2. novemberSpomienka na všetkých zosnulých
Hoci Spomienka na všetkých zosnulých bola ustanovená až od roku 998, predsa sa spomienky na našich drahých mŕtvych slávili už dávno predtým. Podľa všetkých učení, a to aj pohanských, existuje stav po smrti, v ktorom si duše odpykávajú hriechy, ktorý nazývame očistcom. Preto je spomienka na zosnulých dôležitá a zároveň radostná.
Naši mŕtvi nechcú naše slzy, ale modlitby za nich, aby sa dostali zo stavu očistca do nebeskej vlasti, do ktorej sa po smrti tela vracia naša duša. Čo je naozaj radostné poznanie pri smutnej spomienke, je fakt, že im môžeme aj po smrti pomôcť vlastnou modlitbou zmierniť čas strávený v očistci.
Nejde o maličkosť, ak si uvedomíme, že taký veľký kresťanský filozof a mysliteľ, akým bol svätý Tomáš Akvinský veril, že najmenší očistcový trest je väčší ako najväčší trest na Zemi. A pritom sa človek nemusel dopustiť ani smrteľných, ale len tzv. bežných hriechov a aj za tie bude skladať v očistci pred Bohom účty.
Zaujímavá je diskusia, čo to očistec vlastne je, ktorá sa tiahne dejinami celé tisícročia. Mnohí z filozofov a svätcov sa zhodujú v definícii, že očistec je trest v podobe neschopnosti duše uvidieť Boha. Po smrti duša už nemá žiaden z materiálnych pocitov. Nie je teda hladná, nie je smädná, nie je jej zima, či teplo a predsa jestvuje, cíti, prežíva. Nuž akým iným spôsobom by mohla niesť tresty za zlé skutky, ak by to nebolo odopieranie niektorej z milostí? A najväčšia milosť pre každú bytosť je spojiť dušu so slávou stvoriteľa. Predpokladá sa, že duše po smrti túžia uvidieť Boha. Lenže pre poznačenie hriechmi zo života v ľudskom tele, je im táto skúsenosť na príťaž. Hriechy im bránia v prežívaní Božej prítomnosti.
Na to máme dnešný sviatok, aby sme pomohli dušiam drahých blízkych získať nebeský pokoj. Aby sme im modlitbou pomohli dosiahnuť najvyšší stav blaženosti po smrti tela. Existuje množstvo dôkazov, že sa to naozaj dá dosiahnuť; a že Boh je milosrdný a spravodlivý sudca, ktorý naše prosby vyslyší. Klopte a bude vám otvorené si môžeme v tejto súvislosti zmeniť aj na to, že kto chce, aby sa mu otvorili dvere neba, musí na ne vytrvalo klopať už za života v ľudskom tele.
Vezmime do úvahy fakt, že po smrti nám môžu pomôcť tie duše, za ktoré sme sa my na Zemi modlili. Dokonca pretrváva opodstatnené presvedčenie, že ak sa za našich drahých zosnulých modlíme, aby prešli očistnými plameňmi čo najskôr, oni nám dokážu už teraz vymôcť mnohé Božie požehnania, ktoré nám môžu pomôcť v našom živote. Iste nie je správne vnímať naše prosby za mŕtvych v podobe modlitieb ako výmenný obchod. Nesmieme zabúdať, že Boh vidí aj skryté veci v našich srdciach. Preto žiaden mechanický prepočet neexistuje.
Faktom však je, že naša modlitba, ktorú obetujeme za mŕtvych, mení vnútorne aj nás samých. A to je dostatočný dôvod na radosť a šťastie. Na veselosť, že už v nedokonalej ľudskej podobe máme šancu pomáhať duchovným bytostiam, ktoré kedysi boli ako my - boli ľuďmi a prežívali na Zemi svoje trápenia, žiale, aj radosti, pričom sa neraz potkli tak ako my o hriechy. A od nich im môžeme dnes pomôcť očistiť sa.
Zároveň máme príležitosť pripomenúť si ich hodnoty s tými našimi. Či sme rovnako dobrí, ako boli dobrí nám drahí mŕtvi a máme možnosť si uvedomiť aj to, že raz pri našom hrobe bude niekto takto stáť, ako dnes stojíme pri hroboch našich zosnulých blízkych my. Lebo človek nie je veľký pomníkom na hrobe, ale mierou dobra, ktorú za života stihol rozdať.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára