3. novemberMartin de Porres
Vo veku nedožitých 60. rokov zomrel v hlavnom meste Peru v Lime v roku 1639 svätý Martin de Porres v takom postavení, až to vyvoláva úžas. Bol mulat. A mulat bol na prelome 16. a 17. storočia v Južnej Amerike menejcenný človek. Bol menej nielen ako beloch, ale aj ako indián, či černoch. On sa oslovoval hanlivou prezývkou, že je len mulatský pes. Pri jeho smrteľnom lôžku sa s ním lúčil aj španielsky miestokráľ.
Patril k tým svätcom, ktorí kázali aj zvieratám, ktoré ho počúvali. Najmä myši. Celé tisícročia ich ľudia hubia. Len za Martinom chodili aj samé, keď boli choré a on ich liečil. Keď nakázal myšiam, aby nikomu neškodili, tak ho poslúchali. Rovnako chodili za ním aj najväčší nepriatelia myší - mačky, ale aj psi, či voly. Tak ako zvieratá cítili v Martinovi útočisko, ešte viac ho cítili ľudia, ktorí ho milovali v časoch, keď mulata nepovažovali takmer za človeka. Bol v Južnej Amerike len otrokom, priam horším od zvieraťa. Martin mal však prezývku otec lásky.
Narodil sa z nemanželského zväzku španielskeho šľachtica a africkej slúžky na biednom predmestí Limy. Martinova mama neustále dúfala, že si ju bohatý beloch, Španiel a šľachtic vezme za ženu, čo sa nikdy nestalo. Zatiaľ Martin vyrastal so svojou o dva roky mladšou sestrou až do ôsmich rokov s tým vedomím, že jeho otec je neznámy.
Vtedy sa šľachtic zrazu objavil a už mu neprekážalo, že má čierneho syna. Vzal si ho spolu s mladšou dcérou na výchovu do Ekvádoru, kde s ním žili takmer päť rokov. Napriek tejto svetlej chvíľke Martin de Porres bol vo vnútri presvedčený, že je len mulatským psom. Krutý svet už v dieťati ubil akýkoľvek pocit hrdosti - zostala mu najsilnejšia zbraň - láska. Najprv k Bohu, potom k ľuďom a k zvieratám.
Preto sa vyučil za holiča, ale aj chirurga a lekárnika v jednej osobe, ako bolo vtedy zvykom. V pätnástich rokoch bol už známy zázračnými liečiteľskými schopnosťami medzi peruánskou chudobou. Nemal chvíľku pokoja. Tento záujem ho miatol, preto v pätnástich rokoch vstúpil do dominikánskeho kláštora, kde sa hlásil za sluhu, nerátal s tým, že by mohol byť vysvätený za kňaza. Keď zomieral, mal moc väčšiu ako kráľ. Robil zázraky, pri modlení v kostole levitoval v extáze, teda sa vznášal vo vzduchu a sú dokázané jeho bilokácie, teda že sa nachádzal súčasne na viacerých miestach. Dostával z nebies toľko duchovného bohatstva, že sa mu nemohli rovnať žiadne majetky.
A predsa sa nad nikoho nevyvyšoval, ale vždy chcel byť najnižší. V kláštore sa ponúkal na najťažšiu službu, dokonca dal predstaveným návrh, aby ho predali do otroctva a tak prilepšili kláštornému hospodáreniu. Nečudo, že sa stal plnoprávnym Dominikánom napriek predsudkom 17. storočia so zaostalými rasovými predstavami. Jednoducho Martin je neprehliadnuteľná postava nielen amerického martýrológia, ale celosvetovej tradície svätcov. Na jeho príhovor opúšťajú myši obydlia ľudí, ktorí sa modlia k Martinovi de Porres a je ochrancom sociálnych pracovníkov Nového sveta.
Chodili za ním zástupy chudobných, aj bohatých ľudí. Všetkých prijímal bez rozdielu a každému sa snažil pomôcť. Či už ako šikovný chirurg a ránhojič, alebo ako Dominikán duchovnou útechou. Otroctvo už nepoznáme, ale rasové predsudky majú mnohí dodnes. Pritom tí, čo poznali Martina de Porres na takéto predstavy ani nepomysleli. Boli šťastní, ak sa s ním mohli rozlúčiť tesne pred smrťou. A on sa lúčil rovnako so šľachticmi, či s miestokráľom ako s mulatmi. A to zomieral na infekčný týfus, ale ľudia sa k jeho smrteľnému lôžku hrnuli zo všetkých strán, len aby potešili svätca pri odchode z tohto niekedy tak krutého sveta.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára