2. december
Eligius
U niektorých detí už v detstve vidno, čo z nich vyrastie. Tak tomu bolo u Eligia. Ako dieťa pekne kreslil, nuž sa jeho rodičia rozhodli dať ho vyučiť za zlatníka. Zároveň bol vychovávaný vo viere a on si náboženské ponaučenia bral viac k srdcu, než jeho rovesníci. Devätnásť rokov pred smrťou bol z neho slávny biskup. Zomrel vyše sedemdesiatročný.
Najprv sa dlhý čas živil zlatníckym remeslom. Eligius dokázal, že ak je nad niekým milosť Božia, dokáže v každom zamestnaní obstáť na výbornú bez konania ťažkých hriechov. Eligius nebol len zlatníkom, ale na príkaz kráľa razil aj mince. Zároveň bol hlavným radcom až troch panovníkov. Teda povedali by sme, že bol vtedajším ministrom financií. A to všetko vykonával takým obetavým a svedomitým spôsobom, že si ho ľudia sami vyvolili u kráľa za biskupa. Eligius sa narodil okolo roku 588 a zomrel v roku 660, teda v siedmom storočí. A predsa tých takmer štrnásť storočí, čo nás delí od jeho života, nie je až tak vzdialených. Stačí sa totiž pozrieť na jeho životopis.
Do priazne prvého kráľa Klotara II. sa dostal vďaka poctivosti a to je cnosť hodná úcty v každých časoch. Vyrobil zo zlata a drahokamov trón. Keď mu kráľ bohato zaplatil, zo zaplatených peňazí vyrobil ďalší síce skromnejší, ale predsa trón. Všetko, čo Eligius zarobil, rozdal. Druhý kráľ Dagobert I. si ho chcel uctiť, preto daroval Eligiovi nehnuteľnosti. Majetok pri Limoges a aj dom v Paríži upravil kráľovský zlatník na kláštory. Venoval ich cirkvi so slovami:
"Dávam vám málo a žiadam mnoho. Dávam pozemské majetky za majetky nebeské. Dávam časné za večné."
Tým sa Eligiova štedrosť neskončila. Na ďalšom darovanom pozemku od kráľa dal vystavať nový kláštor. Pri jeho výstavbe nechtiac murári prekročili hranicu pozemku, na čo hneď zastavil stavbu a prosil kráľa o prepáčenie. Kráľ reagoval slovami:
"Úradníci ma často oklamú o celé majetky a nerobia si z toho výčitky vo svedomí; a tento nechce piaď zeme bez môjho dovolenia, hoci ide o Boží dom."
Nečudo, že si Eligia veľmi cenil ako radcu. Rovnako sa nemožno čudovať, že napriek tomu, že nebol kňazom, si ho ľud vyžiadal za biskupa. Jeho dobrota, keď denne obsluhoval chudobných a chorých, pre ktorých zarábal peniaze, ho vyniesla aj do vysokého cirkevného úradu. Ten Eligius prísne odmietal, kým ho nakoniec presviedčal aj kráľ, aby sa stal biskupom. Nuž sa začal nábožensky vzdelávať, aby tento post neprijal nepripravený.
Iný by možno spyšnel, ale on poctivo študoval. Vysvätili ho za kňaza a zároveň za biskupa. Miesto, kde predtým v Paríži žil, našiel každý ľahko. Stačilo mu hľadať ulicu, v ktorej bolo najviac žobrákov. A predsa sa stihol Eligius napriek pracovným povinnostiam rozdávať aj zajatcom a otrokom. Tak jeden zajatý Sas z pohanstva prešiel na kresťanstvo a stal sa z neho svätý Tillo, ktorého pamiatku si cirkev uctieva 7. januára.
Biskup Eligius mal požehnaný život nevšedného zlatníka. Kým iní ľudia sa celé stáročia pre zlato vraždili, on ho používal len ako prostriedok na pomoc iným. Devätnásť rokov pôsobil vo funkcii biskupa v Noyone, odkiaľ navštevoval z Francúzska aj Flámsko, Sasko a Holandsko, kde všade šíril kresťanstvo a lásku. Keď jeho mnísi pri Eligiovom zomieraní žialili, povedal im:
"Dožičte mi šťastie, lebo už dávno vzdychám po skončení tohto života a žiadam si oslobodiť sa od zemského trápenia, ktorého ťarcha ma tlačí."
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára