Svätí na každý deň: 8. november - Bohumír

8. novemberBohumír

Predstavte si biskupa, ktorý nastupuje do úradu bosý a oblečený ako chudobný rehoľník. Pritom uvedenie do funkcie biskupa bola vždy významná slávnosť. Vedel to aj svätý Bohumír, ktorého si dnes pripomíname, ale predsa prišiel ako chudobný mních. Bohumír je vo svojej vlasti vo Francúzsku známy pod menom Gottfried. Menovali ho do Amiens severne od Paríža za biskupa. Bohumír oblečením demonštroval prostotu srdca a vernosť chudobe.
V stredovekej Európe na prelome 11. a 12 storočia bolo biednych dosť a Bohumír hoci sám pochádzal zo šľachtického rodu, sa rád zriekol luxusu, dokonca aj jedla, len aby nasýtil čím viac hladných. Jedol len chlieb, ovocie a zeleninu, nič viac. Takto pokorne zomrel vo veku necelých 50 rokov v povesti svätosti. Bohumír sa narodil už starším rodičom, takže mohol byť rozmaznaný. Rodičia sa sťažovali aj opátovi, že nemôžu mať deti. A opát, ktorý sa sám volal Bohumír, im poradil, ako sa modliť, a čo všetko obetovať, aby sa ich túžba splnila.
Keď sa do roka odvtedy, ako ho prosili o pomoc, stali rodičmi, dali dieťatku meno po opátovi. Poslúchli aj ďalšiu radu, keď syna vo veku len piatich rokov dali na výchovu do kláštora.
Vnímavé dieťa bolo unesené zbožnosťou rehoľníkov a keďže vyrastalo v ich prítomnosti, snažilo sa ich čo najviac napodobňovať. Tak už od detstva sú známe prípady, keď sa Bohumír pri modlení rozplakal od šťastia pri spojení s Bohom. Nič z okolia nevnímal, len Božiu milosť, ktorú jasne videl aj neskôr pri slúžení omše a po tvári sa mu v extáze kotúľali slzy šťastia.
Radosť prežíval, keď slúžil omšu, pri ktorej lámal chlieb a obetoval ho na oltári ako premenené telo spasiteľa. A predsa mal aj on ťažké chvíle. To vtedy, keď musel zaujímať vysoké cirkevné posty na žiadosť predstavených. O tom, že bol jednohlasne zvolený za biskupa do Amiens sa dozvedel ako posledný a snažil sa funkcii vyhnúť. Chcel slúžiť a nie vládnuť, lebo v tom čase mali biskupi aj inú ako cirkevnú moc. Na naliehanie biskupov sa ujal úradu, ale urobil tak svojsky - keď prišiel bosý a v rúchu žobráka.
Už počas prvej kázne v Amiens vo funkcii biskupa dojal zhromaždených tak, že plakali celú omšu spolu s ním. K iným bol láskavý, k sebe prísny, ale predsa sa našli nepriatelia. Chceli ho otráviť darovaným vínom, ktoré ponúkol najprv svojmu psovi. Chcel aj zvieraťu dožičiť viac, než by mal sám. A pes zdochol. Takto si zachránil nevedomky život, ani po ňom netúžil. Najmenej sa o život bojí ten, koho život má najväčšiu cenu. Bohumír otrasený smrťou verného psa, si čoraz viac prial smrť ako vykúpenie zo zajatia hmoty. Aby už nik nemusel namiesto neho zomrieť.
Sám seba prirovnával k veslárovi, ktorý stratil veslá a "je nútený loďku ponechať vetrom a búrke, hoci vie, že bude zahnaná na plytčinu alebo na úskalie."
Tou loďkou myslel svoje telo, na ktorom mu nezáležalo. Rok pred smrťou sa pokúšal zbaviť funkcie biskupa a chcel vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora. Bohumírova túžba ostala nevyslyšaná. Hoci sa verejne na cirkevnej synode vyhlásil za neschopného, biskupi jeho abdikáciu neprijali a musel sa vrátiť do Amiens. Tu naposledy vydýchol šťastný, že konečne opúšťa márny svet plný trápenia ľudí pre hmotu.
Bohumír rád znášal chudobu a pôst, aby iní mali dostatok. Sám obsluhoval pri stole trinástich chudobných zakaždým, kedy mohol, rozdával sa až do krajnosti so všetkým. K sebe bol prísny, k iným zhovievavý. Preto sa neba zjavne dočkal skôr ako iní.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 7. november - Engelbert

7. novemberEngelbert

Aj dnes sú situácie, keď čestných ľudí napadnú aj ich príbuzní za to, že sa snažia o spravodlivosť. Veľa zloby vzniká pre majetky. Nie inak tomu bolo aj v Nemecku na ceste pod Gebelsbergom, kde 7. novembra 1225 zavraždili kolínskeho arcibiskupa Engelberta. Jeho vraždu si zaplatil, žiaľ, jeho príbuzný. Rázny arcibiskup rozhodol v prospech rádových sestričiek, ktoré tento jeho vzdialený príbuzný zneužíval na finančný prospech. A tak z pomsty zomrel svätý Engelbert, hoci bol varovaný anonymným listom, aby v ten deň na cestu nešiel.

Engelbert svojsky v úrade žartoval s úradníkmi v Kolíne. Neodišiel totiž ani na neodkladnú úradnú cestu, kým si nevypočul aj biedneho roľníka, ak jeho sprievod zastavil pri východe z arcibiskupského úradu. Darmo sa úradníci hnevali a roľníka okrikovali, nech nezdržiava otca arcibiskupa, Engelbert naopak, odmietal úradníkov, kým si roľníka v jeho biede nevypočul a nepomohol mu. Tak ukázal aj dnešným ľuďom, že nič nie je také súrne, ako riešenie krivdy človeka. A je pritom jedno, či ide o majetného občana, či len o chudobného roľníka. Všetci si máme byť pred spravodlivosťou rovní. A preto Engelbert zastával záujmy rovnako chudobnej starenky, ktorá nemala pred súdom na advokáta, ako by sa zastal šľachtica, ak by sa mu krivdilo. Z 13. storočia do 21. storočia nemusí byť ďaleko, lebo krivdy sa dejú rovnako ako vtedy, keď na súde v nemeckom Kolíne rozhodoval arcibiskup a dnešný svätec Engelbert.

Iných sa zastával a seba neuchránil, lebo neveril, že by ho blízky príbuzný mohol ohroziť len preto, že mu odobral príjem, ktorý získaval zneužívaním sestričiek v kláštore. Engelbert nerozumel, prečo by sa niekto mal takto primitívne pomstiť. Čo by tým získal? V jeho očiach také počínanie nemalo logiku. A v zásade mal napriek zavraždeniu pravdu. Jeho príbuzného po dlhšom skrývaní sa predsa lapili a za vraždu ho odsúdili na smrť. Čo teda získal smrťou arcibiskupa z Kolína? Vrahovia, žiaľ, logicky nerozmýšľajú.

Engelbert sa nebál smrti. Tušil, že sa môže naplniť varovanie z anonymu, ale šiel. Predtým sa ešte vyspovedal. Na svojom živote Engelbertovi nezáležalo. Bol pripravený umrieť. S týmto vedomím sa ľahko a veselo žije, ak človeka neťaží žiadne zlé svedomie. Preto sa smrti ľudia typu Engelberta neboja, lebo sú na ňu vždy pripravení. Pripravili sa na ňu poctivým životom. Engelbert sa tiež mohol vybrať aj inou cestou, keď ešte počas štúdií sa dostal do nie najlepšej spoločnosti bohatej mládeže.

Sám pochádzal z grófskeho rodu a teda na pokušenia mal viac príležitostí. Chvíľu sa v tejto spoločnosti aj pohyboval, ale potom pochopil márnosť hlúpych zábav. Odvtedy sa venoval len vznešenému životu v odriekaní a v modlitbách pre iných ľudí. Človek nemusí byť cirkevný hodnostár, ba ani kňaz, aby sa zo života kolínskeho arcibiskupa svätého Engelberta mohol poučiť a radovať. Radovať z toho, že aj v prepychu vychovávané dieťa môže nájsť pravú cestu - cestu lásky k blížnemu až k najvznešenejšiemu cieľu - až po sebaobetu.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 6. november - Homobon

6. novemberHomobon

Je radosť byť bohatý? Je to šťastie mať dostatok? Pre spravodlivého to môže byť cesta do neba. Homobon z talianskeho mesta Cremona v 12. storočí nebol najprv bohatý a potom svätý. Šiel opačnou cestou. Najprv sa snažil zachovávať všetky prikázania, a až potom ho Boh požehnal tak, až sa stal bohatým. Niekomu by to nešlo do hlavy, že obchodník sa môže stať bohatým aj čestným obchodovaním. Ľudia od nepamäti na obchodníkov pozerajú ako na podvodníkov, ktorí rôznymi fígľami za nič chcú získať strašne veľa. Homobonovi nezáležalo na zisku, ale na tom, čo sa píše v evanjeliu, že človek má vo všetkom hľadať Božie kráľovstvo a to ostatné mu Pán Boh pridá.
Homobon sa vyučil za obchodníka u otca, ale nejednal sa ako kadejaký trhovník za každú cenu za tovar, ktorý predával. Naopak, vždy povedal len presne toľko, za koľko najmenej mohol tovar predať. A predsa zbohatol tak, že si mohol dovoliť pomáhať iným. Nie nadarmo ho volali otcom chudobných. Aj vedieť dávať je dar. Homobon často pomáhal schudobneným mešťanom a ich rodinám, ktoré boli príliš hrdé na to, aby žobrali. Na prvom mieste bol pre Homobona vo všetkom Boh. Aj pri výbere manželky. Keď mu rodičia povedali, že sú už starí a mal by sa oženiť, požiadal ich, aby mu oni vybrali dievča. Táto ľudská pokora vyplývala z jeho pokory k Bohu.
Mnohých dokázal Homobon priviesť späť k viere, keď videli, ako každé ráno predtým, než otvoril obchod, šiel na omšu do kostola. Ako svätil starostlivo sviatky, aj ako nehľadel na vlastný prospech, ale myslel pri všetkom, čo robil, na iných. Nik predsa neočakával, že práve on - obchodník sa bude pliesť do sporov a roztržiek. A predsa, keď sa v meste Cremon začali zvady, ktoré vyústili do strašnej bitky, Homobon s krikom vbehol medzi bijúcich sa mešťanov a prosil ich, aby sa zmierili. Tí boli takí prekvapení jeho nebojácnosťou, že im naozaj klesli zbrane v rukách a rozišli sa v pokoji.
Predstavme si, že by sa dnes našiel obchodník, ktorý by si zapýtal len toľko za tovar, koľko by mohol žiadať najmenej. Ak by mal pevnú vieru, že dôležitejšie je Kráľovstvo nebeské ako jeho zisk, iste by našiel pokoj srdca. Rovnaký, ako našiel Homobon, ktorý zomrel nebadane na raňajších bohoslužbách v kostole. Tak ako by si želal zomrieť nejeden veriaci. Nie nadarmo sa modlíme za šťastnú hodinu našej smrti. Homobonovi bola pridaná k jeho nebeskému kráľovstvu, ktorému toľko veril, že povzniesol na jeho úroveň aj remeslo, aké je väčšinou ťažko zlučiteľné s nebeským pokojom.
Obchodníci majú v Homobonovi od 12. storočia patróna, ku ktorému sa môžu utiekať v starostiach, ako udržať obchod. Majú v ňom príklad, že hoci Homobon pracoval s peniazmi, ktoré sú väčšinou považované za nečisté, pristupoval k nim ako k prostriedku, s ktorým môže pomáhať iným, a nie ako k cieľu. Homobon si usilovne budoval dobrými skutkami a modlitbami poklad v nebi, čo sa ukázalo aj krátko po smrti, keď sa na jeho príhovor udialo viacero zázrakov. Homobon je príkladom obchodníka, ktorý nehľadal zisk v množstve bohatstva, ale v hromadení dobrých skutkov.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 5. november - Imrich

5. novemberImrich

Syn svätého Štefana, prvého uhorského kráľa, Imrich, zomrel vo veku okolo dvadsaťštyri rokov. Dochovalo sa o ňom množstvo podložených historických správ, ktoré nám vykresľujú princa a chystaného kráľa v Uhorsku v peknom svetle. Už ako dieťa sa chodil tajne v noci modliť. Jeho otec kráľ Štefan trval na tom, že sa musí oženiť. Imrich bol proti, lebo dal sľub čistoty Bohu, ale na naliehanie otca, aj predstaviteľov cirkvi, súhlasil so svadbou s Chichou dcérou Křesimíra, ktorý bol kráľom Chorvátska a Dalmácie. Požiadal  princeznú, aby súhlasila s jeho sľubom čistoty, na čo ona privolila a tak dodržiavali celibát.

V tom čase žilo v Panónii množstvo barbarov. Starí Maďari sa začali pokresťančovať najmä po vstupe do Karpatskej kotliny, keď sa zoznámili s vierou starých Slovákov. Po smrti Svätopluka II. došlo po bitke pri Bratislave v roku 907 k zániku Veľkej Moravy, na ktorej troskách vzniklo Uhorsko s prvým kráľom Štefanom. A jeho syn Imrich bol s kresťanstvom konfrontovaný vďaka staroslovenským kňazom, k akým patril aj svätý Maurus.

Imrich ako čistý človek a kráľov syn videl už pri pohľade na ľudí často do ich duší. Keď s otcom navštívili kláštor Benediktínov na Panónskom vrchu, všetci im vyšli v ústrety. Imrich každého bozkal toľkokrát, koľko si zaslúžil úcty podľa čistoty srdca. Jediného, koho bozkal viac ako raz, dva, či tri razy, bol Maurus, ktorého bozkal až sedemkrát.

Štefan sa pýtal syna, prečo to urobil a on mu povedal, že u Maurusa videl obzvlášť veľkú čistotu, keď ešte aj keď uvidel kráľa, tak sa modlil a oči uprel na nebo.

Maurus sa stal v Päťkostolí, v dnešnom Pécsi biskupom. Tu napísal prvé faktografické dielo zo slovenského prostredia a to od slovenského autora. Imrichom obdivovaný Maurus bol Slovák. Napísal dielo o dvoch slovenských svätcoch - o svätom Svoradovi Andrejovi a o svätom Benediktovi, ktorých pamiatku si pripomíname 17. júla. Legendu o nich napísal, keď mal 64 rokov a Svorad bol už takmer štyridsať rokov mŕtvy a Benedikt zomrel tri roky po Svoradovi.

A o ďalšie tri roky po Benediktovi zomrel aj Imrich, mladý kráľovič, pre ktorého už uhorský kráľ Štefan nestihol pripraviť korunováciu. Osem dní pred ňou Imricha poranil v lese diviak tak nešťastne, že na druhý deň kráľovič zomrel. A týždeň po jeho smrti zomrela aj jeho panenská manželka Chicha.

Pre Slovákov sú všetky tieto udalosti radostné, lebo dokazujú našu starú kultúru a vieru, ktorých sa od nás učili noví maďarskí prisťahovalci. Osobitne je zaujímavé priateľstvo medzi starými Slovákmi a starými Maďarmi po zániku Veľkej Moravy a vzniku uhorského štátu s prvým kráľom Štefanom, ktorý sa v dejinách preslávil ako šíriteľ viery a pokoja. V jeho šľapajach pokračoval aj syn, ktorý predčasne zomrel. Stal sa svätým spolu s otcom, či kráľom Ladislavom a s čanádskym biskupom Gerhardom. Gerhard zomrel zasa spolu s nitrianskym biskupom svätým Bystríkom v septembri v roku 1047, keď ich oboch zavraždili pohanskí starí Maďari v Budíne.

Do tohto času spadá aj historicky prvá návšteva Svätého otca Slovenska. Stalo sa tak v roku 1052, keď nemecký cisár neúspešne obliehal osem týždňov Bratislavu. Straty na životoch boli také veľké, až to nevydržal ani pápež Lev IX., ktorý osobne prišiel do Bratislavy obe rozhádané strany udobriť, čo sa mu podarilo pomocou svadby. Nemecký cisár zasnúbil svoju dcéru so synom uhorského kráľa Ondreja. Svätý otec druhýkrát navštívil Slovensko až o 948 rokov neskôr a to na jar v roku 1990, keď do Bratislavy prišiel pápež Ján Pavol II.

Imrich sa stal svätým vďaka pápežovi Gregorovi VII., ktorý v 12. storočí vyhlásil za svätých všetkých, ktorí sa pričinili o obrátenie Panónie na kresťanskú vieru, pričom sa stali spolu so starými Maďarmi svätými aj spomínaní slovenskí mnísi.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 4. november - Karol Boromejský

4. novemberKarol Boromejský

Hovorí sa, že po dobrom kňazovi by nemalo zostať viac, ako posteľ, na ktorej zomrel. Karol Boromejský bol dobrý kňaz a viac po ňom nezostalo, hoci bol vyzdvihnutý do stavu rímskeho kardinála už vo veku 23 rokov; a keď mal 27 rokov, mal byť zvolený za pápeža. Na posmech vyšiel každý, kto reptal na jeho závratnú kariéru. A našli sa takí ľudia, lebo do vysokej cirkevnej hodnosti ho v roku 1560 vo veku 22 rokov na funkciu milánskeho arcibiskupa uviedol brat jeho matky a vtedajší pápež Pius IV. A hneď boli klebety, že mu vybavil protekčný cirkevný úrad ujček. Ľudia, ktorí to hovorili, vyšli na posmech preto, lebo Karol každého zbožnosťou, správaním a obetavosťou presvedčil, že si tieto funkcie zaslúžil. On sám sa im bránil a boli mu na ťarchu. Nuž sa zameral na najnižšiu z nich - na úrad arcibiskupa v Miláne, ktorý nemohol vykonávať, keďže ho pápež zdržiaval príkazmi vo Vatikáne.
Až po ujčekovej smrti a odmietnutí postu hlavy katolíckej cirkvi, na ktorý ho chceli kardináli navrhnúť, mohol konečne odísť do Milána. Tu sa zaskvela jeho osobnosť v ešte väčšom lesku. Keďže bol posledným potomkom rodiny potom, ako mu zomrela ešte v detstve mama, neskôr počas štúdií otec a nakoniec aj slobodný starší brat, značný rodinný majetok predal a rozdal chudobným. Všetko delil na tri časti. Jednu dával na pomoc chudobe, druhú na kostoly a tretiu časť na prevádzku domácnosti. Popudil si proti sebe nepriateľov, ktorým bol mladý kardinál žijúci podľa príkladov Kristovej lásky tŕňom v oku. Keď mal 31 rokov, do kaplnky, kde sa modlil, prišiel vrah a z bezprostrednej blízkosti vystrelil. Hoci mieril dobre, guľka prerazila len kňazský habit, ale do tela zázrakom nevnikla.
Karol počas štúdií v seminároch, kde sa pretekali grófski synáčikovia v márnostiach a pokúšali ho, zachoval čistotu tela a srdca. Keď v Lombardii v roku 1570 vypukol hladomor, obetavý kardinál a milánsky arcibiskup predal nábytok z cirkevného paláca. Podobne postupoval o šesť rokov neskôr, keď Miláno postihol mor. To už jedol mäso len raz za tri mesiace a živil sa iba chlebom s vodou, či so zeleninou raz za týždeň.
Počas morovej epidémie zriadil nemocnicu, platil hrobárov a rozdával sa až do takej krajnosti, že už nemal ani posteľ. Zostali mu len tri dosky, na ktorých spával. Nebál sa starať o chorých, kŕmil hladných, mŕtvym matkám nakazeným morom odoberal od pŕs živé deti a staral sa o ne, aby epidémiu prežili. Na Vianoce v roku 1577 občanom Milána oznámil:
"Zvíťazili sme, mor skončil."
A naozaj sa tak stalo. Neskončilo sa však trápenie Karola, keď bol pred Svätým otcom krivo obžalovaný z prílišnej cirkevnej prísnosti. Nemohli ho obžalovať z roztopaše ani v mladom veku, hoci sa tak správala aj časť duchovenstva pochádzajúca z bohatých rodín, nuž ho obžalovali z poburovania proti vláde a z cirkevnej prísnosti. Pápež po preskúmaní žalobu zamietol a sedem rokov po more Karol Boromejský zomrel vo veku 46 rokov bez akéhokoľvek majetku vychudnutý na kosť a kožu.
Jeho posledné želanie bolo veselé. Odmietol nákladný pohreb, na ktorý mal ako arcibiskup a kardinál právo. Chcel byť pochovaný pod oltárom arcibiskupského chrámu v Miláne. Na tomto mieste sa stalo už mnoho zázrakov uzdravenia, či iných vyslyšaní prosieb k tomuto orodovníkovi v nebi.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 3. november - Martin de Porres

3. novemberMartin de Porres

Vo veku nedožitých 60. rokov zomrel v hlavnom meste Peru v Lime v roku 1639 svätý Martin de Porres v takom postavení, až to vyvoláva úžas. Bol mulat. A mulat bol na prelome 16. a 17. storočia v Južnej Amerike menejcenný človek. Bol menej nielen ako beloch, ale aj ako indián, či černoch. On sa oslovoval hanlivou prezývkou, že je len mulatský pes. Pri jeho smrteľnom lôžku sa s ním lúčil aj španielsky miestokráľ.

Patril k tým svätcom, ktorí kázali aj zvieratám, ktoré ho počúvali. Najmä myši. Celé tisícročia ich ľudia hubia. Len za Martinom chodili aj samé, keď boli choré a on ich liečil. Keď nakázal myšiam, aby nikomu neškodili, tak ho poslúchali. Rovnako chodili za ním aj najväčší nepriatelia myší - mačky, ale aj psi, či voly. Tak ako zvieratá cítili v Martinovi útočisko, ešte viac ho cítili ľudia, ktorí ho milovali v časoch, keď mulata nepovažovali takmer za človeka. Bol v Južnej Amerike len otrokom, priam horším od zvieraťa. Martin mal však prezývku otec lásky.

Narodil sa z nemanželského zväzku španielskeho šľachtica a africkej slúžky na biednom predmestí Limy. Martinova mama neustále dúfala, že si ju bohatý beloch, Španiel a šľachtic vezme za ženu, čo sa nikdy nestalo. Zatiaľ Martin vyrastal so svojou o dva roky mladšou sestrou až do ôsmich rokov s tým vedomím, že jeho otec je neznámy.

Vtedy sa šľachtic zrazu objavil a už mu neprekážalo, že má čierneho syna. Vzal si ho spolu s mladšou dcérou na výchovu do Ekvádoru, kde s ním žili takmer päť rokov. Napriek tejto svetlej chvíľke Martin de Porres bol vo vnútri presvedčený, že je len mulatským psom. Krutý svet už v dieťati ubil akýkoľvek pocit hrdosti - zostala mu najsilnejšia zbraň - láska. Najprv k Bohu, potom k ľuďom a k zvieratám.

Preto sa vyučil za holiča, ale aj chirurga a lekárnika v jednej osobe, ako bolo vtedy zvykom. V pätnástich rokoch bol už známy zázračnými liečiteľskými schopnosťami medzi peruánskou chudobou. Nemal chvíľku pokoja. Tento záujem ho miatol, preto v pätnástich rokoch vstúpil do dominikánskeho kláštora, kde sa hlásil za sluhu, nerátal s tým, že by mohol byť vysvätený za kňaza. Keď zomieral, mal moc väčšiu ako kráľ. Robil zázraky, pri modlení v kostole levitoval v extáze, teda sa vznášal vo vzduchu a sú dokázané jeho bilokácie, teda že sa nachádzal súčasne na viacerých miestach. Dostával z nebies toľko duchovného bohatstva, že sa mu nemohli rovnať žiadne majetky.

A predsa sa nad nikoho nevyvyšoval, ale vždy chcel byť najnižší. V kláštore sa ponúkal na najťažšiu službu, dokonca dal predstaveným návrh, aby ho predali do otroctva a tak prilepšili kláštornému hospodáreniu. Nečudo, že sa stal plnoprávnym Dominikánom napriek predsudkom 17. storočia so zaostalými rasovými predstavami. Jednoducho Martin je neprehliadnuteľná postava nielen amerického martýrológia, ale celosvetovej tradície svätcov. Na jeho príhovor opúšťajú myši obydlia ľudí, ktorí sa modlia k Martinovi de Porres a je ochrancom sociálnych pracovníkov Nového sveta.

Chodili za ním zástupy chudobných, aj bohatých ľudí. Všetkých prijímal bez rozdielu a každému sa snažil pomôcť. Či už ako šikovný chirurg a ránhojič, alebo ako Dominikán duchovnou útechou. Otroctvo už nepoznáme, ale rasové predsudky majú mnohí dodnes. Pritom tí, čo poznali Martina de Porres na takéto predstavy ani nepomysleli. Boli šťastní, ak sa s ním mohli rozlúčiť tesne pred smrťou. A on sa lúčil rovnako so šľachticmi, či s miestokráľom ako s mulatmi. A to zomieral na infekčný týfus, ale ľudia sa k jeho smrteľnému lôžku hrnuli zo všetkých strán, len aby potešili svätca pri odchode z tohto niekedy tak krutého sveta.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 2. november - Spomienka na všetkých zosnulých

2. novemberSpomienka na všetkých zosnulých

Hoci Spomienka na všetkých zosnulých bola ustanovená až od roku 998, predsa sa spomienky na našich drahých mŕtvych slávili už dávno predtým. Podľa všetkých učení, a to aj pohanských, existuje stav po smrti, v ktorom si duše odpykávajú hriechy, ktorý nazývame očistcom. Preto je spomienka na zosnulých dôležitá a zároveň radostná.
Naši mŕtvi nechcú naše slzy, ale modlitby za nich, aby sa dostali zo stavu očistca do nebeskej vlasti, do ktorej sa po smrti tela vracia naša duša. Čo je naozaj radostné poznanie pri smutnej spomienke, je fakt, že im môžeme aj po smrti pomôcť vlastnou modlitbou zmierniť čas strávený v očistci.
Nejde o maličkosť, ak si uvedomíme, že taký veľký kresťanský filozof a mysliteľ, akým bol svätý Tomáš Akvinský veril, že najmenší očistcový trest je väčší ako najväčší trest na Zemi. A pritom sa človek nemusel dopustiť ani smrteľných, ale len tzv. bežných hriechov a aj za tie bude skladať v očistci pred Bohom účty.
Zaujímavá je diskusia, čo to očistec vlastne je, ktorá sa tiahne dejinami celé tisícročia. Mnohí z filozofov a svätcov sa zhodujú v definícii, že očistec je trest v podobe neschopnosti duše uvidieť Boha. Po smrti duša už nemá žiaden z materiálnych pocitov. Nie je teda hladná, nie je smädná, nie je jej zima, či teplo a predsa jestvuje, cíti, prežíva. Nuž akým iným spôsobom by mohla niesť tresty za zlé skutky, ak by to nebolo odopieranie niektorej z milostí? A najväčšia milosť pre každú bytosť je spojiť dušu so slávou stvoriteľa. Predpokladá sa, že duše po smrti túžia uvidieť Boha. Lenže pre poznačenie hriechmi zo života v ľudskom tele, je im táto skúsenosť na príťaž. Hriechy im bránia v prežívaní Božej prítomnosti.
Na to máme dnešný sviatok, aby sme pomohli dušiam drahých blízkych získať nebeský pokoj. Aby sme im modlitbou pomohli dosiahnuť najvyšší stav blaženosti po smrti tela. Existuje množstvo dôkazov, že sa to naozaj dá dosiahnuť; a že Boh je milosrdný a spravodlivý sudca, ktorý naše prosby vyslyší. Klopte a bude vám otvorené si môžeme v tejto súvislosti zmeniť aj na to, že kto chce, aby sa mu otvorili dvere neba, musí na ne vytrvalo klopať už za života v ľudskom tele.
Vezmime do úvahy fakt, že po smrti nám môžu pomôcť tie duše, za ktoré sme sa my na Zemi modlili. Dokonca pretrváva opodstatnené presvedčenie, že ak sa za našich drahých zosnulých modlíme, aby prešli očistnými plameňmi čo najskôr, oni nám dokážu už teraz vymôcť mnohé Božie požehnania, ktoré nám môžu pomôcť v našom živote. Iste nie je správne vnímať naše prosby za mŕtvych v podobe modlitieb ako výmenný obchod. Nesmieme zabúdať, že Boh vidí aj skryté veci v našich srdciach. Preto žiaden mechanický prepočet neexistuje.
Faktom však je, že naša modlitba, ktorú obetujeme za mŕtvych, mení vnútorne aj nás samých. A to je dostatočný dôvod na radosť a šťastie. Na veselosť, že už v nedokonalej ľudskej podobe máme šancu pomáhať duchovným bytostiam, ktoré kedysi boli ako my - boli ľuďmi a prežívali na Zemi svoje trápenia, žiale, aj radosti, pričom sa neraz potkli tak ako my o hriechy. A od nich im môžeme dnes pomôcť očistiť sa.
Zároveň máme príležitosť pripomenúť si ich hodnoty s tými našimi. Či sme rovnako dobrí, ako boli dobrí nám drahí mŕtvi a máme možnosť si uvedomiť aj to, že raz pri našom hrobe bude niekto takto stáť, ako dnes stojíme pri hroboch našich zosnulých blízkych my. Lebo človek nie je veľký pomníkom na hrobe, ale mierou dobra, ktorú za života stihol rozdať.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)