Svätí na každý deň: Wunibald a Willibald

18. december

Wunibald a Willibald

 

Dnes si pripomíname pamiatku dvoch svätcov a bratov. Wunibald a Willibald, ktorý bol z bratov o rok starší, pochádzali z Anglicka, kde sa Willibald narodil v roku 700 a jeho brat Wunibald v roku 701. Mali sestru Walburgu, ktorá bola po smrti tiež vyhlásená za svätú.

Každý z troch súrodencov mal odlišnú cestu životom, okrem spoločného základu, ktorý získali v rodine v detstve. Walburga bola predstavenou kláštora v nemeckom Heidenheime. Jej menom nie je ukončený výpočet svätcov v tejto anglickej rodine. Ich strýkom bol svätý Bonifác. Ten pôsobil ako biskup a apoštol Nemecka.

Dvaja bratia vedení spolu so sestrou od detstva rodičmi k viere prehovorili otca, aby s nimi podnikol cestu na sväté miesta ako do Ríma, tak aj do Jeruzalema a Carihradu. Vybrali sa najprv do večného mesta, ale skôr, ako prešli celú trasu cez Francúzsko, Alpy a severné Taliansko, ich otec ochorel a zomrel. Wunibald a Willibald prišli do Ríma sami. Mladší Wunibald tu zostal pre chorľavé zdravie, kým Willibald sa vybral podľa pôvodnej trasy do Jeruzalema a odtiaľ do Carihradu. Obaja boli ctiteľmi rádu svätého Benedikta. Mladšieho Wunibalda nakoniec strýko Bonifác získal pre misiu do nemeckého Durínska, kde mu zveril do správy sedem chrámov.

Wunibald pôsobil južne od Erfurtu, kde sa neskôr stretol s bratom Willibaldom. Ten sa po odchode z Ríma vybral cez Neapol, Catániu a sicílske Syrakúzy loďou do Svätej zeme. Z Jeruzalema, kde strávil Willibald tri roky, sa vybral do cieľa cesty do Carihradu a tam dva roky študoval cirkevné tradície a byzantskú kultúru. V roku 729 sa Willibald vrátil späť do Talianska a to na svätú horu mníchov v Monte Cassina, kde sa venoval desať rokov znovuvýstavbe hlavného kláštora, ktorý bol vtedy viac ako sto rokov opustený. Tam Willibald nakoniec realizoval to, po čom túžil, a to obnovenie regulí podľa rádu svätého Benedikta, podľa akých vyrastal spolu s bratom a sestrou v Anglicku.

Neskôr sa kláštor stal vďaka skvelej povesti pre iných rehoľníkov rímskou normou. Willibald vykonával v kláštore najradšej úlohu vrátnika. Tak mohol napĺňať duchom benediktínskej pohostinnosti celý kláštor. Z Monte Cassina pozval Willibalda k sebe do Nemecka biskup Bonifác, jeho strýko, ktorý mal už u seba mladšieho Wunibalda. Bratia sa stretli po takmer dvadsaťročnom odlúčení. Za krátku dobu sa z Willibalda stal v Bavorsku biskup.

Mladší Wunibald zomrel v náručí brata a biskupa Willibalda vo veku šesťdesiat rokov. Stalo sa tak v Heidenheime, kde Wunibald založil kláštor, ktorý po jeho smrti v roku 761 viedla ďalej ich sestra Walburga. A tak všetci traja súrodenci boli po rokoch spolu v hodine smrti jedného z nich v Nemecku.

Wunibalda jeho brat Willibald pochoval v krypte chrámu v Heidenheime, kam pochovali neskôr aj ich sestru Walburgu v roku 779. Tento chrám je dnes protestantský. Najdlhšie sa dožil najstarší zo súrodencov biskup Willibald a to takmer osemdesiatšesť rokov. Zomrel v roku 786. Život dvoch bratov Wunibalda a Willibalda bol rozdielny a predsa rovnaký v pevnej viere, ktorú vyznávali celý život spolu so sestrou Walburgou. Traja súrodenci priniesli najkrajšiu obetu - životy zasvätené Bohu a ukázali tak príklad svätosti pre iných súrodencov aj v súčasnosti.

 

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 17. december - Olympia

17. decemberOlympia

Je radosťou, ak sa človek môže dopočuť o vznešených ľuďoch, k akým patrila svätá Olympia. Táto svätica z východu nezanevrela na Boha a na vieru, hoci jej život bol jeden veľký kríž. Slabí ľudia pod vplyvom kríža svojho života sa prepadávajú do beznádeje a odpadávajú od viery. Neuvedomujú si, že starosti a trápenia patria k životu. A Ježiš nám sľúbil, že bude s nami po všetky veky vekov až do skonania sveta. Máme sa o koho oprieť a na koho zložiť vlastný kríž.
Olympia vyrástla ako sirota potom, čo sa narodila v roku 361 v Carihrade a jej rodičia zomreli. Ako 23 ročná sa vydala, ale o dvadsať mesiacov bola vdovou. Stíhali ju jedna rana za druhou. Rodičia jej nechali obrovské majetky. Bohatý bol aj jej manžel, ktorý zomrel v hodnosti miestodržiteľa Carihradu.
Mladá Olympia sa rozhodla, že viac sa už nevydá. Cisár od nej chcel, aby sa vydala za jeho vnuka. Keďže odmietla, ocitla sa v osobitnom žalári. Prefekt mesta rozhodoval, kedy môže ísť do kostola. Jej majetky boli odstavené. Olympia sa tešila, čo dala najavo aj cisárovi, ktorému povedala:
"Keď si vzal pod svoju ochranu moje majetky, zbavil si ma mnohých starostí a úzkostí, či ich dobre užívam. Keby si dovŕšil moju radosť a rozdal ich chrámom a chudobným. Už dávno sa bojím, že sa ma zmocní márnomyseľnosť, ktorá ľahko povstane v človeku, keď sám udeľuje dary milosrdenstva. Obávala som sa ako majiteľka časných majetkov, že môžu byť príčinou zanedbávania skutočných majetkov nebeských."
Cisár jej vrátil po troch rokoch slobodu a majetok. Opäť mala obrovské bohatstvo, ktoré rozdávala. Sama bola útla, veľa sa postila a chodila len v jednoduchých šatách bez ozdôb. Podporovala mladú cirkev, ktorá sa len krátko predtým dočkala slobody.
Jej dobrodenia poznali biskupi ako svätý Gregor Naziánsky, tak aj svätý Gregor z Nyssy, či svätý Epifan, svätý Anfilochia a najmä svätý Ján Zlatoústy. Ten sa stal novým arcibiskupom a patriarchom v Carihrade. Bol aj jej radcom, ako najlepšie nakladať s majetkami, aby čo najviac otrokov či vykúpených zajatcov dosiahlo slobodu a chudobní boli nakŕmení. Ján Zlatoústy a Olympia prekážali zámerom iných osôb, ktorým nebola po chuti ich rozvážna láskavosť. Nepriatelia dosiahli u cisára vyhostenie Jána do vyhnanstva a pod zámienkou, že zástancovia tohto arcibiskupa založili na odpor proti cisárovej vôli v carihradskom chráme požiar, obžalovali z neho aj Olympiu. Tá sa dostala pred súd a v obhajobe uviedla:
"Kto obetuje mnoho peňazí chrámom, ten nepodpaľuje chrámy!"
Prepustili ju síce na slobodu, ale musela opustiť Carihrad a tiež ísť do vyhnanstva. Zatiaľ jej domy a zámky drancovali ľudia a to aj takí, ktorým predtým pomohla. V Cyzikuse založila sväté spoločenstvo žien a snažila sa z vyhnanstva pomáhať ďalej cirkvi a chudobným. Aj túto jej spoločnosť nepriatelia rozohnali a Olympia zomrela štyridsaťsedem ročná v tureckom Izmide v roku 408. Stihla zdedenými majetkami pomôcť množstvu ľuďom, vystavať a prispieť na desiatky chrámov.
Svätý Ján Zlatoústy z arménskych hôr, kde bol vo vyhnanstve, jej posielal listy, ktoré sa dochovali a sú dôkazom zmýšľania dvoch svätcov. Olympia dokázala životom pravdivosť trpkosmiešneho tvrdenia, že chudáci sú ľudia bez peňazí, kým boháči sú tiež len chudákmi, hoci s peniazmi. Stihla však bohatstvom pomôcť tisíckam iných, pričom pre seba sa snažila použiť len to najnutnejšie k životu.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 16. december - Adela

16. december
Adela

Život ako z rozprávky, mohli by sme povedať o svätej Adele pri jeho povrchnom hodnotení. Narodila sa ako princezná v roku 931. Vydala sa za talianskeho kráľa Lotara, ktorému porodila dcéru. Už tieto fakty by stačili na jeden život. Navyše pri dobrote, láskavosti a skromnosti kráľovnej, ktorá sa starala o poddaných ako ich služobnica a nie ako ich vládkyňa. Lenže jej manžel a kráľ náhle zomrel. Za panovníka sa dal protiprávne korunovať zloduch, ktorý Adelu uvrhol do väzenia, lebo sa odmietala vydať za jeho syna.

Vyslobodil ju mních Martin, ktorý vykopal pod stenou väzenia tajný tunel, kadiaľ Adela ušla aj s dcérkou. Kráľovná vdova známa skromnosťou a zbožnosťou sa stala chránenkyňou biskupa v Regii, ktorý ju schoval pred zloduchom na hrade v Canossa.

Pápež požiadal nemeckého cisára Ota I. o pomoc proti zlokráľovi, ktorý trýznil Taliansko. Oto I. ho porazil práve v Canosse, ktorú zlý kráľ obliehal. Tu sa cisár spoznal s Adelou, a keďže bol tiež vdovec, požiadal ju o ruku. Na to bol pápežom Oto I. korunovaný za rímskeho cisára a Adela za cisárovnú.

Už potiaľ by bol život svätej dostatočne rozprávkový a dobrodružný plný prekvapivých zvratov. Zároveň zakladala kláštory, starala sa o chorých a chudobných v celej ríši, ba vychovávala aj dve dcéry porazeného zlého kráľa ako vlastné deti. To trvalo jedenásť rokov, keď zrazu cisár Oto I. v roku 973 zomrel. Adelin život sa opäť zmenil.

Najprv otca vystriedal na tróne mladý cisársky syn, ktorého porodila Adela, a to Oto II. Ten vládol s pomocou matky, ale len do času, kým sa neoženil s dcérou gréckeho cisára Teofanou.

Zlí dvorania Adelu pred synom ohovárali dovtedy, kým pre pokoj v rodine a pre pokoj syna a vládcu opustila Nemecko. Vrátila sa do Talianska a s tichou pokorou sa modlila za synove obrátenie, aby pochopil pravdu. Neskúsený cisár Oto II. sa zatiaľ dopúšťal mnohých chýb, až kým sa nedovŕšila zrada vojvodov proti nemu a Boh mu neotvoril oči.

Prišiel za matkou do Talianska a poprosil ju o prepáčenie a o pomoc pri spravovaní ríše. Nakoniec matku aj tak nepočúval a pustil sa do vojny s Grékmi. Vtedy ťažko ochorel a zomrel.

Adelu opäť prenasledovali. Tentoraz to robila jej vlastná nevesta Teofana, ktorá vládla za cisára Ota III., ktorý sa dostal na trón iba deväťročný. Preto sa Adela snažila vnukovi pomôcť, ako kedysi pomáhala pri vláde jeho otcovi - synovi Otovi II.

Matka mladého cisára a Adelina nevesta Teofana svokru nenávidela. Vystavovala ju množstvám trápenia, lenže Teofana náhle zomrela. Mladý cisár Oto III. mal vtedy sedemnásť rokov a požiadal babku, aby mu pomáhala ešte viac a prevzala správu ríše. Adela opustila svet modlitieb, ale vyhradila si čas, aby mohla na bohoslužbách každý deň prosiť Boha o odpustenie hriechov poddaných, ktorým vládla.

Cisársky palác sa za jej spravovania ríše podobal skôr na kláštor a poddaní ju milovali pre jej súcit a láskavú štedrosť pri zmierňovaní ich ťažkého života. Nakoniec takto spravovanú ríšu odovzdala do rúk vnuka Ota III. a odišla do Burgundska, kde bol kráľom jej ďalší vnuk Rudolf. Ten sa dostal do rozporov s poddanými, ktorí sa proti nemu vzbúrili. Uzmierila rozvadené strany, aby sa vyčerpaná dramatickými zmenami života utiahla do kláštora neďaleko Štrasburgu, ktorý predtým pred dvanástimi rokmi založila. Tu sa utiekala od sveta v modlitbách k Bohu a zomrela 16. decembra 999 vo veku šesťdesiatosem rokov.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 15. december - Mária Ukrižovaná z Rosy

15. decemberMária Ukrižovaná z Rosy

Koľko veriacich roko čo rok spieva známu pieseň k Duchu Svätému, v ktorej sú slová:
"Duchu Svätý príď z neba a vydať ráč zo seba - žiaru svetla pravého," a štvrtá kapitola tohto hymnusu začína slovami: "V práci odpočinutie."
Nevedno, kedy presne tieto slová oslovili svätú Máriu Ukrižovanú z Rosy, ktorej pamiatku si dnes pripomíname. Ona odpovedala na napomínania, že prepína svoje sily, týmto veršom z piesne k Duchu Svätému:
"V práci odpočinutie."
Ak je to naozaj tak, nuž Mária Ukrižovaná z Rosy odpočívala v jednom kuse, lebo sústavne niečo robila. Opatrovala chorých a to aj na mor s obetavou láskou, viedla veľký tkáčsky závod, starala sa o chudobných a najmä založila dobročinnú rehoľu Služobníc lásky. Pritom Mária by vôbec nemusela pracovať, lebo sa narodila v zámožnej rodine. Ona si vybrala dobrovoľne rehoľný habit, aby sa mohla v práci obetovať službe Bohu.
Strápeného Krista videla v trpiacich a pre nich už 23 ročná v roku 1836 založila rehoľu Služobníc lásky, ktorých náplňou je odvtedy opatrovať chorých v nemocniciach. Bola akousi Matkou Teréziou, ako v 20. storočí poznali veriaci obetavú rehoľníčku pôvodom z Albánska, ale svätá Mária Ukrižovaná z Rosy sa dožila len štyridsiatichdvoch rokov. Zanechala za sebou obrovský kus práce. Možno sa jej to podarilo aj preto, že ako sa hovorí, kto v kostole spieva, dvakrát sa modlí. A Máriu Ukrižovanú z Rosy inšpirovala spomínaná Pieseň k Duchu Svätému. Akoby žila dva životy naraz. Nečudo, že si vybrala rehoľné meno Mária Ukrižovaná - veď ukrižovaný bol Ježiš a Mária sa z lásky k blížnym chcela obetovať akoby rovnakým spôsobom.
Pri pomoci chorým sa Mária stala známou aj tým, že v kostole kongregácie Služobníc lásky zaviedla ako dennú prax adoráciu eucharististickému Ježišovi. Ak nepracovala, tak sa modlila a klaňala Božiemu telu. Tým v praxi napĺňala slová svojho súčasníka spisovateľa Victora Huga, ktorý povedal, že zopnuté ruky pri modlitbe tiež pracujú. Pritom sa úprimne zdôverovala so starosťami Panne Márii, ktorú si vyvolila za náhradnú matku potom, ako jej pozemská mama zomrela. Malá Mária mala vtedy len jedenásť rokov. Dovtedy bola živým striebrom v rodine a všetko si od mala robila sama. Odmietala pomoc slúžiek v šľachtickom dome.
Po maminej smrti sa Mária inšpirovala príkladom svätej Terézie z Avily a tiež sa rozhodla utiekať sa k Panne Márii ako k vlastnej matke. Otec ju dal na výchovu k rehoľníčkam, odkiaľ sa do rodiny vrátila ako sedemnásťročná a o rok na to urobila sľub večného panenstva potom, ako odmietla ponuku od otca, aby sa vydala za ním vybratého šľachtica.
Požiadala otca, aby mohla pracovať. Zamestnala sa v otcovej pradiarni. Naučila sa obsluhovať tkáčsky stroj a pre jej nevšedný pracovný talent jej do roka zverili vedenie celého závodu. Robotníci v nej videli stelesnenie prozreteľnosti, lebo sa neustále zaujímala o ich postavenie. Snažila sa im pomáhať bez toho, aby sama oddychovala. Jedna vec boli pracovné povinnosti, druhá jej snaha zlepšiť postavenie zamestnancov závodu, ktorí sa snažili dobrodeňkyni odplácať starostlivosť zvýšeným úsilím v práci.
Do toho prišla cholera, na ktorú ochorel aj Máriin brat Filip. V čase epidémie sa mnohí starali len o seba, ale Mária okrem zamestnancov opatrovala brata a chorých v nemocniciach. Vtedy sa rozhodla založiť rehoľu Služobníc lásky, ktorá získala rýchlo povolenie k činnosti od pápeža. Sestričky mali po cholere plné ruky práce s morom a neskôr v rokoch 1848 a 1849 s ranenými z protifeudálnych povstaní.
Za najväčší zázrak svätej Márie Ukrižovanej z Rosy sa považuje práve to, ako dokázala zosúladiť povinnosti rehoľníčky k Bohu s povinnosťami voči blížnym a s asketickým životom, ktorý sa skončil 15. decembra 1855 v materskom dome v Brescii, kde sa v talianskej Lombardii v roku 1813 narodila.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 14. december - Ján z Kríža

14. december
Ján z Kríža

Za učiteľa cirkvi bol uznaný svätý Ján z Kríža vďaka svojim náboženským spisom, ktoré privádzajú stále nových ľudí na cestu spásy.

Pochádzal z chudobnej rodiny. Otec mu zomrel, keď bol ešte malý a jeho matka ako vdova ťažko vychovala troch synov. Ján bol najmladší. Narodil sa v Španielsku v roku 1542 a za učiteľa cirkvi bol pápežom vyhlásený o takmer štyristo rokov neskôr preto, lebo jeho myšlienky sú hlboké a pôsobia na ľudí dodnes. Jeho spisy ako Živý plameň lásky, Výstup na horu Karmel, či Duchovný spev a Temná noc sú akoby nadiktované svätcovi z vyšších duchovných sfér.

V živote zažil len málo dobra. Každé zlo prekonával dobrou náladou a veselou mysľou. Tešil sa z každého utrpenia a to preto, lebo veril poznaniu:

"Na príklade Ježiša a mučeníkov vidíme, že utrpenie je pre Boha poznávacou známkou Božej lásky. Prenasledovania sú prostriedkami na poznanie tajomstva kríža a potrebnou podmienkou, aby sme mohli pochopiť Božiu múdrosť a jeho lásku."

Ak by sme teda mali hodnotiť Jánov život z tohto pohľadu, tak potom sa dostal k tajomstvám kríža úplne blízko. Prenasledovali ho celý život nielen ťažkosti zo strany blížnych, ale aj zdravotné problémy. Bol akoby medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jednej strane mu spôsobovali muky jeho spolubratia vo viere a na druhej strane ho zrádzalo vlastné telo. Napriek tomu bol veselý. Mal poznanie, že tieto trápenia ho približujú viac ku krížu ako čokoľvek iné. A od Kristovho kríža nám priniesol vzácne posolstvo v podobe hlbokých mystických kníh.

K poznaniu, že utrpenie prináša najsladšie poznanie, prišiel už v mladom veku. Ako študent navštevoval chorých v nemocnici, aby im dobrovoľne pomáhal. Vždy nájdeme v nemocnici mnoho utrpenia, ktoré pomáhajú chorým spríjemniť dobrovoľníci aj z radov mládeže. K takým patril v mladosti aj Ján. Nebol organizovaný v žiadnej charite. Jeho k chorým hnala láska k Panne Márii, ktorú si vyvolil za patrónku. A tá ho viedla už v detskom veku po cestách utrpenia iných.

Videl ich mnoho, až sa správca mestskej nemocnice v meste Medina del Campo ponúkol Jánovej matke, že chlapca vezme k sebe za ošetrovateľa a postará sa o jeho vzdelanie. Utrpenie, ktoré pomáhal znášať Ján iným, sa mu stalo cestou k vlastnej spáse. Popri štúdiu opatroval ďalej chorých a jedával iba jedlo, ktoré oni po sebe nechali, až nakoniec vstúpil z úcty k Panne Márii do karmelitánskej rehole už ako vysvätený kňaz. A tu sa začala jeho strastiplná cesta životom. Rozhodol sa totiž karmelitánsku reholu reformovať a viesť k väčšej prísnosti, chudobe a službe k blížnym. Tak vznikli Bosí Karmelitáni, kým Ján z Kríža sa stal priam mučeníkom vďaka nepriateľom, akých mal v samotnom karmelitánskom ráde, kde odmietali znášať jeho reformy.

Viackrát ho uväznili v kláštore, aj keď dielo svätého Jána z Kríža bolo požehnané a pomáhal Bosými Karmelitánmi ľuďom sprostredkúvať viac Božie milosrdenstvo, ako iní kňazi a rehoľníci. Zomrel vo veku štyridsaťdeväť rokov internovaný v kláštore svojho protivníka, ktorý Jána všakovako týral, hoci svätý Ján z Kríža bol už ťažko chorý a mal dlhotrvajúce priam mučenícke bolesti z množstva vredov po celom tele. V tejto situácii poprosil svojho nepriateľa pred smrťou o odpustenie za všetky príkoria, ktoré mu svojou existenciou spôsobil. V smrti videl svätý Ján najväčšie sladkosti, preto o smrti hovoril, že "tí, čo takto milujú, umierajú s veľkou vrúcnosťou a opúšťajú svet rýchlym letom hnaní túžbou spojiť sa s Milovaným."

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 13. december - Lucia

13. decemberLucia

Svätá Lucia vyrastala ako kresťanské dieťa pod vplyvom matky. V tých časoch na konci tretieho a začiatkom štvrtého storočia bola viera v Ježiša Krista úradne zakázaná. Ale Luciina matka napriek tomu chcela, aby sa jej dcéra vydala za pohana. Myslela si, že Lucia bohatého nápadníka zmení tiež na kresťana.
Lenže Lucia od detstva obdivovala život svätej Agáty. A dala sľub čistoty Bohu, že zostane do smrti pannou. To jej matka nevedela. Situáciu nakoniec vyriešila prozreteľnosť. Luciina mama ťažko ochorela. Lekári jej nevedeli pomôcť. Lucia s pevnou vierou nahovorila mamu, aby ju mohla previezť zo Syrakúz, kde žili na Sicílii, na hrob svätej Agáty do Catanie. A tu na hrobe tejto svätice sa stal zázrak, v ktorý tak pevne verila Lucia. Jej mama sa naozaj uzdravila.
Stala sa ešte iná vec. Lucii sa zjavila svätá Agáta a povedala jej, že zomrie rovnakou mučeníckou smrťou, akou zomrela ona. Agáta bola vtedy už uctievanou sväticou. Agátine srdce nezískal cisárov námestník, ktorý sa ju snažil rôznym spôsobom donútiť k sobášu. Agátu nakoniec ukrutne mučili. Cisársky námestník dokonca rozhodol, aby tejto mladej panne odrezali obe prsia, lebo ako cynicky podotkol, aj tak nebude mať žiadne deti, nuž na čo by jej boli. Napriek strašným mukám sa jej tieto rany na hrudi zázračne zacelili. Podľa Agátinho životopisu, sa jej v noci zjavil svätý Peter a rany jej zatvoril v mene Ježiša Krista.
Úcta k Agáte bola vtedy už všeobecne rozšírená. A mladá Lucia obdivovala odvážnu sväticu, ktorá obetovala panenstvo Bohu.
Vtedajšie kruté zákony prenasledovali kresťanov. Nedovoľovali ľuďom modliť sa pri kríži. A Boh si našiel svätcov, ktorí mučeníckou smrťou priniesli najkrajšiu úrodu. Slobodu pre kresťanov. Príklad mučeníkov najviac pôsobil na ľudí. A utvrdzoval ich v správnosti viery, že človek si nemá zhromažďovať poklady na Zemi, ale v nebi.
Svätej Agáte sa zjavil sám svätý Peter. Na druhý deň, keď cisárov námestník zistil, že Agátine rany sú zacelené, nezľakol sa Boha, ale dal jej trhať mäso kliešťami a váľať ju po žeravom uhlí a črepinách. Pritom svätá Agáta zomrela.
Pohan, ktorý miloval svätú Luciu tiež nevydržal, keď zistil, že jeho milá predáva s matkou majetky a rozdáva ich chudobným. Lucia mu odkázala, že sa zaňho nevydá, nuž ju dal obžalovať, že je kresťankou. A Lucia podstúpila v Syrakúzach mučenícku smrť tak ako jej predpovedala Agáta. Najprv sa ju snažili upáliť, ale oheň Lucii napriek tomu, že bola v strede plameňa na hranici, neublížil. Nuž kat mečom preťal Luciine hrdlo. A aj tak žila svätá Lucia ďalej. Dokonca ešte prijala aj sväté prijímanie a až potom zomrela.
Pohanskí úradníci dosvedčili, že to naozaj musí byť veľký Boh ten Boh kresťanov, keď také divy stvára so svojimi veriacimi, ktorí sa tešia na mučenícku smrť ako na vstupenku do raja. Ani Luciin nápadník nedopadol dobre. Samotní Rimania ho obžalovali z drancovania provincie a v Ríme ho popravili. Mečom bojoval dokonca aj proti svojej láske, keď zistil, že Lucia nikdy nebude jeho, a mečom aj zišiel zo sveta.
Lucia sa zatiaľ stala rovnako známou ako svätá Agáta. A obe svätice pomohli s tisícami iných umučených k tomu, že v roku 313 cisár Konštantín Veľký milánskym ediktom udelil kresťanom náboženskú slobodu. Lucia v roku 304 zomierala šťastná. Jej smrť priniesla bohaté ovocie o deväť rokov živým, akoby to Lucia už vopred vedela a preto neváhala obetovať mladý život pre Krista.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 12. december - Jana Františka Frémyot de Chantal

12. december

Jana Františka Frémyot de Chantal

Keď radosť bolí - tak by sme mohli nazvať život svätice, ktorú si dnes pripomíname. Jana Františka Frémyot de Chantal narodená v Dijone v roku 1572 prežila množstvo situácii, pri ktorých bola radosť bolesťou. Milovala svojho muža, ale ten zomrel na poľovačke vo veku len tridsaťpäť rokov. Jana ho prežila o štyridsaťdva rokov. Ale aké to boli roky! Aj dnes nad nimi žasneme.

Jana sa dobre vydala, takže starosti o chlieb pre svoje štyri deti ani po smrti manžela - grófa nemala. Obetovala sa však najprv v službe u svokra, ktorý mal hriešny pomer so svojou gazdinou, s ktorou mal päť nemanželských detí.

Aj o tie sa Jana starala rovnako, ako o svoje deti. Potom sa jej stala príhoda, ktorá poznačila celý jej život. Spoznala sa so svätým Františkom Saleským, s ktorým si dlhé roky písala. Po vyjdení listov tlačou sú stálym svedectvom priateľstva dvoch anjelov na zemi. Svätý František Saleský o Jane Františke povedal:

"V Dijone som našiel, čo Šalamún nemohol nájsť v Jeruzaleme - silnú ženu v pani de Chantal."

Keď malo jej najmladšie dieťa pätnásť rokov, Jana sa rozhodla vstúpiť do kláštora a založiť tak s pomocou svätého Františka Saleského rehoľný rád Navštívenia Panny Márie. Okrem nábožnosti a lásky k chudobným a chorým, ktorú dokazovala každý deň života, ju k tomuto kroku dohnala aj rodina. Jej otec na ňu naliehal, ako aj ďalší príbuzní, aby sa znovu vydala, čo ona odmietala, ale nátlak na ňu bol neľudský. Až si rozžeravenou ihlou nad ohňom vypálila na srdce meno Ježiš.

Najťažšia skúška ju čakala v podobe jej pätnásťročného syna, ktorý si pred ňu ľahol, aby nemohla odísť do kláštora; a povedal jej, že ho musí prekročiť, ak chce od neho odísť. Pritom Jana sa o svoje deti aj naďalej z kláštora starala. A syna nechávala na výchovu u jej otca, ktorý nakoniec dcéru pred zložením sľubu rehoľníčky požehnal.

Kláštor Janu volal naplnením sľubu Bohu, ktorý urobila po smrti manžela, že už žiadneho iného muža mať nebude. A pri deťoch sa starala ako o malomocného, tak po ťažko chorú ženu, ktorá mala celú tvár zohyzdenú od rakoviny. A to jej často rodina vyčítala, že ohrozuje vlastné deti, ak sa stará o chorých.

Chudobní z okolia, kde bývala, vraveli, že je byť rozkošou chorým, aspoň sa o nich mohla starať svätá grófka. Teda neopúšťala nezaopatrené deti, len napĺňala svoju cestu, ktorú začala už ako malé dievčatko, ktoré vysvetľovalo dospelému bludárovi, ktorý jej dal cukríky, že tak ako tie cukríky, ktoré ona ako dieťa hodila do ohňa, "budú horieť v pekle všetci bludári, lebo neveria to, čo povedal náš Spasiteľ!"

Keď v roku 1622 zomrel svätý František Saleský, rehoľa, ktorú viedla Jana Františka, mala trinásť kláštorov. Keď zomrela Jana Františka v decembri 1641, tento rád mal 86 kláštorov. Taká bola požehnaná jej práca, do ktorej zapojila aj neskôr známeho svätca Vincenta de Paul, ktorý viedol kláštor Navštívenia v Paríži. A aj keď Jana Františka bola predstavenou rehoľného rádu, sama sa správala ako obyčajná rehoľníčka. Upratovala iným sestrám a starala sa o všetky domáce práce ako jedna z nich. Zomierala vo veku 70 rokov s týmito radostnými slovami na perách:

"Už idem, Ježišu!"

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)