9. september
Peter Claver
"Peter Claver, otrok otrokov až do smrti!" Takýto titul si dal skromný rehoľný brat, ktorý sa narodil v španielskom Katalánsku v roku 1580. Ako otroka otrokov ho svätorečil aj pápež v roku 1888.
Peter Claver pochádzal zo šľachtickej rodiny, ale jeho túžbou od mladosti bola služba v misiách pre všetkých pohanov. Po ukončení jezuitských škôl v Barcelóne vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a podľa príkladu svätého Františka Xaverského túžil odísť do Ameriky. Čakal dva roky, kým dostal povolenie opustiť vlasť. Mestom jeho apoštolského života sa stala Cartagena v Kolumbii. Tu bol aj vysvätený za kňaza a začal pracovať s černochmi. Otrokári chytali černochov v Afrike a privážali ich do Ameriky odtrhnutých od rodín, vyčerpaných, slabých, zúfalých, často chorých a na pokraji psychického zrútenia. Tu ich na otrokárskych trhoch predávali ako dobytok a tak sa aj k nim správali.
Keď Peter Claver spoznal ťažké postavenie černochov, dal si spomínaný titul otrok otrokov pri skladaní slávnostných rehoľných sľubov a hrdo ho napĺňal štyridsať rokov. Poslaním svätého otroka Petra Clavera bolo vyžobrať čokoľvek pre prichádzajúcich zúbožených černochov. Často dostával od ľudí aj bezcenné veci, ale Claver vítal vystrašených černochov ako bratov ako jediný v Amerike. Rozdával im darčeky, prvým deťom. Ošetroval im rany, umýval ich, dával im jesť a piť. Najväčší problém mal s tlmočením. Preto sa dlhý čas snažil získať tlmočníkov. V jednej chvíli jeho štyridsaťročnej apoštolskej práci ich mal naraz až osemnásť.
Otrokári Petra nenávideli. Často aj samotní černosi, s ktorými bieli ľudia zaobchádzali ako s dobytkom sa vŕšili na tomto bielom kňazovi. Černosi často pracovali v neznesiteľných podmienkach, pri ktorých ich množstvo zomieralo. Iní sa dokaličili. Siroty po mŕtvych otrokoch vyhadzovali otrokári na ulicu, zmrzačených černochov vyháňali.
Peter Claver sa staral o siroty, o invalidov, zháňal im jedlo, ubytovanie, poskytoval láskyplnú náruč. Organizoval hostiny pre týchto bedárov, na ktorých ich sám obsluhoval a sedával na poslednom mieste ako ich otrok. Nestaral sa len o dušu černochov, ktorých krstil, slúžil im omše a vysluhoval sviatosti. Vedel, že otroci trpia aj na tele a snažil sa im ich utrpenie zmierňovať.
Postupom času ho v Cartagene začali považovať za živého svätca. Napriek tomu jeho postavenie bolo vždy posledné z posledných. Čakal otrokov vracajúcich sa z práce, aby ich posilnil na tele aj na duchu. Zavádzal medzi nimi poriadky, aby uzatvárali riadne sobáše. Opilcov napomínal a mravy medzi otrokmi sa neuveriteľne zvýšili. Claver s nimi vždy zaobchádzal ako s ľuďmi a ako ľudí ich miloval. Dlhé roky netrpel nielen nevďakom od černochov, či nenávisťou zo strany otrokárov. Mnohí jeho rehoľní bratia nechápali Petrove správanie. Podľa prepočtov z toho obdobia, svätý Claver pokrstil za tridsaťšesť rokov okolo tristotisíc ľudí, o ktorých sa zároveň staral. Keď Ameriku postihla v roku 1650 morová nákaza, Claver už sedemdesiatročný celé dni a noci opatroval svojich miláčikov, až nakoniec tiež ochorel.
Z moru sa síce vyliečil, ale zostal až do smrti postihnutý triaškou rúk a nôh. Peter Claver, ktorý tridsaťšesť rokov opatroval státisíce otrokov zomieral štyri roky sám a opustený bez riadnej pomoci. Celé dni a noci sa modlil za duše svojich drahých. Nikdy sa nesťažoval. V roku 1654 ho našli 7. septembra s tvárou rozžiarenou vytržením. Celým mestom Cartagena sa rozletela správa, že svätec zomiera. Do jeho izby, kde zomieral ešte dva dni, prúdil nekonečný zástup ľudí. Zrazu si naňho všetci spomenuli. Otroci ho oplakávali ako svojho otca, ktorým skutočne aj bol.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára