Svätí na každý deň: 21. júl - Vavrinec z Brindisi

21. júl

Vavrinec z Brindisi

O dnešnom svätom hovorili, že ak by sa stratilo Písmo sväté, Vavrinec z Brindisi by ho dokázal z hlavy napísať. Citoval plynule z Biblie ako po taliansky, tak aj latinsky. Svätý Vavrinec vedel aj česky, rovnako dobre francúzsky, španielsky, nemecky, či hebrejsky tak, že žasli samotní židia a mali ho v úcte. Vavrinec sa narodil v roku 1559 v južnom Taliansku v meste Brindisi. V 16. storočí bola cirkev už dávno od stredovekých čias konštituovaná v európskych štátoch. A predsa sa Vavrinec stal apoštolom nielen Nemecka, či Česka a Talianska, ale aj mnohých ďalších euópskych štátov.
Tak ďaleko to dotiahol štrnásťročný chlapec, ktorému zomrel otec a hneď na to mama. Musel sa ako úplná sirota presťahovať z juhu Talianska do Benátok k strýkovi. Tu sa stretol s Kapucínmi. Tí ho očarili natoľko, že uprosil strýka a vstúpil do tejto rehole. O rok zložil večné sľuby a začal študovať. Vtedy si uvedomil, že bez cudzích jazykov nikdy nepochopí celú zložitosť viery a ľudskej existencie. Začal sa ich teda poctivo učiť. Tak sa stalo, že svätý Vavrinec z Brindisi ovládal toľko jazykov.
Mal na to prirodzený talent. Hodil sa mu v mnohých situáciách. Trebárs vtedy, keď v roku 1601 navštívil Slovensko. To bolo vtedy súčasťou Uhorska. A Uhorský štát hrdinsky bojoval s niekoľkonásobnou presilou Turkov. Spolu s vojakmi videli protivníci stať proti sebe prostého kňaza, ktorého jedinou zbraňou bol v rukách kríž. Aj keď Vavrinec stál v prvom bojovom poli, nikdy vojnu nemal rád. Nepovažoval ju za riešenie. Neustále hovoril, že láska je silnejšia ako akákoľvek zbraň. A tak chodil s láskou zo štátu do štátu. Od mesta k mestu, od človeka k človeku.
Veď kým bol dieťa, žil do štrnástich rokov v krajine, kde boli potýčky s Turkami na dennom poriadku.
    Vavrinec mal z Turkov strašný strach. Zbavil sa ho až v dospelosti. V Uhorsku o ňom cisárov zástupca povedal, že patril k najlepším vojakom, aj keď bol vyzbrojený len krížom. Tak neohrozene pomáhal vojakom v prvých bojových radoch s disciplínou a odvahou. Preto ho začali volať svätý generál. Vraveli o ňom, že ani keby prišli svätí Peter a Pavol, nenarobili by toľko rozruchu, čo Vavrinec. Mal dar reči a dokázal logicky vysvetľovať ťažké podstaty biblie. Nečudo, že sa stal hlavným predstaveným Kapucínov. Musel plniť aj iné úlohy.
    Pre dar jazyka z neho urobili hlavného misionára v Prahe. Tu to Vavrinec nemal vôbec ľahké. Protestanti neprijímali jeho názory s nadšením. Rýchlo sa mu podarilo získať židov. Nielen preto, že vedel dobre hebrejsky, grécky, chaldejsky, či sýrsky. Vravinec židov nazýval, že sú to pre katolíkov starší bratia vo viere. Dokázal zároveň napísať množstvo teologických textov, v ktorých vysvetľoval jednotlivé tézy Svätého písma.
    Patril k hviezdam vo svojej dobe a predsa nikdy neprestal byť pokorným mníchom. Vždy po jedle vyskočil a šiel do kuchyne umývať riad. Pri poslednej životnej ceste do rodného mesta Brindisi sa vo veku šesťdesiat rokov zastavil v Neapole. Tu práve vrel spor medzi obyvateľmi a španielskym miestokráľom. Hrozilo vypuknutie vojny. Vavrinec nelenil a šiel za španielskym kráľom. Podarilo sa mu kráľa nájsť v Lisabone, kde v Portugalsku náhle svätý Vavrinec zomrel. Raz ho na jeho misijných cestách mali chrániť ozbrojenci. Vavrinec to odmietol, lebo mal iné - silnejšie zbrane -  s týmito slovami:
    "Zbrane, ktoré majú vieru obrániť, sú: svätý život kazateľov a učiteľov, no a trpezlivé znášanie utrpení a prenasledovania. Človek získa srdcia nie mečom, ale presvedčením."

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 20. júl - Mária Magdaléna Postelová

20. júl

Mária Magdaléna Postelová

Zakladateľka rádu Sestier kresťanských škôl Mária Magdaléna Postelová pochádzala z bohatej francúzskej rodiny. Nechcela sa vydať. Netúžila po svete. A ak, tak len ako opravovateľka jeho chýb.
Narodila sa v roku 1756 a jej jediným celoživotným snom bolo dať svetu školu, kde sa nebude učiť podľa toho, kto je ako bohatý. Postelová v detstve prišla na to, že vzdelanie patrí všetkým. Bohatým rovnako ako chudobným a najmä dievčatám rovnako ako chlapcom.
Bola to revolučná myšlienka v 18. storočí, kedy ženy nemali rovnoprávnosť a chápali sa v tradičnej kultúre ako budúce matky. Čím chudobnejšia, tým neistejšia budúcnosť. A to chcela Postelová zmeniť. Lenže Francúzsko zasiahla buržoázna revolúcia, ktorá bola poznačená ateizmom. Rehoľné rády boli zrušené, kňazi prenasledovaní. Len Mária Magdaléna, ktorá zložila sľub čistoty už v nezvyčajne nízkom veku deviatich rokov prechádzala všetkými nebezpečenstvami bez ujmy.
V cirkvi mohli na verejnosti vykonávať kňazskú službu len tí, ktorí zložili prísahu republike. Lenže kňaz nemôže prisahať na dočasné hodnoty, keď prisahal večnú službu Bohu. A tak vznikali partizánske oddiely kňazov, ktoré sa schovávali v horách, a kde sa dalo. Teda nebojovali proti mladej francúzskej republike, ale museli sa skrývať ako partizáni počas hrozných vojen.
Revolúcia z roku 1791 vyrábala mŕtvych ako na bežiacom páse. Gilotína na masové popravovanie vraj nepriateľov republiky bola často umiestnená aj priamo v kostole namiesto oltára. A tu sa stínali hlavy. Nešťastie bolo dokonané vtedy, keď najbližšia rodina Postelovej odmietala jej služby iným. Oni boli boháči, nechceli sa vzdať majetkov. Tak Mária Magdaléna musela opustiť v roku 1804 rodinu, aby sa mohla venovať chudobným dievčatám naplno.
Začínala na viackrát v strašných podmienkach. Školu mala aj v maštali. Peniaze neboli. Jej Sestry kresťanských škôl si museli sami privyrábať, aby mohli zadarmo učiť chudobné dievčatá. Taká bola veľká láska Márie Magdalény Postelovej a jej sen sa začal napĺňať, až keď mala sedemdesiatšesť rokov. A stále bola neúnavná ako za mladi. Vytvorila kongregáciu sestier a dožila sa jej rozšírenia, veď zomrela až ako deväťdesiatročná.
Mária Magdaléna sa celé dni prísne postila a ak jedla, tak len raz denne. Energiu a silu ísť vytrvalo za cieľom získavala zázračným spôsobom. Rovnako ako zázrak môže byť vnímaná jej vytrvalosť v začatom diele. Prvé rehoľné sľuby mohla založiť až vo veku päťdesiat rokov. Ani po tom nemala pokoj. Tým, že učila deti zadarmo, mala vždy množstvo nepriateľov.
K prvému svätému prijímaniu prišla Postelová s výnimkou už v deviatich rokoch. Vtedy sa prijímalo neskôr ako je tomu dnes. Lenže malá Mária Magdaléna vedela celý katechizmus naspamäť. Najprv vstúpila do benediktínskeho kláštora, ale tam zistila, že ide o kláštor pre bohaté ženy s pohodlným životom starých panien. Mária Magdaléna nechcela viesť pohodlný život. Jej snom bolo dať chudobným niečo cennejšie než len chlieb. Dať im vzdelanie.
Jej kongregácia učiteliek začala naplno fungovať až v čase, keď mala Mária Magdaléna Postelová osemdesiatdva rokov. A to spávala na drevenom kríži a podstupovala množstvo odriekaní, len aby mohla zadarmo učiť chudobné dievčatá a neskôr aj chlapcov. Prozreteľnosť jej dožičila vidieť slávu kongregácie, keď pri jej smrti v júli v roku 1846, mali dvestopäťdesiat sestričiek. Zomrela s úsmevom na perách.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 19. júl - Makrina Mladšia

19. júl
Makrina Mladšia

Svätá Makrina dostala meno po starej mame, ktorá je tiež svätou, ale sa rozlišuje ako Makrina staršia. Teda dnešná Makrina má prívlastok mladšia. Jej stará mama zažila kruté prenasledovanie kresťanov za cisára Maximiána II. na prelome tretieho a štvrtého storočia, keď žila vo vyhnanstve zbavená všetkého majetku na základe cisárskeho nariadenia.
Makrina mladšia sa narodila v roku 327. Jej otec bol Bazil, syn svätej Makriny staršej. Oženil sa s Emeliou, ktorá chcela žiť ako panna zasvätená Bohu. Vtedy ešte neboli rádové sestričky a panny zasvätené celý život Kristovi ženíchovi žili pod ochranou rodiny. Lenže Emelii zomreli rodičia. Preto videla jedinú možnú životnú cestu vydať sa aspoň za zbožného kresťana. Vydala sa za syna svätej Makriny staršej. Na jej počesť dali prvej dcére meno po starej matke.
Dohromady mali Bazil a Emelia desať detí. Najstaršiu dcéru Makrinu chceli vydať. Lenže jej ženích pred svadbou náhle zomrel. Makrina mladšia mala množstvo iných pytačov, ale všetkých odmietla. Podľa Makrininho názoru, jej budúci manžel, ktorý zomrel, žil večný život a ona sa rozhodla mu zostať verná až do smrti. Podľa Makriny jej vyvolený muž ju čakal v nebi a preto sa ani na Zemi nemohla viac oddať inému.
Zostala žiť v domácnosti matky, aby jej pomohla s mladšími súrodencami. Keď sa jej narodil desiaty súrodenec brat Peter, otec Bazil náhle zomrel. Keby Makrina mladšia nezostala s matkou, tá by nemala silnejšiu pomoc. Neboli chudobní, ale Makrina sa rozhodla všetkým otrokyniam darovať slobodu. Žila ďalej v spoločnosti najmladšieho brata Petra, ktorý sa podľa sestrinho vzoru rozhodol pre dobrovoľnú chudobu. Na tento štýl života prehovorili aj matku. Obe ženy žili pod duchovným vedením najmladšieho Petra. Keď matka zomierala, držala obe deti najstaršiu Makrinu a najmladšieho Petra, takto sa nahlas modlila:
"Tebe Pane, odovzdávam prvotiny a desiatok mojich bolestí. Prvotiny to je táto moja prvorodená dcéra a desiatok je tento môj desiaty syn. Tebe sú obaja zasvätení podľa zákona a tvoji sú ako obetný dar. Tak nech zostúpi tvoje sväté požehnanie na tieto moje prvotiny a na tento môj desiatok."
Aj ostatní súrodenci svätej Makriny slúžili Bohu. Brat Gregor bol biskupom v Nysse, keď sa rozhodol navštíviť sestru Makrinu, ktorú osem rokov nevidel. Nepísali si, takže nemali o sebe žiadne správy. Brat našiel sestru na smrteľnom lôžku ešte živú. Dlho sa spolu rozprávali, vďaka čomu Gregor napísal spis O duši a o zmŕtvychvstaní. Gregor napísal aj knihu Život, v ktorej opísal svätý osud svojej sestry Makriny mladšej. Tá zomierala s obrovskou radosťou, že sa blíži hodina jej odchodu zo sveta utrpenia. Pri umieraní sa začala modliť nahlas modlitbu, ktorú Gregor zachytil písomne:
"Pane, ty si nám odobral strach pred smrťou. Ty si nám urobil koniec tohoto života začiatkom pravého života. Ty si nám ukázal cestu k vzrkieseniu. Ty si rozdrvil brány pekla a zbavil si moci Satana, ktorý má v moci smrť. Večný Bože, do tvojich rúk som sa hodila z lona svojej matky. Teba milovala moja duša celou silou. Tebe som zasvätila telo a dušu od mladosti až do dnešného dňa. Postav mi teraz k boku tvojho jasného anjela, ktorý ma za ruku zavedie na miesto úľavy, kde tečie prameň občerstvenia, do lona svätých praotcov. Nech sa nenájde pred tvojimi očami vina mojich hriechov, keď som nejako pochybila pre slabosť v slove, v skutkoch alebo v myšlienkach. Ty, ktorý máš moc odpúšťať hriechy na Zemi, odpusť mi, aby sa mi dostalo úľavy, nech je moja duša prijatá do tvojich rúk ako príjemná obeta pred tebou."
Makrina mladšia zomrela v roku 380 v úplnej chudobe, keď predtým stihla rozdať všetok majetok až na šaty, čo mala na sebe.

Svätí na každý deň: 18. júl - František Solano

18. júl

František Solano

Slnko Južnej Ameriky, alebo tiež Divotvorca Nového sveta - také sú mená dnešného svätého. František Solano bol chudobný a žobravý františkánsky mních, ktorý sa narodil v roku 1549 v slávnej šľachtickej rodine v španielskom meste Montilla pri Cordóbe. Uctievajú ho najmä v štátoch Južnej Ameriky.
Svojou obetou zmiernil krivdy španielskych dobyvateľov, ktorí si z miestnych indiánov robili otrokov horších od zvierat.
František Solano už pri plavbe do Južnej Ameriky zažil krásnu udalosť, keď otrokárska loď prevážajúca černochov z Afriky stroskotala. Všetci z nej sa zachránili a František sa stal ich vodcom. Pokrstil osemdesiat černochov a až tak sa dostal do Limy v Peru, odkiaľ prešiel krížom Južnú Ameriku na apoštolských cestách. V rukách držal kríž a šiel bosý. Hľadal indiánov v pralese a v lesoch. Naučil sa ich jazyky a prísne dodržiaval chudobu, čo indiánov fascinovalo.
Raz sa štyridsaťpäť inidiánskych náčelníkov dohodlo, že vytvoria armádu, ktorá vyvraždí španielskych dobyvateľov a pokrstených inidiánov. Bolo to v roku 1591 pri meste Rioji v čase vyvrcholenia najväčšieho kresťanského sviatku Veľkej noci. František Solano sa vybral sám s krížom v ruke priamo do centra indiánskej armády ku kmeňovým náčelníkom. Nezabili ho, lebo bol sám. Naopak, žasli nad jeho odvahou. František sa pred nimi postavil a v ich reči predniesol druhý žalm:
"Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú veci daromné?"
Solano pokračoval v kázni a všetkých indiánov pri rieke v ten deň pokrstil. Nakoniec celá armáda vzbúrencov slávila sviatky Veľkej noci spolu s ich plánovanými obeťami v meste Rioji.
Celkovo sa Františkovi Solanovi pripisuje dvestotisíc pokrstených indiánov z Nového sveta. On ich nielen krstil a presviedčal na vieru v Ježiša Krista. Solano sa snažil naučiť ich žiť podľa civilizovaných pravidiel. Zakladal dediny. Učil indiánov siať, aj žať na poliach. Vytváral úplne nové civilizačné návyky celej Južnej Amerike. K novým národom ho poslal Kristus v evanjeliu slovami - Iďte do celého sveta, učte všetky národy.
Pôvodne sa Solano hlásil u predstavených františkánskeho rádu, aby mohol ísť za misionára do Afriky. Poslali ho do Južnej Ameriky. Solano mal už pri odchode zo Španielska povesť svätca. Chcel pred ňou ujsť. Bránila mu v práci. Počas morových epidémii s takou láskou opatroval chorých, s akou to vtedy v Španielsku nik nedokázal. Staral sa o chorých na mor vo viacerých mestách Andalúzie, kde ho považovali za apoštola. Sám sa nakazil morom, ale sa zázračne uzdravil.
Františkáni kedysi pomohli aj Kolumbusovi získať dôveru španielskeho dvora na jeho dobrodružnej výprave, pri ktorej objavil Nový svet. Preto si Františkáni považovali za povinnosť naprávať krivdy španielskych dobyvateľov na domorodom obyvateľstve. A tak ich najlepší kňazi a mnísi odchádzali na misie práve do Ameriky.
František Solano sa stal rovnako známym ako v Španielsku, tak aj v celej Latinskej Amerike. A práve prvý pápež z tohto kontinentu Jorge Mario Bergoglio si dal meno František, čiže spätne ako jezuita si uctil dielo Františkánov vo svojej vlasti a teda aj pamiatku na Františka Solanu. František Solano predniesol v Lime na námestí v Peru slávny prejav, v ktorom ako starozákonný prorok ohlasoval zničenie celého mesta, ak jeho obyvatelia nenastúpia cestu pokánia. A ľudia v Lime sa zmenili. Zľakli sa svätcových slov. Začali sa postiť, modliť, odpúšťali nepriateľom krivdy, varovali sa hriechov.
Inak Solano dopadol v meste Truxilla. Tu ho vysmiali, keď im povedal, že Boh mesto zničí a zostane len kazateľnica kláštorného kostola, z ktorej Solano varoval hriešnikov. Tak sa aj stalo. Mesto bolo zničené počas obrovského zemetrasenia osem rokov po smrti Františka Solana, ktorý zomrel v júli v roku 1610 v Lime vo veku šesťdesiatjeden rokov.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 17. júl - Pavol Gojdič

17. júl

Pavol Gojdič

Neďaleko Prešova sa v dedine Ruské Pekľany 17. júla v roku 1888 narodil v rodine gréckokatolíckeho kňaza ako tretie dieťa mučeník Pavol Gojdič. Detstvo prežil v Cigeľke pri Bardejove. Ako dieťa sa nehral s vrstovníkmi, ale modlil sa pri kríži, čo stál za dedinou. V Prešove ukončil gymnázium, kde si privyrábal doučovaním spolužiakov.
V roku 1907 vstúpil do kňazského seminára v Prešove. Odtiaľ ho pre mimoriadne nadanie poslali na štúdiá do Budapešti. Tie ukončil v roku 1911 s vyznamenaním a jeho profesor Ján Dudek povedal prorocké slová:
"Gojdič raz bude prešovským biskupom."
V Prešove bol vysvätený 27. augusta v roku 1911 za kňaza spolu so starším bratom Kornelom. Svätiaci biskup Ján Vályi im povedal:
"Ako dobrí pastieri musíte byť vždy na čele svojho stáda, aby ste zverených veriacich chránili pred nebezpečenstvami. Nie je vylúčené, že v tomto boji aj zahyniete."
Gojdiča vymenovali za prefekta diecézneho internátu v Prešove a zároveň bol katechétom na meštianskej škole. Neskôr sa stal aj protokolistom a archivárom biskupskej kancelárie. Od roku 1917 bol aj kaplánom v Sabinove. Po vzniku prvej Československej republiky bol riaditeľom biskupskej kancelárie. V Prešove chýbal biskup a Pavol bol hlavný kandidát. Lenže 20. júla v roku 1922 vstúpil na sviatok proroka Eliáša do baziliánskeho kláštora v Mukačeve. O biskupskej hodnosti povedal:
"Netúžim po nej a necítim sa jej byť hodný. Rozhodol som sa zanechať svet a vstúpiť do kláštora, lebo len tu sa môžu splniť želania môjho srdca."
V kláštore bol vymenovaný za prefekta baziliánskeho internátu v Užhorode a zároveň chodil na ľudové misie. Všetko stíhal vďaka umeniu sústavnej modlitby. Vtedy prišiel šok. Z Ríma poverili brata Pavla administráciou prešovskej eparchie. Zároveň pápež Pio XI. menoval Pavla Gojdiča za titulárneho harpašského biskupa, pričom vysvätený bol v Ríme na sviatok Zvestovania Pána 25. marca v roku 1927. Teda na sviatok, kedy veriaci na Slovensku 25. marca v roku 1988 vystúpili v Bratislave na sviečkovej demonštrácii proti komunistickej totalite, v ktorej umučili Pavla Gojdiča. Svätý Otec Pius XI. mu dal v roku 1927 náprsný zlatý kríž s prorockými slovami:
"Tento kríž je iba slabým symbolom všetkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh."
Gojdič viedol biskupstvo ako radový mních. Za dvadsať rokov služby postavil alebo obnovil 90 chrámov. Všade, kam prišiel, sa snažil o evanjelizáciu s láskou osobitne venovanou mládeži. V ťažkých časoch 2. svetovej vojny zaviedol poklony Najsvätejšej eucharistii, čo ocenil aj pápež. Každý deň adoroval Božie telo v biskupskej kaplnke, kde si uctieval Ježiša a osobitne Pannu Máriu pred ikonou Klokočovskej Matky Božej. Ťažký vojnový rok 1944 vyhlásil za Mariánsky slovami:
"V našom veľkom nešťastí, ku komu sa môžeme utiekať o pomoc prosiť, o skrátenie Božieho hnevu, ak nie k našej nebeskej Matke."
Každé ráno sa zasväcoval Božskému Srdcu slovami:
"Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!"
Po vojne sa Slovensko dostalo do sovietskej sféry vplyvu. Tá využila pravoslávnu cirkev podriadenú Moskve v boji proti Rímu a zrušila grekokatolíkov na Slovensku, kde 22. februára v roku 1949 prepadli gréckokatolícke kláštory policajti. Gréckokatolícku cirkev 28. apríla v roku 1950 násilím zrušili a Pavla Gojdiča v ten deň Štátna bezpečnosť uväznila. Skončil v Leopoldove, kde tajne slúžil väzňom omše a na narodeniny 17. júla v roku 1960 vo veku sedemdesiatdva rokov aj zomrel. Svätý Otec Pius XII. márne prosil v roku 1958 komunistov o prepustenie starého biskupa na slobodu. Pavol Gojdič zomrel vo väzení ako mučeník v deň, ktorý sa dnes na Slovensku slávi ako Deň slovenskej zvrchovanosti. Gojdiča pochovali v trestaneckých šatách a na hrob mu dali len väzenské číslo 681. Dnes sú jeho ostatky v katedrále apoštolov Petra a Pavla v Prešove.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 16. júl - Panna Mária Karmelská

16. júl

Panna Mária Karmelská

Pohorie Karmel oddeľuje Galileu od Samarie a dnes sa volá Džébel Már Aljás. Na poslednom výbežku pohoria smerom do mora na skalnej stene stojí prekrásny mramorový chrám patriaci kláštoru Karmelitánov. Svätyňa patrí Panne Márii. Tá žila naproti pohoriu v meste Nazaret ako chudobná panna, ktorú si dnes pripomíname aj ako Pannu Máriu Karmelskú.
Karmel znamená Božia vinica. Tak pomenovali ľudia toto pohorie, lebo je na ňom množstvo viníc a pásov lesa s úrodnými pasienkami. Uprostred Svätej zeme, ktorá je miestami vyprahnutá púšťou, sa na pohorí v noci a nadránom spúšťa na zem úrodná rosa. Tak vznikla táto oáza zelene, ktorá v kontraste s okolitou krajinou pôsobí ako predobraz raja. Karmel je tak obraz spásy, ktorú na svet priniesol Ježiš Kristus. Tisíc rokov pred jeho narodením žil v jednej z množstva jaskýň v Karmele prorok Eliáš. Jaskyne využívali aj prví pustovníci velebiaci Nebeskú Pannu Matku Spasiteľa.
Po druhej križiackej výprave tu od roku 1156 začal žiť Berthold z talianskej kalábrie spolu s bojovníkmi. Odložili zbrane a v jaskyniach vytvorili prvé rehoľné spoločenstvo Karmelitánov. Regulu pre nich napísal svätý Albert, ktorý bol v roku 1208 patriarchom Jeruzalema. V šestnástich článkoch Albert stanovil pre Karmelitánov chudobu, samotu, zákaz stravovania sa mäsom, iné prísne pôsty, ťažké ručné práce a mlčanlivosť. Zároveň ustanovil pre nich ustavičnú modlitbu a rozjímanie o Božom slove.
V 12. storočí Karmelitánov napadli mohamedáni a rozohnali mníchov po celej Európe. Vďaka tejto hrôze vznikol karmelitánsky kláštor dokonca až v Anglicku. Konkrétne v Cambridgi severne od Londýna. Práve tu sa predstavenému kláštora svätému Šimonovi Stockovi zjavila 16. júla v roku 1251 Panna Mária obklopená anjelmi, podala mu škapuliar a povedala:
"Príjmi, milý syn môj, tento škapuliar ako odznak svojho rádu a môjho bratstva. Pre teba a pre všetkých Karmelitánov mimoriadne znamenie milosti. Kto s ním zomrie, nezakúsi večný oheň. On je znamenie spásy. Ochrana v nebezpečenstvách. Záruka pokoja a večnej zmluvy."
Zjavenie priviedlo Šimona Stocka k tomu, aby založil bratstvo škapuliara. Latinske slovo scapulae znamená slovensky plecia, či chrbát. Škapuliar mal podobu plášťa prikrývajúceho spredu a zozadu plecia až dolu k zemi. Nosia ho rehoľníci mnohých rádov s tým, že jeho zafarbenie je rôzne, ako aj dĺžka. V treťom mníšskom ráde rôznych reholí sa škapuliar udeľuje aj obyčajným veriacim, ale v značne zmenšenej podobe. Ide len o štvorec so stranou okolo desať centimetrov zavesený spredu a zozadu na pleciach. Musí byť zhotovený z ovčej vlny a nosí sa pod vrchným odevom.
Od 16. decembra v roku 1910 cirkev povolila namiesto vlneného škapuliara nosiť kovovú medailu. Tá musí mať na jednej strane obraz Božského Srdca Ježišovho a na druhej obrázok Panny Márie. Zároveň musí byť medaila posvätená kňazom. Škapuliar je znakom toho, že si veriaci osobitne ctí Pannu Máriu. Nie je to talizman a nechráni pred pekelným ohňom. Veriaci musí aj naďalej bojovať proti hriechu. Kto by sa spoliehal na škapuliar a hrešil by ďalej, tomu nepomôže.
Pápež Ján XXII. zverejnil 3. marca v roku 1322 bulou privilégium Karmelitánov, ktoré pápežovi zvestovala v zjavení sama Panna Mária slovami:
"Ján, námestník môjho Syna, mne máš ďakovať za svoju dôstojnosť, lebo ja som ti ju vyprosila u Syna. Očakávam od teba slávnostné schválenie karmelitánskej rehole. Ak sa niektorý jej člen alebo z bratstva rozlúči so životom a pre svoje hriechy príde do očistca, vtedy ja ako nežná matka zostúpim v sobotu po jeho smrti do očistca a vyvediem odtiaľ tých, ktorí tam ešte budú, do blažených príbytkov večného života."
Toľko bolo v zjavení. Kto zomiera so škapuliarom, ktorý darovala Panna Mária 16. júla v roku 1251 svätému Šimonovi Stockovi v Cambridge, ten je Máriin syn, a môže ju žiadať o pomoc v hodine smrti.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 15. júl - Bonaventúra

15. júl

Bonaventúra

"Nábožná ženička môže Boha väčšmi milovať ako slávny profesor teológie," tieto slová patria svätcovi, o ktorom keď 15. júla v roku 1274 zomrel, pápež povedal: "Cecedit columna christianitatis" - padol stĺp kresťanstva.
Svätý Bonaventúra mal zázračný život už od narodenia. Vo veku štyroch rokov ťažko ochorel. Lekári mu nedávali nádej, že prežije. Jeho zbožná matka požiadala vtedy žijúceho Františka z Assisi o pomoc. Svätý František sa nad dieťaťom modlil a chlapček sa náhle zázračne úplne uzdravil. Sám svätý František nad tou rýchlou premenou na smrť chorého dieťaťa, ktoré ožilo pred jeho očami, zvolal:
"O buona ventura."
V preklade to znamená - ó, dobrá príhoda! Teda buona ventura - z čoho rodičia vytvorili dieťaťu meno Bonaventúra.
Počas jeho štúdií Bonaventúrov učiteľ neskorší blahoslavený Alexander Hales o študentovi povedal:
"Pravý Izraelita. Tak sa zdá, že na neho neprešiel Adamov hriech."
Vo veku tridsaťpäť rokov Bonaventúra prednášal na univerzite v Paríži, kde sa zoznámil a priatelil so svätým Tomášom Akvinským. Ten sa pýtal mladého učiteľa, z akej knižnice študuje. Bonaventúra mu ukázal na ukrižovaného na stene:
"To je moja knižnica, z ktorej som sa naučil všetko, čo viem."
Bonaventúra nezabudol na zázrak svätého Františka a vo veku dvadsaťpäť rokov vstúpil do jeho rádu. Napriek veľkej učenosti Bonaventúra naďalej aj ako profesor teológie na univerzite v Paríži pracoval v kláštore Františkánov ako posledný z rehoľníkov pri všetkých ťažkých prácach. Tu povedal spolubratovi a neskoršiemu blahoslavenému Egýdovi slová o tom, že jednoduchá ženička môže viac milovať Boha ako profesor teológie. Egýd na to bežal do záhrady a kričal z jej brány Bonaventúrove slová, aby ich každý počul:
"Poďte sem všetci jednoduchí a neučení ľudia. Poďte vy, nábožné ženičky, poďte všetci, čo milujete Pána nášho Ježiša Krista! Vy ho môžete milovať viac, ako otec Bonaventúra a najzbehlejší teológovia."
Bonaventúra žil v ponížení. Správa o tom, že ho pápež vymenoval za kardinála, ho zastihla v kuchyni kláštora, kde umýval hrnce. Najprv ich doumýval a potom povedal:
"Tak bratia moji, keď som vykonal povinnosť najnižšieho brata, teraz musím skloniť šiju pod jarmo tejto hodnosti."
To bol už Bonaventúra generálnym predstaveným františkánskeho rádu a zastavil rozkol medzi Františkánmi po smrti zakladateľa svätého Františka z Assisi. Bonaventúra sa stal druhým zakladateľom rehole. Pri exhumácii zomretého svätého Antona po otvorení truhly po tridsiatich rokoch našiel Bonaventúra zachovaný jazyk tohto svätca. Bonaventúra o ňom povedal:
"Požehnaný jazyk, ktorý si chválil Boha a iných učil Boha chváliť. Teraz sa ukázalo, akú zásluhu si si vydobil u Boha!"
Dva mesiace pred smrťou sa Bonaventúra vzdal funkcie generálneho predstaveného Františkánskeho rádu, ktorý dotvoril novými predpismi a udržaním disciplíny. Nemal rád funkcie. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa, ale Bonaventúra ho zúfalo prosil, aby mu funkciu nedával, lebo aj tak mal veľa práce so študentmi v Paríži a s celým Františkánskym rádom, na ktorého čele stál. Bonaventúra zomrel 15. júla v roku 1274 vo veku 66 rokov. V cirkvi si vyslúžil titul - doctor seraphicus - čiže doktor serafínov. Získal ho vďaka svojim hlbokým spisom, ku ktorým patrí najmä životopis svätého Františka z Assisi. Bonaventúru volali pre jeho teologické práce aj titulom Knieža mystikov.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)