zomrel, bol svet už zasa katolícky.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)