12. december
Jana Františka Frémyot de Chantal
Keď radosť bolí - tak by sme mohli nazvať život svätice, ktorú si dnes pripomíname. Jana Františka Frémyot de Chantal narodená v Dijone v roku 1572 prežila množstvo situácii, pri ktorých bola radosť bolesťou. Milovala svojho muža, ale ten zomrel na poľovačke vo veku len tridsaťpäť rokov. Jana ho prežila o štyridsaťdva rokov. Ale aké to boli roky! Aj dnes nad nimi žasneme.
Jana sa dobre vydala, takže starosti o chlieb pre svoje štyri deti ani po smrti manžela - grófa nemala. Obetovala sa však najprv v službe u svokra, ktorý mal hriešny pomer so svojou gazdinou, s ktorou mal päť nemanželských detí.
Aj o tie sa Jana starala rovnako, ako o svoje deti. Potom sa jej stala príhoda, ktorá poznačila celý jej život. Spoznala sa so svätým Františkom Saleským, s ktorým si dlhé roky písala. Po vyjdení listov tlačou sú stálym svedectvom priateľstva dvoch anjelov na zemi. Svätý František Saleský o Jane Františke povedal:
"V Dijone som našiel, čo Šalamún nemohol nájsť v Jeruzaleme - silnú ženu v pani de Chantal."
Keď malo jej najmladšie dieťa pätnásť rokov, Jana sa rozhodla vstúpiť do kláštora a založiť tak s pomocou svätého Františka Saleského rehoľný rád Navštívenia Panny Márie. Okrem nábožnosti a lásky k chudobným a chorým, ktorú dokazovala každý deň života, ju k tomuto kroku dohnala aj rodina. Jej otec na ňu naliehal, ako aj ďalší príbuzní, aby sa znovu vydala, čo ona odmietala, ale nátlak na ňu bol neľudský. Až si rozžeravenou ihlou nad ohňom vypálila na srdce meno Ježiš.
Najťažšia skúška ju čakala v podobe jej pätnásťročného syna, ktorý si pred ňu ľahol, aby nemohla odísť do kláštora; a povedal jej, že ho musí prekročiť, ak chce od neho odísť. Pritom Jana sa o svoje deti aj naďalej z kláštora starala. A syna nechávala na výchovu u jej otca, ktorý nakoniec dcéru pred zložením sľubu rehoľníčky požehnal.
Kláštor Janu volal naplnením sľubu Bohu, ktorý urobila po smrti manžela, že už žiadneho iného muža mať nebude. A pri deťoch sa starala ako o malomocného, tak po ťažko chorú ženu, ktorá mala celú tvár zohyzdenú od rakoviny. A to jej často rodina vyčítala, že ohrozuje vlastné deti, ak sa stará o chorých.
Chudobní z okolia, kde bývala, vraveli, že je byť rozkošou chorým, aspoň sa o nich mohla starať svätá grófka. Teda neopúšťala nezaopatrené deti, len napĺňala svoju cestu, ktorú začala už ako malé dievčatko, ktoré vysvetľovalo dospelému bludárovi, ktorý jej dal cukríky, že tak ako tie cukríky, ktoré ona ako dieťa hodila do ohňa, "budú horieť v pekle všetci bludári, lebo neveria to, čo povedal náš Spasiteľ!"
Keď v roku 1622 zomrel svätý František Saleský, rehoľa, ktorú viedla Jana Františka, mala trinásť kláštorov. Keď zomrela Jana Františka v decembri 1641, tento rád mal 86 kláštorov. Taká bola požehnaná jej práca, do ktorej zapojila aj neskôr známeho svätca Vincenta de Paul, ktorý viedol kláštor Navštívenia v Paríži. A aj keď Jana Františka bola predstavenou rehoľného rádu, sama sa správala ako obyčajná rehoľníčka. Upratovala iným sestrám a starala sa o všetky domáce práce ako jedna z nich. Zomierala vo veku 70 rokov s týmito radostnými slovami na perách:
"Už idem, Ježišu!"
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára