5. október
Gerard Majella
"Príležitosť stať sa svätým sa mi ponúka iba raz," povedal Gerard Majella v 18. storočí a ďalej vysvetľoval:
"Ak sa jej nechytím, stratím ju navždy. Ak budem zatratený, stratím Boha, a keď stratím Boha, čo mi ostane?"
Gerard Majella je príkladom toho, že kto má vieru, má všetko. Pracoval ako vyučený krajčír, aby uživil matku potom, ako mu zomrel otec. Často sa stalo, že to, čo za týždeň poctivo zarobil, dal chudobným. A on sám ďalší týždeň žil len o chlebe a vode. To sa však nie vždy páčilo jeho mame a tak ju utešoval slovami:
"Mamička, ak sa my postaráme o chudobných, Boh sa postará o nás."
S týmto darom viery sa už narodil, aby sa mu v živote jeho viera vrátila. Neskôr ako brat laik slúžiaci v kláštore získal v Caposele post vrátnika. Kľúč od brány kláštora znamenal pre Gerarda veľmi veľa. Sám o ňom povedal:
"Tento kľúč je pre mňa kľúčom do neba!"
A tieto slová dokázal životom naplniť. Vrátnik v kláštore sa totiž musel starať o chudobných. Nebolo žiadnou zvláštnosťou, ak sa pri dverách kláštora ráno objavilo aj dvesto hladných. A pre každého chcel niečo mať. Správca ho karhal, že mizne obilie v kláštornej sýpke. Gerard mal pevnú vieru a obilie rozdával aj po karhaní. A jeho predstavený šiel po jednom takom rozdávaní do sýpky. Chcel Gerarda pristihnúť pri neplnení jeho pokynov, že nemá byť k chudobným taký štedrý. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že sýpka je plná. Hladní odchádzali od dverí kláštora s bohatou nádielkou obilia a aj tak zo sýpky nechýbalo ani zrniečko.
To bol len jeden z radu zázrakov, aké urobil Gerard Majella. Už od detstva videl svätých, ba aj Pannu Máriu, či Ježiša vo sviatosti, ktorého raz počul, ako sa mu odtiaľ prihováral a nazýval ho nežne blázonkom. Gerard totiž ako dieťa nechcel nechať v noci sviatosť oltárnu opustenú samu v kostole a chodieval tam spávať, keďže mal kľúče od chrámu od svojho príbuzného, ktorý bol kostolníkom. Takto premenenému Bohu robil spoločnosť. Známa je aj odpoveď Gerarda Majellu na toto oslovenie, ktoré počul, že je blázonkom, keď s radosťou odpovedal:
"Pane, ty si väčší blázon ako ja, keď sa dáš väzniť v tejto schránke!"
Čím myslel oltárnu schránku na Božie telo.
Majellu čakala veľká skúška potom, ako vstúpil do kláštora ako brat pomocník. Jedna odskočená rehoľníčka, ktorá vystúpila z kláštora, sa chcela obrániť pred výčitkami, že nevydržala službu. A tak si vymýšľala nepravdivé historky. V jednej vykreslila aj Gerarda ako zvodcu inej mladej rehoľníčky. Novica vyšetrovali. On sa nebránil voči obvineniam. Nechcel nešťastnici, ktorá vystúpila z rádu, ublížiť. A tak mlčal. Majellu teda uznali za vinného a uložili mu prísny trest. Skončil na samotke v inom kláštore a zakázali mu sväté prijímanie. Lenže odskočená rehoľníčka onedlho vážne ochorela. Zľakla sa, že zomrie. Nuž sa priznala ku krivému obvineniu a Majellu zbavili viny. Všetci boli prekvapení, že znášal odsúdenie, hoci bol nevinný, tak hrdinsky.
Za svoju radosť z príležitosti stať sa svätým získal mnoho milostí konania zázrakov už za života. Pred obrazom Panny Márie ho videli neraz v kostole v extáze levitovať - vznášal sa vo vzduchu. Vtedy dokázal on slabý rehoľník holými rukami ohnúť železnú tyč.
Dokázalo sa, že mal dar bilokácie, aký získal po ňom o takmer dvesto rokov aj svätý páter Pio. Gerard Majella bilokoval - teda bol na rôznych miestach naraz v čase epidémie, keď obsluhoval viacero chorých súčasne. A zázračne ich uzdravoval. Sám dvadsaťdeväťročný zomrel, keď predtým si nad dvere izby dal nápis:
"Tu sa deje to, čo chce Boh."
S radosťou a veselosťou kráčal v ústrety smrti.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára