Svätí na každý deň: 15. november - Albert Veľký

15. novemberAlbert Veľký

Svätý Albert Veľký v detstve a mladosti vôbec nebol veľký, ale bol najmenší z najmenších. Všetci sa mu v školách smiali. Hoci sa snažil, ťažko chápal učebnú látku. Nech robil, čo mohol, nedarilo sa mu. Preto aj osemsto rokov od tých čias udivuje, že sa z neho stal Albert Veľký.
V čase najväčšieho trápenia sa zjavila Panna Mária a povedala mu, že bude učený. Upozornila ho, že múdrosť nezíska vďaka rozumu, ale vďaka srdcu - teda pre lásku, ktorú cíti k Bohu a k nej. Keď vo veku 80 rokov zomieral v roku 1280, zostalo po ňom tridsať zväzkov vedeckých poznatkov. Tie zahŕňali vedomosti 13. storočia vo vtedajších všetkých vedných odborov. Jeho žiakom bol svätý Tomáš Akvinský, ktorému Albert Veľký predpovedal budúcnosť učeného muža v čase, keď o Tomášových danostiach ešte nik nevedel. Albert sa zároveň zo zjavenia Panny Márie dozvedel, že tesne pred smrťou o učenosť príde, čo sa aj stalo a od tej chvíle sa Albert pripravoval už len na smrť. Dal si vykopať hrob, pri ktorom sa modlil.
Jeho život mohol vyzerať úplne inak, keby bol počúvol rodičov, opustil cirkevné školy a oženil sa s dievčaťom, ktoré mu vybrali. To Albert odmietol, vstúpil do kláštora a stal sa veľkým učiteľom stredovekej mládeže. Dostal dar od Boha, že ľahko chápal každý prírodovedný, či filozofický problém, ale nenechal si toto bohatstvo poznania pre seba. Rozdával ho každému, kto si ho chcel vypočuť. Prednášal vo svetových mestách, ale najviac v Kolíne. Tam ho chodili počúvať aj pomazané šľachtické, či cirkevné hlavy. Nakoniec sa zameral už len na bohoslovie.
Láska k Bohu mu bola všetkým. Stal sa biskupom v Regensburgu. Tento úrad od pápeža musel prijať, ale po dvoch rokoch sa mu podarilo vrátiť späť k žiakom do Kolína. Pri preberaní biskupského úradu ukázal príklad pokory, keď do Regensburgu prišiel peši ako mnoho iných chudobných mníchov. A natešení mešťania s duchovenstvom, že k nim príde taký slávny učenec, nezbadali, že je medzi nimi, kým si nesadol na biskupský stolec v kostole, v ktorom sa dlho a pokorne modlil pred oltárom s ostatnými.
Napriek povedanému ho mnohí jeho súčasníci považovali za čarodejníka. Pritom Albert využíval rozum a poznanie pre dobro ostatných. V tuhej zime pestoval čerstvé kvety vo vyhrievanom skleníku, ktorým očaril kráľa Viliama Holandského. Zostrojil samohybného robota, ktorého Tomáš Akvinský rozbil, lebo sa bál o Alberta, že by ľudia tento div vôbec nepochopili. Jeho učenosť presiahla svoju dobu možno aj o tisíc rokov dopredu. A predsa opakoval:
"Lepšie je slúžiť Bohu, ako vedieť všetko na svete."
Na to prišiel muž, ktorý bol pôvodne nešťastným chlapcom, ktorému sa nedarilo učiť. Spolužiaci ho považovali za hlúpeho a rodičia sa rozhodli ho zo školy odvolať, aby sa oženil a zaoberal radšej praktickým životom. Tento posledný z posledných sa stal prvým v učenosti vďaka príhovoru Panny Márie, ktorá celý život držala nad Albertom Veľkým ochrannú ruku a k nej sa neustále utiekal v modlitbách.
V roku 1274 sa náhle rozplakal pri odchode z kláštora na cirkevný snem do Lyonu. Prekvapeným bratom oznámil, že práve zomrel Tomáš Akvinský. Nie v kláštore v Kolíne, kde plakal Albert Veľký, ale v kláštore Fossa Nuova v Taliansku. On to vedel, hoci neexistovali mobilné telefóny, ani žiadne spojenia na také vzdialenosti. Albert dokázal aj pre nás, že v Bohu sú všetky múdrosti vedy a aj preto je od roku 1941 vyhlásený pápežom za patróna vedcov na celom svete.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 14. november - Ondrej Avellin

14. november

 

Ondrej Avellin

Osemdesiatosem rokov žil svätý Ondrej Avellin. Urovnával spory, naprával hriešnikov a opravoval skazené mravy. Mal mnoho nepriateľov a predsa sa snažil o ich nápravu. Urobil niekoľko takých skutkov, ktoré sú nepochopiteľné a preto ho nazývali aj anjelom. Ondrej sa narodil v neapolskom kráľovstve v 16. a zomrel v 17. storočí. Od detstva bol matkou vedený k modlitbám a modlil sa s ňou ruženec skôr, kým vedel rozprávať. Doma si staval oltár namiesto hier vonku. Bol skromný a tvrdil, že ľudská svetská sláva zmenšuje skutočnú Božiu slávu na Zemi.

Napriek utiahnutému spôsobu života bol neustále tŕňom v oku niektorej zo žien. Najprv to bola vdova, pred ktorou sa musel zamykať, lebo sa vybrala priamo až do jeho izby, potom počas štúdií to bolo viacero žien z rôznych spoločenských vrstiev. A to všetko preto, lebo hoci od detstva žil viac duševne ako fyzicky, Boh ho obdaril nezvyčajnou krásou. Pred rôznymi ženskými nástrahami musel roky utekať, kým ho po vysokoškolských štúdiách v Neapole biskup vysvätil za kňaza. Avellin najprv pracoval ako advokát pri cirkevnom súde. Raz dosiahol víťazstvo v prospech priateľa klamstvom, čo ho tak rozľútostilo, že sa vzdal advokátskej praxe. Stal sa radšej dedinským kňazom, kým ho biskup neposlal obnoviť úpadok do kláštora radových sestričiek svätého Michala v Neapole. A tu sa začínajú jeho neuveriteľné skutky. Jedna zo sestričiek, ktorá žila svetským životom, si totiž najala na Ondreja vrahov. Z ťažkých zranení sa vyzdravil a u úradov vyprosil pre vraha milosť.

Vo veku tridsiaťpäť rokov vstúpil do zboru Teatínov v Neapole, kde plnil všetky ťažké pravidlá rádu so sebe vlastnou ľahkosťou. Bojoval proti žiadostiam a to aj proti sebaláske, keď vravel, že "ľudská chvála je krádež Božej cti." Počas noviciátu u Teatínov sa staral o nebezpečného šialenca, ktorý bol násilný a túžil všetkých rehoľníkov vyvraždiť. Ondrej sa staral o šialenca dovtedy, kým sa šialenec neuzdravil. Avellin hovorieval, že "trápenie nie je nič zlé a iba vtedy sa stáva zlým, ak neradi trpíme." Z tohto obdobia pochádza ďalší jeho neuveriteľný skutok. Synovca mu úkladne zavraždili. Avellin poznal meno vraha a predsa ho nevyzradil súdu, kým ho neodhalili a potom prosil o jeho milosť. Možno vedel, že vraha odhalia, veď poznal aj dátum vlastnej smrti. Keď mal päťdesiat rokov, stal sa opátom kláštora Teatínov a opäť čelil útokom závistlivého sveta v meste Piacenza, kde bol kláštor. Bezbožníci ho očiernili pred vojvodom z Parmy, až sa vládca rozhodol opáta navštíviť, aby zistil, aká je pravda. Vojvoda sa čudoval, keď zistil, že slávny opát má v izbe iba tvrdé lôžko, hlinenú nádobu, drevenú stoličku, krížik a obrazy svätých. Viac nič. Od vstupu do kláštora Teatínov nejedol mäso, ani ryby, vajcia či mlieko. Živil sa len zeleninou a toto trápenie tela nezmenil ani v starobe, či chorobe so slovami: "Ako málo je to, čo trpím a robím, keď to porovnávam s tým, čo Pán Ježiš Kristus trpel a robil pre mňa!"

 

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 13. november - Stanislav Kostka

13. novemberStanislav Kostka

Študentský život býva nástrahou, akú nie každý rovnako zvládne. Stanislav Kostka šiel študovať do Viedne vzdialenej od jeho rodiska Rostkova v poľskom mazovskom kniežatstve, kde sa narodil v roku 1550. Odišiel tam so starším bratom Pavlom, ktorý mu nebol príkladom v morálke. O to viac to mal Stanislav ťažšie, keď bol odkázaný na bratovu pomoc.
Pavol chcel žiť po pansky, ako sa na poľského šľachtica podľa pomýlených predstáv patrí. Preto ako rozpustili Jezuitské kolégium vo Viedni, v ktorom boli ubytovaní s vychovávateľom, museli si nájsť podnájom. Pavol si vybral luxus, kým Stanislav, ktorý omdlieval v detstve už len pritom, ak počul niekoho neslušne rozprávať, sa dostal do ťažkej pozície. Býval na podnájme so svetsky založeným bratom a s rovnakým vychovávateľom.
Stanko chodil denne na omše a modlil sa ruženec k Panne Márii, ktorú považoval za svoju nebeskú Matku. Odprosoval takto v modlitbách Boha za hriechy, ktoré páchal brat s veselou kompániou. Pavol ho často bil, hoci sa vôbec nebránil. Tak sa veselé školské roky stali pre Stanislava neznesiteľným peklom. Trpel pre vieru. Často opakoval:
"Narodil som sa pre väčšie veci."
Trpiteľský spôsob života sa podpísal pod Stankove zdravie, keď len v pätnástich rokoch na smrť ochorel. Vychovávateľ a ani jeho brat mu nemohli splniť jediné želanie, aby mu priviedli k smrteľnej posteli kňaza. Ubytovali sa síce v luxusnom byte, ale pod podmienkou domáceho pána, že do bytu neprivedú nikdy katolíckeho kňaza. Lekári sa zhodli, že zomrie. V noci sa mu zjavila Panna Mária a oznámila mu, že vstúpi do jezuitského rádu. Na druhý deň Stanislav vstal z postele mŕtvych s tým, že ide do kostola poďakovať sa Matke Božej za uzdravenie. Pavol aj vychovávateľ boli šokovaní. Zavolali lekárov a tí potvrdili, že je úplne zdravý. Stanislav im vysvetlil zázrak slovami:
"Panna Mária ma dnes v noci uzdravila!"
Týranie od brata pokračovalo, tak mu Stanko pohrozil, že od neho odíde a nech si to potom zodpovie pred rodičmi. Pavol si myslel, že sa len vyhrážal, ale naozaj odišiel. Odložil šľachtické a obliekol si sedliacke šaty. Pešo prešiel z Viedne až do bavorského Augsburgu, kde ho prijali medzi Jezuitov. Podrobili ho skúške, keď musel mníchom slúžiť a on šťastný písal priateľovi v liste, že "medzi hrncami a metlami je moje nebo."
Poslali ho do Ríma, kde sa mu splnil sen. V osemnástich rokoch zomrel na sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie 15. augusta 1568, hoci len deň predtým mu nik z novicov a ani predstavených neveril, že druhý deň čaká na Stanislava smrť tak, ako ju sám predpovedal. Želal si pred smrťou jediné, aby ho položili na zem, lebo sa nepatrí, aby mních zomrel na posteli.
Zomieral pred zrakmi mnohých šťastný so slovami, že vidí Pannu Máriu, ako prišla po jeho čistú dušu spolu so zástupom nebeských panien. Stanislav Kostka bol vyhlásený za prvého blahoslaveného z rádu Spoločnosti Ježišovej a keď bol vyhlásený za svätého, stal sa patrónom Poľska s heslom "ad maiora natus sum - narodil som sa pre väčšie veci."
Smrť Stanislava zmenila aj život jeho brata, ktorý rozdal celý svoj majetok a nakoniec zomrel tiež ako Jezuita.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 12. november - Jozafát Ján Kuncevič

12. novemberJozafát Ján Kuncevič

Ján Kuncevič ako ukrajinský rehoľník s menom Jozafát sa snažil v meste Vilna a Vitebsk pomôcť každému, kto sa naňho v 17. storočí, kedy žil, obrátil. Raz prišla za ním chudobná vdova. Ján nemal nič, čo by jej daroval. Jeho jediným majetkom bola viera. Preto s vierou poslal ženu preč a nakázal jej, aby sa k nemu vrátila. Zatiaľ šiel do chrámu, kde si kľakol a vrúcne sa modlil. Onedlho za ním prišli z mesta s posolstvom, že jeden mešťan sa rozhodol kláštoru venovať 50 zlatých, čo bolo hotové bohatstvo. Jozafát si peniaze ani nespočítal a priamo ich odovzdal chudobnej vdove. Tej stačili na zaplatenie nájomného a ešte jej zostalo, nuž peniaze doniesla späť, ale Jozafát ich neprijal so slovami:

"Len si ich nechajte, to vám Pán Boh posiela!"

Jozafát Ján Kuncevič sa preslávil ako "uchvatiteľ duší". Takto ho nazývali pravoslávni veriaci. Východní Slovania sa dostali do rozkolu so západnou cirkvou nie vlastnou vinou, ale vďaka pýche Grékov, ktorí chceli celej Rímskej ríši diktovať nielen moc z Carihradu, ale aj vieru. Kuncevič sa rozhodol, že katolíckym rozkolníkom pravoslávneho obradu vysvetlí ich omyl a tak mu prischla prezývka "uchvatiteľ duší". Po rozhovoroch s Jozafátom ľudia pochopili podstatu sporu a vracali sa do lona rímskej cirkvi. Mal veľa neprajníkov, ktorí mu poslali zaplatenú ženu, aby ho zviedla na hriech. Jozafát ženu pekne prehováral, aby sa správala slušne, čo ona nechcela a tak ju vyhnal s palicou.

Vo veku 37 rokov sa stal polockým arcibiskupom a bránil uniatstvo, teda spojenie s rímskou cirkvou. Uniatske, čo je gréckokatolícke biskupstvo, máme na Slovensku aj my v Prešove. A svätého Jozafáta dnes oslavuje celá rímskokatolícka cirkev. Zomrel mučeníckou smrťou šesť rokov potom, ako bol vysvätený za polockého arcibiskupa a pravoslávni rozkolníci sa rozhodli ho zabiť. Verili, že odstránením Jozafáta upevnia svoju vieru, ale stal sa opak. Mučenícka smrť priniesla rozšírenie gréckokatolíckej cirkvi, na ktorú nakoniec prestúpili aj vrahovia. Preto Jozafátove slová o tom, že by rád zomrel pre spásu ľudí, ktorí ho nenávideli, sa do bodky naplnili. Sprisahanci proti Kuncevičovi najali potulného popa, ktorý ho na ulici tak dlho urážal, až popa chytili Jánovi sluhovia a zavreli ho v arcibiskupovom dome. To bolo znamenie na vzburu. Keď sa Jozafát dozvedel, čo sa stalo, okamžite dal popa prepustiť a predstúpil pred vzbúrencov.

Na to arcibiskupa napadli. Jeden s kyjakom, druhý so sekerou a tretí ho strelil do hlavy. Bili a tupili jeho telo dávno potom, čo vydýchol naposledy so slovami:

"Bože môj!"

Jeho mŕtvolu vyzliekli a hodili ju do rieky s priviazaným kameňom o nohy. Na druhý deň celý Vitebsk oplakával svoje skutky. Mŕtvolu arcibiskupa vytiahli z rieky a v slávnom sprievode ju úctivo odniesli do arcibiskupovho sídla v Polocku. Vrahovia plakali a hlavný sprisahanec ušiel do Grécka, odkiaľ sa o štyri roky vrátil a zmieril sa s gréckokatolíckou cirkvou prenasledovaný výčitkami svedomia. Urna svätého Jozafáta Jána Kunceviča je uložená vo Vatikánskej bazilike pod oltárom svätého Bazila Veľkého.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 11. november - Martin

11. novemberMartin

Príbeh svätého Martina sa stal vo štvrtom storočí v rímskom vojsku zbožného cisára Konštantína Veľkého. Podobný príbeh by sa pokojne mohol odohrať aj dnes, veď medzi ľuďmi je veľa pohanov. Martinov otec bol rímskym vojakom a do armády musel vstúpiť aj jeho syn, ktorý sa tajne stretával s kresťanmi. Martin bol mladým dôstojníkom. Vchádzal na koni cez vstupnú bránu do francúzskeho mesta Amiens spolu s ostatnými vojakmi. Bola krutá zima. Martin zazrel pod bránou stáť chudáka, ktorý sa takmer nahý triasol na celom tele. Po chvíľkovej úvahe, čo môže preňho urobiť, lebo žold už rozdal chudobným, zobliekol si kabát a rozťal ho mečom na dve polovice. Jednu dal chudákovi. Mnohí spolubojovníci sa mu posmievali, že sa musí zakrývať pred prudkým mrazom iba polovicou kabáta. Našli sa aj takí, ktorí podľa Martinovho príkladu tiež pomáhali chudákom. Martin bol šťastný. A v tú noc sa mu zjavil Ježiš odetý do darovanej polovice kabáta, a povedal anjelom:
"Týmto kabátom ma zaodial Martin, hoci je len začiatočník vo viere a zachránil ma pred zimou."
Na druhý deň požiadal kňaza, aby ho pokrstil. Po smrti cisára opustil vojenskú službu a venoval sa modlitbám u biskupa Hilára. Odtiaľ sa vrátil k rodičom do rodnej Panónie do mesta Sabária, dnes je to maďarské mesto Szombathely, kde prijala krst aj jeho matka. Na znak úcty k jeho životu je v Bratislave postavený najznámejší kostol - Dóm svätého Martina a biskupská katedrála v Spišskej Kapitule, ako aj mnohé iné kostoly na Slovensku, ktoré nesú Martinove meno.
Za nového cisára po smrti Konštantína v cirkvi nastalo šírenie bludu arianizmu, podľa ktorého Kristus nebol skutočným Bohom, ale len človekom. Martin musel rodný kraj pre prenasledovanie od bludárov opustiť. Jeho učiteľ biskup a neskorší svätec Hilár žil tiež vo vyhnanstve. Stretli sa potom, ako Hilárovi dovolili vrátiť sa do Francúzska a tu chcel Martina konečne vysvätiť za kňaza. Zo skromnosti sa vzpieral prijať túto preňho najväčšiu poctu, nuž ho vysvätil len za exorcistu.
Martin sa usadil v Hilárom založenom kláštore v Ligugé. Odtiaľ sa šíril do celého Franúzska chýr o jeho zbožnosti, nuž nečudo, že ho chceli za biskupa do Tours, čo on v pokore odmietal. Preto použili lesť. Zavolali ho k chorej žene, kam keď prišiel, mešťania z Tours obostúpili dom. Martin sa schoval za husacím chlievom, ale gagot ho prezradil. Preto sa vyobrazuje spolu s bielou húskou. Prinútili ho nechať sa vysvätiť za biskupa, ale aj tak sa správal ako chudobný rehoľník žijúci v biednej chyži vedľa biskupského chrámu a potom v kláštore Marmoutier, ktorý dal postaviť. Raz ho pohania postavili na tú stranu, kam mal spadnúť pri stínaní strom. Strom naňho nepadol, ale prevrátil sa nelogicky na inú stranu.
Martin zomrel vo veku 84 rokov na holej zemi posypanej popolom oblečený iba do kajúcneho drsného odevu a nad jeho hrobom je dnes v Tours veľký chrám svätého Martina.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 10. november - Lev I. Veľký

10. novemberLev I. Veľký

Sú vodcovia v dejinách, ktorí sa stali veľkými množstvom úloh, čo museli v živote zvládnuť. K nim patrí aj pápež zvolený v roku 440, Lev I. Veľký. Kresťanstvo bolo ako slobodná viera hlásaná len cez jedno storočie. Európa sa zmietala v množstve vojen. Lev I. mal veľa práce. Nielen pri ochrane cirkvi, ale aby obhájil kresťanské učenie. K jeho najväčším úspechom patrí záchrana Ríma pred pohanským vodcom Húnov Atilom. Vybral sa do jeho vojenského tábora s tým, že si s Atilom pohovorí predtým, než - ako ho nazývali bič Boží - zaútočí na večné mesto. Dochovali sa nám Levove slová, ktoré aj po stáročiach prekvapujú odvahou, keď sám v hlavnom veliteľskom stane Atilovi, ktorý ho prijal sediac na tróne, povedal:

"Senát a rímsky ľud, kedysi podmaniteľ celého sveta, teraz však porazený, žiada ťa o milosť a ušetrenie. Je to veľká česť pre teba, že ťa prosia tí, pred ktorými sa prv mnohí skláňali k zemi. Zvíťazil si! Ale teraz zvíťaz aj sám nad sebou, aby tí, čo pocítili tvoj bič, pocítili aj tvoju dobrotivosť. Voláš sa Božím bičom! Hľaď, aby ti Všemohúci nevzal ten bič z ruky a neobrátil ho proti tebe!"

O Atilovi kolujú historky, že pil konskú krv tak ako mnohí Húni v tých časoch. Pred barbara prišiel pápež a vyhrážal sa mu, že neohrozený bojovník bude porazený. Bez Božej milosti, ktorá privádza do úžasu, by sa to nemohlo stať. Atila na Rím nezaútočil, ale opustil celé Taliansko, aj keď mu ležalo pri nohách. Uveril smelým slovám Petrovho nástupcu. Pápež mu imponoval vo svojej neohrozenosti. Príklad Leva I. hovorí, že poníženosťou človek nič nezmôže. Nesmie sa báť postaviť proti istej smrti. O nej totiž nerozhoduje sila aj tisícov Atilov, ale živý Boh. Atila svätému otcovi Levovi I. odpovedal:

"Čo nedosiahli so všetkými svojimi vojskami, to si ty dokázal málo slovami! Ďakuj Bohu, ktorému slúžiš, Atila jemu a tebe priznáva víťazstvo!"

Odvážne postupoval Lev I. aj na teologickom poli. Podarilo sa mu dosiahnuť očistenie cirkvi najmä od bludu monofyzitizmu, ktorý neuznával Ježiša ako človeka, ale len ako Boha. Lev I. v liste Flávianovi vysvetlil dve prirodzenosti, ktoré sa spájajú v jednej Kristovej osobe a to božská a ľudská. Levovi I. sa to podarilo, hoci s ťažkosťami, lebo Cirkevný snem v Efeze o tejto otázke bol zmanipulovaný. Lev I. cirkevný snem odhalil pred svetom ako Efezské zbojníctvo. Tu tiež úradovala prozreteľnosť, keď hlavný bludár utrpel porážku preto, lebo zomrel cisár, ktorý jeho bludu uveril. A nový nastupujúci cisár bol tak oddaný pravej viere, že efezské tézy iba o božskej prirodzenosti Krista vyhlásil za bludné a neplatné.

Lev I. bol obdarený osobitnou Božiou milosťou. Bol jednohlasne zvolený za pápeža a to v neprítomnosti. Kým v Ríme volili hlavu cirkvi, on vo Francúzsku zmieroval dvoch rozvadených rímskych vojvodcov. Tak ako začínal na poste pápeža, tak aj zomrel. Po Atilovi totiž prišiel pred brány Ríma ďalší pohanský vojvodca Genserich. Ten síce sľúbil, že tak ako Atila tiež Rím ušetrí od hrôzy plienenia, ale sľub nedodržal.

Atila po odchode z Talianska povedal, že preto odišiel, lebo keď Lev hovoril smelé slová, divoký vodca Húnov videl stáť vedľa pápeža muža - starca, ktorý mu hrozil mečom. Pri Levovi I. nik nestál. Mnohí sa domnievali, že sa Atilovi zjavil sám svätý Peter, aby ho vystríhal pred záhubou, aká by ho postihla po dobití a vyplienení Ríma. Genserich bol iný, napriek sľubu pápežovi aj tak Rím vyplienil. Nie je barbar ako barbar.

Lev I. stál na čele vatikánskej cirkevnej správy 21 požehnaných rokov. Napriek množstvu problémov, všetky zvládol, aby zomrel v pokojnej starobe. A vďaka veľkosti problémov, nad ktorými víťazil, má právom prídomok - Lev I. - Veľký.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 9. november - Výročie posvätenia Lateránskej baziliky

9. novemberVýročie posvätenia Lateránskej baziliky

Aj budovy majú svoje sviatky. Dnes slávime výročie posvätenia Lateránskej baziliky. Tento chrám je spojený s dejinami preto, lebo až Milánskym ediktom z roku 313 sa stala cirkev právnou osobou za čias cisára Konštantína Veľkého. A ten daroval cirkvi palác, ktorý kedysi patril Plauciovi Lateránovi. Tento starý rímsky palác sa stal sídlom pápežov na dlhé stáročia, takmer tisíc rokov až do roku 1305. A vedľa neho stojí bazilika svätého Jána. Pôvodný Lateránsky palác, ktorý obýval prvý pápež Silvester prvý v rokoch 314 až 335, zhorel v roku 1308.
Na jeho zrúcaninách začal v roku 1586 stavať pápež Sixtus V. nový palác, ktorý prešiel spolu s bazilikou viacerými stavebnými úpravami a zmenami. Má však v sebe čaro histórie zachované od čias, keď krutý cisár Nero prenasledoval kresťanov, až po súčasnosť.
Najkrajšia legenda, ktorá sa k nemu viaže, súvisí so životom svätého Františka z Assisi. Ten, keď žiadal pápeža Inocenta III. v 13. storočí o udelenie súhlasu na zriadenie jeho rehole Minoritov - Malých bratov, tomuto Svätému otcovi sa prisnil sen. V ňom videl, ako sa symbol cirkvi - Lateránsky palác nebezpečne nakláňa, ale predsa nepadne. Tento symbol pápežskej moci totiž podopieral rehoľník. A pápež vo sne v tom chudobnom mníchovi spoznal práve Františka z Assisi. A pápež teda súhlas dal.
Veľa radosti predstavuje pre veriacich Lateránska bazilika a palác. Hoci už sedemsto rokov neslúži za sídlo Svätého otca, ktorý sa presťahoval do Vatikánskeho paláca, dýcha zo stavby história preplnená vzácnymi duchmi z radov svätcov, aj prostých veriacich za vyše tisíc päťsto rokov. V Lateránskej bazilike sa konalo viacero koncilov, reformných synôd a bolo v nej podpísaných množstvo dôležitých listín. Pôvodne v Lateránskej bazilike sídlil rímsky biskup - bol to teda biskupský chrám, ktorý bol najprv zasvätený najsvätejšiemu spasiteľovi. Až neskôr baziliku zasvätili svätému Jánovi Krstiteľovi a potom zasa svätému Jánovi Evanjelistovi.
K najznámejším z piatich brán Lateránskej baziliky patrí hádam posledná vpravo, ktorá sa otvára iba každých dvadsaťpäť rokov. Naposledy bola otvorená v jubilejnom roku 2000 a otváral ju Svätý otec Ján Pavol II., ktorý ju aj na ďalších 25 rokov zavrel. Nazýva sa porta sancta - teda svätá brána. K výzdobe Lateránskej baziliky patrí pätnásť sôch na hlavnom priečelí, ktoré predstavujú od Krista, cez svätého Jána Krstiteľa, či svätého Jána Evanjelistu, až po ďalších cirkevných učiteľov. Bazilika má dĺžku až 130 metrov a má päť chrámových lodí, ktoré sú od seba oddelené stĺporadím.
Táto bazilika svätého Jána v Lateráne je navyše podľa titulu prvou zo štyroch hlavných rímskych bazilík. Ďalšími sú baziliky svätého Petra vo Vatikáne, svätého Pavla na Ostijskej ceste v Ríme a mariánska bazilika Santa Maria Maggiore - čo znamená bazilika Svätej Márie - väčšia.
Výročie posvätenia Lateránskej baziliky bolo najprv iba sviatkom v Ríme, ale na znak úcty voči Petrovmu stolcu sa tento sviatok rozšíril na celú svätú cirkev. Preto, kto ju z veriacich raz v živote navštívi, navždy zostáva táto stavba zapísaná v jeho srdci. Prechádza totiž miestami, kde sa písali dejiny Kristovej cirkvi lásky a preto návšteva Lateránskej baziliky patrí k veselým a radostným udalostiam v živote každého kresťana.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)