11. december
Damaz
Na svoj hrob dal svätý Damaz napísať tieto verše:
"Ten, čo kráčal po mori a utíšil búriace sa vlny,/ čo dáva život zomierajúcim semenám zeme,/ ten, čo mohol rozviazať putá smrti,/ čo po troch dňoch temnoty mohol vyviesť/ brata z hrobu a odovzdať ho sestre Marte,/ verím, že ten raz aj Damaza vzkriesi z prachu."
Na svätého Damaza veriacim už 16. storočí po jeho smrti zostala krásna spomienka, o ktorej ani mnohí iste nevedia, že je od tohto pápeža žijúceho vo štvrtom storočí. Svätý Damaz zaviedol, aby sa ako záverečná modlitba po každom žalme pridávala modlitba:
"Sláva Otcu i Synu, i Duchu Svätému."
Je mnoho vecí, za ktoré ho môžeme obdivovať, ale zaujímavý je fakt, že bez rozhodnutia tohto svätca by sme boli ochudobnení o mnoho pre nás poučných a pre vieru dôležitých odkazov. Z titulu funkcie Svätého otca zaviedol povinnosť archivovať životopisy svätcov. Keby sa tak nestalo už v 4. storočí, kedy sa narodil a žil až do roku 384, kým ako osemdesiatročný zomrel práve 11. decembra, iste by sme nemali dostatok správ o osudoch svätcov. Damaz dal udržiavať hroby v kryptách, kde boli dovtedy pochovávaní významní predstavitelia cirkvi.
Svätý Damaz už žil v období, keď veriaci zažívali prvé roky náboženskej slobody, ale problémy medzi kresťanmi neutíchali. Najprv, ešte kým nebol pápežom, bránil hrdinsky v Ríme právo Svätého otca na názor pred cisárom. Ten poslal jeho predchodcu do vyhnanstva. Neprenasledoval však už všetkých kresťanov, ale pápež Liberius sa cisárovi nepáčil. A vtedy sa Damaz postavil proti cisárskej moci na pomoc Liberiusovi. Navštevoval veriacich v Ríme a všemožne u nich podporoval vieru, že kým bude Liberius žiť, nedovolia, aby cisár vyhlásil takého pápeža, aký by sa vladárovi hodil, aby bol na Petrovom stolci. Vec zašla až tak ďaleko, že vďaka Damazovej viere nielen ľud, ale aj rímski veľmoži začali okrem chrámov už aj v divadlách skandovať:
"Jeden je Boh, jeden Kristus, jeden náš biskup!"
Cisár sa naľakal a dal pápeža Liberiusa zavolať späť do Ríma. Nečudo, že keď Liberius v roku 366 zomrel, za nového Svätého otca bol zvolený vtedy 62 ročný Damaz. Lenže stalo sa to, proti čomu tak húževnato a obdivuhodne bojoval. Opäť bol ohrozený pápežský stolec. Iný kňaz sa dal totiž vyhlásiť tiež za truc pápeža proti riadne zvolenému Damazovi. Povstali nepokoje, pri ktorých boli, žiaľ, aj mŕtvi. Nešťastnému Damazovi prišla pomoc z tej strany, z ktorej by ju zrejme nikdy nebol čakal vzhľadom k tomu, ako prinútil kedysi cisára kapitulovať pred vierou kresťanov. Cisár mu pomohol. Nebol to už ten istý vladár, ako vtedy, ktorý vyháňal Damazovho predchodcu z Ríma, ale aj tak sa iste pápež nespoliehal na cisára. A predsa mu panovník pomohol a truc pápeža poslal do Galie.
Napriek šťastnému koncu tohto trpkého sporu mal Damaz pred sebou ťažkú úlohu udobriť medzi sebou rozhádaných veriacich, čo sa mu vďaka láskavej a zbožnej povahe podarilo. Zomrel ako osemdesiatročný a pochovali ho vedľa jeho sestry, ktorá bola tiež vyhlásená za svätú. Teraz dvaja súrodenci a svätci odpočívajú spolu, sú to svätý Damaz a svätá Irena. To sa udeje málokedy v dejinách, aby dvaja súrodenci boli svätí, preto je sviatok svätého Damaza o to radostnejší, že aj také šťastné udalosti sa stali, vďaka Bohu, na Zemi.
Damaz
Na svoj hrob dal svätý Damaz napísať tieto verše:
"Ten, čo kráčal po mori a utíšil búriace sa vlny,/ čo dáva život zomierajúcim semenám zeme,/ ten, čo mohol rozviazať putá smrti,/ čo po troch dňoch temnoty mohol vyviesť/ brata z hrobu a odovzdať ho sestre Marte,/ verím, že ten raz aj Damaza vzkriesi z prachu."
Na svätého Damaza veriacim už 16. storočí po jeho smrti zostala krásna spomienka, o ktorej ani mnohí iste nevedia, že je od tohto pápeža žijúceho vo štvrtom storočí. Svätý Damaz zaviedol, aby sa ako záverečná modlitba po každom žalme pridávala modlitba:
"Sláva Otcu i Synu, i Duchu Svätému."
Je mnoho vecí, za ktoré ho môžeme obdivovať, ale zaujímavý je fakt, že bez rozhodnutia tohto svätca by sme boli ochudobnení o mnoho pre nás poučných a pre vieru dôležitých odkazov. Z titulu funkcie Svätého otca zaviedol povinnosť archivovať životopisy svätcov. Keby sa tak nestalo už v 4. storočí, kedy sa narodil a žil až do roku 384, kým ako osemdesiatročný zomrel práve 11. decembra, iste by sme nemali dostatok správ o osudoch svätcov. Damaz dal udržiavať hroby v kryptách, kde boli dovtedy pochovávaní významní predstavitelia cirkvi.
Svätý Damaz už žil v období, keď veriaci zažívali prvé roky náboženskej slobody, ale problémy medzi kresťanmi neutíchali. Najprv, ešte kým nebol pápežom, bránil hrdinsky v Ríme právo Svätého otca na názor pred cisárom. Ten poslal jeho predchodcu do vyhnanstva. Neprenasledoval však už všetkých kresťanov, ale pápež Liberius sa cisárovi nepáčil. A vtedy sa Damaz postavil proti cisárskej moci na pomoc Liberiusovi. Navštevoval veriacich v Ríme a všemožne u nich podporoval vieru, že kým bude Liberius žiť, nedovolia, aby cisár vyhlásil takého pápeža, aký by sa vladárovi hodil, aby bol na Petrovom stolci. Vec zašla až tak ďaleko, že vďaka Damazovej viere nielen ľud, ale aj rímski veľmoži začali okrem chrámov už aj v divadlách skandovať:
"Jeden je Boh, jeden Kristus, jeden náš biskup!"
Cisár sa naľakal a dal pápeža Liberiusa zavolať späť do Ríma. Nečudo, že keď Liberius v roku 366 zomrel, za nového Svätého otca bol zvolený vtedy 62 ročný Damaz. Lenže stalo sa to, proti čomu tak húževnato a obdivuhodne bojoval. Opäť bol ohrozený pápežský stolec. Iný kňaz sa dal totiž vyhlásiť tiež za truc pápeža proti riadne zvolenému Damazovi. Povstali nepokoje, pri ktorých boli, žiaľ, aj mŕtvi. Nešťastnému Damazovi prišla pomoc z tej strany, z ktorej by ju zrejme nikdy nebol čakal vzhľadom k tomu, ako prinútil kedysi cisára kapitulovať pred vierou kresťanov. Cisár mu pomohol. Nebol to už ten istý vladár, ako vtedy, ktorý vyháňal Damazovho predchodcu z Ríma, ale aj tak sa iste pápež nespoliehal na cisára. A predsa mu panovník pomohol a truc pápeža poslal do Galie.
Napriek šťastnému koncu tohto trpkého sporu mal Damaz pred sebou ťažkú úlohu udobriť medzi sebou rozhádaných veriacich, čo sa mu vďaka láskavej a zbožnej povahe podarilo. Zomrel ako osemdesiatročný a pochovali ho vedľa jeho sestry, ktorá bola tiež vyhlásená za svätú. Teraz dvaja súrodenci a svätci odpočívajú spolu, sú to svätý Damaz a svätá Irena. To sa udeje málokedy v dejinách, aby dvaja súrodenci boli svätí, preto je sviatok svätého Damaza o to radostnejší, že aj také šťastné udalosti sa stali, vďaka Bohu, na Zemi.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára