4. novemberKarol Boromejský
Hovorí sa, že po dobrom kňazovi by nemalo zostať viac, ako posteľ, na ktorej zomrel. Karol Boromejský bol dobrý kňaz a viac po ňom nezostalo, hoci bol vyzdvihnutý do stavu rímskeho kardinála už vo veku 23 rokov; a keď mal 27 rokov, mal byť zvolený za pápeža. Na posmech vyšiel každý, kto reptal na jeho závratnú kariéru. A našli sa takí ľudia, lebo do vysokej cirkevnej hodnosti ho v roku 1560 vo veku 22 rokov na funkciu milánskeho arcibiskupa uviedol brat jeho matky a vtedajší pápež Pius IV. A hneď boli klebety, že mu vybavil protekčný cirkevný úrad ujček. Ľudia, ktorí to hovorili, vyšli na posmech preto, lebo Karol každého zbožnosťou, správaním a obetavosťou presvedčil, že si tieto funkcie zaslúžil. On sám sa im bránil a boli mu na ťarchu. Nuž sa zameral na najnižšiu z nich - na úrad arcibiskupa v Miláne, ktorý nemohol vykonávať, keďže ho pápež zdržiaval príkazmi vo Vatikáne.
Až po ujčekovej smrti a odmietnutí postu hlavy katolíckej cirkvi, na ktorý ho chceli kardináli navrhnúť, mohol konečne odísť do Milána. Tu sa zaskvela jeho osobnosť v ešte väčšom lesku. Keďže bol posledným potomkom rodiny potom, ako mu zomrela ešte v detstve mama, neskôr počas štúdií otec a nakoniec aj slobodný starší brat, značný rodinný majetok predal a rozdal chudobným. Všetko delil na tri časti. Jednu dával na pomoc chudobe, druhú na kostoly a tretiu časť na prevádzku domácnosti. Popudil si proti sebe nepriateľov, ktorým bol mladý kardinál žijúci podľa príkladov Kristovej lásky tŕňom v oku. Keď mal 31 rokov, do kaplnky, kde sa modlil, prišiel vrah a z bezprostrednej blízkosti vystrelil. Hoci mieril dobre, guľka prerazila len kňazský habit, ale do tela zázrakom nevnikla.
Karol počas štúdií v seminároch, kde sa pretekali grófski synáčikovia v márnostiach a pokúšali ho, zachoval čistotu tela a srdca. Keď v Lombardii v roku 1570 vypukol hladomor, obetavý kardinál a milánsky arcibiskup predal nábytok z cirkevného paláca. Podobne postupoval o šesť rokov neskôr, keď Miláno postihol mor. To už jedol mäso len raz za tri mesiace a živil sa iba chlebom s vodou, či so zeleninou raz za týždeň.
Počas morovej epidémie zriadil nemocnicu, platil hrobárov a rozdával sa až do takej krajnosti, že už nemal ani posteľ. Zostali mu len tri dosky, na ktorých spával. Nebál sa starať o chorých, kŕmil hladných, mŕtvym matkám nakazeným morom odoberal od pŕs živé deti a staral sa o ne, aby epidémiu prežili. Na Vianoce v roku 1577 občanom Milána oznámil:
"Zvíťazili sme, mor skončil."
A naozaj sa tak stalo. Neskončilo sa však trápenie Karola, keď bol pred Svätým otcom krivo obžalovaný z prílišnej cirkevnej prísnosti. Nemohli ho obžalovať z roztopaše ani v mladom veku, hoci sa tak správala aj časť duchovenstva pochádzajúca z bohatých rodín, nuž ho obžalovali z poburovania proti vláde a z cirkevnej prísnosti. Pápež po preskúmaní žalobu zamietol a sedem rokov po more Karol Boromejský zomrel vo veku 46 rokov bez akéhokoľvek majetku vychudnutý na kosť a kožu.
Jeho posledné želanie bolo veselé. Odmietol nákladný pohreb, na ktorý mal ako arcibiskup a kardinál právo. Chcel byť pochovaný pod oltárom arcibiskupského chrámu v Miláne. Na tomto mieste sa stalo už mnoho zázrakov uzdravenia, či iných vyslyšaní prosieb k tomuto orodovníkovi v nebi.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára