Svätí na každý deň - 31. január: Ján Bosco

31. január
Ján Bosco

 Priam zo sna bol život nášho dnešného svätca Jána Bosca. Narodil sa v horskej osade Becchi na úpätí Álp pri mestečku Castelnuovo d´Asti v roku 1815 ako najmladší z troch synov.
 Otec mu zomrel vo veku 33 rokoch na zápal pľúc. Najmladší Ján sa naučil od starého kňaza čítať na radosť celej dediny, keď za dlhých zimných večerov čítal v zaviatej horskej osade ľuďom knihy, alebo opakoval nedeľné kázne, ktoré sa naučil naspamäť.
 Keď mal deväť rokov, sníval sa mu sen, ktorý dal celému jeho životu cieľ. Videl vystrájať množstvo detí. Najprv im dohováral, ale napokon sa rozhodol biť ich, aby boli ticho. Vtedy sa zjavila záhadná postava a povedala: "Nie tak! Nie násilím! Iba láskavo, ak si chceš získať ich priateľstvo!"
 Na to sa nezbedné deti zo sna premenili na krotkých barančekov a tajomný hlas pokračoval: "Vezmi si pastiersku palicu a veď ich na pašu."
 Po prebudení nedokázal na sen zabudnúť. Presvedčil matku, aby ho poslala do služby k sedliakovi, kde slúžil dva roky. Potom sa vrátil do osady a peši chodil do mesta do školy desiatky kilometrov.
 Za štyri roky s vypätím všetkých síl ukončil základnú školu i gymnázium zároveň. Študoval ďalej aj potom, ako bol vysvätený v roku 1841 v Turíne za kňaza a získal titul don Bosco. Tu v kostole svätého Františka Saleského slúžil v roku 1841 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra omšu. A nemal miništranta. Dnu z ulice vošiel otrhaný chlapec, ktorého kostolník volal, aby šiel miništrovať. Chlapec sa nevedel ani prežehnať. Kostolník ho z chrámu vyhnal.
 Don Bosco poslal kostolníka, nech mu chlapca privedie. Vtedy pochopil zmysel sna. Chlapec bol chudobný ako aj jeho biedni rodičia, nemal školy, nemal vieru, nemal nič. Don Bosco ho poprosil, nech privedie kamarátov z ulice. Začal ich učiť katechizmus, ale zároveň im umožnil sa aj hrať.
 Ľudia sa naňho hnevali, že pri kostole organizuje v nedeľu huriavk, ba aj samotní kňazi naňho nastrojili pascu. Poslali mu koč, ktorý ho mal zaviesť do blázinca. Mysleli si, že sa zbláznil, keď sa venuje chlapcom z ulíc Turína. Don Bosco presvedčil týchto dvoch kňazov, aby do koča ako starší nastúpili prví. Potom za nimi zamkol dvere a kočišovi zakričal, aby šiel rýchlo do blázinca. Tam ich čakali zriadenci, ktorí mali zadržať Dona Bosca, ale keďže ho nepoznali, mysleli si o kňazoch, že to oni sú blázni a zavreli ich. Do večera sa na tejto historke zabával celý Turín a viac už nikomu nenapadlo Dona Bosca považovať za pomäteného.
 Jeho dielo sa rozrástlo po svete. Don Bosco založil na počesť svätého Františka Saleského, v ktorého chráme pochopil zmysel sna z detstva, Saleziánsku reholu, ktorá vychovávala chudobných chlapcov a dávala im možnosť vyučiť sa, aby mali lepší život. Z milodarov na tento účel najprv kúpil kôlňu s pozemkami, potom postavil ústav, dielne, školy a aj tri kostoly, či najväčšiu a najmodernejšiu kníhtlačiareň vo vtedajšom Taliansku.
 Vďaka misiám sa jeho myšlienka zo sna o pomoci chudobným chlapcom rozšírila aj do Ameriky, Ázie a Afriky. Don Bosco napísal desiatky kníh a stál pri založení ženskej časti Saleziánskej rehole nazvanej Dcéry Panny Márie Pomocnice spolu so svätou Máriou Dominikou Mazzarellovou.
 Stal sa otcom tisícov chudobných dievčat a chlapcov, pričom bol sám od narodenia veľmi chudobný a taký aj zomrel 31. januára 1888 v Turíne vo veku sedemdesiatichdvoch rokov.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 30. január: Vincent Pallotti

30. január
Vincent Pallotti

 Ako žil, tak aj zomrel - vraví sa u nás, čo platí aj na Vincenta Pallotti. Tento taliansky svätec zomrel tak, že keď šiel do chrámu, videl chudáka ako mrzne na ulici. Bez rozmýšľania mu daroval vlastný teplý kabát. Potom šiel bez kabáta do spovednice.
 Vincent Pallotti mal vtedy už dávno chýr žijúceho svätca, takže keď v Ríme spovedal, trvalo to celé hodiny. Toľko ľudí čakalo na jeho rozhrešenie. Zatiaľ bez kabáta mrzol v januárovej zime v roku 1850 až dovtedy, kým neodišiel posledný hriešnik a Vincent Pallotti dostal zápal pľúc, na ktorý vo veku nedožitých päťdesiatichpiatich rokov zomrel.
 Skon svätca charakterizuje celý život tohto zakladateľa Spoločnosti katolíckeho apoštolátu. Vincent Pallotti túžil po tom, aby sa všetci kňazi a laici stali apoštolmi. Svoju víziu opísal takto: "Treba rozširovať vieru medzi nekatolíkmi, medzi katolíkmi vieru oživovať, chrániť a doviesť k ďalšiemu rastu. Všeobecnou láskou prispievať k tomu, aby svet poznal, že Boh je nekonečná láska. Každý je povinný spolupracovať na spáse iných podľa možností, pomerov, stavu, postavenia, talentu, vedomostí, pozemských majetkov a podľa daru prírody a milosti. Každý môže v každej situácii voľačo urobiť. Aspoň sa modliť a blížneho dobrým príkladom povzbudzovať. Každý má niekedy a niekde príležitosť konať dobro pre blaho príbuzných, priateľov a známych, či je to už doma alebo na ulici, pri zábave alebo v úrade, pri štúdiu alebo pri remesle."
 Vincent Pallotti toto vyznanie žil. Ukázal nám, aká je pravá obetavá láska ku Kristovi. Jeho Spoločnosť katolíckeho apoštolátu mala aj nepriateľov, ktorí nakoniec dosiahli to, že bola zrušená a zakázaná. Cieľ však zostal. Vincent Palloti ho definoval takto: "Je to všeobecný apoštolát každého. Život Ježiša Krista má byť vzorom apoštolátu pre každého. Ako sú všetci povolaní, ba povinní nasledovať Ježiša Krista, tak všetci, vzhľadom na ich postavenie a stav, sú povolaní na apoštolát, ktorý má byť spoločný každej vrstve ľudí, pre väčšiu Božiu slávu a pre večnú sprásu svoju a iných."
 Po zákaze Spoločnosti katolíckeho apoštolátu založil Zbožnú spoločnosť pre misie, veď okrem zahraničných, sú aj domáce, ba aj vnútorné misie do našich vlastných duší.
 O tom, že apoštolát Vincenta Pallottiho bol naozaj vôľou Božou, svedčí aj tradícia, ktorú tento svätec založil a trvá až dodnes. Ide o veľkolepé slávnosti v kostole Sankt Andrea della Valle v Ríme za zjednotenie s pravoslávnou cirkvou.
 A sedem rokov pred smrťou v roku 1843 založil ženskú charitatívnu spoločnosť misionárok, ktoré sa dnes nazývajú po ňom Pallottinky. Keď bol dieťa, ťažko sa učil. Raz jeho učiteľ o ňom povedal: "Je to malý svätec, ale škoda, že je trocha hlúpy."
 Vincent sa nevzdal, začal sa spolu s matkou modliť k Duchu svätému, čo mu zázračne pomohlo až tak, že sa stal nakoniec jedným z najlepších žiakov školy. Už ako študent teológie sa plne oddal tejto myšlienke: "Boh vo všetkom a vždy!"
 Sám seba považoval za nič, cítil sa byť nehodným, preto sa modlieval k Matke milosrdenstva. Dodnes medzi veriacimi žijú jeho myšlienky, ako šíriť apoštolsky vieru medzi sebou, medzi iných a prijímať pomoc od kňazov, ale aj to, aby kňazi prijímali pomoc od laikov. Ľudia by sa mali stať jeden druhému, medzi sebou navzájom apoštolmi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 29. január: Sulpícius Severus a Peter Nolaskus

29. január
Sulpícius Severus a Peter Nolaskus

 Mnohí biskupi známi z histórie môžu aj dnes slúžiť za vzor politikom. Tak ako Sulpícius Severus, ktorý sa narodil v 6. storočí vo Francúzsku a stal sa biskupom v Bourges. A tu pôsobil ako ochranca práv občanov proti šľachtickému zdieraniu poddaných.
 Pochytil sa s výbercom daní, keď sa kráľ Dagobert rozhodol, že z mesta Bourges vyžmýka každý frank. Sulpícius bol dôkladný v obrane občanov. Vedel, že výberca daní plní iba príkazy kráľa, nuž sa Severus rozhodol vyjednávať priamo s Dagobertom. Ten zvýšil dane, aby mal čo najviac peňazí na zábavy, nielen na správu ríše. Kto iný mal mocného kráľa umravniť, ak nie biskup?
 Panovníci v tých časoch boli nevyspytateľní. Nebol pre nich problém zlikvidovať aj nepohodlného biskupa. Možno to bol dôvod prečo Sulpícius Severus zvolil zvláštnu, ale svojím spôsobom veselú taktiku. Kráľa vychválil až do neba, že je dobrotivý, múdry a spravodlivý. Lichôtky sa páčia každému politikovi aj dnes. Po nich prešiel Sulpícius Severus k vážnym výčitkám, ako je možné, že taký múdry a spravodlivý panovník sa zrazu správal nerozumne, keď zdieral občanov?
 Dagobert sa naľakal. Nekresťanské dane zrušil a to, čo vybral neoprávnene, mestu vrátil. Sulpícius Severus šiel ešte ďalej, keď požiadal na ďalší rok kráľa, aby mestu dane odpustil úplne, lebo bola krutá zima, ktorú vystriedal všeobecný hladomor.
 Sulpícius Severus mal možno preto taký úspech u kráľa, lebo sám predtým, než bol vysvätený za biskupa, pochádzal z vysokej šľachty. Vedel teda, ako má so šľachticmi narábať. A zasa šľachta na čele s kráľom si biskupa so šľachtickým pôvodom nedovolila ignorovať. A to ani vtedy nie, keď Sulpícius Severus ešte pred vysviackou rozdal celý rodový majetok, ktorý zdedil, chudobným.
 Zároveň si pripomíname aj ďalšieho svätca z Francúzska Petra Nolaskusa, ktorý sa narodil v roku 1182 a zomrel v roku 1249. Jeho životopis sa na našu dobu ako príklad pre iných až tak do detailov nehodí, lebo Peter Nolaskus obetoval život vykupovaniu otrokov z mohamedánskeho otroctva, ktorého už niet, ale sú iné druhy otroctva.
 Mauri z Afriky prenikali do Španielska, kam sa Peter Nolaskus vybral po smrti rodičov z Francúzska a celý majetok venoval na vykupovaniu otrokov z okov. Vykúpil ich niekoľko tisíc, kým úplne neschudobnel. Vtedy prišiel na myšlienku spolu so svätým Rajmundom z Peňafortu založiť Rád Panny Márie de Mercede na vykupovanie otrokov. A Peter Nolaskus sa stal jeho prvým generálnym predstaveným.
 Bolo by to krásne, keby sa dali ľudia aj dnes vykupovať z otroctva. Nie z otroctva fyzického ako v 13. storočí robil sväto Peter Nolaskus, ale z otroctva duševného. Dnes máme v spoločnosti množstvo otrokov závislých na hriechoch. Nevykúpia ich žiadne peniaze a zbierky, vykúpiť ich z tohto otroctva môže len Kristus, ak zabudnú na svoje závislostí, ktoré ich držia v tých najkrutejších okovách.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 28. január: Tomáš Akvinský

28. január
Tomáš Akvinský

 "Kto je Boh?" Táto nevinná otázka dieťaťa, ktorému zomrela sestrička, keď do nej udrel blesk a rodičia mu povedali, že Boh im ju dal, Boh im ju aj vzal, priniesla svetu jedného z najslávnejších svätcov všetkých čias - svätého Tomáša Akvinského.
 Spolužiaci ho na univerzite v Kolíne prezývali "nemým volom zo Sicílie". Profesor na univerzite svätý Albert Veľký povedal: "Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď sa ozve takým mohutným hlasom, že ho počuje celý svet!"
 Akvinský získal pre svoju múdrosť inú prezývku - Stupor Mundi - teda Div sveta. Narodil sa v roku 1226 v Kalábrii na Sicílii. Zanechal nám monumentálne dielo. Človek sa s ním oboznamuje asi tak, ako keď veriaci vkročí do mohutnej baziliky svätého Petra vo Vatikáne. Dielo Tomáša je chrámom duše obrovských rozmerov. Najznámejším je jeho Summa Theologica, ktorú nedopísal, lebo vo veku štyridsaťosem rokov zomrel.
 Akvinský je Divom sveta aj vďaka životu. Narodil sa v slávnom a mocnom rode. Rozhodol sa, že bude žobravým mníchom - Dominikánom. Oslovilo ho učenie svätého Dominika, ktorému keď pápež ukázal, že Svätý Peter už nemôže povedať, že zlata a striebra nemá, Dominik odpovedal: "Áno, ale nemôže ani povedať: vstaň a choď!"
 Dominikáni boli najchudobnejší zo všetkých rádov. Rodina Akvinských nesúhlasila, aby ich syn bol v hmotnej núdzi. Nahovárali Tomáša, aby sa dal k Benediktínom, ale keď dohovárania nepomohli, dvaja bratia Tomáša chytili a dali ho do väzenia.
 Zavreli ho vo veži, kam mu podhodili na pokúšanie krásne dievča. Tomáš sa neustále modlil. Dievča bolo neodbytné, nuž Tomáš vytiahol z ohňa horiace drevo a vyhnal s ním dievča z veže. Na stenu namaľoval uhlíkom z pahreby kríž a pred ním sa modlil. Pápež intervenoval, aby ho rodina prepustila z väzenia. Nepomohli ani slzy Tomášovej matky, aby jej syn nežil v chudobe. Akvinský bol neoblomný.
 Nakoniec po dvoch rokoch sa mu podarilo z väzenia ujsť vďaka svojim dvom sestrám. Dvaja bratia ho uvrhli do väzenia a dve sestry mu z neho pomohli utiecť. Akvinský mal videnia Ježiša, ktorý sa ho raz v chráme z kríža pýtal, čo si žiada za svätosť a čistotu. Tomáš mu odpovedal: "Teba."
 Spoznal, kto je Boh a nežiadal si nič iné. Keď zomieral, jeden mních sa Akvinského tesne pred smrťou spýtal, ako má žiť. Tomáš mu odpovedal: "Ži stále pod okom a pohľadom Božím!"
 Táto jeho posledná veta, ktorú povedal, sa stala inšpiráciou mnohých duchovných osobností. Takisto ako aj ďalšia Akvinského myšlienka, keď sa ho pýtali, z akých kníh čerpá múdrosti a Tomáš povedal: "Tu je, hľa, moja kniha!"
 Pritom ukázal na kríž. Prednášal na mnohých svetových univerzitách, kde získal prezývku anjelský učiteľ. Tradovalo sa, že sa rozprával s anjelmi. On sám bol anjelom už od detstva, keď rozdával potraviny chudákom zo zámockej špajze tak dôkladne, že správca zámku sa chodil na Tomáša jeho otcovi sťažovať, že často nemal čo predložiť na stôl pred panstvo zo zámku.
 Ostatkom Akvinského sa môžeme pokloniť v Ríme, kde je jeho pravé rameno a v dvoch kostoloch vo francúzskom Toulouse. Akvinský sa pred smrťou vyjadril, že všetko, čo povedal o Bohu, bolo iba jachtanie, a čo o ňom napísal, má hodnotu slamy. Také sú nedokonalé zmysly človeka na to, aby dokázal presne vyjadriť, kto je to Boh.
 Tomáš Akvinský nám v pokore ukázal aj príklad pre nás, že ani my si nemáme myslieť, že sme schopní všetko do detailov pochopiť, aj keď sa o to máme usilovať celý život ako sa snažil sv. Tomáš Akvinský.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 27. január: Angela Merici

27. január
Angela Merici

 Svätá Angela Merici založila slávny rád Uršulínok, teda rádových sestier, ktoré sa starali o výchovu dievčat. Dnes je samozrejmé, že dievčatá a ženy majú prístup ku vzdelaniu a všetky práva rovnocenné s mužmi. Ale v stredoveku sa ženy nemali ani len kde naučiť čítať, či písať. Najmä, ak boli chudobné.
 Angela Merici, ktorá sa narodila v roku 1474 v mestečku Desenzano na brehu jazera Garda medzi Veronou a Bresciou v Taliansku obetovala život chudobným dievčatám a ženám. Ľudia často túžia po zázrakoch, pričom si neuvedomujú, že zázrakom je už pre nich každé nové ráno.
 Angela však žila pre zázraky. Potom, ako už bola známa z Brescie, kde viedla panny k pomoci dievčatám a ženám, čím sa rapídne zmenili mravy v celom kraji, zatúžila vidieť Svätú Zem. Miesta spojené s Kristom. Vybrala sa tam loďou s pútnikmi z Benátok. Po ceste sa loď zastavila na Kréte, kde zrazu Angela oslepla. Pútnici ju viac nechceli vystaviť nástrahám cestovania a rozhodli sa nechať ju na tomto ostrove. Angela ich uprosila, že jej bude stačiť na celý život aj to, ak sa dotkne miest, kde žil jej nebeský ženích, ktorému obetovala srdce ešte ako dievča, keď mala trinásť rokov.
 Vo veku štrnásť rokov jej zomreli rodičia. Naschvál si natierala nádherne žiarivé blonďavé vlasy smradľavým olejom, len aby sa nikomu nepáčila a nik ju nechcel za manželku. Žila so sestrou u strýka, od ktorého ušli obe do jaskyne v horách, že budú viesť pustovnícky život. Strýko ich našiel a priviedol späť domov. Nebránil im však v ich náboženskej ceste.
 Keď jej sestra zomrela, Angela už bola rozhodnutá a vstúpila do kongregácie, ktorej sestry nežili v kláštoroch, ale medzi ľuďmi. Priamo v rodinách, či na ulici začala hľadať dievčatá, ktoré potrebovali pomoc, aj keď sama nemala nič. Angela Merici bola chudobná a dokázala sa s tým ničím tak zázračne podeliť, že onedlho sa chýr o jej dobročinnosti rozniesol a mešťania v Brescii ju pozvali k sebe, aby sa tu starala o chudobné dievčatá a ženy.
 Preto jej prosbám pútnici nemohli odolať. Bola pre nich veľkou autoritou. Angela mala päťdesiat rokov, ale predsa ju aj slepú vzali do Svätej zeme. Všetky sväté miesta precítila v duši. Pri ceste späť loď opäť zastavila na Kréte. Angela sa šla na pevninu pomodliť a poďakovať Spasiteľovi, že mohla, hoci slepá, vykonať púť. Na kolenách pod krížom, keď sa modlila, z ničoho nič zrazu začala opäť vidieť.
 Taký zázrak urobil Boh na Angele Merici. Ona sa mu odvďačila ďalšími rokmi tvrdej práce, keď počas náboženskej reformácie začali vyháňať sestry z kláštorov. Vtedy Angela už ako šesťdesiatjeden ročná založila Spoločnosť sestier mučenice svätej Uršuly - rád Uršulínok. Stalo sa tak v roku 1535 s cieľom vychovávať ženskú mládež a vďaka náboženskej výchove ju chrániť pred hriechom.
 Generálnou predstavenou rádu sa stala Angela potom, ako ho uznal pápež. Bolo to tri roky pred jej smrťou. Angela zomrela 27. januára 1540 v Brescii, kde je aj pochovaná v kostole svätej Afry. Na Slovensko sa Uršulínky dostali v roku 1676 a vykonávajú tu do dnes veľké dielo spásy.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 26. január: Timotej a Títus

26. január

Timotej a Títus

Dnešný deň si pripomíname svätcov, ktorých život poznáme z Nového zákona a to z listov svätého Pavla a zo Skutkov apoštolov.

Apoštol Pavol nazýva na viacerých miestach Timoteja "milovaným synom, verným v Pánovi". Pavol spomína aj Timotejovu matku Euniku a jej matku Loidu. Obe apoštol poznal ako hlboko veriace ženy židovského pôvodu, ktoré stretol v Malej Ázii v meste Lystra. Eunika a jej matka Loida boli veriace. Timotejov otec bol pohan gréckeho pôvodu.

Eunika vychovala Timoteja ako príkladného kresťana, takže keď sa v roku 50 vrátil Pavol do Lystry, našiel zbožného mladíka, ktorého vzal so sebou a vysvätil ho za kňaza.

Timotej pomáhal Pavlovi na apoštolských cestách pri šírení kresťanstva. Pavol vysvätil Timoteja za prvého biskupa v Efeze. Apoštol mu napísal dva listy. Vďaka tomu máme o Timotejovom živote informácie v priebehu dvadsiatich rokov, keď mu Pavol okrem iného napísal: "Od útleho detstva poznáš Sväté písmo, ktoré ti môže dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi."

Timoteja v roku 97 v Efeze zabili, lebo sa postavil proti slávnostiam pohanskej bohyne Artemidy. Jeho ostatky sú uctievané v kostole San Giovanni in Fonte v Ríme.

Druhý svätý, o ktorého živote máme informácie od apoštola Pavla je svätý Títus. Ten bol pôvodne pohanom, ktorého priviedol k viere svätý Pavol. Keď sa s Títom stretol o štrnásť rokov neskôr, apoštol ho nazval "pravým synom podľa spoločnej viery," taký bol natešený z premeny Títa vďaka Božiemu slovu.

Dozvedáme sa o tom vďaka Listu Títovi. Apoštola Pavla sprevádzal Títus do Antiochie pri riešení sporu o tom, či majú byť kresťania obrezaní ako židia podľa Mojžišovho zákona, čo sa nakoniec vyriešilo rozhodnutím, že na kresťanov sa neviažu Mojžišove predpisy. Inak by hrozilo, že sa mladá kresťanská obec rozdelí na dva tábory.

Pavol natoľko dôveroval Títovi, že ho samého poslal do veľkého gréckeho mesta vtedajšieho sveta do Korintu, kde už existovala kresťanská obec, aby tu Títus urovnal spory medzi veriacimi. Tí sa rozdelili na Pavlových pokrstených, Petrových pokrstených a Kristových. Môžeme žasnúť nad tým, že Títus dokázal tento vážny bludársky troj oriešok vyriešiť tak, že všetky tri rozhádané strany upokojil.

Nakoniec Pavol ustanovil Títa za biskupa na ostrove Kréta, kam mu aj poslal spomínaný list, ktorý sa nazýva aj pastiersky, keďže Pavol v liste Títa poučuje ako viesť biskupský, teda pastiersky úrad. Na Kréte žili hádaví a bitkárski ľudia, s ktorými mal Títus množstvo práce. Títus šiel na vlastnú apoštolskú cestu do Dalmácie, kam priniesol Slovanom kresťanstvo a potom sa vrátil späť na Krétu, kde zomrel vo veku 94 rokov a bol pochovaný v katedrále v Gore pomenovanej po ňom.

V rokoch 823 a 824 Saracéni mesto zničili a z ostatkov svätého Títa sa zachovala len hlava, ktorú previezli do chrámu svätého Marka v Benátkach, odkiaľ ju vrátili na Krétu až v roku 1966 do metropolitného pravoslávneho chrámu v Heraklione ako prejav túžby vtedajšieho pápeža Pavla VI. po zjednotení západnej Cirkvi s východnou Cirkvou.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 25. január: Obrátenie svätého Pavla

25. január
Obrátenie svätého Pavla

 Dnes si pripomíname obrátenie svätého Pavla. Mnohí ľudia si nevedomky udalosť pripomínajú hovorovým spojením, že sa niekto obrátil ako Šavol na Pavla. Teda došlo k jeho premene k lepšiemu.
 Zázračné obrátenie Pavla je fascinujúce. Pôvodne šlo o sviatok prenesenia telesných pozostatkov svätého Pavla. Postupne sa zmenil na pamiatku šokujúceho premenenia zúrivého odporcu kresťanov na slávne apoštolské knieža Krista. Pre jeho meno bol apoštol Pavol sťatý v Ríme za krutého prenasledovania, ktoré zaviedol cisár Nero - nero znamená v taliančine čierny.
 Šavol sa narodil v Tarze v Cilícii v Malej Ázii v židovskej rodine, ale mal rímske občianstvo, preto si zmenil meno na rímske Pavol. Študoval u Gamaliela, ktorý bol členom Vysokej židovskej rady, Mojžišov zákon. Preto fanaticky prenasledoval kresťanov, lebo veril, že tak slúži Bohu. Boh sa rozhodol ho obrátiť, ako povedal Ježiš v zjavení Ananiášovi, o čom sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov: "Jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom, aj kráľom, i synom Izraela. A ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno."
 Ježiš sa zjavil Ananiášovi, aby ten šiel Pavlovi, ktorý oslepol, pomôcť. Ananiáš to logicky odmietal, lebo sa Pavla ako fanatického prívrženca židovskej veľrady, ktorý nemal s kresťanmi zľutovanie a vydával ich na mučenie, bál. Svätý Augustín hovorí, že obrátenie svätého Pavla by nebolo, nebyť svätého Štefana. Pavol bol pritom, keď prvého Kristovho mučeníka kameňovali. Strážil šaty vrahov. A Štefan sa pred smrťou modlil za nepriateľov: "Pane, nemaj im to za hriech!"
 Boh si vybral Pavla k ohlasovania evanjelia národom. Lepšie si vybrať nemohol, ak vezmeme do úvahy, ako sa ho pôvodne všade báli. K jeho obráteniu došlo vtedy, keď v horlivosti šiel do Damasku, aby aj tu vyhľadal kresťanov a odviedol ich na potrestanie do Jeruzalema.
 Na ceste takto podľa Skutkov apoštolov zasiahol Boh: "Blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? On odvetil: Kto si, Pane? A ten: Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ, ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť. Muži, čo ho sprevádzali, stáli ako ohromení, lebo hlas počuli, ale nikoho nevideli."
 Pavol oslepol, tri dni nič nejedol, ani nepil, kým sa Ježiš v sne zjavil Ananiášovi a nadiktoval mu adresu, kde nájde slepého Pavla. Nakázal mu, aby naňho vložil ruky a povedal: "Brat Šavol, poslal ma Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, keď si šiel sem, aby si zase videl a aby ťa naplnil Duch Svätý."
 To sa aj stalo a z najväčšieho prenasledovateľa kresťanov sa stal najvernejší apoštol z apoštolov. Všetci ako židia, tak aj kresťania žasli v tých časoch nad týmto zázrakom.
 Veľakrát šlo Pavlovi o život, ale on neúnavne ohlasoval evanjelium, až kým ho v Ríme nestihla mučenícka smrť. Zázrak obrátenia Pavla je zázrakom osobného zážitku, ktorý sa stal verejne pred mnohými svedkami. Táto Božia milosť zrejme padla na Pavla vďaka tomu, že horlivo prenasledoval kresťanov s vedomím, že tak slúži Bohu. Nuž ho Boh oslobodil spod klamného konania a dal mu to, po čom Pavlove srdce vždy túžilo, dal mu životnú cestu pravej služby Bohu.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)