Svätí na každý deň: 12. jún - Ján z Fakunda

12. jún

Ján z Fakunda

    Svätý Ján z Fakunda sa narodil v roku 1430 v Španielsku v bohatej rodine ako prvé zo siedmich detí. Tento fakt Jána v mladosti trápil. Jeho otec mu totiž založil dôchodky z viacerých farností, aby sa už dopredu o dieťa postaral pre jeho budúci život. Ján po tom vôbec netúžil. Peniaze dostávané z farností ho ťažili vo svedomí, preto poprosil biskupa, aby ich mohol zveriť do jeho správy. Nech otec biskup rozhodne, ako s peniazmi naloží. Jánovi sa videlo, že najlepšie by ich bolo rozdeliť medzi chudobných. To už bol na výchove u biskupa, kam ho poslal otec potom, ako zistil, že jeho syn miluje samotu, skromnosť, modlitby a pôsty.
    Biskup Jána z Fakundy vysvätil za kňaza a ponúkol mu miesto kanonika pri kostole svätej Agáty, čo Ján rázne odmietol. Netúžil po značných kanonických prijímoch, a keď biskup zomrel, odišiel do Salamanky.
    V tomto meste strávil zvyšok života. Boli to požehnané roky. Ján najprv chcel v Salamanke len študovať teológiu na uviverzite, ale jeho kázne boli také dôležité, že už zo Salamanky nemohol odísť. V tomto meste vládla nesvornosť, zloba, hašterivosť, závisť, ohováranie - proste všetky zlé vlastnosti, aké aj dnes trápia ľudí.
    Ján z Fakunda objavil v sebe dar dokázať zmieriť aj nezmieriteľné rodiny. Ukázalo sa, že jeho kázne mali veľký vplyv na morálku mesta, ktorého sa stal úradným kazateľom. Miestni ľudia ho začali uctievať ako svätca, ktorý dokázal pomeriť často celé klany horkokrvných Španielov.
    Ján náhle ochorel. Nevedel sa vyzdraviť. Dal sľub, že ak chorobu prežije, zriekne sa sveta a vstúpi do kláštora. Stalo sa a z 33 ročného kňaza sa stal rehoľník. Často zbadáme, čo sme mali, až keď to stratíme. A tak to bolo aj s Jánom z Fakunda. Keď už viac nebol kazateľom mesta, mravy sa znova začali zvrhávať. Ľudia sa začali súdiť a robiť si prieky. Zasa boli povadené celé rodiny. Hrozila priam občianska vojna. Nedalo sa nič robiť.
    Ján z Fakunda opäť prišiel na verejnosť, kam ho poslali sami spolubratia. Lenže to už nemal také ľahké. Mnohí šľchtici sa mu vyhrážali smrťou. Keď to jeden z nich povedal Jánovi do očí, ten mu odpovedal: "Na čo chodím na kazateľnicu? Či preto, aby som ohlasoval pravdu, alebo preto, aby som ľuďom lichotil? Kazateľ musí byť v srdci pripravený, aby pre pravdu bol hotový podstúpiť aj smrť!"
    Raz sa stalo, že si vplyvný vojvoda najal sluhov na Jánovu úkladnú vraždu. Ten sa na atentátnikov tak pozrel, až si sadli od údivu na zem. Priznali sa mu, že ho chceli zavraždiť a odprosovali ho za to.
    Vo veku štyridsaťšesť rokov sa dožil satisfakcie, keď mestskí poslanci podpísali v Salamanke akt trvalej slobody. Na znak toho nazvali v meste jednu ulicu ulicou Svornosti. Svornosť je cnosť, akú by sme aj my každú chvíľu potrebovali. Zdá sa, že zomrel otrávený jednou hriešnicou, ktorá dopredu avizovala, že Ján zomrie. Svätec túto ženu viackrát karhal pre jej nemravný život, čo ona už nedokázala znášať. Keď bolo jasné, že Ján z Fakunda umrie a nieto mu pomoci, svätec sa vytrvalo modlil za nepriateľov. Stalo sa tak v júni v roku 1479, keď mal Ján z Fakunda štyridsaťdeväť rokov.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 11. jún - Barnabáš

11. jún

Barnabáš

    O Barnabášovi, ktorého si dnes pripomíname, máme zaručené aj nezaručené správy. Tie s pečaťou pravosti nájdeme v Biblii najmä v Skutkoch apoštolov. Tie ostatné sú len domnienkami o jeho živote. Barnabášovi patrí viacero prvenstiev v rámci dejín viery a cirkvi.
    Bol vyslaný do Antiochie a ako prvého ho označili pohania názvom kresťan. Do Antiochie poslali Barnabáša po ukameňovaní svätého Štefana. Vtedy nastalo v Jeruzaleme kruté prenasledovanie učeníkov Ježiša Krista. Preto sa rozhodli opustiť mesto. Rozpŕchli sa po okolitých krajinách a mestách. Lós na Barnabáša padol v prípade Antiochie.
    Tu Barnabáš založil silnú cirkevnú obec. Okrem už existujúcich kresťanov, priviedol do cirkvi množstvo pohanov. Barnabáš sa narodil na Cypre. Pochádzal z rodiny bohatých židov, ktorí patrili k levitom - teda špeciálnej skupine pochádzajúcej z čias egyptského zajatia židovského národa. Títo leviti mali egyptský pôvod, ale odišli od faraóna spolu so židmi, s ktorými boli v príbuzenskom pomere.
    Barnabáša nazývajú apoštolom, aj keď nebol medzi Kristovými dvanástimi vyvolenými učeníkmi. Pridal sa k nim potom, čo spoznal ich učenie a predal svoj majetok. Peniaze z neho dal apoštolom, aby ich rozdali chudobným. Od tej chvíle patrí Barnabáš k najlepším ohlasovateľom evanjelia, čo dokázal aj v Antiochii.
    Ďalším jeho prvenstvom je fakt, že Barnabáš uviedol v Jeruzaleme do cirkvi apoštola Pavla. Voči Pavlovmu príchodu boli silné averzie. Predsa bol Pavol predtým Šavol, teda ten, ktorý zúrivo prenasledoval kresťanov. Barnabáš oduševnene vysvetlil všetkým okolnosti Pavlovho obrátenia. Stal sa najbližším spolupracovníkom apoštola národov, o čom sa dozvedáme aj zo Skutkov apoštolov, kde je opísaný Pavlov problém takto: "Pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeník. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene."
    Barnabáš mal skvelé organizátorské nadanie, čo sa prejavilo v čase hladomoru. A tak Barnabáš s Pavlom priniesli do Jeruzalema z Antiochie množstvo dôležitých milodarov. Vtedy priviedol Barnabáš so sebou aj bratranca Marka. Ten sa stal jedným zo štyroch evanjelistov. Barnabáš bol prítomný aj pri dôležitom spore, akým spôsobom majú byť do cirkvi uvedení pohania. Niektorí totiž chceli, aby podstúpili obriezku ako židia. Nakoniec cirkevný snem v roku 51 rozhodol o pohanoch takto: "Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť iné bremeno okrem toho nevyhnutného."
    Takže obriezka bola pre pohanov zamietnutá. Barnabáš sa rozišiel s apoštolom Pavlom, na čo potom s Markom odišiel na Cyprus. Tu mal byť podľa niektorých tradícii Barnabáš židmi ukameňovaný a upálený v roku 61, ale táto udalosť nie je historicky overená.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 10. jún - Margita Škótska

10. jún
Margita Škótska

Margita Škótska sa môže pokojne volať aj Margita Uhorská. V tomto štáte žili spolu Slováci s viacerými národnosťami, takže k svätej Margite, ktorej matka Agáta pochádzala z Uhorska, máme vlastne ako potomkovia ľudí žijúcich v uhorskom štáte veľmi blízko. Navyše samotná Margita sa narodila tiež v Uhorsku. Dnešný deň si ju pripomínajú hlavne v Škótsku. Tejto krajine vychovala Margita syna Dávida, ktorý sa stal škótskym kráľom a neskoršie svätcom, ktorého uznáva celá cirkev.
    Margitina dcéra Matilda sa stala anglickou kráľovnou a je uctievaná v cirkvi ako svätica. Teda si dnes pripomíname svätú Margitu, ktorá sa stala Škótskou len hrou osudu.
    Jej matka musela na lodi utiecť z Anglicka. Zomrel jej manžel a Margitin otec, ktorý bol právoplatným následníkom anglického trónu po zosnulom svätom kráľovi Eduardovi III. Za kráľa sa násilne a najmä protiprávne vymenoval vojvoda z Normandie. Margita musela spolu s matkou a dvomi súrodencami z Anglicka ujsť. Chceli sa vrátiť do Margitinho rodného Uhorska, lenže ich loď sa dostala do búrky. Nemali inú možnosť, museli pristáť v Škótsku. V krajine, ktorej vtedy vládol mocný, ale surový, priam barbarský kráľ. Ten ponúkol vdove po následníkovi anglického trónu azyl.
    Takto hrou osudu začali žiť v Škótsku, kde Margita zažila množstvo ponížení, ktoré prijímala s vrúcnou nábožnosťou. Milovala chudobu, ktorú sa snažila vyhľadávať a zmierňovať zakaždým, keď sa mala s čím podeliť. Škóti ju začali milovať a mocný surový kráľ tiež. Požiadal dvadsaťštyri ročnú Margitu o ruku. Tá sa po niekoľko hodinovej modlitbe rozhodla prijať takmer barbarského manžela.
    Mala na škótskeho kráľa mocný vplyv. Úplne sa zmenil rovnako, ako spôsob jeho vlády. Margita porodila kráľovi šesť synov a dve dcéry. Celé Škótsko sa stalo jej rodinou. Denne obsluhovala niekoľko sto chudobných a rozdávala im šaty, či im pomáhala v núdzi hľadaním práce a príbytkov. Snažila sa vyplácať dlžníkov z väzenia. Spávala iba tri hodiny v noci, inak sa modlila. Dvorné dámy museli šiť omšové rúcha a celé kráľovstvo sa pretváralo po vzore mladej kráľovny z Uhorska, siroty po anglickom kráľovi.
    Počas pôstov jedla iba chlieb a vodu, ale ani v iné dni nejedla nikdy do plna, lebo sa snažila, aby čo najviac potravín z kráľovského stola mohla v ten deň ešte rozdať. Chudobní, chorí a siroty sa k nej utiekali ako k matke. Denne sa starala o výchovu škótskych sirôt. Najmenších často sama kŕmila ako skutočná matka. Zároveň sa snažila mať vplyv aj na učiteľov, lebo bola presvedčená, že z bohabojnej matky sa ako z prameňa vylieva na deti Božia milosť.
    Margita Škótska zomrela v Edinburgu vo veku štyridsaťsedem rokov na následky šesť mesačnej choroby. Trpko si vypila kalich života až do dna, keď štyri dni pred smrťou jej oznámili, že manžel a najstarší syn boli úkladne zavraždení. Margita sa po tejto správe takto pred smrťou pomodlila: "Ďakujem ti, najmilosrdnejší Bože, že si mi v mojej poslednej hodine poslal ešte toto trápenie, aby si ma očistil od škvŕn hriechov."

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 9. jún: Efrém

9. jún

Efrém

    Keď svätý Efrém 9. júna v roku 373 zomieral, povedal: "Želám si, aby ma pochovávali, ako pochovávajú chudobných. Nevkladajte moju mŕtvolu do cennejšej látky, ale vezmite ju a hoďte do hrobu ako vyvrheľa sveta. Nestavajte mi pomník, lebo som len prach."
    Efrém to musel povedať, lebo inak by mal honosný pohreb. Všetci ľudia ho na sklonku života milovali ako svätého. Keď krátko pred smrťou, na ktorú sa pripravoval osamote v lese, vypukol obrovský hladomor, vrátil sa medzi ľudí. Začal opäť kázať. Bohatých vyzýval na milosrdnosť, lebo ak by zostali bezcitní, ťažko by sa im zomieralo. Chudobných opatroval a organizoval pre nich pomoc. Sám zomieral, ale pomáhal iným. Preto, keď si musel ľahnúť na smrtné lôžko, chodili k nemu celé procesie bohatých, aj chudobných. Jeho pohreb sa chystal ako veľkolepá slávnosť. To Efrém nechcel dovoliť.
    Tento svätec bol vyhlásený za učiteľa cirkvi. Pritom kedysi vôbec nebol svätým. Keď bol mladý, pohŕdal vierou. Efrém veril tomu, čo je aj dnes populárne medzi ateistami a bezbožníkmi. Bol presvedčený, že celý svet sa uberá vývojom len slepou náhodou. Neveril v Božiu prozreteľnosť. Narodil sa v roku 306 v Iraku, ale mohol sa narodiť aj dnes. Taký je Efrémov príbeh súčasný. Dostal sa nespravodlivo do väzenia. Tu sa mu vo sne zjavil anjel a povedal mu: "Spoznáš Božiu spravodlivosť. Uvidíš, že netrpíš nespravodlivo."
    Spolu s ním boli vo väzení aj ďalší traja nespravodlivo väznení. Na súde sa pastier priznal, že nestrážil stádo tak ako mal, preto ho vlci roztrhali. Ďalší väzeň sa priznal k inému činu, že predtým nespravodlivo svedčil na súde a tretí zasa k tomu, že mohol pomôcť, ale nepomohol a jeden človek preto zomrel. Každý bol nakoniec potrestaný spravodlivo.
    Aj Efrém si spomenul, že raz z roztopaše utýral na smrť kravu chudobnému človeku. Vtedy si vstúpil do svedomia. Šiel do hôr a stal sa pustovníkom. Tu ho raz prišlo zvádzať mladé dievča. Efrém s hriechom súhlasil so slovami: "Keď to mám urobiť, chcem si vybrať miesto. Nech je to na námestí v meste."
    Dievča vykríklo: "Veď by som sa pred ľuďmi musela hanbiť!"
    Na to jej Efrém povedal: "Pred ľuďmi by si sa hanbila a pred Bohom nie?" Takto Efrém dievča obrátil na lepšie cesty.
    Stal sa vyhľadávaným kazateľom. Keď vysvetľoval evanjelium, ľudia plakali. Efrém žil vo štvrtom storočí, ale vysvetľoval náboženstvo modernými spôsobmi. Zanechal po sebe monumentálne písomné dielo. Celkovo napísal 87 hymnov o viere, 56 proti bludom, 51 o panenstve, či 77 hymnov zobraných pod jedným názvom Nisibiské spevy. Zároveň zanechal exegetický výklad celého Svätého písma. O Oltárnej sviatosti napísal, že veriaci v nej prijímajú "samého Baránka Božieho".
    Na Pannu Máriu zložil túto modlitbu: "Nepoškvrnená, neporušená, presvätá Panna, ráč za mňa orodovať u svojho Syna, Pána Boha môjho," ktorú sa modlíme takto aj po tisícsedemsto rokoch od jej vzniku. Efrém založil aj vlastnú teologickú školu.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 8. jún: Medard

8. jún
Medard

    Pranostika o kvapke, že ak prší na Medarda, tak potom prší ďalších štyridsať dní, nemá v životopise svätého Medarda žiaden reálny základ. Vznikla len tradíciou v ľude odpozorovaním z priebehu dejov v prírode.
    Svätý Medard sa narodil v roku 500 v šľachtickej rodine vo Francúzsku a s jeho životom sa spájajú iné tradície. Jedna ho viaže k prírode. Spravoval gazdovský majetok po rodičoch. Vtedy sa jeden zlodej ulakomil na med z Medardových úľov. Zlodeja začali naháňať včely a nemohol pred nimi nikam uniknúť. Napadlo mu obrátiť sa priamo na dôstojného otca, keďže svätý Medard bol už kňazom. Medard zlodeja prežehnal a včely sa odvrátili od nešťastníka a vrátili sa do úľov.
    Medard bol kňazom na severe Francúzska v rodisku v Salency. Tu zaviedol ako prvý na svete súťaž ženskej krásy. Rozhodol sa tak urobiť preto, lebo mu bolo ľúto, aký videl úpadok mravov. Chcel nájsť spôsob, ako mladých ľudí chrániť od hriechu. Po dlhotrvajúcich modlitbách sa rozhodol zaviesť tradíciu odmeňovania ženskej čistoty a krásy. Vymyslel ružovú slávnosť, na ktorej najčistejšej panne každý rok odovzdali titul ružovej kráľovnej v podobe ružového venca položeného na hlavu dievčaťa. S tým bola spojená finančná odmena dvanásť toliarov.
    Túto finančnú cenu Medard dotoval založením vlastného majetku. Dosiahol tak nápravu mravov v kraji, lebo dievčatá súťažili pred mužmi vo svojej čistote a kráse. Muži vo farnosti vybrali zo všetkých dievčat každý rok tri najkrajšie a najcnostnejšie dievčatá. Za ružovú kráľovnú z nich určil správca Medardovho majetku, z ktorého pochádzala hlavná finančná cena. Túto ružovú kráľovnú dekorovali vencom z ruží počas slávnosti priamo v kostole. Sprevádzalo ju pritom v bielom oblečených dvanásť panien.
    Hlavná skúška života a viery na Medarda čakala potom, ako bol vysvätený vďaka požehnanému kňazskému účinkovaniu za biskupa. Vtedy ho navštívila francúzska kráľovná. Volala sa Radegunda a stala sa neskôr svätou. Tá sa rozhodla vstúpiť do kláštora preto, lebo jej manžel a kráľ Francúzska Klotar I. zavraždil vlastného brata. Radegunda žiadala biskupa Medarda, aby ju zasvätil Bohu udelením rehoľného závoja. Na to do chrámu vošiel kráľ a kričal na biskupa, že niečo také si nemôže dovoliť urobiť, lebo on je jeho panovníkom. Radegunda Medardovi povedala: "Ak ma váhate zasvätiť Pánovi, tak sa väčšmi bojíte hnevu pozemského kráľa ako hnevu nebeského panovníka, ktorý bude od vás raz žiadať prísne výučtovanie za moju dušu!"
    Zároveň si kráľovná Radegunda v sakristii odstrihla nádherné dlhé vlasy, ktoré mala zapletené do vrkočov a dala ich biskupovi. Medard viac neváhal a napriek hnevu kráľa položil na hlavu kráľovnej rehoľný závoj. Radegunda na to odišla do kláštora v Poitiers, kde sa venovala pokániu za spásu Francúzska. Medard medzitým náhle ochorel a po krátkej chorobe zomrel 8. júna v roku 560. Dnes sa uctieva ako patrón vinohradov, lúk a poľnej prírody.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Malá prechádzka - pri - pred - pod - po - Dunaji

Vraj to nie je už tisícročná, ale dvojtisícročná voda, čo dorazila 6. a 7. júna k nám po Dunaji. Sám strom nie v poli, ale vo vode:

 

Zaujímavé sú aj lampy takmer pod vodou pri železničnej trati, po ktorej dnes namiesto vlakov premávajú kapre:

 

 

 

Železničná značka už len pre dunajské šťuky:

 

 



 

Hasičom asi odplávala hadica:

Rýchlosť by mal dodržiavať aj Dunaj:

Lebo ak ju nedodržuje, potom sú letné prechádzky - pri - pred - pod - po - Dunaji s takýmto výhľadom:

 

 



A aj vstup do reštaurácie je len pre náročných, hoci majú vo vnútri aj kvalitný televízny signál:

Ešte že taxikári neštrajkujú:

...a reklama sa im hodí:

 

 

...veď kto by vás dopravil bližšie k lodi:

 



A takto to vyzerá, keď je už voda dnu:

Deti sa na ihrisko dostanú len na vodných lyžiach:

Nuž tak to dopadne, keď Dunaj popíja:

 

 

Stanislav Háber

snímky: autor

Svätí na každý deň - 7. jún: Pavol

7. jún

Pavol

    Z prvých storočí cirkvi poznáme mučeníka pre vieru biskupa Pavla z Carihradu. Veriaci si ho uctievajú v chráme svätého Vavrinca pri benediktínskom kláštore v Benátkach. Sem bol prenesený takmer tisíc rokov po smrti.
    Pavol sa narodil v roku 300 a stal sa bohoslovcom u kňaza Alexandra, ktorý sa neskôr stal biskupom v Carihrade. Po jeho smrti sa rozhodovalo medzi dvomi kandidátmi na prázdny biskupský stolec. Ľudia si vyvolili Pavla, hoci bol ešte v mladíckom veku. Chceli mať totiž biskupa zbožného a vzdelaného vo viere, kým druhý kandidát Macedonius bol považovaný skôr za skúseného v svetských veciach pri styku s vladármi. A to sa stalo pre Pavla osudným.
    Macedonius totiž nikdy neprestal dúfať, že Pavla raz niektorý vladár odvolá z biskupského úradu a dosadí tam jeho. Čiže aj keď bol Pavol za biskupa vysvätený v kostole Pokoja, nikdy nemal v Carihrade pokoj. Na miesto biskupa v Carihrade si totiž brúsil zuby aj zástanca bludného učenia kňaza Ariána z Lybie a to Eusebius. Pavol mal tak dvoch silných nepriateľov, ktorí mu dýchali na chrbát.
    Životopis biskupa Pavla je plný prenasledovania zlobou sveta tak ako sa to deje neraz aj dnes, ak niektorí ľudia závidia iným ich postavenie a chcú ich oň pripraviť. Pritom Eusébius bol už vtedy biskupom, ale v Nikomédii. Chcel byť biskupom aj v hlavnom meste Carihrade. To sa mu podarilo dosiahnuť, keď poštval cisára proti Pavlovi a právoplatného biskupa poslal panovník na základe intríg do vyhnanstva. Lenže cisár do roka zomrel a veriaci si vyžiadali späť na stolec v Carihrade biskupa Pavla.
    Nový cisár bol stúpenec arianizmu, lebo chcel diktovať cirkvi vlastnú vôľu a tak zasa za biskupa v Carihrade protiprávne ustanovili Eusébia. Pavol odišiel do Ríma k pápežovi, ktorý ho podporil. Urobila tak zjavne aj prozreteľnosť, lebo medzitým Eusébius zomrel. Pavol zasa zaujal miesto biskupa v Carihrade na veľkú spokojnosť veriacich.
    O niekoľko rokov sa ariánom opäť podarilo Pavla zbaviť. Vylákali ho z Carihradu na snem do Sardiky, teda do terajšej Sofie v Bulharsku. Zatiaľ vysvätili za biskupa v Carihrade Macedoniusa. Nový cisár pod vplyvom intríg Pavla znova poslal do vyhnanstva. Tak sa stalo, že sa ocitol najprv v Solúne a potom v meste Kukusa, ktoré bolo na hraniciach Arménska a Kapadócie. Tu ho priviedli ako zločinca v putách. Uvrhli ho do väzenia, v ktorom ho chceli vyhladovať na smrť. Šesť dní mu nedávali jesť a ani piť. Mysleli si, že unavený dlhou cestou do vyhnanstva vysilený zomrie prirodzenou smrťou od vyčerpania. Lenže Pavol stále žil. Kati to nevydržali a na verejnosti vyhlásili, že Pavol zomrel na nákazlivú chorobu. V skutočnosti ho vo väzení vysileného v roku 351 zaškrtili.
    Pavol sa tak stal mučeníkom pre vieru, čo dosvedčil aj slávny biskup z Alexandrie svätý Atanáz, ktorý sa dozvedel pravdu o Pavlovej smrti od očitých svedkov.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)