16. november
Gertrúda Veľká
Prívlastok k menu veľký, či veľká sa dával v dejinách znamenitým panovníkom. Vládcom, ktorí dokázali vlastnou vládou zanechať trvalú stopu v histórii. Zároveň tento prívlastok sa dával aj dobyvateľom. Teda vojvodcom, ktorí viedli ľudí do bitiek. My si dnes pripomíname skromnú rádovú sestričku, ktorá však už navždy zostane v dejinách ako Gertrúda Veľká. A toto meno nezískala preto, že by niekomu vládla. Prípadne, že by zvíťazila v niektorej z krvavých bitiev. Gertrúda Veľká zvíťazila vo vlastnom živote. Zvíťazila pre večnosť takým neopakovateľným spôsobom, že aj dnes si ju pripomíname pod menom Gertrúda Veľká. A to je radostná správa, že už niekto taký žil. Niekto, kto prekonal nástrahy hmoty, aby sa prerodil do večného života s úsmevom na tvári a s ľahkosťou v duši svätým spôsobom.
Gertrúda Veľká upadla tiež do súženia, tak ako každý iný smrteľník. Stalo sa tak presne v roku, v ktorom zomrel iný známy svätec s podobným menom a to Albert Veľký. A túto veľkosť si Gertrúda vďaka kríze, ktorá ju postihla v roku 1280, keď mala len 24 rokov, dokázala vydobyť vlastným horúcim srdcom tiež. Gertrúda vyrastala v cisterciánskom kláštore v Helfte neďaleko od Eislebenu v Durínsku od piatich rokov. Do krízy upadla v duši potom, ako sa začala zaoberať intenzívne štúdiom svetských vied. Štúdium ju bavilo, ale zároveň aj odťahovalo od náboženských otázok, rozptyľovalo. Kreslilo pred ňu v jej duševnom zraku úplne iný svet, než aký zažívala medzi múrmi kláštora a predsa Gertrúda tento svet poznala dôvernejšie, vedecky správnejšie, než väčšina vtedy žijúcich ľudí. Získala rozsiahle vedomosti, ale neuspokojili ju, lebo Gertrúdu oberali o najväčšiu sladkosť jej života - o vieru. Nakoniec urobila presne tú vec, na ktorú nabádajú každého veriaceho kresťana, aby zverili svoj kríž na Pána. Urobila tak aj Gertrúda a on sa o ňu postaral. Na začiatku roka 1281 jej modlitby boli vyslyšané, našla svoju cestu, z ktorej už nikdy neodbočila. Bola to cesta viery a rozjímania, ktoré opísala v jedinečnom diele Zjavenia. Po tomto súžení ducha, ju už trápenie nikdy neopúšťalo. Nebolo to však trápenie vnútorné, ale vonkajšie. Bývala často chorľavá, lenže pochopila, že bez utrpenia nie je život. A z utrpenia si urobila radosť. Tešila sa naň a bola veselá, ak mohla trpieť. Prišla na to, čo často opakovala, že človek túžiaci po pokoji, nekráča dopredu, nestáva sa lepším. Preto sa snažila robiť dobro v mene lásky k Bohu a ak za dobro mohla trpieť, považovala sa za šťastnú. Vedela, že zdokonaľuje svoje vnútro.
Opustila svet vedy a tak sa Gertrúda Veľká často označuje ustáleným slovným spojením, že "z gramatičky sa stala teologička." A to teologička naozaj významných rozmerov. Preto o svojich zisteniach napísala dielo, ktoré ju prežilo - Zjavenia. Napísala viac spisov, ale okrem Zjavení sa dochovali do dnešných čias už len Duchovné cvičenia. V každom prípade poznanie Gertrúdy Veľkej významne osvetlilo mnohé teologické otázky z Biblie, či napomohlo k rozvoji úcty k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. A tak zo všetkých vedných odborov jej zostal len ten najdôležitejší, v ktorom sú tajomstvá celého sveta - viera.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára