pondelok 4. marca 2013

Svätí na každý deň - 5. marec: Ján Jozef z Kríža

5. marec
Ján Jozef z Kríža


    Sú svätci, ktorých obeta je pre ľudí nepochopiteľná. K takým patrí svätý Ján Jozef z Kríža, ktorý zomrel 5. marca v roku 1734 v kláštore v Neapole v Taliansku vo veku osemdesiat rokov.
    Bol z kríža doslova. Priväzoval si na chrbát kríž s klincami, ktoré sa mu vbárali do tela. Rovnaký klincový kríž nosil na prsiach. Niekto by mohol poukazovať len na telesné trápenia, aké si Ján Jozef spôsoboval. On si ich nerobil samoúčelne. Mali zmysle pre jeho život. Trpel dobrovoľne muky z lásky k Ježišovi. Chcel spasiteľove rany lepšie poznať a viac ich milovať.
    Touto obetou získaval veľké milosti od Boha. Mal schopnosť konať zázraky, často levitoval, teda vznášal sa nad zemou a to nielen v kostole, ale aj pri chôdzi po neapolských uliciach. Mohol uzdravovať, liečiť, ale aj veštiť dopredu ľuďom, čo sa im stane, a tak im pomáhať. Preto tie muky. S vlastným utrpením neobchodoval. On sa týral fyzicky z lásky a tieto schopnosti získal až potom ako dar z nebies ako odpoveď na dobrovoľnú obetu, že konal správne.
    Posledných tridsať rokov života sa zriekol tekutín. Nič nepil. Ani víno, ale ani vodu. Z toho posledných 24 rokov sa živil iba chlebom a ovocím. Aj týmito zázrakmi demonštroval veľkosť viery v Boha. Viery, ktorá dokáže nahrádzať aj to najdôležitejšie vo fyzickom živote každého organizmu - vodu vo svojej prirodzenej podobe a nielen v jedle.
    Ján Jozef z Kríža sa narodil na sviatok Nanebovzatia Panny Márie a to 15. augusta 1654 na ostrove Ischia v neapolskom zálive. Pochádzal z piatich detí, z ktorých všetky sa rozhodli slúžiť Bohu. Na túto cestu sa vydal ešte v detstve. Ako dieťa si postavil v izbe, kde spal, oltár Panne Márii, aby sa mohol pomodliť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu.
    Ako pätnásťročný vstúpil do nového kláštora zreformovaných bosých Františkánov svätým Petrom z Alkantary, ktorý práve otvorili v Neapole. Ako dvadsaťtri ročný sa stal kňazom a o rok na to majstrom novicov, aj kvardiánom kláštora.
    Pre Jána Jozefa boli všetky funkcie ťažký kríž. Nepovažoval ich za poctu, ale priam za trest. Snažil sa ich vykonávať s pokorou, ale zároveň prosil predstavených, aby ho funkcii zbavili. Že chce Bohu slúžiť osamote. Nuž ho vymenovali v talianskej kapitule za provinciála. Získal ešte väčšiu funkciu, keď sa chcel zbaviť menšej.
    Potom sa už úlohy naňho len tak hrnuli. Okrem iného spravoval naraz až sedemdesiat kláštorov a útulkov len v Neapole a vykonával rad ďalších ťažkých úloh. Ako predstavený kláštora nariadil, že žiaden žobrák nesmel odísť bez pomoci. Nečudo, že mal povesť svätca už za živa a okrem konania zázrakov, levitácie, prorockého daru videnia do duší iných, dokázal aj bilokovať, teda byť na viacerých miestach odrazu, ak si to vyžadovala daná situácia.
    Z viacerých známych proroctiev, ktoré sa naplnili, spomeňme hádam to najviac citované. Ján Jozef predpovedal trom mládencom ich osudy. Prvému povedal, že sa nestane rehoľníkom, lebo "máš výzor šibeničníka". Druhého varoval pred nebezpečenstvom a tretiemu povedal, nech sa modlí a "Boh bude pri tebe". Prvý bol odsúdený ako vrah, druhý tragicky zomrel v horách a len tretí z nich sa stal rehoľníkom, takže všetky predpovede sa naplnili.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára