Svätí na každý deň: 8. október - Ľudovít Bertrán

8. októberĽudovít Bertrán

Za veselosť možno považovať v živote svätého Ľudovíta Bertrána hádam to, s akou ľahkosťou podstupoval aj tie najťažšie úlohy života. Bol misionárom v Amerike, kde podľa svedectiev obrátil na pravú vieru tisíce Indiánov. A tí ho milovali ako vlastného otca. Ľudovít pri šírení viery bránil ich práva v 16. storočí.
Povaha Ľudovíta Bertrána nás udivuje svojou ľudskosťou. Bieli utláčatelia nepovažovali Indiánov za ľudí. Ľudovít dosiahol najprv u Indiánov ich dobrovoľné, ba naozaj radostné obrátenie k viere, a potom bielych utláčateľov varoval predtým, aby niektorému z Indiánov ublížili. Je známych množstvo zázrakov, ktoré mu bolo dovolené vďaka jeho veľkej viere vykonať, keď chudobnej vdove vzkriesil syna z mŕtvych, alebo pokrstil dieťa, s ktorým za ním prišiel Indián na rukách, lebo sa mu zjavil duch a povedal mu, že po vyliatí vody z rúk Bertrána na hlavu dieťaťa, sa tento malý človiečik dostane určite do raja.
Misia Ľudovíta Bertrána bola v Amerike požehnaná priamo z nebies. Preto sa Indiáni bránili, keď sa rozhodol ísť brániť ich práva do Európy. Schovali mu loďku, ktorou mal odplávať k lodi a odtiaľ do Európy. Mysleli si naivne, že takto udržia medzi sebou svojho ochráncu. Aj keď nie je známe, že by sa Ľudovíta snažili zbaviť Indiáni, naopak, tí ho s takou láskou prijímali, akou ich on sám miloval, predsa sa našlo dosť takých, ktorí chceli Bertrána zabiť. Útoky naňho sa množili už doma v rodnom Španielsku, lebo jeho omše pálili duše hriešnikov. Raz sa jeden z nich rozhodol kňaza zastreliť. Skončil kľačiaci pri jeho nohách. Potom si iný zlý šľachtic najal až troch vrahov, ale ani jeden z nich ho nezabil. Bertrán totiž na kázni vykričal všetkým ľuďom do tváre, že na to, aby zabili Krista, podplatili len jedného Judáša, kým "moji nepriatelia podplatili troch, aby ma dnes zabili."
V živote Ľudovíta Bertrána nemôžeme zabudnúť na historku z jeho mladosti. Ušiel z domu, lebo sa rozhodol byť rehoľníkom. Otec ho našiel za rodným mestom Valenciou. Tam sa ho pýtal, kam ide? A on už vtedy odpovedal:
"Kam ma vedie Pánov duch."
A ten ho viedol z Európy do Ameriky k Indiánom, ktorých sa stal prvým ochrancom a zástancom pred bielymi dobyvateľmi, hoci on sám bol tiež biely. Postavil sa na stranu utláčaných, akoby bol sám Indiánom. Stal sa - dnes by sme povedali - ich ombudsmanom, ochrancom ich ľudských a občianskych práv. Len na jednom ostrove pokrstil vyše pätnásťtisíc Indiánov. Po jeho smrti sa zdokumentovalo okolo tridsať zázrakov zmŕtvychvstania mŕtvych, ktoré vykonal, ako aj veľké množstvo iných zázrakov vždy v prospech ľudí a viery. Keď Boh pomohol Krištofovi Kolumbovi objaviť Ameriku v roku 1492, nuž našiel pre tento Nový svet aj kazateľa a proroka, ktorý sa narodil na Nový rok 1. januára 1526 v španielskej Valencii. A dal Bertránovi nezvyčajný dar viery, ktorou odohnal zo svojich ciest aj divé zvery.
Je známa príhoda, keď sa mu v divokom lese postavil do cesty tiger. Šiel tade s istým frátrom Fernandezom, ktorý od strachu na Bertrána kričal, prečo ho vedie do pažeráka šelmy? Ľudovít mu pokojne odpovedal, že aj tigre poslúchajú Boha a znakom kríža šelmu z cesty odohnal. Po prvej kázni po vysvätení za kňaza v španielskom meste Palomar mu veriaci rotrhali jeho odev, aby si mohli vziať na pamiatku naňho relikviu, keďže už vtedy pochopili, že je svätec. A to mal len dvadsaťdva rokov. Zomrel ako 55 ročný a už 60 rokov po jeho pamätnej prvej omši, ktorú slúžil ako kňaz, bol vyhlásený za blahoslaveného a neskôr za svätého. Takou milosťou viery bol obdarený svätý Ľudovít Bertrán.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: Ružencová Panna Mária

7. október
Ružencová Panna Mária

"Náš starý sa veľa modlí, asi dôjde k bitke," takto žartovne si hovorili vojaci bojujúci pod velením princa Eugena Savojského.

Tento vojenský veliteľ za čias cisára Karola VI. sa vyznamenal v boji pri Temešvári v Uhorsku 1. októbra 1716, keď si celá kresťanská Európa už vtedy uctievala 7. október ako sviatok Ružencovej Panny Márie. V tento deň totiž dvesto rokov predtým v roku 1571 kresťania porazili mohutné turecké loďstvo až 282 plavidiel v Stredozemnom mori. Pred bojom vyzval pápež Pius V., aby sa členovia Bratstva svätého ruženca v Ríme modlili za víťazstvo. A ruženec sa o dvesto rokov modlil aj princ Eugen Savojský, ktorý zastavil vpády mohamedánov do Európy. To sú len niektoré dôkazy obrovskej sily ruženca.

Slovenský kňaz Kamil Mečiar napísal vo svojej čarovnej knihe o svätcoch Životy víťazov o modlitbách Otčenáš a Zdravas´Mária toto:

"Tieto dve modlitby sú také krátke a také ľahké, že sa ich môže naučiť každý človek, už aj trojročné dieťa. Zároveň sú také hlboké a vznešené, že ani najväčší učenci ich nemôžu prekonať."

A práve tieto dve modlitby sú základom najsilnejšej zbrane každého veriaceho, ktorým je po láske k Bohu a k blížnemu modlitba ruženca. Modlitba ruženca je známa od čias svätého Dominika, ktorý zomrel v roku 1221. Bola to Panna Mária, ktorá inšpirovala Dominika k zostaveniu tohto modlitebného venca skladajúceho sa najmä zo spomínaných dvoch modlitieb, aj keď sa ruženec začína úplne prvou modlitbou Vyznaním viery.

Vyše sedemsto rokov sa ruženec modlil vďaka pravidelnému striedaniu pätnástich tajomstiev. Päť tajomstiev sa vzťahuje k životu Pána Ježiša a Panne Márii a nazývajú sa radostný ruženec. Päť tajomstiev o bolestiach Pána Ježiša a utrpeniu Panny Márie nad umučením syna tvorí bolestný ruženec. Tretia pätica tajomstiev hovorí o oslávení Pána Ježiša a Panny Márie a nazývajú sa slávnostný ruženec. Po vyše sedemsto rokoch pridal Svätý otec Ján Pavol II. do ružencovho týždňa v roku 2001 ďalšiu päticu tajomstiev, ktoré tvoria ruženec svetla. Takže už pri modlení ruženca nespomíname pätnásť, ale vďaka Jánovi Pavlovi II. dvadsať tajomstiev.

Poľská rodáčka Karola Wojtylu a to svätá Faustína Kowalská sprostredkovala veriacim samostatný ruženec milosrdenstva. Faustíne Kowalskej sa zjavil Ježiš vo februári 1931 a povedal jej:

"Hovor svetu o mojom nekonečnom milosrdenstve."

Faustína Kowalská nevedela maľovať, ale Kristus od nej chcel, aby našla maliara, ktorý ho namaľuje tak, ako ho videla ona, čo sa aj stalo. Tento obraz je dnes vystavený v Bazilike Božieho milosrdenstva v Krakowe, kde Ján Pavol II. 30. apríla v roku 2000 Faustínu Kowalskú svätorečil. A obraz je milosrdný. Pripisuje sa mu mnoho zázrakov, keď sám Ježiš povedal Faustíne, že na obraze má taký istý pohľad ako z kríža.

Ruženec milosrdenstva je prostriedkom, ktorým môže Ježiš rozdávať na žiadosť veriacich mnoho dobier. Sám spasiteľ Faustíne Kowalskej povedal:

"Mojou radosťou je dávať veľa, a to veľmi veľa."

Preto Ján Pavol II. ustanovil prvú nedeľu po Veľkej noci ako sviatok Božieho milosrdenstva. O to žiadal Ježiš v roku 1931 Faustínu Kowalskú a dnes je Krakow v Poľsku vďaka tejto svätici považovaný za hlavné mesto Božieho milosrdenstva na svete. Ruženec milosrdenstva dal veriacim Pán Ježiš cez svätú Faustínu Kowalskú, ale zároveň nám ostal aj náš klasický spôsob modlenia ruženca, ako ho poznáme v pätnástich tajomstvách od svätého Dominika a v piatich tajomstvách od Jána Pavla II.

Hovorí sa, že ruženec je silnejší ako atómová bomba. Je prejavom sily lásky človeka k stvoriteľovi. A Ježiš Faustíne sľúbil, že každému, kto sa bude tento ruženec modliť, udelí veľké milosrdenstvo v živote a zvlásť v hodine smrti:

"Odkáž trpiacemu ľudstvu, že sa musia utiekať k môjmu milosrdnému srdcu a ja ich naplním pokojom."

Kristus Faustíne sľúbil, že ktokoľvek sa bude ruženec milosrdenstva modliť v hodine smrti:

"Zakúsi moje veľké milosrdenstvo, aj keby to bol najzaťatejší hriešnik".

Trinásť rokov sa Ježiš zjavoval Faustíne a hovoril jej:

"Čím väčší hriešnik, tým má väčšie právo na moje milosrdenstvo. Nech sa žiadna duša nebojí priblížiť sa ku mne, aj keby jej hriechy boli červené ako šarlát."

A tieto slová sú naozaj dôvodom na radosť pre človeka, že Ježiš dokáže odpustiť každému tak, ako sľúbil Faustíne, a ukázal jej svoje srdce prekypujúce toľkým množstvom milosrdenstva, ktorého bolo viac než sú všetky oceány sveta. Veriacemu stačí o milosrdenstvo už len požiadať.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 6. október - Bruno

6. okóberBruno

Kto by na Slovensku nepoznal povesť o mníchovi Cypriánovi, ktorý lietal v Červenom Kláštore pri Dunajci pomocou mechov naplnených plynmi z močarín? A tento kláštor je kartuziánsky. V podobnom kartuziánskom kláštore dosiahol svoju svätosť aj svätý Bruno, ktorý Kartuziánsky rád založil. Vďaka tomu vznikol kartuziánsky kláštor aj na Slovensku a to najprv v roku 1299 v Kláštorisku v blízkosti obce Letanovce na Spiši a potom v roku 1319 v spomínanom Červenom Kláštore, kde rehoľníci mohli povedať len jednu vetu - memento mori - teda - pamätaj na smrť! Inak zachovávali prísnu mlčanlivosť a poskytovali ľuďom lekárske služby, keďže sa vyznali v bylinkárstve.
Bruno, ktorý tento prísny rád založil v pustatinách Kartúz - preto sa volá kartuziánsky - netušil, že raz v podobnom o päťsto rokov neskôr na Slovensku bude žiť mních Cyprián, ktorý sa rozhodne zbožnosť, prísnosť, chudobu a mlčanlivosť obohatiť o lietanie, ktoré mu nakoniec aj tak predstavení zakázali a on s ním prestal. Iste však mal Bruno veľa príležitosti stretnúť sa s podobnými huncútmi, akým bol neskôr takmer o pol tisícročia slovenský mních Cyprián. Bruno sa totiž stal takmer na dvadsať rokov správcom biskupskej školy v Remeši.
Od narodenia okolo roku 1035 v Kolíne nad Rýnom nemal Bruno vzťah k žiadnym pestvám, lebo sa ako žiak na nich nezúčastňoval. Naopak, bol utiahnutý vo vlastnej zbožnosti už od detstva. Mal však k mládeži blízko, veď za čias jeho správcovstva sa biskupská škola v Remeši stala veľmi obľúbenou a nielen medzi francúzskou a nemeckou mládežou vyhľadávanou. Bruna nazývali svetlom cirkvi a učiteľom medzi učiteľmi. Učiteľstvo bez lásky je nemysliteľné asi tak, ako ani láska bez radosti.
Ani Bruno neušiel skúškam viery, keď za čias nehodného arcibiskupa Manassesa bol zo školy odvolaný za to, že tohto cirkevného hodnostára pre jeho hriechy Bruno verejne karhal. Tento trest využil pozitívne. Vybral sa do Grenobla, kde tamojšieho biskupa a neskoršieho svätca Huga požiadal o pustý pozemok v divokých skalnatých vrchov 24 kilometrov vzdialených od Grenobla nazývaných Kartúzy. Tu v pustatine založil slávny Kartuziánsky rád. Je považovaný za najprísnejší v cirkvi a Bruno ho založil zjavne preto, že po takmer dvadsaťročnej školskej službe pocítil márnosť sveta.
Nehodného arcibiskupa neskôr zosadili z funkcie, ale Bruno sa už do Remeša nevrátil. Šesť rokov viedol vlastný kláštor, ktorý sa v pustatine premenil na zbožné spoločenstvo, do ktorého prichádzali stále mladí adepti, aj keď Bruna povolal pápež do Ríma. Tam v ruchu sveta využil prvú príležitosť, aby ho Svätý otec prepustil a mohol opäť znášať svoju radostnú samotu. Pápež mu to umožnil, ale s podmienkou, že zostane v Taliansku, aby ho mal po ruke a mohol mu rýchlejšie radou pomôcť pri svetskej správe cirkvi.
Tak vznikol nový kláštor v pustom kraji v Kalábrii, kde neskôr založil aj miernejšiu rehoľnú družinu zasvätenú svätému Štefanovi. Zaujímavé je, že napriek smrti v roku 1101, na cintoríne pustovne svätého Štefana našli telo svätého Bruna v roku 1513 neporušené. O mníchoch z kartuziánskeho kláštora už Brunovi súčasníci ako napríklad kardinál Bona a iní hovorili, že sú to anjeli na zemi. Možno aj to bolo motiváciou slovenského kartuziánskeho mnícha Cypriána, aby začal aj v skutočnosti lietať, hoci len s pomocou mechov naplnených plynmi.
Pri Brunovi a jeho neskoršom nasledovníkovi na Slovensku vzniká otázka, či mních Cyprián žijúci v Červenom Kláštore nebol náhodou prvým pilotom v dejinách ľudstva? Dodajme, že ak áno, nuž potom nemalú zásluhu má na tom zakladateľ kartuziánskych kláštorov svätý Bruno, ktorý možno z neba dával na Cypriána pozor, aby sa pri lietaní nezranil.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 5. október - Gerard Majella

5. október
Gerard Majella

"Príležitosť stať sa svätým sa mi ponúka iba raz," povedal Gerard Majella v 18. storočí a ďalej vysvetľoval:

"Ak sa jej nechytím, stratím ju navždy. Ak budem zatratený, stratím Boha, a keď stratím Boha, čo mi ostane?"

Gerard Majella je príkladom toho, že kto má vieru, má všetko. Pracoval ako vyučený krajčír, aby uživil matku potom, ako mu zomrel otec. Často sa stalo, že to, čo za týždeň poctivo zarobil, dal chudobným. A on sám ďalší týždeň žil len o chlebe a vode. To sa však nie vždy páčilo jeho mame a tak ju utešoval slovami:

"Mamička, ak sa my postaráme o chudobných, Boh sa postará o nás."

S týmto darom viery sa už narodil, aby sa mu v živote jeho viera vrátila. Neskôr ako brat laik slúžiaci v kláštore získal v Caposele post vrátnika. Kľúč od brány kláštora znamenal pre Gerarda veľmi veľa. Sám o ňom povedal:

"Tento kľúč je pre mňa kľúčom do neba!"

A tieto slová dokázal životom naplniť. Vrátnik v kláštore sa totiž musel starať o chudobných. Nebolo žiadnou zvláštnosťou, ak sa pri dverách kláštora ráno objavilo aj dvesto hladných. A pre každého chcel niečo mať. Správca ho karhal, že mizne obilie v kláštornej sýpke. Gerard mal pevnú vieru a obilie rozdával aj po karhaní. A jeho predstavený šiel po jednom takom rozdávaní do sýpky. Chcel Gerarda pristihnúť pri neplnení jeho pokynov, že nemá byť k chudobným taký štedrý. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že sýpka je plná. Hladní odchádzali od dverí kláštora s bohatou nádielkou obilia a aj tak zo sýpky nechýbalo ani zrniečko.

To bol len jeden z radu zázrakov, aké urobil Gerard Majella. Už od detstva videl svätých, ba aj Pannu Máriu, či Ježiša vo sviatosti, ktorého raz počul, ako sa mu odtiaľ prihováral a nazýval ho nežne blázonkom. Gerard totiž ako dieťa nechcel nechať v noci sviatosť oltárnu opustenú samu v kostole a chodieval tam spávať, keďže mal kľúče od chrámu od svojho príbuzného, ktorý bol kostolníkom. Takto premenenému Bohu robil spoločnosť. Známa je aj odpoveď Gerarda Majellu na toto oslovenie, ktoré počul, že je blázonkom, keď s radosťou odpovedal:

"Pane, ty si väčší blázon ako ja, keď sa dáš väzniť v tejto schránke!"

Čím myslel oltárnu schránku na Božie telo.

Majellu čakala veľká skúška potom, ako vstúpil do kláštora ako brat pomocník. Jedna odskočená rehoľníčka, ktorá vystúpila z kláštora, sa chcela obrániť pred výčitkami, že nevydržala službu. A tak si vymýšľala nepravdivé historky. V jednej vykreslila aj Gerarda ako zvodcu inej mladej rehoľníčky. Novica vyšetrovali. On sa nebránil voči obvineniam. Nechcel nešťastnici, ktorá vystúpila z rádu, ublížiť. A tak mlčal. Majellu teda uznali za vinného a uložili mu prísny trest. Skončil na samotke v inom kláštore a zakázali mu sväté prijímanie. Lenže odskočená rehoľníčka onedlho vážne ochorela. Zľakla sa, že zomrie. Nuž sa priznala ku krivému obvineniu a Majellu zbavili viny. Všetci boli prekvapení, že znášal odsúdenie, hoci bol nevinný, tak hrdinsky.

Za svoju radosť z príležitosti stať sa svätým získal mnoho milostí konania zázrakov už za života. Pred obrazom Panny Márie ho videli neraz v kostole v extáze levitovať - vznášal sa vo vzduchu. Vtedy dokázal on slabý rehoľník holými rukami ohnúť železnú tyč.

Dokázalo sa, že mal dar bilokácie, aký získal po ňom o takmer dvesto rokov aj svätý páter Pio. Gerard Majella bilokoval - teda bol na rôznych miestach naraz v čase epidémie, keď obsluhoval viacero chorých súčasne. A zázračne ich uzdravoval. Sám dvadsaťdeväťročný zomrel, keď predtým si nad dvere izby dal nápis:

"Tu sa deje to, čo chce Boh."

S radosťou a veselosťou kráčal v ústrety smrti.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 4. október - František Assiský

4. októberFrantišek Assiský

Predpokladá sa, že svätého Františka doma volali vďaka otcovmu obchodnému úspechu. Jeho otec bol úspešný obchodník s Francúzmi. A tak syna volal doma Francúzik, čiže Francesco, po našom František, hoci pri narodení dostal meno Ján.
Vďaka otcovým peniazom viedol ako mládenec neviazaný život. Financoval bohaté hostiny pre priateľov a rád sa zabával. Vo vojne medzi dvomi mestami Assisi a Perugiou padol ako dvadsaťročný do zajatia. Po oslobodení ťažko ochorel a mal čas rozmýšľať nad tým, že celý jeho život bol len márnosťou. Už ako zdravý usporiadal znova bohatú hostinu, na ktorej sa rozhodol, že sa zasnúbi so zvláštnou nevestou - s chudobou, aby lepšie pochopil blížnych a vedel im aj pomôcť.
To sa nepáčilo jeho otcovi, ktorý od Františka žiadal, aby sa zriekol dedičstva. Dovtedy ľahtikársky mladík často rozdával všetko, čo mal pri sebe biednym, ktorých v živote stretol. František sa vzdal dedičstva. Položil pred otca topánky s plášťom a vyhlásil, že odteraz bude za otca považovať iba Otca na nebesiach a ten mu dá podiel na dedičstve v nebi. A tak sa naraz stal chudobným kráčajúcim k svätosti, ale veselosť mu zostala spolu s láskou k Bohu a ľuďom. Preto pre nich žobral dlhé roky na opravu kostolíka Porciunkula zasväteného Panne Márii.
Porciunkula znamená podielik, alebo dedičstvo. V tom kostole dostal vnuknutie vďaka Matúšovmu evanjeliu, v ktorom sa číta v 10 verši o tom, že na cestu si nemáme brať dvoje šiat, ani palicu, zlato, či striebro, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. Rozhodol sa zachraňovať duše mocou evanjelia, bez pozemského bohatstva. A na toto bláznovstvo - ako jeho činy nazýval svet - nahovoril ako bohatého mešťana, tak aj doktora práv.
Vznikla prvá družina, ktorá sa držala Františkom napísaných regulí. Tie boli založené na prísnom dodržiavaní evanjelia, na chudobe a hlásaní pokánia. Za príliš prísne ich považoval aj Svätý otec Inocent tretí, ktorý váhal potvrdiť Františkov rád. Vo sne však videl ako sa jeho vtedajšie sídlo pri lateránskom chráme nakláňa. Nespadlo, lebo ho podopieral žobrák. A v tom žobrákovi Svätý otec spoznal Františka z Assisi. A tak získalo bratstvo malých bratov do daru kostolík Porciunkula. Františkov príklad nasledovala Klára z Assisi vytvorením chudobných sestier - Klarisiek.
Radosť Františka z obdarovávania chudobných stála na počiatku vzniku troch mníšskych rádov v 13. storočí, ktoré existujú dodnes. Okrem bratov Františkánov a Klarisiek sú to aj Terciáni, ktorí vznikli z Františkovej obavy, že sa prestanú muži a ženy navzájom sobášiť. Bratia a Klarisky boli totiž tak populárne rády, až mal František strach, že sa jeho domovina vyľudní. Nuž pre ľudí žijúcich vo svete napísal zvláštne pravidlá a tak vznikli Františkáni Terciáni. František mal zmysel pre humor. Svoje telo nazýval osol. Keď sa v ňom prebudila zmyselnosť, telu sa prihováral. Šľahal sa bičom, alebo skočil do tŕnia so slovami:
"Brat osol, takto ťa skrotím."
Úplne vážne kázal aj zvieratám. A tie ho počúvali. Vtáci sa nerozleteli, kým im nepožehnal a raz pri omši pod holým nebom poprosil lastovičky, aby toľko neštebotali, lebo ľudia nemôžu počuť dobre jeho kázeň a lastovičky okamžite zmĺkli, až kým kázeň neskončil.
V roku 1223 položil na Vianoce do jasličiek sošku Ježiša ako dieťaťa a postavil k nim na Štedrý večer vola s oslom. A tam kázal tak dojímavo, že odvtedy sa po celom svete rozniesla tradícia na Vianoce stavať v bytoch veriacich betlehemy s jasličkami. Zomrel 45 ročný ležiac na zemi so slovami:
"Vytrvajte v biedach a trápeniach a budete blahoslavení." Stalo sa tak v októbri v roku 1226.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 3. október - Leodegard

3. október
Leodegard

Niekedy je ťažké nájsť niečo veselé v živote mučeníkov, k akým patril aj svätý Leodegard žijúci v 7. storočí v starom Francúzsku. Tu vyrastal na kráľovskom dvore a po predčasnej smrti otca sa stal kňazom a neskôr biskupom. A predsa sú u Leodegarda momenty, ktoré vzbudzujú úsmev na tvári.

Po smrti dobrého alsaského kráľa Klotara III. sa moci ujal jeho slabý nástupca ovládaný zlým správcom kráľovského domu Ebroinom. Veľmoži slabého kráľa zvrhli a Ebroina odsúdili na smrť. Biskup Leodegard všetkých v kráľovstve prosil, aby umožnili Ebroinovi žiť a vstúpiť do kláštora v Luxeuil. Tu bol neskôr Leodegard väznený tiež spolu s Ebroinom. Tento zloduch svoju zlosť zameral na biskupa, ktorý ho zachránil. Leodegard upadol do nemilosti kráľa. Biskup panovníka verejne karhal, lebo žil s neterou a dopúšťal sa aj iných hriechov. Ebroin si neuvedomoval lásku biskupa Leodegarda, s ktorým vedno zdieľali väzenie, a ktorý mu predtým zachránil život. Ebroin bol odsúdený na smrť, keď Leodegard dosiahol iba jeho uväznenie. To je príklad, ktorý môže vyvolávať úsmev nad iróniami osudu. Človek, ktorý zachránil Ebroina pred popravou, sa stal jeho spoluväzňom v kláštore.

Po tejto udalosti zo 7. storočia dejiny pripravili pre ľudí viac podobných príkladov. Po 2. svetovej vojne, keď na Slovensku vládli komunisti, sa do väzenia dostali predstavitelia vojnového Slovenského štátu a boli spolu vo väzení s partizánmi, ktorí bojovali proti fašizmu. Partizáni mali smolu, že sa v 50-tych rokoch dvadsiateho storočia dostali do nemilosti komunistov vyznávajúcich kult osobnosti a tí ich dali do žalára dokonca aj s inými tiež komunistami. A tak sa osud zahral aj s Leodegardom v 7. storočí v starom Francúzsku.

Tento čnostný biskup zomrel potupnou smrťou. Po smrti kráľa boli Ebroin aj Leodegard prepustení z kláštora. Ebroinovi sa podarilo dostať do priazne nového panovníka. Zasadil sa o vyslanie vojakov do Autunu, kde bol Leodegard biskupom. Leodegard sa rozhodol, že neutečie z mesta. Sám sa vydal nepriateľom a tak zachránil mesto pred skazou, keďže ľudia ho chceli brániť.

Vojaci vyklali Leodegardovi oči. Vyviedli ho na púšť, kde mal zomrieť. Odtiaľ ho veliteľ vojska potajomky odviedol. Obrátil sa vďaka biskupovi na dobré. Ebroin sa to dozvedel a Leodegarda lživo obžaloval pred kráľom. Biskupa Leodegarda kati vláčili po skalách, odrezali mu pery a kus jazyka. Bol odsúdený na smrť. Veľmož, ktorý mal rozsudok vykonať, však dospel tak ako veliteľ vojska k poznaniu, že Leodegard je svätý muž a nechcel byť na poprave osobne prítomný. Dal teda biskupa zabiť potajme. Pri vražde došlo k ďalšiemu už tretiemu, aj k štvrtému obráteniu, keď po veliteľovi vojska a veľmožovi, čo dostal rozkaz od kráľa na biskupovu popravu, sa dvaja kati hodili pred biskupom na kolená a prosili ho o odpustenie. Ďalší kat však Leodegardovi v roku 679 odťal hlavu. Predtým ešte biskup Ebroinovi prorokoval, že o všetko príde, čo sa aj do roka a do dňa splnilo, keď bol zlosyn úkladne zavraždený.

Svätý Leodegard odpustil vrahovi, aby s ním zdieľal jedno a to isté väzenie, vďaka čomu bol neskôr zavraždený.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 2. október - Svätí anjeli strážni

2. októberSvätí anjeli strážni

Anjeli sú duchovné bytosti, o ktorých ľudia nepochybovali, že existujú ani v pohanských časoch. Už vtedy ich zobrazovali ako ľudí s krídlami. Ľudia si radi anjelov predstavujú len ako rozprávkové bytosti. Každý človek má pri sebe anjela strážcu. Je mnoho takých, ktorí sa k nim nemodlia a neveria v ich existenciu. Sú však chvíle, pri ktorých sa môžu ľahko presvedčiť, že svojho anjela strážcu majú. Obvykle sa tak stáva pri tragédiách. Niekam sa ponáhľame, ale náhle sme zastavení. Potom užasnutí zistíme, že ak by sme všetko stihli tak, ako sme chceli, už by sme viac neboli na svete.
Niekedy sa zasa stáva, že sa človek nevie rozhodnúť. A myslí si, že sa rozhodol zle. Pritom oveľa neskôr príde na to, že sa rozhodol správne. Môže sa tak stať na príhovor nášho anjela strážcu. Sú to často veselé situácie, veď človek je mnohokrát netrpezlivý a chcel by hneď všetko skúsiť. Pritom šťastím je aj len tak kráčať po chodníku a pozerať sa na čerstvo rozkvitnutý strom, či práve napadaný sneh. Radosť môžeme mať, aj keď nás zastihne lejak a my premokneme do nitky. Zo všetkého sa človek môže radovať. Aj z trápenia, aj z bolesti, či choroby. Je to niekedy ťažké, ale v takých chvíľach máme pri sebe anjela, ktorý nás vidí a pomáha nám, aby sme neboli na svete sami v situáciách, keď sa nám zdá, že sme opustení.
Skutočne opustení nie sme, kým máme vieru a v tom tkvie sila našej modlitby - v snahe upevňovať vlastnú vieru v dobro. V anjelov, ktorí sú s nami a dávajú na nás pozor.
Sú aj chvíle, kedy každý môžeme svojmu anjelovi poďakovať. A umožniť mu na chvíľu si vydýchnuť, ak sa sami zastavíme a nebudeme sa v duši trápiť nad ničím, iba ďakovať. V myšlienkach vytvorme ďakujem každému anjelovi. A budeme mať pocit, že nás ovievajú krídlami, alebo nás priamo na nich nesú naším životom, aj keď sa práve trápime. V tom je istota, uvidíme ich raz určite.
Anjel pochádza z gréckeho slova angelos, ktoré znamená poslaný. Ľudská tradícia celé tisícročia verí v existenciu anjelov a to aj v pohanskej filozofii v časoch Platóna, či Sokrata. Svätá biblia spomína anjelov na mnohých miestach. Pri modlení hovoríme, že Boh je stvoriteľom sveta viditeľného i neviditeľného. Neviditeľný svet tvoria anjeli rozdelení od čias svätého Cyrila Jeruzalemského žijúceho vo 4. storočí na deväť anjelských zborov: cherubíni, serafíni, tróny, panstvá, sily, mocnosti, kniežatstvá, archanjeli a anjeli.
Od svätého Tomáša Akvinského zasa vieme, že anjelská stráž nikdy nikoho neopúšťa, ani hriešnikov, či bezbožníkov.
Archanjeli Michal, Gabriel a Rafael majú vlastný sviatok 29. septembra. Anjeli však nie sú všemocní, nabádajú nás k dobrému, ale je na našej vôli, či ich rady počúvneme. Anjeli majú rozum a slobodnú vôľu, ale nemôžu nás prinútiť, aby sme sa podrobili ich radám. Vo
Svätom písme máme príklady, keď prorok Daniel opísal situáciu, v akej anjel zachránil troch mládencov v ohnivej peci v Babylone. V Novom zákone sú anjeli spomínaní ako pomocníci apoštolov a veriacich kresťanov. V Skutkoch apoštolov sa spomína, ako apoštola Petra uväznili a anjel ho dostal nepozorovane z väzenia cez stráže a zavretú bránu. Peter potom, ako precitol na slobode, lebo si myslel, že je to len sen, povedal:
"Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky."
Takže sa o radu a pomoc anjelov môžeme opierať dnes aj my.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)