Svätí na každý deň - 7. november: Engelbert

Raz som šiel pod Michalskou bránou v Bratislave. Oslovil ma človek so žiadosťou o finančný príspevok pre operáciu malého dieťaťa. Dal som mu pár korún, na čo mi daroval obrázok sv. Dominika Savia. Bolo na ňom napísané: "Ak môžem byť veselý a zároveň svätý - chcem byť svätý."
Každý svätý je víťazom nad ľudským osudom. Chesterton kedysi povedal, že medzi svätcami je viac rozdielov ako medzi vrahmi. Svätci sú úžasnými silákmi v morálke, ale predsa to boli ľudia ako my.

Kresťanskému rádiu Lumen v Banskej Bystrici som v roku 2005 ponúkol cyklus Veselo so svätými. Bol to návrh urobiť raz za týždeň jednu reláciu o veselých momentoch zo života tých svätých, ktorí budú mať v týždni sviatok. Zodpovedný redaktor vdp. Peter Holbička mi však povedal, že ak chcem niečo o svätých pre nich pripraviť, tak na každý deň.

Bol to obrovský záväzok. Seriál sa už nemohol volať Veselo so svätými, lebo o každom svätom sa nedajú násilne vyrábať smiešne historky. Napriek tomu inšpirácia sv. Dominikom Saviom ma neopúšťala. Seriál som vyrábal za pochodu. Teda vysielali sa každý deň životopisy svätých a ja som zatiaľ rýchlo písal ďalšie.

V tejto práci mi pomáhal Boh. V noci sa mi snívali sny so svätcami. Cítil som sa v ich spoločnosti fantasticky a posilnený do druhého dňa písať ďalej.

Ako príručka mi slúžila najmä kniha vdp. Kamila Mečiara Životy víťazov. Knihy a práce Mons. Viliama Judáka, Laca Zrubca, Rajmunda Ondruša, Ernesta Macáka, Róberta Letza, Petra Šturáka, Jána Zentka, Antona Habovštiaka, Louisa de Wohla, Richarda Marsinu, Jozefa Špirka a Giovanniho Papiniho. Niekoľko ročníkov Katolíckych novín a viacero ďalších knižných diel, medzi ktorými boli na prvom mieste Svätá biblia a kňažský breviár Živý prameň z roku 1967 zostaveným Jozefom Dragošom - Alžbetínčanom.

Všetkým spomínaným zdrojom ďakujem ako i mojej rodine, manželke Júlii, dcére Dominike a synom Jánovi s Jurajom, ktorí mi vytvárali rodinnú pohodu, aby som to vôbec dopísal.

Stanislav Háber*
7. november

Engelbert


Aj dnes sú situácie, keď čestných ľudí napadnú aj ich príbuzní za to, že sa snažia o spravodlivosť. Veľa zloby vzniká pre majetky. Nie inak tomu bolo aj v Nemecku na ceste pod Gebelsbergom, kde 7. novembra 1225 zavraždili kolínskeho arcibiskupa Engelberta. Jeho vraždu si zaplatil, žiaľ, jeho príbuzný. Rázny arcibiskup rozhodol v prospech rádových sestričiek, ktoré tento jeho vzdialený príbuzný zneužíval na finančný prospech. A tak z pomsty zomrel svätý Engelbert, hoci bol varovaný anonymným listom, aby v ten deň na cestu nešiel.

Engelbert svojsky v úrade žartoval s úradníkmi v Kolíne. Neodišiel totiž ani na neodkladnú úradnú cestu, kým si nevypočul aj biedneho roľníka, ak jeho sprievod zastavil pri východe z arcibiskupského úradu. Darmo sa úradníci hnevali a roľníka okrikovali, nech nezdržiava otca arcibiskupa, Engelbert naopak, odmietal úradníkov, kým si roľníka v jeho biede nevypočul a nepomohol mu. Tak ukázal aj dnešným ľuďom, že nič nie je také súrne, ako riešenie krivdy človeka. A je pritom jedno, či ide o majetného občana, či len o chudobného roľníka. Všetci si máme byť pred spravodlivosťou rovní. A preto Engelbert zastával záujmy rovnako chudobnej starenky, ktorá nemala pred súdom na advokáta, ako by sa zastal šľachtica, ak by sa mu krivdilo. Z 13. storočia do 21. storočia nemusí byť ďaleko, lebo krivdy sa dejú rovnako ako vtedy, keď na súde v nemeckom Kolíne rozhodoval arcibiskup a dnešný svätec Engelbert.

Iných sa zastával a seba neuchránil, lebo neveril, že by ho blízky príbuzný mohol ohroziť len preto, že mu odobral príjem, ktorý získaval zneužívaním sestričiek v kláštore. Engelbert nerozumel, prečo by sa niekto mal takto primitívne pomstiť. Čo by tým získal? V jeho očiach také počínanie nemalo logiku. A v zásade mal napriek zavraždeniu pravdu. Jeho príbuzného po dlhšom skrývaní sa predsa lapili a za vraždu ho odsúdili na smrť. Čo teda získal smrťou arcibiskupa z Kolína? Vrahovia, žiaľ, logicky nerozmýšľajú. Engelbert sa nebál smrti. Tušil, že sa môže naplniť varovanie z anonymu, ale šiel. Predtým sa ešte vyspovedal. Na vlastnom živote Engelbertovi nezáležalo. Bol pripravený umrieť. S týmto vedomím sa ľahko a veselo žije, ak človeka neťaží žiadne zlé svedomie. Preto sa smrti ľudia typu Engelberta neboja, lebo sú na ňu vždy pripravení. Pripravili sa na ňu poctivým životom. Engelbert sa tiež mohol vybrať aj inou cestou, keď ešte počas štúdií sa dostal do nie najlepšej spoločnosti bohatej mládeže.

Sám pochádzal z grófskeho rodu a teda na pokušenia mal viac príležitostí. Chvíľu sa v tejto spoločnosti aj pohyboval, ale potom pochopil márnosť hlúpych zábav. Odvtedy sa venoval len vznešenému životu v odriekaní a v modlitbách pre iných ľudí. Človek nemusí byť cirkevný hodnostár, ba ani kňaz, aby sa zo života kolínskeho arcibiskupa svätého Engelberta mohol poučiť a radovať. Radovať z toho, že aj v prepychu vychovávané dieťa môže nájsť pravú cestu - cestu lásky k blížnemu až k najvznešenejšiemu cieľu - až po sebaobetu.