Svätí na každý deň: 11. december - Damaz

11. december
Damaz

Na svoj hrob dal svätý Damaz napísať tieto verše:
"Ten, čo kráčal po mori a utíšil búriace sa vlny,/ čo dáva život zomierajúcim semenám zeme,/ ten, čo mohol rozviazať putá smrti,/ čo po troch dňoch temnoty mohol vyviesť/ brata z hrobu a odovzdať ho sestre Marte,/ verím, že ten raz aj Damaza vzkriesi z prachu."
Na svätého Damaza veriacim už 16. storočí po jeho smrti zostala krásna spomienka, o ktorej ani mnohí iste nevedia, že je od tohto pápeža žijúceho vo štvrtom storočí. Svätý Damaz zaviedol, aby sa ako záverečná modlitba po každom žalme pridávala modlitba:
"Sláva Otcu i Synu, i Duchu Svätému."
Je mnoho vecí, za ktoré ho môžeme obdivovať, ale zaujímavý je fakt, že bez rozhodnutia tohto svätca by sme boli ochudobnení o mnoho pre nás poučných a pre vieru dôležitých odkazov. Z titulu funkcie Svätého otca zaviedol povinnosť archivovať životopisy svätcov. Keby sa tak nestalo už v 4. storočí, kedy sa narodil a žil až do roku 384, kým ako osemdesiatročný zomrel práve 11. decembra, iste by sme nemali dostatok správ o osudoch svätcov. Damaz dal udržiavať hroby v kryptách, kde boli dovtedy pochovávaní významní predstavitelia cirkvi.
Svätý Damaz už žil v období, keď veriaci zažívali prvé roky náboženskej slobody, ale problémy medzi kresťanmi neutíchali. Najprv, ešte kým nebol pápežom, bránil hrdinsky v Ríme právo Svätého otca na názor pred cisárom. Ten poslal jeho predchodcu do vyhnanstva. Neprenasledoval však už všetkých kresťanov, ale pápež Liberius sa cisárovi nepáčil. A vtedy sa Damaz postavil proti cisárskej moci na pomoc Liberiusovi. Navštevoval veriacich v Ríme a všemožne u nich podporoval vieru, že kým bude Liberius žiť, nedovolia, aby cisár vyhlásil takého pápeža, aký by sa vladárovi hodil, aby bol na Petrovom stolci. Vec zašla až tak ďaleko, že vďaka Damazovej viere nielen ľud, ale aj rímski veľmoži začali okrem chrámov už aj v divadlách skandovať:
"Jeden je Boh, jeden Kristus, jeden náš biskup!"
Cisár sa naľakal a dal pápeža Liberiusa zavolať späť do Ríma. Nečudo, že keď Liberius v roku 366 zomrel, za nového Svätého otca bol zvolený vtedy 62 ročný Damaz. Lenže stalo sa to, proti čomu tak húževnato a obdivuhodne bojoval. Opäť bol ohrozený pápežský stolec. Iný kňaz sa dal totiž vyhlásiť tiež za truc pápeža proti riadne zvolenému Damazovi. Povstali nepokoje, pri ktorých boli, žiaľ, aj mŕtvi. Nešťastnému Damazovi prišla pomoc z tej strany, z ktorej by ju zrejme nikdy nebol čakal vzhľadom k tomu, ako prinútil kedysi cisára kapitulovať pred vierou kresťanov. Cisár mu pomohol. Nebol to už ten istý vladár, ako vtedy, ktorý vyháňal Damazovho predchodcu z Ríma, ale aj tak sa iste pápež nespoliehal na cisára. A predsa mu panovník pomohol a truc pápeža poslal do Galie.
Napriek šťastnému koncu tohto trpkého sporu mal Damaz pred sebou ťažkú úlohu udobriť medzi sebou rozhádaných veriacich, čo sa mu vďaka láskavej a zbožnej povahe podarilo. Zomrel ako osemdesiatročný a pochovali ho vedľa jeho sestry, ktorá bola tiež vyhlásená za svätú. Teraz dvaja súrodenci a svätci odpočívajú spolu, sú to svätý Damaz a svätá Irena. To sa udeje málokedy v dejinách, aby dvaja súrodenci boli svätí, preto je sviatok svätého Damaza o to radostnejší, že aj také šťastné udalosti sa stali, vďaka Bohu, na Zemi.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 10. december - Melchiades

10. december
Melchiades

Sú ľudia, ktorých život poznačí veľká zmena. Zlom, v ktorom sa všetko mení. A to do podoby, akú už potom poznajú ľudia celé stáročia. Svätý Melchiades bol pápežom dvoch časových období, ktoré sú pre cirkev zlomovými. Bol zvolený za Svätého otca v čase, keď cisár v Ríme nariadil, aby boli všetky kresťanské chrámy zrúcané a všetci kňazi mali byť obetovaní pohanským bohom.

Melchiades sa stal pápežom v roku 310. Teda na konci tristoročného prenasledovania kresťanov. Od roku 313 vďaka cisárovi Konštantínovi Veľkému získala cirkev slobodu. A Melchiades bol vtedy tiež pápežom. Zomrel o rok na to v roku 314. Prežil posledné hrôzy, ale aj slobodu. Stal sa pápežom, počas ktorého pontifikátu sa svet zmenil.

Niečo podobné prežili milióny ľudí na sklonku osemdesiatych rokov 20. storočia vo východnej Európe. Zrazu zanikli veľké a mocné režimy, ktoré oficiálne zakazovali ľuďom veriť v Boha. A tieto veľké ateistické režimy vedené diktatúrami komunistických strán boli minulosťou. Ľudia mohli slobodne vyznávať vieru v Boha.

Môžeme to prirovnať k dobe a náhlym zmenám v nej, aké zažil pápež Melchiades. On bol na začiatku štvrtého storočia na čele cirkvi. Bol najväčším nepriateľom cisárskej rímskej moci. A tak bol prvý na rade, ktorý mal zomrieť. Naopak, dožil sa slobody, bodu zlomu. Štátna moc sa zmenila, už netrestala veriacich. Podobne, ako sa tomu stalo na sklonku roku 1989 aj u nás v Slovensku. A kým my sme mali náboženskú neslobodu 51 rokov, Melchiades a jeho súčasníci nepoznali časy, kedy to bolo inak. Oni si pamätali iba dejiny prenasledovania kresťanov. Od Nera, ktorý dal vyvraždiť tisíce kresťanov, až po posledných cisárov, kým neprišiel Konštantín Veľký. Preto musela byť rovnako veľká aj radosť nielen všetkých kresťanov z nadobudnutej slobody, ktorú nikdy nepoznali, ale aj Svätého otca - svätého Melchiadesa.

Preto je čas, kedy bol pápežom Melchiades, časom zlomovým. A zmena, ktorú prežil spolu s veriacimi, bola zlomom kľúčovým pre celú cirkev a ľudstvo. Všetko sa za Melchiadesa zmenilo. Začali sa písať nové dejiny. Cisár Konštantín Veľký daroval pápežovi Melchiadesovi za sídlo hlavy cirkvi kráľovský palác na Lateráne a tak sa začal budovať Vatikán.

Melchiades, ktorého aj keď zomrel prirodzenou smrťou, považujú za mučeníka pre prenasledovanie, ktorým prešiel počas života, tak mohol zomrieť spokojný. Od ukrižovania Spasiteľa a smrti kniežat cirkvi, apoštolov Petra a Pavla, v Ríme prvýkrát až Melchiades zomieral ako pápež s vedomím, že cirkev nie je v bezprostrednom ohrození. Svätý Augustín neskôr o Melchiadesvi napísal:

"Bol najlepším mužom, synom kresťanského pokoja a otcom kresťanského ľudu".

Žiaľ, alebo aj vďaka Bohu, pre Krista neprestávajú zomierať mučeníci dodnes. Lebo je to radosť, ak niekto tak mocne miluje Boha, že zaňho položí najväčšiu obetu v podobe života. Nie však v boji, ako to robia mnohí militaristicki založení fanatici. Kresťania zomierajú za Boha z lásky.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 9. december - Peter Fourier

9. decemberPeter Fourier

Veselý je výrok, ktorý nám zostal po svätom Petrovi Fourierovi, keď povedal:
"Kto sám nie je farárom, ani netuší, ako veľmi miluje farár svojich farníkov."
Takto sa vyznal z lásky k svojmu povolaniu. A to bol farárom 35 rokov na jednej farnosti. Vybral si najchudobnejšiu a najzanedbanejšiu faru zo všetkých, ktoré mu ponúkali. Pochádzal zo severovýchodného Francúzska, z Lotrinska a narodil sa v roku 1565. Svoj výrok o tom, ako miluje farníkov, priamo napĺňal v praxi, takže na pána farára dodnes v Mattaincourte spomínajú po vyše tristo rokoch. Je príkladom toho, že koho má svet poznať ako svätca, spozná ho, aj keby žil v akejkoľvek neznámej dedine.
Človek buď svätým je, alebo nie je. A Peter bol od detstva vzorným vo všetkom, do čoho sa pustil. Keď bol študentom, hovorili o ňom, že buď sa učí, alebo sa modlí.
Jeho viera nevyšla navnivoč. Pozdvihol nielen farnosť. Nedávalo mu spať nedôstojné postavenie žien vo vtedajšej spoločnosti. Bolo mu ľúto, že dievčatá nemajú možnosti ako chlapci a preto sa snažil pre ne vytvoriť priestor na vzdelávanie. V 16. storočí to nebola maličkosť. Začínal so štyrmi študentkami a nakoniec založil viac ako dvadsať dievčenských škôl po celom Francúzsku. Pritom nezanedbával ani farnosť. Je to hanba, že napriek pokroku, ktorým sa ľudstvo pýši, majú ženy aj dnes horšie možnosti na uplatnenie, než muži. Peter to chcel zmeniť možno aj z úcty k Panne Márii. Zameral sa na vzdelávací systém. Na začiatku kariéry sa rozhodol, že nebude ľudí prehnane karhať, ale pôjde im príkladom.
Rozhodol sa neprijímať pozvania na hostiny, ale naopak, sám sa snažil živiť čo najviac chudobných. V dome nedržal žiadne víno a ani žiadnu ženu, ani matku, aby mu pomáhala s domácnosťou. Od malých, ale podstatných vecí, prešiel až na veľké. Podarilo sa mu založiť akúsi banku pre chudobných, ktorá požičiavala bez úrokov a niekedy dlhy obzvlášť veľkým nešťastníkom úplne odpúšťala. Peter túto banku dotoval z darov a almužien. Sám býval v najbiednejšej izbe na fare, kde mal len stôl, stoličku a strohú posteľ, hoci spával posediačky na stoličke, lebo podľa jeho názoru, dal Boh človeku preto dar chodiť na dvoch nohách, aby vzdával hold nebesiam vzpriameným postojom.
Veselá je príhoda, keď súhlasil s tým, aby jedna z jeho rádových sestričiek vystúpila z rehole, ktorú pre ženy - učiteľky založil. Tieto sestry potom učili v dievčenských školách. Peter súhlasil s jej zrušením sľubu, ale len pod podmienkou, ak sa poslednýkrát v habite pomodlí v kostole modlitbu, ktorú jej napísal. Kľakla si a čítala:
"Božia Matka, prichádzam, aby som sa ti poďakovala, že si ma prijala medzi svoje dcéry. Túto milosť už ďalej nechcem používať, lebo svet mi je milší ako ty a tvoj Syn. Preto vás opustím a vrátim sa do sveta. Nech vám slúži, kto chce, ja už vám ďalej slúžiť nebudem."
Po prečítaní modlitby sa sestra rozplakala a rozhodla sa zostať v reholi. Službu Bohu Fourier cítil ako milosť a veľkú radosť, hoci aj on vedel plakať. Plakal nad nešťastnými dušami, ktoré nedokážu život chápať ako šťastie milovať Boha. V roku 1640 zomrel ako sedemdesiatpäťročný v obci Gray východne od Dijonu.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 8. december - Nepoškvrnené počatie Panny Márie

8. december
Nepoškvrnené počatie Panny Márie

Pápež Pius IX. v Chráme svätého Petra v Ríme 8. decembra 1854 vyhlásil za článok viery, že Panna Mária bola počatá bez hriechu a teda nemala dedičný hriech. Tomu predchádzala dvetisícročná tradícia veriacich.

Od prvopočiatkov cirkvi boli veriaci presvedčení, že Bohorodička bola počatá nepoškvrneným počatím. Len tak sa mohlo naplniť proroctvo Izaiáša zo Starého zákona:

"Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Imanuel."

Presvedčenie kresťanov malo základ v milostiach, ktorými Boh obdaril Máriu, ako aj vo fakte, že práve ona sa stala matkou Božieho Syna. Svätý otec Pius IX. vyhlásil za článok viery to, čomu verili generácie. Nebol to nadiktovaný článok viery cirkevnými predstaviteľmi, ale téza, ktorú potvrdilo presvedčenie miliónov ľudí. Nepoškvrené počatie Márie v živote jej matky svätej Anny nespochybňovali ani Luther, Kalvín, či Mohamed. Táto viera je neotrasiteľná v myslení veriacich, že svätá Panna bola prozreteľnosťou vyňatá spod dedičného hriechu. Ako potvrdil svätý Augustín, keď vyhlásil:

"Už pre Božiu česť sa nemôže myslieť, že by hriech znesvätil Bohom vyvolenú svätyňu."

Preto bol svätý Augustín presvedčený, že "Panna Mária je jediná, o ktorej z úctivosti voči Pánovi sa nemá robiť nijaká zmienka vtedy, keď je reč o hriešnikoch."

Poznanie, že bola bez hriechu, nám potvrdzuje celý rad svätcov a svätých, ktorým sa Mária zjavovala a prinášala im posolstvá. Žiadna iná svätica sa nezjavovala po smrti tak často a tak dlho ako Panna Mária. Iba Božia Matka má toľko milostí na rozdávanie, ako žiadny iný svätec, ku ktorému by sme sa modlili o orodovanie u Boha. Iba jej sú pripísané toľké skutky milosrdenstva a zázrakov. Nemala dedičný hriech, ktorý má každý človek. Hriech patrí diablovi, ale Panna Mária pošliapala hada. Dokázala uveriť anjelovi zvestovania.

Apoštol Pavol vysvetlil, že ak skrz hriech prvého človeka Adama zostúpila na ľudí smrť, tak cez obetu Božieho Syna všetci ľudia ožijú v Kristovi. Preto, že sa tak stalo, nemohla byť v hriechu ani tá, ktorá dala Ježišovi telo - Panna Mária. Svätý Hieronym o nej povedal:

"Mária je oblak, ktorý nikdy nebol v tme, ale vždy vo svetle."

Svätý Ambróz o tom hovorí:

"Mária je ratolesť, na ktorej niet ani hľuzy hriechu prvotného, ani kôry hriechu všedného."

Z prvej knihy Mojžišovej Genezis vieme, že Boh stvoril človeka z prachu a zeme. Potom mu vdýchol do nozdier dych života a tak sa stal živou bytosťou. Tak ako bol Duch svätý tým dychom života vdýchnutým do Adama, bola Panna Mária matkou, ktorej sa narodil Boží Syn. Aj svätý Dionýz Areopagita o Panne Márii povedal:

"Ona je bez prirovnania najsvätejšia zo všetkých nebeských duchov."

Origenes zasa poukazoval na fakt, že titul "milosti plná" dal anjel Gabriel v dejinách cirkvi iba Panne Márii. Origenes dodal:

"Tej sa nedotkol jed hada."

Svätý Cyprián pripomenul, že Božia spravodlivosť nedopustila, aby Bohorodičku ako vyvolenú nádobu znesvätil ani všeobecný hriech. Ako vysvetlil Pius IX. v Ríme 8. decembra 1854 pri vyhlasovaní tohto článku viery, "Panna Mária v prvom okamihu počatia bola zvláštnou milosťou a výnimkou od všemohúceho Boha z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, zachovaná čistá od všetkej poškvrny prvotnej viny."

Hoci všetci ľudia prichádzajú na svet pre hriech prvých rodičov v raji s dedičným hriechom, pre Pannu Máriu to neplatilo. Preto kňazi v prísahe biskupom hovoria, že Matka Božia je "počatá bez poškvrny dedičného hriechu".

Dnešný sviatok sa slávi aj ako Deň žien v zime, či Adventný sviatok žien, preto si ho môžu uctiť muži gratuláciou všetkým ženám.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 7. december - Ambróz

7. december Ambróz

Kto by nepoznal rozprávku o cisárových nových šatách? O tom, ako cisára z namyslenosti a pýchy usvedčilo nevinné dieťa, ktoré sa nevie pretvarovať? A  práve čisté dieťa zohralo pozitívnu rolu v živote svätého Ambróza. Ono v chráme v Miláne vykríklo:
"Ambróz, biskupom!"
Ambróz nebol vtedy biskupom, ani kňazom. Bol v Miláne sudcom. Bol kresťanom, ktorý nedovolil, aby sa ľudia do krvi hádali o to, kto má byť na biskupskom stolci. Preto sa z titulu funkcie štátneho úradníka rozhodol k ľuďom prehovoriť v chráme. Po jeho slovách sa z rozvášneného davu veriacich, ktorý zastával dvoch rôznych kandidátov na funkciu biskupa, ozval detský hlas, ktorý rozhodol.
Ambróz túto poctu odmietal. Nakoniec vypočul vôľu ľudu a súhlasil s vysviackou za kňaza, aj za biskupa. Ďalšie udalosti jeho života boli plné dramatických chvíľ. Jeho osud nebol už ako v rozprávke, hoci takmer rozprávkovým spôsobom sa stal biskupom.
Dánsky rozprávkár Andersen sa narodil v roku 1805. Svätý Ambróz žil v rokoch 340 až 397, teda vo štvrtom a nie v 19. storočí. Možno Ambrózove čisté dieťa vždy hovoriace pravdu ovplyvnilo pri tvorbe aj Andersena. Svätý Ambróz sa stal po smrti vyhlásením Svätého otca učiteľom cirkvi spolu so svätými Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Prvého z nich svätého Augustína dokonca Ambróz v Miláne pokrstil. Svätý Augustín chodil pravidelne na kázne biskupa Ambróza, na ktorých pocítil volanie k Bohu vo svojom srdci.
Ambróza obdivovali panovníci a to aj takí, ktorí proti nemu otvorene vystupovali. Skutočný príbeh o Ambrózovi a cisárovi, ktorý si milánskeho biskupa obľúbil a chodieval pravidelne na jeho omše, sa odohral inak ako v rozprávke. Cisár nechal zavraždiť v jeden deň sedem tisíc ľudí, medzi nimi aj mnoho nevinných obetí. Potom, akoby sa nič nestalo, chcel prísť do chrámu na omšu. Milánsky biskup mu v tom zabránil. Vyobcoval cisára z cirkvi. Postavil sa pred panovníka pred vstupom do chrámu a povedal mu:
"Ani krok ďalej, cisár! Zdá sa, že neuznávaš hrozný zločin, ktorého si sa dopustil. Tvoja moc ti nedovoľuje, aby si uznal svoje hriechy a zatemňuje ti myseľ. Akými očami sa pozeráš na chrám toho, ktorý je tu Pánom nad všetkým? Ako sa opovážiš vystrieť ruky poškvrnené krvou, aby si do nich prijal najsvätejšie Pánovo telo? Ako priblížiš ústa k Jeho presvätej krvi, keď si vylial nespravodlivým spôsobom krv toľkých ľudí? Ustúp a neopovažuj sa hromadiť nové hriechy ku starým zločinom!"
Vo 4. storočí nebolo žiadnou zvláštnosťou, ak sa k moci dostal panovník vraždou iného vládcu. A tu pred cisára predstúpil biskup. Nemal vojsko, ani žiadne zbrane, iba kríž. A mocnár sa zlomil. Najprv sa snažil s biskupom vyjednávať slovami, že aj kráľ Dávid sa v starozákonných časoch dopustil cudzoložstva, ba aj vraždy. Ambróz mu odpovedal:
"Ak si nasledoval Dávida v hriechu, nuž ho nasleduj aj v pokání!"
A cisár ho poslúchol. Stál dlhých osem mesiacov vyobcovaný z cirkvi pred chrámom a prosil okoloidúcich kresťanov o odpustenie za zločiny, ktoré napáchal. Prosil aj Ambróza slovami:
"Prosím, osloboď ma od cirkevnej kliatby skrz milosrdenstvo Ježiša Krista, ktorý je Pánom nás všetkých a ktorý rád prijímal do svojho otcovského náručia kajúcich hriešnikov."
Ambróz miloval chudobných a biednych, ktorí mali k nemu prístup v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu a uctil si ich vždy viac, ako pokorne prosiaceho cisára o odpustenie hriechov. Milánsky biskup mal právo, ktoré využil, a nad cisárom nakoniec zrušil cirkevnú kliatbu. Ambróz viedol aj pohrebné bohoslužby, keď cisár zomrel. Sám Ambróz skonal na Bielu sobotu, na záver radostného trojdenia, keď sa začína sláviť v cirkvi najväčší sviatok - zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 6. december - Mikuláš

6. december
Mikuláš

Sú sviatky svätých, ktoré samé o sebe vyvolávajú úsmev na perách. Takým je sviatok svätého Mikuláša. Bol biskupom, ktorý sa dokázal obetovať neopakovateľným spôsobom, až vytvoril podľa seba tradíciu známu v celom ľudstve po celé stáročia.

Narodil sa okolo roku 270 na východe v Lýcii na južnom pobreží Malej Ázie. Jeho ostatky sú v talianskom meste Bari. Svätý Mikuláš patrí všetkým kresťanom, ba uctievajú ho aj ateisti. Možno preto sa stal takým známym, lebo sa snažil pomáhať tajne.

Narodil sa ako jedináčik v rodine bohatých rodičov. Mal teda podmienky na to, aby bol egoistom. Mikuláš bol pravý opak. Mal osemnásť rokov, keď v jeho rodisku náhle schudobnela rodina šľachtica, ktorý bol zúfalý, lebo mal doma tri dcéry. Nemal už prostriedky, aby im mohol dať veno na vydaj. Už ich chcel pripraviť na ťažký život, aký ich čakal v chudobe, keď sa o jeho úmysloch dozvedel bohatý mladík Mikuláš. Šľachtic pomýšľal na to, že dcéry nahovorí na nešľachetný spôsob života. Mikuláš preto v prestrojení v noci hodil do otvoreného okna nešťastnej rodiny plný mešec peňazí s lístokom:

"Na veno najstaršej dcéry."

V druhú noc vhodil do otvoreného okna ďalší mešec s lístkom:

"Na veno druhej dcéry."

Na tretiu noc vhodil cez okno aj tretí mešec s lístkom:

"Na veno najmladšej dcéry."

V tretí večer šťastný otec dobrodinca sledoval a odhalil Mikuláša, ktorý ho prosil, aby ho neprezradil. Nechcel, aby nik o jeho daroch vedel. Po smrti rodičov odišiel do Turecka do mesta Myry, kde bol jeho strýko biskupom a povedal mu:

"Som celkom slobodný od všetkého, môžem sa stať kňazom."

Po strýkovej smrti sa v Myre stal biskupom Mikuláš a pokračoval v rozdávaní všetkého čo mal, trpiacim. Sám ich vyhľadával, najmä siroty v chudobincoch, či nemocniciach. Rozdával chlieb a staral sa o nich pri nemocničnom lôžku. Deti ho milovali. Staral sa o všetkých ľudí v biskupstve ako skutočný otec, ktorý žialil, ak mali trápenie, ak jeho kraj postihol mor a zastával sa ich, ak im panovníci krivdili. A to všetko v situácii, keď ešte v Rímskej ríši kresťanov krvavo prenasledovali.

Aj Mikuláša uväznili pre vieru. Vo väzení bol desať rokov, kým neprišiel k moci cisár Konštantín Veľký, ktorý dal v roku 313 slobodu všetkým kresťanom a Mikuláš sa vrátil do Myry na biskupský úrad. Vďaka rokom prenasledovania za vieru získal prídomok Vyznávač.

Dnes na východe slávia sviatok svätého Mikuláša oproti západu dvakrát. Okrem 6. decembra, kedy Mikuláš zomrel, oslavujú jeho sviatok aj 9. mája. V tento deň preniesli jeho ostatky z Myry do južného Talianska do mesta Bari, kam ich priviezlo 62 kupcov a námorníkov potom, ako relikvie svätého z Myry ukradli z hrobu. V Malej Ázii v roku krádeže Mikulášových ostatkov v roku 1087 vládli mohamedáni a svätec je ochrancom námorníkov. Tí sa rozhodli patróna previezť do kresťanskej krajiny. Dnes odpočíva v Bari pod oltárom v chráme zasvätenom Mikulášovi, ktorého meno v nás vyvoláva pekné spomienky na detstvo.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 5. december - Sabas

5. decemberSabas

Veľakrát prezývka prezradí o človeku viac, než dlhý opis. A tak spomeňme mená, ktoré získal v živote svätý Sabas, ktorého sviatok si pripomíname. Volali ho Patriarcha mníchov. Nik nevie, koľko ich v skutočnosti k nemu prišlo, aby vstúpili do Božej služby. Zo životopisu je známe, že keď cisár nechcel Sabasovi ustúpiť vo veci viery, ba sa ho snažil aj zastrašiť, svätec osobne navštívil kláštory, ktoré založil počas svojho 93 ročného života vo Svätej zemi v okolí Jeruzalema a stálo za ním viac ako desaťtisíc rehoľníkov. Aj dnes by to bola riadna sila hlasov. My však hovoríme o 6. storočí, v ktorom Sabas zomrel v roku 532.
Ďalšou prezývkou bolo pomenovanie Hviezda púšte. Veľa rokov strávil ako pustovník. Hľadal v samote Boha. Za päť dní uplietol päťdesiat palmových prútených košov, ktoré potom cez víkend odniesol do kláštora a opäť sa vybral späť do samoty na púšť. Dlhé roky býval sám aj v jaskyni neďaleko Jeruzalema, kam za ním začali prichádzať mladíci s túžbou, aby ich viedol v duševných cvičeniach pravých kresťanov, čomu sa Sabas z pokory bránil. Keď ich už bolo okolo tisíc, založil prvú Veľkú lauru - mníšske spoločenstvo a nasledne na to slávny kláštor Mar Saba v úžľabinách Cedronu.
Do tretice spomeňme tretiu a hádam najkrajšiu prezývku. Volali ho aj Nositeľ Boha. Stal sa znalcom kresťanského učenia. Nepomýlil ho žiaden vtedy hojne hlásaný blud. Bludári uňho nemali šancu, lebo bol s Bohom a Boh bol so Sabasom. V spomínanom povstaní mníchov na jeho výzvu proti cisárovi, Sabas panovníkovi jasne odkázal, že kresťania sa vo veci náboženstva nemusia podrobiť žiadnej svetskej moci. Takto neohrozene hovoril s panovníkmi v Konštantínopole, ktorí si mysleli, že môžu rozkazovať nielen poddaným, ale aj cirkvi. Hrozili mu vyhnanstvom a iným šikanovaním, ale Nositeľ Boha sa vyhrážok nezľakol. Skôr ich prehliadal.
Naposledy v jeho živote Sabasa prijal cisár Justinián v roku 529, keď mal Sabas 91 rokov, teda dva roky pred smrťou. Cisár svätému mužovi prisľúbil splniť všetky žiadosti vo veci kresťanov a kým vydával príkazy úradníkom, Sabas sa šiel pomodliť. Toho sa zľakol aj jeho žiak, ktorý sa svätca pýtal, či sa nebojí takto urážať cisára, ktorého opustil. Odpovedal mu:
"Čo robím, nie je neslušné, lebo cisár si teraz vykonáva vlastný úrad a ja svoje povinnosti."
Keď sa narodil, jeho bohatí rodičia museli odcestovať služobne do Alexandrie do Egypta. Preto malého päťročného syna nechali s veľkým majetkom na výchovu strýkovi, ktorého žena mala záujem len o chlapcov majetok. Preto Sabas ušiel z tejto neporiadnej rodiny k druhému strýkovi. Ten sa začal s bratom súdiť o chlapcov majetok. To Sabasa natoľko znechutilo, že odišiel od rozhádanej rodiny do kláštora s tým, aby si majetok rozdelili ako chcú. A vďaka službe Bohu sa dostal na pracovnej ceste s predstaveným kláštora aj do Alexandrie, kde navštívil rodičov.
Tí ho od detstva nevideli a už ho aj oplakávali ľutujúc deň, keď ho zverili na výchovu strýkovi. Prišli na to, že pracovná kariéra nie je všetko. Všetko na svete je láska. A na to Sabas prišiel sám, ba dokázal na rozdiel od rodičov túto lásku aj darovať iným, keď odmietol pri jednaní s cisárom veľký dar pre svoj kláštor so slovami:
"Moji mnísi nepotrebujú zlato. Ich pokladom je Boh. Ale Jeruzalem ťažko stoná pod ťarchou neľudských daní a trpí nedostatkom pre mor a suchotu. Veriaci sú vydaní na milosť zlodejom, bludári rúcajú kláštory. Tu môžeš pomáhať, cisár."

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)