4. september
Bartolomejka Capitaniová
Svätá Bartolomejka Capitaniová si v detstve užila dosť trápenia, ktoré je aj dnes hojne rozšírené v rodinách. Jej otec často pozeral na dno pohárika a potom sa doma vŕšil na manželke aj dcérke. Napriek tomu vyrástla na živé dievča, ktoré bolo veselé a chcelo všetkému prísť na koreň. Narodila sa v roku 1807 v Lovere v severnom Taliansku. Mala ešte mladšiu sestru, ktorá sa viac podobala na otca. Bartolomejkina matka dosiahla, že obe sestry odišli z domu na výchovu do ústavu ku Klariskám.
Tu Bartolomejka Capitaniová našla odlišné ovzdušie, do ktorého sa naplno ponorila. Z nevinnej detskej hry, ktoré z dievčat sa stane svätou, ktorú vyhrala, vznikla jej túžba naozaj v živote naplniť tento cieľ. Keď nad tým rozmýšľala, prišla k presvedčeniu, že musí nasledovať niektorý zo vzorov. Našla ho v živote svätého Alojza. A tak si začala klásť v rôznych životných situáciách tú istú otázku:
"Čo by teraz urobil svätý Alojz?"
Snažila sa tak nájsť správnu cestu pri správaní, učení a pôsobení. Ale o chvíľu s hrôzou zistila, že sa dostala do osídiel vlastnej pýchy. Spozorovala, že detskú hru na svätú si nesprávne vyložila, a že je domýšľavá. Začala teda uvažovať, ako sa čo najskôr zbaviť nesprávnej cesty. Riešenie našla opäť v životopisoch svätých a to v snahe po opaku pýchy - v poníženosti. Snažila sa teda prekonávať lenivosť, zlosť a pretvárku. Vďaka matke mala už od detstva v úcte Pannu Máriu, aj Oltárnu sviatosť, ktorým sa v modlitbách zverovala so starosťami. Tak sa jej podarilo zlé vlastnosti úplne poraziť. Stala sa pýchou ústavu, ale vystupovala skromne a ponížene.
Po ukončení štúdia ju sestry Klarisky požiadali, aby zostala v ústave učiť mladé chovankyne. Mala sedemnásť rokov. Jej vplyv rástol, keď sa k chovankyniam správala ako k seberovným. Nijako sa nad nich nevyvyšovala, ale naopak, zdieľala s nimi všetky podmienky výchovného procesu v ústave, hoci ich sama viedla. Riadila sa heslom "všetko od Boha prijímať a za všetko Bohu ďakovať."
Vtedy ako sedemnásťročná zložila aj štátnu učiteľskú skúšku, takže si v rodičovskom dome mohla založiť vlastnú dievčenskú školu. Tu sa jej podaril doslova zázrak, keď svojim vplyvom úplne zmenila správanie otca. Prestal piť a zomrel ako vyrovnaný kresťan v Bartolomejkinom náručí.
To sa už mladá svätica stala vo veku dvadsať rokov aj riaditeľkou nemocnice v Lovere. Dokonca začala s výchovou budúcich učiteliek. Bola známa v širokom okolí a každý si ju vážil. Ona však so svojou prácou nebola spokojná, lebo túžila po rehoľnom živote. Vtedy jej prozreteľnosť poslala do cesty Katarínu Gerosovú členku mariánskej družiny. Tá bola od Bartolomejky staršia, ale výborne si spolu rozumeli. Preto sa obe na sviatok Obetovania Panny Márie 21. novembra v roku 1832 zasvätili Božej službe vytvorením rádu Sestier lásky.
Najprv to bola len dievčenská družina, ktorá sa starala ako o chorých, o sirotinec, či o školu pre mladé žiačky. Bartolomejka na to o rok vo veku dvadsaťšesť rokov ťažko ochorela. Utešovala družky, že im bude z neba pomáhať. V lete v roku 1833 Bartolomejka Capitaniová zomrela. Sestry lásky sa začali odvtedy prekvapivo rozrastať a dnes sú ich ústavy rozšírené od Talianska aj inde vo svete; a to až v Južnej Amerike, či v Indii, takže už existuje aj ich ústav na výchovu sestier do zámorských misií.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára