Svätí na každý deň - 7. marec: Perpetua a Felicita

7. marec
Perpetua a Felicita

    Mučeníctvo svätých Perpetuy a Felicity malo pre celú cirkev veľký význam. Stalo sa na začiatku tretieho storočia. Tieto dve ženy podstúpili smrť v aréne pred divákmi za to, že boli kresťanky. Obe mali malé deti. Perpetua svoje dieťa pridájala, kým Felicita tesne pred popravou porodila. Vďaka predčasnému pôrodu mohla byť Felicita umučená naraz spolu s Perpetuou a ďalším tromi katechumenmi 7. marca v roku 202 v Kartágu v dnešnom Tunisku.
    Svätá Perpetua ich príbeh vedúci až k smrti vyrozprávala na zápis tesne pred vykonaním rozsudku. Tak sa zachovali tieto presné opisy udalostí. Päť katechumenov sa ešte len pripravovalo na prijatie svätého krstu, keď boli za vlády cisára Septima Severa uväznení, aby obetovali bohom, inak im hrozila smrť. Obe Perpetua aj Felicita boli vydaté ženy a presvedčené kresťanky. Perpetua prešla peklom pokúšania, aby obetovala bohom. Chodil za ňou do väzenia jej otec, ktorý bol pohan a prosil ju aj pre budúcnosť jej dieťaťa, aby obetovala pohanským bohom.
    Perpetua vyrozprávala svojmu bratovi tento sen: "Videla som vysoký zlatý rebrík siahajúci až do neba a taký úzky, že sa po ňom dalo vystupovať iba po jednom. Z obidvoch strán rebríka boli meče, oštepy, kosáky a nože, takže kto by bol po ňom vystupoval neopatrne a neupieral zrak stále k nebesiam, bol by zaiste ostal visieť na ostrých nožoch. Pod rebríkom ležal velikánsky drak a hrozil zožrať každého, kto by sa bol opovážil vstúpiť na rebrík. Prvý šiel hore rebríkom Saturus, ktorý sa dal dobrovoľne zajať. Bol pri nás vtedy, keď nás chytili. Keď prišiel na samý vrch rebríka, obrátil sa ku mne a zavolal: Perpetua, čakám tu na teba, len daj pozor, aby ti drak neublížil. Neuškodí mi, odpovedala som, na rebrík vstúpim v mene Pána Ježiša Krista. A drak skutočne skrotol, stúlil sa a poslúžil mi za schod, keď som vystupovala na rebrík. A keď som prišla na vrch rebríka, zočila som peknú záhradu a uprostred nej muža vysokej postavy so šedinami na hlave, oblečeného v pastierskom rúchu. Sedel a dojil ovečky, okolo neho stálo množstvo ľudu, všetko v bielych šatách. Ten človek sa pozrel na mňa a zvolal: Vítam ťa, dcéra moja! Potom mi podal trochu práve nadojeného mlieka. Prijala som ho so zopätými rukami a keď som ho vypila, všetci okolostojaci povedali: Amen."
    Z tohto sna Perpetua usúdila, že budú všetci umučení. Odsúdili ich na hodenie divej zveri. Perpetua mala opäť videnie, v ktorom v aréne nebojovala so zvieratami, ale s obrovským mužom, ktorého premohla. Z toho pochopila, že bojovať bude priamo s diablom a premôže ho.
    Perpetua a Felicita si počínali v aréne tak smelo, až krutý ľud v hľadisku zvyknutý na krvavé jatky zmäkol a žiadal pre obe svätice, aby ich netrhala zver, ale mohli zomrieť rukou kata. Tak sa aj stalo. Obe boli nakoniec sťaté.
    Spis o ich umučení sa čítal vďaka svätému Augustínovi od 5. storočia pravidelne na svätých omšiach. Obe svätice Perpetua a Felicita sa spomínajú vo svätej omši v eucharistickej modlitbe. Ďalších umučených svätcov 7. marca v roku 202 roztrhali v aréne divé zvery. Význam ich obety bol obrovský nielen pre cirkev a kresťanov dovnútra, ale najmä smerom navonok k pohanom, keď títo mladí kresťania so životom pred sebou sa neváhali v krutých skúškach obetovať pre Boha. Perpetua a Felicita boli výnimočné mučenice, ktorých význam trvá v cirkvi dodnes.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 6. marec: Karol Dobrý

6. marec
Karol Dobrý

    Kde bolo tam bolo, žil v Dánsku raz dobrý kráľ Kanut, ktorý bol vyhlásený za svätého potom, ako ho zavraždili. Stalo sa to v mestečku Odensee, v ktorom sa o vyše sedemsto rokov neskôr narodil svetový rozprávkar Hans Christien Andersen. A ten iste poznal tento príbeh, keď svätý kráľ mal nemenej svätého syna zvaného Karol Dobrý.
A tak ako otec, svätý Kanut, zomrel rukami vrahov aj syn svätý Karol Dobrý. Kanut bol úkladne zavraždený v kostole a Karol Dobrý rovnako. Do tretice, Kanut bol vládca štátu a Karol Dobrý tiež. Nevládol však v Dánsku ako jeho otec, ale stal sa vládcom Flámska. Dokonca mu ponúkli post nemeckého cisára, tak ho obdivovala celá Európa. Karol Dobrý neviedol výbojné vojny. Neobdivovali ho ani preto, že by vládol tyranskou rukou. Získal si srdcia Európanov v 12. storočí vďaka láske, radosti a veselosti, akú cítil v srdci, keď mohol rozdávať štátne bohatstvá.
Mal svojský záväzok, že každý deň oblečie jedného žobráka. A držal sa toho až do tragickej smrti. Narodil sa v roku 1086, teda v roku, kedy jeho otca dánskeho kráľa zavraždili. Neužil si kráľovského luxusu. Jeho matka musela z Dánska ujsť k bratovi Róbertovi do Flámska. Ten sa vybral na križiacku výpravu a mladého Karola vzal so sebou. Tu sa v bitke o Jeruzalem Karol Dobrý predstavil svetu ako verný kresťan schopný pre Krista zomrieť. Keď sa po dobití Jeruzalema modlil na Ježišovom hrobe, srdce mu prebodol duchovný meč a zasadil mu doň navždy slová spasiteľa ako ich zachytil evanjelista Matúš: "Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili."
    Vo Flámsku sa po smrti Róberta stal vládcom jeho syn Balduin, ktorý nemal potomkov, a tak sa rozhodol za dediča trónu ustanoviť Karola Dobrého. A ten sa aj stal vládcom Flámska. A vládol takým svätým spôsobom, ako kedysi jeho otec Kanut v Dánsku. Odpúšťal dane chudobným, obliekal nahých žobrákov a dokonca predával vlastné honosné šatstvo, aby mohol každý deň rozdať viac almužien. Odmeňoval šľachticov, ak sa starali o poddaných, ale ak zanedbal povinnosti voči chudobným, dokázal ich aj trestať.
        Tak vznikla opozícia, ktorá sa rozhodla nezvyčajného flámskeho panovníka zavraždiť, hoci ho obdivovala celá Európa a prostý ľud ho miloval. Zavraždili ho vo veku štyridsaťjeden rokov v marci v roku 1127 v kostole svätého Donaciána v Bruggách. Sprisahanie sa pred vraždou prezradilo a Karol Dobrý mohol nejsť v určenú dobu do kostola na omšu. Povedal však: "Boh ochraňuje môj život, pokiaľ sa mu páči. Bez Božieho dopustenia mi nepriatelia nemôžu uškodiť. Ak je jeho vôľa, aby som zomrel, nemôžem život položiť za lepšiu vec, ako za spravodlivosť."
        Karol Dobrý bol spravodlivý panovník, ktorý dokázal v čase strašného hladomoru rozdávať na prídel chudobným chlieb a obilie zo štátnej pokladnice. Preto ho ľud miloval a časť šľachty nenávidela. Križiackych vojen sa zúčastnil v mladosti len preto, že mohamedáni brali kresťanských pútnikov navštevujúcich Boží hrob v Jeruzaleme do strašného otroctva. Európa sa musela brániť a aj snažiť vyslobodiť svojich synov zo smrteľného žalára. Karol Dobrý hrôzu vojny prežíval na hrobe spasiteľa v Jeruzaleme tak intenzívne, že v ňom prebudila svätú lásku k biednym. A tak sa aj zlo vojny na dobré obrátilo.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 5. marec: Ján Jozef z Kríža

5. marec
Ján Jozef z Kríža

    Sú svätci, ktorých obeta je pre ľudí nepochopiteľná. K takým patrí svätý Ján Jozef z Kríža, ktorý zomrel 5. marca v roku 1734 v kláštore v Neapole v Taliansku vo veku osemdesiat rokov.
    Bol z kríža doslova. Priväzoval si na chrbát kríž s klincami, ktoré sa mu vbárali do tela. Rovnaký klincový kríž nosil na prsiach. Niekto by mohol poukazovať len na telesné trápenia, aké si Ján Jozef spôsoboval. On si ich nerobil samoúčelne. Mali zmysle pre jeho život. Trpel dobrovoľne muky z lásky k Ježišovi. Chcel spasiteľove rany lepšie poznať a viac ich milovať.
    Touto obetou získaval veľké milosti od Boha. Mal schopnosť konať zázraky, často levitoval, teda vznášal sa nad zemou a to nielen v kostole, ale aj pri chôdzi po neapolských uliciach. Mohol uzdravovať, liečiť, ale aj veštiť dopredu ľuďom, čo sa im stane, a tak im pomáhať. Preto tie muky. S vlastným utrpením neobchodoval. On sa týral fyzicky z lásky a tieto schopnosti získal až potom ako dar z nebies ako odpoveď na dobrovoľnú obetu, že konal správne.
    Posledných tridsať rokov života sa zriekol tekutín. Nič nepil. Ani víno, ale ani vodu. Z toho posledných 24 rokov sa živil iba chlebom a ovocím. Aj týmito zázrakmi demonštroval veľkosť viery v Boha. Viery, ktorá dokáže nahrádzať aj to najdôležitejšie vo fyzickom živote každého organizmu - vodu vo svojej prirodzenej podobe a nielen v jedle.
    Ján Jozef z Kríža sa narodil na sviatok Nanebovzatia Panny Márie a to 15. augusta 1654 na ostrove Ischia v neapolskom zálive. Pochádzal z piatich detí, z ktorých všetky sa rozhodli slúžiť Bohu. Na túto cestu sa vydal ešte v detstve. Ako dieťa si postavil v izbe, kde spal, oltár Panne Márii, aby sa mohol pomodliť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu.
    Ako pätnásťročný vstúpil do nového kláštora zreformovaných bosých Františkánov svätým Petrom z Alkantary, ktorý práve otvorili v Neapole. Ako dvadsaťtri ročný sa stal kňazom a o rok na to majstrom novicov, aj kvardiánom kláštora.
    Pre Jána Jozefa boli všetky funkcie ťažký kríž. Nepovažoval ich za poctu, ale priam za trest. Snažil sa ich vykonávať s pokorou, ale zároveň prosil predstavených, aby ho funkcii zbavili. Že chce Bohu slúžiť osamote. Nuž ho vymenovali v talianskej kapitule za provinciála. Získal ešte väčšiu funkciu, keď sa chcel zbaviť menšej.
    Potom sa už úlohy naňho len tak hrnuli. Okrem iného spravoval naraz až sedemdesiat kláštorov a útulkov len v Neapole a vykonával rad ďalších ťažkých úloh. Ako predstavený kláštora nariadil, že žiaden žobrák nesmel odísť bez pomoci. Nečudo, že mal povesť svätca už za živa a okrem konania zázrakov, levitácie, prorockého daru videnia do duší iných, dokázal aj bilokovať, teda byť na viacerých miestach odrazu, ak si to vyžadovala daná situácia.
    Z viacerých známych proroctiev, ktoré sa naplnili, spomeňme hádam to najviac citované. Ján Jozef predpovedal trom mládencom ich osudy. Prvému povedal, že sa nestane rehoľníkom, lebo "máš výzor šibeničníka". Druhého varoval pred nebezpečenstvom a tretiemu povedal, nech sa modlí a "Boh bude pri tebe". Prvý bol odsúdený ako vrah, druhý tragicky zomrel v horách a len tretí z nich sa stal rehoľníkom, takže všetky predpovede sa naplnili.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 4. marec: Kazimír

4. marec

Kazimír

    Život na okraji spoločnosti prináša nevšedné skúsenosti. Svätý Kazimír, ktorého si dnes pripomíname, žil na okraji bohatej spoločnosti. Bol totiž princom, synom poľského kráľa. A hoci sa narodil ako tretí syn z trinástich detí, nemal pokoj od vladárskych povinností.
        Narodil sa 5. októbra 1458 a do deviatich rokov ho vychovávala len matka, ktorá bola dcérou nemeckého cisára. Už v trinástich rokoch mu prozreteľnosť nachystala skúšku, pri ktorej by obstál máloktorý dospelý aj dnes, keď už nemáme kráľov, šľachticov a tróny, o ktoré by sa muselo bojovať. Máme verejné funkcie a aj bohatých ľudí, ktorí vládnu často nad majetkami ako panovníci.
        V Uhorsku v tom čase vládol kráľ Matej Korvín, ktorý bol spravodlivým vladárom. Uhorskí veľmoži sa pokúsili o zradu, keď požiadali poľského kráľa, aby im poslal svojho trinásťročného syna za kráľa, že spoločne zbavia Mateja Korvína trónu. Kazimír s tým nesúhlasil. Búril sa proti otcovi, že musí ísť na čele dvanásť tisícoveho vojska zaujať uhorský trón.
        Kazimír od detstva miloval ticho kostolov. Vzorom mu bol Ježiš Kristus ako ukrižovaný kráľ, nie kráľ zbojstva, uchvatiteľ trónu, ktorý by mu nepatril. Kazimír si odkladal peniaze, ktoré dostával na zábavu a rozdával ich chudobným a biednym deťom. Teraz musel ísť z vôle kráľa otca na čele vojska do Uhorska proti právoplatne úradujúcemu kráľovi Matejovi Korvínovi.
        Bola to Kazimírova najhoršia skúsenosť života. Obstál v nej na výbornú. Tesne pred stretom vojsk s ozbrojencami Korvína, poľské vojsko z bojiska ušlo. Vojaci videli svojho veliteľa, ktorý nechcel bojovať a pochopili, že za túto dezerciu nebudú nepríjemnosti. Sám Kazimír sa rozhodol, že sa po úteku z bojiska neukáže otcovi v Krakove na oči, ale odišiel na iný zámok. Otca so synom nakoniec zmieril až pápež. Kazimír odvtedy už rázne hovoril nie otcovi a kráľovi na jeho mocichtivé žiadosti, keď chcel syna nasilu oženiť s podporou lekárov, ktorí mladého princa nahovárali, aby sa oženil, lebo inak si nezachráni slabý život. Kazimír na to odpovedal: "Radšej chcem umrieť, ako si takýmto spôsobom predlžovať život."
    Vtedy mal Kazimír 24 rokov. Dokázal tak vytrvalo dodržiavať pôst, až sa nad jeho chabým zdravím lekári obávali, aby im pritom nezomrel. Kazimír im odpovedal: "Pre pôst som ešte nikdy väčšmi neochorel. Ak lieky nemajú moc človeka uzdraviť, nebude mi na osoh ani to, keď sa nebudem postiť."
        Kazimír žil síce v kráľovskej rodine, v ktorej bol jedným z princov, ale správal sa akoby žil v kláštore a bol len pokorným rehoľníkom. Vstával skoro ráno a šiel na bohoslužby. Ak bol kostol ešte zatvorený, kľačal vonku pred dverami a poslušne čakal, kým ho otvoria. Často vstával aj v noci, aby mohol navštíviť spasiteľa premeneného v kostole v sviatosti oltárnej, ktorej sa šiel pokloniť. Kazimírovou jedinou známou výstrednosťou bola záľuba v piesni k Panne Márii, ktorú si žiadal odpísať a vložiť do truhly, keď ho budú pochovávať. Zomrel mladý vo veku dvadsaťšesť rokov 4. marca v roku 1484 v Litve. Pochovali ho v hlavnom litovskom meste Viľňus v kostole, ktorý mu zasvätili. Kazimír sa stal patrónom nielen Poliakov, ale aj Litovcov, ktorí si ho s láskou uctievajú.


Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 3. marec: Kunigunda

3. marec
Kunigunda

 Medzi svätcami nájdeme nielen veľmi biedne stvorenia, ktoré akoby sa nemali ani narodiť, čo si toľko príkoria vytrpeli na svete, ale aj vysoko postavené osoby. Dnešný sviatok patrí svätej Kunigunde, ktorá sa narodila v roku 978. Bola vplyvnou cisárovnou ako manželka cisára Henricha II., ale Kunigunde vládla pokora.
 Táto nemecká cisárovna mala ako pohodlné kreslo iba drevenú lavicu. Už pri narodení v rodine prvého luxemburského grófa bol Kunigundin osud jasný v tom zmysle, že táto žena nemôže v živote trpieť chudobou. A predsa po nej najviac túžila. Preto, keď jej zomrel manžel cisár Henrich II., na prvé výročie jeho smrti sa vzdala vlády cisárovnej.
 Urobila tak v chráme priamo na zádušnej omši. Na tú sa obliekla až nezvyčajne okázalo do drahých cisárskych ozdôb plných drahokamov a zlatých šperkov. Poslúžili Kunigunde na to, aby prítomní šľachtici a veľmoži pochopili, že už viac nie je ich panovníčkou. Postavila sa pred oltár, aby ju každý videl a zložila si cisársku korunu. Spolu s ňou odložila nabok všetky drahokamy. Úžas prítomných bol o to väčší, že o tom prekvapení nik z prítomných nevedel. Šľachtici, veľmoži a kniežatá si mysleli, že ide o zádušnú omšu po mŕtvom cisárovi, ale tá sa zmenila na akt vzdania sa trónu aj bohatstva.
 Kunigundin majetok pripadol cirkvi venovaný na výstavbu nových chrámov, sirotincov a nemocníc. Ona žila ďalej v drsnom mníšskom rúchu, ktoré si obliekla vo veku 47 rokov, v roku 1025. Na to jej hlavu zakryl závojom biskup z Paderbornu a Kunigunda navždy odišla od svetských k Božím povinnostiam.
 Tak žila ďalšie roky, až 3. marca 1033 vo veku päťdesiatpäť rokov zomrela. Než vydýchla, odmietla slávnostné šaty do truhly, ktoré jej už chystali ako bývalej cisárovnej, a povedala: "Nie som hodna takej ozdoby. Bohaté obleky som nosila pri zasnúbení so smrteľným manželom. Pre Kristovu nevestu je vhodnejší môj chudobný odev. V tom ma pochovajte vedľa môjho brata a pána, cisára Henricha."
 Dlho sa tradovala legenda, že cisár Henrich a cisárovna Kunigunda žili v takzvanom manželstve svätého Jozefa. Teda bez telesnej lásky v sľube panenskej čistoty. Nakoniec sa dokázalo, že Kunigunda nemohla počať dieťa a Henrich, hoci ju ako cisár mohol prepustiť z manželského zväzku, čo mu zákony ako panovníkovi umožňovali, zostal žiť s ňou aj bez potomstva.
 Vďaka spôsobu vlády, ľudským vlastnostiam a prostej ľudskej dobrote bol cisár Henrich II. tiež vyhlásený za svätého. Kunigunda mala v čase panovania neustále dvere na dvore otvorené pre akéhokoľvek človeka. Bežne k nej chodievali prostí a chudobní ľudia a ona sa im snažila pomôcť. Mnohým dobrodeniam prekážali rôzni príslušníci šľachty, ktorým vyhovovalo, ak drobní ľudia trpeli, lebo oni sa mali dobre.
 Svätý cisársky pár vládol v Nemecku iba krátkych desať rokov. Získať a udržať si obľubu širokých más za takú v podstate aj na dnešnú politiku dlhú dobu nebolo jednoduché ani pre cisára v 11. storočí. Henrich II. to zvládol aj vďaka svojej svätej manželke Kunigunde.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 2. marec: Anežka Česká

2. marec
Anežka Česká

 Anežka Česká mala vplyv aj na Slovensko. Za svätú bola vyhlásená 12. novembra 1989, teda len päť dní pred koncom komunistickej bezbožnej vlády v Česko-Slovensku. V chráme svätého Petra v Ríme bolo vtedy množstvo veriacich Slovákov, ktorí povstali proti komunistom už 25. marca 1988 na sviečkovej demonštrácii v Bratislave. A tento dátum bol dôležitý aj pre Anežku, keď 25. marca takmer sedemsto rokov predtým konečne vstúpila do vytúženého kláštora.
 Anežka Česká zomrela 2. marca v roku 1282 ako sedemdesiatsedem ročná Na Františku. Tak sa volá štvrť v Prahe, v ktorej vybudovali na žiadosť Anežky kláštory podľa vzoru svätého Františka z Assisi a svätej Kláry. Od nej dostala Anežka viacero darčekov. Bol to drevený kríž, ruženec, miska aj hrnček, z ktorých jedla a pila.
 Také boli dary chudobnej rehoľníčky Kláry druhej chudobnej rehoľníčke Anežke, ktorá sa narodila ako princezná v rodine českého kráľa Přemysla Otakara I. Ten ju v detstve zasnúbil so synom sliezskeho kniežaťa, ktorého mamou bola svätá Hedviga. Tá otvorila princezne z Prahy oči. Ukázala jej biedu sveta, v ktorom len hŕstka šľachty mala luxus, kým milióny tvrdo hrdlačili.
 Hedviga zobudila jemné srdce Anežky Českej, ktorá sa podľa vzoru svätcov z Assisi vzdala celého majetku v prospech chudobných, chorých a trpiacich. Urobila tak po smrti otca. Hedvigin syn nešťastne zomrel pri poľovačke a zo svadby nebolo nič.
 Anežkin otec ju znovu chystal zasnúbiť so synom nemeckého cisára. Jej otec Přemysl Otakar I. sľúbil dcéru najprv nemeckému cisárovi, ale český kráľ zomrel. Anežka Česká napísala pápežovi list, v ktorom ho žiadala o pomoc. Dávno sa už zasnúbila v srdci Ježišovi Kristovi. Nový český kráľ Václav chcel splniť sľub Přemysla Otakara I. daný nemeckému cisárovi, ale Svätý Otec z Ríma presvedčil cisára. Ten sa vzdal nároku na Anežkinu ruku.
 Na sviatok Zvestovania Pána 25. marca sa v roku 1235 splnil sen Anežky Českej - vstúpila do rádu klarisiek a vzdala sa všetkých majetkov, aj pôct. Zostal jej len titul staršej sestry - tak sa nechala oslovovať od sestier, ktorým bola predstavenou. Bola jednou z nich. Dátum 25. marec akoby poukazoval priamo na Slovákov, ktorí na výročie Anežkinho zloženia rehoľných sľubov v roku 1988 povstali proti totalite, aby tak prebudili aj Českých bratov zo štyridsaťročnej letargie.
 Anežka Česká sa stala svätým životom matkou českého národa. Rozdala sa službe trpiacim s takým zanietením, že strhávala príkladom celé zástupy šľachtických dcér aj synov, aby pomáhali vyrovnávať sociálne rozdiely medzi ľuďmi.
 Anežka bola dobrou sestrou kráľovi Václavovi, keď urovnala vojnový spor s jeho synom, ktorý sa neskôr stal kráľom Přemyslom Otakarom II. a zomrel vo vojne s cisárom Rudolfom Habsburským štyri roky pred smrťou Anežky Českej. To už do Čiech vtrhli lúpežní Braniborci. Vypukol mor, pri ktorom zahynulo tristo tisíc Čechov a zomrela aj Anežka.
 Jej telo objavili v hrobe v chráme svätého Jakuba v Prahe Na Františku až v roku 1930. Zostala po nej neustále živá radostná pamiatka v českom národe na sväticu, ktorá sa vzdala cisárskej koruny, len aby mohla slúžiť chudobnému a utrápenému Kristovi. Toho svätá Anežka videla v každom chorom, či biednom človeku.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň - 1. marec: Albín

1. marec
Albín

    Svätý Albín sa narodil vo Francúzsku v roku 469 v starej šľachtickej rodine pochádzajúcej z Anglicka. Napriek svojmu pôvodu sa rozhodol prežiť svoj život v tichu kláštora pri meste Nantes. Tu sa utiahol do vlastnej viery, keďže bohatstvo a moc nemali preňho žiadnu cenu. Naučil sa v kláštornom živote umeniu ustavičnej modlitby. Čiže aj keď navonok pracoval v záhrade, alebo v kuchyni, neustále sa modlil k Bohu.
    V roku 504 sa ako tridsaťpäť ročný Albín stal opátom kláštora. Bratov v reholi neviedol k zbožnosti slovami, ale skutkami. Pristupoval k bratom v kláštore osobným príkladom, ktorý dokázal zapáliť srdcia rehoľníkov tak, že kláštor sa stal vzorovým v zbožnosti a dobrote pre celú krajinu. Nečudo, že v roku 529 v meste Angers verejnou aklamáciou - vyvolaním davu ľudí, si za biskupa zvolili práve Albína. Ten odmietal túto poctu. Mal šesťdesiat rokov a celý život prežil medzi múrmi kláštora.
    Nakoniec súhlasil so svojim vysvätením za biskupa a prišiel do Angers. Tu pokračoval vo svojom živote, aký viedol v kláštore. To znamená, že len rozšíril svoje účinkovanie okrem mníchov aj na občanov jeho biskupstva. Každý k nemu smel prísť a vysťažovať sa mu so svojimi problémami. Každému sa Albín snažil pomôcť, nebol teda biskupom - vládcom nad veriacimi, ale biskupom - pomocníkom, či so sebe vlastnou pokorou až sluhom blížnych. Takí by mali byť verejní funkcionári aj dnes na všetkých stupňoch úradov.
    Aj Albín mal v šiestom storočí vo Francúzsku starosti. Bol vtedy zaužívaný zvyk sobášenia medzi príbuznými. Albín otvorene vystupoval proti týmto praktikám a to rovnakým spôsobom voči bohatým občanom, ako aj proti chudákom.
    Cirkev vo väčšine prípadov tento zvyk tolerovala. Mnohí jej predstavitelia vo Francúzsku sa báli otvorene kritizovať bohaté šľachtické rody, ktoré nechceli prísť o majetky, tak sa snažili o manželské väzby v rámci rodín.
    Albín nemal problém vystúpiť a verejne kritizovať aj mocné kniežatá. Problém mal, aby dosiahol jednotu predstaviteľov cirkvi v tejto otázke, aby nik netoleroval tento škaredý a škodlivý manželský zvyk. Nakoniec sa Albínovi podarilo v roku 538 zvolať do Orleansu cirkevný snem francúzskych biskupov, kde konečne došlo k dohode, že nebudú súhlasiť s manželstvami medzi pokrvnými príbuznými.
    O dvanásť rokov neskôr 1. marca v roku 550 v Angers svätý Albín zomrel vo veku osemdesiatjeden rokov a pochovali ho tu v kostole svätého Petra. Príklad života Albína nám zostal dodnes.
    Tento biskup sa teší veľkej úcte okrem Francúzska aj v Nemecku, či v Anglicku, odkiaľ pochádzala jeho rodina, ale aj pre nás v susednom Poľsku. Albín dokázal na verejnosti vystupovať ako ochranca biednych, starých, chorých a trpiacich, ale aj ako prísny kritik tých, ktorí nedodržiavali Boží zákon a snažili sa pre vlastné majetky o nemorálne manželské zväzky.
    Albín sa stal pre mnohých inšpiráciou, ako dosiahnuť najväčšiu radosť za života. Nie je ňou majetok a luxusný život, ktorý Albín odmietol už v mladosti. Ani manželské šťastie. Albín zažíval nezvyčajné radosti v neustálej prítomnosti Boha, ktorú vďaka ním ustavične vykonávanej modlitbe, cítil už na Zemi.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)