Svätí na každý deň - 23. november: Kolumbán

23. november

Kolumbán

Niektoré ľudské činy sú také odvážne, až vyrážajú dych. Robia ich ľudia nevšednej energie a schopností. K takým patril aj svätý Kolumbán. Ten, keď zistil, že v srdci Európy na brehoch Zürišského jazera vo Švajčiarsku oslavujú pomýlení ľudia pohanského boha, pohádzal ich obetné dary do vody a podpálil im pohanský chrám. Pritom Kolumbán nebol Švajčiar. Prišiel tam z Írska. A predsa sa nebál brániť Božie právo.

Svätý Kolumbán musel od brehu jazera utekať pred rozzúrenými popletencami. Z príkladu tohto írskeho svätca vidno, že časy sa menia, ľudia však až tak rýchlo nie. Kým on našiel pohanov vo Švajčiarsku, my ich stretávame denne na chodníkoch našich miest a títo novodobí pohania svoju nevedomosť takmer rovnako verejne demonštrujú nosením popletených symbolov na svojom tele. Kolumbán sa uchytil vo Švajčiarsku v meste Bregenz a pôsobil tam tak blahodarne, až dodnes nesie jeden švajčiarsky kantón názov po jeho misii a to Sankt Gallen. Pritom Kolumbán bol vo Švajčiarsku iba krátky úsek zo svojho sedemdesiatpäťročného plodného života, ktorý sa začal v　6. a skončil v 7 storočí.

Narodil sa ako jedináčik. Preto jeho rozhodnutie obetovať život viere a Bohu bolo pre jeho rodičov, najmä pre mamičku, ktorá mu v tom bránila, o to ťažšie. Z uzavretého dieťaťa, ktoré nemalo súrodencov, sa stal rozhľadený kňaz, ktorý sa nebál spoločnosti. Preto ho túžba spoznávať nové kraje a najmä ľudí odviala ďaleko od domova. Z Írska cez Francúzsko a　Švajčiarsko, až do Talianska, kde zomrel. A všade zakladal kláštory, obnovoval v ľuďoch vieru a budoval rehoľné rády. Jeho práca sa mu darila, lebo prišiel na to, že popri duchovných činnostiach sa mnísi musia zaoberať aj fyzickou tvrdou prácou. Prácu považoval za modlitbu tela. A tá mala zachrániť rehoľníkovu dušu pred pokušeniami. Práca telo umorila tak, že sa duša mohla nerušene zaoberať duchovnými potrebami.

Zaviedol viacero rádových zásad, ktoré sa uplatňujú aj v 21. storočí. Tento svätec rozumel nielen duši, ale aj telu človeka. Dokázal nájsť vyrovnanú cestu pre mnícha, ktorá ho dovedie do raja cez lásku k Bohu a k blížnemu, pre ktorého sa mnísi svätého Kolumbána dodnes snažia obetovať v často ťažkých pracovných podmienkach. Svätec neustále obnovoval spustnuté kostoly, oživoval umŕtvené rehoľné rády. Všade šíril pokoru a schopnosť začínať odznova. Tak ako každý deň vyjde slnko a deň sa začne ránom, po ktorom nasleduje obed a večera, aby prišiel nový deň s novým ránom, aj Kolumbán obnovoval vieru kresťanov takým neobyčajným spôsobom, že tí sa naňho pamätajú takmer 15. storočí. A možno sa ďalších 15. storočí budú na svätého ďalej pamätať.

V Apeninských horách v Taliansku založil slávny kláštor Bobbio, kde aj 23. novembra v roku 615 zomrel. Odtiaľ sa už nepohol, aj keď ho kráľ volal do francúzskeho Luxeuil. Aj Kolumbán sa po rokoch zastavil. Mal už na to vek. Zmenšil sa počet jeho nepriateľov. Veď raz ho zlá princezna Brunhilda deportovala z Francúzska do Írska len preto, lebo svätec dobre radil maloletému kráľovi, ktorého stará princezná chcela ovládať. Mal teda ako mnoho iných svätých aj veľkých a silných nepriateľov. Ale nezľakol sa ich. Dnes patrí k veľkým Írskym svätcom uctievaným v mnohých štátoch sveta, čo je dostatočne veselá predstava, ak si uvedomíme, že bol utiahnutým jedináčikom.