19. november
Odo
Odmyslime si u svätého Oda rok, kedy sa narodil a pozrime sa na jeho životopis v hlavných kontúrach. Bohabojní rodičia nemohli mať dlhé roky dieťa. Nakoniec muž urobil sľub, že ak sa im narodí dieťa, nuž ho obetuje službe svätému Martinovi. Žili totiž vo francúzskom Tours, kde bol Martin kedysi biskupom.
Manželom sa narodil v neskoršom veku chlapec. Dali ho do škôl a na výchovu. Dnes rovnako mládež odchádza za vzdelaním do sveta. A mladý Odo sa dostal medzi ľahtikárov. Nerobil síce nič zlé, ale mladícke zábavy ho natoľko opantali, až zabudol aj na bohoslužby. Kým žil s rodičmi, bola jeho účasť na omši najkrajšou časťou dňa. Keď žil sám, zábava mu bola prednejšia.
Lenže tu zasiahla prozreteľnosť. Odo ochorel a už mu prestali dávať nádej, že by sa uzdravil. Vtedy mu otec povedal, aký dal sľub Bohu. Odo nad tým rozmýšľal a sám sa rozhodol sľub splniť. Šiel do kláštora v Tours. Choroba tak ako náhle prišla, rovnako náhle odišla. A teraz pre doplnenie príbehu ho zasadíme v časovom horizonte. Odo sa narodil okolo roku 880. Čiže jeho životopis je takmer 1200 rokov starý. A predsa sa mohol odohrať aj dnes.
Ak vezmeme do úvahy, ako sa ďalej vyvíjal Odov život až do 18. novembra v roku 942, máme dôvod na radosť. Odo zostal sľubu verný. Neuspokojoval sa s jednoduchou službou blížnym. Už ako mladý kanonik pri katedrále svätého Martina v Tours rozdával pravidelne všetok svoj dôchodok s tým vedomím, že Boh sa oňho postará. On sám nemyslel na budúcnosť a z ťažko chorého pacienta, ktorého choroba kvárila tri roky, sa stal doslova svätý muž, ktorý sa dožil cez 62 rokov.
Túžba po obetovaní ho priviedla do rehole svätého Benedikta v kláštore v Baume. Tu pokračoval v rozdávaní sa chudobným aj v pozícii opáta, ktorú opustil a utiahol sa do kláštora v Cluny, lebo rehoľníci proti jeho prísnej chudobe, akú vyžadoval od iných, reptali. Cesta svätcov nie je ľahká a Odo po nej kráčal ďalej sám hovoriac:
"Kto si napcháva brucho, živí a rozpaľuje v sebe divú žiadostivosť."
Poznáme viac Odových pekných výrokov. Ak iný rehoľník okrikoval bedárov, ak boli dotieraví, vravel im, že ak raz takýto mních príde k nebeskej bráne, nuž nech oni - bedári - zaobchádzajú s ním tak, ako on zaobchádzal s nimi. Odo o chudobných vravel:
"Bedári sú vrátnikmi neba. Kto ich odstrkuje na zemi, má príčinu sa báť, že v hodine smrti mu odoprú prístup do neba."
A hoci kláštory pod Odovým vedením patrili k najslávnejším v Európe a prevládal v nich duch chudoby, poslušnosti a zbožnosti, všetci Oda poznali ako veselého človeka plného súcitu s biednymi. Nečudo, že pápež jeho kláštoru v Cluny udelil privilégium exempcie, teda že nepodliehal právomoci biskupa a potom Svätý otec pozval Oda do Ríma, aby tu priviedol k podobnému lesku kláštor svätého Pavla.
V Ríme v lete v roku 942 Odo ochorel, ale našiel ešte dosť síl, aby navštívil rodné Tours a ako on vravieval, "svojho Martina". Tu aj zomrel, ale ešte predtým zložil na svätého Martina svoj posledný hymnus s názvom Na Martina, rovného apoštolom. A apoštolom bol vo svojej dobe aj Odo.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára