Metro v Holíči je najstarším na svete

 

 

Metro v Holíči je najstarším na svete

 

 

"Holíč má najstaršie metro na svete," tvrdí turistická sprievodkyňa na holíčskom zámku pani Zuzana Poláčková. Vychádza pritom z údajov francúzskeho vedeckého časopisu, ktorý sa zaoberal historickými stavbami na svete. Primátor Holíča pán Mgr. Zdenko Čambal sprievodkyňu dopĺňa: "To, že na Slovensku sa veľa o našom zámku nevie, neznamená, že ho nepoznajú ako unikátnu stavbu v rámci histórie odborníci vo svete."

 

 

 

 

Jediný vodný zámok

 

 

Vodný zámok v Holíči je jediný svojho druhu na Slovensku. Dnes sú v podzemí sprístupnených takmer tisíc metrov podzemných chodieb. A tie boli stavané tak, aby sa do nich zmestil kôň s bričkou. Je teda jasné, že sa taká doprava v podzemí v Holíči prevádzala minimálne v smere na kazematy, teda v smere na obranné valy v rámci zámku. Preto tvrdenie francúzskeho vedeckého časopisu nemusí byť pritiahnuté za vlasy. Vie sa, že chodby vedú po technických stavbách zámku a časť z nich má viesť aj do mesta. K cintorínu, do kostola a jedna vetva aj mimo Holíča. A brička s koňom prevážala tovary a ľudí v podzemných chodbách už v čase, keď zámok v 18. storočí prešiel pod správu Habsurgovcov, teda o storočie skôr, ako vzniklo oficiálne známe najstaršie metro na svete v Londýne.

Holíč by sa tak mohol stať perlou Slovenska v rámci cestovného ruchu. Má na to všetky predpoklady. A predsa mu čosi chýba. Primátor mesta pán Mgr. Zdenko Čambal vyratúva: "Na obnovu zámku by sme potrebovali okolo 33 miliónov eur, ktoré nám nik nedá," napriek tomu je však rád, že získavajú aspoň granty z európskych zdrojov. Posledný z Regionálneho operačného programu vo výške cez dva milióny eur.

 

 

Ukradnuté pamiatky

"Takto postupne zámok obnovujeme," vysvetľuje pán primátor. Mestečko Holíč má 11 tisíc obyvateľov, ktorý žijú tereziánskou tradíciou. Prvý hrad tu postavili arpádovci v 11. storočí, neskôr vyhorel, v 14. storočí ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky, kedy začala výstavba podzemných chodieb. A od roku 1736 sa stal letným sídlom Márie Terézie.

"Po bratislavskom hrade je to druhé a už posledné cisárske sídlo na Slovensku," prízvukuje pán Čambal historický význam zámku. Stavbou sa podobá na cisárske sídla vo Viedni, k akým patrí svetovo známy zámok Schönbrunn. Žiaľ, ako dodáva pán primátor: "Interiér bol po vojne rozkradnutý. Dnes bežne na českých a moravských zámkoch či hradoch nájdete cedule s oznamom, že vystavované pamiatky pochádzajú zo zámku v Holíči."

 

Štyristo hostí v sto izbách

 

Manžel Márie Terézie v Holíči rozvíjal ako podnikateľ manufaktúry. Fajansa od čias Františka Štefana Lotrinského sa vyrába v Holíči dodnes. Vodný zámok Márie Terézie v lete privítal aj 400 hostí na dovolenku, keďže mal až sto obytných miestností. Dnes majú reprezentatívny charakter zatiaľ len bývalé technické budovy vďaka renovácii z európskych fondov. Pán primátor je hrdý na priestor dlhý 90 metrov, ktorý slúži ako na kultúrne akcie, tak aj na slávnostné zasadnutia mestských poslancov.

 

Staršie priestory ako čínska sála či hradná kaplnka s výbornou akustikou sú však tiež vyhľadávané najmä na svadby, aj keď ešte renováciou neskončili. Primátor pán Čambal ukazuje, že z kaplnky si za socializmu, žiaľ, urobili kino a na oltári premietali filmy. Z najhoršieho zámok už v Holíči dostali, vypratali sute, opravili strechu, napustili kanál, kde je dnes ako zdôrazňuje pán primátor živá voda z miestneho potoka. Vďaka predvstupovým fondom EÚ sa na vodnej priekope aj člnkuje.

 

Podnikanie bokom

O tereziánskej tradícii v meste hovorí aj správca rímsko - katolíckej farnosti premonštrán pán páter Matúš Milan Kováč: "Čo negatívne ovplyvňuje život ľudí, je zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. Ak šla žena do penzie v 54 možno v 55 rokoch, mala šancu doopatrovať ešte vlastných rodičov a postarať sa aj o vnúčatá, čím odbremenila mladé rodiny od starostí. Teraz po 60-tke už ľuďom väčšinou rodičia nežijú a vnúčatá sú odrastené; a tak sa z rodín starostlivosť o seniorov prenáša na domovy sociálnych služieb. Navyše mladí, a to najmä vysokokvalifikovaní ako trebárs lekári, radšej odchádzajú za prácou do zahraničia."

 

         Areál zámku je centrálnou zónou Holíča. Nečudo preto, že keď odpredávali starú škôlku stojacu hneď oproti zámku, mali mestskí politici podmienku: "Nič iné ako domov sociálnych služieb sa tu nehodilo, žiadne iné podnikateľské aktivity," vysvetľuje pán primátor Zdenko Čambal.

Čas je najdrahšia komodita

Nezisková organizácia Senior dom Terézia vyhovela podmienke mesta a získala príspevok z európskych fondov. Dnes na mieste bývalej škôlky stojí moderný komplex budov určený na život pre dôchodcov. Pán primátor sa tu stretol so svojou bývalou učiteľkou pani Boženou Nitschneiderovou.

Do domu seniorov 86 ročnú mamičku priviedol jej syn PaeDr. Vladislav Liščák: "Bývame v Bratislave, mama kúsok odtiaľto má byt v Holíči a s paličkou sa jej už ťažko chodilo. Tu má známe z Holíča a brat býva tiež neďaleko, čiže bude o mamu dobre postarané, keďže na ňu dozrú 24 hodín cez deň, na čo my čas v rodine nikto nemáme."

 

 

Pomoc v danú chvíľu

 

 

Dom seniorov Terézia je moderná stavba, v ktorej je veľa priestoru a vznikli tu zaujímavé vnútorné prepojovacie chodby. Tie sú akýmisi oddychovými zónami, ak vonku prší. Posedieť si tu prišla aj 87 ročná pani Štefánia Greňová, ktorá vychovala deväť detí. Na izbách a aj chodbách sú moderné komunikačné prostriedky a každý má zavedený televízor, či pripojenie na internet.

 

Riaditeľka neziskovej organizácie Dom seniorov Terézia pani Ing. Marta Tomčíková prežíva strasti a slasti osudov spolu so svojimi klientmi: "Máme klientku, o ktorú sa ako o chorú roky staral manžel, ktorý však náhle zomrel. Jej syn nevedel, čo skôr. Potom je tu pani, ktorá bola dlhoročne psychicky a, žiaľ, aj fyzicky týraná vlastným blízkym príbuzným, kým našťastie nezasiahol sociálny odbor mesta. Báli sme sa, ako si tu zvykne a dnes patrí k našim najobľúbenejším bývajúcim. Snažíme sa pomôcť vtedy, keď je to potrebné."

 

Kvetinková víla

 

Na jednej z terás sa pani Tomčíková prihovára takmer 92 ročnej pani Márii Svobodovej: "To je naša kvetinková víla. Stále sa zvŕta napriek vysokému veku okolo kvetín a ešte aj mne ich donesie čerstvé nastrihané do vázy do pracovne."

 

"Kto má rad kvety, má rád ľudí," vraví pani Mária Svobodová a dodáva: "Ja som 38 rokov pracovala v cukrárni v Holíči. Nebohý manžel bol záhradník a ja som mu pomáhala, viazala, sadila, strihala, upravovala všetko, čo bolo treba."

 

         Pán Ján Kocian má 88 rokov a so svojou družkou pani Annou Molnárovou žili v Bratislave. Dnes hovoria, že bývanie je tu v Holíči skutočne na úrovni. Skúšali hľadať rôzne domovy, ale len tu v Holíči našli taký, kde im vyhovuje najmä prispôsobenie priestorov na bezbariérovom princípe.

 

 

Bez práce je nuda

Domov má tri jedálne, ale len jednu pani Evu Mikitkovú, o ktorej by nik nepovedal, že keď nastúpila do domova sa práve ona stane jeho neoddeliteľnou súčasťou. Každé ráno, na obed a večer dobrovoľne pomáha ošetrovateľkám, hoci sama je po mozgovej príhode a ukladá príbory, zalieva kávu, nosí čaj, lebo ako hovorí: "Každý človek potrebuje pomoc a ja to rada robím, lebo mi čas rýchlejšie ujde, ale nezdržujte ma, ešte mám robotu," smeje sa spolu s pani riaditeľkou, ktorá o nej ešte hovorí: "Aj nám hlási, ak niečo chýba, že už servítky dochádzajú, tak ju to baví a napĺňa."

Kvetinková víla pani Svobodová zdôrazňuje: "Čo ma tu veľmi prekvapilo, bol výber personálu. Akí sú všetci mladí a pritom ochotní pomôcť." Pani riaditeľka Tomčíková vysvetľuje: "Využili sme program z Európskeho sociálneho fondu na zamestnávanie mladých do 29 rokov a podarilo sa nám nájsť takých ochotných pracovníkov, že nám ich každý závidí. Príležitosť dostali aj občania rómskej národnosti, z ktorých prácou sme veľmi spokojní."

Práca vďaka eurofondom

K mladým zamestnancom patrí aj opatrovateľka pani Bc. Miroslava Kubišová: "Hoci som mala prvý stupeň vysokej školy, prácu som si nevedela nájsť, až kým som nedostala túto príležitosť. So starkými sa často smejeme ako aj minule, keď jedna pani prišla z kostola a zistila, že nemá okuliare. Hneď sa chcela po ne do chrámu vrátiť, pritom si ich ešte pred odchodom do kostola zabudla na izbe. Tak som za ňou bežala, aby nechodila zbytočne a veľmi sme sa na tom spolu nasmiali."

 

 

Seniori väčšinou všetci dlho pracovali a ani dnes neobsedia. Pani Kamila Hauerová bude mať 90, ale papuče si najradšej pletie sama: "Som dvojnásobná vdova. Mám štyroch synov a vždy som tvrdo pracovala. Ani tu nemôžem byť bez práce, tak aspoň štrikujem."

 

Škôlka pre seniorov

 

Sociálna pracovníčka pani Mgr. Denisa Višváderová si vzdychne: "Máme tu takmer klub vdov. Vidno, že je pravdou, že ženy žijú dlhšie. Preto, aby kvalita ich života bola čo najlepšia, vymýšľame pre nich rôzne predmety činností, aby si precvičovali mozog. Na konci školského roka som počula, ako si šuškajú, že by aj vysvedčenie mohli dostať. Tak som ich prekvapila a každá z nich ho odo mňa dostala. Všetky mali samé jednotky, veľmi sa tešili."

 

 

 

"Sme taká seniorska škôlka," smeje sa 81 ročná pani Oľga Marková z Holíča, ale hneď zvážnie: "S manželom som žila 62 rokov, keď zomrel. Keby som zostala sama doma, bola by len depresia. Bolo to pre mňa vykúpením prísť medzi ľudí a nebyť doma medzi štyrmi stenami so svojimi bolesťami." Pani Andela Tokošová má 85 rokov a hovorí, že „keby sme mali doma výťah, ani tu neprídem, ale bez výťahu je na vozíku ťažko. Tu mám navyše s výťahom aj výhľad na zámok. Syn je už tiež na dôchodku, čiže potrebujem pomoc od iných a tu som ju našla. Sú tu všetci veľmi milí.“

 

 

Zachránili jej život

 

 Pani Helena Zháňalová tiež pôvodom z Holíča začala v domove opäť chodiť po účinnej rehabilitácii: "Keby som zostala doma, len by som deti obťažovala. Nemohli by sa mi tak venovať ako tu, veď majú zamestnanie, rodiny."

 

 

 

Doslova život zachránili aj najstaršej obyvateľke domova 94 ročnej pani Marte Pihorňovej. Jej dcéra pani Viera Proxová žije v Bratislave a druhá pani Svetluša Elhotová dokonca až v Prahe. Ich mamička však bola v Holíči, kde keď doma odpadla, nemal sa kto o ňu postarať, a kým by tie dve prišli, bolo by možno aj neskoro. Tu zrazu sa pani Pihorňovej po opustení nemocnice na vlastnú žiadosť stav rapídne zlepšil a dcéry si starostlivosť o mamu v domove nevedia vynachváliť.

 

Návraty z Ameriky

Vrchná sestra pani Bc. Jana Kuníková hovorí, že zdravotné stredisko majú blízko pri domove a sanitky objednávajú klientom aj na bežné vyšetrenia v nemocnici: "Voľakedy boli tri generácie v jednom dome, dnes, keď ľudia splácajú hypotéky, nemôžu si dovoliť zostať doma a ani platiť pre seniorov opatrovníka. Sú dôchodci, ktorí sa k nám tešia a tí sa ľahko adaptujú. Potom sú tí druhí, ktorým je ľúto za vlastným domovom a trvá im to oveľa dlhšie."

Z najväčšej diaľky do Holíča do domova prišli pani a pán Oľga a John Pánikovci z USA. Dožiť na Slovensku sa im videl byť dobrý nápad. Pán John Pánik odišiel zo Slovenska, keď mal jedenásť rokov a v USA prežil 60 rokov. Dnes žije v domovine a spolu s manželkou sú obaja veľmi spokojní so starostlivosťou.

Za obed čokoláda

"Nik by im nedal šancu získať prax tak ľahko," hovorí o mladých kuchároch pani riaditeľka Tomčíková. A oni to aj sami potvrdzujú: "Mali sme len prax zo školy," vraví 21 ročný pán Peter Prušanský: "Šancu na stále zamestnanie mám vďaka eurofondom."

 

Rovnakú skúsenosť má jeho spolužiak tiež vyučený kuchár pán Patrik Daniel pôvodom z blízkej Skalice: "Tiež som bol nezamestnaný a najhoršie bolo, že sme mali len školskú prax." Starkým však to, čo navaria, veľmi chutí. Neraz sa im stane, že im s poďakovaním za dobrý obed prinesú aj čokoládu. Z európskych fondov je aj vybavenie práčovne, kde pracuje pani Margita Poláková: „Som veľmi spokojná, že mám prácu v Holíči, odkiaľ pochádzam a nemusím dochádzať niekam inam.“

 

Rodisko vidí z okna

 

 

Zo Skalice do Holíča dochádza zasa účtovníčka pani Ing. Petra Sedláčková: "Pre mladých do 29 rokov je veľký problém zohnať prácu. Preto som veľmi vďačná, že sa mi to cez úrad práce podarilo a zo Skalice je to kúsok, iba sedem kilometrov."

 

 

Najstaršie nasťahovaným párom sú v domove manželia pani a pán Helena a Rudolf Blinkovci. Pani Helena Blinková sa na zámku v Holíči kedysi narodila: "Môj starý otec, u ktorého moji rodičia bývali po svadbe, pracoval na zámku ako hospodár," vysvetľuje pani Blinková. Dnes sa na zámok pozerá z okna svojej izby. Jej manžel pán Rudolf Blinka dodáva: "Ja som z Moravy, ale už som Holíčan, lebo je to senzačné, ako sa tu o nás starajú a parádne máme aj všetky priestory s vybavením."

 

 

Ihriská od premiéra

Myslia však aj na mladý personál. Preto v domove majú svoje šatne so sprchami a prezliekárne.

Primátora pána Zdenka Čambalu teší, že z Regionálneho operačného programu boli úspešní nielen pri staršej, ale aj najmladšej generácii: "Podarilo sa nám uspieť s dvomi projektami rekonštrukcie našich dvoch základných škôl."

"Vďaka tomu, že v Holíči bolo výjazdové zasadnutie vlády, pán premiér Robert Fico prispel zo svojej rezervy na výstavbu našich nových ihrísk a aj štadióna," vyratúva pán Čambal.

 

Strechy šetria peniaze

 

V jednej a aj druhej základnej škole študuje po približne päťsto žiakov. Holíč sa nachádza v Atle rómskych komunít a nevymiera aj vďaka premyslenej politike, keď byty prideľujú aj cezpoľným z okolitých dedín. Pred dokončením majú nových 44 bytových jednotiek a rekonštruovaná bola aj miestna materská škola.

 

 

"V dezolátnom stave boli najmä naše strechy," spomína si na čas pred rekonštrukciou riaditeľka materskej školy pani Dáša Sládková: "Rekonštrukcia nám veľa ušetrila na energiách, vďaka čomu sme mohli obnoviť vnútorné zariadenia."

 

 

Jediný veterný mlyn

V Holíči žije štvorpercentná rómska menšina, s ktorou podľa pána primátora nemajú väčšie problémy. Aj v materskej škole si ho našli hneď dvaja malí chlapci Darius a Dušan, ktorí pána primátora začali nahovárať, aby sa s nimi na chvíľu v škôlke pohral s autíčkami.

 

Holíč priam dýcha históriou. V mestečku majú okrem zámku aj ďalšiu raritu v podobe veterného mlynu holandského typu. Je jediným svojho druhu na Slovensku. Pri ňom sa v lone prírody konajú rôzne podujatia ako vatra Ústavy SR a iné.

 

 

Dôležitá obnova

Na prvenstvo v rámci sveta v prípade holíčského metra pod zemou vodného zámku v Holíči však ťažko iná atrakcia zvíťazí. Na zámku sa každú chvíľu koná nejaká akcia. Od pivných slávností cez ohňostroj na Silvestra, či na Tereziánskych slávnostiach, až po vystúpenia rôznych kapiel, či Deň strašidiel.

         Labyrint chodieb pod zemou skrýva ešte veľa tajomstiev. Podľa viacerých legiend mali chodby viesť až do blízkych Kopčian k najstaršiemu dochovanému kostolu na území Slovenska z 8. storočia z čias Veľkej Moravy ku kostolu sv. Margity Antiochijskej. Zatiaľ sa tieto dohady nepodarilo potvrdiť. Obnova zámku v Holíči má však jednoznačne nadregionálny význam.

Prioritná os 3 – Posilnenie kultúrneho potenciálu regiónov a infraštruktúra cestovného ruchu

         Cieľom osi 3 je zvýšenie kvality služieb poskytovaných pamäťovými a fondovými inštitúciami na miestnej a regionálnej úrovni prostredníctvom ich rekonštrukcie, rozširovania a modernizácie, vrátane obstarania ich vybavenia a revitalizácia významných pamiatkových objektov v súvislosti so zachovaním kultúrneho dedičstva a jeho využitia v kultúrno-poznávacom cestovnom ruchu.

 

 

EÚ zdroje (EFRR, ESF)

2 115 855,09 eur

 

 

 

Začiatok a ukončenie realizácie projektu

10/2009 – 09/2012

 

Os 2 – Infraštruktúra sociálnych služieb, sociálnoprávne ochrany detí a sociálnej kurately

 

Cieľom osi 2 je zvýšenie kvality poskytovaných služieb v sociálnej oblasti prostredníctvom rekonštrukcie, rozširovania, modernizácie a budovania zariadení sociálnych služieb a zariadení na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, vrátane obstarania ich vybavenia.

EÚ zdroje (EFRR, ESF)

2 143 144,53 eur

 

 

Začiatok a ukončenie realizácie projektu

05/2010 – 02/2013

 

OS 1 – Infraštruktúra vzdelávania:

 

Cieľom osi 1 je zvýšenie kvality poskytovaných služieb v oblasti vzdelávania prostredníctvom rekonštrukcie, rozširovania a modernizácie predškolských zariadení, základných škôl a stredných škôl, vrátane obstarania ich vybavenia.

 

Základná škola Školská 2, Holíč

 

Príspevok z EÚ zdrojov

690 771,31 eur

 

 

Začiatok a ukončenie realizácie projektu

01/2009 – 06/2011

 

Základná škola Bernolákova 5, Holíč

 

Príspevok z EÚ zdrojov

861 215,84 eur

 

 

Začiatok a ukončenie realizácie projektu

08/2008 – 03/2012

 

Materská škola v Holíči

 

 

Príspevok z EÚ zdrojov

438 598,75 eur

 

 

Začiatok a ukončenie realizácie projektu

07/2009 – 12/2011

 

 

 

Stanislav Háber

snímky Peter Vlček a autor

 

 

 

Svätí na každý deň: 5. august - Posvätenie mariánskej baziliky

5. august
Posvätenie mariánskej baziliky

Santa Maria Maggiore - teda Väčší chrám Panny Márie v Ríme má dnes sviatok. Je to radostná udalosť osobitne pre všetkých Slovákov. V tejto bazilike dal totiž Svätý otec Hadrián II. na jar v roku 868 slúžiť v slovenčine omšu. Stalo sa tak vďaka svätým Cyrilovi a Metodovi, ktorý prišli do Ríma a získali od pápeža povolenie používať starú slovenčinu pri bohoslužbách popri latinčine, gréčtine a hebrejčine ako štvrtý liturgický jazyk v dejinách.

Chrám je postavený na pamiatku zjavenia Panny Márie dvom manželom. V Ríme v 4. storočí v noci zo 4. na 5. augusta v roku 352 sa obom zjavila osobitne. Patricij Ján a jeho manželka boli veľmi bohatí, ale nemali deti. Dlhé roky sa modlili a prosili Matku Božiu o pomoc. Prosili ju o to, aby im dala vedieť, ako majú naložiť s majetkom, keď nemajú deti. A Panna Mária sa im obom zjavila osobitne. Povedala im však to isté:

"Vystavajte mi chrám v Ríme na tom kopci, ktorý bude zajtra pokrytý snehom."

Na druhý deň 5. augusta sa Rimania nestačili čudovať. V tomto meste boli letné augustové horúčavy. Ráno bol Eskvilínsky vŕšok pod snehom. Stalo sa tak v roku, kedy bol za pápeža vysvätený svätý Libérius. Obaja manželia šli za Svätým Otcom a povedali mu o zjavení. To isté zjavenie mal aj svätý Libérius. Bolo teda rozhodnuté.

Pápež šiel s kňazmi na Eskvilín vzdať Bohu vďaku. Pôvodne tu stál palác Lívie. Tá bola kedysi matkou cisára Tibéria. V jej dome bolo umučených množstvo kresťanov. Teraz sneh predznačil miesto vystavania chrámu. Nazývajú ho aj chrám Panny Márie snežnej. Má aj ďalšie meno Mária ad praesepe, čo znamená Mária pri jasličkách. Do chrámu totiž priniesli z Betlehema jasličky z maštale, ktoré boli vystavené v kaplnke v podzemí na striebornom oltári. Teraz sú za kovovou platňou v striebornej skrini.

Do roka svätý Libérius posvätil hotový chrám. Terajší hlavný oltár tvorí sarkofág. V ňom sú uložené ostatky evanjelistu svätého Matúša. Rovnako sú v ňom aj ostatky iných svätých.

Chrám má najvyššiu zvonicu v Ríme, ktorá je v románskom štýle a má sedemdesiatpäť metrov. Aj ďalší pápeži vzdávali chrámu zvláštnu úctu. V 5. storočí pôsobil v cirkvi blud kňaza Nestoriusa, ktorý popieral, že Panna Mária bola Bohorodička. Pápež Sixtus III. na pamiatku víťazstva nad nestoriovým bludom na sneme v Efeze v roku 431 dal chrám obnoviť. A v kaplnke pápeža Pavla V. zo 17. storočia je zasa zázračný obraz Panny Márie s Dieťatkom nazvaný Salus populi Romani - teda Spása rímskeho ľudu, ktorý pochádza zo 6. storočia.

V roku 590 zúril v Ríme mor. Pápež Gregor dal nosiť obraz po uliciach mesta, pričom mizla nákaza a ľudia sa uzdravovali. Pritom Svätý otec Gregor a ľudia počuli z neba spev anjelov:

Raduj sa, nebies Kráľovná, aleluja!

Gregor padol na kolená a modlil sa týmito slovami:

"Pros, aby nás k sebe prijal, aleluja!"

Odvtedy sa táto pieseň spievala cez veľkonočné časy. Mor prestal v celom Taliansku. Pred obrazom sa modlili celé stáročia Rimania s prosbami, ktoré boli vyslyšané. Preto je Panna Mária na obraze uctievaná ako ochrankyňa rímskeho ľudu.

Tu pred obrazom oslepol vrah poslaný zabiť pápeža svätého Martina I. v 7. storočí. Pápež, ktorému je zasvätená kaplnka s obrazom Pavol V. dal zasa v 17. storočí pred Väčšiu baziliku Panny Márie preniesť korintský stĺp z Konštantínovej baziliky z rímskeho fóra. Naň umiestnil bronzovú sochu Panny Márie a pri päte stĺpa dal vyryť slová:

"Zasvätil ho Panne, prameňu pokoja."

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 4. august - Ján Mária Vianney

4. august

Ján Mária Vianney

Tri písmena poznal svojho času celý svet. Aj dnes sú pre mnohých známe a znejú: Ars. V tejto dedinke, ktorá mala v roku 1818 iba dvestotridsať obyvateľov, sa stal farárom Ján Mária Vianney. Mal tridsaťdva rokov a nik netušil, že tu bude farárom štyridsaťdva rokov. Ale akým farárom!
Takým, že ešte aj francúzska vláda pochopila, koho má v malej horskej dedinke Ars a udelila mu najvyššie štátne vyznamenanie rád Čestnej légie. Pritom Jána Máriu Vianneyho dali do zapadnutej dedinky aj preto, lebo sa stal kňazom len s odretými ušami. Dôvodom boli jeho veľmi zlé štúdijné výsledky.
Ján Mária Vianney sa vôbec nedokázal naučiť latinsky tak, aby zvládol skúšky v seminári. Nakoniec mu to odpustili pre jeho zbožnosť a svätosť, s akou sa prejavoval už dlhé roky. Biskup, ktorý ho posielal do Ars, prorocky povedal:
"Je to malá obec a nie je v nej veľkej lásky k Bohu. Vy ju tam zasejete!"
Ján Mária Vianney sa narodil v roku 1786 tesne pred revolučnými zmenami vo Francúzsku. Vyrastal v tieni gilotíny, ktorá čakala na kňazov, ak odmietli podpísať prísahu republike. Od detstva boli preňho samozrejmé tajné slúženie omší, tajné modlenie sa, schovávanie kňazov pred štátnou mocou. Žil v dedinke osem kilometrov vzdialenej od Lyonu, kde pásol otcove ovečky a na pníku v lese si postavil malú sošku Panny Márie. K nej sa modlieval a vodieval ostatných pastierikov, ktorých poučoval o Bohu ako malý pán farár.
Tajne pristúpil k prvému svätému prijímaniu, keď mal trinásť rokov. Ako dvadsaťročný prijal sviatosť birmovania. V novootvorenom kostole sa modlil ráno aj večer. Ak nemohol pre robotu ísť do kostola, modlieval sa ruženec aj cez deň pri práci. Túžil po kňazskom vzdelaní, ale jeho rodičia nemali na synove vzdelanie peniaze. Nakoniec začal študovať v seminári, ale nedokázal zvládnuť latinčinu. Ba musel ešte aj narukovať do armády, v ktorej ťažko ochorel a ako vojak z poľnej nemocnice učil deti katechizmus. Túto jeho činnosť velitelia označili za dezerciu. Našťastie prišla amnestia a Ján Mária Vianney sa vrátil domov.
Začal už ako dvadsaťšesť ročný zasa študovať, ale ešte s horšími výskedkami. O rok na to vstúpil do seminára svätého Ireneja v Lyone. Nakoniec ho vysvätili pre zlé štúdijné výsledky len za subdiakona. V službe sa tak osvedčil, že ho biskup nakoniec vysvätil za kňaza a po troch rokoch poslal do zapadnutej dedinky Ars. Kostol tu bol opustený a Jánovi Mária Vianneymu trvalo osem rokov, kým si získal zatvrdnuté srdcia horalov.
Potom prišla taká odmena, akú nik od dedinky Ars nečakal. Všetci jej obyvatelia sa obrátili. Konali sa denne poklony k Božskému telu premenenému v Oltárnej sviatosti. A Vianney napísal biskupovi:
"Ars už nie je Arsom, je to malá farnosť, ktorá celým srdcom slúži Bohu."
Vianney nemal žiaden majetok. Všetko, čo mal, daroval na zriadenie Domu Prozreteľnosti. V ňom vychovávali siroty a dievčatá z farnosti. Zároveň Vianney začal chodiť kázať aj po okolitých dedinkách a horských osadách. V roku 1832 prišla na Francúzsko pohroma v podobe epidémie cholery. Veriaci hľadali útechu. A tú našli v Ars. Začali sa organizovať púte z celého Francúzska do tejto horskej dedinky pri Lyone, aby ľudia počuli kňazove slová a najmä sa mohli uňho vyspovedať. Ján Mária Vianney odvtedy Ars neopúšťal. Spovedal denne aj nadľudských dvadsať hodín. Púte sa organizovali odvtedy každý deň až do jeho smrti v roku 1859, keď mal svätý Ján Mária Vianney sedemdesiattri rokov.
On sám sa nepovažoval za svätého. Naopak, stále bol pokorný a veľmi sa podceňoval. Prosil ľudí, aby ho neoslavovali. Dnes je jeho neporušené telo v Ars vystavené v pozlátenej truhle v tamojšej bazilike. A púte do Ars pokračujú, aby ľudia svätca mohli požiadať o príhovor za nich u Boha.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

3. august

Peter Julián Eymard

Svätý Peter Julián Eymard mal heslo:
"Ježiš je tam, teda všetci k nemu."
Eymardovým cieľom bolo priviesť čo najviac ľudí k Oltárnej sviatosti. Už od detstva sa jej klaňal dlhé hodiny v kostole pri adorácii. Staršej sestre, keď šla na prvé sväté prijímanie, pošepol, nech sa modlí, aby sa stal kňazom. Lenže sa narodil v roku 1811 vo Francúzsku v rodine chudobného remeselníka. Jeho otec teda o kňazskej službe pre syna nechcel ani počuť. Potreboval doma pomocníka. Preto dal Petra vyučiť. Peter si nemohol priamočiaro zvoliť cestu životom ako mnohí mladí ľudia. Musel urobiť, ako chcel otec. Nevzdával sa.
Našiel čítanku z latinčiny a začal sa z nej sám učiť túto kňazskú reč. V sedemnástich rokoch mu zomrela matka a o rok na to nakoniec otec privolil, aby sa syn prihlásil medzi Oblátov Nepoškrvneného počatia. Tu v noviciáte získal presvedčenie, že ak chce dobre slúžiť Bohu, musí vstúpiť do kňazského seminára. Aj sa doňho prihlásil do Grenoblu, ale miestny pán farár mu odmietol dať odporúčajúci list.
Peter Julián Eymard sa nedal druhýkrát odradiť. Vybral sa do Grenoblu sám. Tu získal odporúčanie priamo od zakladateľa Oblátov Panny Márie Eugena de Mazenod. Príbeh svätého Petra Juliána Eymarda nám hovorí o tom, že prekážky nás niekedy vedú ku krajším víťazstvám, ak sa nevzdáme. Veď napriek odporu otca, ba aj miestneho farára, sa stal nakoniec kňazom vo veku len 23 rokov. Takže nič nestratil, ale naopak, veľa získal. Stal sa farárom v Monteynarde, kde ho farníci tak milovali, že všetci do jedného chodili na Veľkú noc na príjmanie.
Eymard sa snažil, aby ľudia chodili na poklonu k Božiemu telu každý deň. Táto predstava mu nedávala spávať. Preto opustil farnosť a šiel do kláštora Maristov v Lyone. Tu noviciát nedokončil. Jeho bývalí farníci chodili žiadať, aby sa vrátil na faru ako kňaz, ale Petrovi nadriadení ho vymenovali predčasne ani nie po roku za špirituála kolégia v Belley. V kolégiu zistil, že seminaristi majú slabú disciplínu a celé kolégium bolo v zúfalom stave. Aby toho nemal málo, prevzal aj vedenie tretieho rádu Panny Márie a všetky úlohy zvládol s takou energiou, že už ako tridsaťpäťročný sa stal generálnym vizitátorom celého rádu.
Tu ho zastihol revolučný rok 1848, keď ho chceli občania v Lyone lynčovať len preto, že bol kňazom. Lenže z revolučného davu niekto zistil, že je to Peter Julián Eymard. Lynčovanie rýchlo skončilo. Naopak, zmenilo sa na oslavy, čo aj dnes v nás vzbudzuje úžas. Predtým rozzúrený dav zrazu viedol kňaza až k dverám kláštora a kričal:
"Nech žije páter Eymard!"
Taká bola láska, ktorú ako kňaz rozdal ľuďom a tá sa mu vrátila v ťažkých revolučných časoch. Eymard ani u Maristov nebol spokojný. Stále sa mu videlo, že Oltárna sviatosť - teda premenený Ježiš, musí byť inak uctievaná. V roku 1856 sa úplne rozhodol a dosiahol zrušenie sľubov u Maristov. Založil vlastnú rehoľnú kongregáciu Najsvätejšej Otlárnej sviatosti.
Maristi boli urazení. Kládli mu mnohé prekážky. Až po dvoch rokoch získal prvé dva domy pre dve rehole. Založil aj ženskú odnož na čele s Margitou Guilletovou. Prišla nečakaná pochvala. Priamo od pápeža, ktorý kongregáciu s mužskou a ženskou odnožou schválil v roku 1863. Vtedy sa Peter pokúsil o nemožné. Chcel odkúpiť od Turkov v Jeruzaleme dom, v ktorom bolo večeradlo Pána, kde sa konala Posledná večera a Ježiš ustanovil Oltárnu sviatosť. Jeho túžbu aspoň zčasti naplnil Ján Pavol II., ktorý ako prvý v dejinách v roku 2000 slúžil vo Večeradle svätú omšu, keď túto budovu dnes vlastní Izrael.
Svätý Peter Julián Eymard sa dočkal rozvoja svojho rádu a zomrel v auguste v roku 1868 vo veku päťdesiatsedem rokov.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 2. august - Eusébius Vercellský

2. august
Eusébius Vercellský

Dnešný svätec je uctievaný ako mučeník, aj keď zomrel prirodzenou smrťou. Svätý Eusébius Vercellský totiž veľa trpel pre vieru. Bol vo vyhnanstve a viackrát vo väzení. Žil v 3. a 4. storočí.

Pre vieru boli nedávno väznení a trápení ľudia aj u nás na Slovensku. Čiže príbeh svätého Eusébiusa Vercellského nestratil nič na aktuálnosti, aj keď sa odohral pred vyše tisíc šesťsto rokmi. Hovorí sa, že kto sa narodí so žobráckou palicou, s takou aj zomrie. Eusébius Vercellský sa síce so žobráckou palicou v roku 283 nenarodil, ale zažil kruté prenasledovanie rodičov už v útlom veku len preto, že boli kresťania. A tohto prenasledovania za vieru sa Eusébius nikdy za života nezbavil.

Narodil sa na ostrove Sardínia. Otec mu v mladosti pri prenasledovaní kresťanov zomrel. Matka odišla s dvomi deťmi do Ríma. Tu Eusébia pokrstil priamo pápež. Nečudo, že chlapec s takým pohnutým osudom videl svoj život v službe iným. Najprv pôsobil v chráme ako lektor, potom ho pápež poslal už ako kňaza do mesta Vercelli. Tu sa po smrti biskupa stal vo veku štyridsiatichsiedmich rokoch biskupom Eusébius, lebo bol z kňazov najobľúbenejší pre skromnosť a nábožnosť. Kto trpel v detstve, ten vie, čo je pokora. Pritom nový biskup Eusébius mal vzácny dar šíriť pokoj. Ten dôležitý pocit, aký potrebuje človek k životu. On sám bol o pokoj kruto oberaný od detstva. Kresťanstvo už bolo slobodným náboženstvom, ale ani potom nemal vercellský biskup pokoj.

Čo nezmohli pohania v boji proti kresťanstvu, to začali podkopávať poblúdení kresťania, takzvaní ariáni priamo v cirkvi. Ariánov podporoval nový cisár Konštancius, lebo si myslel, že cez nich získa vplyv na menovanie cirkevných predstaviteľov a tak upevní panovnícku svetskú moc nad poddanými. Vtedy vrcholil spor o alexandrijského biskupa svätého Atanáza. Ariáni chceli cez cisára dosiahnuť, aby ho z cirkvi vyobcoval sám pápež. Na Atanáza sa vznieslo množstvo lží. Dokonca ho krivo obvinili aj z vraždy. Preto cisár inicioval, aby bol zvolaný cirkevný snem do Milána. Tu Konštancius z cisárskej moci biskupom nariadil, aby odsúdili Atanáza. Traja biskupi Eusébius, Lucifer a Dionýz to odmietli. Za to ich priamo zo snemu odviedli do vyhnanstva.

Eusébius skončil v Palestíne. Tu mal chvíľu šťastie, lebo býval u zbožného kresťana - veľmoža Jozefa, ktorý zomrel a Eusébiovo vyhnanstvo sa zmenilo na peklo. Vyťahovali ho v noci z domu, vláčili ho po uliciach mesta ako zločinca, zatvárali ho do väzníc. Zatiaľ veriaci na Eusébia nezabúdali. Pápež mu poslal list, v ktorom mu gratuloval, že môže pre Krista trpieť. Z mesta Vercelli mu posielali peniaze, aby vyhnanstvo prežil. Zároveň veriaci chodili v smútočných čiernych šatách na znak odporu proti novým poriadkom, ktoré zaviedol cisár.

Šesť rokov bol Eusébius v palestínskom vyhnanstve vydaný na pospas častým väzneniam a prenasledovaniam. Pravidelne mu vykrádali byt, aby nemal z čoho žiť. Potom cisár Konštancius zomrel. Na jeho miesto nastúpil cisár Julián Odpadlík, ktorého volali tak preto, lebo si ľahol do vykopanej jamy a nechal sa postriekať krvou z býka, aby zmyl zo seba svätý krst. Julián chcel zaviesť naspäť pohanstvo a samého seba vyhlásil za pontifexa maxima - teda najvyššieho kňaza pre pohanov. Zrušil však vyhnanstvo biskupom. Eusébius sa vrátil do biskupstva vo Vercelli, kde ďalej bojoval proti ariánom, až vo veku osemdesiatosem rokov zomrel v auguste v roku 371.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)