Svätí na každý deň: 9. september - Peter Claver

9. september
Peter Claver

"Peter Claver, otrok otrokov až do smrti!" Takýto titul si dal skromný rehoľný brat, ktorý sa narodil v španielskom Katalánsku v roku 1580. Ako otroka otrokov ho svätorečil aj pápež v roku 1888.

Peter Claver pochádzal zo šľachtickej rodiny, ale jeho túžbou od mladosti bola služba v misiách pre všetkých pohanov. Po ukončení jezuitských škôl v Barcelóne vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a podľa príkladu svätého Františka Xaverského túžil odísť do Ameriky. Čakal dva roky, kým dostal povolenie opustiť vlasť. Mestom jeho apoštolského života sa stala Cartagena v Kolumbii. Tu bol aj vysvätený za kňaza a začal pracovať s černochmi. Otrokári chytali černochov v Afrike a privážali ich do Ameriky odtrhnutých od rodín, vyčerpaných, slabých, zúfalých, často chorých a na pokraji psychického zrútenia. Tu ich na otrokárskych trhoch predávali ako dobytok a tak sa aj k nim správali.

Keď Peter Claver spoznal ťažké postavenie černochov, dal si spomínaný titul otrok otrokov pri skladaní slávnostných rehoľných sľubov a hrdo ho napĺňal štyridsať rokov. Poslaním svätého otroka Petra Clavera bolo vyžobrať čokoľvek pre prichádzajúcich zúbožených černochov. Často dostával od ľudí aj bezcenné veci, ale Claver vítal vystrašených černochov ako bratov ako jediný v Amerike. Rozdával im darčeky, prvým deťom. Ošetroval im rany, umýval ich, dával im jesť a piť. Najväčší problém mal s tlmočením. Preto sa dlhý čas snažil získať tlmočníkov. V jednej chvíli jeho štyridsaťročnej apoštolskej práci ich mal naraz až osemnásť.

Otrokári Petra nenávideli. Často aj samotní černosi, s ktorými bieli ľudia zaobchádzali ako s dobytkom sa vŕšili na tomto bielom kňazovi. Černosi často pracovali v neznesiteľných podmienkach, pri ktorých ich množstvo zomieralo. Iní sa dokaličili. Siroty po mŕtvych otrokoch vyhadzovali otrokári na ulicu, zmrzačených černochov vyháňali.

Peter Claver sa staral o siroty, o invalidov, zháňal im jedlo, ubytovanie, poskytoval láskyplnú náruč. Organizoval hostiny pre týchto bedárov, na ktorých ich sám obsluhoval a sedával na poslednom mieste ako ich otrok. Nestaral sa len o dušu černochov, ktorých krstil, slúžil im omše a vysluhoval sviatosti. Vedel, že otroci trpia aj na tele a snažil sa im ich utrpenie zmierňovať.

Postupom času ho v Cartagene začali považovať za živého svätca. Napriek tomu jeho postavenie bolo vždy posledné z posledných. Čakal otrokov vracajúcich sa z práce, aby ich posilnil na tele aj na duchu. Zavádzal medzi nimi poriadky, aby uzatvárali riadne sobáše. Opilcov napomínal a mravy medzi otrokmi sa neuveriteľne zvýšili. Claver s nimi vždy zaobchádzal ako s ľuďmi a ako ľudí ich miloval. Dlhé roky netrpel nielen nevďakom od černochov, či nenávisťou zo strany otrokárov. Mnohí jeho rehoľní bratia nechápali Petrove správanie. Podľa prepočtov z toho obdobia, svätý Claver pokrstil za tridsaťšesť rokov okolo tristotisíc ľudí, o ktorých sa zároveň staral. Keď Ameriku postihla v roku 1650 morová nákaza, Claver už sedemdesiatročný celé dni a noci opatroval svojich miláčikov, až nakoniec tiež ochorel.

Z moru sa síce vyliečil, ale zostal až do smrti postihnutý triaškou rúk a nôh. Peter Claver, ktorý tridsaťšesť rokov opatroval státisíce otrokov zomieral štyri roky sám a opustený bez riadnej pomoci. Celé dni a noci sa modlil za duše svojich drahých. Nikdy sa nesťažoval. V roku 1654 ho našli 7. septembra s tvárou rozžiarenou vytržením. Celým mestom Cartagena sa rozletela správa, že svätec zomiera. Do jeho izby, kde zomieral ešte dva dni, prúdil nekonečný zástup ľudí. Zrazu si naňho všetci spomenuli. Otroci ho oplakávali ako svojho otca, ktorým skutočne aj bol.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 8. september - Narodenie Panny Márie

8. september
Narodenie Panny Márie

Dnes slávime sviatok narodenia Panny Márie, ktorý sa zachoval v cirkvi už od 5. storočia. Dokonca sa tento mariánsky sviatok dodržiaval celú oktávu, teda osem dní. Stalo sa tak po smrti pápeža Gregora IX. v roku 1241. Vtedy sa kardináli zaviazali sľubom Panne Márii, že ak šťastne zvolia Svätého otca, budú osem dní z vďaky sláviť pamiatku narodenia Bohorodičky. Táto oktáva slávenia narodenia Panny Márie sa zaviedla na cirkevnom sneme v Lyone v roku 1245.

Po otcovi Joachimovi pochádzala Panna Mária z rodu kráľa Dávida a po matke svätej Anne pochádzala zasa z rodu kňaza Árona. Pre hriech Adama a Evy upadli ľudia do otroctva diabla. Boh ľuďom v raji prisľúbil vykupiteľa a sľub opakoval cez prorokov Starého zákona. Izaiáš o tom priniesol toto posolstvo:

"Sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí Syna a dá mu meno Emanuel."

Emanuel znamená Boh s vami. Pred narodením Božieho Syna ako druhej Božskej osoby prišla na svet jeho matka. Jej narodením sa vytvorila možnosť na narodenie spasiteľa. Ako jediná z ľudí nemala dedičný hriech. Stala sa účastnou na Kristovom víťazstve nad smrťou, aby ľudia mali život večný. Panna Mária uverila Božiemu slovu, lebo "Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami." Z evanjelia podľa Lukáša vieme:

"Anjel jej povedal: Našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kráľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca. Mária povedala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova."

Svätá Alžbeta jej zasa povedala:

"Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán."

Preto narodenie Panny Márie je radostnou udalosťou pre celý svet. Tak ako svätá Panna povedala v slávnej piesni Bohu v Magnificate:

"Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je Jeho meno a Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja."

Panna Mária bola pri narodení oslobodená od prvotného hriechu Adama a Evy. Len tak sa vďaka láske k Bohu stala Matkou Spasiteľa. Najstarším mariánskym sviatkom nie je narodenie Panny Márie, ale Nanebovzatie Panny Márie, ktoré si pripomíname 15. augusta.

Po vzkriesení Ježiša, žila Panna Mária u apoštola Jána. Zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov a až potom bola vzatá aj s telom do neba. Pápež Pius XII. v jubilejnom mariánskom roku 1954 ustanovil aj liturgický sviatok Panny Márie Kráľovnej neba a zeme. Veď apoštol svätý Pavol v prvom liste Korinťanom napísal:

"Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú."

Preto bol svätý Augustín presvedčený, že "Panna Mária je jediná, o ktorej z úctivosti voči Pánovi sa nemá robiť nijaká zmienka vtedy, keď je reč o hriešnikoch."

Hriech patrí diablovi a Panna Mária ho premohla svojou čistotou. Na Nový rok sa slávi 1. januára Slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Snem v Efeze konaný v roku 431 okrem označenia Bohorodička vysvetlil, že v Kristovi sú zjednotené dve prirodzenosti. A to prirodzenosť božská s prirodzenosťou ľudskou. Tento záver prijal v 5. storočí ľud s nadšením.

Na formovanie pojmov mal vplyv boj vnútri cirkvi s bludármi. V prípade Bohorodičky s bludným učením kazateľa Nestoriusa, ktorý kázal, že Panna Mária porodila Krista, ale len ako človeka. Nestorius bol predstaviteľom antiochijskej teologickej školy, takže mu šlo o prvenstvo carihradského patriarchátu pred alexandrijským. Nestorius popieraním cirkevnej vierouky o Panne Márii sledoval politické ciele. Tie boli odhalené. A dnes medzi mariánskymi sviatkami máme aj starý sviatok narodenia Panny Márie. Je to radostný sviatok, keď oslavujeme narodeniny Nebeskej Matky.

Pripomíname si tak symbolicky pamiatku všetkých našich mám, z ktorých každá mala niečo spoločné s Pannou Máriou. S tou, ktorá ako Matka nám pomáha orodovaním u Boha až do konca všetkých dní sveta a môžu sa k nej utiekať stále nové a nové generácie detí ľudí na Zemi.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 7. september - Košickí mučeníci

7. september
Košickí mučeníci

Marek Križan, Melichar Grodecký a Štefan Pongrác známi ako Košickí mučeníci boli svätorečení v roku 1995 v Košiciach pri návšteve mesta pápežom Jánom Pavlom II. Umučení boli 7. septembra v roku 1619. Stalo sa tak v čase povstania Gabriela Betlena proti Habsuburgovcom. Betlen sa chcel stať uhorským kráľom. Ako sedmohradský šľachtic podporovaný uhorskou šľachtou, ktorá vyznávala protestantskú vieru na odpor proti katolíckej viere rodiny Habsburgovcov, vyslal Juraja Rákociho s armádou obsadiť Košice. Tu pôsobili pre katolíkov iba dvaja kňazi zo Spoločnosti Ježišovej - Michal Grodecký a Štefan Pongrác. V čase Rákociho obsadenia Košíc bol u nich na návšteve ostrihomský kanonik a tretí katolícky kňaz nachádzajúci sa v meste Marek Križan.

Rákoci dobil Košice bez násilia zradou mestských radných pánov kalvínskeho vierovyznania. Tí Rákociho pustili do mesta. Katolíci boli prenasledovaní ako pápeženci a prívrženci Habsuburgovcov. Tak sa politika nešťastne plietla do náboženstva. Niektorí košickí kalvíni v revolučnom nadšení na čele s kňazom Alvincim žiadali smrť pre všetkých Košičanov - katolíkov, ak by sa nepridali ku kalvínskemu vierovyznaniu. Návrh nenašiel v Mestskej rade podporu. Pritom rada sa skladala vylučne z kalvínov, takže väčšina kalvínov nesúhlasila s násilným politickým nátlakom na veriacich. Rákoci chcel použiť na katolíkov metódu strachu a preto dal uväzniť všetkých troch kňazov nachádzajúcich sa v meste. Túžil potom, že vyhrážkami a mučením privedie katolíckych kňazov k odpadnutiu od viery. Od toho si sľuboval jednoduchšie potlačenie katolického vierovyznania v Košiciach.

Rákoci dal rozkaz hajdúchom, aby Pongráca, Grodeckého a Križina mučením priviedli k zmene náboženstva. Najprv Štefana Pongráca omráčili železným budzogáňom, potom z neho strhli šaty a remeňom mu zviazali hlavu, aby mu zvyšovali v nej bolestivý tlak. Za ruky ho priviazali o hradu pod povalou izby a horiacimi fakľami mu opaľovali boky. Napokon ho v bezvedomí nechali v kaluži krvi na zemi.

Mareka Križina mučili rovnakým spôsobom, pričom ho ešte aj rezali nožom a rúbali doňho šabľami. Pri každom mučení žiadali týraných, aby sa okamžite vzdali náboženstva, že s mučením prestanú. Nakoniec Marekovi Križinovi odťali hlavu. Urobili to pred očami Melichara Grodeckého, ktorý šiel na umučenie ako posledný. Aj jeho vyzývali k zmene viery. Tesne predtým, než by umrel od bolestí mučenia, mu tiež odsekli hlavu. Melichar Grodecký stihol ešte vykríknuť:

"Ježiš, Mária a Jozef!"

Štefanovi Pongrácovi dvakrát sekli šabľou do hlavy a keďže si mysleli, že je mŕtvy, spolu so zohavenými mŕtvolami Mareka Križina a Melichara Grodeckého ho hodili do odpadovej jamy. V nej ešte Štefan Pongrác dvadsať hodín žil a tu ho našiel kostolník Štefan Eperješi. Pongrác mu pred smrťou povedal:

"My už onedlho vystúpime do nebies k nášmu Spasiteľovi. Bojuj aj ty ako Kristov vojak víťazný boj, aby si dosiahol nebeskú korunu."

Smrť troch košických mučeníkov pobúrila mnohých kalvínov v meste. Rákoci ich dal tajne pochovať. O dva roky ich telá získala palatínova manželka Katarína Forgáčová, rodená Eperješiová za tanec s Gabrielom Betlenom. Svätých mučeníkov pochovala slávnostne na svojom majetku v Nižnej Šebastovej, odkiaľ ich neskôr dala previezť do Hertníka pri Bardejove. O pätnásť rokov ich odviezli do Trnavy, keď sa tu v roku 1635 zakladala Trnavská univerzita. Dnes je časť relikvii na oltári troch svätých košických mučeníkov v chráme svätej Alžbety v Košiciach, časť v Ríme, iná zasa na oltári jezuitského kostola Najsvätejšej Trojice v Trnave a časť z Melichara Grodeckého v poľskom Tešíne, odkiaľ pochádzal. A relikvia z Mareka Križina pôvodom Chorváta je zasa v Záhrebe a vo farskom kostole v chorvátskom Križevaci, kde sa narodil.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 6. september - Jana Alžbeta Bichierová des Ages

6. september
Jana Alžbeta Bichierová des Ages

Svätá Jana Alžbeta Bichierová des Ages bola predstavenou v kongregácii rehoľných sestier nazvaných Dcéry kríža. Kongregácia vznikla vďaka úsiliu kňaza a svätca Andreja Huberta Fourneta, ktorý bol dlhé roky Janiným spovedníkom.

Hoci Jana vyrastala na hrade Ages vo Francúzsku od roku 1773, zažila aj tak dosť ťažkých životných situácii, ktoré ju presvedčili o márnosti všetkého hmotného vo svete. Mala troch bratov a spoločne v detstve prežili najprv celkom pokojné roky, ale keď mala devätnásť rokov, prišla o otca. Táto smutná udalosť sa stala v nešťastnej situácii, keď začínala Veľká francúzska revolúcia.

V jej virvare sa Jana Alžbeta Bichierová ocitla spolu s matkou vo väzení. Nemali žiadnu ochranu, keďže jej starší brat práve odcestoval do zahraničia. V dlhom súdnom procese sa im s matkou podarilo uchrániť časť rodinného majetku, ktorý nakoniec Jana používala na záchranu prenasledovaných kňazov. Tí odmietali podpísať revolučnú prísahu, ktorá bola proti ich viere a za to by ich čakala gilotína, nebyť Janinej pomoci. Vtedy sa zoznámila s Andrejom Hubertom Fournetom. Ten po obnovení náboženskej slobody vo Francúzsku túžil potom, aby spolu s Janou Alžbetou založili kongregáciu radových sestričiek na znovuobnovení viery medzi ľuďmi. Tento Fournetov plán bol postavený na vyučovaní detí a na opatrovaní ťažko chorých, ktorých pre biedu nemal kto opatriť.

Keď mala Jana Alžbeta tridsaťdva rokov, zomrela jej matka. Už jej nič nebránilo v ceste naplniť plán, ktorý duchovne pripravil pre obnovu mládeže a chudobných práve svätý Fournet. Začínali skromne. Jana spolu s piatimi spoločníčkami vytvorili družinu Dcér kríža. Dlho sa trápili bez pomoci a pochopenia okolia. Svätý Fournet si myslel, že by bolo dobré zlúčiť ním vytvorenú družinu s nejakou inou rehoľnou kongregáciou, ale ani to sa im nedarilo.

Jana Alžbeta kňaza presvedčila, že je to Božia vôľa, a že kongregácia Dcér kríža má fungovať samostatne, aj keď im začiatok nevyšiel podľa ich predstáv. Začiatky šli síce pomaly, ale po šiestich rokoch sa kongregácia Dcér kríža predsa trošku pozviechala, ba uznal ju aj miestny biskup. Do toho prišla nešťastná náhoda, pri ktorej bola Jana zranená. Museli ju operovať v Paríži. Tu sa jej v Issy v blízkosti hlavného mesta Francúzska podarilo založiť ďalší nový dom pomoci deťom a chorým kongregácie Dcér kríža.

Po tomto úspechu sa kongregácia ešte viac rozšírila a to až natoľko, že sa prioriát musel sťahovať do väčších priestorov v La Puy, kam už prišiel aj svätý Fournet, ktorý úplne opustil farárske povolanie a venoval sa naplno už len duchovnej správe ním založenej ženského rehoľného rádu.

Potom zažívali Dcéry kríža rýchly rozvoj po celom Francúzsku, keďže ich skvelé výsledky pri výchove detí a starostlivosti o chorých spôsobili v spoločnosti doslova viditeľné zmeny. Kongregácia sa šírila najmä v južnom Francúzsku a to až do pohoria Pyrenejí. Museli zriadiť dokonca dva ďalšie nové noviciáty pre stále sa hlásiace záujemkyne o členstvo v ráde. Tento rozvoj si vyžadoval neustále cestovanie otca Fourneta, ktorý nebol najmladší a v roku 1834 zomrel. Matka predstavená pôvodne prvého kláštora Jana Alžbeta Bichieriová des Ages sa nešťastne infikovala divo rastúcou ružou a v roku 1838 vo veku šesťdesiatichpiatich rokov zomrela na bolestivú gangrénu.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 5. septembra - Matka Terézia

5. september
Matka Terézia

"Kalkatu nájdeš na celom svete," s týmto odkazom pre Slovákov prišla na Slovensko v roku 1990 do Nitry na návštevu otca kardinála Jána Chryzostoma Korca blahoslavená Matka Terézia. Do vtedy jedinej Slovenskej televízie som s ňou urobil rozhovor. Aj u nás sa rozhodla zriadiť odbočku Domu misionárok lásky tak, ako v 128 krajinách sveta, hoci vtedy ešte na Slovensku o bezdomovcoch či žobrákoch nebolo veľmi počuť. Ona správne predpokladala, že aj u nás žije dosť biednych, ktorí potrebujú pomoc. Úplne na začiatku začínala s domami pomoci v indickom meste Kalkata, kde až milión chudobných ľudí prichádzalo na svet, žilo a zomieralo priamo na ulici.

Matka Terézia sa narodila v roku 1910 v hlavnom meste Albánska v Skopje. Otec jej zomrel a vychovávala ju matka spolu s ďalšími dvomi súrodencami. O Indii a jej problémoch sa dozvedela v detstve od Jezuitov, ktorí jej čítali listy misionárov. Zapôsobil na ňu životopis svätej Terézie z Lisieux, ktorá túžila celý život ísť na misie, ale nikdy sa na ne nedostala. Matka Terézia preto šla namiesto nej do Indie, kam prišla ako novicka loretských sestier z Írska a zároveň učiteľka. Keď mala 36 rokov, začula na ulici v Kalkate nárek chudobného, ktorý chcel jesť a piť. V jej vnútri sa odohral zápas, lebo v tom náreku počula volať Krista. Deň jej zmeny má dátum 10. september v roku 1946. Preto sa o dva roky rozhodla opustiť loretský kláštor a venovať sa len službe lásky voči chudobným žijúcim na kalkatských uliciach. Bol to odvážny čin v krajine, kde nie sú ani dnes viac ako tri percentá katolíkov. Väčšinu tvoria veriaci iných náboženstiev hinduisti a moslimovia.

Matka Terézia pre chudobných začala zriaďovať opatrovateľské domy z vyzbieraných almužien od boháčov. Pápež v roku 1950 potvrdil vznik jej Kongregácie misionárok lásky a za dvadsaťpäť rokov Matka Terézia spravovala 67 kliník pre malomocných, kde ošetrovali štyridsaťtritisíc chorých, 32 domov pre umierajúcich, 28 domov pre opustené deti, kde žilo dvetisíc sirôt a kongregácia mala 335 pojazdných ambulancií.

To už existovala aj mužská časť kongregácie a program Matky Terézie pre dobrovoľníkov z celého sveta chodiacich pomáhať pri ošetrovaní a pri starostlivosti o chudobných. Napriek týmto výsledkom mala aj Matka Terézia na začiatku ťažkú krízu, keď sa cítila, akoby ju Boh bol opustil. Vtedy sa rozhodla pridržiavať povinnosti rozdávať lásku s radosťou, o čom neskôr povedala:

"Boh miluje radostného darcu. Kto dáva s radosťou, dáva najviac. Radosť je sieťou lásky, do ktorej môžete loviť duše."

Pri ošetrovaní chudobných nikomu nevnucovala vieru, ale rešpektovala každého vierovyznanie. O politiku sa nestarala, lebo by nemala podľa vlastných slov dostatok času na opatrovanie chudobných. Výsledky jej úsilia vzbudzovali úžas na celom svete. Preto k množstvu cien a vyznamenaní v roku 1979 pribudla do jej zbierky aj Nobelova cena mieru.

Matka Terézia tieto ocenenia preberala len preto, lebo z ich výťažkov mohla ďalej financovať celý komplex nemocníc, sirotincov, liečební pre narkomanov a domovov smrti, kde dôstojne odchádzali zo sveta biedni ľudia. Každý deň Matka Terézia venovala štyri hodiny modlitbám a poklone k Oltárnej sviatosti, ktorú prijímala už ako päť a pol ročná. Zároveň ju bolo možné celý život vidieť s ružencom v rukách, ktorý sa neustále modlila.

Zomrela v Kalkate vo veku osemdesiatsedem rokov 5. septembra v roku 1997. Indická vláda jej zorganizovala štátny pohreb podobne, ako kedysi pohreb indického vodcu Mahatmá Gándhího. Rovnako slávnostné bolo vyhlásenie Matky Terézie za blahoslavenú 19. októbra v roku 2003 počas osláv dvadsiatehopiateho výročia pontifikátu Jána Pavla II. Deň blahorečenia Matky Terézie vláda v Indii vyhlásila za štátny sviatok a celý proces z Vatikánu vysielala štátna televízia v priamom prenose.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 4. september - Bartolomejka Capitaniová

4. september

Bartolomejka Capitaniová

Svätá Bartolomejka Capitaniová si v detstve užila dosť trápenia, ktoré je aj dnes hojne rozšírené v rodinách. Jej otec často pozeral na dno pohárika a potom sa doma vŕšil na manželke aj dcérke. Napriek tomu vyrástla na živé dievča, ktoré bolo veselé a chcelo všetkému prísť na koreň. Narodila sa v roku 1807 v Lovere v severnom Taliansku. Mala ešte mladšiu sestru, ktorá sa viac podobala na otca. Bartolomejkina matka dosiahla, že obe sestry odišli z domu na výchovu do ústavu ku Klariskám.

Tu Bartolomejka Capitaniová našla odlišné ovzdušie, do ktorého sa naplno ponorila. Z nevinnej detskej hry, ktoré z dievčat sa stane svätou, ktorú vyhrala, vznikla jej túžba naozaj v živote naplniť tento cieľ. Keď nad tým rozmýšľala, prišla k presvedčeniu, že musí nasledovať niektorý zo vzorov. Našla ho v živote svätého Alojza. A tak si začala klásť v rôznych životných situáciách tú istú otázku:

"Čo by teraz urobil svätý Alojz?"

Snažila sa tak nájsť správnu cestu pri správaní, učení a pôsobení. Ale o chvíľu s hrôzou zistila, že sa dostala do osídiel vlastnej pýchy. Spozorovala, že detskú hru na svätú si nesprávne vyložila, a že je domýšľavá. Začala teda uvažovať, ako sa čo najskôr zbaviť nesprávnej cesty. Riešenie našla opäť v životopisoch svätých a to v snahe po opaku pýchy - v poníženosti. Snažila sa teda prekonávať lenivosť, zlosť a pretvárku. Vďaka matke mala už od detstva v úcte Pannu Máriu, aj Oltárnu sviatosť, ktorým sa v modlitbách zverovala so starosťami. Tak sa jej podarilo zlé vlastnosti úplne poraziť. Stala sa pýchou ústavu, ale vystupovala skromne a ponížene.

Po ukončení štúdia ju sestry Klarisky požiadali, aby zostala v ústave učiť mladé chovankyne. Mala sedemnásť rokov. Jej vplyv rástol, keď sa k chovankyniam správala ako k seberovným. Nijako sa nad nich nevyvyšovala, ale naopak, zdieľala s nimi všetky podmienky výchovného procesu v ústave, hoci ich sama viedla. Riadila sa heslom "všetko od Boha prijímať a za všetko Bohu ďakovať."

Vtedy ako sedemnásťročná zložila aj štátnu učiteľskú skúšku, takže si v rodičovskom dome mohla založiť vlastnú dievčenskú školu. Tu sa jej podaril doslova zázrak, keď svojim vplyvom úplne zmenila správanie otca. Prestal piť a zomrel ako vyrovnaný kresťan v Bartolomejkinom náručí.

To sa už mladá svätica stala vo veku dvadsať rokov aj riaditeľkou nemocnice v Lovere. Dokonca začala s výchovou budúcich učiteliek. Bola známa v širokom okolí a každý si ju vážil. Ona však so svojou prácou nebola spokojná, lebo túžila po rehoľnom živote. Vtedy jej prozreteľnosť poslala do cesty Katarínu Gerosovú členku mariánskej družiny. Tá bola od Bartolomejky staršia, ale výborne si spolu rozumeli. Preto sa obe na sviatok Obetovania Panny Márie 21. novembra v roku 1832 zasvätili Božej službe vytvorením rádu Sestier lásky.

Najprv to bola len dievčenská družina, ktorá sa starala ako o chorých, o sirotinec, či o školu pre mladé žiačky. Bartolomejka na to o rok vo veku dvadsaťšesť rokov ťažko ochorela. Utešovala družky, že im bude z neba pomáhať. V lete v roku 1833 Bartolomejka Capitaniová zomrela. Sestry lásky sa začali odvtedy prekvapivo rozrastať a dnes sú ich ústavy rozšírené od Talianska aj inde vo svete; a to až v Južnej Amerike, či v Indii, takže už existuje aj ich ústav na výchovu sestier do zámorských misií.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Svätí na každý deň: 3. september - Gregor Veľký

3. september
Gregor Veľký

Svätý Gregor Veľký sa narodil v roku 540 v bohatej a slávnej rímskej rodine. Kariéru začal veľmi rýchlo a dosiahol najvyšší občiansky post v Ríme už vo veku tridsiatich rokov, keď sa stal námestníkom cisára, ktorý vtedy sídlil v Carihrade. Preto bolo o to prekvapujúcejšie, že sa po smrti otca, ktorý bol senátorom, zrazu všetkých hodností vzdal. Rozsiahly majetok, ktorý získal dedičstvom, rozdal. Ponechal si len otcovský dom, v ktorom začal žiť ako mních. Bol veľmi skromný a prísny v chudobe. Do konca života dodržiaval ťažký pôst.

Gregorovi sa svet zunoval. Spoznal jeho dočasnú hodnotu a preto túžil po hlbšom obetovaní sa Bohu a odmietal dočasnú svetskú slávu. Ale tá ho prenasledovala celý život, hoci sa bránil jej prejavom.

Pápež poslal Gregora na cisársky dvor do Carihradu ako vyslanca. Tu žil naďalej prísnym rehoľným životom. Po smrti pápeža bol zvolený do najvyššieho cirkevného úradu. Snažil sa z poníženosti tomu vyhnúť. Gregor túžil slúžiť Bohu, kým pápež v tých časoch mal na starosti nielen správu cirkvi, ale aj celého mesta Rím. Lenže ľudia vedeli, koho im Boh poslal v podobe poníženého kňaza Gregora. Veď v časoch morovej nákazy zaviedol pobožnosti na uliciach mesta. Tu na náhrobnom pomníku cisára Hadriána, ktorý mal podobu hradu, Gregor zbadal počas procesie stáť anjela, ktorý zasunul meč do pošvy. Bolo to znamenie, lebo mor naozaj zázračne v Ríme skončil. Odvtedy sa tento pomník v Ríme volá anjelským hradom a na pamiatku tohto zázraku sa každý rok koná na sviatok svätého Marka katolícka procesia. Aj keď sa Gregor schoval v lese, aby nemohol byť vyhlásený za pápeža, ľudia ho našli a v sprievode ho odprevadili do chrámu, kde bol vysvätený vo veku päťdesiatich rokoch za Svätého Otca Gregora I.

V tomto úrade zjednotil cirkevnú liturgiu, ktorá sa používa v mnohých prípadoch v ním zavedených pravidlách dodnes. Zaviedol chrámové spevy bez hudobného sprievodu známe na celom svete ako gregoriánske chorály. Na to zriadil spevácku školu Schola cantorum. Mal zásluhy na obrátení Longobardov z ariánskeho bludu na kresťanskú cestu a poslal do Anglicka významnú misiu na čele so svätým Augustínom Canterburským. Rovnako vďaka Gregorovým neúnavným zádušným omšiam za jedného zomrelého rehoľného brata dal cirkvi dodnes hojne využívanú tradíciu obetovania omší za zasnulých. Po tridsiatich zádušných omšiach sa totiž hriešny rehoľník zjavil vlastnému bratovi už ako spasený, čo Gregor uzavrel slovami:

"Je jasné, že zomrelý bol oslobodený od svojich trestov vďaka účinkom obety svätej omše."

Gregor Veľký zanechal po sebe obrovské množstvo písomných pamiatok, ktoré mali vplyv na ďalší vývoj cirkvi v mnohých stáročiach až po súčasnosť, preto sa považuje za posledného klasického učiteľa cirkvi spolu so svätými Ambrózom, Augustínom a Hieronymom. Podľa jeho príkladu pápeži dodnes používajú ním zavedený skromný titul Papa, servus servorum Dei, čiže pápež, sluha sluhov Božích. Takto sa podpísal pod list adresovaný carihradskému patriarchovi, ktorý si začal robiť nároky na titul všeobecného a teda ekumenického najvyššieho biskupa v cirkvi, ktorý mu nepatril. Posledných päť rokov bol pre chorobu pripútaný k posteli, ale cirkev spravoval ďalej veľmi múdro, až kým v roku 604 zomrel vo veku šesťdesiatpäť rokov. Pápež Gregor I. Veľký je pochovaný v Chráme svätého Petra v Ríme.

Stanislav Háber

(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)