8. november
Bohumír
Predstavte si biskupa, ktorý nastupuje do úradu bosý a oblečený ako chudobný rehoľník. Pritom uvedenie do funkcie biskupa bola vždy významná slávnosť. Vedel to aj svätý Bohumír, ktorého si dnes pripomíname, ale predsa prišiel ako chudobný mních. Bohumír je vo svojej vlasti vo Francúzsku známy pod menom Gottfried. Menovali ho do Amiens severne od Paríža za biskupa. Bohumír oblečením demonštroval prostotu srdca a vernosť chudobe.
V stredovekej Európe na prelome 11. a 12 storočia bolo biednych dosť a Bohumír hoci sám pochádzal zo šľachtického rodu, sa rád zriekol luxusu, dokonca aj jedla, len aby nasýtil čím viac hladných. Jedol len chlieb, ovocie a zeleninu, nič viac. Takto pokorne zomrel vo veku necelých 50 rokov v povesti svätosti. Bohumír sa narodil už starším rodičom, takže mohol byť rozmaznaný. Rodičia sa sťažovali aj opátovi, že nemôžu mať deti. A opát, ktorý sa sám volal Bohumír, im poradil, ako sa modliť, a čo všetko obetovať, aby sa ich túžba splnila. Keď sa do roka odvtedy, ako ho prosili o pomoc, stali rodičmi, dali dieťatku meno po opátovi. Poslúchli aj ďalšiu radu, keď syna vo veku len piatich rokov dali na výchovu do kláštora.
Vnímavé dieťa bolo unesené zbožnosťou rehoľníkov a keďže vyrastalo v ich prítomnosti, snažilo sa ich čo najviac napodobňovať. Tak už od detstva sú známe prípady, keď sa Bohumír pri modlení rozplakal od šťastia pri spojení s Bohom. Nič z okolia nevnímal, len Božiu milosť, ktorú jasne videl aj neskôr pri slúžení omše a po tvári sa mu v extáze kotúľali slzy šťastia.
Radosť prežíval, keď slúžil omšu, pri ktorej lámal chlieb a obetoval ho na oltári ako premenené telo Spasiteľa. A predsa mal aj on ťažké chvíle. To vtedy, keď musel zaujímať vysoké cirkevné posty na žiadosť predstavených. O tom, že bol jednohlasne zvolený za biskupa do Amiens sa dozvedel ako posledný a snažil sa funkcii vyhnúť. Chcel slúžiť a nie vládnuť, lebo v tom čase mali biskupi aj inú ako cirkevnú moc. Na naliehanie biskupov sa ujal úradu, ale urobil tak svojsky - keď prišiel bosý a v rúchu žobráka. Už počas prvej kázne v Amiens vo funkcii biskupa dojal zhromaždených tak, že plakali celú omšu spolu s ním. K iným bol láskavý, k sebe prísny, ale predsa sa našli nepriatelia. Chceli ho otráviť darovaným vínom, ktoré ponúkol najprv svojmu psovi. Chcel aj zvieraťu dožičiť viac, než by mal sám. A pes zdochol. Takto si zachránil nevedomky život, ani po ňom netúžil. Najmenej sa o život bojí ten, koho život má najväčšiu cenu. Bohumír otrasený smrťou verného psa, si čoraz viac prial smrť ako vykúpenie zo zajatia hmoty. Aby už nik nemusel namiesto neho zomrieť.
Sám seba prirovnával k veslárovi, ktorý stratil veslá a "je nútený loďku ponechať vetrom a búrke, hoci vie, že bude zahnaná na plytčinu alebo na úskalie." Tou loďkou myslel svoje telo, na ktorom mu nezáležalo. Rok pred smrťou sa pokúšal zbaviť funkcie biskupa a chcel vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora. Bohumírova túžba ostala nevyslyšaná. Hoci sa verejne na cirkevnej synode vyhlásil za neschopného, biskupi jeho abdikáciu neprijali a musel sa vrátiť do Amiens. Tu naposledy vydýchol šťastný, že konečne opúšťa márny svet plný trápenia ľudí pre hmotu.
Bohumír rád znášal chudobu a pôst, aby iní mali dostatok. Sám obsluhoval pri stole trinástich chudobných zakaždým, kedy mohol, rozdával sa až do krajnosti so všetkým. K sebe bol prísny, k iným zhovievavý. Preto sa neba možno dočkal skôr ako iní.
Bohumír
Predstavte si biskupa, ktorý nastupuje do úradu bosý a oblečený ako chudobný rehoľník. Pritom uvedenie do funkcie biskupa bola vždy významná slávnosť. Vedel to aj svätý Bohumír, ktorého si dnes pripomíname, ale predsa prišiel ako chudobný mních. Bohumír je vo svojej vlasti vo Francúzsku známy pod menom Gottfried. Menovali ho do Amiens severne od Paríža za biskupa. Bohumír oblečením demonštroval prostotu srdca a vernosť chudobe.
V stredovekej Európe na prelome 11. a 12 storočia bolo biednych dosť a Bohumír hoci sám pochádzal zo šľachtického rodu, sa rád zriekol luxusu, dokonca aj jedla, len aby nasýtil čím viac hladných. Jedol len chlieb, ovocie a zeleninu, nič viac. Takto pokorne zomrel vo veku necelých 50 rokov v povesti svätosti. Bohumír sa narodil už starším rodičom, takže mohol byť rozmaznaný. Rodičia sa sťažovali aj opátovi, že nemôžu mať deti. A opát, ktorý sa sám volal Bohumír, im poradil, ako sa modliť, a čo všetko obetovať, aby sa ich túžba splnila. Keď sa do roka odvtedy, ako ho prosili o pomoc, stali rodičmi, dali dieťatku meno po opátovi. Poslúchli aj ďalšiu radu, keď syna vo veku len piatich rokov dali na výchovu do kláštora.
Vnímavé dieťa bolo unesené zbožnosťou rehoľníkov a keďže vyrastalo v ich prítomnosti, snažilo sa ich čo najviac napodobňovať. Tak už od detstva sú známe prípady, keď sa Bohumír pri modlení rozplakal od šťastia pri spojení s Bohom. Nič z okolia nevnímal, len Božiu milosť, ktorú jasne videl aj neskôr pri slúžení omše a po tvári sa mu v extáze kotúľali slzy šťastia.
Radosť prežíval, keď slúžil omšu, pri ktorej lámal chlieb a obetoval ho na oltári ako premenené telo Spasiteľa. A predsa mal aj on ťažké chvíle. To vtedy, keď musel zaujímať vysoké cirkevné posty na žiadosť predstavených. O tom, že bol jednohlasne zvolený za biskupa do Amiens sa dozvedel ako posledný a snažil sa funkcii vyhnúť. Chcel slúžiť a nie vládnuť, lebo v tom čase mali biskupi aj inú ako cirkevnú moc. Na naliehanie biskupov sa ujal úradu, ale urobil tak svojsky - keď prišiel bosý a v rúchu žobráka. Už počas prvej kázne v Amiens vo funkcii biskupa dojal zhromaždených tak, že plakali celú omšu spolu s ním. K iným bol láskavý, k sebe prísny, ale predsa sa našli nepriatelia. Chceli ho otráviť darovaným vínom, ktoré ponúkol najprv svojmu psovi. Chcel aj zvieraťu dožičiť viac, než by mal sám. A pes zdochol. Takto si zachránil nevedomky život, ani po ňom netúžil. Najmenej sa o život bojí ten, koho život má najväčšiu cenu. Bohumír otrasený smrťou verného psa, si čoraz viac prial smrť ako vykúpenie zo zajatia hmoty. Aby už nik nemusel namiesto neho zomrieť.
Sám seba prirovnával k veslárovi, ktorý stratil veslá a "je nútený loďku ponechať vetrom a búrke, hoci vie, že bude zahnaná na plytčinu alebo na úskalie." Tou loďkou myslel svoje telo, na ktorom mu nezáležalo. Rok pred smrťou sa pokúšal zbaviť funkcie biskupa a chcel vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora. Bohumírova túžba ostala nevyslyšaná. Hoci sa verejne na cirkevnej synode vyhlásil za neschopného, biskupi jeho abdikáciu neprijali a musel sa vrátiť do Amiens. Tu naposledy vydýchol šťastný, že konečne opúšťa márny svet plný trápenia ľudí pre hmotu.
Bohumír rád znášal chudobu a pôst, aby iní mali dostatok. Sám obsluhoval pri stole trinástich chudobných zakaždým, kedy mohol, rozdával sa až do krajnosti so všetkým. K sebe bol prísny, k iným zhovievavý. Preto sa neba možno dočkal skôr ako iní.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára